{"guid": "f4e3d1d7-563b-434e-9984-fd17d9d5bb2a:53562f8f-5c7e-4751-b9f0-73150a237c66", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2012:2708207266.1", "spisova_znacka": "10CoE/4/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoE/4/2012 z 27. 11. 2012", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 27. novembra 2012, sp. zn. 10CoE/4/2012, ECLI:SK:KSTT:2012:2708207266.1", "identifikacne_cislo": "2708207266", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "Mgr. Dušan Čimo", "sudca_id": 1485, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-dusan-cimo-1485", "datum_vydania": "2012-11-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-1", "nazov": "§ 53 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-3", "nazov": "§ 53 ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/53562f8f-5c7e-4751-b9f0-73150a237c66", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2708207266.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2012:2708207266.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2012:2708207266.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Trnava\nSpisová značka: 10CoE/4/2012\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 2708207266\nDátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2012\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo\nECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2708207266.1\n\nUznesenie\nKrajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast.\nsplnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnej: M. Y., nar. XX. N.\nXXXX, bytom Y., H. XXX, o 221,07 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf\nKrutý, Bratislava, Záhradnícka 62, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Skalica z 11.\noktóbra 2011 č. k. 2Er/4863/2008-35, EX 5735/08 takto\n\nr o z h o d o l :\n\nOdvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu\ndvoru Európskej únie   z a m i e t a .\n\nNapadnuté uznesenie súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .\n\nPovinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nNapadnutým uznesením súd prvého stupňa I. vyhlásil exekúciu za neprípustnú, II. exekúciu zastavil a III.\noprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi (ďalej len „exekútor“) náhradu trov exekúcie\nv sume 39,50 eur do 3 dní. V časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia rozhodnutie\nodôvodnil právne ustanoveniami § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/ a ods. 5 a § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho\nzákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), ako aj čl. 3 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods.\n1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 (o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,\nďalej len „Smernica“) a § 57 ods. 1 písm. g/ E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších\nzmien a doplnení, čiže exekučného poriadku) i s odkazmi na § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 E.\np. Vecne mal za to, že rozhodcovská doložka (predstavujúca základ pre prejednanie veci rozhodcom\na vydanie ním aj rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul), nachádzajúca sa v bode 17 obchodných\npodmienok k zmluve (správne inak „všeobecných podmienok poskytnutia úveru“, ďalej tiež len „VPPÚ“)\nnebola s povinnou (ako spotrebiteľom) individuálne dojednaná a je neprijateľnou a teda i neplatnou\nzmluvnou podmienkou, keď síce dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, avšak len\nžalujúcej strane a to účastníkovi, ktorý začne konanie skôr, tým je v praxi vždy dodávateľ, resp. veriteľ\na aj v dôsledku takéhoto výberu je daná povinnosť spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.\nNeplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu, aj exekučný titul bol\npreto nulitný, neúčinný a v rozpore so zákonom a exekúciu, v ktorej už došlo k vydaniu poverenia, preto\nbolo treba vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť. Rozhodnutie o trovách exekúcie potom právne súd prvého\nstupňa odôvodnil ust. § 196, § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 E. p. a § 14 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z.\nv znení neskorších predpisov (tzv. exekútorská tarifa) a vecne záverom o zavinení zastavenia exekúcie\noprávnenou (ktorá na vykonanie exekúcie predložila nespôsobilý exekučný titul) a exekútorovi vzniklo\nprávo na minimálnu odmenu, ktorú aj riadne vyčíslil.\n\nProti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia (a zjavne\ni vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať). Súdu\n\nprvého stupňa vytkla predovšetkým založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci,\nmajúc za to, že tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku (rozumej doložku dávajúcu na výber) platné právo\nnezakazuje, prijatie opačného názoru by dodávateľovi celkom znemožnilo využitie rozhodcovského\nkonania, aj zo Smernice možno vyvodiť len neprípustnosť rozhodcovských konaní neupravených\nprávnymi predpismi (čo však nie je prípad rozhodcovských konaní v Slovenskej republike, upravených\nzákonom) a navyše Smernica nemá priamu záväznosť (vyžaduje implementáciu, čiže zanesenie do\nvnútroštátneho právneho poriadku členských štátov Európskej únie).\n\nPovinná ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.\n\nV priebehu odvolacieho konania potom oprávnená navrhla s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.\ns. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované\nznenie bolo inak publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn. odvolacieho\nsúdu) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“) prejudiciálne\n(predbežné) otázky v nasledujúcom znení :\n\n1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje\nrozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom\nrozhodcovských súdov ?