{"guid": "907cb619-63f2-4a76-a8a5-bfaa3e71fe5b:b3f76254-05e2-41fa-bb79-8e665bcc293d", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2111207482.1", "spisova_znacka": "11Co/394/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/394/2014 z 28. 6. 2015", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 28. júna 2015, sp. zn. 11Co/394/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2111207482.1", "identifikacne_cislo": "2111207482", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Valéria Mihalčínová", "sudca_id": 27, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-valeria-mihalcinova-27", "datum_vydania": "2015-06-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "nazov": "§ 13 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/381/#paragraf-4", "nazov": "§ 4 zákona č. 381/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/381/#paragraf-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/381-2001/paragraf-4"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/2001/381#paragraf-4"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b3f76254-05e2-41fa-bb79-8e665bcc293d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2111207482.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2015:2111207482.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2015:2111207482.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/394/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111207482
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2111207482.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľov: 1/ J. H., nar. XX.XX.XXXX. bytom O., K. XX/X,
Rakúska republika, 2/ S. H., nar. XX.XX.XXXXX, bytom O., K. XX/X, Rakúska republika, 3/ mal. S.
H., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., K. XX/X, Rakúska republika, zastúpený navrhovateľmi 1/ a 2/, všetci
zastúpení advokátom: Mgr. Marek Para, AK so sídlom Šancová 48, Bratislava, proti odporcom: 1/ W. R.,
nar. XX-.XX.XXXX, bytom S. XXXX/XX, T., zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr.
Kuric, JUDr. Vladárová s.r.o., so sídlom Dolný Val 11, Žilina, IČO: 36 841 200, 2/ Allianz - Slovenská
poisťovňa a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhrade nemajetkovej
ujmy v peniazoch, o odvolaní navrhovateľov 1/ až 3/ a odporcu 1/ proti rozsudku Okresného súdu Trnava
zo dňa 07. apríla 2014, č. k. 21C/15/2011-480, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa  r u š í  a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu 1/ zaplatiť navrhovateľke 1/ sumu 12.000,-
eur, navrhovateľovi 2/ sumu 9.000,- eur a navrhovateľovi 3/ sumu 10.000,- eur, všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku, keď vo zvyšku návrh zamietol. Zaviazal odporcu 1/ zaplatiť Okresnému súdu
Trnava súdny poplatok za návrh vo výške 996,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a o trovách
konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 11, §
13, § 16, § 415, § 420 ods. 1 a 3, § 441 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, § 4 ods. 2, § 15 ods. 1
zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 2
ods. 2 a pol. 7b písm. b) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov,
§ 151 ods. 1 a 3 O.s.p., keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nebolo sporné, že pri dopravnej
nehode dňa 7.8.2008 zomreli chodkyne p. C. a maloletá R., ktoré boli blízke príbuzné navrhovateľov.
Odporca v 1. rade bol vodičom vozidla, ktoré bolo poistené v zmysle zák. č. 381/2001 Z.z. u odporcu v 2.
rade na základe uzatvorenej zmluvy o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. č.k. 46T/209/2009 zo dňa
10.12.2009 bol odporca v 1. rade uznaný vinným z prečinu usmrtenia.
Súd dospel k záveru, že zo zák. č. 381/2001 Z. z. nevyplýva ani jeden zo spôsobov, ktorý by založil
pasívnu solidaritu odporcu 2/ s odporcom 1/, pričom ani ustanovenie § 15 nedáva pre tento záver
dostatočný podklad, pretože ustanovenie § 15 zakladá len možnosť žalovať priamo poisťovňu, nielen
škodcu. Pre posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce, čo treba rozumieť
pod pojmom škoda použitým v zák. č. 381/2001 Z.z.. Súd vychádzal z rozsudku Súdneho dvora
24.10.2013 vo veci C-22/12, ktorý rozhodol, že článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla
1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1
ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov



členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel, zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. 5.2005
a článok 1 prvý odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Z uvedeného
rozhodnutia vyplýva, že unijné právo vzťahy ohľadne náhrady škody nereguluje, keď harmonizácia sa
týka až následného poistného krytia utrpenej nemajetkovej ujmy, ak ju vnútroštátne  právo priznáva. Z
predloženej poistnej zmluvy a ani zo znenia zákona  ( ust. § 4 ods. 2) nevyplýva, že by pod pojem škoda
bolo možné podriadiť aj nemajetkovú ujmu. Uplatnenie nároku v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka
logicky a systematicky nespadá pod úpravu náhrady škody a spadá pod právne prostriedky na ochranu
práv na ochranu osobnosti. Účelom práva na peňažné zadosťučinenie je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú
ujmu peňažnou formou, čím sa síce približuje funkcii reparačnej, aká je aj pri náhrade škody, avšak
vychádza z iných predpokladov a preto súd nepovažuje za správne úplne stotožniť nárok podľa § 13
Občianskeho zákonníka s nárokom na náhradu škody. Ani zo smernice Rady 72/166/EHS z 24. 04.
1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú motorovými vozidlami nevyplýva, že by nárok v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka bolo
možné považovať za škodu, pretože aj citovaná smernica pracuje s pojmom zodpovednosť za škodu a
nie s iným nárokom, ktorý je úplne založený na iných princípoch. Z čl. I ods. 2 Smernice Rady 72/166/
EHS sa pre účely tejto smernice považuje poškodený ten, kto je oprávnený na náhradu, avšak pokiaľ ide
o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Nárok na nemajetkovú ujmu nie je nárokom na
náhradu škody a preto nemožno dospieť k záveru, že by bolo možné považovať výklad pojmu náhrada
škody a škody na zdraví za eurokonformný výklad. Pojem škoda sa nedá stotožniť s pojmom ujma. Z
týchto dôvodov súd návrh voči odporcovi v 2. rade zamietol.

Súd dospel k záveru, že sú splnené všetky predpoklady pre prisúdenie nemajetkovej ujmy v peniazoch
navrhovateľom v 1. až 3. rade. Niet totiž pochýb o tom, že odporca v 1.rade svojim protiprávnym
konaním, spočívajúcim v porušení dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona pri riadení motorového
vozidla spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomreli chodkyne, čím zasiahol do osobnostných práv
navrhovateľov a to do ich práva na súkromie a rodinný život. Medzi protiprávnym konaním odporcu a
ujmou navrhovateľov je príčinná súvislosť, keďže túto ujmu vzhľadom k jej intenzite a následkom, by
ako závažnú pociťovala spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa na ich mieste a v ich postavení.
Je nepochybné, že v danom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia navrhovateľov
chráneného § 11 Občianskeho zákonníka, ktorého súčasťou je i rodinný život, kedy z objektívneho
pohľadu je strata dvoch z členov tohto spoločenstva celkom neodčiniteľnou ujmou, ktorá dopadá
na zostávajúcich členov rodiny, takže primeraným zadosťučinením v danom prípade je i náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pre určenie výšky
primeraného finančného zadosťučinenia súd  prihliadal na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a
okolnosti, za akých došlo k neoprávnenému zásahu.

