{"guid": "63f739f0-074b-450b-ab9e-853167a538f0:3ca41035-f0b0-448b-b306-15eb07909066", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2014:1406215962.2", "spisova_znacka": "24CoE/99/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 24CoE/99/2014 z 16. 12. 2014", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 16. decembra 2014, sp. zn. 24CoE/99/2014, ECLI:SK:KSTT:2014:1406215962.2", "identifikacne_cislo": "1406215962", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Břoušková", "sudca_id": 852, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubica-brouskova-852", "datum_vydania": "2014-12-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-21", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-21", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-21", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3ca41035-f0b0-448b-b306-15eb07909066", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:1406215962.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:1406215962.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:1406215962.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Trnava\nSpisová značka: 24CoE/99/2014\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 1406215962\nDátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová\nECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:1406215962.2\n\nUznesenie\nKrajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Bratislava,\nPribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava,\nGrösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: T. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. L. R., hlásený\npobyt bezdomovca, v konaní zastúpený opatrovníkom: R. Y., zamestnanec Okresného súdu Skalica,\npre vymoženie 1.306,51 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr.\nRudolf Krutý, Exekútorský úrad so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, pod č.k. EX 4507/10, na odvolanie\noprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 01.07.2013, č.k. 6Er/215/2007-64 a o\nnávrhoch na prerušenie konania, takto\n\nr o z h o d o l :\n\nOdvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a písm. c)\nObčianskeho súdneho poriadku  z a m i e t a .\n\nOdvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e .\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nNapadnutým uznesením  prvostupňový súd exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu\ntrov exekúcie. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 57 ods. 2, § 200 ods. 2 Exekučného\nporiadku, § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a), b) zák. č. 258/2001\nZ.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako aj\nSmernicou Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a\njudikatúrou Súdneho dvora EÚ vo veciach C-76/10 Pohotovosť, s.r.o. a C-243/08 Pannon.\n\nVecne prvostupňový súd argumentoval tým, že z predloženého exekučného titulu mal preukázané,\nže oprávnený s povinným uzavreli dňa 28.11.2005 zmluvu o úvere, na základe ktorej sa zaviazal\nposkytnuté finančné prostriedky splatiť v 12 dohodnutých splátkach. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy\nboli aj všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru. V zmysle bodu 17 týchto podmienok\nsi zmluvné strany dohodli rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto\nzmluvy budú riešené buď v rozhodcovskom konaní, alebo pred príslušným všeobecným súdom,\npodľa výberu žalobcu. Zmluva medzi oprávneným a povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere.\nPodľa záverov prvostupňového súdu pokiaľ je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech\nspotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy, tak je zrejmé,\nže taká podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou\nbola rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takom prípade ide o výkon práva v rozpore\ns dobrými mravmi. Súd exekúciu zastaví v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský\nrozsudok rozhodcu alebo súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej\nzmluvy. Rozhodcovská doložka, ktorá mala v danom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul,\nznemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval\nna strane žalovaného. už túto skutočnosť súd považuje za neprijateľnú podmienku v neprospech\nspotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom\n\nna jej súčasť s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo\nsa podrobiť všetkým zmluvným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal\ndodávateľ. Prvostupňový súd teda dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože\nspôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech\nspotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná\na núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na\nspravodlivý proces. Nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv\na povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, prvostupňový súd exekučné konanie zastavil\n\nProti tomuto rozhodnutiu v časti, v ktorej súd exekúciu zastavil, podal prostredníctvom svojho právneho\nzastúpenia odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil\na vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1\npísm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku\n267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil nasledovné prejudiciálne otázky:\n1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o\nnekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje\nrozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom\nrozhodcovských súdov?\n2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1\nprílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách\nvykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky\nspory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred\nstálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu\nmožno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá\nžalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca\nzmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na\nvšeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo\nvšak neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej\nje rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc\nrozhodcovského súdu?\n3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,\nktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/\nEHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“\n\nOprávnený v odvolaní poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 13CoE/44/2012\nzo dňa 24.05.2012, v ktorom sa uvádza, že exekučné konanie nemožno zastaviť z dôvodu, že došlo\nk uzatvoreniu neplatnej rozhodcovskej doložky. Dôvodil, že ak exekučný súd už vydal poverenie\nna vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných fázach posudzoval neplatnosť\nrozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady\n93/13/EHS, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii\nuskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS\n140/2010. S poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-472/11 poukázal na potrebu kontradiktórnosti\nkonania, ktorá vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmavania ex offo\nkonštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich,\naby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesné\nnormy. Podľa odvolateľa potom v danom prípade nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné\nporušenie práv, keďže prvostupňový súd pri aplikácii danej smernice svoju povinnosť upozorniť\núčastníkov na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, ako aj dať možnosť\noprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného, porušil. Podľa odvolateľa exekučný súd\nsa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu § 3 ods. 1 smernice 93/13/ES, či rozhodcovská doložka,\npodľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak to navrhne dodávateľ v rozhodcovskom\nkonaní, je podľa § 53 ods. 1 a 4 písm. r) OZ neprijateľnou podmienkou. Túto argumentáciu podporil\ncitáciou z rozsudku Spolkového súdneho dvora III ZR 265/03, ako i III ZR16/11. Poukázal tiež na závery\nÚstavného súdu ČR v rozhodnutí IV.