Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/419/2014 z 24. 11. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 24. novembra 2015, sp. zn. 10Co/419/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2107211600.1
Krajský súd Trnava | 10Co/419/2014 | ECLI:SK:KSTT:2015:2107211600.1 | 2015-11-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 444 OZ, § 7 zákona č. 32/1965 Zb., § 142 ods. 3 OSP, § 18 ods. 3 zákona č. 655/2004 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/19793af3-ec62-4eb7-9cad-a57ec58b8d45
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2107211600.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/419/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107211600
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2107211600.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej
a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: Bc. W. P., nar. XX. R. XXXX, bytom E., O. XXX/XX,
proti žalovanej: Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., Bratislava, Dostojevského rad 4, o 7.767,38 eur,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 28. júla 2011 č. k. 7C/302/2008-143
(správne „-127") takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej   m e n í   tak, že žalovaná je
povinná zaplatiť žalobkyni 4.000 eur do 3 dní.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni k rukám jej advokátky náhradu trov tohto konania v sume 2.011,90
eur a to do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa celkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia 7.767,38 eur (inak v konaní začatom ešte 20. apríla 2007 na Okresnom
súde Trnava pôvodne 234.000 niekdajších Sk) ako mimoriadneho (?) zvýšenia náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia (ďalej tiež „SSÚ“). Žalovanej potom nepriznal náhradu trov konania. Vo veci
samej svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 444 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení) a § 2 ods. 1, § 4 ods. 1, § 6 ods. 1 a § 7 ods. 1 a 3 vyhlášky č.
32/1965 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení (o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia, ďalej tiež len „odškodňovacia vyhláška“ či iba „vyhláška“), ako aj čl. II bodu II ods. 10 a 12 a
bodu III. ods. 14 prílohy vyhlášky. Vecne podľa neho (súdu prvého stupňa) síce z výsledkov vykonaného
dokazovania nepochybne vyplýval následok poškodenia zdravia žalobkyne (vzniknutého pri dopravnej
nehode zavinenej poistenkyňou žalovanej) v podobe trvalej straty jedného zo zmyslových orgánov
(čuchu) a toto bolo i znaleckým posudkom vyhodnotené ako SSÚ žalobkyne a ohodnotené plnou
(bodovou i peňažnou) sadzbou určenou vo vyhláške, súdu však neprislúcha posudzovať dostatočnosť
základnej výšky odškodného. Ak potom dôvodom priznania zvýšenia odškodnenia nad základný
ustanovený rámec (podľa § 7 ods. 3 odškodňovacej vyhlášky) je len možnosť vyhodnotenia prípadu
ako hodného osobitného zreteľa a takým by mohlo byť i s odvolaním sa na judikatúru (výslovný
odkaz na rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 90/2004) len výrazné obmedzenie či úplná strata možnosti
vykonávania skorších aktivít poškodeného pri mimoriadnosti takýchto skorších aktivít a o ten prípad
tu nešlo (žalobkyňa nebola pred nehodou šéfkuchárkou prestížnej reštaurácie, súkromným výrobcom
vína ani nepôsobila v inej podobnej profesii, pre ktorú by strata čuchu bola takpovediac zničujúcou),
zvýšenie odškodnenia nebolo namieste. Žalobkyňa totiž aj po úraze je zamestnanou u toho istého
zamestnávateľa, škodnou udalosťou zapríčinený tzv. hendikep ju v tomto smere neobmedzil napriek
zaradeniu do jej pracovnej náplne i kontroly dodržiavania zákazov fajčenia a požívania alkoholu
(keďže toto nemožno zisťovať len za pomoci čuchu a zamestnávateľ disponuje príslušnými technickými



