Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 24CoP/7/2014 z 11. 2. 2014
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 11. februára 2014, sp. zn. 24CoP/7/2014, ECLI:SK:KSTT:2014:2113231896.1
Krajský súd Trnava | 24CoP/7/2014 | ECLI:SK:KSTT:2014:2113231896.1 | 2014-02-11 | Uznesenie
Citované ustanovenia: § 104 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f6ef2062-f4ea-4c98-a035-c5575a34d313
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2113231896.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoP/7/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113232896
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113231896.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci starostlivosti o maloleté dieťa: N. V. M., nar. XX.XX.XXXX, Z.
X, I., zastúpený kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, Jarmočná 3,
Hlohovec, dieťa rodičov: Ing. Z. V. M., nar. XX.XX.XXXX, Z. XXXX/XX, I., zastúpená: Fons iuris s.r.o.,
Kominárska 2,4, Bratislava, IČO: 47 240 318 a M. Q. V. M., nar. XX.XX.XXXX, Z. G. O. XX, T. XXX-
XXXXX A. K. V. E., E. P., o nariadenie predbežného opatrenia a úpravu rodičovských práv a povinností,
na odvolanie matky maloletého proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 10P 88/2013-17 zo dňa
06. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením napadnutým odvolaním prvostupňový súd vyhlásil, že  nemá právomoc konať vo veci
nariadenia predbežného opatrenia a vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému a
konanie o nariadenie predbežného opatrenie a konanie o úpravu rodičovských práv a povinností k
maloletému zastavil.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 103, 104 ods. 1 O.s.p., článku 8 ods. 1, článku 16
ods. 1 písm. a), článku 17 NARIADENIA RADY (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2013 o súdnej právomoci
a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,
ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie“) vecne tým, že nie sú splnené
podmienky pre začatie a vedenie konania na súde Slovenskej republiky. Zo skutkových zistení vyplynulo,
že maloletý žil nepretržite s rodičmi v Talianskej republike od 8.1.2011 do 13.8.2012, kedy matka
neoprávnene opustila s maloletým územie Talianskej republiky, nakoľko otec súhlas s vycestovaním
nedal a o nahradenie súhlasu s vysťahovaním maloletého z Talianskej republiky matka nepožiadala
príslušný taliansky súd. Matka disponovala rozhodnutím talianskeho súdu zo dňa 23.2.2012, z ktorého
jej vyplýval výslovný zákaz opustiť s maloletým Taliansku republiku bez súhlasu otca.  Matka bola v
Taliansku hlásená na trvalý pobyt už od roku 2006, maloletý bol v starostlivosti rodinného pediatra,
matke boli vyplatené talianskymi úradmi sociálne dávky a v čase odchodu matky s maloletým na
Slovensko, viac ako 1 rok vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností konali ako vecne a
miestne príslušné talianske súdy. Rodičia žili v spoločnej domácnosti a spoločne zabezpečovali výchovu
a potreby maloletého, otec zväčša po materiálnej stránke ako živiteľ rodiny, od októbra 2011 otec
vykonával svoje opatrovnícke právo k maloletému po rozhodnutí zo strany súdu, ktorý predbežným
opatrením zveril maloletého do spoločnej starostlivosti rodičov, avšak s tým, že osobnú starostlivosť
bude zabezpečovať matka, ktorá má právo užívať spoločný byt a otec má okrem vyživovacej povinnosti k
matke a maloletému, upravené právo styku s maloletým, ktoré realizoval. Ďalšie z rozhodnutí talianskeho
súdu rozšírilo úpravu styku otca s maloletým a rozhodlo, že matka bez súhlasu otca nemôže s maloletým
vycestovať mimo územia Talianskej republiky. Pred talianskym súdom prebieha konanie o rozvode
manželstva a úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému. Maloletý má naďalej obvyklý
pobyt na území Talianskej republiky, nakoľko samotné presťahovanie sa matky s maloletým na územie