ÚS 1281/12  i II.ÚS 3057/10, z ktorých citoval state podporujúce jeho\nnázor. Zdôraznil, že exekučný súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ po tom,\nčo je súdom upozornený, nemá zámer dovolávať sa takéhoto vylúčenia, resp. nekalého a nezáväzného\ncharakteru podmienky. Poukázal tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave 18CoE/641/2011 zo\n\ndňa 30.11.2012 zaoberajúce sa formálnymi a materiálnymi náležitosťami exekučného titulu a rozsahom\nprieskumu exekučného súdu.\n\nPodľa oprávneného súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc, keď sa na základe ustanovenia\n§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní zaoberal komplexným skúmaním\nexekučného titulu napriek tomu, že ako exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci,\npričom výsledkom jeho postupu, je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd\ntakto postupoval potom, čo už raz súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného\nporiadku preskúmaval. Exekučný súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný\nustanovením § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a nie je súdom v zmysle ustanovenia §\n40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku\na ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo\nvzájomnej žalobe. Všeobecný súd sa môže zaoberať meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorý by\nbol príslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok\nustanovenia § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní a nemôže rozširovať svoje rozhodovacie oprávnenia\nsmerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. V prípade, že\núčastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom\nkonaní, takúto ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského\nrozhodnutia exekučným súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,\ntak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu\nochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom\nochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom\nkonaní upravuje lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského\nrozsudku, čím sa má zabezpečiť právna istota, že po uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do práv\na  povinností založených rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek\nbez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom,\npretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny\nporiadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky. Márnym uplynutím lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku\nje rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť\nlen postupom podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského\nrozsudku. Ustanovenie § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vylučuje právomoc všeobecného\nsúdu, ak právomoc na prejednanie a rozhodovanie sporu prislúcha inému orgánu. Ak teda dlžník,\nnepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nie je možné zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského\nsúdu v konaní pred exekučným súdom. Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky\nako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd je ním viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia\nzákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, nie je exekučný súd\noprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu.\nOprávnený preto žiadal, aby odvolací súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku\nprerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia\n§ 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko\nopakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez\nakejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany\ndôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Rozhodnutie prvostupňového súdu je nesprávne\ntiež preto, lebo v danom prípade nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol potrebný. Exekučný\nsúd totiž aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo\nkonanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí  v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky v zmysle\nust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd môže pristúpiť k\nzastaveniu exekučného konania na podklade rozhodnutia  rozhodcovského súdu len na návrh účastníka\nkonania, pričom je limitovaný ustanovením § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní a musí rozlíšiť\nsvoju právomoc od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.\nPrvostupňový súd svojím postupom odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom, pretože pri revízii\nrozhodcovského rozsudku konal mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady súdneho\nkonania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Porušil princíp legality, pretože nebol oprávnený\nzačať konanie z úradnej moci, porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces\na dvojinštančnosť súdneho konania. Zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a s oprávneným\nna strane druhej, v rozpore s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť\n\njeho postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov.\nPostupom exekučného súdu bola porušená zásada rovnosti zbraní, zásada kontradiktórneho súdneho\nkonania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu\nnormu - ustanovenie § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a aplikované právne normy -\nustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní,\ninterpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Oprávnený nebol informovaný, že exekučný súd vedie\nkonanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty\na dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, nemal možnosť vyjadriť sa k nim a\nsám nemal možnosť navrhnúť dôkazy  na podporu svojich argumentov a tvrdení, čím bola porušená\nzásada kontradiktórnosti súdneho procesu. Rozhodnutím exekučného súdu ďalej bola porušená zásada\ndvojinštančnosti konania, pretože v konaní podľa § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, je proti\nrozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozhodcovského rozsudku prípustné odvolanie. Prvostupňový\nsúd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite dokazovanie pre záver, že\nrozhodcovské konanie je pre povinného - spotrebiteľa značne nevýhodné, resp. že doložka o riešení\nveci pred rozhodcovským súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných\nstrán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci, pretože revízna právomoc exekučného súdu je obmedzená ustanovením § 35 Zákona o\nrozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať\nmá pre účastníkov rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok. Exekučný súd si však podľa ľubovôle\nokruh prieskumu exekučného titulu rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní\nriešiť, keď skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa, skúmal platnosť rozhodcovskej\nzmluvy, skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom\nprejednávaná. Exekučný súd nebol oprávnený skúmať, či je rozhodcovská doložka v súlade s dobrými\nmravmi, ale len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Záver\no neplatnosti rozhodcovskej doložky je nesprávny. Dojednaná rozhodcovská doložka nestanovuje (ako\npredpokladá § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka), že spory s dodávateľom budú riešené výlučne\nv rozhodcovskom konaní, pretože účastníci majú možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský alebo\nriadny súd. