Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/400/2012 z 22. 7. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 22. júla 2013, sp. zn. 9Co/400/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2111213779.1 Krajský súd Trnava | 9Co/400/2012 | ECLI:SK:KSTT:2013:2111213779.1 | 2013-07-22 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: § 657 OZ, OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f8fa5a05-73dd-4cbb-8354-f3b806712589 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2111213779.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/400/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111213779
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Klepancová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2111213779.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Klepancovej a členiek
senátu JUDr. Evy Barcajovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa: P. O.,
bytom P. XXX, zastúpený advokátom JUDr. Štefanom Bugalom, Trnava, Fándlyho 32, proti odporcovi:
F. P., bytom N., M. XXX/XXX, zastúpený advokátkou JUDr. Zuzanou Csenkyovou, Trnava, Dolné Bašty
2, o zaplatenie 11.949,81 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Trnava sp. zn. 27C/99/2011-111 zo dňa 13. septembra 2012 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 294,77 eur do
rúk právnej zástupkyne odporcu do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na začatie konania, odporcovi
priznal náhradu trov konania titulom právneho zastúpenia. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť
Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu v sume 19,92 eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil vykonaným dokazovaním výsluchom účastníkov konania,
výsluchom navrhnutých svedkov účastníkmi

konania, pripojenými spismi, ostatnými listinnými dôkazmi. Dospel k záveru, že návrh navrhovateľa
nie je dôvodný. Ako prvou sa zaoberal otázkou, či došlo k ústnemu uzatvoreniu zmluvy o pôžičke
a reálnemu odovzdaniu sumy 350.000,- Sk navrhovateľom odporcovi. Jediným priamym svedkom,
ktorý mal byť prítomní pri odovzdaní peňazí a potvrdiť obsah ústnej zmluvy o pôžičke, je manželka
navrhovateľa. Jej výpoveď súd vyhodnotil ako nedôveryhodnú, pretože má záujem na výsledku konania
z titulu spoločného bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Rovnako súd prvého stupňa vyhodnotil
ako nedôveryhodnú výpoveď svedka T. z dôvodov rozporov v jeho výpovedi, s navrhovateľom sú
dlhoroční priatelia a v súčasnosti spoločníci v novej s.r.o. Z týchto dôvodov nejde o nezaujatého svedka.
Svedok v konaní tvrdil, že uzatvoril s navrhovateľom ústnu dohodu o pôžičku 300.000,- Sk za účelom
vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva po rozvode manželstva. V konaní bolo preukázané, že
jeho manželstvo bolo rozvedené až dva roky po uzatvorení pôžičky a rok po jej vrátení. Z rozvodového
spisu súd prvého stupňa zistil, že počas 6 rokov pred rozvodom sa manželia pokúšali opakovane obnoviť
manželské spolunažívanie. Tvrdenie, že vyporiadavali svoje majetkové vzťahy, nie je dôveryhodné.
Tento svedok nebol ani pri uzatvorení zmluvy o pôžičke s odporcom a pri odovzdaní peňazí. Odporca
preukázal, že mal počas celého roka k dispozícii sumu 415.500,- Sk, ktorá prevyšovala kúpnu cenu
motorového vozidla, ktorá mala byť dôvodom pôžičky. Navrhovateľ teda neuniesol dôkazné bremeno



preukazujúce uzatvorenie zmluvy o pôžičke a odovzdaní peňazí odporcovi. Súd prvého stupňa priznal
odporcovi ako plne úspešnému náhradu trov právneho zastúpenia. Trovy konania štátu spočívajúce v
zaplatených nákladoch banke za poskytnutie informácie uložil súd prvého stupňa zaplatiť neúspešnému
navrhovateľovi.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Vytýkal
súdu prvého stupňa, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd pochybil, keď vylúčil
vyhodnotenie dôkazov, konkrétne výpovedí manželiek navrhovateľa a odporcu. Manželka navrhovateľa
pravdivo konkrétne opísala okolnosti, miesto a čas odovzdania predmetu pôžičky odporcovi, teda jej
reálne odovzdanie. V čase odovzdávania predmetu pôžičky bola doma, čo potvrdil aj jej zamestnávateľ.
Potvrdila tiež, že navrhovateľ požičal svedkovi T. sumu 300.000,- Sk. Manželka odporcu vo výsluchu
uviedla, že peniaze nedávali do banky a žalovanú sumu mali doma v hotovosti. V konaní sa však ukázalo,
že sumu 415.000,- Sk, na ktorú poukázal súd prvého stupňa ako dôkaz solventnosti navrhovateľa,
mala výlučne ona v banke. O tomto odporca vedomosť nemal a výlučné dispozičné právo k účtu mala
svedkyňa. Na pojednávaní povedala, že si nikdy peniaze nepožičiavali. V tejto súvislosti navrhovateľ
poukázal na výpoveď svedka Q. M., ktorý potvrdil, že odporcovi požičal

