Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20S/34/2014 z 6. 4. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 6. apríla 2015, sp. zn. 20S/34/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2014200338.1 Krajský súd Trnava | 20S/34/2014 | ECLI:SK:KSTT:2015:2014200338.1 | 2015-04-06 | Rozsudok Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4e863ae7-b553-4840-91a8-979a0cf65d3b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2014200338.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/34/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200338
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2014200338.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr.
Boženy Husárovej a JUDr. Róberta Foltána v právnej veci žalobcu Občianske združenie Pinus, Jašíkova
24, Bratislava - Ružinov proti žalovanému: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, Vajanského 17,
Senica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 2014/38226/KR zo dňa 12.3.20104 a Č.z.:
2013/189886 - oznámenie č. 142/§60/2013/VAOTP SR - 3 zo dňa 29.11.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Súd rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Senica číslo 2014/38226/KR zo dňa 12.3.2014
ako aj rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Senica Č.z.: 2013/189886 - oznámenie č. 142/
§60/2013/VAOTP SR - 3 zo dňa 29.11.2013 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d) a písm. e) O.s.p.
a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutí zo dňa 12.3.2014 a
29.11.2013 vydaných žalovaným vo forme oznámenia a vyjadrenia k odvolaniu. Poukazoval na to, že
v postavení prevádzkovateľa chránených dielní žalovaného dňa 7.10.2013 v súlade s ustanovením 60
zák. č. 6/2004 Z.z. požiadal o poskytnutie príspevku na úhradu prevádzkových nákladov chránených
dielní a príspevku na dopravu zamestnancov za tretí štvrťrok 2013 vo výške 2 643,10 eur, žalovaný
v skutočnosti refundoval náklady vo výške 646,56 eur, čo v porovnaní so žiadosťou predloženými
dokladmi, preukazujúcimi výšku skutočne vynaložených nákladov predstavovalo krátenie príspevku
o 345,54 eur (tento bol požadovaný vo výške 992,10 eur) bez uvedenia dôvodov jeho krátenia.
Následne vydal rozhodnutie terminologicky označené ako oznámenie č. 142/§60/2013/VAOTP SR-3,
ktorým rozhodol, že požadovaný príspevok bude poskytnutý v celkovej výške 646,56 eur. O odvolaní
žalobcu proti tomuto rozhodnutiu opätovne rozhodol prvostupňový orgán písomnosťou označenou
ako „Odvolanie“ - vyjadrenie č. 2014/38226/KR, ktorým odvolaniu nevyhovel. Žalobca má za to, že
nezákonným postupom žalovaného a jeho rozhodnutím o nevyplatení a krátení príspevku bol ukrátený
na svojich právach. V odôvodnení rozhodnutia o odvolaní žalovaný iba konštatoval, že skutočnosti, ktoré
žalobca uvádzal boli už uvedené v jeho odvolaní proti žiadostiam o poskytnutie príspevku za druhý
štvrťrok roku 2013 a sú predmetom súdneho konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktoré
prebieha na Krajskom súde v Trnave pod č. k. 20S/1/2014. Žalobca mal za to, že žalovaný vychádzal
nesprávne z predpokladu, že koná na základe svojej právomoci podľa § 13 ods. 1 písm. o) zák. č. 5/2004
Zb. v rámci uplatňovania aktívnych opatrení na trhu práce, hoci tieto sú zaradené do siedmej časti zákona
a príspevky podľa § 60 do ôsmej časti: „Podpora zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím“.
Podľa jeho názoru je na príspevok podľa § 60 v spojení s § 70 ods. 6 po splnení zákonom stanovených
podmienok právny nárok a žalovaný bol oprávnený príspevok na dopravu neposkytnúť iba v prípade
poskytnutia príspevku podľa § 53b a príspevok na prevádzkové náklady pomerne krátiť iba v súvislosti s



