Rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoP/12/2013 z 3. 9. 2013
Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trnava z 3. septembra 2013, sp. zn. 10CoP/12/2013, ECLI:SK:KSTT:2013:2111220288.2
Krajský súd Trnava | 10CoP/12/2013 | ECLI:SK:KSTT:2013:2111220288.2 | 2013-09-03 | Rozhodnutie
Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 25 ods. 1 ZoR, § 25 ods. 2 ZoR, § 36 ods. 1 ZoR, § 62 ods. 1 ZoR, § 62 ods. 2 ZoR, § 77 ods. 1 ZoR, zákon č. 94/1963 Zb. o rodine, § 151 ods. 3 OSP, § 146 ods. 1 písm. a) OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/06db1a7d-c367-42b1-b773-0ce5608d5bf3
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2111220288.2

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoP/12/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111220288
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2111220288.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej
a JUDr. Jána Mihala vo veci starostlivosti o maloletú: Q. Q., nar. XX. H. XXXX, bytom u otca, zast.
opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, matky: F. Q., nar. XX. L. XXXX, bytom X.,
I. XX, zast. advokátkou: JUDr. Jana Ondrášiková, Levice, Bernolákova 12 a otca: F. Q., nar. XX. H.
XXXX, bytom K.-F., K. XXXX/XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Miloš Chrenko, Trnava, Hlavná 23, o
úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného
súdu Trnava z 15. januára 2013 č. k. 17P/23/2011 - 276 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, týkajúcej sa osobnej starostlivosti
o maloletú, jej zastupovania a správy majetku, ako aj styku s ňou  mení tak, že

- maloletú počnúc 13. septembrom 2011 zveruje do osobnej starostlivosti matky,

- obaja rodičia sú oprávnení maloletú zastupovať a spravovať jej majetok a

- otec je oprávnený sa s maloletou stýkať každý nepárny týždeň od piatka od 17.00 hod. do nedele do
17.00 hod., každú stredu od 16.00 hod. do 18.00 hod., každý nepárny rok od 31. decembra od 13.00
hod. do 2. januára po ňom nasledujúceho párneho roka do 17.00 hod., každý párny rok od 24. decembra
od 13.00 hod. do 26. decembra do 17.00 hod. a počas letných prázdnin v mesiaci júl každý druhý a tretí
týždeň od pondelka prvého týždňa od 10.00 hod. do nedele druhého týždňa do 18.00 hod. a každý druhý
a tretí týždeň v mesiaci august taktiež od pondelka prvého týždňa od 10.00 hod. do nedele druhého
týždňa do 18.00 hod. s tým, že matka je povinná maloletú na styk s otcom v určenom čase pripraviť a
v mieste svojho bydliska ju otcovi odovzdať a otec je povinný maloletú v určenom čase v mieste svojho
bydliska matke vrátiť.

V časti výživného a vyhradenia rozhodnutia o trovách konania štátu osobitnému uzneseniu napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa   r u š í   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

V časti trov konania účastníkov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   r u š í .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zveril maloletú Q. (inak s nadbytočným uvádzaním aj do
výroku i priezviska a dátumu narodenia maloletej) s účinnosťou od 13. septembra 2011 do nadobudnutia
právoplatnosti takéhoto rozsudku do osobnej starostlivosti otca s tým, že tento ju bude zastupovať
a spravovať jej majetok a matke uložil platiť výživné na maloletú v sume 50 eur mesačne vždy do
20. dňa v mesiaci vopred k rukám otca, II. nedoplatok na výživnom od 13. septembra 2011 do 31.



