Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/33/2012 z 14. 1. 2013
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 14. januára 2013, sp. zn. 24Co/33/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2107220612.2
Krajský súd Trnava | 24Co/33/2012 | ECLI:SK:KSTT:2013:2107220612.2 | 2013-01-14 | Rozsudok
Oblasť práva: Rodinné právo – Iné, Ostatné
Citované ustanovenia: § 1 ods. 2 zákona č. 455/2004 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d4632d1a-9ca7-4b2b-9bf8-6e9c220193a5
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2107220612.2

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/33/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107220612
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2107220612.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Moravčíková, PhD., v právnej veci žalobkyne: JUDr.
Daniela Suchánková, advokátka, so sídlom Piešťany, Waltariho 7, zastúpenej advokátom: JUDr. Marek
Lehuta, so sídlom tamtiež, proti žalovanej: P. X., nar. X.XX.XXXX, bytom Z., N. J. XX, zastúpenej
advokátkou: JUDr. Jana Bajužíková, so sídlom Michalovce, Štefánikova 8, o zaplatenie 214,96 Eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 18.11.2011,
č.k. 4C/203/2008-131 - vo vyhovujúcej časti I., takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti I., ktorou bolo žalobe vyhovené,   p o
t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
214,96 Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 110,44 Eur od 16.5.2007 do 1.6.2011 a
s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 214,96 Eur od 2.6.2011 až do zaplatenia, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. návrh právnej zástupkyne zo dňa 12.10.2011 (došlý súdu dňa
17.10.2011) na opravu zápisnice o pojednávaní zo dňa 28.9.2011 zamietol. Výrokom III. rozhodol, že o
trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Rozhodnutie vo veci samej prvostupňový súd odôvodnil v podstate tým, že vykonaným dokazovaním
nebolo preukázané, že by medzi žalobkyňou ako advokátkou a žalovanou ako klientkou bola uzatvorená
dohoda o paušálnej odmene, ktorej existenciu tvrdila žalovaná. Žalovaná v tomto smere neuniesla
dôkazné bremeno, keď túto skutočnosť preukazovala iba prostredníctvom svedka p. Z., s ktorým, ako
bolo preukázané, majú spoločné dieťa narodené XX.X.XXXX, a ktorého z tohto dôvodu súd označil
za nedôveryhodného. V dôsledku toho potom žalobkyni vznikol nárok voči žalovanej na zaplatenie
tarifnej odmeny v zmysle vyhlášky o náhradách a odmenách advokátov. Následne prvostupňový súd
uzavrel, že žalobkyňa si odmenu za právne služby poskytnuté žalovanej vyúčtovala správne plne v
súlade s citovanou vyhláškou. Žaloba bola teda podaná v celom rozsahu dôvodne, a preto jej súd prvým
odsekom výroku rozsudku vyhovel. Pokiaľ zástupkyňa žalovanej s poukazom na § 18 ods. 4 zákona č.
586/2003 Z.z. o advokácii tvrdila, že žalobkyňa si nesplnila povinnosť informovať žalovanú ako klientku
o výške odmeny pred začatím každého úkonu právnej služby a preto jej odmena nepatrí, prvostupňový
súd s poukazom na znenia § 18 citovaného zákona do 31.7.2007 a od 1.9.2009 poukázal na to,
že v čase poskytovania predmetných právnych služieb žalobkyňou žalovanej § 18 ods. 4 citovaného
zákona nezakotvoval povinnosť advokáta informovať klienta o výške odmeny. S poukazom na § 517
Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. prvostupňový súd tiež uzavrel,
že i úroky z omeškania boli žalobkyňou uplatnené v správnom rozsahu v súlade so zákonom a citovanou
vyhláškou, súd preto žalobe i v časti úrokov z omeškania v plnom rozsahu vyhovel.