\n\n2.  V prípade zápornej odpovedi SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy\nSmernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že\n„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené\na/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho\nrozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná\nstrana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky,\nak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na\nvšeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo\nvšak neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej\nje rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc\nrozhodcovského súdu ?\n\n3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie  vnútroštátneho\nsúdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu\nzabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?\n\nOdvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho\nporiadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú\nvec (vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia, ako aj na takýchto rozhodnutiach závislého\nrozhodnutia o trovách exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden\nzákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu)\na dospel k záveru, že návrhu oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok\nSD nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za správne.\nSúd prvého stupňa si totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii (teda otázku\n„kvality“ rozhodcovskej doložky predstavujúcej podklad pre tzv. prvotné prejednanie i rozhodnutie veci v\nrozhodcovskom konaní) zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne\npresvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom\nnemohla nič zmeniť.\n\nEšte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním\nproti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno\npovažovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky\nna pomyselné ihrisko SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm.\nc/ O. s. p.).\n\nPodľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych\nspoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12\nv O.s.p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).\n\nPodľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o\nzaložení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o\notázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov\nalebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento\nsúdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť\nna Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položi v konaní pred\nvnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa\nvnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.\n\nPodľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú\núroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov\nspotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich\nzáujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku\n114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj\nopatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku\n3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym\npostupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2\npísm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému\nštátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné\nso zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.\n\nNavzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred\ntuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej otázky\nSD, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak vnútroštátny\nsúd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštanci a o povinnosti takto postupovať, ak naopak tento\nje súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť,\nresp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej\notázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ a to podmienky\nsformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o\npredbežnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že bez takéhoto rozhodnutia\nhrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v\nrozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy\nčlenských štátov Európskej únie jednotný).\n\nO taký prípad ale v prejednávanej veci pri dôslednom riadení sa ustanoveniami citovanými zhora,\nustanoveniami vnútroštátneho práva Slovenskej republiky citovanými už súdom prvého stupňa (v\nodôvodnení napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom\nprvého stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež por. najmä obsah odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia) nešlo a ani ísť nemohlo.\n\nHoci by zaiste súdu prvého stupňa šlo vytknúť, že pri odôvodňovaní svojho uznesenia použil i\nustanovenia, ktoré na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia neboli celkom nevyhnutnými,\nz pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za účelom\nvýkladu Smernice malo význam len to, že v prejednávanej veci neaplikoval (okresný súd) v rámci\nposudzovania (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo\nSmernicu (hocako by obsah odôvodnenia jeho uznesenia mohol zvádzať k dojmu o opaku), ale Smernicu\npoužil iba ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých\npredmetom je úprava ochrany spotrebiteľa.\n\nI keď potom zrejme niet dôvodu nesúhlasiť s názorom oprávnenej o nie celkom správnom preklade\nznenia Smernice do slovenského jazyka (tunajšiemu odvolaciemu súdu je známa z jeho skoršej\nrozhodovacej činnosti nielen takáto námietka oprávnenej, ale i to, že s takouto námietkou sa stotožnil\nnapr. Krajský súd v Prešove - tu por. napr. jeho vec sp. zn. 6CoE/167/ 2012), aj v tejto konkrétnej veci\nto bol vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení\nSmernice, resp. Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné\nrozhodovanie vo veci. Takýto výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia\nvyplýval práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné\n\notázky majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v\npozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného\nprostriedku proti nemu aj mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého\nstupňa a opierajúcim sa výlučne o komunitárne právo).  Ani jeden z takýchto predpokladov ale v\nprejednávanej veci naplnený nebol.\n\nBolo to tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou (v\nchronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani\ntunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil to, že rozhodcovské konanie\nako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach apriori vylúčené a rovnako i charakteristika\nrozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade rozhodcovských\nrozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré bránia reálnej\nvymožiteľnosti pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a zamlčiavajúcou\nponechanie veriteľovi možnosti „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv\nna všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základe\nvýkladu Smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie\npuncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku (i tu inak so zanesením\ndo navrhnutej otázky aj formulácií, ktoré v zmluvách používaná doložka neobsahovala a ktoré sledovali\nzámer presvedčiť o jej nezávadnosti). Nastolením požiadavky na výklad predbežných otázok sa pritom\nevidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k oprávnenou neprijímanému postupu priamym\nuplatnením Smernice, ale uplatnením noriem slovenského spotrebiteľského práva v širšom slova\nzmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky vynútil vstup Slovenskej republiky do\nEurópskej únie (v uvedenej súv. por. najmä zákon č. 150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou od\n1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného predpisu občianskeho práva ustanovenia §§ 52 - 60 -\ninak číselným označením paragrafov časť zo zákona ešte k 1. januáru 1992 vyradených ustanovení,\nv tomto prípade však samozrejme s celkom iným než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal\nprečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy neakceptovať.\n\nKrajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa\nproblému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ)\nna to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany\nspotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej\núrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (tu por. najmä uznesenia Krajského súdu v Trnave\nz 31. mája 2012 č. k. 10CoE/329/2011-30 a z 31. mája 2011 č. k. 10NcC/19/2011-15, čo aj druhé z\nnich zaoberajúce sa dnes už legislatívne uprataným problémom príslušnosti). Výkladom príslušného\nčlánku ZFEÚ a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa\n(normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých\nSlovenskou republikou napadnuteľný) nie je. I odhliadnuc od aspektu správnosti či nesprávnosti prekladu\nSmernice do slovenčiny súčasťou slovenského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy\noprávnenej a povinnej bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej\npodmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú\nznačnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek\n3 (dnešný odsek 4) rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných\nza neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 4, dnes 5 za neplatné), ktorému je vlastné, že je len\ndemonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu por. i použitie\nvýrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto\npredstavovala taký základ pre riešenie otázok majúcich byť predostretých SD, ktorý bol jednak na úprave\nv Smernici relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť.\n\nNávrh oprávnenej na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD tak nebol (nemohol\nbyť) opodstatneným a odvolací súd preto takýto návrh zamietol.\n\nZ pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia potom podstatným\nbolo, že súd prvého stupňa sa na dostatočnej argumentačnej úrovni vyporiadal s otázkou\nakceptovateľnosti rozhodcovskej doložky. Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho\nbehu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platila tu pomerne jednoduchá rovnica (v podobe\n„prijateľná rozhodcovská doložka = relevantný exekučný titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská\ndoložka = titul existujúci tu len formálne a z právneho hľadiska nulitný“).\n\nV prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka\npojatá do bodu 17 VPPÚ je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo\nzmluvy ponecháva na vôli žalujúcej strany a oprávnená (v rámci odvolania) s takýmto názorom vyslovila\nnesúhlas namietajúc, že doložka predsa len poskytuje možnosť výberu a práve to je pre jej prijateľnosť\nvýznamné.\n\nTakýto názor odvolateľky ani odvolací súd nezdieľa.