Vykonaným dokazovaním súd zistil, že k dopravnej nehode došlo v dôsledku nedbanlivostného
protiprávneho konania odporcu, ktorý do nehody viedol bezúhonný život, priamo po nehode poskytoval
prvú pomoc maloletej. V krátkom čase po nehode sa preukázateľne dvakrát písomne ospravedlnil a
vyjadril úprimnú ľútosť navrhovateľom, pričom ponúkol i osobné ospravedlnenie a následne vyjadril
ľútosť aj na pojednávaní. Zaplatil po nehode navrhovateľom na zmiernenie ich útrap 1.000,- eur, čo
nebolo sporné. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd zohľadnil i spoluzavinenie chodkyne
p. C., ktorá v zmysle záverov znalca v trestnom konaní bola prvotnou príčinou dopravnej nehody, nakoľko
sa pred vstupom do vozovky zodpovedne nepresvedčila, či môže cez vozovku bezpečne prechádzať
a do vozovky vstúpila mimo vyznačeného priechodu pre chodcov. Uvedené konanie chodkyne je o to
závažnejšie, že bola zodpovedná aj za maloletú vnučku, ktorá zahynula pri nehode. Až v druhom rade
bola príčinou nehody bola nesprávna technika jazdy vodiča, ktorý na vstup chodkýň do jazdného pásu
nereagoval včas intenzívnym brzdením. Mieru zavinenia chodkyne p. C. a spolu s ňou i maloletej R., súd
určil vo výške 50%, t.j. miera zavinenia odporcu v 1.rade je tiež vo výške 50%. Tvrdenie navrhovateľov,
že stará matka bola zodpovedná a pred vstupom do vozovky sa presvedčila, že môže cez vozovku
prejsť, nebolo v konaní preukázané. Chodkyňa nemala spoliehať  na včasnú reakciu prichádzajúceho
vodiča, že zabrzdí včas a dá jej prednosť.



Následky nehody sa najsilnejšie prejavovali na navrhovateľke v 1. rade, nakoľko naraz stratila dcéru
vo veku 5 rokov a zároveň matku. Dcéra sa jej narodila až po absolvovaní liečenia a od narodenia
vyžadovala väčšiu starostlivosť ako jej dvojča, vzhľadom na jej zdravotný stav. Zároveň bolo preukázané,
že navrhovateľka mala so svojou matkou veľmi dobrý vzťah. Mala len matku, ktorá ju a jej dve sestry
vychovávala od útleho detstva. Zdravotný stav navrhovateľky je po nehode natoľko zhoršený, že je
na dôchodku, v trvalej starostlivosti lekára, berie denne lieky, i keď sa jej neskôr opätovne narodili
dvojčatá, vzhľadom na svoj súčasný psychický stav nie je schopná celodennej starostlivosti o deti bez
pomoci iných osôb, čo pred nehodou zvládla. Po zohľadnení všetkých vyššie uvedených skutočností
súd považuje za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľky vo výške 7.500,- eur vo vzťahu k
ujme spôsobenej smrťou dcéry a 5.000,- eur vo vzťahu k ujme spôsobenej smrťou matky a to vzhľadom
na vek obetí a čas, ktorý ak by k nehode nebolo došlo, mohli spolu prežiť v budúcnosti.

V časti nárokov uplatnených navrhovateľom v 2. rade súd zohľadnil, že smrťou dcéry došlo aj u neho k
rovnakej ujme ako u navrhovateľky. Po nehode sa výrazne zhoršil ich rodinný život, navrhovateľka podala
návrh na rozvod, ktorý vzala späť. Následne sa im dva roky po nehode narodili ďalšie dve deti, ktoré pred
nehodou vzhľadom na svoj vek už neplánoval. Navrhovateľ musel byť oporou po nehode manželke i
synovi a nemohol sa poddať žiaľu. Musel prevziať celú starostlivosť o rodinu, ktorú zabezpečuje dodnes,
nakoľko navrhovateľka toho nie je schopná bez pomoci opatrovateliek. Z týchto dôvodov súd priznal
navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.500,- eur. V časti nároku uplatneného z titulu
úmrtia jeho svokry súd dospel k záveru, že je primeraná náhrada vo výške 2.000,- eur, nakoľko nebol v
konaní preukázaný tak intenzívny vzťah navrhovateľa k nej, ako mala jeho manželka. Išlo však o matku
jeho manželky, s ktorou sa stretával približne 1x v mesiaci a jedinú starú matku jeho detí.

Navrhovateľ v 3. rade mal v čase dopravnej nehody 5 rokov a teda s dôsledkami  nehody bol schopný
sa vyrovnať relatívne najlepšie z celej rodiny. I keď jeho duševný stav vyžadoval rovnako ako u
navrhovateľky odbornú pomoc prvých 6 mesiacov po nehode. So stratou sestry dvojčaťa sa pomaly
vyrovnáva a to aj za pomoci nových súrodencov, ktorých si prial a aj podľa svedkýň má s nimi dobrý
vzťah. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase nehody prišiel o jediného súrodenca a zároveň o jedinú starú
matku, súd považuje za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške po 5.000,- eur za každé úmrtie.

Súdom stanovená výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná navrhovateľom je už po znížení o 50% z
dôvodov uvádzaných vyššie. Priznanú nemajetkovú ujmu voči navrhovateľom v 1. a 2. rade súd znížil
o sumu 500,- € u každého, t.j. spolu o sumu 1.000,- €, ktorú im zaplatil po nehode odporca v 1. rade
na zmiernenie ich ujmy. Z tohto dôvodu súd zaviazal odporcu v 1. rade zaplatiť navrhovateľke v 1. rade
sumu 12.000,- €, navrhovateľovi v 2. rade sumu 9.000,- € a navrhovateľovi v 3. rade sumu 10.000,- €
a vo zvyšku súd návrh zamietol.

Vo vzťahu k uplatnenému úroku z omeškania súd uvádza, že nakoľko odporca sa do právoplatného
rozhodnutia súdu vo veci nemohol dostať do omeškania, súd návrh v časti uplatnených úrokov z
omeškania ako nedôvodný zamietol.

Súd zaviazal odporcu v 1. rade zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 996,- € v zmysle § 2 ods. 2  a
položky 7b písm. b) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov,
nakoľko navrhovatelia sú od poplatku oslobodení.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia 1/ až 3/ a to
z dôvodov, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, čiže sú
dané odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. b), d), f) zák. č. 99/1963 Zb. Navrhovatelia sú
toho názoru, že prvostupňový súd nerešpektoval uznesenie predložené prostredníctvom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6Co/127/2010 zo dňa 28.10.2013, ktorý predložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu
otázku, ktorá má dotýka aj tejto prejednávanej veci. Právny inštitút občiansko-právnej zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a právny inštitút pokrytia tejto zodpovednosti
povinným poistením sú síce veľmi úzko spojené, ale zároveň sú upravené v práve únie odlišným
spôsobom a v odlišnom rozsahu. Súdny dvor rozhodol, že povinnosť poistného krytia cestujúcich,
pokiaľ sa stali obeťami nehody, spôsobenej vozidlami sa odlišuje od rozsahu ich odškodnenia. Zatiaľ
čo povinnosť poistného krytia je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Únie, odškodnenie sa



