Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/188/2013 z 24. 8. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 24. augusta 2014, sp. zn. 23Co/188/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2111225615.1 Krajský súd Trnava | 23Co/188/2013 | ECLI:SK:KSTT:2014:2111225615.1 | 2014-08-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 101 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/46023899-fc25-49c6-95eb-5d183d6bc30e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2111225615.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/188/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111225615
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lea Stovičková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2111225615.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ley Stovičkovej a sudcov JUDr. Ivety
Jankovičovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpenej: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: I. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. L., B. U. XXX/XX, t.
č. na neznámom mieste, zastúpenému opatrovníčkou: Mgr. R. G., vyššia súdna úradníčka Okresného
súdu Piešťany, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Važecká 16, IČO: 42 176 778, zastúpeného: JUDr. Ambróz
Motyka, advokát, so sídlom Stropkov, Námestie SNP 7, o zaplatenie 2.933,47 eur s príslušenstvom, o
odvolaní navrhovateľa a o odvolaní vedľajšieho účastníka na strane odporcu proti rozsudku Okresného
súdu Trnava zo dňa 14. februára 2013 č. k. 27C/47/2012-164, vo výroku o zamietnutí návrhu a vo výroku
o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku II. o zamietnutí návrhu p o -

t v r d z u j e.

Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku IV. o povinnosti navrhovateľa zaplatiť vedľajšiemu
účastníkovi na strane odporcu, Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, náhradu trov konania
vo výške 285,22 eur m e n í tak, že suma „285,22 eur“ sa nahrádza sumou „427,82 eur“.

Odporcovi ani vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i
z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti istiny 127,65 eur spolu s úrokom
z omeškania 5,75 % ročne z 2.805,82 eur od 10.11.2007 do zaplatenia, vo zvyšku návrh zamietol,
odporcovi nepriznal náhradu trov konania a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu
účastníkovi náhradu trov konania 285,22 eur k rukám jeho právneho zástupcu, do troch dní od
právoplatnosti rozhodnutia.

Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 101 Občianskeho zákonníka a premlčaním nároku navrhovateľa.
Vychádzal z toho, že uplatnená pohľadávka bola splatná 2.7.2007, ktorá skutočnosť nebola medzi
účastníkmi sporná a navrhovateľ podal návrh 25.11.2011, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej
premlčacej doby. Dospel k záveru, že právny vzťah medzi účastníkmi sa spravuje ustanoveniami
Občianskeho zákonníka a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského
charakteru (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka) aj napriek tomu, že navrhovateľ uviedol v návrhu,