\n\nPredovšetkým totiž treba naďalej trvať na tom (čo inak už oprávnenej musí byť zo skoršej rozhodovacej\nčinnosti tunajšieho súdu v „jej“ veciach známe), že výpočet neprijateľných zmluvných podmienok\nzakotvený pôvodne v ustanovení § 53 ods. 3 O. z. a neskôr sa ocitnuvší v odseku 4 rovnakého paragrafu\nje len demonštratívny, teda že takto zákonodarca vymedzil len príklady podmienok predstavujúcich\nnajkrikľavejšie porušenie rovnováhy vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať vyváženosťou práv\na povinností zmluvných partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu navyše postupom času i\ndopĺňaného (v tejto súv. por. najmä zákon č. 568/2007 Z. z.) možno nepochybne vybadať úmysel\nzákonodarcu zaniesť už do textu zákona podľa možnosti všetky mu známe a teda najtypickejšie prípady\ndojednaní na ujmu spotrebiteľa, teda obrazne neponechať nič na náhodu a čo najviac zúžiť pomyselný\nmanévrovací priestor nielen osobám profitujúcim z neprijateľných podmienok, ale tiež súdom (tým pri\ninterpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho práva), po celú dobu existencie úpravy normami spotrebiteľského\npráva v širšom slova zmysle na vnútroštátnej úrovni je patrným tiež uvedomovanie si nemožnosti\nreagovania priamo zákonom na všetky do úvahy prichádzajúce situácie a takto i praktická nevyhnutnosť\nposkytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu právnu úpravu dotvárali výkladom.\n\nPráve za pomoci takejto úvahy potom i podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a tiež zodpovedajúcu\nzmyslu právnej úpravy (majúcej sa tu použiť) nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia\nVPPÚ predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu\norgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu\nobom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu\nako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej) treba považovať za také zmluvné dojednanie,\nktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto\núčastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej\nzmluvnej podmienky.\n\nUž korektným výkladom vyššie priblížených ustanovení O. z. (bez ohľadu na to, či by tieto mali byť\npoužité v znení platnom do 31. decembra 2007 vrátane, teda aj v čase uzavretia tzv. úverovej zmluvy z\nprejdnávanej veci, alebo po takomto čase) pritom nešlo dospieť k inému záveru, než k tomu, že nemôže\nmať najmenšiu nádej na úspech praktická obhajoba exekučného titulu oprávnenou založená na tom,\nže by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok značnej nerovnováhy\nv neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu\na aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu vyriešiť zveruje žalobcovi\n(iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom,\ntak i všeobecným súdom a už výber druhej z takýchto možností spôsobí (naplnením rozväzovacej\npodmienky) zánik rozhodcovskej doložky.\n\nJednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa obdobnou\nargumentáciou (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10 CoE/326/2010-36,\ninak vec Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009) poukázal na to, že možnosť iniciovania\nsporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu\nspektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je\nzjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie\nrozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom),\npredovšetkým však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a\npovinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho\nzmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými\ndo úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa.\nRovnako potom nie je dôvod ustupovať ani od toho tiež už skôr vysloveného názoru (tu opäť por.\nobsah odôvodnenia ostatného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé\n\neliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len\npre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám\nstať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Napokon špecificky ku konkrétnej\npodobe rozhodcovskej doložky použitej oprávnenou z prejednávanej veci a to osobitne vo vzťahu\nk viackrát použitému argumentu tejto účastníčky o možnosti pomerne jednoduchého privodenia\nspotrebiteľom nástupu rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik rozhodcovskej doložky)\nplatí, že systematickým a tiež logickým výkladom príslušného zmluvného ustanovenia treba vyvodiť\npresný opak takejto verzie (a takto i evidentnú snahu oprávnenej v skutočnosti súdy zaviesť).  Je síce\npravdou, že podľa príslušného bodu VPPÚ sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej\nzmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená\ntu však so zrejmým úmyslom nezdôrazňovala aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia\nVPPÚ tvorenú slovami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na\nsúde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v\nsúlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve\ntento dovetok bol pritom z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový,\npretože kým spotrebiteľ nepochybne mohol by vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby\nna všeobecnom súde, túto možnosť by vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratil už\npodaním akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom\nmožnosť predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri\nzohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až\nblížiacou sa či bez nadsadzovania i rovnou nule, namieste je tiež ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú\nnerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie,\nktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto\ni vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že\nspotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.\n\nPretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa,\nže tu oprávnenou sformulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky\n(podľa § 53 ods. 3 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú (odsek 4 ustanovenia).\n\nAk dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo práve prejednanie a tiež rozhodnutie  sporu účastníkov\núverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom i rozhodcovského rozsudku tvoriaceho tu\npodklad exekúcie, šlo aj o prípad nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia a teda i pokračovania\nexekúcie na jeho základe.