Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/226/2012 z 2. 10. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 2. októbra 2012, sp. zn. 11Co/226/2012, ECLI:SK:KSTT:2012:2610211194.2 Krajský súd Trnava | 11Co/226/2012 | ECLI:SK:KSTT:2012:2610211194.2 | 2012-10-02 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: § 134 ZP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/adaf9a2d-953b-470f-a1ab-6ae1d072234b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2610211194.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/226/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610211194
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2610211194.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudcov JUDr. Silvie
Hýbelovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: L. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX,
zastúpeného JUDr. Vojtechom Földesom, advokátom, Jaskový rad 163, Bratislava, proti žalovanému:
Roľnícke družstvo PRIETRŽ, so sídlom Prietrž 176, IČO: 00 590 053, zastúpenému splnomocnenkyňou
Advokátskou kanceláriou Kurucová s.r.o., so sídlom Hurbanova 486/2, Senica, IČO: 36 271 268, o
náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 9C/48/2010 - 151 zo
dňa 2. mája 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania p
o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi náhradu
mzdy vo výške 6.131,46 eur a nahradiť mu trovy konania vo výške 100 % k rukám právneho zástupcu
žalobcu, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti týkajúcej sa náhrady mzdy
za obdobie od 05.10.2010 do 10.07.2011 konanie zastavil.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 38 ods. 1, § 47 ods. 1 písm. a), § 79 ods.
1 a 2, § 118 ods. 2, § 134 ods. 1, 2 a 4 a § 252g Zákonníka práce, keď na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že žaloba v časti požadovanej náhrady mzdy bola podaná v plnom
rozsahu dôvodne. Medzitýmnym rozsudkom č.k. 9C/48/2010 - 73 zo dňa 28.02.2011 súd prvého stupňa
právoplatne rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom je neplatné, a keďže
žalobca oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával, jeho pracovný
pomer sa neskončil a ku dňu právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru preukázateľne trval. Výpoveďou, ktorá bola doručená žalobcovi zo strany žalovaného dňa
01.02.2012 sa súd nezaoberal, nakoľko táto nie je pre rozhodnutie v danom prípade právne relevantná,
pretože súd rozhodoval o náhrade mzdy len do právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru. Keďže žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom neplatne, je žalovaný
povinný poskytnúť žalobcovi náhradu mzdy. Táto mu patrí v sume jeho priemerného zárobku odo dňa
05.10.2010, kedy žalobca žalovanému listom oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do dňa
16.01.2012, kedy bolo právoplatne rozhodnuté v časti určenia neplatnosti pracovného pomeru. Žalovaný
tvrdil, že žalobcovi umožnil výkon práce, vyzval ho na nástup do zamestnania dňom 11.07.2011, avšak
v konaní bolo preukázané, že išlo o ponuku na výkon inej práce, než ktorá bola dohodnutá v pracovnej
zmluve uzavretej medzi účastníkmi, pretože pracovné miesto žalobcu bolo zrušené v januári 2011.



Keďže však žalobca navrhnutú zmenu neakceptoval, k zmene pôvodnej pracovnej zmluvy neprišlo,
pracovný pomer v zmysle súdneho rozhodnutia stále trval a bolo teda povinnosťou žalovaného ako
zamestnávateľa prideľovať žalobcovi prácu v zmysle pôvodnej pracovnej zmluvy. V prípade, že to
nebolo možné z objektívnych príčin, bolo možné vec riešiť iným zákonom stanoveným spôsobom.
Ponuku nástupu do zamestnania na iné pracovné miesto bez toho, aby uvedenému predchádzala
zmena pôvodnej pracovnej zmluvy, súd nepovažoval za umožnenie pokračovania v práci v zmysle
§ 79 Zákonníka práce. V prípade, že po zrušení pracovného miesta žalobcu pracovný pomer medzi
účastníkmi síce trval, ale obsahom tohto pomeru nebola dohoda o druhu práce, nebolo možné, aby
žalovaný ako zamestnávateľ žalobcovi prideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy a dával mu na jej
vykonávanie pokyny a žalobca nemohol vykonávať pre žalovaného ako zamestnávateľa nijakú prácu
práve pre chýbajúcu dohodu účastníkov o druhu práce. Priamo zo zákona má preto žalobca nárok
na náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov, t.j. za obdobie od 05.10.2010 do 05.10.2011 a bolo na
úvahe súdu, či žalobcovi prizná náhradu mzdy aj za čas presahujúci 12 mesiacov, teda za obdobie od
06.10.2011 do 16.01.2012. Zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy v tomto smere však prichádza do
úvahy len na žiadosť zamestnávateľa, teda žalovaného, a keďže v danom prípade žalovaný o zníženie,
resp. nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúcu 12 mesiacov nežiadal, súd k zníženiu náhrady
mzdy nemohol pristúpiť ex offo. Návrh žalovaného, aby žaloba v časti nároku na náhradu mzdy za
obdobie od 11.07.2011 do 16.01.2012 bola zamietnutá, sa opiera o iné skutkové okolnosti, konkrétne o
presvedčenie žalovaného, že dňom 11.07.2011 bolo žalobcovi umožnené pokračovať v práci, a keďže
do práce nenastúpil, patrí mu náhrada mzdy len do tohto dňa, preto nemožno tento návrh považovať
za žiadosť o zníženie, či nepriznanie náhrady mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce. Pri vyčíslení
náhrady mzdy sa súd stotožnil s výpočtom náhrady mzdy predloženým právnym zástupcom žalobcu,
ktorý náhradu mzdy vyčíslil v zmysle a súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce, pričom na
spôsobe výpočtu náhrady mzdy sa zhodli obe strany. Keďže v priebehu konania žalovaný dobrovoľne
zaplatil časť požadovanej sumy, a to náhradu mzdy za obdobie od 05.10.2010 do 10.07.2011, prišlo zo
strany žalobcu k čiastočnému späťvzatiu žaloby, voči čomu žalovaný nemal námietky. O trovách konania
rozhodol súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu
trov potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalovanému, ktorý vo veci úspech nemal. Trovy
konania súd priznal v percentuálnom vyjadrení a v súlade s ust. § 150 ods. 7 O.s.p. o ich výške rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom
rozsahu, napriek tomu, že konanie bolo čiastočne zastavené, nakoľko žaloba bola podaná dôvodne a
bola vzatá späť pre správanie sa žalovaného po začatí súdneho konania.