decembra 2012 v sume 250 eur za mesiace apríl až august 2012 (?) matke povolil splácať v mesačných
splátkach po 10 eur, ktoré splátky jej uložil poukazovať k rukám otca vždy do 20. dňa v mesiaci odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti takéhoto rozsudku, III. s účinnosťou odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
takéhoto rozsudku zveril maloletú do osobnej starostlivosti matky s tým, že táto ju bude zastupovať a
spravovať jej majetok a otcovi uložil platiť výživné na maloletú dcéru v sume 50 eur mesačne vždy do
20. dňa v mesiaci vopred k rukám matky, IV. upravil styk otca s maloletou tak, že otec je oprávnený
sa s ňou stýkať odo dňa nadobudnutia právoplatnosti takéhoto rozsudku každý nepárny týždeň v roku
od piatka od 17.00 hod. do nedele do 17.00 hod., každú stredu v roku od 16.00 hod. do 18.00 hod.,
každý nepárny rok od 31. decembra od 13.00 hod. do 2. januára párneho roku do 17.00 hod. a každý
párny rok od 24. decembra od 13.00 hod. do 26. decembra do 17.00 hod. a počas letných prázdnin v
mesiaci júl každý druhý a tretí týždeň so začiatkom styku od pondelka od 10.00 hod. do nedele do 18.00
hod. a každý druhý a tretí týždeň v mesiaci august tiež od pondelka od 10.00 hod. do nedele do 18.00
hod. s tým, že otec prevezme dieťa od matky pred bytom matky v mieste jej bydliska a odovzdá matke
dieťa na tom istom mieste, V. vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania
a VI. rozhodol, že o náhrade trov konania štátu rozhodne osobitným uznesením. Takéto rozhodnutie
odôvodnil, pokiaľ šlo o vec samu, právne ust. § 25 ods. 1 a 2, § 36 ods. 1, § 62 ods. 1, 2 a 5, § 75 ods.
1 a § 77 ods. 1 Zák. o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne
potom záverom, že obaja rodičia majú vytvorené podmienky pre riadnu výchovu maloletej, avšak so
zreteľom na vek dieťaťa aj rovnaké pohlavie (kedy matka môže byť príkladom pre dcéru s ohľadom na
postavenie ženy v spoločnosti ako aj v rodine) a tiež na závery znaleckého posudku (v ktorom znalkyňa
odporučila zveriť maloletú do osobnej starostlivosti matky aj vzhľadom na intenzívnejšiu citovú väzbu
matky s dcérou, pričom naopak neodporučila s ohľadom na potreby dieťaťa, jeho harmonický vývoj
aj vzhľadom na vzdialenosť bydliska oboch rodičov, striedavú osobnú rodičovskú starostlivosť) zveril
maloletú do osobnej starostlivosti matky odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Mal za to, že
sa eliminoval prípadný negatívny vplyv syna matky na maloletú požívaním ním alkoholických nápojov,
pretože tento s matkou už nebýva a do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku ponechal dieťa v osobnej
starostlivosti otca, ktorý stav fakticky od podania návrhu trvá. Tak matke, ako aj otcovi po dobu, po ktorú
zveril maloleté dieťa do osobnej starostlivosti druhého rodičia, uložil platiť naň výživné vo výške 50 eur
mesačne, keď vychádzal z priemerného mesačného príjmu otca z podnikateľskej činnosti za rok 2011
v sume 214,66 eur a z priemerného mesačného príjmu matky 448,68 eur, v ktorom rozsahu matka aj
výživné poskytovala. Styk otca s maloletou upravil podľa záverov znaleckého posudku, proti ktorému
styku rodičia nemali výhrady a tento rozsah styku odporučil aj kolízny opatrovník, pričom styk matky
s maloletou do doby nadobudnutia právoplatnosti rozsudku bol upravený predbežnými opatreniami.
Vzniknuté zročné výživné za 5 mesiacov (apríl až august 2012) po 50 eur, celkovo v sume 250 eur, t. j.
za dobu, kedy bolo dieťa v osobnej starostlivosti otca a matka výživné neplatila, povolil matke splácať po
10 eur mesačne s odvolaním sa na § 160 ods. 1        O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). „Rozhodnutie“ o trovách konania bolo právne zdôvodnené len
paušálnym odkazom na § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p a napokon „rozhodnutie“ o trovách štátu súd prvého
stupňa právne odôvodnil ust. § 151 ods. 3 O. s. p. a vecne tým, že nakoľko o náhrade trov znalkyne
(ktorá sa zúčastnila aj pojednávania 15. januára 2013) nebolo ešte rozhodnuté, o tejto náhrade vrátane
náhrady za vypracovanie znaleckého posudku rozhodne osobitným uznesením.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie iba otec a to len čo do rozhodnutí o zverení maloletej
do osobnej starostlivosti matky, o zastupovaní a spravovaní majetku maloletej matkou, o uložení mu
povinnosti platiť na maloletú výživné a v časti o úprave jeho styku, navrhujúc zmenu rozsudku (v ním
napadnutých častiach) zverením maloletej do jeho osobnej starostlivosti s tým, že bude maloletú aj
zastupovať a spravovať jej majetok, uložením matke povinnosti platiť na maloletú výživné v sume 80
eur mesačne a zaplatiť zročné výživné a rozhodnutím o úprave styku matky s maloletou v rovnakom
rozsahu ako bol v napadnutom rozsudku styk upravený otcovi, a to všetko zjavne na čas odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Namietal predovšetkým vyvodením (súdom
prvého stupňa) z vykonaného dokazovania nesprávnych skutkových zistení. Záver súdu, že obaja
rodičia majú vytvorené vhodné podmienky na riadnu výchovu maloletej, nemá podľa jeho názoru
oporu vo vykonanom dokazovaní, keď súd nezohľadnil jeho výlučnú dvojročnú starostlivosť o maloletú,
prejavujúcu sa na maloletej pozitívne (čo bolo okrem iného potvrdené aj správou materskej školy, súdom
opomenutou) a skutočnosť, že u otca má maloletá svoj domov, svojich najbližších, kamarátov, známych,
škôlku, lekára a vôbec všetky istoty. Z dôvodu jeho neprerušenej starostlivosti o maloletú počas celého jej
života (počas spoločného života s jej matkou i v čase jeho výlučnej starostlivosti) mal za to, že na rozdiel