Rozhodnutie s odvolaním nenapadnutej časti II., ktorou bol zamietnutý návrh právnej zástupkyne
žalovanej na opravu zápisnice s poukazom na § 40 ods. 3 O.s.p. prvostupňový súd odôvodnil tým, že
námietka účastníka konania proti zneniu zápisnice musí byť vznesená hneď na pojednávaní a nie až
ex post. Keďže v danom prípade bola námietka vznesená až dodatočne súd návrh na opravu zápisnice
zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania si súd vo výroku III., s poukazom na § 151 ods. 3 OSP,
vymienil na samostatné uznesenie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žalovaná, podľa
obsahu iba proti časti I., ktorou bolo žalobe vyhovené a domáhala sa, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu navrhovateľky zamietol a zároveň žalovanej priznal
náhradu trov celého konania. Ako odvolacie dôvody uviedla, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ako prvé poukázala na chybu, ktorá sa vyskytla v
záhlaví napadnutého rozsudku, keď súd namiesto správnej sumy 214,96 Eur sa uvádza 241,96 Eur.
Potvrdila, že faktúra bola vystavená a doručená žalovanej, avšak žalovaná túto faktúru vrátila žalobkyni
listom zo dňa 13.5.2007, ktorý je svojím obsahom reklamáciou poskytovaných právnych služieb a
zároveň od žalobkyni požadovala vysvetlenie k jednotlivým úkonom. Reklamácia spočívala v tom, že
faktúra okrem toho, že bola v rozpore s dohodou neobsahovala náležitosti daňového dokladu, keď
tam nebolo uvedené od kedy do kedy trvala porada a neobsahovala citácie zákonných ustanovení
vyhlášky. Predmetná faktúra následne nebola žalovanej vrátená ani ako opravená a neexistoval teda
právny titul na jej úhradu, keďže reklamácia nebola vybavená a faktúra nebola žalovanej vrátená ako
oprávnený daňový doklad, teda nemala dôvod na jej úhradu. Prvostupňový súd pritom vôbec neskúmal,
či žalobkyňa opakovane doručila vrátenú faktúru žalovanej, či má faktúru evidovanú v účtovníctve
a či má na faktúre uvedenú aj spisovú značku, pod ktorou bolo vedené aj priestupkové konanie.
Ako ďalším bodom v odvolaní sa žalobkyňa zaoberala dôvodom rozšírenia žaloby a uzavrela, že
žalovaná vypovedaním planej moci zrejme urazila žalobkyňu a táto z ješitnosti začala požadovať všetko
čo mohla vyúčtovať len preto, aby žalovanú potrestala. Prvostupňový súd sa pritom nevysporiadal
so skutočnosťou náhlej zmeny účtovania žalovanej z dôvodu zmeny postoja žalovanej, ktorý nie je
účtovným dôvodom, na základe ktorého by mal súd priznať žalobkyni požadovanú sumu. Súd sa
nevysporiadal s tým, prečo žalobkyňa v pôvodnom vyúčtovaní nezahrnula do vyúčtovania následne
uplatnené úkony. Pokiaľ ide o výpoveď svedka A. Z. a spochybnenie jeho dôveryhodnosti súdom,
odvolateľka poukázala na to, že svedok je otcom dieťaťa žalovanej, avšak k ich zblíženiu došlo až v
priebehu sporu, a to po výpovedi svedka, pričom ich dieťa bolo počaté až po tejto výpovedi (svedok
vypovedal 8.2.2010 a dieťa sa narodilo XX.X.XXXX). Žalovaná a svedok pritom nie sú manželmi, ani
v druhovskom vzťahu a nežijú ani v spoločnej domácnosti. Dieťa bolo počaté iba z jednorazového
stretnutia a momentálne neudržiavajú osobný kontakt s výnimkou otázky vyživovacej povinnosti. To,
že svedok má so žalovanou dieťa ešte neznamená, že by musel mať bližší vzťah so žalovanou. Je to
len domnienka ničím nepodložená. Pokiaľ prvostupňový súd poukazuje na to, že svedok Z. korigoval
svoje výpovede, nešlo o korigovanie výpovedí, naopak svedok považoval za potrebné ozrejmiť dané
skutočnosti. Svedok ani raz neuviedol, že porady sa konali za účasti žalovanej. Nemohlo ísť teda
o porady v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Na druhej strane súd považuje tvrdenie svedka za
hodnoverné pokiaľ ide o počet porád. Za svedčiace v neprospech žalobkyne označil jej vyjadrenie, že si
neviedla záznamy o poradách, s výnimkou porád s dôležitým obsahom. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno
žalobkyne, ohľadne vyvrátenia skutočností tvrdených žalovanou, ohľadne dohody o paušálnej odmene,
odvolateľka uviedla, že žiaden dôkaz, ktorý by potvrdzoval bližší vzťah svedka so žalovanou žalobkyňa
nepredložila, ide len o tvrdenie proti tvrdeniu. Žalovaná preplatenie dohodnutej odmeny zistila až pri
vyúčtovaní žalobkyňou, ktoré reklamovala. S poukazom na výpovede žalobkyne pred prvostupňovým
súdom odvolateľka uzavrela, že to, že nemala v úmysle niektoré úkony právnej služby žalovanej účtovať,
podporuje tvrdenia žalovanej ohľadne dohody o paušálnej odmene. Odvolateľka napadla vyjadrenie
súdu, že nie je rozhodujúce, či druhá porada so žalovanou bola či nebola dňa 2.3.2007. Podstatné je, že
realizovaná bola, ktoré označila za absolútne nenáležité, keďže od toho, v ktorom roku porada bola sa
odvíja výška odmeny za úkon, ako aj výška režijného paušálu. V časti, v ktorej súd zamietol jej návrh na
doplnenie zápisnice o pojednávaní poukázala na to, že vzhľadom na to, že pojednávanie bolo nahrávané
na diktafón, ktorý záznam bol až následne prepisovaný, nemohli vedieť, že namietané skutočnosti
neboli záznamom zaznamenané, a preto nemohli požiadať o opravu zápisnice na pojednávaní. Uvedené
skutočnosti zistili až po doručení odpisu zápisnice. Záverom odvolateľka uviedla, že suma požadovaná