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, ale žalobcom bol\ndodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Nejde ani o neprijateľnú\npodmienku podľa všeobecného ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože konanie\nrozhodcovského súdu nie je pre spotrebiteľa nevýhodné, nespôsobuje nerovnováhu v právach a\npovinnostiach zmluvných strán. Prvostupňový súd nesprávne posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu podľa\nzákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený totiž poskytuje klientom peňažné prostriedky na základe\nzmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a  účastníci si aj v bode 19. Všeobecných\npodmienok poskytnutia úveru dohodli, že podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne\nvzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Medzi podstatné náležitosti zmluvy o úvere\npodľa Obchodného zákonníka nepatrí ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim\nklientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok.\nVzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného, nie je možné, aby poskytoval úvery na\nzáklade zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto\nzákona. Súd prvého stupňa mal ďalej v zmysle odvolania oprávneného vo svojom rozhodnutí nesprávne\nposúdiť neprimeranosť úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie\nupomienok. Dôvodil, že exekučný súd nie je oprávnený vykonať prieskum rozhodcovského konania\npodľa ust. § 45 ods. 1 písm. a) ZORK, teda podľa dôvodov uvedených v osobitnom predpise, ktorým\nv zmysle poznámky pod čiarou č. 17 je      § 268 Občianskeho súdneho poriadku, § 57 Exekučného\nporiadku. Poukazoval na to, že ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g), resp. ust. § 57 ods. 2 alebo § 58\nods. 1 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 2 ZORK si vzájomne odporujú, v zmysle zásady lex\nposterior derogat legi priori. Keďže neskoršou právnou úpravou sú ustanovenia ZORK, majú sa aplikovať\ntie, exekúciu teda nemožno zastaviť podľa § 57 Exekučného poriadku. Navyše exekúcia bola začatá\nzákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje\na zostáva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd exekútorovi vydal poverenie na vykonanie\nexekúcie, pričom nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene\npostoja súdu. K podanému návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho\nsúdneho poriadku uviedol, že právny základ danej veci a jeho interpretácia Súdnym dvorom EÚ a\nvšeobecným súdom má viacero nejasností. Dôvodil, že podľa jeho názoru smernica Rady 93/13/EHS\nnebráni riešeniu sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní. Poukazoval na to, že\nslovenské znenie smernice Rady 93/13/EHS je v ustanovení písm. q) ods. 1 jej prílohy nesprávne v\n\nčasti  „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne\narbitrážou.“ Kým podľa slovenskej verzie smernice sa zdá, ako keby sa atribút neupravenosti právnymi\npredpismi vzťahoval k sporom, podľa ostatných jazykových verzií, sa atribút neupravenosti právnymi\npredpismi týka rozhodcovského konania. To znamená, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa\nvyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi\npredpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však\nnie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z.z., ktoré je upravené právnymi\npredpismi a rozhoduje sa v ňom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Pokiaľ je výklad\nustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané\npodľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Prvostupňový súd sa nijako\nnevyporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,\nprečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Preto je potrebné\npožiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ Súdny dvor EÚ. Povinnosť predložiť prejudiciálnu\notázku Súdnemu dvoru EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý\nje súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t.j. súdom proti ktorého\nrozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Zásadne však platí, že prejudiciálnu otázku\nmôže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním\nprebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by\nmala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov zo spotrebiteľských\nzmlúv, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového\npráva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi SR. V ďalšom odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa\nnevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol povinný podľa zákona učiniť. Namietal tiež záver\nprvostupňového súdu, že predmetná rozhodcovská doložka je v rozpore s dobrými mravmi a jej výkon je\nkonaním v rozpore s dobrými mravmi. Nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy\no spotrebnom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Rovnako poukázal na nesprávne\nposúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania  a poplatkom za poskytnutie úveru a za zasielanie\npripomienok, čím sa ale prvostupňový súd v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia nezaoberal.\nOprávnený trval na legitimite predloženého exekučného titulu a žiadal, aby na základe uvedených\nargumentov odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil\na Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne\notázky.\n\nPovinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.\n\nKrajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§\n204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného\nporiadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2\nO.s.p. a § 45 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z.),  po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané\nnáležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a\ndôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214\nods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie\nsúdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť.\n\nAko prvé odvolací súd skúmal, či je súd v exekučnom konaní oprávnený zaoberať sa obsahovou\nstránkou rozhodcovského rozsudku.\n\nV zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie\nexekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie\npoverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so\nzákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd\nzistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na\nvykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.\n\nV zmysle § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase\nvydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len „ZORK“), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal\nprávoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných\npredpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.\n\nV zmysle § 35 ZORK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má\npre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.\n\nV zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu\npodľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon\nrozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak\nrozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne\nnemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia\nsúd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v\nrozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia\nproti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.