Slovenskej republiky bez súhlasu otca alebo dohody rodičov nezakladá automaticky obvyklý pobyt
maloletého na území na Slovenskej republiky. S prihliadnutím na všetky uvedené okolnosti potom
ani tvrdenie matky, že Krajský súd v Bratislave rozhodnutím pod spis. zn. 11CoP/442/2013 zo dňa
26.11.2013 zrušil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I spis. zn. 1P/284/2012 zo dňa 3.6.2013
nemá vplyv na zistenia, že matka premiestnila maloletého z územia Talianskej republiky na územie
Slovenskej republiky bez súhlasu otca a v rozpore s rozhodnutím súdu Ascoli Piceno zo dňa 23.2.2012
o nariadení predbežného opatrenia, ktorým bola matke uložená povinnosť vyžiadať si s účinnosťou
od 1.3.2012  predchádzajúci súhlas pred vycestovaním s maloletým do zahraničia a v rozpore s
rozhodnutím súdu v Ascoli Piceno zo dňa 15.11.2012, ktorý vyhlásil premiestnenie matky s maloletým
a zdržiavanie sa na Slovensku za neoprávnené a nariadil okamžitý návrat maloletého do Talianska,
zároveň zveril maloletého do opatery sociálnych pracovníkov Mestského úradu San Benedetto Del
Toronto, čo znamená, že naďalej je miestom obvyklého pobytu maloletého Talianska republika a je daná
právomoc talianskych justičných orgánov naďalej vo veci konať. Na tomto závere nemohlo zmeniť nič
ani tvrdenie matky, že Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 11CoP/442/2013-1041 zo dňa 26.11.2013
nenariadil návrat maloletého do Talianska, čo podľa matky stanovuje obvyklý pobyt maloletého na
území Slovenskej republiky. Toto tvrdenie matky o stanovení pobytu maloletého na území Slovenskej
republiky považuje súd za nesprávne, keďže z uvedeného uznesenia krajského súdu nič také nevyplýva.
V uvedenom uznesení krajského súdu sa len konštatuje, že za súčasnej situácie by návrat maloletého na
územie Talianska nebol vhodný, nakoľko maloletý sa integroval do prostredia na Slovensku a nízky vek
maloletého a citová naviazanosť na matku vylučuje oddelenie maloletého od matky. To však neznamená,
že naďalej nie je daný obvyklý pobyt maloletého na území Talianskej republiky, kde matka žila s
maloletým naposledy 584 dní (od 8.1.2011 do 13.8.2012), matka opustila s maloletým neoprávnene dňa
13.8.2012 územie Talianskej republiky a je naďalej daná právomoc justičných talianskych orgánov vo
veci starostlivosti o maloletého a znamená to len, že za aktuálnej situácie sa maloletý nemusí vrátiť
do Talianska. Konanie začaté pred talianskymi justičnými orgánmi prebieha naďalej, a to vo vzťahu k
maloletému i matke, ktorí sa aktuálne zdržujú na území Slovenskej republiky. Súd konanie o nariadenie
predbežného opatrenia i konanie vo veci samej zastavil v súlade s  § 104 ods. 1 O.s.p. z dôvodu
neodstrániteľnej podmienky konania, keďže nie je daná právomoc tunajšieho súdu vo veci konať a
rozhodnúť.

Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie matka maloletého, ktorým sa domáhala, aby

odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že nariadi predbežné opatrenie v zmysle jej
návrhu. Dôvodila, že súd nepostupoval v súlade s platnou legislatívou a ani sa nesnažil zabezpečiť
všetky prostriedky v záujme maloletého dieťaťa v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa ani na základe
nariadenia. Súd vychádzal z nesprávneho právneho a aj skutkového posúdenia veci. Súd nezohľadnil
skutočnosti tvrdené matkou, ktorá poukázala, že dňa 29.11.2012 rozhodol súd v Ascoli Piceno, Talianska
republika o nariadení návratu maloletého na územie Talianskej republiky, existuje dôvodná obava, že
otec maloletého bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom doručené rozhodnutie súdu v Taliansku a bez
toho, aby o takomto rozhodnutí vedela, prišiel do miesta, kde sa momentálne zdržiava a maloletého na
základe takéhoto rozhodnutia vezme z jej starostlivosti. Matka maloletého preto žiada vydať predbežné
opatrenie o zverení maloletého do osobnej starostlivosti  matke, súd zakáže maloletému N. opustiť
územie Slovenskej republiky v sprievode inej osoby ako matky. Zároveň matka má dôvodnú obavu,
že je nejasné ako rozhoduje súd v Taliansku, pretože naposledy vydal nariadenie, že dieťa sa zveruje
do starostlivosti Úradu sociálnych služieb v Taliansku, pričom rozhodnutie nebolo ani doručené, toto
rozhodnutie vydal súd v Taliansku na základe skutočnosti, že matka s maloletým opustila územie
Talianska, pričom je zrejmé, že vydaním rozhodnutia Krajského súdu v Trnave tento dôvod odpadol.
Dôvod na nariadenie predbežného opatrenia je zverenie a rozhodnutie o zverení dieťaťa do starostlivosti
orgánov Talianskej republiky, čo je na základe rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v protiklade.
Dieťa má byť jednoznačne s matkou a existuje dôvodná obava, že otec podá návrh na výkon rozhodnutia
na súd v Trnave. Matka tvrdí, že rovnaká situácia, aká hrozí teraz, sa stala už aj v minulosti, v
Taliansku otec bez vedomia matky vzal maloletého a odlúčil maloletého od matky na celý mesiac.
Poukázala na skutočnosť, že dieťa s matkou žije vyše roka a pol na území Slovenskej republiky,
ďalšieho polroka od narodenia na Slovensku, kde má trvalý pobyt, ktorý nebol nikdy zrušený, nariadenie
návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu bolo zamietnuté a maloletý má silné citové väzby na
matku, na prostredie, v ktorom žije na území Slovenskej republiky a silné sociálne väzby vzhľadom na
prostredie, v ktorom žije. Žiadala zohľadniť skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave rozhodol, že sa návrat
nenariaďuje, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 09.12.2013. V uvedenom rozhodnutí okrem dĺžky



bola zohľadnená aj skutočnosť, že otec je priaznivcom a sympatizantom extrémistického hnutia, ktorou
skutočnosťou sa súd prvého stupňa pri posudzovaní dôvodnosti návrhu v tomto konaní nezaoberal.
Keďže súd v konaniach iniciovaných matkou, vyhlásil, že nemá právomoc konať, pri tomto podaní ide o
novú skutočnosť, pretože Krajský súd v Bratislave nenariadil návrat a preto sa skutkový stav podstatne
zmenil. Prvostupňový súd však automaticky vyslovil, že nemá právomoc v danej veci konať.

