Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoE/153/2011 z 28. 2. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 28. februára 2012, sp. zn. 10CoE/153/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2509212342.1 Krajský súd Trnava | 10CoE/153/2011 | ECLI:SK:KSTT:2012:2509212342.1 | 2012-02-28 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP, § 44 ods. 3 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3cf0fc59-f4d7-4c96-88b4-d56e397bc8d6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2509212342.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/153/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2509212342
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2509212342.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: GE Money, a.s., Bratislava, Bottova 7, zast.
splnomocnenkyňou: MCGA legal s.r.o., Bratislava, Partizánska 2, proti povinnej: O. O., nar. XX. P. XXXX,
bytom C., C. XX/X, o 318,40 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného
súdu Piešťany z 22. septembra 2010 č. k. 4Er/3015/2009-12, EX/2494/2009 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa (reprezentovaný jeho vyššou súdnou úradníčkou) zamietol
žiadosť súdneho exekútora Mgr. Karola Líšku z 19. októbra 2009 sp. zn. 4 Er/ 3015/2009, EX/2494/2009
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (inak v konaní sledujúcom vymoženie pohľadávky
oprávnenej priznanej jej rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ,
ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ a.s., Bratislava, Trnavská cesta 7 sp. zn. SR 0808235 z 18. júna 2009
a pozostávajúcej zo sumy 318,40 eur, úroku z omeškania sadzbou 0,1% denne z čiastkových súm
uvedených v takomto rozhodcovskom rozsudku, zmluvnej pokuty 63,68 eur, náhrady poplatku za
rozhodcovské konanie 33,19 eur a náhrady trov konania 103,57 eur). Právne rozhodnutie odôvodnil ust.
§ 40 ods. 1 a 2, § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien
a doplnení, teda exekučného poriadku); § 35 a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej tiež len „ZoRK“), § 159 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení) a § 4 ods. 2 písm. j/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch i s odvolaním sa na konštantnú judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-40/08, vo veci známej
tiež ako Asturcom). Vecne mal za to, že právna úprava normami tzv. spotrebiteľského práva pripúšťa
preskúmavanie rozhodcovských rozsudkov exekučnými súdmi nielen po formálnej, ale i materiálnej
stránke s možnosťou prípadný rozpor nároku priznaného exekučným titulom s právom sankcionovať
už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pretože však riadne
splnenie si takejto povinnosti exekučným súdom je podmienené oboznámením sa ním so všetkými
potrebnými podkladmi, teda najmä s obchodnými podmienkami majúcimi tvoriť súčasť zmluvy o úvere a
tiež s rozhodcovskou doložkou, nevyhovenie výzve na doloženie podkladov nepripojených už k návrhu
zo strany oprávnenej ani exekútora neumožňuje preskúmanie súladnosti exekučného titulu, žiadosti
o poverenie a návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom, pričom toto má podľa okresného súdu
na možnosť vyhovenia žiadosti exekútora prakticky rovnaký dopad ako pozitívne zistenie nesúladu
ktorejkoľvek z vyššie označených písomností so zákonom.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená a navrhla ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, ospravedlňujúc pritom nepredloženie obchodných podmienok komplikáciami
spojenými s hľadaním v archíve, pre ktoré požadovanú listinu bolo možno pripojiť až k odvolaniu, tým
však zároveň treba považovať prekážku uvádzanú napadnutým uznesením za odstránenú.

Povinná odvolací návrh nepodala.



Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach odvolania
oprávnenej celú vec (zamietnutia žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec
samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní
odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne. Pre
odstránenie primárneho dôvodu zamietnutia žiadosti o poverenie oprávnenou najneskôr, ako to bolo
možné (v rámci lehoty na odvolanie proti uzneseniu) sa tak samozrejme nemohlo stať z takéhoto
dôvodu, ale len z ďalšieho dôvodu použitého súdom prvého stupňa iba sekundárne (pre absenciu
prinajmenšom jednej zo zákonom ustanovených náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, z ktorej
oprávnená vyvodzovala aj nároky uplatnené najskôr žalobou na rozhodcovskom súde a následne
vymáhané návrhom na vykonanie exekúcie v prejednávanej veci); nad takto zadefinovaný rámec tu
však bol i ďalší a z pohľadu možného úspechu oprávnenej rozhodujúci dôvod. Ten (spočívajúci v
nenáležitej rozhodovskej doložke) síce súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia len
naznačil a formálne ho neoprel aj o príslušné ustanovenie hmotného práva (ktorým tu bol § 53 ods.
1 a 3 O. z. pred účinnosťou zákona č. 568/2007 Z. z.), takéto opomenutie však na jednej strane dosť
ťažko šlo vyčítať jemu za situácie, keď pri nepredložení mu oprávnenou aj požadovaných obchodných
podmienok (tu nesúcich názov „Obchodné podmienky úverových produktov [verzia 2/2006]“) by úvahy
o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nutne museli mať povahu príslovečného „varenia z vody“ a na
druhej strane tu takto šlo aj o (do istej miery) špecifický prípad, v ktorom oprávnená nemohla ťažiť
z nepoužitia už v prvostupňovom konaní pre tento účel rozhodujúceho ustanovenia (najmä v rovine
potenciálne uplatniteľnej námietky prekvapivosti záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, ak súd
prvého stupňa na smer svojho uvažovania a aj podstatu úpravy z ust. § 53 ods. 1 a 3 O. z. v rozhodnom
znení upozornil, len ustanovenie necitoval, v tejto súv. por. i § 213 ods. 2 O. s. p.). I taký (ostatný
tu zmieňovaný) dôvod (použitý v argumentácii tunajšieho odvolacieho súdu v tzv. spotrebiteľských
veciach, v ktorých sa exekučne vymáhali plnenia priznané rozhodcovskými rozsudkami, už opakovane
a takto predstavujúci aj jeden zo záverov konštantnej judikatúry súdu, tu por. napr. uznesenie Krajského
súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10CoE/326/2010-36) spôsoboval, že rozhodnutie odvolacieho
súdu zaoberajúce sa vecným posúdením otázky prijateľnosti rozhodcovskej doložky (takto však prvé
a zároveň posledné rozhodnutie v tejto veci do dôsledkov sa vyporiadavajúce s takýmto problémom)
ani pri logickej nutnosti odchýlenia sa ním od odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nemohlo
vykazovať znaky prekvapivého (a preto neprípustného) rozhodnutia.

Vo vzťahu k absencii jednej z náležitostí zmluvy účastníčok (jednoznačne spadajúcej do pojmového
vymedzenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere) nemôže byť absolútne žiadnej pochyby o tom, že zmluva
oprávnenej a povinnej z 20. júla 2007 (č. l. 8) v priamom rozpore s ustanovením § 4 ods. 2 písm.
j/ ZoSÚ neobsahovala celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom (jednu z
obligatórnych, čiže povinných náležitostí, zjednodušene pomenovateľnú ako cena úveru, čím treba
rozumieť vyjadrenie súhrnu všetkých súm, majúcich byť spotrebiteľom zaplatených poskytovateľovi
úveru nad rámec samotnej reálne poskytnutej sumy úveru). Nedostatok takejto náležitosti spôsoboval
bezúročnosť úveru i s nemožnosťou požadovania akýchkoľvek poplatkov (§ 4 ods. 3 veta druhá ZoSÚ),
čím bola zároveň daná aj právna nedovolenosť plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom vo
vzťahu ku všetkým čiastkovým ním priznaným sumám nad rámec istiny a prinajmenšom čiastočne i vo
vzťahu k istine (kde sa rozhodcovský súd nevyporiadal s rozdielom súm 10.791 niekdajších Sk a 11.990
niekdajších Sk reprezentujúcich v zmluve pojmy „výška úveru“ a „cena úveru“, z ktorých nanajvýš ten
prvý šlo by považovať za sumu reálne poskytnutú neskoršej povinnej, k sume 318,40 eur sa však zjavne
dospelo odpočítaním plnenia povinnej od druhej sumy - tej vyššej).

Pokiaľ šlo potom o otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky, podkladom exekúcie (exekučným
titulom) tu bol rozhodcovský rozsudok označený už v úvodnej časti tohto uznesenia (odvolacieho
súdu), právomoc na vydanie ktorého sa odvodzovala od bodu 5.38. obchodných podmienok taktiež
už označených vyššie, ktorých podstatou bolo dojednanie účastníčok zmluvy 1. o zverení prejednania
všetkých sporov rozhodcovskému súdu, ktorý nakoniec i vydal exekučný titul, 2. o podrobení sa
účastníčok právomoci takéhoto súdu a 3. o alternatíve, ktorou bola možnosť predloženia prípadného
sporu účastníčok na vyriešenie inému rozhodcovskému súdu.