\n\nÚčinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva\ndvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,\nže rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné\nprostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,\nže medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom\nnemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.\n\nKým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné\nriadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. V\nprávnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité\nokruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby materiálne právoplatné neboli. Napríklad v § 7 Trestného\nporiadku, v § 21 ods. 2 Zákona o rodine alebo v § 135 ods. 1 O.s.p. Uvedené normy svedčia o tom, že\nmateriálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky.\nUrčenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí\nzákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného\nriešenia pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami,\nktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 1 Ústavy\nSR).\n\nOsobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou redukciou ust. §\n159 O.s.p. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž výslovne nerieši viazanosť\nsúdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu týmto\nprávoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 159 O.s.p. v týchto prípadoch aplikovalo doslovne,\npotom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi\nopravnými prostriedkami. Takýto výklad by priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych opravných\nprostriedkov a tým by vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove konania v občianskom\nsúdnom konaní. Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.\n\nVzhľadom na už cit. ust. § 35 ZORK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na\nrozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej\nprávoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z účinkov materiálnej\nprávoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. § 40 ZORK o žalobe na\nzrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ust. § 35 ZORK vykladané doslovne, potom by\nsúd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v\nzmysle § 35 ZORK v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by však bol zjavne proti zreteľne\nvyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZORK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok\npreskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ust. § 35 ZORK v spojení s §\n159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku\nnie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZORK.\n\nVo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. cit. § 45 ZORK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje\nosobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. V zmysle vyššie uvedených\nvýkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý\nmu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť\nexekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z\nvád uvedených v § 45 ZORK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle §\n\n35 ZORK je tak potrebné na účely § 45 ZORK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je\nteda pri postupe podľa § 45 ZORK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne\nprávoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk\nvyjadrených v § 45 ZORK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na\nzastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b)\nZORK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré\nje objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZORK potom\ntreba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.\n\nToto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok\nnebol teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru\nnapokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZORK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku\nobmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu\nbezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné\ni vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je\nsúkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne\norgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcim verejnou mocou (v\ntomto smere odvolací súd poukazuje na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu adresovanému\nobčianskoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR z januára 2009 č. 34842/2009-10). Zákonodarca vo\nvyššie citovanom ust. § 44 ods. 2 veta tretia Exekučného poriadku zvýraznil zodpovednosť exekučného\nsúdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie keď uviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo\nnávrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie\nuznesením zamietne.\n\nPodľa Zákona o rozhodcovskom konaní ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré\nje právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie zastaví a podľa\nExekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia\nna vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva\nexekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie\nuložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi.\nUvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým ako vydá poverenie súdnemu\nexekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu\nrozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZORK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia.\nAk sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky\npre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal\npoverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup podľa ktorého by\nsúd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu\nexekučného konania podľa § 45 ZORK. Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na\nvykonanie exekúcie napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie\nžiadosti o jej udelenie sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu\nkonania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala\nv súlade so zákonom.\n\nNaviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZORK je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade\nprípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci\nC-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones),\nuzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa\nv porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom  postavení pokiaľ ide o\nvyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky\npripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom\nna predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje,\nže nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné\nustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a\npovinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.\nS cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát\nzdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom, resp. dodávateľom, môže byť\nkompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvoj stanovil, že\nvnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHS\n\nsa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného\nrozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v\nzmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia\npredstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto\npodmienkou viazaný.\n\nObdobný záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti Iveta\nKorčkovská, kde uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o\nnávrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa,\npovinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom,\nak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa\nvnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných\nkonaní na základe vnútroštátneho práva.