spravuje v zásade vnútroštátnym právom. Členské štáty sú však povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť
za škodu uplatniteľná podľa jej vnútroštátneho práva bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami
uvedených smerníc (pozri rozs. Súdneho dvora vo veci C-356/05, Farrell, body 32 a 33). Právo
únie neharmonizuje režimy zodpovednosti členských štátov, členské štáty v prejednávanej veci aj
Slovenská republika majú určitú voľnosť pri vytváraní režimu zodpovednosti za škodu spôsobenú.
Takúto voľnosť nemajú pri určení toho, či zodpovednosť uplatniteľná v zmysle vnútroštátnych predpisov,
bude pokrytá povinným poistením. Smernice totiž jednoznačne vyžadujú, aby zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bola pokrytá poistením v celom rozsahu. Pokiaľ ide o rozsah
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vo vnútroštátnom práve, zo spisu
vnútroštátneho súdu nevyplýva, že by možnosť prisúdenia náhrady nemajetkovej ujmy pozostalému po
obeti dopravnej nehody bola jednoznačne vylúčená podľa slovenského práva. Smerodajným predpisom
je Občiansky zákonník najmä ustanovenia o osobnostných právach a o nahradení nemajetkovej ujmy
spôsobenej do osobnostných práv (§ 11 až § 13 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ ide o vnútroštátnu
právnu úpravu príslušné predpisy o povinnom poistení uvádzajú, že poistné krytie zahŕňa jednak
škodu na zdraví, jednak škodu spôsobenú usmrtením resp. náklady pri usmrtení. Pojmy „škoda“ a
„ náklady“ používané v tejto súvislosti sa odlišujú od pojmu „nemajetkovej ujmy“ podľa § 13 českého
aj slovenského Občianskeho zákonníka. Zároveň, ale poistné predpisy nevylučujú výslovnú náhradu
nemajetkovej ujmy. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že členské štáty musia vykonávať
svoje právomoci v tejto oblasti v súlade s právom Únie a najmä s čl. 1 tretej smernice a že vnútroštátne
ustanovenia, ktoré upravujú odškodnenie poistných udalostí vyplývajúcich z premávky vozidiel, nemôžu
zbavovať tento článok jeho potrebného účinku    (pozri  rozs. Súdneho dvora vo veci C-356/05, Farrell,
bod 34 ).Vnútroštátna právna úprava definovaná na všeobecných a abstraktných kritériách nemôže
odmietať alebo neprimerane posudzovať odškodnenie cestujúceho z jediného dôvodu jeho spoluúčasti
na vzniku škody. Rozsah odškodnenia môže byť obmedzený iba vo výnimočných prípadoch, na základe
individuálneho posúdenia a za rešpektovania práva Únie (pozri rozs. Súdneho dvora vo veci Farrell
bod 35). Podľa názoru Komisie sú tieto zásady uvedené v judikatúre Súdneho dvora uplatniteľné
aj na prejednávanú vec. Východiskom je zásada uvedená tak v Smernici 72/166/EHS a v Smernici
90/232/EHS ako aj v judikatúre Súdneho dvora, že právo Únie vyžaduje, aby bola náhrada škody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla pokrytá povinným poistením. Súdny dvor EZVO rozhodol,
že znenie tak Smernice 72/166/EHS ako aj Smernice 90/232/EHS zahŕňa akýkoľvek typ škody alebo
ujmu bez ohľadu na to, či má majetkovú alebo nemajetkovú povahu a preto nie je možné z neho
vyvodiť záver, že nemajetková ujma nespadá do rozsahu pôsobnosti Smernice. Čl. 3 ods. 1 Smernice
72/166/EHS a čl. 1 ods. 1 Smernice 90/232/EHS sa pritom musí vykladať v tom zmysle, že zahŕňa
tak majetkovú škodu ako aj nemajetkovú ujmu, akou je bolesť alebo utrpenie. Odlišný výklad by bola
nezlučiteľný s cieľmi voľného pohybu a zaručene porovnateľného zaobchádzania s obeťami dopravných
nehôd v celom EHP bez ohľadu na miesto, kde sa nehoda stala (pozri rozs. súdneho dvora EZVO
vo veci E-8/07 Nuguien body 26 a 27). Ďalej odporcovia uvádzajú, že si Súdny dvor  rozsudkom
zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12 rozhodoval o prvej prejudiciálnej otázke v podstate o tom, či sa
čl. 3 ods. 1 prvej Smernice a čl. 1 ods. 1 tretej Smernice majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obeti usmrtených  pri dopravnej nehode. Na takto
položenú otázku bolo zodpovedané tak, že čl. 3 ods. 1 prvej smernice, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice a
čl. 1 ods. 1 tretej smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obeti usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Povinnosť krytia
poistením je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Únie, rozsah náhrady škody sa v zásade
spravuje vnútroštátnym právom ( pozri rozsudok Marques Almeida, bod 28). Členské štáty sú teda
povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa
uplatňuje  podľa ich vnútroštatného práva, bola krytá poistením v súlade s ust. prvej, druhej a tretej
Smernice (pozri rozsudok Marques Almeida, bod 30). Druhá a tretia Smernica určili aká škoda bude
krytá a aké budú podmienky povinného poistenia tým, že tieto Smernice určili povinné krytie niektorých
škôd v určitých minimálnych výškach, medzi ktorými v čl. 1 ods. 1 druhej Smernice nachádza najmä ujma
na zdraví. Vzhľadom na odpoveď Súdneho dvora na prvú prejudiciálnu otázku nie je potrebná odpoveď
na druhú otázku. Navrhovatelia majú za to, že vo svetle rozsudku Súdneho dvora, vnútroštátne právo
umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej
ujmy a náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla. Unijné právo vzťahy
ohľadne náhrady škody nereguluje. Za stavu, že právo umožňuje navrhovateľom požadovať náhradu



nemajetkovej ujmy, je dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná z
povinného zmluvného poistenia. Právna úprava, ktorá by tomuto odporovala, bráni naplneniu cieľa
vo vyššie uvedených smerníc EÚ a takáto právna úprava sa nesmie použiť. Prvostupňový súd
bol nedôsledný, ak v rozpore s cieľmi relevantných smerníc únie nezaviazal odporcu 2/, a ktorý
podľa zistených okolností musí likvidovať náhradu nemajetkovej ujmy. Zmyslom a cieľom poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových prostriedkov je pokryť z poistenia náhradu
ujmy  v najširšom význame slova. Riziko vzniku škôd pri prevádzke dopravných prostriedkov je veľmi
vysoké a nemá žiadnu logiku obmedzovať poistné plnenie a prenášať ho na plecia osôb, ktoré za účelom
nepredvídateľných situácií sa nechali resp. sa museli povinné zmluvne poistiť a ktoré ani nedokážu
ekonomicky zvládnuť zaplatenie náhrady vzniknutej ujmy. Navrhovatelia ďalej poukázali na rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci Drozdovs C-277/12 , podľa ktorého čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z
24. apríla 1972 a čl. 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 sa majú vykladať
v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obeti usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie odporca 1/ a to čo do výroku
priznanej výšky nemajetkovej ujmy jednotlivým navrhovateľom 1/, 2/ a 3/, ďalej čo do výroku o
zamietnutie návrhu vo vzťahu k odporcovi 2/ a taktiež čo do uloženej povinnosti odporcu 1/ zaplatiť
súdny poplatok v sume 996,- eur z dôvodov, že súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania nevyvodil
správny právny záver, čo sa týka priznania výšky nemajetkovej ujmy vo vzťahu k navrhovateľom 1/ až 3/,
ale aj v časti zamietnutia návrhu vo vzťahu k odporcovi 2/ z dôvodu, že nie je pasívne legitimovaný. Čo
sa týka pasívnej legitimácie odporcu 2/, toto rozhodnutie súdu prvého stupňa vo vzťahu k odporcovi 2/
nie je správne, pretože, ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody
požadovať náhradu utrpením nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením
motorového vozidla. Unijné právo vzťahy ohľadne náhrady škody nereguluje. Harmonizácia sa týka až
následného poistného krytia náhrady utrpenej nemajetkovej ujmy, ak ju vnútroštátnej právo priznáva.
Za stavu, že právu v príslušných ustanoveniach Občianskeho zákonníka umožňuje navrhovateľovi
požadovať náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy musí
byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Právna úprava, ktorá by tomuto odporovala bráni
naplneniu cieľa smerníc EÚ a takáto právna úprava sa nesmie použiť. Ďalej odporca 1/ uviedol, že vo
svojich písomných vyjadreniach poukázal na výklad pojmu škoda, použitých v zák. č. 381/2001 Z.z., ktorý
je treba chápať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu
občianskeho - právnej zodpovednosti. V tejto súvislosti citoval stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča vo
veci vedenej NS SR sp. zn. 4Cdo/168/2009. Ďalej odvolateľ uviedol, že právne závery prvostupňového
súdu, že zo zák. č. 381/2001 Z.z. nevyplýva ani jeden zo spôsobov, ktorý by založil pasívnu legitimáciu
odporcu 2/ resp. v danom prípade pasívnu solidaritu, pričom ani ust. § 15 nedáva podľa prvostupňového
súdu pre tento záver dostatočný podklad, nie sú správne a preto má za to, že odporca 2/ je pasívne
legitimovaným subjektom. Ďalej odporca 1/ uviedol, že sa nestotožňuje s výškou nemajetkovej ujmy,
ktorú súd priznal navrhovateľom 1/ až 3/. Aj keď prvostupňový súd správne v odôvodnení uvádza kritériá,
z ktorých vychádzal a to závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému
zásahu, tieto kritériá nepremietol do výroku svojho rozhodnutia. Odporca najmä uviedol, že odo dňa
nehody, ani počas trestného konania, ani počas samotného konania o náhradu nemajetkovej ujmy
nepopieral, že v dôsledku jeho nedbanlivostného konania došlo k usmrteniu p. K. C. a mal. R. H.
a tieto okolnosti napĺňajú prvé kritérium a to závažnosť ujmy. Čo sa však týka druhého kritéria a to
okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu je toho názoru, že zo strany súdu prvého stupňa
tieto okolnosti neboli vyhodnotené správne a  nebol z nich vyvodený správny záver. Súd prvého stupňa
v danom prípade vychádzal z rozsudku Okresného súdu Bratislava  3 č. k. 46T/209/2009, súčasťou
ktorého bol i znalecký posudok 13/2009 zo dňa 21.4.20089 znalca Ing. Igora Šimka. Zo znaleckého
posudku vyplýva, že z technického hľadiska bolo príčinou dopravnej nehody nielen nesprávna technika
jazdy vodiča vozidla odporcu 1/, ale aj nesprávne používanie cestnej komunikácie zo strany chodkyne,
ktorá prechádzala cez vozovku mimo plochy vyznačeného priechodu pre chodcov a prechádzala cez
vozovku v čase, keď na to nebola situácia z technického hľadiska spôsobilá. Znalec ďalej uvádza,
že technickou príčinou dopravnej nehody bolo v prvom rade nesprávne konanie chodkyne C. ako
účastníčky cestnej premávky a následne tiež nereagovanie vodiča na chybné konanie chodkyne. Súd
prvého stupňa vo svojom rozhodnutí považoval za potrebné uviesť, že k dopravnej nehode došlo mimo
prechodu pre chodcov až v druhom jazdnom pruhu v smere jazdy vodiča a ak by chodkyňa venovala