prostriedkami), všetky obmedzenia žalobkyne sa týkajú len bežných rodinných a spoločenských aktivít
a ani neschopnosť ucítiť unikajúci plyn nezakladá dôvod na zvýšenie náhrady, nakoľko toto je spojené
len s obmedzeniami pri varení. Ďalšie zdravotné ťažkosti, majúce pôvod v škodnej udalosti, najmä
bolesti hlavy, závraty či depresia, potom pri posudzovaní následkov poškodenia zdravia žalobkyne neboli
ohodnocované (znaleckým posudkom) ani základnou sadzbou a nebola preukázaná ani ich trvalosť,
takže tu k zvýšeniu odškodnenia nemohlo prísť pre neustálenie nároku ani na to základné (odškodnenie).
Toto by sa mohlo zmeniť na základe nového lekárskeho posudku, ktorý tu ale nebol, dôvodil napokon
okresný súd, ktorý rozhodnutie rozsudkom o trovách konania odôvodnil právne len odkazom na ust. §
142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení)
a vecne úspechom žalovanej a nedostatkom jej požiadavky na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalobkyňa a navrhla ho zmeniť a žalobe celkom
vyhovieť (čiže uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť jej požadované zvýšenie náhrady za SSÚ v
sume 7.767,38 eur - okrem náhrady trov konania). Namietala predovšetkým nesprávnym právnym
posúdením veci súdom prvého stupňa, ktorý nerozlišoval medzi podobou znenia rozhodného § 7
ods. 3 odškodňovacej vyhlášky do novelizácie vykonanej vyhláškou č. 47/1995 Z. z. a po takejto
novelizácii, hoci práve porovnaním oboch znení treba dospieť k záveru o uplatniteľnosti úpravy aj na
prípady, v ktorých aktivity poškodeného pred škodnou udalosťou boli iné než celkom mimoriadne a
na vysokej úrovni. Okresný súd nepripísal náležitý význam ani tomu, že ju (žalobkyňu a odvolateľku
ako ženu a gazdinú) strata čuchu i čiastočná strata chuti zasiahla dosť výrazne (na rozdiel od politika
či športovca, nevenujúcich sa však denne vareniu a upratovaniu), že základné bodové ohodnotenia i
sumy náhrad predpokladané vyhláškou sú zjavne nedostatočnými a že k poškodeniu zdravia a strate
čuchu nepochybne kvalifikovateľnej za ťažkú ujmu na zdraví došlo vo veku len 37 rokov. S príkladmým
výpočtom rôznych takto spôsobených obmedzení, ktoré napokon nespochybňovala ani žalovaná,
je spojená aj nutnosť podstatnej redukcie jej záujmov (pre bolesti hlavy nevyhľadáva spoločnosť,
nenavštevuje kultúrne podujatia a nemôže sa ani dlhšie zdržiavať v hlučnom prostredí či pri výkone
ťažších domácich prác a lebo prác v záhrade) a primerane zvýšená náhrada za SSÚ má slúžiť (i s
odkazmi na výsledky konaní vedených NS SR pod sp. zn. 3 Cdo 23/96 a 5 Cdo 117/2000) aj odškodneniu
bolestí vyvolaných iným poškodením zdravia (bez toho, aby tieto boli uplatňované ako samostatná
položka odškodnenia a aby zároveň muselo ísť u poškodeného o mimoriadne spoločensky exponovanú
osobu).

Žalovaná (v tomto prípade poisťovňa priamej škodkyne, zapojená do konania na základe existencie
vzťahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla) navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Stotožnila sa so súdom prvého
stupňa predovšetkým v tom, že žalobkyňa nepreukázala zapojenie sa do spoločenského života
pred nehodou na osobitne vysokej úrovni a mimoriadne, hoci práve týmto relevantná súdna prax
podmieňuje možnosť uplatnenia úpravy z ust. § 7 ods. 3 odškodňovacej vyhlášky. I vyhodnotenie ďalších
následkov poškodenia zdravia, teda bolestí hlavy, závratov a psychických problémov žalobkyne ako
nepreukázaných treba podľa žalovanej považovať za správne, pričom ak by žalobkyňa v tomto smere
hodlala argumentovať prípadným novým znaleckým posudkom (odporúčaným jej súdom prvého stupňa),
namieste by bolo zaoberať sa ešte pred úvahami o použití takéhoto dôkazu i časovým rozmerom
uplatnenia práva (aspekt premlčania).

Krajský súd v Trnave rozsudkom z 29. januára 2013 č. k. 10Co/187/2011-162 napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil uložením žalovanej povinnosti zaplatiť žalobkyni 4.000 eur do 3 dní a
zvyškovým zamietnutím žaloby; popri tom tiež žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni k rukám
jej vtedajšej advokátky náhradu trov konania v sume 1.821,27 eur. Konštatoval nesprávne (nie celkom
úplné) právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, spočívajúce prakticky v opretí sa ním o judikatúru
spred zásadnej novelizácie odškodňovacej vyhlášky, liberalizujúcej jej pôvodné znenie, pre ktorú
závery skoršej judikatúry neboli (bez ďalšieho) použiteľnými a po doplnení dokazovania výsluchom
žalobkyne mal za to (i s podrobnejším uvedením dôvodov pre takýto záver v odôvodnení svojho
rozsudku), že stratu (úplné vymiznutie) jedného zo zmyslových orgánov žalobkyne (čuchu) treba
navzdory nedostatku jej podnikania v gastronómii či inej obdobnej oblasti (príkladmo vymedzenej súdom
prvého stupňa) považovať za prípad osobitného zreteľa, zasluhujúci si mimoriadne zvýšenie náhrady
za SSÚ i nad rámec základnej sadzby ustanovenej vyhláškou (i keď sa nestotožnil s mierou žalobkyňou
požadovaného zvýšenia a za primeraný považoval stred rozpätia medzi nepriznaním žiadneho a
priznaním toho požadovaného).



Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „NS“) uznesením z 9. júla 2014 sp. zn. 7 Cdo 143/2013
na dovolanie žalovanej (podľa úvodnej časti uznesenia dovolacieho súdu nesprávne „žalobkyne“)
zrušil rozsudok odvolacieho súdu v zmeňujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a v takejto
časti vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie; dovolanie v časti zamietajúcej žalobu (majúcej
charakter potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa) potom odmietol. Zrušujúce rozhodnutie odôvodnil
výhradou nedostatku dôvodov zmeňujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, majúc (i s poukazom na časť
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky) za to, že odvolací
súd neposkytol postačujúce vysvetlenie dôvodov, pre ktoré dospel v porovnaní so súdom prvého stupňa
k odlišným záverom o tom, či ide (nejde) o prípad hodný osobitného zreteľa pre zvýšenie odškodnenia za
SSÚ ani vysvetlenie primeranosti zvoleného násobku základného bodového ohodnotenia a vyslovujúc
pritom názor, že napriek zmene vyhlášky a zásadnej možnosti stotožnenia sa s teoretickými úvahami
ponúknutými tunajším súdom zvýšenie podľa § 7 ods. 3 odškodňovacej vyhlášky prichádza naďalej
do úvahy len výnimočne a iba v prípadoch hodných osobitného zreteľa (obsah ktorého pojmu síce nie
je vyhláškou definovaný, práve preto ale jeho naplnenie konkrétnym obsahom i rozsahom musí byť
výsledkom cieľavedomej a vyčerpávajúcej úvahy súdu a to sa tu podľa názoru NS nestalo).

Žalobkyňa po rozhodnutí NS nový odvolací návrh nepodala a žalovaná i v tomto čase zotrvala na svojej
skoršej obrane, doplnenej o to, že pri interpretácii ponúkanej skorším rozsudkom odvolacieho súdu by
každé poškodenie zdravia obdobné tomu žalobkyninmu z tejto veci automaticky zakladalo nárok na
mimoriadne zvýšenie náhrady ustanovenej vyhláškou, s takýmto výkladom ale ona nesúhlasí.

Odvolací súd preto opätovne vec prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p., tentoraz
však už len v medziach vytýčených zrušujúcim uznesením NS (nakoľko tu už v dôsledku právoplatného
zamietnutia žaloby po sumu 3.767,38 eur v spojitosti s výrokom uznesenia NS, odmietajúcim dovolanie
už predmetom konania vo veci samej ostala len časť pôvodne uplatnenej požiadavky, vyjadrená sumou
4.000 eur a tiež otázka trov konania). Urobil tak podľa § 214 ods. 1, § 211 ods. 2 a § 101 ods. 2 O.
s. p. na pojednávaní v neprítomnosti riadne predvolanej žalobkyne (ktorá neprítomnosť ospravedlnila
len všeobecne odcestovaním do zahraničia a teda iným než dôležitým dôvodom, pre ktorý nebol dôvod
akceptovať ani žiadosť účastníčky o odročenie pojednávania, zvlášť ak NS odvolaciemu súdu nevytkol
aj nedostatok skutkových zistení pre konečné rozhodnutie a postačujúcim takto bolo vyjdenie - o. i. -
zo záverov dokazovania výsluchom žalobkyne v čase prejednania veci pod sp. zn. 10Co/187/2011) a i
tentoraz musel dospieť k záveru, že napadnutý rozsudok trpí jednou z vád vytýkaných mu odvolaním (nie
celkom úplným a preto dostatočným právnym posúdením veci) a odvolaniu preto treba priznať úspech
(čo i tentoraz platilo v nie celom rozsahu, sledovanom takýmto podaním a to po len čiastočnom zrušení
prvšieho rozsudku odvolacieho súdu aj preto, že požiadavka presahujúca sumu 4.000 eur už prestala
byť predmetom konania a neskoršie úspešné rozširovanie žaloby tu už do úvahy neprichádzalo).

Podľa § 444 O. z. pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho
spoločenského uplatnenia.

Podľa § 7 ods. 1 odškodňovacej vyhlášky (vydanej na vykonanie ust. § 444 O. z., platnej a účinnej i v čase
vzniku tzv. škodnej udalosti v prejednávanej veci a s účinnosťou od 1. augusta 2004 nahradenej zákonom
upravujúcim rovnakú problematiku, v tejto súv. por. tiež čl. I § 12 a čl. III zákona č. 437/2004 Z. z.) výška
odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60 Sk za jeden bod;
podľa odseku 2 tohto ustanovenia celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240.000 Sk; z čoho odškodnenie za
bolesť nesmie presiahnuť sumu 72.000 Sk a podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia vyhlášky (v znení
platnom a účinnom od 1. apríla 1995, tu por. tiež čl. I bod 1 a čl. III vyhlášky č. 47/1995 Z. z.) v prípadoch
hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia
primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2; kým napokon podľa znenia ostatného
zhora citovaného ustanovenia odškodňovacej vyhlášky platného a účinného do 31. marca 1995 vrátane
v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa môže rozhodcovský orgán alebo súd
odškodnenie primerane zvýšiť, a to i nad ustanovené najvyššie výmery odškodnenia.