že zmluva obsahuje všetky znaky a náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 až § 507 Obchodného
zákonníka. Podľa § 3 ods. 1, § 39 ods. 1 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka podrobil vec súdnej
kontrole nekalých obchodných praktík. Zohľadnil, že inštitút nekalej obchodnej praktiky je zákonným
termínom, má svoj obsah a nie je možné ho prehliadať ani v rovine súkromného práva. Ak sa uplatňuje
právo po použití nekalej obchodnej praktiky, súd môže odmietnuť poskytnúť ochranu uplatnenému
právu. Výkon práv okrem iného nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), a o taký prípad ide aj vtedy, ak sa právo uplatňuje po použití nekalej obchodnej praktiky.
Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.
z. rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky
diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby,
alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe,
využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej dohody
(§ 4 ods. 8 zák. o ochrane spotrebiteľa). Zákon o ochrane spotrebiteľa definuje nekalé obchodné
praktiky dodávateľov voči spotrebiteľom a z toho osobitne taxatívnym spôsobom vypočítava nekalé
obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, a ktoré sú uvedené v prílohe č.
1 k zákone o ochrane spotrebiteľa. Rozdiel, ktorý odlišuje praktiky uvedené v zozname od ostatných
je ten, že sú nekalé bez ďalšieho, t. j. bez skúmania dvoch relevantných vlastností, a to: 1. či k nim
došlo postupom dodávateľa bez odbornej starostlivosti a 2. či takéto konanie vyvolalo rozhodnutie
(ekonomické) spotrebiteľa, napríklad uzavrieť zmluvu, dodatok, vykonať plnenie a podobne. U iných
praktík je teda pre záver o nekalosti dôležitá existencia uvedených dvoch aspektov. Obchodná praktika
sa považuje za nekalú, ak po a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne
narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu
k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného
člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov (§ 7 ods. 2 zák. o
ochrane spotrebiteľa). Spotrebiteľský kódex definuje aj uvedené dva znaky nekalej obchodnej praktiky.
Odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne
očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej
praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti (§ 2 písm. u/ zák. o
ochrane spotrebiteľa). Podstatným narušením ekonomického správania spotrebiteľa sa rozumie využitie
obchodnej praktiky na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri
dostatku informácií inak neurobil (§ písm. r/ zákona o ochrane spotrebiteľa). Vzhľadom na vznesenú
námietku premlčania zo strany vedľajšieho účastníka na strane odporcu, sa zaoberal otázkou, či je
vedľajší účastník oprávnený podať odpor, vzniesť námietku premlčania a ďalej dôvodnosťou vznesenej
námietky. Predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníka v konaní je právny záujem vedľajšieho
účastníka na výsledku sporu, t. j. právny záujem na úspešnosti v spore u toho účastníka, ku ktorému
pristúpil. O právny záujem ide vtedy, ak rozhodnutím súdu vo veci bude dotknuté právne postavenie
vedľajšieho účastníka (jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva). Ako vedľajší účastník
sa však s poukazom na § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku môže zúčastniť aj právnická
osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, v takomto prípade zákon
nestanovuje ako podmienku účasti skutočnosť, že táto osoba má záujem na výsledku konania. Vstup
takejto osoby do konania má za cieľ zabezpečiť širšiu ochranu osobám, ktoré sú alebo môžu byť
v znevýhodnenom postavení (napr. spotrebitelia, osoby diskriminované z rôznych dôvodov). Vedľajší
účastník je v konaní zásadne oprávnený na všetky úkony, na ktoré je oprávnený hlavný účastník (s
výnimkou dispozície s konaním a jeho predmetom) a tieto úkony robí práve v prospech a s účinkami
pre hlavného účastníka, ktorého v spore podporuje. Uplatnenie obrany proti návrhu je procesným
právom účastníka konania (odporcu) a rovnaké právo má aj vedľajší účastník, ktorý počas konania
vystupuje na jeho strane, na tom, že ide o procesné právo nič nemení skutočnosť, že pomocou
obrany proti žalobe sa uplatňujú rovnako námietky vychádzajúce z hmotnoprávnej úpravy (akou je
aj námietka premlčania), keďže procesné právo uplatniť tieto námietky v konaní nemožno zamieňať
s tým, či majú pôvod v hmotnom alebo len v procesnom práve (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR
25Cdo 539/2008). Dospel preto k záveru, že vedľajší účastník je osobou oprávnenou na vznesenie
námietky premlčania. Opatrovníčka odporcu nemala námietky proti vstupu vedľajšieho účastníka na
strane odporcu a vzniesla námietke premlčania. Ďalej sa súd zaoberal dôvodnosťou vznesenej námietky
v zmysle § 101 a § 558 Občianskeho zákonníka. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku
ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v
právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Základným účelom inštitútu
premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili
svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej



dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva
im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená
osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe
oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s
úspechom domáhať u súdu svojho práva. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že uplatnená pohľadávka
bola splatná dňa 2.7.2007 a táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná. Navrhovateľ podal návrh
dňa 25.11.2011, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Zámer navrhovateľa dosiahnuť
vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku z
21.1.2011, ktorú odporca podpísal, vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené
zákonné znaky tohto zákonného inštitútu a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa,
ako aj potenciálne riziko, že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa. Z tohto dôvodu uznanie
dlhu odporcom považoval za právne neúčinné, pretože v konaní nebolo preukázané, že odporca vedel
o jeho premlčaní tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka. Uznať možno aj
premlčaný dlh, ale uznávací prejav dlžníka bude mať právne účinky len vtedy, ak dlžník vedel, že dlh je
premlčaný, čo v tomto prípade navrhovateľ nepreukázal. Z dohody vyplýva, že vedomosť o premlčaní
dlhu a jeho následkoch je zakomponované v bode 3 tejto dohody, označenej ako forma splatenia
záväzku, pričom splátky neboli dohodnuté. Nakoľko opatrovníčka odporcu i vedľajší účastník vzniesli
námietku premlčania, ktorú považoval za odôvodnenú, návrh zamietol. Rozsudok vo výroku o zastavení
konania v časti uplatnenej istiny 127,65 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo
sumy 2.805,82 eur od 10.11.2007 do zaplatenia odôvodnil ustanovením § 96 O. s. p. a späťvzatím
návrhu navrhovateľom v tejto časti. Predmetom konania zostalo zaplatenie istiny 2.805,82 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne z istiny od 10.11.52007 do zaplatenia. Výrok o trovách
konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p., keď v časti
zastavenia konania navrhovateľ späťvzatím návrhu zavinil zastavenie konania a vo zvyšku konania bol
odporca plne úspešný, nakoľko súd návrh zamietol. Odporca si žiadne trovy konania neuplatnil, preto
mu súd náhradu trov konania nepriznal. Vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu priznal náhradu
trov konania, ktoré pozostávajú z náhrady trov právneho zastúpenia jeho advokáta podľa ustanovení
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Náhrada mu bola priznaná za 3 uplatnené úkony právnej pomoci po 111,21 eur (v zmysle § 10 ods. 1
a § 14 ods. 1 písm. a/ a c/ citovanej vyhlášky), pričom súd vychádzal z tarifnej hodnoty 2.933,47 eur
(prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 2.1.2012, vyjadrenie zo dňa 15.8.2012 a 23.10.2012). Ďalej bol
priznaný režijný paušál 3x7,63 eur (§ 16 ods. 3 cit. vyhl.). Celkom vzniklo vedľajšiemu účastníkovi právo
na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 356,52 eur (111,21 eur x3 + 7,63 eur x 3) a 20% DPH
71,30 eur (§ 18 ods. 3 cit. vyhl.), nakoľko je právny zástupca navrhovateľa jej platcom, spolu 427,82
eur. Právny zástupca si však uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia len vo výške 285,22 eur a preto
mu súd viazaný jeho návrhom priznal náhradu trov právneho zastúpenia v uplatnenej výške 285,22 eur.
Povinnosť navrhovateľa prisúdené trovy konania zaplatiť právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka
vyplýva z ustanovenia § 149 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku, výroku II. o zamietnutí návrhu a výroku IV. o trovách konania prisúdených
vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, podal odvolanie navrhovateľ, ktorý navrhol jeho zmenu tak,
aby mu ním uplatnený nárok bol prisúdený súdom a aby vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu
nebola prisúdená náhrada trov konania alebo, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle
§ 221 ods. 1 a 3 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil nesprávnym
právnym posúdením veci a nedostatočným zistením skutkového stavu súdom prvého stupňa. Poukázal
na skutočnosť, že zo strany odporcu došlo k nespochybniteľnému uznaniu dlhu, pričom na to, aby nastali
právne účinky spojené z uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“) zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva
podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 OZ,
čo potvrdzujú i ich odlišné právne dôsledky. Odporca vedomosť o premlčaní dlhu potvrdil v čl. 3 bod
3.4 dohody. Navrhovateľ nesúhlasil so zamietnutím žalobného návrhu z dôvodu premlčania, nakoľko
právny účinok spojený s uznaním práva, t. j. prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok
plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby, v takomto prípade nastupuje a odporca sa nemohol z tohto
dôvodu brániť námietkou premlčania. Poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. : 3Cz/6/68,
33 Cdo/155/2007, 33 Odo/934/2005, 33 Odo/1039/2004 a 33 Odo/133/2005. Uplynutím premlčacej
doby sa oslabuje súdna vymáhateľnosť premlčaného práva, avšak veriteľovi premlčané právo zostáva
zachované rovnako, ako nezaniká ani záväzok dlžníka voči veriteľovi. Tým, že odporca podpísal dohodu,