od matky maloletej (ktorej úlohu i počas spoločného života rodičov suplovala stará matka maloletej) má
lepšie predpoklady pre starostlivosť o maloletú, keď aj sama maloletá, a to i v prítomnosti matky sa
vyjadrila, že preferuje  bývanie u otca a babky. Opretie rozhodnutia o argument pohlavia považoval za
diskriminačné a protizákonné. Poukázal na opustenie spoločnej domácnosti matkou maloletej zrejme
z dôvodu jej mimomanželskej známosti, rozpad už druhého manželstva matky, problematické vzťahy
matky s jej deťmi z prvého manželstva a rodičmi. Nestotožnil sa ani so záverom súdu o vhodnom
zázemí matky pre starostlivosť o maloletú, majúc za to, že matka (ktorá tvrdí, že žije sama) v dôsledku
zamestnania na zmeny nemôže v čase, ak nemá práve dennú zmenu, zabezpečovať starostlivosť
o maloletú; tvrdenia matky o pomoci so strany starej matky maloletej (zo strany matky) potom otec
spochybnil z dôvodu nezáujmu o maloletú z jej strany. Poukázal na skutočnosť, že matka sa stretáva
s osobami (syn a bývalý manžel), ktoré nepredstavujú pre maloletú z dôvodu ich alkoholizmu pozitívny
vzor. Vytkol súdu prvého stupňa, že nezohľadnil preukázanú výraznú citovú naviazanosť maloletej
na starú matku zo strany otca, suplujúcu aktuálne rolu matky maloletej, v dôsledku čoho maloletá
nepociťuje tak výrazne absenciu matky pri výchove, pričom v prípade zverenia maloletej matke niet
osoby, ktorá by mohla suplovať rolu otca. Matka podľa neho dostatočne nepreukázala elimináciu dvoch
kľúčových rizikových faktorov na svojej strane, brániacich (aj podľa znalkyne) zvereniu jej maloletej, a to
prítomnosť matkinho syna alkoholika v jej domácnosti (zmenu pobytu otec považoval iba za formálnu,
keď prítomnosť syna v domácnosti matky mu potvrdila maloletá) a neustálenú existenčnú situáciu
(za posledné dva roky zmenila trikrát prácu a momentálne má pracovný pomer na dobu určitú), teda
prekážky zverenia maloletej matke podľa otca stále trvajú.