Vychádzajúc z obsahu znovu priblíženej právnej úpravy tak predovšetkým odvolací súd nemá žiaden
dôvod ustupovať od toho svojho skoršieho záveru, že za správny a aj záverom ustálenej rozhodovacej
praxe súdov (označovanej tiež pojmom „judikatúra“) v príslušnej oblasti zodpovedajúci treba považovať



postup súdu prvého stupňa spočívajúci v rozlišovaní, že v prípade čiastkových zložiek práva na náhradu
škody na zdraví predstavovaných odškodnením bolestí (na jednej strane) a SSÚ (na strane druhej)
ide (najmä z pohľadu posudzovania podmienok vzniku práva) o samostatné dielčie nároky s relatívne
samostatným (a prinajmenšom do istej miery odlišným) skutkovým základom, kde najmä posudzovanie
otázky existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa - ako východiska pre záver o možnosti zvýšenia
každej z tu zmieňovaných náhrad - je závislé na iných skutkových okolnostiach. Stále ale rovnako platí,
že to, s čím sa už naopak stotožniť nešlo, bolo to, že súd prvého stupňa napriek odvolaniu sa ním na
správne (na vec dopadajúce) ustanovenia tzv. hmotného práva a to najmä na § 7 ods. 3 odškodňovacej
vyhlášky správne zvolené rozhodné právo i s prihliadnutím k pohybom v právnej úprave už celkom
správne (korektne) nevyložil (neinterpretoval). Práve takáto (nepochybne zjednodušená) interpretácia
(majúca pôvod najmä v už prekonanej judikatúre) spôsobila, že obstáť nemohol ani ten jeho záver, že tu
nebol dôvod na zvýšenie požadovanej náhrady (za SSÚ), čo však bolo horšie, bolo to, že zjednodušeniu
na úkor správneho posúdenia veci po právnej stránke sa tu nevyhol ani NS (o čom ešte inak reč bude).

Tunajší odvolací súd totiž pomerne krátko pred rozhodovaním v prejednávanej veci vyslovil (v rámci
odôvodňovania svojho rozsudku z 8. januára 2013 č. k. 10Co/135/2011-317, inak vo veci toho istého
súdu prvého stupňa, čiže Okresného súdu Piešťany sp. zn. 5C/112/2008) názor prakticky totožný s
tým uplatňovaným v prejednávanej veci odvolateľkou a síce, že už zmenou odškodňovacej vyhlášky
s účinnosťou od 1. apríla 1995 došlo k zmierneniu pôvodne značne obmedzujúcej podmienky pre
uplatnenie postupu predpokladaného ustanovením § 7 ods. 3 takéhoto právneho predpisu, teda na
vybočenie (súdom) z medzí nachádzajúcich sa v skorších odsekoch rovnakého paragrafu vyhlášky (v
odsekoch 1 a 2). Stalo sa tak prechodom od pôvodnej formulácie „v celkom výnimočných prípadoch
hodných mimoriadneho zreteľa“ (nachádzajúcej sa vo vyhláške už od nadobudnutia účinnosti jej
pôvodného znenia v máji 1965) k novej formulácii „v prípadoch hodných osobitného zreteľa“, pričom
takúto zmenu inak ako zásadnú liberalizáciu pôvodnej úpravy prakticky ani vyložiť nejde (nech by sa o
to ktokoľvek usiloval za použitia akejkoľvek do úvahy prichádzajúcej metódy výkladu).

Práve takáto zmena na poli legislatívy však spôsobovala aj neudržateľnosť tých záverov skoršej
rozhodovacej praxe súdov (judikatúry), ktorých podstatou bola absolútna výnimočnosť zvyšovania
náhrad podľa § 7 ods. 3 odškodňovacej vyhlášky len v prípadoch mimoriadnych (napr. kultúrnych,
športových či všeobecne spoločenských) aktivít poškodeného pred vznikom škody a výrazného
obmedzenia či dokonca straty možnosti v takýchto aktivitách neskôr pokračovať (čo obdobne platilo aj
u nedostatku takýchto aktivít a na ňom zakladaného odopierania súdov zvýšené náhrady poškodeným
priznávať). Aj pre rozhodnutie v prejednávanej veci pritom významným bolo, že závery judikatúry majúce
sa takto (v dôsledku korekcie v právnej úprave) opustiť, sa z povahy veci týkali práve SSÚ a náhrady zaň.