v roku 2003 alebo 2004 sumu 500.000,- Sk, ktorú mu vrátil až v roku 2006 na základe súdneho konania.
Súd prvého stupňa nesprávne konštatoval, že odporca preukázal, že mal počas celého roka k dispozícii
sumu 415.500,- Sk, odporca sa o tejto sume dozvedel až v priebehu tohto konania, keďže túto sumu
v banke vlastnila jeho manželka. K nedôveryhodnosti výpovede svedka T. navrhovateľ uviedol, že je
logickejšie, keď si požičajú peniaze dlhoroční priatelia ako ľudia, ktorí sa vzájomne dobre nepoznajú. Z
rozvodového spisu svedka T. vyplýva, že jeho manželka uviedla, že nežijú spolu dlhšiu dobu a nemali
spolu spoločnú domácnosť asi 6 rokov. X. T. vyjadrenie, že peniaze potreboval na vyporiadanie majetku
s manželkou, mienil tak, že vlastne už v priebehu minulého obdobia ešte pred rozvodom si vzájomné
majetkové veci vysporadúvali, on si musel zabezpečiť vlastné bývanie. Toto potvrdzuje skutočnosť, že
po rozvode už k žiadnemu vyporiadaniu BSM nedošlo. Súd prvého stupňa mal v konaní zo zmluvy
o pôžičke viesť dokazovanie na reálne odovzdanie predmetu pôžičky, keďže ju odporca v konaní
popieral, ďalej na solventnosť navrhovateľa v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke. Navrhovateľ uviedol,
že peniaze mu požičal svedok T., o tejto skutočnosti ako aj o zdroji finančných prostriedkov navrhovateľa
vypovedala jeho manželka. Nie je rozhodujúce, že v danom prípade išlo o rodinno-právny vzťah medzi
navrhovateľom a manželkou - svedkyňou. Obrana odporcu, že má peniaze našetrené, neobstojí s
poukazom na skutočnosť, že si peniaze vypožičiaval ešte pred obdobím poskytnutia pôžičky zo strany
navrhovateľa. V konaní zistený skutkový základ umožňoval súdu ustáliť vznik konkrétnej povinnosti
odporcu zaplatiť navrhovateľovi žalovanú sumu. Navrhovateľ preukázal v konaní existenciu pôžičky,
resp. odovzdanie predmetu pôžičky odporcovi, teda uniesol dôkazné bremeno a súd mal jeho návrhu
vyhovieť. Navrhoval, aby odvolací súd rozhodol podľa jeho návrhu.

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca. Odvolanie navrhovateľa žiadal zamietnuť a navrhoval, aby
odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil z dôvodu, že je vecne správne. Vykonaným dokazovaním
bolo preukázané, že svedok T. je svedkom nevierohodným. Odporca bezpečne preukázal, že počas
celého roka, kedy malo dôjsť k pôžičke, disponoval sumou vo výške 415.500,- Sk, ktorá prevyšovala
kúpnu cenu motorového vozidla, na kúpu ktorého mala byť pôžička navrhovateľom poskytnutá. Návrh
navrhovateľa je vykonštruovaný s cieľom poškodiť odporcu. Spolu podnikali, keď mu začal prekážať,
navrhovateľ ako konateľ spoločnosti uznal notárskou zápisnicou záväzok vo výške 1.400.000,- Sk, ktoré
viedlo voči spoločnosti k exekučnému konaniu. Tým vlastne spoločnú firmu zlikvidoval. Súd prvého
stupňa sa v rozsudku nezmienil o tom, že pôvodne bola trestná činnosť navrhovateľa kvalifikovaná a
žalovaná ako trestný čin lúpeže a bola riešená väzobne. Odvolací súd po oboznámení sa so spisovým
materiálom musí dospieť k záveru, že priestupkové

