Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/272/2012 z 14. 5. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 14. mája 2013, sp. zn. 11Co/272/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:1010201815.2 Krajský súd Trnava | 11Co/272/2012 | ECLI:SK:KSTT:2013:1010201815.2 | 2013-05-14 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Iné, Ostatné Citované ustanovenia: § 123 OZ, § 14 ods. 1 písm. a) ZKV Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1ee4b68d-9006-447b-a8d9-c2f2c4b9a0a4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:1010201815.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/272/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010201815
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:1010201815.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Fedora Benku a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej
a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: JUDr. Dušan Pohovej, správca konkurznej podstaty
úpadkyne „TAZ, a.s., v likvidácii, Coburgova 84, 917 48 Trnava, IČO: 36 227 803", Bratislava, Námestie
Slobody 10, zast. advokátom: JUDr. Juraj Gajdošík, Bratislava, Košická 52, proti žalovaným: 1. Z. Y.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom U., T. U. XXXX/X a 2. D. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX, o 217,73 eur s
príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca
úpadcu „Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava", Trnava, Sladovnícka 13, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 29. mája 2012 č. k. 10C/154/2010 - 133 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1. a 2. a vedľajšiemu účastníkovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca na žalovaných domáhal
zaplatenia 217,73 eur s poplatkom z omeškania ako nájomného za byt obývaný žalovanými (ďalej tiež
len „byt žalovaného“), ktorý žalobca zaradil do súpisu majetku podstaty ním spravovaného úpadkyne
(TAZ a.s. v likvidácii, t. č. v konkurze). Žalovaným a vedľajšiemu účastníkovi potom nepriznal náhradu
trov konania. Právne takéto rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 123, § 125 ods. 1, § 132 ods. 1
a 2 a § 663 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej
len „O. z.“), § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 182/1993 Z. z. (o vlastníctve bytov a nebytových priestorov), 14 ods.
1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. v znení platnom a účinnom do 31. júla 2000 (zákona o konkurze
a vyrovnaní, ďalej len „ZKV“), § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. (zákona o konkurze a reštrukturalizácii,
ďalej tiež „ZKR“) a § 120 ods. 1 a 3 a § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“); vecne potom tak, že žalobe nebolo možné
vyhovieť, ak ako predbežnú otázku si bolo treba vyriešiť, komu patrilo postavenie prenajímateľa bytu
žalovaných v rozhodnom období (za ktoré sa požadovalo nájomné). Tu žalobca síce predložil oznámenie
katastra potvrdzujúce jeho zápis ako vlastníka bytu žalovaného, avšak už rozsudkom Okresného súdu
Trnava z 26. marca 2008 č. k. 44Cbi/6/2007 - 653 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského
súdu v Trnave z 23. septembra 2008 č. k. 21CoKr/4/2008 - 767 (ďalej tiež „vo vylučovacom spore“)
došlo k zamietnutiu žaloby takéhoto účastníka podanej proti vedľajšiemu účastníkovi z prejednávanej
veci a sledujúcej vylúčenie nehnuteľností (vrátane bytu žalovaných) zo súpisu všeobecnej podstaty
úpadcu reprezentovaného vedľajším účastníkom (TAZ š.p. v konkurze). Tým bolo treba považovať za
vyvrátený obsah zápisu v katastri a zároveň i za potvrdenú existenciu práva vymáhaného žalobou na
strane vedľajšieho účastníka (nie teda žalobcu), pričom ak žalobcovi nepatrilo postavenie vlastníka
ani prenajímateľa bytu žalovaných a v konaní nepreukázal opak, nepreukázal ani svoju vecnú (tzv.
aktívnu) legitimáciu na vymáhanie žalovanej sumy. V časti trov konania bol rozsudok odôvodnený



