Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/128/2013 z 7. 12. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 7. decembra 2014, sp. zn. 10Co/128/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2011899667.1 Krajský súd Trnava | 10Co/128/2013 | ECLI:SK:KSTT:2014:2011899667.1 | 2014-12-07 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 711 ods. 1 písm. d) OZ, § 712b OZ, § 115 OZ, § 879c OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b4a88c1e-b274-4ddd-8fa9-fc78e0b551a3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2011899667.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/128/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2011899667
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2011899667.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: TT - KOMFORT s. r. o., Trnava, Františkánska 16, proti
žalovaným: 1/ O. G., nar. XX. B. XXXX, bytom J., M.. M. XXXX/XX a zast. advokátom: JUDr. Tibor Sanák,
Trnava, Námestie SNP 2, 2/ D. B., nar. X. L. XXXX, bytom ako žalovaný X/, 3/ C. G., nar. XX. W. XXXX,
bytom tamtiež, 4/ Z. G., nar. XX. O. XXXX, bytom J., A. XX, 5/ Y. D., nar. XX. B. XXXX, bytom J., M..
M. XX, 6/ O. G., nar. XX. O. XXXX, bytom J., S. XX, 7/ I. I., nar. XX. A. XXXX, bytom J., T. XX, 8/ X. B.,
nar. XX. A. XXXX, bytom ako žalovaní 1/ - 3/, 9/ J. G., nar. XX. A. XXXX, bytom tamtiež a 10/ D. G., nar.
XX. W. XXXX, bytom tamtiež, o privolenie k výpovedi z nájmu bytu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Trnava z 20. marca 2013 č. k. 13C/90/2012 - 55 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa (ako právna
nástupkyňa príspevkovej organizácie „Správa mestského majetku“, sídliacej na totožnej adrese)
domáhala privolenia k výpovedi z nájmu bytu č. XX, nachádzajúceho sa v J. na ulici M. XX,
pozostávajúceho z 2 izieb, kuchyne a príslušenstva (ďalej tiež len „byt“), danej ešte žalobkyninou
právnou predchodkyňou žalovanému 1/ a právnej predchodkyni ostatných žalovaných (v priebehu
odvolacieho konania a to 20. júna 2013 zomrelej D. G., nar. XX. O. XXXX, naposledy bytom ako žalovaní
1/ - 3/ a 8/ - 9/). Žalobkyni uložil tiež povinnosť zaplatiť „trovy konania a právneho zastupovania“ (správne
z dôvodov uvedených v závere tohto uznesenia len „náhradu trov konania“) žalovaných v sume 482 eur
ich advokátovi (nadbytočne označenému menom, priezviskom a akademickým titulom aj v príslušnom
čiastkovom výroku rozsudku, hoci tieto údaje patria a aj tu boli zanesené už do jeho úvodnej časti)
do 3 dní. Vo veci samej svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 712b a § 879c O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, platného do 31. augusta 2001); § 7 ods.
1 a 2 (?, keď už, tak „1 a 5“) zákona č. 195/1998 Z. z. (o sociálnej pomoci) a bližšie neidentifikovaným
ustanovením (v skutočnosti ust. § 2) zákona č. 125/1998 Z. z. o životnom minime (tohto v znení od apríla
1998); vecne potom nad rámec genézy skoršieho konania (v ktorom najskôr prvý rozsudok zamietajúci
žalobu bol rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 27. októbra 1999 č. k. 6 Co 254/99-34 zmenený
tak, že žalobe bolo vyhovené a po zrušení takéhoto rozsudku uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 31. mája 2011 sp. zn. 3 Cdo 289/2009 došlo k zrušeniu rozsudku súdu prvého stupňa a
vráteniu mu veci na ďalšie konanie) prakticky záverom o stave hmotnej núdze nájomcov aj členov
ich domácnosti (v osobách dnešných žalovaných 2/, 3/, 8/ a 9/) pre ich preukázaný mesačný príjem
presahujúci (?) sumu životného minima v rozhodnom období. Rozhodnutie o trovách konania bolo potom
právne zdôvodnené len paušálnymi odkazmi na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 11 ods. 1 písm. c/ advokátskej tarify
(v tomto prípade bez zmienky o tom, že má ísť o vyhlášku č. 655/2004 Z. z.) a vecne rozpisom trov
pôvodných žalovaných len na tarifnej odmene, paušálnych náhradách a dani z pridanej hodnoty (DPH)
advokáta.