žalobkyňou nie je taká vysoká, aby ju nemohla žalovaná uhradiť, žalovanej ale ide o princíp, aby sa
žalobkyňa v budúcnosti vyvarovala konania, ktorým nedodrží dohody účastníkov.

Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Výhrady žalovanej proti prvostupňovému rozsudku
podľa žalobkyne nespochybňujú ani správnosť skutkových zistení prvostupňového súdu, ani správnosť
právneho posúdenia veci. S poukazom na § 12 Zásad výkonu advokácie účinných od 11.12.1999
uviedla, že v danom čase nebola platcom DPH, a preto zo žiadneho právneho predpisu jej nevyplývala
povinnosť vystaviť odporkyni faktúru. Faktúru vystavila len preto, že ju odporkyňa o to požiadala. Faktúra
č. 47/2006 zo dňa 3.5.2007 mala všetky potrebné náležitosti. List odporkyne zo dňa 13.5.2007 nie je
reklamáciou poskytnutých právnych služieb, čo jednoznačne vyplýva tak z označenia, ako aj z obsahu.
Argumentácia žalovanej v časti odvolania označenej ako „Dôvod rozšírenia žaloby“, nie je z hľadiska
uvedených dôvodov odvolania právne relevantná. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa právne
služby, za ktoré si dodatočne uplatnila nárok na zaplatenie odmeny, vykonala a uplatnila si ich pred
uplynutím premlčacej lehoty. Pokiaľ ide o (ne)dôveryhodnosť svedka A. Z.alobkyňa poukázala na to, že
spolu so žalovanou sú spoločníkmi a konateľmi obchodnej spoločnosti MONÁDA, s.r.o. od 13.2.1997,
teda spoločne podnikajú takmer 15 rokov. Okrem toho bolo preukázané, že žalovaná so svedkom mala
intímny vzťah, z ktorého sa narodilo maloleté dieťa. Preto akékoľvek snahy žalovanej o vyvrátenie
pochybnosti o hodnovernosti svedka sa potom javia ako absolútne kontraproduktívne. Podľa žalobkyne
žalovaná nepreukázala, že uzavreli dohodu o zmluvnej odmene a ani nemohla, pretože takáto dohoda
uzavretá nebola, a preto prvostupňový súd vecne správne rozhodol, keď uznal nárok žalobkyne na
zaplatenie tarifnej odmeny za vykonané úkony právnej služby.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 205 ods. 1 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania, teda v napadnutej časti I. výroku (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej
nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti je vecne správny
v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, a pretože v celom rozsahu
zdieľa jeho právne závery vo veci, s poukazom na ustanovenie       § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu v napadnutej časti odchýliť a nemôže preto
dať za pravdu odvolateľke. Pre zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu, s poukazom tiež
na odvolaciu argumentáciu sa potom žiada dodať už iba nasledovné:

Zo žaloby a obsahu spisu bolo zistené, že žalobkyňa sa voči žalovanej domáha zaplatenia odmeny
a náhrad za služby právnej pomoci, ktorej žalovanej ako klientke poskytla ako advokátka, a ktoré jej
žalovaná odmieta uhradiť.