pozornosť prichádzajúcemu vozidlu stačilo nevkročiť do jazdného pruhu vodiča a teda dať mu prednosť
a zároveň mala zodpovednosť aj za 5 roč. vnučku. Chodkyňa sa nemala spoliehať na včasnú reakciu
prichádzajúceho vodiča, že zabrzdí včas a dá jej prednosť. Súd prvého stupňa na základe uvedeného
potom konštatoval mieru spoluzavinenia chodkyne p. C. a spolu s ňou mal. R. vo výške 50 %, čo
je  podľa názoru odporcu 1/ nesprávne. Nesprávne používanie cestnej premávky dospelej osoby p.
C. ako chodkyne a ako účastníčky cestnej premávky je treba vyhodnotiť najmä vo vzťahu k mal. R.,
ktorá vo veku 5 rokov nemohla v žiadnom prípade posúdiť dôsledky svojho konania a za jej nesprávne
použitie cestnej premávky ako mal. osoby v nízkom veku bola plne zodpovedná len stará matka p.
C.. Súdom stanovená výška nemajetkovej ujmy za smrť mal. R. vo vzťahu k odporcovi 1/ je preto
neopodstatnená. Súd okolnosti v tomto smere vôbec nevyhodnotil, hoc prechádzanie mal. R. bolo
výlučne v réžii dospelej osoby chodkyne p. C.. Neodvrátiteľné a trvalé následky vo vzťahu k úmrtiu
maloletej nemožno pripísať v rovnakom  rozsahu odporcovi 1/ tak, ako p. C. a dôvodiť, že spoluzavinenie
p. C. je rovnaké vo vzťahu k nej ako k mal. R.. Taktiež samotné určenie výšky nemajetkovej ujmy
vo vzťahu k jednotlivým navrhovateľom je neadekvátne, nakoľko, pokiaľ by nebola súdom stanovená
miera spoluzavinenia 50 % za konanie p. C., tak potom navrhovateľke 1/ by bola priznaná titulom
úmrtia dcéry suma 15.000,- eur a titulom úmrtia matky 10.000,- eur, navrhovateľovi 2/ by bola priznaná
suma 15.000, - eur titulom úmrtia dcéry a 4.000,- eur titulom úmrtia svokry a navrhovateľovi 3/ by
bola priznaná suma 10.000,- eur titulom úmrtia sestry a 10.000,- eur titulom úmrtia starej matky, čo
všetky spolu predstavuje sumu 64.000,- eur. Takúto sumu však nie je možné považovať za primeranú
sumu ktorá by nebola nástrojom na získanie neprimeraných finančných prostriedkov pre jednu rodinu.
Účelom finančného zadosťučinenia nie je kompenzovať navrhovateľom stratu ich blízkych, ale do istej
miery kompenzovať ich útrapy smrťou vyvolané, ale pri stanovení konečnej výšky nemajetkovej ujmy
musí byť zachovaná požiadavka nezneužívať tento prostriedok na neprípustné obohacovanie. Odporca
1/  uviedol, že už v konaní poukazoval na to, že z dokazovania nebol preukázaný rovnaký zásah
do osobnostných práv a právom chránených záujmov navrhovateľov. Je nesporné, že k najväčšiemu
zásahu došlo na strane navrhovateľky 1/, avšak čo sa týka navrhovateľa 2/ a navrhovateľa 3/ intenzita
zásahu bola neporovnateľne nižšia, čo sa nepremietlo do výroku. V tejto súvislosti odporca 1/ poukázal,
že záverečná správa k dlhodobej výpomoci spoločnosti Charitas nemá dostatočne relevantný význam
na preukázanie intenzity zásahu v posudzovanej veci. Uvedená spoločnosť sa zaoberá mobilnými,
rodinnými a opatrovateľskými službami a s rodinou začala spolupracovať až v apríli 2010 kedy bola
do rodiny nasadená spoločníčka. Dôvodom poskytnutia pomoci podľa správy bolo, že matka ktorá
trpí chronickými, fyzickými ťažkosťami (jednalo sa o obdobie po narodení dvojičiek už po nehode) je
starostlivosťou o deti a domácnosť úplne preťažená. Popri bábätkách jej chýba čas a starostlivosť o
syna S.. Odporca 2/ v konaní namieta uvedenú správu a má za to, že nie je objektívnym dôkazom na
preukázanie intenzity zásahu do práv navrhovateľov. Organizácia nie je odborne znalou organizáciou,
disponovala len informáciami ktoré jej poskytli navrhovateľ 1/ prípadne navrhovateľ 2/ a intenzitu
zásahu a skutočný psychický stav navrhovateľov 1/, 2/, 3/ by mohol objektívne posúdiť len psychológ
prípade psychiater, znalci z odboru daného odvetvia. Nehoda sa stala v lete v roku 2008, do apríla
2010 nebolo v konaní preukázané, že by rodina navštevovala odbornú pomoc psychológa prípadne
psychiatra a ani závery odborníka - znalca prípadne ošetrujúceho lekára neboli v konaní v zákonom
stanovenej lehote podľa § 118a O.s.p. preukázané. Pomoc organizácie nastala až po narodení ďalších
detí dvojičiek. Čo sa týka odvolania v časti ohľadne uloženia povinnosti zaplatenie súdneho poplatku
vo výške 996,- eur v danom prípade odporca 1/ požiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov
z dôvodu, že nemajetný a dlhodobo bez pravidelného príjmu, má len príležitostné brigády. V dôsledku
dopravnej nehody nastúpil na výkon trestu a prišiel o zamestnanie. Nemá žiaden majetok, nehnuteľnosti
a ani hnuteľné veci vyššej hodnoty či finančnú hotovosť s tým, že má zákonnú vyživovaciu povinnosť
voči dvom deťom po rozvode manželstva. V súčasnosti si nemôže nájsť adekvátne zamestnanie, je
evidovaný  na úrade práce ako uchádzať  zamestnanie.