\n\nS poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený\ni povinný a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie\nexekúcie, ale i neskôr v priebehu celého exekučného konania ex offo - z úradnej povinnosti skúmať,\nči rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom\nnedovolené alebo odporuje dobrým mravom.\n\nBolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok, pričom prvostupňový súd správne sústredil\nprvoradú pozornosť na preskúmanie rozhodcovskej doložky.\n\nZ obsahu spisu bolo zistené, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli dňa 28.11.2005\nzmluvu o úvere, ktorou sa oprávnený zaviazal, že poskytne v prospech povinného peňažné prostriedky\na povinný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky v dohodnutých splátkach vrátiť, zaplatiť úroky a\nsplniť ostatné povinnosti podľa zmluvy o úvere. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné\npodmienky poskytnutia úveru. V článku 17. týchto podmienok si zmluvné strany dojednali rozhodcovskú\ndoložku, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad\nalebo zrušenie budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská\nrozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom\nsúde; b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na\nsúde podľa Občianskeho súdneho poriadku. Zmluvné strany zároveň dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek\nzo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu\npodmienku rozhodcovskej doložky. To neplatí, ak pred začatím žaloby na súde bola podaná žaloba na\nrozhodcovský súd.\n\nJe pritom zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal oprávnený už\npripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto\nzmluvy, najmä vo všeobecných podmienkach, žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani\nneovplyvnil. Rozhodcovská doložka teda nebola individuálne dojednaná.\n\nS účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2007) zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v § 23a\ndefinoval spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného\nzákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých\nprípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.\n\nObčiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od\n01.04.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 01.01.2008. § 52 Občianskeho zákonníka v znení\nv období od 01.04.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva,\nzmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55,\nak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol\nindividuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie  zmluvy.\n\nS účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako\nkaždú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom\npodľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci\npredmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je\n\nosoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej\nčinnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.\n\nJe pravdou,  že podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 01.04.2004 do 31.12.2007,\nteda v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená\nv Obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka\nnespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák.\nč. 634/1992 Zb. v znení od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej\ncharakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ\nobsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle\nprávneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.\n\nKeďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho\nzákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,\nodvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.\nObčianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.\n§ 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.\n\nKeďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej\nobchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval\nv pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia\nzmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení\núčinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy\nnekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho\nv zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň\nje spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o\núvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné\nprostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť\na uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi\nspĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z.\nKeďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv\nvymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.\n\nZ uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere\nje nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v\nčase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3\npísm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis\nderogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001\nZ.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred\nvšeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi\nposudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o\nspotrebiteľských úveroch.\n\nV zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 01.01.2008, teda v čase uzavretia\npredmetnej zmluvy o úvere spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú\nznačnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej\nlen neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3\ntohto ustanovenia zákonodarca  demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré\nsú neprijateľnými podmienkami. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v\nspotrebiteľských zmluvách sú neplatné.\n\nPodľa § 54 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu\nodchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich\npráv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V\npochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods.\n2).\n\nV danom prípade vo všeobecných podmienkach k uzavretej zmluve o úvere  zmluvné strany dojednali\nrozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú riešené a)\npred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom\nsúde; b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na\nsúde podľa Občianskeho súdneho poriadku. Zmluvné strany zároveň dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek\nzo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu\npodmienku rozhodcovskej doložky. To ale neplatí, ak pred začatím žaloby na súde bola podaná žaloba\nna rozhodcovský súd.\n\nPodľa v spotrebiteľskej zmluve obsiahnutej nevýhradnej rozhodcovskej doložky výber či spor bude\nriešený štátnym alebo rozhodcovským súdom, je vždy na žalobcovi a žalovaná strana je potom\npovinná sa tomuto výberu podrobiť.  Keďže predmetná rozhodcovská doložka bola zmluvnými stranami\ndojednaná v rámci formulárového tlačiva zmluvných dojednaní je nesporné, že nebola dojednaná\nindividuálne.\n\nNie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo\nspotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v\nprávach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, pričom\nnebola individuálne dojednaná.\n\nČlánok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v\nspotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku\nodporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva\npodať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby\nriešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup\nk dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi\nzmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie\nna rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad\nvnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych\nsmerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.