V zmysle § 24 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii odmena advokáta sa určuje na základe dohody
medzi advokátom a klientom; ak nedôjde k dohode patrí advokátovi tarifná odmena.

Obdobne i v zmysle § 1 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 455/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb, odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a
jeho klientom; ak nedôjde k dohode na určenie odmeny advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky
o tarifnej odmene (§ 9 a § 14).



Ak na to poukázal odvolací súd už v svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení zo dňa 1.3.2011
č.k. 24Co/322/2010-98, z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že pokiaľ nie je v konaní preukázané,
že medzi advokátom a klientom došlo k platnému uzavretiu dohody o zmluvnej odmene, potom má
advokát nárok na tarifnú odmenu v zmysle citovanej vyhlášky. Dôkazné bremeno pritom spočíva na
tom účastníkovi občianskeho súdneho konania, ktorý niečo tvrdí a z tohto tvrdenia pre seba vyvodzuje
priaznivejšie právne následky. Preto ak v danom prípade žalovaná tvrdila, že medzi účastníkmi došlo
k dohode o zmluvnej odmene na pevnú sumu 13.000,- Sk, na nej spočívalo dôkazné bremeno túto
skutočnosť nesporne a nad všetky pochybnosti preukázať.

Žalovaná svoje tvrdenie o existencii ústnej dohody medzi ňou a žalobkyňou o zmluvnej odmene
preukazovala výpoveďou navrhnutého svedka A. Z.. Svedok vtedy vo svojej výpovedi uviedol, že
k žalovanej má vzťah iba kolegiálny, nie bližší. Vypovedal pritom, že žalobkyňa mu povedala, že
je ochotná sa ujať zastúpenia trestnej veci žalovanej za sumu 13.000,- Sk ako pevnú odmenu, čo
následne žalovanej aj oznámil, ktorá to akceptovala. Pri spoločnej návšteve so žalovanou u žalobkyne
odprezentoval tiež dohodu o paušálnej odmene. V jeho prítomnosti sa ale žalovaná so žalobkyňou na
paušálnej odmene nedohadovali. Následne svedok na otázku žalobkyne: „Viete uviesť koľkokrát ste boli
u mňa na porade s p. X. v jej trestnej veci?“ odpovedal: „Presne si to nepamätám, ale mohlo to byť
3 až 5-krát,“ pričom počas týchto porád prebiehali diskusie o trestnej veci žalovanej. Vyššie uvedená
citácia zo zápisnice prvostupňového súdu nesporne vyvracia tvrdenie odvolateľky, že svedok bol 3 až
5-krát za žalobkyňou, pričom nešlo o porady, a že tieto stretnutia neboli realizované so žalovanou, ale
iba so svedkom.

V konaní bolo nesporne preukázané a nemohol to spochybniť žiaden z účastníkov, že svedok A. Z.
so žalovanou podnikajú v spoločnej s.r.o. už dlhé roky, pričom dňa XX.X.XXXX sa im narodilo dieťa.
S poukazom na tieto okolnosti vyznieva až absurdne tvrdenie odvolateľky, že žiadny dôkaz, ktorý by
potvrdzoval bližší vzťah svedka so žalovanou žalobkyňa nepredložila a ide len o tvrdenie proti tvrdeniu,
i že „skutočnosť, že svedok má so žalovanou dieťa ešte neznamená, že by musel mať bližší vzťah so
žalovanou. Je to domnienka súdu ničím nepodložená.“ Je nespochybniteľné a fakticky nevyvrátiteľné,
že pokiaľ dve fyzické osoby sú spoločníkmi a konateľmi jednej obchodnej spoločnosti cca 15 rokov a
naviac splodili spolu dieťa (krátko po výpovedi svedka pred súdom), ich vzťah musí byť veľmi blízky a
nadštandardný a to bez ohľadu na to, či spolu žijú, prípadne vedú spoločnú domácnosť.