Matka navrhla rozsudok v napádaných častiach potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Tvrdenia otca
o vágnych a diskriminačných záveroch rozsudku považuje za účelové bránenie práva, dôvody odvolania
otca za neopodstatnené a právne nevýznamné. Otec násilným spôsobom bránil matke vo výkone jej
rodičovských práv tak, že pokiaľ nebol podaný predmetný návrh, nepriviedol maloletú do X., kde matka
denne pracovala (v otcovej obchodnej spoločnosti), hoci on sám cez víkend do X. chodil, nepriviedol
ju za matkou ani v čase jej hospitalizácie v nemocnici  v Leviciach po autohavárii. Na nehnuteľnosti v
K. vymenil zámok a nedovolil matke sa stretnúť s maloletou ani vziať ju do X., nenechal ju s matkou
samú mimo domu v Trnave, maloletú nevodil do škôlky od podania predmetného návrhu až do vydania
predbežného opatrenia, návrh na zverenie mu maloletej odôvodnil nepravdivými, nepresvedčivými a
ničím nepodloženými argumentmi a zavádzal súd, čo bolo príčinou dlhotrvajúceho dokazovania a dĺžky
konania pred súdom prvého stupňa, čím mal samozrejme väčší časový priestor mať dieťa vo svojej
starostlivosti, a preto súd prvého stupňa správne neprihliadol na stav bývania maloletej s otcom a
jeho matkou dlhší čas. Zotrvala na svojej argumentácii, podľa ktorej preukázala schopnosť sama sa
o dieťa postarať. Poukázala na výsledky znaleckého dokazovania, z ktorého jednoznačne vyplynulo
zistenie, že vzťah matky a maloletej je intenzívnejší ako medzi otcom a maloletou, maloletá je na
matku pozitívne citovo naviazaná, vzťah k matke je emocionálne otvorenejší a citový otvorený záujem je
obojstranný. Zistenie pevnejšej citovej väzby na matku je len „podčiarknuté“ aj rovnakým pohlavím, čo
pre maloletú znamená do budúcna dôležité formovanie vo výchove. Otec maloletej má podľa výsledkov
znaleckého dokazovania sklony ku klamstvu, zavádzaniu, manipulovaniu s ľuďmi, manifestovaniu a
uprednostňovaniu svojej osoby, znevažovaniu a osočovaniu matky maloletej, jeho tvrdenia si vzájomne
odporujú a matku maloletej trestá prostredníctvom maloletej. Skutočný záujem o dieťa nemá, snaží sa
dieťa ponechať vo svojom prostredí len v záujme starej matky maloletej, je schopný zájsť až do krajnosti,
aby ukázal matku v zlom svetle ako osobu, ktorá sa nedokáže o dieťa postarať, ktorá ho opustila a
nadväzuje známosti s mužmi. Matka je zdravá, vlastní priestranný byt v X., v ktorom maloletá už žila pred
presťahovaním sa do Trnavy, matka má oboch rodičov, ktorí majú k maloletej pozitívne citové väzby, dve
staršie dospelé deti, pričom dospelá dcéra býva iba  niekoľko metrov od matky. Syn I. nie je alkoholik, o
čom je listinný dôkaz v súvisiacom konaní o rozvod manželstva rodičov, aktívne pomáhal pri opatere Q. v
čase, keď žil v spoločnej domácnosti s rodičmi maloletej, čo vtedy otcovi maloletej neprekážalo. Platové
pomery matky sa výrazne zlepšili, keď spláca všetky úvery, ktoré si rodičia zobrali. Počas poobedňajšej
zmeny jej vypomôže jej matka alebo staršia dcéra. Matka má za to, že napádaný rozsudok je v súlade
s príslušnými ustanoveniami Zák. o rodine a jednoznačne vychádza z koncepcie Dohovoru o právach
dieťaťa, lebo preferuje predovšetkým najlepšie záujmy maloletej.

Opatrovník najprv navrhol rozsudok v napádaných častiach potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti,
na odvolacom pojednávaní však uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a
vec mu vrátiť na ďalšie konanie v podstate z dôvodov, aké uplatňoval opatrovník aj v tzv. rozvodovom