\n\nESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd\nje povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu\nnež uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských\nzmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka\no výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh\nnepovolil  jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.\n\nKým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim\nsúdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu\nneprijateľných podmienok (viď slovo „najmä“ v 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať\nneprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1\nOZ a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v\nObčianskom zákonníku.\n\nCit. § 53 ods. 4 písm. r) OZ je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú doložku nie je možné akceptovať,\nak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ nie\nje o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá\na teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ\nriešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť\nvybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské\nkonanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.\nOdvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre\nspotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia a\nto na vybraný rozhodcovský súd.\n\nCieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom\nako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto\n\nprípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými\nzmluvnými podmienkami v  zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam\nrozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,\nprávom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný\nzáväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale\nvyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho bez\nvysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským\nsúdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej\nveci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola\ndojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.\nPredmetná rozhodcovská doložka ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu\nspotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu\nna rozhodcovskom súde.  Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej\nsplynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol\nlen zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému\nkonaniu pred súdom resp. rozhodcom vybraným dodávateľom, ak ho vyvolal dodávateľ a zbaviť sa tak\nmožnosti riešiť spor pred nezávislým štátnym súdom. To je zrejme v praxi i najčastejšia situácia, pretože\npráve dodávateľ sa snaží získať exekučný titul.\n\nOdvolací súd nespochybňuje právne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v\nspotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou\nz hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka\nnebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah\npredloženej formulárovej zmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo  zmluvných\ndojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to\nnamieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný\nv dojednanej zmluve. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie\nkonania, resp. brániť sa pred všeobecným súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného\npráva každého na spravodlivý proces pred nezávislým a nestranným súdom.\n\nV obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil\nnázor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu\nštátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná\na prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,\nresp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za\npoužitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za\nsvojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa\nnedošlo.\n\nVo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná\núčastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej právo výberu či prípadný budúci spor prejedná\nštátny alebo rozhodcovský súd je na žalobcovi, pričom v prípade realizovaného výberu zo strany\ndodávateľa núti spotrebiteľa sa tomuto výberu podrobiť,  spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a\npovinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou,\nna ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí\nzabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.\n\nKeďže predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou\nzmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom\nmedzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich\nzák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a\nrozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne\nneúčinný nulitný  ničotný, neschopný vyvolať právne následky - materiálne nevykonateľný. Exekučný\ntitul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky § 44 ods. 2 Exekučného\nporiadku pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.\nV neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia, je to dôvod na zastavenie exekučného konania\nsúdom aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2  ZoRK podľa § 45 ods. 1 písm. b/, v spojení s § 40 ods.\n\n1 písm. a/ analogicky. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom\nrozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva.\n\nObdobne NS SR v rozsudku 3Cdo 146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie\nexekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a\nzároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.\nAk nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom\nprípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť\nsúdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.\n2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom, na ktorú je nútený\nvýkon rozhodnutia neprípustný.\n\nOdvolací súd upriamuje pozornosť tiež na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012,\nkde súd uzavrel, že oprávneniu súdom exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v\nsúvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou nebránia ustanovenia Zákona o\nrozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne\núčastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v\nnich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibusiura scripta sund“ (práva patria bdelým).\nTento princíp ale v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv\nspotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ nevyužije\nmožnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o\nrozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo\nplatnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere je konštatovať rozpor\nrozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu.\nTakýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.\n\nVzhľadom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania, bolo potom už nadbytočným\nzaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných\npodmienok.\n\nS poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby prvostupňový súd exekúciu s použitím § 57\nods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní zastavil\na zároveň správne rozhodol i o náhrade trov exekúcie. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako\nvo všetkých výrokoch vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. preto potvrdil.\n\nOdvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel\nnávrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho\na sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.\n\nPodľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych\nspoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.