prejavil vôľu plniť. Predmetnou dohodu došlo k zmene v obsahu záväzku zmluvných strán, následkom
toho navrhovateľ ako postupník nemal postavenie dodávateľa a preto sa na dohodu nevzťahovali
ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Navrhovateľ vyjadril názor, že
odporca po tom, čo sa oboznámil s obsahom dohody, svojím podpisom svoj existujúci záväzok uznal
a vyjadril vedomosť s premlčaním pohľadávky. Nebol k podpisu dohody žiadnym spôsobom donútený
a jej uzatvorením nedochádza k zhoršeniu jeho postavenia ako spotrebiteľa, ale naopak navrhovateľ
poskytol možnosť splácať existujúci splatný záväzok v splátkach. Uplatnil si náhradu trov konania a
právneho zastúpenia v prvostupňovom i odvolacom konaní, pričom trovy v odvolacom konaní vyčíslil
výškou 142,82 eur. K náhrade trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka uviedol, že vedľajší
účastník, ako združenie na ochranu spotrebiteľa, musí byť sám zo svojej podstaty schopný poskytnúť
právnu pomoc v súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Vedľajší účastník vstúpil do konania
z vlastnej iniciatívy. Náhrada trov konania mu nemala byť priznaná aj z dôvodov hodných osobitného
zreteľa podľa § 150 O. s. p. a nemožno ani hovoriť o účelne vynaložených trovách. Navrhovateľ má
totiž z vlastných skúseností vedomosť o tom, že združenie vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na
stav konania a vôľu odporcu, pričom nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade. Svoje podania
nadbytočne opakuje. Paušálny vstup do konaní navodzuje dojem, že účelom nie je ochrana spotrebiteľa,
ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Navrhovateľ považuje
právne zastúpenie vedľajšieho účastníka v konaní za nadbytočné, účelové a nehospodárne.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa, výroku IV. o trovách vedľajšieho účastníka na strane odporcu, podal
odvolanie vedľajší účastník na strane odporcu. Uviedol, že v podaní z 23.10.2012 si uplatnil náhradu
trov konania za tri úkony právnej služby, pri sčítavaní odmien za tieto úkony však došlo k zrejmej chybe v
počítaní a je nesprávne uvedený údaj o výške 285,22 eur. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací
súd napadnutý výrok rozsudku o náhrade trov konania zmenil tak, že navrhovateľovi uloží povinnosť
zaplatiť mu náhradu trov prvostupňového konania vo výške 427,82 eur. Náhradu trov odvolacieho
konania si neuplatnil.

Opatrovníčka odporcu vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedla, že rozhodnutie ponecháva na
úvahe odvolacieho súdu.

Vedľajší účastník na strane odporcu vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol vo veci samej, že
v konaní navrhovateľa, ktorý spotrebiteľom podsúva na podpis zdanlivo výhodné dohody o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku, vidí nekalý zámer. Poukázal na rozhodnutia odvolacích
súdov, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co/37/2012 zo 7.6.2012, rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co/47/2012 zo 14.6.2002, uznesenie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 16 Co/133/2002 z 27.9.2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co/40/2012 zo
16.10.2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co/58/2012 z 15.11.2012, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 3 Co/53/2012 z 5.12.2012, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5
Co/194/2012 zo 6.11.2012, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17 Co/120/2002 z 29.11.2012 a
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co/87/2002 z 20.12.2012. K trovám vedľajšieho účastníka
uviedol, že aplikácia § 150 ods. 1 O. s. p. na danú právnu vec je nenáležitá. Súd vo svojom rozhodnutí
prihliadol na námietku premlčania vznesenú vedľajším účastníkom a návrh zamietol. Ukazuje sa, že
činnosť združenia ako vedľajšieho účastníka na strane spotrebiteľa je dostatočne účinným prostriedkom
na zabránenie dodávateľom porušovať spotrebiteľské práva. Súd pri rozhodovaní o trovách vedľajšieho
účastníka postupoval v súlade s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v súlade s
ustálenou súdnou praxou a právnou teóriou. O dôvodnosti priznania trov vedľajšieho účastníka svedčí
aj novelizované znenie § 137 O. s. p., do ktorého bola novelou zákonom č. 332/2011 Z. z. s účinnosťou
od 1.1.2012, medzi trovy konania zaradená aj náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená
zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu. Podľa rozsudku súdneho dvora EÚ z 22.12.2010
vo veci DEB proti Spolková republika Nemecko C - 279/09, zásada účinnej súdnej ochrany, ako je
stanovená v článku 47 Charty základných práv EÚ, sa má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené,
aby sa jej dovolávali právnické osoby a pomoc poskytnutá na základe tejto zásady môže zahŕňať najmä
oslobodenie od platenia trov konania, ale aj zastupovanie advokátom. Poukázal na § 93 ods. 4 O. s. p.
a § 18 O. s. p. Ak teda platí, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník
hlavný a má platiť aj rovnosť účastníkov ako jeden zo základných princípov súdneho konania, potom
neexistuje rozumný dôvod nepriznať vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastupovania za situácie,