právne opäť len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne plným úspechom žalovaných a
vedľajšieho účastníka na jeho strane, z ktorých žiaden náhradu nepožadoval a žalovanému ani žiadne
trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie len žalobca a navrhol, aby ho (rozsudok)
odvolací súd zmenil tak, že žalobe vyhovie (a prizná mu tiež náhradu trov konania). Mal za to, že
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
napádaný rozsudok vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na skutočnosť, že
on (žalobca a odvolateľ) už 8. júna 2000 vykonal súpis majetku patriaceho do podstaty úpadkyne,
ktorej je správcom, pričom do súpisu zaradil tiež byt žalovaných. Nesúhlasí (žalobca) s tvrdením súdu,
že otázka oprávnenosti zaradenia predmetných vecí do konkurznej podstaty žalobcu nemôže byť v
zásade iným súdom (v inom konaní) posúdená odlišne ako vo vylučovacom spore a preto i záver súdu
prvého stupňa o vlastníckom práve (resp. prenajímateľských oprávneniach) k bytu žalovaných (rozumej
v rozhodnom čase - pozn. odvolacieho súdu) na strane Mgr. Ing. Korytára považuje za nesprávny. Vo
vylučovacom spore nebola definitívne vyriešená otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacim
predmet sporu oboch správcov, keďže vo výroku rozhodnutia z takého konania (rozsudku zamietajúceho
žalobu) súd autoritatívne ustálil len to, že nevylučuje veci (vrátane bytu žalovaných) z konkurznej
podstaty úpadcu TAZ š.p. a nie aj to, že vlastníkom takýchto vecí v predmetnom období (do vydania
takéhoto rozhodnutia) bol niekto iný ako žalobca. Podstatou oprávnenia podľa § 14 písm. a) ZKV je
o. i. oprávnenie správcu vec držať, užívať a požívať jej plody a úžitky (napr. ju prenajímať a inkasovať
nájomné) a to bez ohľadu na to, či je úpadca vlastníkom predmetnej veci a to až do doby, pokiaľ
nebude právoplatne rozhodnuté o vylúčení predmetnej veci z konkurznej podstaty úpadcu. V prípade
súpisu majetku podstaty úpadcu TAZ, a. s. v likvidácii potom dosiaľ nebolo rozhodnuté o vylúčení vecí
zo súpisu podstaty a oprávnenie nakladať s majetkom podstaty (teda aj s bytom žalovaných) preto
svedčí žalobcovi. Ak byt bol zaradený aj do súpisu majetku podstaty úpadcu TAZ š.p., avšak žalobca
tak urobil skôr, práva a povinnosti spojené so súpisom majetku do konkurznej podstaty majú svedčiť
jemu (žalobcovi, odvolávajúcemu sa v tomto smere i na obsah odôvodnenia uznesenia Krajského súdu
v Bratislave z 29. januára 2009 sp zn. 1CoKR/17/2008), ak navyše do marca 2009 bol ako vlastník
predmetnej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností vedený on (žalobca). Preto je názoru, že žalovaní si
nesplnili povinnosť nájomcu, plynúcu mu z príslušného ustanovenia O. z. a je namieste uloženie mu
splnenia takejto povinnosti súdom.

Vedľajší účastník navrhol rozsudok v napadnutej časti potvrdiť pre názor o jeho vecnej správnosti (všetci)
preto, že v konaní bolo dostatočne preukázané zaplatenie nájomného za obdobie sledované žalobou
Mgr. Ing. Pavlovi Korytárovi (žalovaní), resp. tiež preto, že zápis v katastri a i vykonanie prvého súpisu
inak sporného majetku jedným zo správcov v konkurze zakladajú len vyvrátiteľnú domnienku existencie
príslušného práva k spísanej veci na strane správcu, ktorý tak urobil, rozhodnutiami viacerých orgánov
vrátane rozhodnutí vo vylučovacom spore však takáto domnienka a tým aj žalobcom absolutizovaná
priorita bola vyvrátená (vedľajší účastník).

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b) O. s. p. v medziach odvolania žalobcu
celú vec (keď rozhodnutie o trovách konania, taktiež odvolaním spochybnené, malo povahu rozhodnutia
závislého na rozhodnutí vo veci samej), a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu
nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania a nebol tu ani žiaden dôležitý verejný záujem vyžadujúci si prejednanie veci
odvolacím súdom na pojednávaní) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba považovať za vecne
správny a odvolaniu žalobcu tak nemožno priznať ani čiastočný vecný úspech.

Žiada sa uviesť, že (navzdory presne opačnému názoru odvolateľa) nebol dôvod, pre ktorý by sa
odvolací súd nemal stotožniť s argumentáciou súdu prvého stupňa (pojatou týmto do odôvodnenia
napádaného rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia, čím treba rozumieť najmä
záver o tom, že žalobca nebol v predmetnej veci aktívne vecne legitimovaný). Pre správnosť
takýchto dôvodov aj pre ich podanie objektívne zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom (ktorou
objektívnou presvedčivosťou samozrejme nie je ambícia presvedčiť absolútne kohokoľvek, teda i
niekoho subjektívne presvedčeného o svojej pravde bez ohľadu na akékoľvek možné vysvetlenia) by