Tunajší krajský súd už v minulosti (o. i. aj v uznesení z augusta minulého roka spomenutom vyššie)
uzavrel, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto
i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie
v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej), avšak s



podmienkou podrobenia sa aj povinnej (v pozícii spotrebiteľky) nemožno považovať za také zmluvné
dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania európskych i domácich štandardov ochrany spotrebiteľa k
takémuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným. Logickým dôsledkom takejto úvahy potom
muselo byť i to, že dojednanie v takejto podobe vykazuje charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Bez ohľadu na možné diskusie týkajúce sa zmien vo výpočte neprijateľných zmluvných podmienok
v priebehu doterajšieho „života“ časti O. z. o spotrebiteľských zmluvách (zanesenej inak v pôvodnej
podobe do zákona jeho novelizáciou vykonanou zákonom č. 150/2004 Z. z.) totiž ustanovenie § 53
ods. 1 O. z. od počiatku obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; rovnako však žiaden zo zákonov novelizujúcich Občiansky
zákonník po nadobudnutí účinnosti jeho tzv. prvotnej spotrebiteľskej novely nezmenil nič ani na tom, že
výpočet majúci dnes miesto v § 53 ods. 4 takéhoto zákona (v čase uzavretia zmluvy z prejednávanej veci
inak odsek 3) je len demonštratívny (príkladmý bez možnosti nahliadania naň ako na úplný a uzavretý
- tu por. predovšetkým výraz „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia).

Takto ale i v prejednávanej veci nutné je trvať na tom, že požadovanú rovnováhu v právach
a povinnostiach účastníkov spotrebiteľskej zmluvy alebo tiež nedostatok značnej nerovnováhy v
neprospech spotrebiteľa nie je spôsobilé zaručiť už dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia
sporu a aj subjektu majúceho vyriešiť prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu zveruje
žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie)
sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom. Možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj
spotrebiteľom totiž treba považovať za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek
spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do
takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku - nakoľko táto
práve predpokladá prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom). Za neprijateľné teda treba
považovať už riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci
rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými, v tu modelovanom prípade inak len dvoma do úvahy
prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa a už takáto
možnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Rovnako stále platí, že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré
prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho
samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo
od svojho zmluvného partnera požadovať).

Uplatnením záverov zhora i za použitia metódy právnej argumentácie „a minori ad maius“ (od menšieho
k väčšiemu) potom bolo vylúčené dospieť k niečomu inému, než k tomu, že ak za neprijateľnú zmluvnú
podmienku musí byť považovaná rozhodcovská doložka poskytujúca spotrebiteľovi len obmedzený
prístup k všeobecnému súdu (závislý na okolnostiach, ktoré sám nemusí byť schopný ovplyvniť), nútiaca
ho však pre prípad výberu rozhodcovského súdu dodávateľom sa podrobiť právomoci rozhodcu, tým
skôr musí byť neprijateľnou (a preto i neplatnou) taká doložka, ktorá spotrebiteľovi ani žiaden výber
neposkytuje.

Práve o takýto prípad neposkytnutia možnosti výberu šlo aj v tejto konkrétnej veci, v ktorej samozrejme
možnosť výberu medzi vopred určeným rozhodcovským súdom a iným rozhodcovským súdom reálnou
možnosťou výberu v intenciách už uvedeného vyššie nie je.

Pri riadení sa aj týmito úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k záveru o
potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku
slúžiaceho za exekučný titul v prejednávanej veci za neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku.

To ale zároveň znamenalo, že tu nebola platne založená ani právomoc rozhodcovského súdu na
prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať aj náležitú ochranu
v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom
exekúcie alebo tiež exekučným titulom).

Dôvody zamietnutia žiadosti o poverenie použité súdom prvého stupňa takto mali povahu vytýkania
len menej závažných nedostatkov (nech aj sčasti len do odstránenia napadnutým uznesením



vytknutého nedostatku a sčasti bez ohľadu na takúto okolnosť schopných obstáť samostatne), než toho
elementárneho (predstavovaného nedostatkom právomoci rozhodcovského súdu), aj za ich pomoci však
súd prvého stupňa dospel k vydaniu vecne správneho rozhodnutia (vo výroku).

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 2 O. s.
p. ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania potom nerozhodoval, pretože tu nešlo o konečné rozhodnutie a naopak
nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa (o trovách konania či exekúcie) bol spojený s povinnosťou
súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 O. s. p.
per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.