ak nárok na náhradu trov vznikne účastníkovi, ktorého vedľajší účastník v konaní podporoval. Účelnosť
trov vynaložených na právnu pomoc možno vo všeobecnosti odvodiť z článku 47 ods. 2 Ústavy, podľa
ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi
verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Poukázal aj na odbornú
publikáciu (Ján Mazák, Ľudovít Šoltýs : Trovy konania v civilnom procese. Mimoriadne vydanie Bulletinu
slovenskej advokácie 1997, str. 53), v zmysle ktorej trovy právneho zastúpenia treba považovať v
každom prípade za účelne vynaložené trovy. Každý má právo na to, aby, hoci aj v jednoduchej, skutkovo
a právne menej zložitej veci, bol zastúpený advokátom. Toto ústavne zaručené právo môže uplatňovať
v rámci celej republiky bez ohľadnú to, že voľba miestneho advokáta by bola spojená s menšími
trovami, než udelenie plnomocenstva právnemu zástupcovi mimo mesta alebo obce, kde účastník
konania býva. Poukázal na viaceré uznesenia krajských súdov, v ktorých bol vedľajším účastníkom
podporovaný účastník úspešný a vznikol mu nárok na náhradu trov. S poukazom na uvedené navrhol
vedľajší účastník na strane odporcu výroky I., II. a III. rozsudku ako vecne správne potvrdiť, výrok IV.
napadnutého rozsudku zmeniť tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiu účastníkovi na strane
odporcu náhradu trov konania vo výške 427,82 eur na účet právneho zástupcu. Zároveň si uplatnil
náhradu trov odvolacieho konania za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 142,82 eur.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O.s.p.“),
po zistení že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p.), oprávnenými osobami - účastníkmi
konania (§ 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 O. s. p.), po
skonštatovaní, že odvolania majú zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1
O.s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), zverejnil termín
vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 O. s. p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvého stupňa je v napadnutom výroku II. o zamietnutí návrhu vecne správny a v napadnutom výroku
IV. o náhrade trov prvostupňového konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu nie sú splnené
podmienky ani na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

Pokiaľ ide o odvolanie vo veci samej, odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p.
stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre
úplnosť odôvodnenia rozhodnutia považuje uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom :

Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade je potrebné v prvom rade posúdiť charakter právneho
úkonu, zmluvy o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb flexiúčtu č. XXXXXXXXXX. z 10.8.2005,
k uzavretiu ktorej došlo medzi právnou predchodkyňou navrhovateľa (VÚB, a. s.) a odporcom. Na
základe uvedenej zmluvy bol odporcovi poskytnutý úver v podobe povoleného prečerpania na účte.
Zmluva bola uzavretá podľa § 708 a nasl. a § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Z formy a obsahu
zmluvy je zrejmé, že ide o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mala právna predchodkyňa
navrhovateľa už pripravený a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa odporcu, pričom odporca
obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť a ani neovplyvnil.

Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 (s prihliadnutím k § 879f ods.
3 a 4 sa museli dať do súladu s novou právnou úpravou aj spotrebiteľské zmluvy vzniknuté pred
uvedeným dátumom), podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo
iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy
medzi účastníkmi, je zrejmé, že táto pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 OZ nespadala.

Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou (typovou) zmluvou podľa § 23a z. č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého typovou
zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Keďže v predmetnej veci ide
o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo
viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil,



zmluva uzavretá medzi účastníkmi je v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou
(typovou) zmluvou. Podľa § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení platnom v čase
uzavretia zmluvy, typová zmluva nesmie obsahovať podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Keďže z § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne na
tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1 OZ, odvolací súd je toho názoru, že
všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i
na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je
nevyhnutné posudzovať podľa § 52 a nasledujúcich OZ, vychádzajúc zo zásady prednosti aplikácie
špeciálnej právnej úpravy pred všeobecnou, ktorou je v danom prípade Obchodný zákonník.

Posúdenie záväzkového vzťahu medzi právnou predchodkyňou navrhovateľa a odporcom bolo potrebné
z toho dôvodu, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 23.11.2006 došlo k postúpeniu
pohľadávky voči odporcovi na navrhovateľa.

Postúpenie pohľadávky malo za následok, že navrhovateľ vstúpil do práv a povinností vyplývajúcich
zo zmluvy ako veriteľ. Postupník, t. j. navrhovateľ nadobudol pohľadávku aj so všetkými námietkami,
ktoré možno proti nej uplatniť. K týmto námietkam môžu pribudnúť aj iné námietky, vzniknuté z nového
pomeru medzi dlžníkom a novým veriteľom.