V ďalšej časti odvolania matka poukázala na článok 20 nariadenia, ktorý súd nezohľadnil, podľa ktorého
súd môže prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení s ohľadom na osoby alebo majetok
v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal
právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného členského štátu, platnosť opatrení  zanikne, len čo súd
členského štátu, ktorý má právomoc podľa tohto nariadenia rozhodovať vo veci samej, prijal opatrenia,
ktoré považoval za primerané. Na základe uvedeného odvolateľka je názoru, že súd jednoznačne
pochybil, pričom je dôvodné  nariadenie predbežného opatrenia podľa citovaného článku a je dôvodná
obava, že dieťa bude vystavené ujme, ak súd predbežným opatrením neupraví právne vzťahy.  Matka
zdôraznila, že prípad je naliehavý. Súd neprihliadol ani na záujem maloletého dieťaťa, opomenul
aplikovať Dohovor o právach dieťaťa, nespomenul článok 20 nariadenia, najlepší záujem dieťaťa, ktorý je
prvoradý, neprihliadol na pobyt dieťaťa, na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a súdov v Taliansku,
ktoré sú proti ustanoveniam o doručovaní, a skutočnosť, že je ohrozený samotný maloletý. V Taliansku
neprebieha konanie o rozvod, ako uviedol nesprávne súd prvého stupňa, ale parciálne konanie o rozluke.
Matka má za to, že pokiaľ sa súd domnieva, že nemá právomoc konať vo veci, je súd oprávnený požiadať
súd v Taliansku, aby vyhovel žiadosti súdu na Slovensku a najlepšiemu záujmu maloletého, ktorý je
evidentne založený na skutočnosti, že sa nachádza na Slovensku vyše jeden a pol roka, na základe
rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, a rovnako na body uvedené v článku 15 nariadenia, podľa
ktorého sú jednoznačne dané skutočnosti, že dieťa sa zžilo s prostredím, dieťa sa nachádza na území
Slovenskej republiky a je štátnym občanom Slovenskej republiky. Ďalšou rozhodujúcou skutočnosťou
pre nariadenie predbežného opatrenia je aj žiadosť otca maloletého o stretnutie počas Vianoc, ktorú
matke zaslal. Matka má veľký strach, že otec maloletého zoberie a bude mať rozhodnutie talianskeho
súdu, o ktorom matka nemá vedomosť a bude chcieť maloletého odviezť preč, ako sa to už stalo aj
v iných prípadoch. Ak by bolo nariadené predbežné opatrenie, takémuto prípadu by nemuselo prísť.
Matka musela požiadať UNICEF o pomoc pri styku, pretože nevie čo sa môže stať pri takomto styku.
Zopakovala, že nemá záujem obmedzovať stretávanie maloletého s otcom, ale má pocit, že orgány
nepredvídajú ňou uvádzané skutočnosti. Matka poukázala na článok 3 Dohovoru o právach dieťaťa a je
názoru, že sú plne dané dôvody a osvedčená dôvodnosť pre nariadenie predbežného opatrenia, pretože
je dôvodná obava, že otec sa bude snažiť zobrať dieťa matke a zároveň je v záujme maloletého, aby
súd upravil styk s otcom, aby sa mohli stýkať na základe rozhodnutia súdu, pričom skutočnosť, že otec
dieťa unesie bola eliminovaná tým, že dieťa bude, hoc aj dočasne, zverené matke. Zároveň namietala a
považovala za neprijateľné, aby súd rozhodoval jedným uznesením o zamietnutí predbežného opatrenia
a zároveň zastavil konanie vo veci samej, nakoľko ide o samostatné konania, ktoré v zmysle článku 20
nariadenia musia byť posudzované zvlášť.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd príslušný na prejednanie odvolania (§ 10 ods. 1 O.s.p. ), po
zistení, že odvolanie podal účastník konania - matka maloletého (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p.), v zákonom stanovenej lehote (§ 204
O.s.p.), ktoré má všetky náležitosti odvolania (§ 205 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa, pričom nebol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 2 O.s.p.), nenariaďoval
na prejednanie odvolania pojednávanie (§ 214 O.s.p.), oboznámil sa s návrhom, obsahom spisu,
napadnutým uznesením, odvolaním matky maloletého a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné,
pretože  rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Pretože odvolací súd  v celom rozsahu preberá súdom prvého stupňa dôsledne zistený skutkový stav,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie podmienok konania a pretože v celom rozsahu
zdieľa i jeho právne závery vo veci, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne
a presvedčivé písomné vyhotovenie uznesenia. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal
od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a k odvolacím dôvodom matky maloletého
odvolací súd uvádza nasledovné:



Podľa článku 11 bod 6 nariadenia, ak súd vydal príkaz o nevrátení podľa článku 13 Haagskeho  dohovoru
z roku 1980, musí okamžite, buď priamo alebo prostredníctvom svojho ústredného orgánu, zaslať
odpis súdneho príkazu o nevrátení a súvisiace písomnosti, najmä záznam súdnych pojednávaní, zaslať
súdu s právomocou alebo ústrednému orgánu členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt
bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržiavaním, podľa vnútroštátneho práva.
Súdu sa musia všetky uvedené písomnosti zaslať do jedného mesiaca od dátumu príkazu o nevrátení.

Podľa článku 11 bod 7, ak súdy v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne
pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, nezačali konanie na návrh jedného z účastníkov,
súd alebo ústredný orgán, ktorému sa zašlú informácie uvedené v odseku 6, musí potom informovať
účastníkov a vyzvať ich, aby urobili svoje podania na súd v súlade s vnútroštátnym právom do troch
mesiacov od dátumu oznámenia, aby súd mohol preskúmavať otázku opatrovníckeho práva k dieťaťu.
Bez toho, aby boli dotknuté kritéria právomoci uvedené v tomto nariadení, súd ukončí konanie, ak v
uvedenej lehote nedostal žiadne podania.