Ak principiálne treba (bez ohľadu na vyššie priblížený pohyb v právnej úprave) zovšeobecniť, že u
práva na zvýšenie náhrady za SSÚ do definičného vymedzenia prípadov hodných osobitného zreteľa
(pre zvýšenie tejto náhrady) spadá spravidla obmedzenie či úplné vylúčenie poškodeného (práve v
dôsledku poškodenia jeho zdravia) zo skorších aktivít, ktoré boli v skoršom čase (pred poškodením
zdravia) bežným spôsobom uspokojovania rôznych potrieb a záujmov poškodeného, resp. i iných
osôb (na poškodenom či už závislých alebo s týmto následky jeho poškodenia zdravia zdieľajúcich) a
zopakovať, že nahradenie skoršej možnosti zvýšenia náhrad za bolesti a SSÚ len v celkom výnimočných
prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa (postupom podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. pred
účinnosťou vyhlášky č. 47/1995 Z. z.) novšou možnosťou urobenia tak vo všetkých prípadoch hodných
osobitného zreteľa (podľa rovnakého ustanovenia vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení jej novelizácie
vykonanej vyhláškou č. 47/1995 Z. z.) je vytvorením priestoru na prekročenie obmedzení v podobe
základnej sumy náhrady za bod i celkovej výšky odškodnení (uvedených v § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky) v
podstatne širšom rozsahu, než aký mala na mysli pôvodná úprava; už uvedené samozrejme musí byť
zároveň i dôvodom na zamyslenie sa nad použiteľnosťou judikatúry opierajúcej sa o skoršiu úpravu a
tvrdiacej niečo iné (rozumej vykladajúcej tu spomínanú úpravu veľmi reštriktívne).

Práve nesporná liberalizácia pôvodnej veľmi tuhej úpravy aj potreba nasledovania zmeny v
oblasti legislatívy i nadväzujúcou zmenou vo sfére aplikácie práva (najmä v rozhodovacej praxi
súdov) tak ale vylučuje iné akceptované vysvetlenie než to, že napriek narábaniu oboch tu
diskutovaných (porovnávaných) úprav s faktorom primeranosti zvýšenia opustenie skoršieho modelu
predpokladajúceho zvyšovanie náhrad len u osôb činných v určitých oblastiach (spoločenského
uplatnenia) na mimoriadnej úrovni a to ešte za stavu neskoršieho praktického vymiznutia možnosti



skoršieho uplatnenia (potom, čo nastala škodná udalosť s nielen prechodnými dopadmi na ujmu
poškodeného) musí viesť k „dosiahnutiu“ na náhrady presahujúce limity v § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky aj
zo strany poškodených uspokojujúcich svoje potreby na bežnejšej úrovni, než na akú pomýšľala nielen
skoršia úprava, ale ako túto úroveň zadefinovala najmä súdna prax.

Práve tu je namieste podotknúť, že NS vytýkajúci tunajšiemu súdu nedostatok dôvodov na podporu
ním zvoleného postupu v tzv. zrušujúcom uznesení taktiež neposkytol žiadne dôvody, vedúce ho k
názoru, že aj po novelizácii odškodňovacej vyhlášky vyhláškou č. 47/1995 Z. z. by zvýšenie náhrady
malo byť len výnimočným (keďže práve takýto výraz bol vyhláškou v znení jej novelizácie rovnako
opustený a odvolací súd tu nemá žiaden ustupovať od toho svojho právneho názoru, že takéto opustenie
treba jednoznačne vykladať ako záujem autora diskutovanej novely právneho predpisu na tom, aby k
vybočovaniu z dnes už zjavne ekonomicky neudržateľných limitov, daných základnou sadzbou bodového
ohodnotenia, dochádzalo podstatne častejšie, ako v prípadoch aplikácie vyhlášky pôvodnej a to i za
cenu iného zjednodušenia namietaného žalovanou a tunajším súdom neprijímaného, teda toho, že takto
sa môže zvyšovanie náhrad nad stropy ustanovené vyhláškou stať i pravidlom).

Toto bol tiež dôvod, pre ktorý sa odvolací súd v časti úvahy o možnosti len výnimočného zvýšenia
náhrad necítil viazaný názorom NS a to z dôvodu podrobnejšie rozvedeného v inej ním v minulosti
prejednanej veci, v ktorej sa taktiež odchýlil od diskutabilného názoru NS, stručne vyjadriteľného i tak,
že 1. viazanosť právnym názorom súdu vyššieho stupňa nemá z pohľadu viazanosti súdov viacerými
okolnosťami najvyššiu (ale naopak najnižšiu alebo nanajvýš totožnú) mieru závažnosti a že 2. súdy
nižšieho stupňa sú viazané len takým názorom súdu vyššieho stupňa, ktorý je v súlade so zákonom (tu
pre prípad záujmu por. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 8. apríla 2015 č. k. 10Co/251/2013-461).