Navrhovateľ 21.1.2011, ako postupník, uzavrel s odporcom dohodu o uzavretí splátkového kalendára a
uznaní záväzku. Správne navrhovateľ v odvolaní uviedol, že predmetnou dohodou dochádza k zmene
v obsahu záväzku zmluvných strán, ktorá spočíva v tom, že odporcovi je umožnené splácať záväzok v
splátkach. Dochádza teda k zmene v spôsobe plnenia záväzku. Z uvedeného teda vyplýva, že dohodou
o uznaní záväzku pôvodný záväzok nezaniká, nevzniká nový záväzok, dochádza len k zmene pôvodne
uzavretého záväzku. Následne potom nemožno dospieť k zhodnému právnemu názoru, vyjadrenému
v odvolaní, že navrhovateľ ako postupník pri uzatváraní dohody o uznaní záväzku nemá postavenie
dodávateľa v zmysle právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských zmlúv. Podľa názoru odvolacieho
súdu, vzhľadom ku skutočnosti, že navrhovateľ vstúpil do práv a povinností postupcu a nedošlo k zániku
pôvodne uzavretej zmluvy, len k jej zmene (umožneniu splácať záväzok v splátkach), posúdenie zmluvy
a jej dodatku formou uznania záväzku sa nezmenilo, ide o spotrebiteľskú zmluvu a navrhovateľa je
potrebné považovať za dodávateľa (voči ktorému možno použiť všetky námietky ako bolo hore uvedené).

Ak navrhovateľ ako dodávateľ uzavrel s odporcom dohodu o uznaní záväzku, je možné dospieť k záveru,
že takáto zmluvná podmienka (dohoda) spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (začala plynúť nová 10 ročná premlčacia lehota) a preto je
neplatná podľa § 53 ods. 5 OZ aj s prihliadnutím k uvedenému nižšie.

Ak odvolací súd v súlade s hore uvedeným považoval navrhovateľa za dodávateľa, a záväzkový vzťah
medzi účastníkmi za spotrebiteľský, je potrebné v danej veci tiež aplikovať ustanovenia zákona o
ochrane spotrebiteľa, zákon č. 250/2007 Z. z (predtým zákon č. 634/1992 Zb. ako súd už vyššie uviedol).
Ustanovenie § 4 ods. 8 citovaného zákona stanovuje, že predávajúci (teda aj dodávateľ) nesmie konať
v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie
najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo
vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť
ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl,
lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Ustanovenie § 7
ods. 2 cit. zák. definuje, že obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami
odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie
priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je



adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu
spotrebiteľov.

Podľa názoru odvolacieho súdu, v danom prípade navrhovateľ ako veriteľ, dosiahol uzavretie dohody
o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku v dôsledku použitia nekalej obchodnej praktiky
spočívajúcej v tom, že právny úkon, obsahom ktorého bolo uznanie dlhu, bol súčasťou predtlačeného
formulára, do ktorého sa doplnili len údaje o odporcovi (súčasťou tohto formulára bolo aj ustanovenie,
že odporca uznáva premlčaný dlh). Navrhovateľ však počas konania nepreukázal (na ňom bolo
dôkazné bremeno), že odporcovi ako priemernému spotrebiteľovi, boli akokoľvek vysvetlené, v súlade
s požiadavkou odbornej starostlivosti, následky uznania dlhu, najmä s ohľadom na jeho premlčanie,
resp. dĺžky premlčacej doby. Následne odporca bez toho, aby mu boli vysvetlené následky uznania
záväzku, dohodu podpísal (došlo k narušeniu ekonomického správania sa priemerného spotrebiteľa).
Ak by bol navrhovateľ odporcovi vysvetlil následky uznania záväzku (10-ročná premlčacia lehota), bolo
by nelogické, ak by odporca s takýmto poznatkom dohodu o uznaní záväzku podpísal. Navyše súdu
je z jeho rozhodovacej činnosti zrejmé, že navrhovateľ nakupuje premlčané pohľadávky vo veľkom
množstve a následne iniciuje stretnutia, na ktorých bez náležitého vysvetlenia následkov uznania
záväzkov spotrebiteľom, necháva dohody o uznaní záväzku podpisovať s úmyslom docieliť nápravu
pochybenia právnych predchodcov navrhovateľa, spočívajúce v nepodaní žaloby včas (pred uplynutím
premlčacej doby) a s cieľom získať výhody na úkor spotrebiteľa.