\n\nVychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné\nprávne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267\nZmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)\notázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má\npovahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má\nprávomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,\norgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady\nES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie\na zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva\nrozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné\npre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.\n\nPovinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej\notázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,\nt.j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia\no predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že\n\nvšeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na\nrozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom\ntakéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje\nustanovenie zákona  Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo ak\nsa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.  Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu\ndvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to\npovažuje a potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania\nvo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný\nprostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale\ns výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú\nskutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé),  alebo ak sa správny spôsob\nvýkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam\nktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade\npráva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora\nmu poskytuje dostatok informácií.\n\nAk však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku\nSúdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).\n\nV zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 Európsky súdny dvor nemá\nprávomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci\npredchádzajú vstupu k EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 01.05.2004 a keďže k uzavretiu\nzáväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo v novembri 2005, z tohto hľadiska\nby bola daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.\n\nPredpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva\nje v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho\npráva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.\nZmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii\nsúdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke\nhraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať\nbezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom  v tom zmysle, že ho determinuje\npo stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne\nneopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí\nmať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že\ntáto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.\n\nPrvou otázkou, ktorá mala byť podľa povinného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa\nmá ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v\nspotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci\nspotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.\nUvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom\nspore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili právny názor\no zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak bolo\nskúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Potom\ndospeli k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a\nnúti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou\npodmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už vyššie výslovne uviedol, že\nnespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne\nso spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v\nrozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou i\nNajvyššieho súdu SR (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených\ndôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu\nzáklad v prejednávanom spore.\n\nDruhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy\nsmernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu\nneodporuje uzatvorenie presne formulovanej alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú\n\nvyužíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska\nsprávnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor\npo stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná\npodmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery\nspôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku\nškode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu\npovažovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť\nk záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré\npodmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady\npre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol\ntransponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z.z.  a\nnachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ.  Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný\nsúd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom\ndohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán\nvzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu\nna to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k\ntejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v\n§ 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným vo\nvšeobecných podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou priamo podľa písm. q) ods.\n1 prílohy Smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka,\nktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv\nspotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací\nsúd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom\nnie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej\nnepredurčuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo\nvýlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, k čomu\ndruhá otázka odvolateľa nesmeruje.\n\nTreťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v\nsúlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc\nvnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni\nvymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?\n\nSúdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)\na vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že  systém\nochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo\ndodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň\ninformovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo\ndodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a\npredajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu\nk samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky\npredstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,\nteda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k\nsplneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok\nprispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo\nstrany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého\nvychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny\nsúd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá\nexistuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte\nvo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských\nzmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)\nposúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so\nspotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere\npovažovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou\nuvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom\nubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho\ndvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia\nposudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd\n\ndospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky\nrelevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle\npráva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného\nporiadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,\nže pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.