Aj proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu vyhovením
žalobe, namietajúc predovšetkým vyvodením z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení,
nakoľko žalovaní nepreukázali stav svojej hmotnej núdze, majúci vzniknúť bez ich zavinenia a najmä z
výpovedí žalovaných 3/ a 8/ (v konaní predchádzajúcom rozhodnutiu tentoraz napadnutým rozsudkom
vypočutých ako svedkov) vyplynulo prispievanie nimi rodičom (v osobách pôvodných žalovaných a
nájomcov bytu) sumami v súhrne postačujúcimi na platenie nájomného a súvisiacich úhrad (v sume
2.100 niekdajších Sk, čiže 69,71 eur mesačne). Navzdory tomu však dlh v čase vypovedania nájmu
predstavoval 66.316 niekdajších Sk (2.201,29 eur), k času exekučného vypratania bytu dokonca 277.455
niekdajších Sk (9.209,82 eur) a navyše sami žalovaní (i tu rozumej ešte tí pôvodní) prenajatím si iného
bytu za tzv. tržné nájomné 480 eur mesačne pravdivosť argumentácie o stave svojej hmotnej núdze a
jej trvaní prinajmenšom výrazne spochybnili.

Žalovaní navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. V časti nepreukázania nimi stavu
svojej hmotnej núdze mali za to, že v tomto prípade dôkazné bremeno ťaží žalobkyňu a tá ho neuniesla,
popierajúc pritom aj správnosť protokolácie v časti zachytenia výpovede svedkyne C. G. (o údajnom
poberaní ňou tzv. materského príspevku už v rozhodnom čase, hoci sa jej dieťa narodilo až 27. novembra
2000) a zotrvávajúc aj na svojich námietkach voči kvalite bytovej náhrady, poskytnutej im v súvislosti s
vyprataním bytu, o ktorý tu ide.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobkyne
celú vec (pretože - rovnako ako v prípade napadnutia skoršieho rozsudku v tejto veci - od výslovne
napadnutého rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania), podľa § 211
ods. 2 a § 107 ods. 3 O. s. p. pritom pokračujúc v konaní so všetkými dedičmi pôvodnej žalovanej
2/ (u ktorej odvolací súd do času pristúpenia ním k rozhodovaniu neobdržal správu, žeby konanie o
dedičstve po nej, vedené Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 20D/522/2013, už skončilo) a to podľa
§ 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, keď dospel k záveru, že dopustenie sa súdom prvého stupňa
v tentoraz napadnutom rozsudku hneď celého radu pochybení (počnúc nie celkom úplným právnym
posúdením veci, z toho plynúcim neopatrením si dostatku skutkových zistení pre rozhodnutie a končiac
vypravením písomného vyhotovenia rozsudku v podobe odporujúcej požiadavkám z ust. § 157 ods. 2
O. s. p.) opätovne znemožnilo rozhodovanie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou (kedy jedine by
uvažovať o nariadení pojednávania odvolacieho súdu malo zmysel).

Súd prvého stupňa totiž síce formálne odôvodnením rozsudku odcitoval na vec sa vzťahujúce
ustanovenia právnych predpisov, tieto však úmerne tomu, čo v nich zákonodarca zakotvil, nevyložil a
takto sa mu nemohlo ani podariť 1/ riadne viesť dokazovanie a zistiť i skutkový stav, ako aj 2/ odôvodniť
výsledok svojej rozhodovacej činnosti tak, aby takéto zdôvodnenie šlo buď prijať, alebo s ním aspoň
polemizovať (v rovine vecného nesúhlasu s ponúkanými dôvodmi).

Podľa § 711 ods. 1 písm. d/ O. z. v znení rozhodnom pre túto vec (teda do nadobudnutia účinnosti
zákona č. 261/2001 Z. z. a všetkých ďalších po ňom nasledujúcich novelizácií O. z.) prenajímateľ môže
vypovedať nájom bytu len s privolením súdu, ak nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce
z nájmu bytu, najmä tým, že nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu
za čas dlhší ako tri mesiace.

Podľa § 712b O. z. v rovnakom znení súd neprivolí k výpovedi nájmu bytu z dôvodu uvedeného v § 711
ods. 1 písm. d/, ak sa nájomca a jeho domácnosť ocitli bez vlastného zavinenia v hmotnej núdzi, kým
sa jeho hmotná núdza neodstráni.