Vzhľadom na uvedené, odvolací súd sa plne stotožnil so závermi prvostupňového súdu, že výpoveď
daného svedka nemôže byť dôveryhodná a sama o sebe bez ďalších dôkazov nemôže preukázať
nesporne a nad všetky skutočnosti uzavretie dohody o zmluvnej odmene medzi žalobkyňou a žalovanou.
Odhliadnuc od toho, ani svedok Z. nevypovedal, že bol svedkom ústneho uzavretia dohody o zmluvnej
odmene ako dvojstranného právneho úkonu  medzi účastníčkami, pričom písomne uzavretá nesporne
nebola. Prvostupňový súd preto správne uzavrel, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno preukázať
svoje tvrdenie, že medzi účastníčkami došlo k platnému uzavretiu dohody o zmluvnej odmene za
poskytované právne služby vo fixnej sume 13.000,- Sk. Správne prvostupňový súd poukázal tiež na to, že
tomuto záveru nepriamo nasvedčuje i skutočnosť, že žalovaná dosiaľ vyplatila žalobkyni z titulu odmeny
za právne služby sumu 15.484,- Sk, ktorá presahuje podľa nej tvrdenú dohodnutú zmluvnú odmenu.
Jej obrana v tom smere, že preplatenie dohodnutej výšky odmeny zistila až po doručení vyúčtovania,
je zjavne účelová a neobstojí.

Pokiaľ ide o žalovanou namietaný právny úkon ďalšia porada so žalovanou, ktorá sa podľa vyúčtovania
žalobkyne mala uskutočniť dňa 2.3.2007, čo žalovaná popierala s tým, že v tento deň sa porady zúčastniť
nemohla, je potrebné poukázať na to, že svedok jednoznačne potvrdil, že medzi žalobkyňou a žalovanou
sa za jeho účasti uskutočnilo 3 až 5 porád. Svedok ani žiaden z účastníkov už nevedel uviesť presne
kedy, v ktorých dňoch tieto porady prebehli. Ak potom žalobkyňa si žalobou uplatnila nárok na odmenu
za jednu „ďalšiu“ poradu s klientkou, pričom žiadnym dôkazom nebolo vyvrátené, že ku nej došlo v roku
2007, prvostupňový súd potom správne uzavrel, že nie je rozhodujúce presne, v ktorý deň bola táto
ďalšia porada so žalovanou zrealizovaná, podstatné je, že podľa výsledkov vykonaného dokazovania
nepochybne ku nej došlo. Správne potom bolo priznať za tento úkon právnej služby odmenu.



Pokiaľ odvolateľka namieta, že žalobkyňa jej opätovne nevrátila faktúru, ktorú žalovaná vrátila žalobkyni
so žiadosťou o vysvetlenie a doplnenie, je potrebné uviesť, že žalovaná tak mohla urobiť bez toho,
aby už doručenú faktúru žalobkyni vracala a tiež to, že z ničoho nevyplýva povinnosť žalobkyne už raz
účinne doručenú faktúru klientovi doručovať opätovne. Žalobou uplatnený nárok pritom nie je viazaný
na doručenie faktúry, osobitne ak žalobkyňa v čase jej vystavenia ani nebola platcom DPH.

Ostatné odvolacie námietky žalovanej odvolací súd považoval za úplne irelevantné, nemajúce vplyv na
rozhodnutie v danej veci, a preto nepovažoval za potrebné sa nimi zaoberať (napr. či je faktúra evidovaná
v účtovníctve žalobkyne, či na faktúre je uvedená i spisová značka priestupkového konania, za akých
okolností a z akých dôvodov došlo k rozšíreniu žaloby,  prečo žalobkyňa nevyúčtovala pôvodne všetky
úkony právnej služby ...). Samotná špecifikácia výpočtu žalobkyňou uplatnenej odmeny a náhrad za
poskytnuté právne služby nebola odvolacími dôvodmi osobitne napadnutá, a preto netvorila predmet
prieskumu odvolacieho súdu.

S poukazom na vyššie uvedené i odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že žaloba
bola podaná v celom rozsahu dôvodne, v dôsledku čoho bolo potrebným, aby odvolací súd s použitím §
219 ods. 1 O.s.p. odvolaním napadnutý výrok I. preskúmavaného rozsudku, ktorým bolo žalobe v celom
rozsahu vyhovené, ako vecne správny potvrdil.

S poukazom na ustanovenie § 224 ods. 3 O.s.p. o trovách tohto odvolacieho konania rozhodne
prvostupňový súd.

Povinnosťou prvostupňového súdu bude zároveň vydať i opravné rozhodnutie, ktorým opraví zrejmú
nesprávnosť - chybu v záhlaví predmetného rozsudku v sume označujúcej predmet konania.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.