Je nepochybné, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon, v ktorom dlžník uznáva záväzok čo do
dôvodu a výšky. Pre posúdenie platnosti takéhoto právneho úkonu je potrebné aplikovať § 34 a nasl. OZ.
Posudzujúc platnosť tohto právneho úkonu odvolací súd dospel k záveru, že ide o absolútne neplatný
právny úkon, pretože nespĺňa predpoklady riadneho právneho úkonu v súlade s § 39 OZ, pre jeho rozpor
s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s
dobrými mravmi). Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje
neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie. Právny úkon sa
prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných
noriem. Ako súd vyššie dôvodil, k podpisu dohody o uznaní záväzku došlo za použitia nekalej obchodnej
praktiky, t. j. konania v rozpore s dobrými mravmi. Takýto jednostranný právny úkon je potom potrebné
vyhodnotiť ako absolútne neplatný, od počiatku neexistujúci a samozrejme nespôsobujúci následky, t.
j. v konkrétnom prípade nedošlo platne k uznaniu záväzku, čo má za následok, že v danom prípade je
premlčacia lehota 3-ročná (resp. 4-ročná podľa ObZ). Premlčacia lehota začala v danom prípade plynúť
3.7.2007, deň po výpovedi zmluvy. Návrh bol doručený súdu 25.11.2012. Vzhľadom k tomu, že odporca
vzniesol námietku premlčania, súd prvého stupňa k nej správne prihliadol a návrh zamietol.

Podľa názoru odvolacieho súdu podľa § 55 ods. 1 OZ sa zmluvné dojednania spotrebiteľských
zmlúv nemôžu odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nesmie vzdať práv, ktoré
mu zákon poskytuje, alebo inak zhoršiť svoje postavenie. Jeho postavenie nesmie byť zhoršené
ani s jeho súhlasom, preto prehlásenie o predĺžení premlčacej lehoty v prospech navrhovateľa ako
podnikateľského subjektu je možné považovať za absolútne neplatné, pretože postavenie spotrebiteľa
tým bolo značne zhoršené.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že uvedený právny názor je aj v súlade s názorom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyjadrenom v rozhodnutí zo 16.1.2013, sp. zn. 6 M Cdo/9/2012, podľa ktorého
kým rešpektovanie princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“ v spotrebiteľských právnych vzťahoch
zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) je potrebné vyžadovať v najvyššej možnej miere,
jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú
odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych
súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je „princíp ochrany
spotrebiteľa“. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite praktického života
odporuje požiadavka na podrobnú (až detailnú) znalosť právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto
neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť
na ujmu.



Odvolací súd napokon poukazuje i na skutočnosť, že predmetná dohoda o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku v bode 2.1 upravuje „Uznanie záväzku“, pričom v bode 3. pod názvom
„Forma splatenia záväzku“ je uvedený text o tom, že odporca má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho
následkoch (bod 3.1). Tento text sa ale nenachádza v časti o uznaní záväzku, čo tiež nevyvoláva
pochybnosti o tom, že dlžník o premlčaní dlhu skutočne vedel. Teda ak navrhovateľ vyhotovil predmetnú
dohodu, pričom uznanie dlhu nevyjadril hore naznačeným spôsobom v písomnej podobe, je jeho konanie
aj z tohto dôvodu v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ. Text dohody zároveň používa
rôznu terminológiu z hľadiska ustanovenia § 110 a § 558 OZ, čo mohlo vo vzťahu k odporcovi pôsobiť
mätúco. § 110 ods. 1 OZ upravuje situáciu, ak právo dlžník písomne uzná, a § 558 OZ upravuje
uznanie dlhu. Z hľadiska terminologického ide o rozdielne prejavy. Z tohto pohľadu je dohoda uzavretá
medzi navrhovateľom a odporcom, tiež neurčitá.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom zamietajúcom výroku
z dôvodu vecnej správnosti podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Pokiaľ ide o náhradu trov prvostupňového konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu, odvolací
súd poukazuje na zdôvodnenie ich vyčíslenia v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia s tým, že
vedľajšiemu účastníkovi vzniklo právo na náhradu trov konania, ktorú tvoria trovy právneho zastúpenia
vo výške 427,82 eur (ako skonštatoval i súd prvého stupňa). Zároveň sa odvolací súd stotožnil s
námietkou vedľajšieho účastníka uvedenou v jeho odvolaní, že z vyčíslenia trov na č. l. 91 je zrejmé,
že náhrada bola uplatnená v celej zákonnej výške a nesprávne uvedenie celkovej výšky požadovanej
náhrady trov 285,22 eur bolo v dôsledku omylu pri sčítaní jednotlivých položiek náhrady trov, preto
výrok IV. napadnutého rozsudku o náhrade trov prvostupňového konania vedľajšiemu účastníkovi zmenil
tak, že vedľajšiemu účastníkovi prisúdil 427,82 eur, ktorých špecifikácia je uvedená v odôvodnení
rozhodnutia súdu prvého stupňa. K námietkam navrhovateľa voči náhrade trov konania vedľajšieho
účastníka na strane odporcu odvolací súd uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní uspel, má podľa § 142 ods.
1 a § 146 ods. 2 O. s. p. zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej
súvislosti s uplatnením svojho práva. Ak sa chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo
zákona a túto odchýlku náležite odôvodniť.