Podľa § 115 O. z. domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady
na svoje potreby.

Podľa § 879c ods. 1 vety prvej O. z. (v tomto prípade ustanovenia spolu s ďalším po ňom nasledujúcim
ustanovením § 879d zákona nadpísaného spoločnou tzv. marginálnou rubrikou „Prechodné ustanovenia
k úpravám účinným od 1. septembra 2001“, pričom tu spomínanými úpravami treba rozumieť práve
zákon č. 261/2001 Z. z.) začaté konanie o privolenie súdu k výpovedi z nájmu bytu do nadobudnutia
účinnosti tohto zákona (i tu rozumej do nadobudnutia účinnosti zákona č. 261/2001 Z. z.) dokončí súd
podľa doterajších predpisov.



Najmä druhé a štvrté z týchto ustanovení i v spojení s ustanoveniami zákonov o sociálnej pomoci
a životnom minime, citovanými už (hoc aj nie celkom presne a úplne) odôvodnením napadnutého
rozsudku, sú návodom, ako dospieť ku korektnému vyriešeniu predmetu sporu v prejednávanej veci. Ten
inak predstavuje istý relikt z obdobia, v ktorom bolo podmienkou jednostranného ukončenia nájomného
pomeru k bytu zo strany prenajímateľa (výpoveďou) privolenie súdu k výpovedi a súvisí s uzákonenou
potrebou dokončenia konaní, začatých za takto konštruovanej úpravy, práve podľa nej aj potom,
čo zákonodarca pôvodný mechanizmus privoľovania súdov k výpovediam dávaným prenajímateľmi
nahradil jeho presným opakom a to jednoduchou výpoveďou prenajímateľa a zakotvením možnosti
nájomcu proti tejto brojiť žalobou o neplatnosť výpovede, majúcej sa podať v trojmesačnej lehote od
doručenia výpovede (v tejto súv. por. tiež čl. I bod 4 a čl. II zákona č. 261/2001 Z. z. a za ich pomoci
zmenené ust. § 711 O. z., predovšetkým návetie odseku 1 a odsek 6 takéhoto ustanovenia). Novú úpravu
(v rámci ktorej došlo aj k odstráneniu z O. z. vyššie citovaného ustanovenia § 712b s poskytnutím určitej
náhrady zaň v novelizovanom ust. § 711 ods. 5 zákona, tu por. opäť čl. I bod 4 a aj bod 7 a čl. II zákona č.
261/2001 Z. z.) na právne úkony urobené za účinnosti tej skoršej logicky vztiahnuť nešlo (pokus o opak
by bol neakceptovateľnou pravou retroaktivitou, čiže spätnou účinnosťou a porušením princípu dôvery
účastníkov právneho vzťahu v platné právo) a práve preto tu muselo byť aj prechodné ustanovenie k
novelizovanému zneniu právneho predpisu, zabezpečujúce „dobehnutie“ právnych vzťahov vzniknutých
v skoršom čase, ako aj prípadných konaní iniciovaných ešte v čase účinnosti skoršej úpravy podľa nej.