Proti vyhovujúcej časti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok v
napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne priznať žalobcovi náhradu mzdy od 11.07.2011
do 05.10.2011. Nesúhlasil s tým, aby bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od
11.07.2011 do 16.01.2012. Poukázal na to, že žalobcovi vyplatil náhradu mzdy od 05.10.2010 do
10.07.2011 a uhradil všetky odvody, ktoré s týmto súviseli. Uviedol, že po podaní odvolania proti rozsudku
prvostupňového súdu sp. zn. 9C/48/2010, ktorým súd rozhodol, že okamžité skončenie pracovného
pomeru je neplatné, sa žalovaný rozhodol, že stiahne okamžité skončenie pracovného pomeru, čo
i žalobcovi oznámil. Keďže na základe rozhodnutia predstavenstva žalovaného zo dňa 28.06.2011
bolo rozhodnuté o zrušení pracovného miesta agronóm, mechanizátor rastlinnej a živočíšnej výroby z
ekonomických dôvodov znižovania stavu pracovníkov a zvýšenia efektivity práce (uznesenie č. 1/2011),
navrhol žalobcovi skončenie pracovného pomeru dohodou z dôvodu zrušenia pracovného miesta s
tým, že mu vyplatí 2 mesačné odstupné a zaplatí mu náhradu mzdy od 04.10.2010 do podpísania
dohody o skončení pracovného pomeru. Keďže žalobca od 04.10.2010 u neho nepracoval, jeho práca
bola rozdelená medzi ostatných pracovníkov a z toho dôvodu prišlo i k rozhodnutiu predstavenstva.
Za tohto stavu nemohol žalobcovi ponúknuť vykonávanie funkcie agronóm, mechanizátor, a preto ho
vyzval, aby do práce nastúpil 11.07.2011 s tým, že sa chcel so žalobcom dohodnúť na inom pracovnom
mieste. Žalobca však nesúhlasil ani s dohodou o ukončení pracovného pomeru a do práce nenastúpil,
čo dôvodil tým, že nevedel akú prácu mu chce žalovaný ponúknuť. Z jeho postoja však bolo zjavné, že
záujem o prácu nemá, lebo sa do zamestnania nedostavil, nezaujímal sa o to, aké konkrétne práce by
mal vykonávať. Žalovaný bol toho názoru, že za daných okolností nebolo možné od neho spravodlivo
požadovať, aby naďalej žalobcu zamestnával. Z týchto dôvodov mal podľa jeho názoru súd rozhodnúť,
že žalobcovi náhrada mzdy od 11.07.2011 nepatrí. V prípade, že sú nebude jeho návrh akceptovať,
uplatnil v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce, aby žalobcovi bola poskytnutá iba náhrada mzdy
nepresahujúca 12 mesiacov, prípadne náhrada mzdy bola primerane znížená. Dôvodom, prečo by súd



nemal priznať náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov je tá skutočnosť, že sám žalobca na pojednávaní
uviedol, že do zamestnania nenastúpil preto, lebo sa bál. Žalovaný žalobcovi ponúkol v júli 2011 prácu,
na ktorú tento nereflektoval a nezaujímal sa o aký post by išlo. Bol toho názoru, že žalobca iba prezentuje
svoju ochotu pracovať, ale v skutočnosti mu vyhovuje, keď je doma a môže poberať od žalovaného
náhradu mzdy.

K odvolaniu žalovaného sa písomne prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril žalobca, ktorý navrhol
napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 9C/48/2010 bolo určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného, ako aj konanie o zaplatenie náhrady
mzdy. Rozsudkom č.k. 9C/48/2010 - 73 zo dňa 28.02.2011 súd prvého stupňa určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 24.09.2010, doručené žalobcovi dňa 04.10.2010, je podľa § 68
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce neplatné a pracovný pomer žalobcu k žalovanému trvá. Následne
rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi náhradu
mzdy vo výške 6.131,46 eur a nahradiť mu trovy konania vo výške 100 % k rukám právneho zástupcu
žalobcu, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti týkajúcej sa náhrady mzdy
za obdobie od 05.10.2010 do 10.07.2011 súd konanie zastavil.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa v
časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy, ako aj v časti trov konania.

Odvolateľ odvolanie odôvodnil v podstate tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a napadnutý rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Odvolací dôvod v
zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom
prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až §
135 O.s.p. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil
vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu, síce správne
určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel
k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého
stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219
ods. 2 O.s.p.).

Súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom vyporiadal s námietkami uplatnenými zo strany
žalovaného a vzhľadom na to, že tento ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré



by bolo potrebné zhodnotiť, a na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, odvolací súd v podrobnostiach ho
odkazuje na dôvody obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
tento na jej priznanie nepodal návrh.

Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.