tak odvolaciemu súdu zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa
a odvolanie sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko však aktuálna právna úprava
odvolacieho konania umožňuje účastníkovi nespokojnému s rozhodnutím súdu prvého stupňa celkom
logicky polemizovať s dôvodmi takéhoto rozhodnutia v odvolaní proti nemu (a práve tam takto poskytnúť
i iný pohľad na vec), tým je daná aj nevyhnutnosť vyporiadania sa odvolacieho súdu prakticky v každej
ním prejednávanej veci aj s námietkami odvolateľa z jeho odvolania (tu bez ohľadu na to, či ide aj o
vecnú polemiku s názormi súdu prvého stupňa z jeho rozhodnutia, alebo len o zotrvávanie na vlastných
stanoviskách a ich opätovné podsúvanie ďalšími podaniami). Z tohto dôvodu a i pre celkovú úplnosť sa
potom odvolaciemu súdu javí potrebné uviesť, resp. čiastočne iba zopakovať (§ 219 ods. 2 O. s. p. in
fine) ešte nasledovné :

Už v rámci prejednávania iných druhovo totožných vecí toho istého žalobcu (hoc aj skôr pri zaoberaní sa
procesnou otázkou prípustnosti vedľajšieho účastníctva Mgr. Ing. Pavla Korytára v konaniach vedených
žalobcom z prejednávanej veci proti nájomcom bytov v domoch, o oprávnenosť zaradenia ktorých do
súpisu majetku jednotlivých úpadcov sa títo sporia, resp. sporili) tunajší odvolací súd získal vedomosť
(§ 121 O. s. p.) o tom, že žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadkyne „TAZ, a.s. v likvidácii,
Trnava, Coburgova 84“ (na ktorú bol konkurz vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave z 21.
decembra 1999 sp. zn. 3K 105/99) zahrnul do súpisu majetku patriaceho do podstaty (o. i.) aj byt
žalovaných (resp. presnejšie celý obytný dom, v ktorom sa taký byt nachádza). Neskôr Okresný súd
Trnava v konaní jeho sp. zn. 25K/2/2007 (v konkurznej veci úpadcu TAZ š.p., ktorého správcom je Mgr.
Ing. Pavol Korytár) nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalobcovi z prejednávanej veci (JUDr.
Pohovejovi) nakladať aj s obytným domom, v ktorom sa nachádza aj byt žalovaných, pričom Krajský
súd v Bratislave (ako súd odvolací) takéto uznesenie práve na základe odvolania JUDr. Pohoveja svojim
uznesením z 29. januára 2009 sp. zn. 1CoKR/17/2008 zmenil a návrh na predbežné opatrenie zamietol.
V odôvodnení takého (zmeňujúceho) uznesenia je potom ako záver o právach k veci zaradenej do súpisu
na strane toho správcu, ktorý vec do súpisu zahrnul ako prvý (ktorým prvým správcom v rovine sporu
žalobcu a Mgr. Ing. Pavla Korytára bol žalobca) a to až do rozhodnutia o excindačnej (vylučovacej)
žalobe, tak aj názor, podľa ktorého Okresný súd Trnava excindačnú žalobu žalobcu voči Mgr. Ing. Pavlovi
Korytárovi (ktorou bol začatý vylučovací spor) nemal prejednávať, nakoľko tomu mala brániť prekážka
skôr začatého konania o tej istej veci. Tú má predstavovať konanie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
68Cbi/10/2000, i keď v takomto prípade s postavením účastníkov v tzv. opačnom garde a prebiehajúce
na základe žaloby sledujúcej vylúčenie vecí (rozumej i domu s bytom žalovaných) zo súpisu podstaty
vykonaného žalobcom, kde však konanie má byť prerušené do skončenia konania Okresného súdu
Trnava sp. zn. 13C 279/99 (o určenie vlastníckeho práva k majetku pojatému do súpisu žalobcom).
Aj v čase vydania vyššie označeného (resp. i priblíženého) uznesenia Krajského súdu v Bratislave v
konkurznej veci však napokon bolo známe (i tomuto súdu), že excindačnú žalobu žalobcu Okresný súd
Trnava (v konaní sp. zn. 44Cbi/6/2007) zamietol a jeho rozsudok na odvolanie žalobcu Krajský súd v
Trnave (ten v konaní jeho sp. zn. 21CoKr/4/2008) potvrdil; pričom neskôr ani Najvyšší súd Slovenskej
republiky (i keď ten až po uplatnení práva v tejto konkrétnej veci, ako bude uvedené i neskôr) pre snahu
žalobcu zvrátiť takýto pre neho nepriaznivý výsledok konania pred nižšími súdmi nenašiel pochopenie
(keď uznesením z 18. februára 2010 sp. zn. 6Obdo/38/2009 dovolania žalobcu i obchodnej spoločnosti
M Y K A spol. r.o. Žilina ako vedľajšej účastníčky na jeho strane odmietol).