konaní a síce, že tu došlo k relatívne väčšiemu odstupu času od vypracovania znaleckého posudku a
zároveň poukázal na skutočnosti uvádzané otcom a síce, že maloletá už viac než 2 roky je v jeho osobnej
starostlivosti. Opatrovník nezistil na strane žiadneho z rodičov žiadne okolnosti, ktoré by výchovné
prostredie toho ktorého rodiča problematizovali. Za tejto situácie podľa opatrovníka je žiadúce doplniť
podklady, aby odvolací súd mohol rozhodnúť vychádzajúc z aktuálnych poznatkov.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p. vec v celom rozsahu, keď otec
síce odvolaním napadol rozsudok iba v častiach o osobnej starostlivosti, zastupovaní a spravovaní
majetku maloletej, výživnom a úprave styku na čas od právoplatnosti rozsudku, (v týchto častiach
pre možnosť začatia konania aj o nich i bez návrhu nebol odvolací súd viazaný odvolacím návrhom),
avšak vzhľadom na celkom absurdný a nezmyselný výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola osobná
starostlivosť o maloletú rozdelená časovým momentom právoplatnosti rozsudku (ktorý platné rodinné
právo nepozná), nešlo viazať obmedzenie odvolania otca na čas len po právoplatnosti rozsudku a len
na túto časť rozhodnutia a bolo potrebné rozsudok preskúmať celý (vrátane na napadnutom rozhodnutí
vo veci závislé rozhodnutia o trovách konania účastníkov a trovách štátu) a to podľa § 214 ods.
1, § 211 ods. 2 a § 101 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní (v neprítomnosti advokátky matky, ktorej
neprítomnosť ospravedlnila matka až na pojednávaní z dôvodu havarijného stavu v jej byte, keď matka
nežiadala o odročenie pojednávania z dôvodu neprítomnosti jej advokátky a súhlasila s prejednaním
veci v jej neprítomnosti), doplnil dokazovanie výsluchom matky, oboznámením obsahu pripojeného tzv.
rozvodového spisu účastníkov (spis Okresného súdu Trnava sp. zn. 20P/252/2011) a oboznámením
doplňujúcich správ preukazujúcich príjmy a výdavky oboch rodičov maloletej, ako aj ústrižkov poštových
poukážok preukazujúcich platby výživného a na takomto skutkovom základe dospel k záveru, že vo
veci samej, týkajúcej sa osobnej starostlivosti o maloletú, jej zastupovania a správy jej majetku, ako aj
styku s ňou  je potrebné rozsudok zmeniť, v časti výživného a vyhradenia rozhodnutia o trovách konania
štátu osobitnému uzneseniu je rozsudok nepreskúmateľný s potrebou jeho zrušenia a vrátenia veci
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a v časti trov konania účastníkov nemožno napadnutý rozsudok
považovať za správny a je potrebné ho zrušiť, keď súd prvého stupňa najmä neposúdil vec celkom
správne po právnej stránke.

Odvolací súd síce nemal dôvod nestotožniť sa s podstatou argumentácie súdu prvého stupňa, týkajúcej
sa rozhodnutia o osobnej starostlivosti maloletej, pojatej súdom prvého stupňa v príslušnej časti aj do
odôvodnenia jeho rozsudku (rozumej dôvody slúžiace podľa súdu prvého stupňa na podporu práve ním
zvoleného spôsobu rozhodnutia od jeho právoplatnosti), avšak na rozdiel od súdu prvého stupňa mal za
to, že k jej zvereniu do osobnej starostlivosti matky malo prísť nie od právoplatnosti rozsudku, ale už odo
dňa začatia tohto súdneho konania. Odvolací súd dospel zhodne so súdom prvého stupňa k tomu, že
na strane matky maloletej tu nie sú také okolnosti, ktoré by ju vylučovali z výchovnej spôsobilosti, resp.
že by v tomto prípade bolo treba poukazovať na opustenie ňou dieťaťa a nedostatok jej starostlivosti,
pretože z dokazovania vyplynulo, že toto bolo vynútené okolnosťami, za akých prebiehalo spolužitie
rodičov maloletej v minulosti (podnikateľské aktivity otca vo vzdialenom meste, na ktorých sa podieľala
i matka a za tejto situácie aj prerušenie spolužitia matky s maloletou) a bolo ho treba považovať za do
istej miery vynútené a teda na vrub matky nepripísateľné. Znalecký posudok podaný v predmetnej veci
je už síce staršieho dáta, odvolací súd však nemal za to, že by bol nepoužiteľným, ani že by matku
diskvalifikoval zo starostlivosti o maloletú a nepovažoval za potrebné ani nariadiť kontrolné znalecké
dokazovanie vo veci. Z celého vykonaného dokazovania vyplýva, že kým matka má vo vzťahu k otcovi
relatívne neutrálny postoj a maximálne zdôrazňuje tie okolnosti, že otec sa na starostlivosti o maloletú
nepodieľa sám, ale túto v prevažnom čase i vzhľadom na svoje pracovné vyťaženie prenášal na svoju
matku (starú matku dieťaťa zo strany otca), otec je v tomto smere viac výbojnejší (permanentne aj
bez predloženia jasných rukolapných dôkazov spochybňuje výchovné prostredie matky), čo sa napokon
preukázalo aj pri záveroch znaleckého posudku, z ktorých vyplýva, že dieťa má tendenciu preberať
postoje otca a z tohto dôvodu má isté naučené, akoby negativistické postoje vo vzťahu k osobe matky,
ktoré dieťa úmerne jeho veku nemá šancu vyprodukovať samo, ale je evidentné, že si tieto osvojilo z
toho, že ich muselo prebrať od otca (práve preto, že výchovné pôsobenie matky bolo obmedzené iba
na obdobia jej styku s dieťaťom). Za opísanej situácie aj s prihliadnutím na závery znaleckého posudku
odvolací súd pri relatívne vyrovnaných podmienkach oboch rodičov na osobnú starostlivosť o maloletú,
nepovažuje za prijateľnú striedavú osobnú starostlivosť, a považuje za vhodnejšiu osobu so zreteľom
na vyššie uvedené skutočnosti matku.