konanie odporcu je zanedbateľné v porovnaní s trestnou činnosťou navrhovateľa. Odporca poukázal
na výpoveď svedka T., ktorý vypovedal, že peniaze potreboval z rodinných dôvodov na majetko-právne
vyporiadanie s manželkou z dôvodu rozvodu a vyporiadania majetku po rozvode. Z rozvodového spisu



však bolo zistené, že jeho manželstvo bolo rozvedené až v roku 2009, teda dva roky po uzatvorení
pôžičky a rok po jej vrátení. Výpoveď tohto svedka nie je teda pravdivá, ide o krivú svedeckú výpoveď.
Irelevantné je konštatovanie navrhovateľa, že neobstojí obrana odporcu, že mal peniaze našetrené. K
účtu, kde boli peniaze uložené, mala dispozičné právo len manželka odporcu. Úplne bezpredmetné je,
kto mal k účtu dispozičné právo, pretože ide o majetok patriaci do BSM. Vykonaným dokazovaním bolo
jednoznačne preukázané, že k pôžičke peňazí a ich vyplateniu do dispozície odporcu nedošlo. Odporca
navrhoval odvolanie navrhovateľa ako nedôvodné zamietnuť a podľa § 219 ods. 1 napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdiť, zaviazať navrhovateľa na zaplatenie trov odvolacieho konania vo výške
294,77 eur.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a 202 O.s.p.), preskúmal vec podľa ustan. § 212
ods. 1 a 2 O.s.p., posúdil v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednal bez nariadenia
pojednávania podľa ustan. § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny. Senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 veta tretia z.č. 757/2004 Z.z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že
rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom
konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol podľa §
115a bez nariadenia pojednávania a nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o
konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, a nariadenie pojednávania nevyžaduje
ani dôležitý verejný záujem.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom), ktorá vyžaduje odovzdanie
predmetu pôžičky (peňazí)

veriteľom dlžníkovi, a to buď bezhotovostným prevodom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou
cestou v hotovosti. Zmluvou o

pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť
po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Keďže
táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie
predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.

Podstatnými náležitosťami tejto zmluvy je dohoda o

a) prenechaní veci (o reálnom odovzdaní),

b) druhovom určení veci,

c) povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu,

d) určení času vrátenia.



Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie
náležite odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého
stupňa i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje.

V preskúmavanom prípade navrhovateľ tvrdil, že medzi účastníkmi došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke
ústne, pričom došlo i k odovzdaniu peňazí. Odporca túto skutočnosť popieral. Tvrdil, že k poskytnutiu
pôžičky a k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke medzi účastníkmi nedošlo. Bolo na navrhovateľovi, aby
preukázal skutočnosti, že k zmluve o pôžičke a k splneniu podstatných náležitostí tejto zmluvy došlo,
čo sa mu však v konaní nepodarilo preukázať. Súd prvého stupňa správne uzatvoril, že manželky
účastníkov konania nie sú tými dôveryhodnými osobami, ktoré by mohli preukázať existenciu, resp.
neexistenciu zmluvy o pôžičke medzi účastníkmi tohto konania. Manželky oboch účastníkov konania
majú finančný záujem na skončení tohto sporu z dôvodu existencie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov. Výpoveď svedka T. súd prvého stupňa taktiež správne zhodnotil, že nemožno túto výpoveď
považovať za dôveryhodnú. Z pripojeného spisu o rozvode manželstva svedka T. je jednoznačne
preukázateľné, že k podaniu návrhu na rozvod došlo dňa 06.05.2009, k rozvodu manželstva účastníkov
došlo rozsudkom vyhláseným dňa 21.09.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť, keďže žiaden z
účastníkov nepodal odvolanie. Z tohto spisu je preukázateľná i skutočnosť, že svedok T. s manželkou
napriek tomu, že nežili v spoločnej domácnosti pred podaním návrhu na rozvod, snažili sa obnoviť
spolunažívanie. Zo spisu nevyplýva, že by pred rozvodom došlo k vyporiadaniu majetku v BSM, čo by
i tak bolo protizákonné.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ustan.
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

S poukazom na ustan. § 219 ods. 2 O.s.p. svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie neodôvodňuje
s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustan. § 224 ods. 1 O.s.p. s použitím
ustan. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania za jeden
úkon právnej pomoci a jedenkrát paušál.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.