K odvolaniu odporcu 1/ zaslali písomné vyjadrenie navrhovatelia 1/ až 3/, v ktorom uviedli, že súhlasia
s názorom odporcu 1/, že právne predpisy upravujúce poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhrada nemajetkovej ujmy
spôsobenej blízkym osobám obeti usmrtených pri dopravnej nehode, čím je daná pasívna legitimácia
odporcu 2/.  K samotnej výške škody uviedli, že odporca 1/ tak v trestnom ako aj v civilnom konaní
neuviedol dôvod pre ktorý sa nevenoval situácii v cestnej premávke, čím neumožňuje hodnotiť presnejšie
jeho zlyhanie z dôkazného hľadiska. Počas doby trvania celého trestného konania bol zo strany odporcu
1/ problematické dosiahnuť čo i len čiastočnú náhradu materiálnej ujmy, ktorú odmietol hradiť v celej



výške poisťovateľ, kedy si navrhovatelia nemohli dovoliť zaobstarať ani náhrobný kameň pre usmrtené
dieťa a jeho starú mamu. Ďalej navrhovatelia poukázali na konanie odporcu 1/,  keď zo znaleckého
posudku vyplýva jednoznačný záver, že pred zrážkou s usmrtenými osobami ani len nebrzdil, začal brzdiť
až po náraze, bol jasný deň, nič mu nebránilo vo výhľade a z kamerových záznamov, ktoré dokumentuje
jeho správanie a spôsob jazdy je zrejmé, že akýmkoľvek minimálnym úhybnym  manévrom mohol a
mal zrážke ľahko zabrániť. Zlyhanie odporcu 1/ je o to závažnejšie,  keď chodkyne sa v čase nárazu
nachádzali tesne pri ľavom okraji vozovky t.j. tesne pred vstupom na chodník pre chodcov. V tomto
smere upriamujú pozornosť str. 24 znaleckého posudku. Náhradu nemajetkovej ujmy vo výške vyčíslenej
nominálne v petite žaloby považujú navrhovatelia za primeranú.

K odvolaniu navrhovateľov 1/ až 3/ ako aj k odvolaniu odporcu 1/ zaslal písomné vyjadrenie odporca 2/, v
ktorom uviedol, že rozhodnutie súdu ohľadne neexistencie pasívnej, vecnej legitimácie odporcu v 2/ radu
považuje za správne a v súvislosti s tým poukazuje okrem odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa
aj na ich vyjadrenie zo dňa 14.3.2014  a 25.11.2013. Je toho názoru, že nemajetková ujma spôsobená
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode je pokrytá povinným poistením zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla len v prípade, že jej náhradu na základe
zodpovednosti za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Tento záver je
zrejmý aj z rozsudku ESD vo veci C-22/12. Vo svojom výroku konštatuje, že príslušné ustanovenie prvej,
druhej a tretej smernice sa má vykladať aj v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Vnútroštátne
právo konkrétne zákon   č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v § 4 v tomto konaní prejednávaný druh nemajetkovej
ujmy neupravuje. Opačný záver teda podporujúci existenciu pasívnej, vecnej legitimácie odporcu v
druhom rade založenú smernicami by priznával nepriamy účinok smernice, ktorý je contra legem,
najmä vzhľadom na systematiku náhrady škody a nemajetkovej ujmy v našom právnom poriadku, teda
priznával by jednotlivcovi právo bez toho, aby tomuto právu svedčila povinnosť druhého účastníka
právneho vzťahu v tomto prípade odporcovi 2/. Takáto aplikácia smernice je však vylúčená aj z
rozhodovacej praxe ESD. Keďže právny poriadok Európskej únie rieši pokiaľ ide o problematiku
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla len povinnosť krytia
škody a nerieši náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obetí dopravnej nehody,  nakoľko určenie
rozsahu náhrady škody je výslovne v právomoci členského štátu, je práve v znení zákona č. 381/2001
Z.z. rozhodujúce, pokiaľ ide o určenie tohto, či je takáto nemajetková ujma poistením zodpovednosti
krytá. Na základe uvedeného žiadajú, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že všetky odvolania boli podané
včas (204 ods. 1 O.s.p.) oprávnenou osobou - účastníkom konania      (§ 201 O.s.p.) proti rozhodnutiu
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.) po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 1 písm. a), d) a f) O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.)  a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov ako aj odvolanie odporcu 1/ sú dôvodné,
v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.

Predmetom konania pred súdom prvého stupňa vedeného pod sp. zn. 21C 15/2011 je návrh
navrhovateľov ktorým sa domáhajú vydania rozhodnutia, aby súd uložil odporcom 1/ a 2/ spoločne a
nerozdielne zaplatiť navrhovateľke 1/ sumu 33.194,- eur a 33.194,- eur, navrhovateľovi 2/ 33.194,- eur
a 33.194,- eur, navrhovateľovi 3/ 33.194,- eur a 33.194,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške  9%
ročne odo dňa podania návrhu na súd zaplatenie náhradu trov konania.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa
ktorým bol odporca 1/ zaviazaný zaplatiť navrhovateľke 1/ sumu 12.000,- eur,  navrhovateľovi 2/ sumu
9.000,- eur a navrhovateľovi 3/ sumu 10.000,- eur všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku ako
aj v časti zamietnutia návrhu a uloženia povinnosti odporcovi 1/ zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny
poplatok za návrh vo výške 996,- eur do troch dní  od právoplatnosti rozsudku.



Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k
záveru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, skutkový stav nezistil v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a napadnutý rozsudok nie je preskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom; alebo ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania
realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva (napr. právo zúčastniť
sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). Odňatie možnosti konať pred súdom je
relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného
zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v
priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní.

Navrhovatelia 1/ až 3/  sa svojou žalobou domáhajú voči odporcom 1/a 2/ náhrady nemajetkovej ujmy
z dôvodu, že odporca 1/ ako vodič osobného motorového vozidla zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej
zomrela p. M. C. (matka navrhovateľky 1/) a maloletá R. H. ( dcéra navrhovateľov 1,2/ a zároveň
sestra navrhovateľa 3/). Odporca 2/ je na základe poistnej zmluvy uzavretej s odporcom 1/ poistiteľom
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. Z
obsahu preskúmavaného spisu odvolací súd zistil, že v konaní je medzi účastníkmi spornou skutočnosť,
či je daná pasívna legitimácia odporcu 2/, teda či je v prejednávanej veci nositeľom subjektívnej
povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva s čím súvisí ďalšia sporná otázka, či sa plnenie vylývajúce
zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zákona č. 381/2001
Z.z. vzťahuje aj na nemajetkovú ujmu, na ktorú majú navrhovatelia nárok v zmysle ustanovení § 11 a
§ 13 Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jedna z
foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby, nepatrí medzi nároky
kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Súd vychádzal
aj z rozsudku Súdneho dvora 24.10.2013 vo veci C-22/12, ktorý rozhodol, že povinné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej. Unijné právo vzťahy ohľadne náhrady škody nereguluje, keď harmonizácia sa týka až následného
poistného krytia utrpenej nemajetkovej ujmy, ak ju vnútroštátne  právo priznáva. Uplatnenie nároku v
zmysle § 13 Občianskeho zákonníka logicky a systematicky nespadá pod úpravu náhrady škody a
spadá pod právne prostriedky na ochranu práv na ochranu osobnosti. V tomto prípade právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje peňažnú satisfakciu, nie náhradu škody. Účelom práva
na peňažné zadosťučinenie je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou, čím sa síce
približuje funkcii reparačnej, aká je aj pri náhrade škody, avšak vychádza z iných predpokladov. Nárok
na nemajetkovú ujmu nie je nárokom na náhradu škody a preto nemožno dospieť k záveru, že by bolo
možné považovať výklad pojmu náhrada škody a škody na zdraví za eurokonformný výklad. Pojem
škoda sa nedá stotožniť s pojmom ujma. Súd dospel k záveru, že zo zák. č. 381/2001 Z. z. nevyplýva ani
jeden zo spôsobov, ktorý by založil pasívnu solidaritu odporcu 2/ s odporcom 1/, pričom ani ustanovenie
§ 15 nedáva pre tento záver dostatočný podklad, pretože ustanovenie § 15 zakladá len možnosť žalovať
priamo poisťovňu, nielen škodcu.