Ak ale takto žalobca neuspel s námietkou neoprávnenosti pojatia domu s bytom žalovaných do súpisu
majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu reprezentovaného Mgr. Ing. Pavlom Korytárom (ďalej
len „druhým správcom“), v skutočnosti tým bola konštatovaná existencia práva uplatňovaného žalobcom
na strane druhého správcu. Tu sa totiž muselo vychádzať nielen z ďalšej skutočnosti známej tunajšiemu
súdu z jeho rozhodovacej činnosti (teda bez potreby vykonávania na ňu osobitného dokazovania, opäť
por. § 121 O. s. p.) a síce, že excindačná žaloba žalobcu nebola zamietnutá len z formálnych, ale i
z vecných dôvodov (o čom sa možno pomerne jednoducho presvedčiť i oboznámením sa s príslušným
rozsudkom súdu prvého stupňa z vylučovacieho sporu); ale tiež z toho, že treba považovať za prakticky
vylúčené, aby s rovnakým výsledkom mohlo skončiť aj dosiaľ neskončené konanie o ďalšej excindačnej
žalobe vedené na žalujúcej strane druhým správcom (teda že by tu mohla existovať situácia, v ktorej by
sa jednou i druhou takouto žalobou domáhala rozhodnutia osoba bez právneho vzťahu k veci a právo
k veci zaradenej do súpisu by tak malo patriť celkom inej - z pohľadu žalobcu a aj druhého správcu
tretej osobe).



I pri vyjdení z úvahy Krajského súdu v Bratislave o existencii práva k veci po jej zaradení do súpisu v
poradí prvým správcom na strane takejto osoby, a to až do rozhodnutia o excindačnej žalobe potom
význam aj v tejto konkrétnej veci malo, že tu k uplatneniu práva na zaplatenie nájomného práve za
obdobie predchádzajúce zamietnutiu žaloby vo vylučovacom spore došlo až po rozhodnutí o takejto
žalobe spôsobom vyznievajúcim v neprospech žalobcu (keďže konanie v prejednávanej veci začalo až 2.
júla 2009, teda s odstupom bezmála roka po rozhodnutí Krajského súdu v Trnave ako súdu odvolacieho
vo vylučovacom spore). Pretože sa tak stalo v situácii, v ktorej platby vymáhané žalobcom už žalovaní
zaplatili druhému správcovi a otázkou podržania si práva odvodzovaného od prvšieho súpisu veci aj po
ustálení neoprávnenosti takéhoto súpisu sa doteraz žiaden súd nezaoberal; nebol dôvod ustupovať ani
od toho v minulosti tunajším súdom vysloveného záveru, že vyriešenie tejto otázky prislúchalo okrem
konania o určenie vlastníckeho práva (spomenutého vyššie a dosiaľ preukázateľne neskončeného) aj
konaniu v prejednávanej veci a iným jemu obdobným konaniam s druhovo totožným predmetom - v
ktorých pred rozhodnutím o práve na žalobou požadované plnenie a to až do právoplatnosti vecného
rozhodnutia o tzv. vlastníckej žalobe (pokiaľ k takému rozhodnutiu pravda dôjde), si je nutné vyriešiť
a zodpovedať predbežnú otázku, komu v rozhodnom období (v čase, za ktorý sa požaduje zaplatenie
nájomného) prislúchalo postavenie vlastníka, resp. prenajímateľa bytu žalovaných.