nižším rozsahom pracovného času, pričom podľa správ zo žalovaným vykonaných kontrol neboli zistené
žiadne nedostatky a žalovaný ani nikdy nekonal a nepostupoval voči nemu tak, ako v tomto prípade.
Rozhodnutie nevyplatiť príspevok na dopravu žalovaný založil na svojvoľnej úvahe o porušení zákazu
vyplývajúceho z ustanovenia § 4 ods. 1 zák. č. 394/2012 Zb. o obmedzení platieb v hotovosti, hoci
takéto porušenie zákona musí byť prejednané podľa § 10 ods. 7 v správnom konaní príslušným daňovým
alebo colným orgánom, v súvislosti s čím absencia právoplatného rozhodnutia príslušného správneho
orgánu zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovaného, ktorému kontrola dodržiavania zákona č.
394/2012 ani neprislúcha. Aj v prípade krátenia príspevku na prevádzkové náklady žalovaný postupoval
podľa interných predpisov vydaných k § 60 zákona o službách zamestnanosti, ktoré nie sú relevantným
prameňom práva nakoľko orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci upravuje zákon, nie je oprávnený
konať nad rozsah svojich zákonných právomocí (alikvotný prepočet nákladov na počet ZP zamestnancov
nie je zákonom stanovený). Príspevok podľa § 60 sa podľa žalobcu viaže na status chránenej
dielne bez ohľadu na pomer zdravých a zdravotne postihnutých zamestnancov, pričom jeho výška
je stanovená zákonom. Rozhodnutia žalovaného, hoci označené ako oznámenia, sú rozhodnutiami
orgánu vrchnostenskej moci o subjektívnom práve právnickej osoby, preto musia podliehať súdnemu
prieskumu v zmysle § 244 ods. 3 O.s.p., pričom podľa § 247 O.s.p. tomuto prieskumu môžu podliehať
len rozhodnutia, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov nadobudli právoplatnosť, alebo
rozhodnutia, proti ktorým zákon opravný prostriedok nepripúšťa. V danom prípade zákon č. 5/2004 Z.z.
pôsobnosť správneho poriadku explicitne nevylučuje, z čoho možno vyvodzovať, že vznik právoplatnosti
rozhodnutí treba podriadiť režimu správneho poriadku, ktorý sa podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb.
aplikuje, v prípadoch, ak neexistuje osobitná právna úprava, prípadne ak osobitná právna úprava nerieši
osobitný druh správneho konania v celom rozsahu. Žalobca má súčasne za to, že žalovaný o jeho
odvolaní rozhodol ako nepríslušný orgán a že pokiaľ odvolaniu nemienil vyhovieť, mal podľa § 57 ods.
2 správneho poriadku vec predložiť odvolaciemu orgánu.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 26.6.2014, doručenom súdu dňa 30.6.2014
žiadal žalobu zamietnuť. Poukazoval na to, že pri svojom postupe aplikoval ustanovenie § 70 ods. 1
zák. č. 5/2004 Z.z., podľa ktorého sa všeobecný predpis o správnom konaní vzťahuje iba na konania
podľa § 13 ods. 1 písm. e), medzi ktoré príspevok na úhradu prevádzkových nákladov chránenej dielne
a na úhradu nákladov na dopravu zamestnancov podľa § 60 nepatria. Aplikácia ustanovenia § 60
bola pre úrady práce zjednotená na metodických stretnutiach, pričom žalobca vzal na vedomie, že
náklad je oprávnený, ak spĺňa podmienky výslovne uvedené v žiadosti v časti „Oprávnené náklady“,
okrem iného podmienku hospodárnosti, efektívnosti, účelnosti a účinnosti a je vynaložený v súlade so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Žalobca podpísal vyhlásenie o vedomosti, že sa na neho
vzťahujú povinnosti príjemcu príspevku zo zdrojov Európskeho sociálneho fondu a štátneho rozpočtu
SR v zmysle Schémy de minimis na podporu zamestnanosti „Schéma DM-1/2007“. Pri poskytnutí
príspevku postupoval podľa § 60 ods. 6 zák. č. 5/2004 Z.z. v spojení s Usmernením Riadiaceho
orgánu č. N3/2007 a uvedenou schémou, žalobcovi uhradil iba preukázané oprávnené náklady, pričom
rešpektoval podmienku účelnosti, t.j. priamu väzbu na podporu zamestnávania občana so zdravotným
postihnutím, a ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu. Ďalej uviedol, že v predmetnej
veci neexistuje záväzný výklad zákona, pričom konštatoval, že žalobcove tvrdenia vychádzajú iba z jeho
vlastnej interpretácie zákona, pričom dodal, že výklad zákonov robí Najvyšší súd svojou rozhodovacou
činnosťou.

Súd prejednal vec so súhlasom účastníkov podľa § 250f ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania,
oboznámil sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného, a dospel
k záveru o dôvodnosti žaloby.

Predmetom súdneho preskúmania bol postup žalovaného pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu o
poskytnutie príspevku na úhradu prevádzkových nákladov chránenej dielne alebo chráneného
pracoviska a na úhradu nákladov na dopravu zamestnancov podľa § 60 zák. č. 5/2004 Z.z. o službách
zamestnanosti, v súvislosti s ktorým správny orgán vydal dňa 29.11.2013 Oznámenie č. 142/§60/2013/
VAOTP SR-3 o poskytnutí príspevku na úhradu prevádzkových nákladov vo výške 646,56 eur, a to na
základe žalobcom podanej žiadosti zo dňa 7.10.2013.