Odvolací súd dospel k záveru, že pasívna legitimácia odporcu 1/ je daná protiprávnym konaním,
ktorého sa dopustil, pričom spôsobil smrť, čím bola vyvolaná nenapraviteľná ujma v osobnostnej
sfére navrhovateľov. Pasívna legitimácia odporcu 2/, ktorý je poistiteľom odporcu 1/ a jeho povinnosť
zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vyplýva z ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
prihliadajúc aj na účel citovaného zákona a zmysel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov. Od 01.01.2002 povinné zmluvné poistenie
je upravené v zákone č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu



spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Ust. § 15 zakladá priamy nárok poškodeného proti
poisťovni, teda podľa § 15 zákona o povinnom zmluvnom poistení, poškodený je oprávnený uplatniť
svoj nárok na náhradu škody priamo proti poistiteľovi a je povinný tento nárok preukázať. Poškodený,
ako obeť dopravnej nehody, má neobmedzený priamy nárok na plnenie voči poistiteľovi. Poistiteľ
vykonávajúci povinné zmluvné poistenie zodpovednosti má rovnaké právne postavenie ako priamy
škodca. Poškodený teda môže priamo od neho požadovať náhradu škody. Poškodený môže uplatňovať
náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla aj od poisteného škodcu, teda od odporcu 1/.
Môžu svoj nárok uplatniť buď samostatne voči každému alebo spoločne žiadať plnenie aj proti poistiteľovi
aj proti škodcovi, pričom plnenie môže dostať len raz, keďže navrhovatelia  majú nárok na plnenie
proti dvom subjektom z iného právneho dôvodu. Pokiaľ navrhovatelia uplatňujú nárok voči obom týmto
subjektom, ich vzájomný vzťah je taký, že v tom rozsahu, v akom splnil veriteľovi jeden z nich, zaniká dlh
a tým aj povinnosť druhého. Majú postavenie samostatných spoločníkov, nevzniká medzi nimi pasívna
solidarita a jedným rozhodnutím môže byť každý z nich zaviazaný na splnenie celého dlhu veriteľovi,
avšak vo výroku rozhodnutia musí byť vymedzený ich vzájomný vzťah ( že plnením jedného z nich zaniká
v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého ).

Preto, vzhľadom na uvedené, prvostupňový súd nepostupoval správne, keď žalobu voči odporcovi 2/
zamietol a odporcu 1/ výlučne samého zaviazal na plnenie vo vzťahu k navrhovateľom. Bolo preukázané,
že poistný vzťah medzi odporcom 1/ a odporcom 2/ v čase vzniku dopravnej nehody existoval, išlo o
poistný vzťah z titulu povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z., navrhovatelia si
uplatnili nárok vo vzťahu k obom týmto subjektom, preto nesprávna bola úvaha prvostupňového súdu o
tom, že odporca 2/ nie je vo vzťahu k navrhovateľom pasívne legitimovaným.

V prejednávanej veci bolo ďalej sporné, či je potrebné vykladať Smernicu Rady 72/166 EHS tak, že
povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode alebo nie, keď navrhovatelia a odporca 1/ boli toho názoru, že v danom prípade vnútroštátne
právo náhradu  na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje a odporca 2/ bol toho názoru,
že túto náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu vnútroštátne právo nepriznáva.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie (ods. 1). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 <. najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch (ods. 2). Výšku náhrady podľa odseku 2 <. určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ods. 3).

Podľa § 4 zák. č. 381/2001 Z.z. poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve (ods. 1). Poistený má z
poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané
nároky na náhradu
a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení,
b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,
c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa
písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b)
alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté
poistné plnenie,
d) ušlého zisku (ods. 3).

Poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil príslušným subjektom
uplatnené, preukázané a vyplatené náklady zdravotnej starostlivosti, nemocenské dávky, dávky
nemocenského zabezpečenia, úrazové dávky, dávky úrazového zabezpečenia, dôchodkové dávky,
dávky výsluhového zabezpečenia a dôchodky starobného dôchodkového sporenia, ak poistený je
povinný ich nahradiť týmto subjektom (ods. 3). Poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol



poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa odseku 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda
vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon
neustanovuje inak (ods. 4).

Odvolací súd v tomto prípade súhlasí s odvolacou námietkou navrhovateľov týkajúcou sa harmonizácie
práva v rámci Európskej únie a rozhodnutí ESD a má za to, že vnútroštátny orgán aplikácie práva sa má
vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, t. j. výklad v súlade s komunitárnym právom,
aby sa tak zabezpečil „reálny účinok“ príslušnej smernice bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri
výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Súd členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej
interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu samotnými ustanoveniami smernice. V
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na výklad pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví“ výchádzajúc
z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie č. C-22/12 zo dňa 24. októbra 2013.

Citovaným rozsudkom C-22/12 zo dňa 24. októbra 2013 Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že
ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu
utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla.
ESD súčasne upozornil, že i keď nerozhoduje vnútroštátny spor,  vnútroštátnemu súdu prináleží, aby
rozhodol právnu vec v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora, pričom týmto rozhodnutím sú rovnako
viazané ostatné vnútroštátne súdne orgány, na ktoré bol podaný návrh s podobným problémom. Súdny
dvor ďalej spresnil, že ujma na zdraví, ktorá musí byť podľa druhej smernice (Smernica Rady 84/5/EHS
z 30. decembra 1983) krytá, predstavuje akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej
integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. Preto medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v
súlade s právom Únie, patrí aj nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. Napokon ESD uviedol, že ochrana
podľa prvej smernice (Smernica Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972) platí pre akúkoľvek osobu, ktorá je
podľa vnútroštátnych právnych predpisov upravujúcich zodpovednosť za škodu oprávnená na náhradu
škody spôsobenej motorovými vozidlami.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom, podľa ktorého účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou
dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj
podľa dôvodovej správy k zákonu č. 381/2001 Z.z. je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším
dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen
občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah
do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Ak by náhrada
nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, mohlo by to znamenať značné
majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych
prípadoch mohlo viesť aj k ich finančnému bankrotu. Zároveň by to mohlo znamenať aj neistotu
pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že pri
insolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje
extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. tak, že doň patrí aj náhrada
nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že aj táto náhrada je predmetom
poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich účel a zmysel,
pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí
odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod.