Preto zmenil rozhodnutie o osobnej starostlivosti o maloletú (zverením maloletej do osobnej starostlivosti
matky aj na čas od začatia konania do právoplatnosti rozsudku). Rozhodnutie súdu prvého stupňa
v časti osobnej starostlivosti pritom nemohlo obstáť preto, že súd prvého stupňa žiadnym spôsobom
neodôvodnil, aká by mala nastať zmena pomerov práve v čase právoplatnosti rozsudku, ktorá by
odôvodňovala práve k tomuto času zmenu výchovného prostredia. Naopak všetky vyššie uvedené
okolnosti tu boli už v priebehu celého doterajšieho konania a bolo potrebné im prispôsobiť rozhodnutie a
to navzdory doterajšej reálnej (faktickej) osobnej starostlivosti otca o maloletú, čo síce vyvolá komplikácie
pri rozhodovaní o výživnom (pretože dieťa bolo u otca, výživné by mala platiť matka a v dôsledku
tohto rozhodnutia odvolacieho súdu to bude inak), to však nie je dôvod nerozhodnúť spôsobom, ktorý
zodpovedá zákonu. K zmene rozhodnutia o osobnej starostlivosti  môže dôjsť k určitému času len pokiaľ
je tu zmena pomerov, súd prvého stupňa však žiadnu netvrdil, a z jeho rozhodnutia možno vybadať
tendenciu uľahčiť si prácu s rozhodovaním o výživnom práve tým, že ak naviaže časový moment zmeny
na právoplatnosť rozsudku, vyhne sa tým povinnosti rozhodovania o zročnom výživnom otca. O zročnom
výživnom matky síce súd prvého stupňa rozhodol, ale v zásade nepreskúmateľným spôsobom, pretože
nie je zrejmé, prečo len za časť obdobia bolo určené zročné výživné a navyše je aj sporné, či vyživovacia
povinnosť bola určená v správnej výške, keď sú tu okolnosti týkajúce sa podnikateľskej činnosti otca, u
ktorého odvolací súd považuje za relatívne problematicky doložený a dosť nízky príjem z podnikateľskej
činnosti s otáznou výnosnosťou podnikania.

Pokiaľ šlo o rozhodnutie o zastupovaní a správe majetku maloletej, toto je závislé na rozhodnutí o
osobnej starostlivosti a tu odvolací súd tiež považuje rozsudok súdu prvého stupňa za nesprávny,
pretože nie je odôvodnené, aby toto sledovalo rozhodnutie o osobnej starostlivosti v tom zmysle, že
ktorý rodič má osobnú starostlivosť, má mať aj výkon zastupovania a správy majetku. Práve naopak v
tomto prípade ide o právo, ktoré prislúcha zo zákona obom rodičom a jeho výkon nie je podmienený
tým, že je nepraktický, pretože rodičia žijú každý inde, nakoľko tento argument sa týka len osobnej
starostlivosti. Pri zastupovaní a správe majetku vylúčiť niektorého rodiča z takéhoto práva možno len
v prípadoch zákonom výslovne ustanovených, žiaden z nich však v tomto prípade nenastal, keďže tu
nešlo o prípad pozbavenia či obmedzenia v rodičovských právach alebo niektoré iné výslovne zákonom
predpokladané skutkové podstaty, kedy by bolo možné k tomuto pristúpiť a preto odvolací súd aj toto
rozhodnutie musel zmeniť.