Pri vyjdení z takéhoto viac-menej teoretického východiska potom podľa názoru odvolacieho súdu bolo
nevyhnutné pomerne citlivo vyhodnotiť predovšetkým ten faktor, že v prípade náhrady za SSÚ (rovnako
ako pri náhrade za bolesti, v tejto konkrétnej veci neuplatňovanej) ide o odškodnenie, ktoré sa na základe
výslovného príkazu v zákone poskytuje len jednorazovo a ktorým sa tak majú i za perspektívy relatívne
dlhšieho trvania obmedzenia, plynúceho z poškodenia zdravia jednorazovo kompenzovať tiež všetky
budúce strádania poškodeného - bez možnosti tieto ešte nejako reparovať neskôr. Výška odškodnenia
preto musí rešpektovať i jeho reparačný charakter a v súlade so závermi doterajšej rozhodovacej
praxe tunajšieho súdu v príslušnej oblasti byť i naplnením tej tézy, podľa ktorej odškodnenie má slúžiť
kompenzácii obmedzení plynúcich z poškodenia zdravia aj tak, aby skoršie poškodeným často aj
výraznejšie pociťované radosti (ako tieto boli alebo mohli byť vnímané pred poškodením zdravia) a
neskoršia strata možnosti tieto prežívať (práve v dôsledku trvalých následkov poškodenia zdravia) mohli
byť prinajmenšom čiastočne vynahradené (či presnejšie len zmiernené) niečím, čo poškodenému môže
naopak privodiť isté potešenie alebo radosť (samozrejme úmerne následkom poškodenia zdravia, ktoré
sa môžu prípad od prípadu i dosť zásadne líšiť).

Uplatnením takýchto úvah podľa odvolacieho súdu nešlo sumu požadovanú žalobou a teda ani
konkrétny násobok základného odškodnenia SSÚ, ktorým sa k tejto dospelo (na základe vyjadrenia v
niekdajšej slovenskej mene presne 39-násobok, majúci spolu so základným odškodnením žalobkyni
zabezpečiť 40-násobok základného odškodnenia), považovať za tak premrštené, aby o nich nemohla
byť reč; oproti tomu však nešlo neporovnávať poškodenie zdravia utrpené žalobkyňou (z pohľadu
zachovania istej proporcionality) s inými poškodeniami zdravia, ktoré by tu mohli prichádzať do úvahy.

Takto sa ale museli stretnúť dva faktory, každý hovoriaci v prospech priblíženia sa opačným koncom
rozpätia vymedzovaného na jednej strane postojmi žalovanej i súdu prvého stupňa k požiadavke
zo žaloby a na strane druhej nemenným postojom žalobkyne, zotrvávajúcej na takejto požiadavke i
odvolaním (0 - 7.767,38 eur). Faktorom nasvedčujúcim potrebe priblíženia sa hornému koncu rozpätia
bolo, že u žalobkyne podľa nikým v konaní nespochybnených výsledkov dokazovania došlo k úplnému
vymiznutiu funkčnosti jedného zo zmyslových orgánov. Naopak faktorom podporujúcim buď postoje
žalobe neprajúce alebo len symbolické zvýšenie základného odškodnenia podľa vyhlášky bolo, že tu
šlo o stratu funkčnosti takého zmyslového orgánu, ktorá nepochybne v ďalšom spoločenskom uplatnení
žalobkyňu obmedzuje, zaiste však nemôže ísť o obmedzenia prejavujúce sa v skoršom spôsobe jej
života, uplatňovaní jej potrieb či na ujmu sebestačnosti žalobkyne a osôb s ňou zdieľajúcich následky
jej poškodenia zdravia tak radikálne, ako tomu môže byť pri iných nevratných poškodeniach zdravia
vedúcich k nefunkčnosti zmyslových orgánov (kam by odvolací súd radil napr. stratu zraku či stratu



niektorej alebo i viacerých končatín, resp. ochrnutie, čiže niečo, čo donúti poškodeného zmeniť skorší
spôsob života  celkom zásadne).

Požiadavku na zvýšenie náhrady opretú o § 7 ods. 3 vyhlášky preto odvolací súd (na rozdiel od
súdu prvého stupňa i žalovanej) považoval za opodstatnenú, keď zhodne so žalobkyňou má za to, že
obrazné stropy odškodnení, nachádzajúce sa v skorších odsekoch rovnakého paragrafu nemožno a
ani v deväťdesiatych rokoch minulého storočia už nešlo považovať za primerané ohodnotenia bolestí,
vytrpených pri poškodeniach zdravia aj odstraňovaní následkov takýchto poškodení a vonkoncom nie za
zodpovedajúce sťaženiu spoločenského uplatnenia poškodených v prípadoch neschopnosti uvedenia
ich zdravotného stavu na úroveň aspoň sa približujúcu tej, aká tu bola pred škodnou udalosťou (keď -
ako už bolo uvedené vyššie - práve táto strata kontaktu odškodňovacej vyhlášky s realitou a tým daná
neúnosnosť vo vyhláške ustanovených limitov bola tiež zjavným dôvodom zmiernenia skoršej len zriedka
využiteľnej úpravy).