Odvolací súd sa v danom prípade stotožňuje s právnym názoru, ktorý bol vyslovený v odlišnom
stanovisku k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011 sp. zn. 4Cdo 168/2009
prezentovaný JUDr. Rudolfom Čirčom a teda, že pojem škoda je  potrebné vykladať extenzívne v tom
zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občiansko-právnej zodpovednosti
za zásah do osobnostných práv pozostalých spočívajúcich v zásahu do práva na súkromie a rodinný
život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia za
škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd ku ktorým došlo v
súvislosti s touto prevádzkou. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie  pri dopravnej nehode vyvoláva nielen
občiansko-právnu zodpovednosť za škodu ale aj občiansko-právnu zodpovednosť za neoprávnený
zásah do osobnostných práv musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistenia poistného krytia.
Pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno opomínať ich účel a zmysel pričom platí, že
súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí odchýliť ak to
vyžaduje účel zákona a história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod. Prijatie zákona č. 381/2001



Z.z. bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie ktoré boli nahradené teraz platnou smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2009/103 ES zo 16. septembra 2009 o povinnosti zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti. Smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom
rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku resp. používa slovné spojenie utrpenie ujmy alebo škody či
používa termíny akákoľvek ujma alebo škoda alebo akákoľvek škoda.  Komunitárne právo chápe škodu
ako majetkovú tak aj nemajetkovú resp. za ujmu považuje majetkovú škodu  aj nemajetkovú škodu
(rozsudok Súdneho Dvora zo 6. mája 2010 vo veci C 63/09 Axel Wals proti Clickaer SA).

Na základe uvedeného tak otázka zodpovednosti odporcov za vzniknutú nemajetkovú ujmu je daná, na
rozdiel od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009, už judikovaná aj Súdnym dvorom
EÚ dvoma rozsudkami zo dňa 24.10.2013, a to rozsudkom vo veci Haasová C-22/12 a rozsudkom vo veci
Drozdovs C-277/12. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej
povahy, ale aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie
spoločenského uplatnenia, ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody
(inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v
dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t.j. ujmam imateriálnym, morálnym, citovým,
za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada. Je potrebné poukázať na  smernice Rady č. 72/166/
EHS; č. 90/232/EHS a č. 2000/26/ES, podľa ktorých členské štáty sú povinné prijať všetky primerané
opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola
pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a potenciálnych obetí nehôd a aby akékoľvek
škody a ujmy v oblasti povinného poistenia nezostali neuhradené. S použitím eurokonformného výkladu
pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví“ sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma
spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na
zdraví. Rozsudok Európskeho súdneho dvora zo dňa 24. októbra 2013 (C-22/12), podľa výroku ktorého
článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24.04.1972 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady č. 84/5/
EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou
Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/15/EHS z 11.5.2005 a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady
90/232/EHS zo 14.05.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať tak, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej. V 56. bode rozsudku ESD konštatoval, že poškodené osoby pri svojom nároku sa opierajú o § 11
Občianskeho zákonníka, teda majú oporu vo vnútroštátnom práve. V 57. bode rozsudku sa uvádza, že
tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy
patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany
osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu
v pravom zmysle slova.

Súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku.
Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú
mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného
príslušnou normou (citované z nálezu Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.03.2008). V materiálnom
právnom štáte nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých
pravidiel správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo
je spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi
spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného
usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné. Súdu jednoznačne prislúcha, aby sa zaoberal otázkou,
či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak je, aby
takouto interpretáciou pomocou redukcie „add absurdum“ odmietol a aby zvolil výklad, ktorý bude v
súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý.

V tomto konaní možno všeobecne vymedziť účel náhrady škody tak, že v prvom rade ide o vyrovnanie
nevýhod, ktoré poškodený utrpel v dôsledku škodovej udalosti. Funkcia náhrady škody sa vykladá podľa



účelu ochrany jednotlivých právnych noriem, ktorých porušenie vyvoláva zodpovednosť za škodu. Takto
sa presúvajú kritériá náhrady z vyrovnania na funkciu zadosťučinenia pre poškodeného, ??na ktoré
možno pozerať ako na plnenia so sankčnou funkciou vo vzťahu ku škodcovi, ktoré zároveň plnia aj
preventívnu funkciu v záujme zabránenia ďalším škodám. V náhrade škody je ďalej potrebné vidieť
aj akési \"pokračovanie\" práv. Uplatnením nároku na náhradu škody \"pokračuje\" subjektívne právo, z
ktorého porušenia škoda vzišla. Ide len o pokračovanie v inej podobe tak, aby jeho hodnotový obsah
zostal poškodenému zachovaný. Tak možno dospieť k predstave objektívnej hodnoty, ktorá predstavuje
minimálnu škodu, v ktorej výške môže poškodený uplatniť nárok na náhradu škody.

Spolkový ústavný súd vo veci princeznej Soraya Esfandiary-Bakhtiar (BVerfGE 34, 269)  okrem iného
uviedol: \"Právo nie je vždy identické s množinou písaných zákonov, oproti pozitívnym právnym normám
stanovených štátnou mocou môže vyvstať za určitých okolností\" právo na viac \", ktoré nachádza
svoj prameň v ústavne konformnom právnom poriadku a môže pôsobiť ako korektív vo vzťahu k
písanému zákonu; toto nájsť a premietnuť do rozhodnutia je úlohou súdnictva. (...) Úlohy kladené na
súdnictvo môžu obzvlášť požadovať, aby svoj výraz v akte hodnotiaceho poznania, ktorému nechýba ani
voľný element, našli výraz hodnotovej predstavy imanentnej ústavne konformnému právnemu poriadku,
ktoré však nie sú v textoch písaných zákonov buď vôbec alebo nedostatočne obsiahnuté, a aby boli
premietnuté do rozhodnutia. Sudca sa pritom musí zdržať ľubovôle; jeho rozhodnutie musí spočívať na
racionálnej argumentácii, musí z neho byť zrejmé, že písaný zákon neplní svoju funkciu spočívajúcu v
spravodlivom vyriešení právneho problému. Sudcovské rozhodnutie tak vypĺňa medzeru v zákone podľa
kritérií praktického rozumu a \"podľa fundovaných všeobecných predstáv o spravodlivosti panujúcej v
spoločnosti\".

Na základe vyššie uvedeného, tak odvolací súd dospel k záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby, patrí
medzi nároky kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v
zmysle ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., keď pritom práve vychádzal aj z rozsudku Súdneho
dvora z 24.10.2013 vo veci C-22/12, ktorý rozhodol, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. V danom prípade
vnútroštátne právo v ust. § 13 Občianskeho zákonníka túto náhradu upravuje, pretože účelom práva
na peňažné zadosťučinenie je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou, čím plní  funkciu
reparačnú, rovnako ako je to pri náhrade škody. Súd prvého stupňa preto dospel k nesprávnemu záveru,
že povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu nie je krytá aj náhrada nemajetkovej ujmy
za zásah do práva na súkromný a rodinný život pozostalých, spôsobený usmrtením blízkej osoby pri
prevádzke dopravných prostriedkov a teda, že poisťovňa nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti
vyplývajúcej z poistnoprávneho vzťahu v prípade, ak predmetom konania je nárok pozostalých na
náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ.

