Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/481/2013 z 23. 9. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 23. septembra 2014, sp. zn. 24Co/481/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2113204533.1 Krajský súd Trnava | 24Co/481/2013 | ECLI:SK:KSTT:2014:2113204533.1 | 2014-09-23 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Iné, Ostatné Citované ustanovenia: § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/da0055d1-7125-4fa7-95b8-1a774f494502 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2113204533.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/481/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204533
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113204533.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov
senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 8C/83/2013-32 zo dňa 22.10.2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, (ktorou sa domáhal zaplatenia
náhrady škody vo výške 175,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.106,40 Eur majúcej vzniknúť
žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica - ďalej aj exekučný súd, pretože
tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v
zákonom stanovenej lehote) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie prvostupňový
súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, §
15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i § 44 ods. 7, 8 a 9 zák. č. 233/1995 Z.z. a § 101 a § 106 ods.
1 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Vecne súd argumentoval tým, že v danom prípade bolo rozhodnuté o žiadosti o zmenu súdneho
exekútora po uplynutí zákonnej lehoty, táto skutočnosť však nevykazuje znaky zbytočných prieťahov,
za ktoré by mal štát niesť zodpovednosť, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.
Nedodržanie lehoty na rozhodnutie neznamená v zmysle platnej judikatúry automaticky zbytočné
prieťahy v súdnom konaní. V časti náhrady skutočnej škody - náklady žalobcu tento nepreukázal
žiadnym spôsobom výšku skutočných nákladov, naviac nebola splnená zákonná podmienka príčinnej
súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku
oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou
exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k
duplicitnému plneniu. V časti náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd k záveru, že v prejednávanej veci
by stačilo iba prípadné konštatovanie porušenie práva a nie sú dané dôvody na priznanie náhrady
v peniazoch a prihliadnutím na dôvody uvedené vyššie ako aj na ust. § 17 ods. 3 cit. zák., keď
žalobca nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k
zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom,



konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je
objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je
ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného
je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní aj dôvodom na samotné
uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu.
Samotnú situáciu vyvolal sám žalobca tým, že uprednostnil rozhodcovský (súkromnoprávny orgán)
pred všeobecným súdom, ktorý by vychádzal zo zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe. Bez ohľadu na skutočnosť, že došlo k rozhodnutiu po
zákonnej lehote, vzhľadom na uvedené s prihliadnutím na objektívne dôvody, a to už spomenuté úkony,
ktoré pred takýmto rozhodnutím treba zo strany súdu vykonať, nemožno bez ďalšieho konštatovať, že
by došlo k prieťahom v konaní (ktoré neboli ani deklarované predsedom súdu či ÚS SR a tento práve
naopak vo svojom rozhodnutí konštatuje, že nie každé porušenie lehoty je prieťahom v konaní), je
potrebné prihliadnuť na kontinuitu exekučného konania, nakoľko pôvodne poverený exekútor je povinný
vykonávať svoju činnosť až do rozhodnutia o zmene súdneho exekútora, a teda oprávnený nie je na
svojich právach z tohto dôvodu ukrátený. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca
nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o
zmene exekútora po uplynutí 30-dňovej lehoty, a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Žalobca nepreukázal svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z,. a preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť.
K námietke premlčania súd uviedol, že lehota na uplatnenie nároku začala plynúť momentom uplynutia
30-dňovej lehoty na rozhodnutie o zmene exekútora, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom
09.05.2012 (kedy sa žalobca dozvedel o škode), žaloba bola podaná 27.09.2012, k uplynutiu 30-dňovej
lehoty došlo pred dňom 23.04.2009, t.j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku. Žaloba bola teda podaná po uplynutím zákonnej lehoty, a teda
prípadný nárok nie je premlčaný. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku, úspešnej žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila
a nepreukázala, že jej trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho
vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím
rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa
súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu
sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na čo zo
zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná
dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol návrh na znalecké dokazovanie,
čím znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus
jej vzniku, na čo súd nemal udržateľné dôvody. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť
jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie
na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne
rozhodnutie. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká
aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah
nevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201



O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21
ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z
dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. V odvolaní žalobcu niet jedinej zmienky (tobôž protiargumentácie) vo vzťahu
k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní Okresného
súdu Senica v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 7Er/522/2002, z ktorej si uplatňuje svoj nárok žalobca
žalobou v tomto súdnom, v štádiu konania návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, nebola
síce dodržaná zákonná lehota na rozhodnutie súdu o tomto procesnom úkone, čo však nemožno
považovať za nesprávny úradný postup, v dôsledku ktorého by žalobcovi mala vzniknúť materiálna
škoda a nemajetková ujma s poukazom na jednotlivé ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobca
teda v konaní predovšetkým nepreukázal naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a
to nesprávny úradný postup. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na
základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil medzitýmnym rozsudkom, že žalovaná je
zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica,
pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku
žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere, č. 2050230 dlžníkom
(povinným) Z. J., nar. XX.XX.XXXX, (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 475/2002) v zákonom stanovenej lehote a rozsudkom
aby rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 175,- Eur a z
titulu nemajetkovej ujmy sumu 1.106,40 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť
žalobcovi aj trovy konania. Ďalej v žalobe uviedol, že žalobca je právnickou osobou, ktorá vykonáva
na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov a v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným podaním a to postupom
podľa ust. § 38 Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2050230 dlžníkom
Z. J. pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej
veci číslo EX 475/2002 a exekučný súd ho poveril vykonaním exekúcie. Žalobca pre obavy o právny
a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom, podal exekučnému súdu návrh na
zmenu exekútora. Od súdu očakával poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite,
a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote, t.j. do
30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec
ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu



s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o žiadosti o zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom
čase, ale až dňa 24.04.2012. K rozhodnutiu o žiadosti o zmenu exekútora tak došlo po uplynutí zákonom
stanovenej doby (omeškanie viac ako 600 dní).

Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn. 7Er/522/2002 odvolací súd zistil, že
oprávnený požiadal o zmenu exekútora dňa 02.09.2010, ktoré konanie bolo u exekútora vedené pod sp.
zn. EX 475/02, pričom prvostupňový súd ho 29.11.2011 vyzval, aby oznámil, či na žiadosti trvá vzhľadom
na nález Ústavného súdu SR, č.k. III ÚS 322/2010-37 (zásielka sa súdu vrátila s tým, že spoločnosť
neexistuje). Dňa 22.12.2011 oprávnený oznámil, že na žiadosti trvá. Súd rozhodol o žiadosti o zmenu
súdneho exekútora 24.04.2012.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po
uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Senica (23.04.2002), ak oprávnený požiada
súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním
exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky
pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného
exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Senica
zákonná lehota 30 dní na rozhodnutie o zmene exekútora neplatila a teda zákon vydanie rozhodnutia o
žiadosti oprávneného o zmenu exekútora žiadnou lehotou nelimitoval. Lehota 30 dní bola zavedená až
v ust. § 44 ods. 7 zákonom č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 01.09.2005, pričom v zmysle prechodných
ustanovení § 238 ods. 1 konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva
platného do 31. augusta 2005. Vzhľadom na to je potom potrebné uzavrieť, že Okresný súd Senica v
predmetnej veci rozhodnutím o žiadosti oprávneného o zmenu exekútora po lehote 30 dní neporušil
žiadne zákonné ustanovenie.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica v danej veci, ktoré by
malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti oprávneného
o zmenu exekútora je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady
škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté
oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v
konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní sudcu, prípade



rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako
na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 01.01.2013,
pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných
prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom nižšieho
stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní
sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že
zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 01.01.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu),
ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.