Takouto otázkou sa súd prvého stupňa zaoberal a poskytol na ňu tiež odpoveď, ktorú i podľa tunajšieho
odvolacieho súdu treba považovať za korektnú. Pominúc možnosť existencie vlastníckeho práva a naň
naviazaných oprávnení k bytu žalovaných na strane tretej osoby (odchylnej od žalobcu aj druhého
správcu, či celkom presne od oboch úpadcov reprezentovaných ich správcami) totiž zamietnutie
excindačnej žaloby jedného správcu je praktickým svedectvom oprávnenosti zaradenia veci do súpisu
správcom druhým. Neúspech snahy jedného zo správcov docieliť vylúčenie veci zo súpisu vykonaného
jeho konkurentom má tak aj druhú stranu obraznej mince, ktorou je (pri zamietnutí excindačnej
žaloby i pre jej vecnú neopodstatnenosť) záver o neexistencii žalobou tvrdeného práva na strane
neúspešného žalobcu spojený s vyvrátením spoľahlivosti podkladov majúcich nasvedčovať opaku -
vrátane prípadného zápisu v katastri (tu por. i §§ 67 a 78 zákona č. 7/2005 ZKR, ako i § 7 katastrálneho
zákona - tu inak zákona č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Práve taký výsledok konania vo vylučovacom spore bol tým, čo spôsobovalo, že na zaradenie bytu
žalovaných do súpisu druhým správcom bolo treba nazerať ako na oprávnené. I ak by potom mala
nastať inak celkom výnimočná situácia sporenia sa správcov, z ktorých žiaden by so žalobou o vylúčenie
veci zo súpisu podstaty vykonaného jeho konkurentom nemal uspieť, usudzovať na ňu by šlo len
v prípade zamietnutia i druhej excindačnej žaloby (tej z konania Krajského súdu v Bratislave jeho
sp. zn. 68Cbi/10/00). Pretože ale tu o takýto prípad nešlo (o excindačnej žalobe správcu TAZ š.p.,
nasmerovanej proti žalobcovi z prejednávanej veci ešte rozhodnuté nebolo), za osobu disponujúcu
všetkými atribútmi vlastníckeho práva k bytu žalovaných musel byť považovaný úpadca reprezentovaný
druhým správcom (TAZ š.p.), resp. takýto správca (Mgr. Ing. Pavol Korytár). Nakoľko potom aj
rozhodnutie súdu vyporiadavajúce sa so žalobou o vylúčenie veci zo súpisu (v rámci konkurzu) má
len deklaratórny charakter, teda povahu rozhodnutia iba konštatujúceho existenciu práva žalobcu k
veci vylučujúceho oprávnenosť jej zaradenia do súpisu vykonaného žalovaným či naopak neexistenciu
takého práva spojenú so záverom o oprávnenosti súpisu, nie je tu prakticky žiaden priestor pre
argumentáciu, podľa ktorej by v čase predchádzajúcom rozhodnutiu o excindačnej žalobe mal byť právny
stav iný (v takomto čase totiž môže panovať nanajvýš neistota o tom, na koho strane je právo, ktorej
odstráneniu slúžia práve žaloby popierajúce oprávnenosť zahrnutia konkrétnych vecí či majetkových
hodnôt do súpisu).

Ak by napokon už uvedené vyššie aj nemalo platiť v čase, v ktorom by za riadneho chodu vecí a nebyť
oboch konkurzných konaní, ako aj sporu správcov, mali žalovaní plniť, rozhodujúcim z pohľadu úspechu
požiadavky nastolenej žalobou v prejednávanej veci muselo byť, že skorší stav právnej neistoty o tom,
komu prislúcha status veriteľa pohľadávky na nájomné, bol odstránený skôr, než sa žalobca rozhodol
vymôcť od žalovaných takto už len domnelú pohľadávku (uplatnenú až v čase, v ktorom žalobcovi muselo
byť zrejmé, že oprávnenosť súpisu vykonaného ním samotným bola popretá neúspechom jeho žaloby
voči druhému správcovi).



Žaloba za takejto situácie bola preto celkom bez nádeje na úspech a súd prvého stupňa rozhodol vecne
správne, ak ju napadnutým rozsudkom zamietol. Nakoľko na vecnú správnosť bolo treba usúdiť aj u
rozhodnutia takýmto rozsudkom o trovách konania a k vzdaniu sa procesného práva na náhradu trov
konania všetkými osobami takto oprávnenými (žalovanými aj vedľajším účastníkom) došlo by najneskôr
nepodaním odvolania proti rozsudku aj ktoroukoľvek z takýchto osôb; odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa ako celok podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

Pri takomto výsledku konania boli v odvolacom konaní plne úspešnými žalovaní a vedľajší účastník na
ich strane a boli to tak oni, komu vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania (podľa § 224
ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Pretože však ani u týchto trov nebol podaný návrh na ich náhradu (§
151 ods. 1 O. s. p.), v čom bolo treba vidieť vzdanie sa príslušného procesného práva a zo spisu sa
vznik žiadnych trov žalovaných ani vedľajšieho účastníka v odvolacom konaní nepodával, o trovách
odvolacieho konania bolo rozhodnuté spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.