Z uvedeného vyplýva, že ak súd rozhodne, že dieťa sa nevráti podľa článku 13 Haagskeho  dohovoru z
roku 1980, zašle odpis rozhodnutia príslušnému súdu členskom štáte, akonáhle je tomuto súdu doručený
odpis rozhodnutia, vyzve účastníkov podľa v článku 11 ods. 7, aby do troch mesiacov urobili svoje
podania. Ak žiadny z účastníkov neurobí podanie, vec sa skončí, v tom prípade súdy členského štátu v
Slovenskej republiky  nadobudnú právomoc podľa článku 10 písm. b) bolo iii) nariadenia. V prípade, že
účastníci urobia podania, súd vec preskúmavaná ak z rozhodnutia súdu vyplýva povinnosť vrátiť dieťa,
potom je toto rozhodnutie vykonateľné  v členskom štáte, kde sa dieťa nachádza bez ďalšieho konania.
V prípade, že z rozhodnutia súdu nevyplýva povinnosť vrátiť dieťa, súdy v členskom štáte v ktorom sa
dieťa nachádza nadobudne právomoc podľa článku 10 písm. b) bolo iv) nariadenia.

So zreteľom na uvedené preto postup súdu prvého stupňa pokiaľ vyhlásil, že nemá vo veci o nariadenie
predbežného opatrenia ako aj vo veci samej o úpravu výkonu rodičovských práv právomoc konať,
postupoval správne, nakoľko v žiadnom prípade nemožno konštatovať, že by právomoc súdu Slovenskej
republiky bola daná.

Na uvedenom závere nemení nič ani uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 11 CoP/442/2013-1041
zo dňa 26.novembra 2013, ktorým bolo uznesenie súdu prvého stupňa zmenené tak, že sa návrat
maloletého N. nenariaďuje. Ďalší postup vyplýva z nariadenia a konajú súdy v členskom štáte, v
ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním,
na ktorých sa už začali konania, teda v Talianskej republike kde prebieha konanie o rozvode manželstva
resp. rozluke manželstva a úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému.

Keďže predmetné konania boli zastavené pre neodstrániteľnú prekážku, ktorou je nedostatok právomoci
súdu vec prejednať a rozhodnúť, súd sa nemohol zaoberať prípadom po vecnej stránke a neskúmal ani
tvrdenia matky z odvolania, že otec maloletého je sympatizantom extrémistického hnutia.

Odvolateľkou požadovaná aplikácia článku 20 nariadenia, ktorá umožňuje súdu členského štátu prijať v
súlade s vnútroštátnymi právnymi normami predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, týkajúce
sa dieťaťa, ktoré je na jeho území, aj keď právomoc vo veci rodičovských práva a povinnosti má súd
iného členského štátu, v danom prípade nebola preukázaná zo strany matky maloletého, pretože nejde
o naliehavý prípad, v ktorom by bolo potrebné nariadiť predbežné opatrenie. Zároveň treba podotknúť,
že článok 20 nie je ustanovením, ktoré právomoc zakladá, v dôsledku tohto platnosť predbežných
opatrení zanikne, len čo príslušný súd prijal opatrenia, ktoré považoval za potrebné. Zo skutkových
okolnosti danej veci vôbec nevyplynulo, že by bolo potrebné nariadiť predbežné opatrenie, nakoľko nejde
o naliehavý prípad.

Žiadne ustanovenie nariadenia ani tuzemského procesného predpisu upravujúceho danú oblasť práva
nebráni postupu, aby podmienky konania a právomoc súdu v konaní o nariadenie predbežného
opatrenia a v konaní o úpravu práv a povinností boli posudzované v jednom rozhodnutí.

Na záver sa žiada zdôrazniť, že právomoc sa určuje v čase začatia konania na súde. Po začatí konania si
súd v zásade zachováva svoju právomoc, aj keby dieťa počas konania nadobudlo nových obvyklý pobyt
v inom členskom štáte, tzv. zásada  perpetuatio fori. Zmena obvyklého pobytu dieťaťa počas konania
preto sama osebe neznamená zmenu alebo zánik právomoci.



Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné rozhodnutie
súdu prvého stupňa potvrdiť z dôvodu vecnej správnosti podľa § 219 ods. 2 O.s.p.

Senát prijal rozhodnutie  pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.