\n\nObstáť pritom nemôže ani námietka uplatnená oprávnenou v iných tunajším súdom skôr prejednávaných\nveciach, podľa ktorej by po prvotnom „odobrení“ podkladov nevyhnutných na udelenie poverenia na\nvykonanie exekúcie a teda po udelení poverenia už nemalo byť možným následné skúmanie, či v\ntomto smere nedošlo k pochybeniu. Jednak exekučný poriadok sa vyhol zadefinovaniu aj poverenia\nna vykonanie exekúcie za rozhodnutie (na rozdiel od jeho protikladu, ktorým je uznesenie zamietajúce\nžiadosť o poverenie, ako to inak naznačil v odôvodnení svojho uznesenia i súd prvého stupňa),\noprávnenej však okrem toho musí byť známy aj ten záver tunajšieho súdu, podľa ktorého exekučný\nsúd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho\nzákonu a prekážkou mu v tom nemôžu byť ani nie celkom totožné zákonné formulácie v E. p. a v\nzákone o rozhodcovskom konaní (vzbudzujúce dojem, akoby z dôvodov uvedených v ust. § 40 ods. 1\npísm. a/ a b/ a § 45 ods. 1 a 2 druhého z tu spomínaných zákonov malo byť možným len zastavenie\nexekúcie a nie aj zamietnutie žiadosti o poverenie) či nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského\nrozsudku. Rozhodujúcim v tomto smere totiž napokon je, že exekučný súd v obdobných prípadoch\n(nerozhodno či už v štádiu skúmania podmienok pre udelenie poverenia alebo až následne) neprijíma\nžiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul\nreprezentovaný rozhodcovským rozsudkom (rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že\nkonkrétnym problémom sa všeobecný súd s výnimkou paralelne zachovanej možnosti podania žaloby o\nzrušenie rozhodcovského rozsudku môže zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi),\nmôže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného\nnázoru by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak\nby tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych\na často závažných vád exekučného titulu mali byť nútené najskôr do udelenia poverenia (a tým aj k\nlegitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky) a až následne by mali byť oprávnenými uvažovať\n\no zastavení exekúcie. Záujem na takomto výklade však zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu,\nako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania\no udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu\nnapokon zastavovanie exekúcií z tu objasňovaného dôvodu treba považovať za opodstatnené a zároveň\nza náležitý procesný nástroj práve a len tam, kde v dôsledku určitého zlyhania v čase zaoberania sa\nmožnosťou udelenia poverenia k tomuto (udeleniu poverenia) došlo, hoci sa tak vôbec stať nemalo.\n\nPri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci\nexekúciu ako celok zastavil (otázka potreby súbežného vyhlásenia exekúcie za neprípustnú bola pritom\notázkou, ktorá spadá do roviny akademických diskusií na poli procesného purizmu) a odvolací súd preto\nnapadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil. To\nsa týkalo i čiastkového výroku uznesenia o trovách exekúcie, kde nebol dôvod nesúhlasiť s názorom o\nprocesnom zavinení oprávnenej na zastavení exekúcie a kde právo exekútora na tzv. minimálnu odmenu\nv exekučnom konaní začatom až po 1. máji 2008 (tu inak 20. augusta 2008) vyplývalo z ust. § 14 ods. 1\nv príslušnom roku novelizovanej exekútorskej tarify (v tejto súv. napokon por. i čl. I bod 4 a čl. II vyhlášky\nč. 141/2008 Z. z.).\n\nPre výsledok odvolacieho konania vyplývajúci z tohto uznesenia odvolacieho súdu potom v odvolacom\nkonaní procesný úspech zaznamenala povinná (v exekúcii sa navzdory odvolaciemu návrhu oprávnenej\npokračovať nebude) a bola to tak ona, komu podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.\nvzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd jej však žiadnu náhradu nepriznal,\nlebo jej v takomto konaní žiadne trovy nevznikli a pre prípad opaku nepodala návrh na priznanie náhrady\n(§ 151 ods. 1 O. s. p.).\n\nK prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta\nzákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).\n\nPoučenie:\n\nToto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Er/4863/2008", "guid": "d7e7cb1a-567b-4225-946c-b911394633ae:3290d2df-6d85-447c-95c8-f3072baf4ffd", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "2fad1d11-28d2-4bf5-9666-49e6787eb04f:f3c4e07b-eb64-4447-954d-1c3c0c5da2d8", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3511202740.1", "spisova_znacka": "6CoE/167/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6CoE/167/2012 z 27. 8. 2012", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2012-08-27", "citacie_n": 169, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3511202740.1"}, {"guid": "c5f14ef9-a8fc-4955-8cc0-ab8047b567fd:c64794ac-b513-4b62-8712-0f89199963e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Er/3210/2009", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009 z 6. 12. 2012", "sud": "Okresný súd Piešťany", "datum_vydania": "2012-12-06", "citacie_n": 116, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c5f14ef9-a8fc-4955-8cc0-ab8047b567fd:c64794ac-b513-4b62-8712-0f89199963e1"}], "citovane_v": [{"guid": "b314dae8-023a-48c5-a494-37893bc9d147:eb67253c-80a7-42b1-8b8e-dbca3603ea0f", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2013:2607208683.1", "spisova_znacka": "10CoE/463/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoE/463/2013 z 17. 12. 2013", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2013-12-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2607208683.1"}, {"guid": "338853d8-234f-4cb0-88f8-2fdd5d2b102a:decfbd6d-fc95-40f0-a125-fcedf02c2fc0", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2013:2308215971.1", "spisova_znacka": "10CoE/318/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoE/318/2013 z 29. 9. 2013", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2013-09-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2308215971.1"}]}