Podľa § 60 ods. 1 zák. č. 5/2004 o službách zamestnanosti sa príspevok na úhradu prevádzkových
nákladov chránenej dielne alebo chráneného pracoviska a na úhradu nákladov na dopravu
zamestnancov poskytuje právnickej alebo fyzickej osobe, ak o tento príspevok písomne požiada



najneskôr do konca prvého kalendárneho mesiaca štvrťroka nasledujúceho po štvrťroku, za ktorý
príspevok žiada.

Zákon č. 5/2004 Z.z. vo svojich ustanoveniach konkretizuje prevádzkové náklady chránenej dielne
alebo chráneného pracoviska ako aj náklady na dopravu zamestnancov a stanovuje maximálnu ročnú
výšku príspevku, o postupe príslušného správneho orgánu pri neposkytnutí požadovaného príspevku,
či jeho poskytnutí v menšom ako oprávnenou osobou požadovanom rozsahu, sa však nezmieňuje. V
ustanovení § 70 ods. 1 vymenúva konania, na ktoré sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní,
medzi ktorými konanie o príspevku podľa § 60 nie je uvedené.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní sa tento zákon vzťahuje na konanie, v ktorom
v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo
povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Konanie žalovaného o žiadosti žalobcu na poskytnutie príspevku podľa § 60 zák. č. 5/2004 Z.z. je
konaním orgánu štátnej správy o práve právnickej osoby v oblasti verejnej správy, pričom osobitný zákon
- zákon č. 5/2004 Z.z. vlastnú úpravu priznania príspevku v nižšej ako požadovanej výške, resp. jeho
nepriznania neobsahuje.

Požiadavka žalobcu na postup správneho orgánu podľa zák. č. 71/1967 Zb. a v rámci toho aj vydanie
rozhodnutia s náležitosťami upravenými v tomto zákone preto je legitímna, má oporu v ustanovení
všeobecného procesného predpisu § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb., ako aj v okolnostiach prípadu a v
princípoch dobrej verejnej správy, ktoré ako súčasť princípov európskeho správneho práva sú uvedené
v odporúčaní CM/Rec (2007) 7 Výboru ministrov o dobrej verejnej správe a medzi ktoré okrem iného
patrí princíp viazanosti právom, princíp právnej istoty zahŕňajúci požiadavku na jasnosť, zrozumiteľnosť
a predvídateľnosť právnych noriem ako aj postupu orgánov verejnej moci a princíp transparentnosti
verejnej moci nedosiahnuteľnej bez garantovania konkrétnych procesných práv účastníka, vrátane práva
na vydanie a oznámenie rozhodnutia, jeho adekvátne odôvodnenie, informáciu o opravnom prostriedku
a preskúmanie rozhodnutia.

V danom prípade, hoci „oznámenie“ žalovaného zo dňa 29.11.2013 a „vyjadrenie“ k odvolaniu zo dňa
12.3.2014 majú charakter rozhodnutia o práve žalobcu a podľa obsahu týchto písomností ich bolo
potrebné považovať za rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a za rozhodnutie o odvolaní
účastníka, tieto súčasne nespĺňajú náležitosti rozhodnutia vyžadované ustanovením § 47 zák. č. 71/1967
Zb. V danom prípade došlo zo strany správneho orgánu k procesnému pochybeniu v tom, že o odvolaní
rozhodol, bez opory v zákone, opätovne prvostupňový správny orgán. V tejto súvislosti súd považuje
za potrebné ešte dodať, že aj keď zákon č. 5/2004 Z.z., ani Dohoda pre prípad nevyplatenia príspevku
nestanovujú povinnosť vydať rozhodnutie, súd má za to, že jeho vydanie je logickým predpokladom pre
to, aby sa žalobca mohol v konaní brániť proti postupu, z jeho pohľadu nezákonnému.

K otázke procesnej úpravy takéhoto konania a rozhodovania súd uvádza, že aj keď nie je dôvodné
vyžadovať výslovnú aplikáciu úpravy zák.č. 71/1967 Zb. je nutné trvať na tom, aby vydané rozhodnutie
obsahovalo náležitosti, ktoré sú podmienkou a predpokladom pre ďalší postup v konaní, logicky
spočívajúci v možnosti podať opravný prostriedok, povinnosti druhostupňového orgánu vo veci
rozhodnúť (ust. § 250l O.s.p. nezveruje rozhodovanie o opravnom prostriedku súdu a opravný
prostriedok ani nie je zákonom vylúčený) a následnej možnosti domáhať sa súdneho prieskumu
právoplatného rozhodnutia.

Vec prejednávajúci súd preto napadnuté rozhodnutia pre ich nepreskúmateľnosť a súčasne pre vadu v
postupe správneho orgánu (nedostatok kompetencie pre rozhodnutie o odvolaní) podľa § 250j ods. 2
písm. d) a písm. e) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie v naznačenom smere.

O trovách konania rozhodol súd s poukazom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešný žalobca návrh
na priznanie ich náhrady nepodal a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.



Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.