Ak potom logickým produktom práve uvedeného bola i nutnosť stotožnenia sa so žalobkyňou v tom,
že suma 6.000 niekdajších Sk alebo cca 200 (presne 199,76) eur nemôže byť akceptovateľným
odškodnením za trvalú stratu čuchu u osoby ženského pohlavia, na ktorú sú nespochybniteľne kladené
vyššie nároky pri starostlivosti o domácnosť, ktorá v čase utrpenia úrazu mala len 37 rokov a i v čase
rozhodovania o požiadavke nastolenej žalobou má pred sebou perspektívu relatívne dlhšieho žitia
vrátane obmedzení, ktoré jej z poškodenia zdravia plynú; priznanie zvýšeného odškodnenia aj v tejto
veci bolo namieste.

Zohľadnením všetkých vyššie spomenutých kritérií pritom odvolací súd dospel k názoru, že za primeranú
okolnostiam prípadu v prejednávanej veci treba považovať sumu zvýšenia základného odškodnenia vo
výške 20-násobku takejto sumy a zároveň v rozsahu približnej polovice sumy, ktorej by sa žalobkyni
malo dostať pri plnom akceptovaní jej požiadavky. K námietkam NS, týkajúcim sa potreby bližšieho
zdôvodnenia jeho záverov sa potom žiada uviesť (či zopakovať), že obsahom pojmu „prípad hodný
osobitného zreteľa“ tu podľa názoru odvolacieho súdu je každý prípad nereparovateľného poškodenia
zdravia, spočívajúceho v strate funkčnosti (úplnom vymiznutí) jedného zo zmyslových orgánov, ku
ktorému príde vo veku predpokladajúcom (za riadneho chodu vecí) prinajmenšom rovnakú dĺžku života
poznačenú poškodením zdravia, ako tú pred ním (pričom odvolací súd tu už skutočne nemá potuchy, čo
by v záujme učinenia zadosť požiadavke na cieľavedomú i vyčerpávajúcu úvahu k doterajším úvahám
mohol dodať); že obmedzenia vyplývajúce z „tvrdených“ bolestí hlavy, závratov a depresií žalobkyne
(s ktorými sa odvolací súd podľa NS nevysporiadal) sú okolnosťami buď na podporu zvýšenia náhrady
za SSÚ najmenej na úroveň „nastavenú“ už skorším rozsudkom v tejto veci alebo dokonca ešte vyššiu
(z ktorých možností v čase tohto druhého zaoberania sa vecou odvolacím súdom už pre čiastočné
zamietnutie žaloby a jej neskoršiu nerozšíriteľnosť už bola reálnou len tá prvá) a že dôvodom na zvýšenie
náhrady na 20-násobok jej základnej sadzby (nie na vyšší, ale ani na nižší) je úplná strata funkčnosti
jedného zo zmyslov, nie však toho najdôležitejšieho, v spojení s neudržateľnosťou úpravy ohodnocujúcej
všetky budúce strádania s týmto spojené len sumou necelých 200 eur (nedosahujúcou ani aktuálnu
úroveň jednomesačnej minimálnej mzdy).

Preto napokon nevznikol dôvod ustupovať ani od tej skoršej úvahy, podľa ktorej vyššie zadefinovaným
parametrom zodpovedala po zaokrúhlení na celé päťdesiatky eur alebo predtým na celé stovky
slovenských korún nahor suma 4.000 eur (20x 200 je presne 4.000 a 20-násobok sumy 6.000 Sk je
120.000 Sk, čo po prevedení na dnešnú menu je taktiež len o málo menej a to 3.983,27 eur) a preto
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, že
žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni práve takúto sumu v zákonnej lehote 3 dní (§ 160 ods. 1
O. s. p. a nezistenie dôvodu pre výnimku z pravidla).

Pri takomto výsledku odvolacieho konania síce žalobkyňa zaznamenala (v konaní ako celku) len
čiastočný úspech, šlo tu však o jeden z prípadov procesnou teóriou i praxou tradične vnímanej závislosti
rozhodnutia o výške plnenia od úvahy súdu (podľa § 142 ods. 3 O. s. p., v odvolacom konaní i za
použitia § 224 ods. 1 a 2 rovnakého zákona). Rozhodovaniu v takýchto prípadoch, v prípadoch len
nepatrného neúspechu účastníka a i pri závislosti rozhodnutia o výške plnenia od znaleckého posudku
(ďalšie skutkové podstaty z ust. § 142 ods. 3 O. s. p.) je potom vlastné, že účastníkovi sa môže priznať
plná náhrada trov konania, pri výpočte prislúchajúcej náhrady však najskôr len stále relevantné závery
ustálenej rozhodovacej praxe súdov vychádzali a od 1. januára 2010 už i priamo ustanovenie zákona



majúce sa tu použiť vychádza (v uvedenej súv. por. tiež čl. I bod 16 a čl. IV zákona č. 495/2009 Z. z.) z
toho, že odmena advokáta sa počíta tak, akoby cenou konania bola len cena priznaného plnenia.