Základným predpokladom, za splnenia ktorého vznikne nárok na náhradu trov konania je podľa § 142
ods. 1 O. s. p. i účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva. Účelnosť sa dá v zásade
stotožniť s nevyhnutnosťou vynaloženia trov, pričom trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za
účelne vynaložené považujú. Trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo obranu práva, sa pritom
neposudzujú ako celok, ale každé plnenie trov je potrebné posudzovať samostatne. V preskúmavanom
prípade dospel odvolací súd k záveru, že trovy vynaložené účastníkom konania - vedľajším účastníkom
na strane odporcu, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia, je možné považovať za účelne
vynaložené.

Tento záver vyvodil odvolací súd zo skutočnosti, že súd sa stotožnil s námietkou premlčania, ktorú v
konaní vzniesol vedľajší účastník na strane odporcu a ku ktorej sa pripojil i odporca, čo malo za následok
zamietnutie návrhu. Z toho vyplýva, že vedľajší účastník na strane odporcu svojou činnosťou účelne a
aj účinne bránil právo odporcu.

K otázke spôsobilosti vedľajšieho účastníka vystupovať v konaní samostatne bez právneho zastúpenia
advokátom odvolací súd uvádza, že aplikujúc § 47 ods. 2 Ústavy SR, aj v skutkovo jednoduchej a po
právnej stránke menej zložitej veci je akceptovateľné, aby bol účastník zastúpený advokátom. Takéto
trovy konania sú preto účelne vynaložené a združenie ako vedľajší účastník na strane odporcu v súdnom
spore malo právo na zastúpenie advokátom. Navyše navrhovateľ bol v konaní rovnako zastúpený
právnym zástupcom, a potom pri použití jeho vlastnej argumentácie, podľa ktorej nevidí význam v
právnom zastúpení vedľajšieho účastníka na strane odporcu, by aj on sám úmyselne navyšoval trovy
súdneho konania v prípade neúspechu odporcu.



Na základe uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že vzhľadom k tomu, že konanie
vedľajšieho účastníka na strane odporcu bolo účelným bránením práva odporcu, na podporu ktorého
vedľajší účastník vstúpil do konania, trovy, ktoré vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu v tejto
súvislosti z dôvodu právneho zastúpenia vznikli, boli vynaložené účelne, a preto vznikla navrhovateľovi
podľa § 142 ods. 1 O. s. p. povinnosť nahradiť trovy konania vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Keďže úspešný odporca náhradu trov odvolacieho konania nežiadal, a zo spisového materiálu vyplýva,
že mu ani žiadne nevznikli, ich náhradu mu odvolací súd v súlade s § 151 ods. 1 O. s. p. nepriznal.

Odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania ani vedľajšiemu účastníkovi na strane
odporcu, a to s poukazom na primerané použitie vyššie uvedenej argumentácie o účelnosti trov ako
základnom predpoklade na možné priznanie ich náhrady, keď vyjadrenie vedľajšieho účastníka na strane
odporcu k odvolaniu navrhovateľa neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by boli pre rozhodnutie
vo veci rozhodujúce a keď navyše je odvolaciemu súdu z rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ
a vedľajší účastník na strane odporcu vystupujú v množstve skutkovo a právne obdobných sporov, v
ktorých vznášajú obdobné (až identické) odvolania i vyjadrenia, s cieľom dosiahnuť priznanie náhrady
trov konania, pričom ich argumenty sú už v odbornej praxi súdov všeobecne známe.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.