\n\nNa základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny\nsúd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím\nzabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v\nrozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s\nčlánkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý\nuskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby\npredložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie\npotreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte\nclairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.\n\nOprávnený tiež navrhol konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušiť\na Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť ďalšiu prejudiciálnu\notázku, či sa „má tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti\naplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť\njej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne\nodporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil\nsúdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne\nneprijateľnú?“ Odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť takúto prejudiciálnu otázku Súdnemu\ndvoru EÚ, pretože vzhľadom na celú už vyššie uvedenú právnu argumentáciu má za to, že exekučný\nsúd je oprávnený ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom\nvzťahu. Navyše k naznačenej otázke sa už Súdny dvor EÚ vyjadril, a to dokonca vo veci týkajúcej\nsa oprávneného, čiže oprávnený musí mať o tomto závere Súdneho dvora EÚ vedomosť. Súdny dvor\nEÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti Iveta Korčkovská uzavrel, že Smernica\nRady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného\nrozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú\npovahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom, ak tento súd má na tento účel k dispozícii\nnevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel\nmôže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho\npráva. V predmetnej veci je nesporné, že rozhodcovské konanie prebehlo bez účasti dlžníka, preto v\nzmysle citovaného záveru Súdneho dvora EÚ exekučný súd bol oprávnený posudzovať aj bez návrhu\nnekalú povahu zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve o úvere. Navyše otázka, pre ktorú žiada\noprávnený konanie prerušiť a predložiť ju Súdnemu dvoru EÚ je formulovaná všeobecne, bez vzťahu k\nprejednávanej veci a bez poukazu na konkrétne ustanovenie zmluvy, ktoré má byť predmetom výkladu\nSúdneho dvora EÚ.\n\nNa základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade\nexistovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh\noprávneného  na prerušenie konania  zamietol.\n\nRovnako odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle § 109\nods. 1 písm. b) O.s.p. s tým, že by mal podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44\nods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a\nto pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny\nporiadok.\n\nV zmysle § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá O.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci\ndospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom\nalebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh\nÚstavnému súdu na zaujatie stanoviska.\n\nV zmysle § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia\nna vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosť\n\no udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného\ntitulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,\ntáto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).\n\nPodľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.\n\nCit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie\npoverenia na vykonanie exekúcie, pretože jeho vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania\njednak exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie a to\nz hľadiska ich súladu so zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na\nexekúcii zúčastnených osôb a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci\nsúdu odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného\nporiadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu\nodvolateľ namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale i ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods.\n1 Exekučného poriadku. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis\n(v danom prípade konkrétne § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý sa týka danej\nveci, je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu oprávneného v\nzmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil a postúpil Ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska.\nSúd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania zamietol.\n\nV závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané\nrozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie\nexekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu\nk tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu\npritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej\npodmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne\nvyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto\npráva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne\nrozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal\nvo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie\nvysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobená zadosť. V\ntejto súvislosti sa žiada tiež dodať, že prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení\nvyvodil iba z tých listinných dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a ktoré boli predložené\nvýlučne oprávneným, teda o ktorých mal nesporne vedomosť a s obsahom ktorých sa bezpochyby mohol\noboznámiť.\n\nSenát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.\n\nPoučenie:\n\nProti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6Er/215/2007", "guid": "874007ea-4a5d-4aa6-8ea7-772c08b90c19:654d9496-e7cc-4c01-94d3-a28cfc14a5c2", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:188c8765-2718-4841-8f84-4bb537cb3747", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 140/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 140/2010 z 18. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-18", "citacie_n": 459, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:188c8765-2718-4841-8f84-4bb537cb3747"}, {"guid": "ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 11298, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a"}, {"guid": "12fe54c1-a2ed-4228-8266-a0ff30fd9e7d:5144fa8b-cede-404c-95b7-b5c76d23f966", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Er/215/2007", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Komárno sp. zn. 6Er/215/2007 z 7. 8. 2014", "sud": "Okresný súd Komárno", "datum_vydania": "2014-08-07", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/12fe54c1-a2ed-4228-8266-a0ff30fd9e7d:5144fa8b-cede-404c-95b7-b5c76d23f966"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d08fbb2a-110c-4fea-be52-73c6520ad361", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.468.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 468/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 468/2016 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.468.2016.1"}]}