Rozhodnutie o styku odvolací súd prakticky prevzal z rozsudku súdu prvého stupňa, bolo však potrebné
jasnejšie zadefinovať povinnosti na úseku práva styku a navyše v rámci ustálenej rozhodovacej praxe
odvolacieho súdu sa vyvinul názor, od ktorého ani v tomto prípade odvolací súd nevidel dôvod ustupovať,
a to že pokiaľ sa vytvorí či už spoločným konaním oboch rodičov alebo počínaním jedného z nich situácia
relatívnej vzdialenosti bydlísk oboch rodičov od seba, treba na to reagovať tak, že aj realizácia práva
na styk bude prebiehať v podobe definovanej teóriou občianskeho práva, teda tzv. odnosného alebo
donosného dlhu (čo znamená, aby nešla ekonomická záťaž spojená s výkonom práva na styk výlučne
na vrub jedného rodiča). Pokiaľ si takýmto spôsobom rodičia zariadili život, je spravodlivé, aby miestom
odovzdania či prevzatia dieťaťa bolo v jednom prípade bydlisko jedného rodiča a v druhom prípade
bydlisko druhého, čiže, aby to prinucovalo jedného i druhého rodiča merať aspoň jednu cestu za účelom
odovzdania dieťaťa.

Na základe uvedeného, v súlade s ust. § 220 O. s. p., odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok vo veci
samej, týkajúcej sa osobnej starostlivosti o maloletú, jej zastupovania a správy majetku, ako aj styku s
ňou  tak, ako je to uvedené v prvej vete výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom účastníkovi konania sa podľa záverov ustálenej judikatúry
súdov (na ktorých ani v tejto konkrétnej veci nevznikol dôvod nič meniť) zásadne rozumie taký
závadný postup súdu, uplatnením ktorého dochádza k odňatiu tých práv, ktoré účastníkovi platné
procesné právo (teda O. s. p. a iné s ním súvisiace právne predpisy) priznáva. K takémuto odňatiu
(teda nerešpektovaniu) práv pritom môže dôjsť ako v priebehu konania vedúceho k vydaniu určitého



rozhodnutia súdu, tak i samotným vydaním rozhodnutia (pokiaľ samozrejme takémuto rozhodnutiu
možno vytýkať nerešpektovanie konkrétneho procesného práva účastníka zaručeného mu Občianskym
súdnym poriadkom či prípadným iným predpisom procesného práva).

Okrem toho, že vada konania vymedzená v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, teda práva
zaručovaného nielen vnútroštátnym právnym poriadkom Slovenskej republiky (tu por. najmä čl. 46 a nasl.
Ústavy SR, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), ale
i právom medzinárodným (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd - oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), jedným z postupov súdu
odnímajúcich účastníkom konania reálnu možnosť konať pred súdom sú nedostatky tzv. finálneho
produktu rozhodovacej činnosti súdu, teda vady samotného rozhodnutia a to najmä jeho odôvodnenia.
To treba vyvodiť i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A); Komisie (tu napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku
1993, sťažnosť č. 18390/91); Ústavného súdu Slovenskej republiky (o. i. nález z 12. mája 2004 sp. zn.
I. ÚS 226/03) či Najvyššieho súdu SR (tu najmä rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005),
v zmysle ktorých treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Ak potom požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach Slovenskej republiky
vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z
ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; pričom dbá aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé a táto úprava dopadá nielen na tzv. sporové konania (s postavením účastníkov ako žalobcu
a žalovaného), ale i na tzv. konania nesporové (druhovo totožné s tým v prejednávanej veci); korektným
a aj ústavne konformným výkladom takejto úpravy treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v nej
uvedenými je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale
napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami,
resp. i prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a
napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť
príslušné zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je aj odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a
povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách
rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma i  možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo
(za naplnenia zákonom ustanovených predpokladov) i mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom
nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne
konanie, je zjavné, že výskyt takejto vady zakladá ako nevyhnutnosť rozhodnutia odvolacieho súdu
spôsobom predpokladaným v ustanovení § 221 O. s. p. (zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa), tak
sám osebe i dôvodnosť odvolania.