Práve opretím sa o takúto úpravu bolo treba žalobkyni priznať náhradu trov tohto konania
(prvostupňového i odvolacieho) v sume určenej už v prvšom rozsudku v tejto veci (v rozsahu včas a
riadne vyčíslenom jej advokátkou až na časť požadovanej náhrady tvorenú odmenou za právne služby,
u ktorej advokátka vychádzala z ceny konania a nie z ceny prisúdeného plnenia a na nesprávnosť
účtovania DPH ku všetkým položkám vyúčtovania). Žalobkyni nahraditeľné trovy pri uplatňovaní práva
takto boli reprezentované len trovami právneho zastúpenia a to na samotnej právnej službe (odmene)
podľa § 10 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. a/ - c/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a
doplnení (ďalej len „tarifa“) za 7 úkonov právnej služby (5 v prvostupňovom a 2 v odvolacom konaní a
to konkrétne 1. príprava a prevzatie zastúpenia 2. apríla 2007, 2. písomná žaloba z 12. apríla 2007, 3.
vyjadrenie, týkajúce sa veci samej z 3. decembra 2007, 4. a 5. účasť na pojednávaniach súdu prvého
stupňa v dňoch 7. júna a 28. júla 2011, 6. písomné odvolanie z 12. augusta 2011 a účasť na pojednávaní
odvolacieho súdu), z toho prvé tri majúce byť odmenené čiastkovými sumami 4.550 niekdajších Sk a
dnes 151,03 eur (1.250 + 11x 300, pretože nad 20.000 niekdajších Sk je do ekvivalentu prisúdenej sumy
v niekdajšej mene, teda do sumy 120.504 Sk 11 začatých 10.000 Sk) a ostatné čiastkovými sumami
151,05 eur (41,49 + 11x 9,96, keďže tu tiež je nad 663,88 eur do prisúdených 4.000 eur, teda v sume
3.336,12 eur tarifou predpokladaná suma 331,94 eur viac než 10-krát), spolu potom v sume 1.057,29
eur (3x 151,03 + 4x 151,05); zodpovedajúci počet paušálnych náhrad podľa § 16 ods. 3 a § 1 ods. 3
tarify (z toho 3 k úkonom z roku 2007 po 178 niekdajších Sk a dnes spolu 17,72 eur, 3 k úkonom z roku
2011 po 7,41 eur a spolu 22,23 eur a ostatná k úkonu z roku 2013 v sume 7,81 eur), spolu v sume 47,76
eur; na náhrade za stratu času podľa § 17 ods. 1 a § 1 ods. 3 tarify v sume 252,28 eur (6x 12,35 + 8x
13,01); na cestovných náhradách podľa § 16 ods. 4 tarify a príslušných ustanovení zákona č. 283/2002
Z. z. v sume 163,35 eur (62,22 + 27,87 + 49,41 + 23,85) a napokon na DPH zo všetkých položiek zhora
s výnimkou paušálnych náhrad k úkonom z roku 2007, nespadajúcich pod takýto režim (tu por. i § 18
ods. 3 tarify v znení platnom a účinnom do 31. mája 2009 vrátane a tiež čl. I bod 16 a čl. II vyhlášky č.
209/2009 Z. z.), tu teda len zo sumy 1.502,96 eur (1.057,29 + 47,76 + 252,28 + 163,35 - 17,72) a pri
sadzbe DPH 20% v sume 300,59 eur.

Výsledná náhrada trov, nárokovateľná si žalobkyňou a akceptovateľná súdom preto činila len 1.821,27
eur (1.057,29 + 47,76 + 252,28 + 163,35 + 300,59), ku ktorým bolo treba pripočítať i náhradu trov konania
dovolacieho v riadne vyčíslenej sume 190,63 eur na právnej službe (za vyjadrenie k dovolaniu žalovanej,
ktoré výsledok konania v neprospech dovolateľky len oddialilo sumou 151,05 eur, na paušálnej náhrade
7,81 eur a na 20%-nej DPH zo súčtu); spolu teda v sume 2.011,90 eur.  To bol dôvod, pre ktorý odvolací
súd postupom podľa § 224 ods. 1 a 2, § 142 ods. 3 a § 160 ods. 1 O. s. p. povinnosť na náhradu
trov celého konania iba v sume, na ktorú tu vzniklo právo, uložil čo i len sčasti neúspešnej žalovanej
tak, aby táto bola zaplatená priamo žalobkyni (v čase druhého rozhodovania odvolacieho súdu už
nezastupovanej advokátkou) v zákonnej lehote 3 dní (keďže ani v tomto prípade nebol zistený žiaden
dôvod pre výnimku zo zákonom ustanoveného pravidla).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosti ním uložené
nebudú splnené dobrovoľne v určenej lehote, možno sa ich splnenia domáhať
návrhom na vykonanie exekúcie.