Pri použití takejto úpravy potom rozhodujúcim bolo, že táto síce prenajímateľovi samozrejme nemohla
zakázať dať nájomcovi výpoveď z nájmu, pokiaľ existoval niektorý zo zákonom predpokladaných
dôvodov na takýto postup (ktorého neexistencia by pritom bola vecou vyvolania prenajímateľom sporu s
vedomím rizika neschopnosti preukázať skutočnosti významné pre úspech v ňom a takto aj s vedomím
pravdepodobnosti hraničiacej s istotou, že v takomto spore podľahne), ustanovenie § 712b O. z. v znení
platnom a účinnom do 31. augusta 2001 vrátane však zakazuje súdu privoliť k výpovedi z nájmu, ak
nastane skutočnosť predpokladaná v hypotéze takejto právnej normy, teda stav ocitnutia sa nájomcu a
jeho domácnosti bez ich vlastného zavinenia v hmotnej núdzi a to až do času, kým sa takáto hmotná
núdza neodstráni (pričom aj v tomto prípade, teda pri úvahách o odstránení stavu hmotnej núdze či
opaku takejto skutočnosti, treba odstránením rozumieť taký jav u všetkých členov domácnosti a to bez
ohľadu na zjavne nenáležité použitie zákonodarcom v diskutovanej súvislosti prisvojovacieho zámena
„jeho“, evokujúceho dojem, žeby sa tu skúmať mali len pomery samotného nájomcu). Kým ocitnutím sa
v hmotnej núdzi treba nepochybne rozumieť už stav existujúci tu v čase vzniku výpovedného dôvodu,
spočívajúceho v neplatení nájomného alebo úhrad za plnenia poskytované v súvislosti s užívaním bytu
po zákonom určený čas (keďže záujem na prípadnom eliminovaní takéhoto dôvodu a obraznom vyrazení
prenajímateľovi zbrane z ruky predpokladá existenciu finančných prostriedkov spôsobilých na úhradu
dlhu a ak týchto niet už v čase rozhodovania sa prenajímateľa, či pristúpi k výpovedi z nájmu, ochota
nájom nevypovedať sa javí pomerne iluzórnou) a aj identifikácia okruhu osôb spadajúcich do skupiny
označenej v zákone „nájomca a jeho domácnosť“ je nutná k rovnakému času (ako pre použitie aj v
tomto prípade slovesa v čase minulom, tak aj preto, aby sa tu zamedzilo pokusom o „obohacovanie“
domácnosti nájomcu osobami bez príjmov s cieľom uplatnenia zákonom ustanovenej ochrany aj tam,
kde na to neexistuje legitímny dôvod, teda najmä tam, kde v čase vzniku výpovedného dôvodu osoby
s nájomcom spolu trvale nežijúce nemali dôvod napĺňať ani druhý zákonom ustanovený definičný znak
domácnosti, čiže spoločne uhrádzať aj náklady na svoje potreby - tie bytové z toho nevynímajúc), slovné
spojenie „kým sa hmotná núdza neodstráni“ mimo akúkoľvek pochybnosť nejde vykladať inak než ako
podržanie (zákonodarcom) imaginárnej ochrannej ruky nad hmotne núdznym nájomcom a členmi jeho
domácnosti, ktorí sa do tohto (i pre nich zaiste neželaného) postavenia dostali bez vlastnej viny po celý
čas trvania takéhoto stavu (tu rozumej v celom období od času vzniku výpovedného dôvodu až po čas
rozhodovania sa súdu, ako so žalobou požadujúcou privolenie k výpovedi z nájmu naloží). Predmetom
posudzovania súdu pritom samozrejme ostáva, čo treba rozumieť odstránením stavu hmotnej núdze,
pričom vo vzťahu k tomuto aspektu problému možno podotknúť, že tu nepochybne účelom vykladanej
a aj v tejto konkrétnej veci sa majúcej použiť úpravy je istá trvalosť stavu (umožňujúca takrečené
pozviechanie sa), tá však na druhej strane môže byť len jednorazová (čím treba rozumieť, že ak sa
kedykoľvek po vzniku výpovedného dôvodu stav hmotnej núdze odstránil, nemožno už uvažovať o tom,
žeby mohlo mať zákonom predpokladané účinky jeho prípadné prinavrátenie).

Ak však súd prvého stupňa neposudzoval vec aj z tohto uhla pohľadu, muselo byť vylúčené, aby si urobil
dostatočne jasno jednak v tom, kto všetko tvoril s pôvodnými žalovanými 1/ a 2/ (v osobách spoločných
nájomcov bytu) domácnosť a aby aj zistil, či všetky takéto osoby spĺňali zákonom ustanovené kritérium