Podľa odvolacieho súdu nemôže byť žiadneho sporu o tom, že práve o prípad zaťaženia napadnutého
rozsudku takouto vadou šlo i v prejednávanej veci v časti výživného (vrátane zročného výživného), ako aj
vyhradenia rozhodnutia o trovách konania štátu osobitnému uzneseniu, v ktorých častiach bol rozsudok
prakticky nepreskúmateľný. Súdu prvého stupňa predovšetkým nešlo nevytknúť (okrem už vyššie
uvedeného), že vôbec neodôvodnil spôsob určenia výšky výživného, dôvody rozhodovania o zročnom
výživnom len za určité obdobie, nerozobral osobné, rodinné a majetkové pomery rodičov maloletej, ich
schopnosti, možnosti a životnú úroveň, nezabezpečil si dostatok podkladov pre rozhodnutie o výživnom
a zročnom výživnom a ani vyhradenie rozhodnutia o trovách konania štátu osobitnému uzneseniu
neodôvodnil dostatočne.



Účelom odvolacieho konania je len prieskum správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa s prípadnou
nápravou iba menších nedostatkov v rozhodovacej činnosti, resp. tiež s časovo menej náročným
dopĺňaním či opakovaním dokazovania majúcim povahu zaceľovania len menších medzier v skutkových
zisteniach a o takýto prípad tu nešlo, pričom aj doplnenie chýbajúcich argumentov súdu prvého stupňa
(v odôvodnení, v ktorom bolo obrazných „viac dier než nedier“) až na odvolacom súde by prinieslo
riziko faktického zbavenia účastníkov práva na dvojinštančné konanie (tu rozumej práva na prieskum
správnosti úvah vedúcich k rozhodnutiu odvolací súd). Preto odvolaciemu súdu neostávalo iné, než
podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. napadnutý rozsudok v časti výživného a vyhradenia rozhodnutia
o trovách konania štátu osobitnému uzneseniu zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu vec súdu
prvého stupňa vrátiť na ďalšie konanie.

Napokon v prípade čiastkového výroku rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania účastníkov
muselo dôjsť podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a i/ O. s. p. k jeho zrušeniu a popri tom i k vedomému
opomenutiu odvolacieho súdu rozhodnúť o trovách odvolacieho konania. Bolo to tak preto, že aj v
tejto veci (ostatne ako v každom konaní zahájiteľnom i bez návrhu) šlo o prípad neopodstatnenosti
rozhodovania (pokiaľ pravda príslušný výrok za produkt rozhodovacieho procesu vôbec možno označiť).
Je to tak preto, že v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu, je nedostatok práva účastníkov
na náhradu trov konania zákonným pravidlom, majúcim pôvod práve v okresným súdom citovanom
(avšak nevyloženom) ustanovení § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p., tu však (na rozdiel od iných len
podobných prípadov) pravidlom, z ktorého neexistujú žiadne výnimky. Práve pre túto bezvýnimočnosť
tu odpadá aj možnosť rozhodovania (ktorým treba zásadne rozumieť len výber medzi aspoň dvoma
do úvahy prichádzajúcimi možnosťami) a „rozhodnutie“ o trovách konania preto v skutočnosti žiadnym
rozhodnutím nie je (pričom jeho len formálna závislosť od rozhodnutia vo veci samej, ak k nemu
súd prvého stupňa predsa len pristúpil, vyplýva aj z toho, že spôsob naloženia odvolacieho súdu s
odvolaním vo veci samej podobu „rozhodnutia“ o trovách konania nie je schopný žiadnym spôsobom
ovplyvniť), takže je i nadbytočné. Reagovať na takúto nadbytočnosť potom postačuje vysvetlením
dôvodu nerozhodovania o trovách konania v odôvodnení rozhodnutia, ako to práve na tomto mieste
urobil i tunajší súd.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom nebudú plnené
dobrovoľne, možno sa ich plnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie alebo výkon rozhodnutia.