S rozhodnutím Súdneho dvora EÚ je možné v celom rozsahu súhlasiť a vykladať zodpovednosť
žalovaných najmä odporcu 2/ eurokonformne. Preto aj v tejto časti prvostupňový súd pochybil, keď pri
rozhodovaní o zodpovednostnom subjekte uvedené okolnosti nevzal do úvahy. Ďalej sa odvolací súd
zaoberal odvolacou námietkou odporcu 1/ a to, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil okolnosti
za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu keď poukázal na  Znalecký posudok č.13/2009 zo dňa
21.4.20089 znalca Ing. Igora Šimka z ktorého vyplýva, že z technického hľadiska bolo príčinou dopravnej
nehody nielen nesprávna technika jazdy vodiča vozidla - odporcu 1/, ale v prvom rade bolo technickou
príčinou dopravnej nehody nesprávne konanie chodkyne p.C., ktorá prechádzala cez vozovku mimo
plochy vyznačeného priechodu pre chodcov a prechádzala cez vozovku v čase, keď na to nebola situácia
z technického hľadiska spôsobilá. Súd prvého stupňa na základe uvedeného potom konštatoval mieru
spoluzavinenia chodkyne p. C. a spolu s ňou aj mal. R. vo výške 50 %, čo podľa názoru odporcu 1/
je nesprávne.Odvolací súd sa v tejto súvislosti stotožňuje z rozhodnutím súdu prvého stupňa  o miere
spoluzavinenia odporcu 1/ a  neb. chodkyne p. C. a to u každého na 50 %, nakoľko z vykonaného
dokazovania a to najmä rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 10.12.2009 sp. zn. 46 T
92/2009,  konkrétne zo záverov znaleckého dokazovania jasne vyplýva, že v prvom rade bolo technickou
príčinou nehody nesprávne konanie chodkyne p.C., ktorá sa pred vstupom do vozovky zodpovedne
nepresvedčila, či môže cez vozovku bezpečne prechádzať, keď do vozovky vstúpila mimo vyznačeného
priechodu pre chodcov a cez vozovku prechádzala v čase, keď na to nebola situácia z technického



hľadiska spôsobilá a druhou príčinou bola nesprávna technika jazdy vodiča, ktorý na vstup chodkýň do
jazdného pásu vozovky a pohyb v smere jeho jazdnej dráhy nereagoval včas intenzívnym brzdením a
bolo povinnosťou vodiča reagovať na pohyb chodkýň už v čase, keď z priestoru niky začali vstupovať
do pravého jazdného pruhu vozovky. Z uvedeného tak vyplýva, že v prvom rade bolo technickou
príčinou dopravnej nehody nesprávne konanie chodkyne p.C., avšak na strane druhej mohol odporca 1/
zabrániť nehode správnou technikou jazdy a to včasným intenzívnym brzdením a  zastavením vozidla
ešte pred nebezpečným prierezom vozovky, načo mal odporca 1/ dosť času a k nenapraviteľnému
následku by nebolo došlo. Odvolací súd však vidí nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa
vo vyhodnotení okolnosti za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu vo vzťahu medzi odporcom 1/ a
neb. mal. R., nakoľko táto vstúpila do vozovky na pokyn a v sprievode dospelej osoby - starej matky neb.
p. C. a z  uvedeného tak nie je zrejmé, prečo aj u mal. R. bola daná miera spoluzavinenia vo výške 50%.

Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. výstižne určuje, že súd v odôvodnení posúdi zistený skutkový stav podľa
príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd v rámci právneho posúdenia v odôvodnení rozhodnutia nielen
vysvetlí, prečo určité zákonné ustanovenie použil, ale zároveň tiež obsah použitého zákonného predpisu
vyloží, a to predovšetkým v tom zmysle, aby bol účastníkmi konania pochopený predovšetkým vzťah
medzi skutkovými zisteniami a právnym posúdením v konaní o prejednávanej veci, a prečo teda logicky
muselo byť citované zákonné ustanovenie použité. Súd prvého stupňa pri odôvodnení napadnutého
rozhodnutia pochybil, ak z jeho obsahu nie je zrejmé akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil, z ktorých
skutočností vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie a to ohľadne vyhodnotenia
okolnosti za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu vo vzťahu medzi odporcom 1/ a neb. mal. R..
Potrebné je potom zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže nastať z dôvodu nedostatku
právneho posúdenia veci ako aj jeho dôvodov. To znamená, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal
dostatočne právnym posúdením veci z rozhodnutia neboli rozpoznateľné jeho nosné dôvody, respektíve
tieto dôvody nemali oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, to znamená že
závery, ku ktorým súd dospel musia byť pre adresáta prijateľné, racionálne, a v konečnom dôsledku aj
spravodlivé a presvedčivé.

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa rozhodnutie ohľadne posúdenia okolností za ktorých došlo k
neoprávnenému zásahu a to konkrétne ohľadne miery spoluzavinenia odporcu 1/ a mal. R. na dopravnej
nehode neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., pretože z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané  a ktoré nie, z
akých skutočností  vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, napadnutým rozhodnutím tak
došlo k porušeniu práva účastníkov na riadny proces, pretože títo majú podstatne sťažené postavenie
pri napadnutí rozhodnutia odvolaním práve vzhľadom na absenciu dôvodov rozhodnutia. Uvedená
skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 157 ods. 2 O.s.p (§ 167 ods. 2 O.s.p) je
okolnosťou, pre ktorú musí odvolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané
v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované správnym.

Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a
slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1) zabezpečujú
a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., §
115 O.s.p. a pod.). Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka,
aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.

Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho
konania tak odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Inak by odvolací súd
znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo by im odoprel možnosť prieskumu nových,
z pohľadu záverov súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska posúdenia odvolacím
súdom rozhodujúcich záverov (o výške bezdôvodného obohatenia), čím by účastníkom odňal možnosť
konať pred súdom (mutatis mutandis porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 276/2007).

Na základe uvedeného tak odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1
písm. h/ a f) O. s. p. zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď zároveň zrušil aj závislý
výrok o uložení povinnosti odporcu 1/ zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 996,- eur podľa § 2 ods. 2
veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. vyrubený v zmysle položky 7b písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov,
nakoľko odporca 1/ požiadal v rámci odvolacieho konania o oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle



ust. § 138 O.s.p. o ktorej žiadosti je potrebné súdom prvého stupňa rozhodnúť a zároveň bolo potrebné
tento výrok rozhodnutia zrušiť z dôvodu, že o uplatnenom nároku navrhovateľov v merite veci bude súd
prvého stupňa opätovne rozhodovať a preto znova nanovo rozhodne aj o povinnosti zaplatenia tohto
súdneho poplatku.
Úlohou prvostupňového súdu bude opätovne nárok navrhovateľov prejednať, riadiť sa v súlade s
ust. § 226 O. s. p. právnym názorom odvolacieho súdu, zodpovedať všetky rozhodujúce právne
otázky, vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania a opätovne o nároku
navrhovateľov zákonným spôsobom rozhodnúť. Odvolací súd upozorňuje prvostupňový súd na to, že
jeho rozhodnutie musí byť riadnym spôsobom odôvodnené podľa § 157 ods. 2 O. s. p. už aj s poukazom
na tú okolnosť, že sú na odôvodnenie rozhodnutia súdu o priznaní nemajetkovej ujmy kladené zvýšené
nároky, tak, aby bolo z rozhodnutia a najmä dôvodov jednoznačne zrejmé, ako súd dospel k záveru,
ktorý vyslovil vo výrokovej časti rozhodnutia a akými úvahami sa riadil, najmä aké kritéria hodnotil a
akým spôsobom tieto kritéria premietol do rozhodnutia o uplatnenom nároku.

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa o trovách konania podľa § 151 ods. 3 O.s.p. nerozhodol, rovnako
ani odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval a o týchto podľa § 224 ods. 4 O.s.p.
rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu  nie je možné podať  odvolanie.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "86bb52aa-a8dd-4def-b9f7-6756cc55900c:9275badc-91f8-4693-9cb1-6518af8f91ca", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8809206550.2", "spisova_znacka": "6Co/127/2010", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/127/2010 z 27. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2013-10-27", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8809206550.2"}], "citovane_v": [{"guid": "907cb619-63f2-4a76-a8a5-bfaa3e71fe5b:d1b9aaa3-11dd-4462-81bb-a989dba32b78", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2111207482.1", "spisova_znacka": "11Co/394/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/394/2014 z 28. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2015-06-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2111207482.1"}]}