ocitnutia sa v hmotnej núdzi bez vlastného zavinenia. Súhlasiť síce nešlo s interpretáciou dôkazného
bremena, ponúkanou odvolaním (keďže stav hmotnej núdze a aj nedostatok vlastného zavinenia na ňom
sú povinné preukazovať osoby hodlajúce toto použiť na vlastnú ochranu a teda v opisovanej procesnej
situácii žalovaní v pozícii nájomcov alebo členov domácnosti nájomcu, usilujúcich sa odvrátiť riziko
predstavované možnosťou vyhovenia žalobe prenajímateľa o privolenie k výpovedi z nájmu, kým naopak
úlohou žalujúceho prenajímateľa je snažiť sa dôkazy na podporu tvrdení procesného súpera vyvrátiť a
prípadne poskytnúť iné, nasvedčujúce tomu, že tu o stav hmotnej núdze, resp. o stav ešte trvajúci nejde),
v svetle vyššie podaného výkladu sa ale musela prejaviť absencia skutkových zistení i naozaj pádnych
argumentov v odôvodnení rozsudku, presviedčajúcich celkom konkrétnym (a takpovediac rukolapným)
spôsobom, že tu nielen v čase pristúpenia prenajímateľom k výpovedi z nájmu, ale aj v období potom a
to s trvaním až do vyhlásenia tentoraz napadnutého rozsudku stav hmotnej núdze nájomcov aj všetkých
členov ich domácnosti bez vlastného zavinenia ktorejkoľvek z takýchto osôb trval. S tým súvisela na
jednej strane aj potreba vysporiadať sa tiež so všetkými pohybmi v zákonom ustanovených sumách
životného minima a posúdiť možnosti nájomcov a členov ich domácnosti aj cez prizmu takýchto zmien,
na druhej strane potom i nutnosť vyhnúť sa aj pomerne absurdnému tvrdeniu (použitému súdom prvého
stupňa v odôvodnení rozsudku), podľa ktorého by preukázaným mal byť presah príjmov rodinných
príslušníkov žijúcich v spoločnej domácnosti s pôvodnými žalovanými nad sumou životného minima
(hoci ak by toto malo byť pravdou, bol by to príslovečný klinec do rakvy argumentácie okresného súdu
a zároveň dôvod spytovať sa, prečo teda bola žaloba zamietnutá).

Odvolací súd uznáva, že dokazovanie zamerané na korektné zodpovedanie takýchto otázok sa i s
prihliadnutím k faktoru dlhého trvania konania v prejednávanej veci (v ktorého skoršom štádiu sa riešila
primárne len dnes už vyriešená otázka vecnej - tzv. aktívnej - legitimácie žalobkyne, resp. jej právnej
predchodkyne) je prácnejším a celkom iste aj časovo náročnejším, než keby k jeho vykonaniu (a
zaceleniu takto sa črtajúcich dier v skutkových zisteniach) došlo už v minulosti, to však nie je dôvodom
jeho nevykonania. To je ale samozrejme úlohou súdu prvého stupňa, pretože v opačnom prípade by
došlo k nahrádzaniu prakticky všetkej činnosti súdu prvého stupňa súdom odvolacím (ktorého úlohou
je len prieskum správnosti postupu súdu prvého stupňa a predovšetkým výsledku takejto činnosti s
možnosťou len prípadného doplnenia, či časovo menej náročného doplnenia dokazovania) a takto aj
k reálnemu popretiu práva účastníkov na tzv. dvojinštančný proces so všetkými jeho atribútmi (ktorého
súčasťou je i právo na riadne odôvodneného rozhodnutia súdu v každom stupni).

Odvolaciemu súdu za takejto situácie preto neostávalo iné, než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude preto riadiť sa názorom odvolacieho súdu, kto-rým je podľa § 226
O. s. p. viazaný, podľa procesnej aktivity účastníkov a v smere naznačenom zhora zvoliť ďalší postup a
doplniť dokazovanie (čomu by malo predchádzať i zistenie, či všetci žalovaní 2/ - 10/, označení v úvodnej
časti tohto uznesenia odvolacieho súdu, budú dedičmi po bývalej žalovanej 2/), podľa § 132 O. s. p.
náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až po splnení takýchto povinností opätovne rozhodnúť o
veci i o trovách konania (prvostupňového, všetkých troch konaní odvolacích i konania dovolacieho) a to
i s vypravením nového rozhodnutia aj odôvodnením poskytujúcim odpovede na všetky dosiaľ položené,
resp. do času jeho rozhodovania nastolené sporné otázky. Na pamäti pritom potrebné bude mať aj to, že
tentoraz napadnutý rozsudok neobsahoval ani správne formulovaný výrok o trovách konania, keďže v
ňom nebol dôvod prisudzovať trovy, ale ich náhradu (trovy si platí každý účastník sám alebo ich platí štát,
tu por. i § 140 ods. 1 a § 141 ods. 2 O. s. p.) a ani dôvod prisudzovanú náhradu členiť na „trovy konania
a právneho zastupovania“ (z ktorých pojmov ten druhý predstavuje iba podmnožinu toho prvého, pričom
osobitné vyjadrovanie trov právneho zastúpenia a iných trov konania vo výroku súdneho rozhodnutia
má svoje opodstatnenie len vtedy, ak vznikli obe takéto skupiny trov, v tejto súv. napokon por. i § 151
ods. 8 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:



Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.