Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/252/2011 z 17. 7. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 17. júla 2012, sp. zn. 24Co/252/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2207200454.2 Krajský súd Trnava | 24Co/252/2011 | ECLI:SK:KSTT:2012:2207200454.2 | 2012-07-17 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Iné, Ostatné Citované ustanovenia: § 13 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e6f76252-5314-4e62-851d-37ad6ce9ddcb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2207200454.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/252/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2207200454
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2207200454.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Petra Príbelská, PhD., v právnej veci navrhovateľa: Mgr. O. B.,
nar. XX.X.XXXX, bytom Ul. I.. E. XXXX/X, N. E., zastúpeného advokátom: JUDr. Miroslav Pekár, Krížna
52, Bratislava, proti odporcovi : NAP Kiadó spol. s r.o., so sídlom Korzo Bélu Bartóka 790/4, Dunajská
Streda, IČO : 31 442 374, zastúpenému advokátom: JUDr. Marian Zányi, Alžbetínske nám. 2, Dunajská
Streda, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 7.7.2011, č.k. 10C/13/2007-318, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e.

V časti o náhrade trov prvostupňového konania rozsudok m e n í tak, že navrhovateľ j e p o v i n
n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 2.285,59 eur, z toho trovy právneho zastúpenia
vo výške 2.252,40 eur a iné trovy konania vo výške 33,19 eur, k rukám právneho zástupcu odporcu,
do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania - trovy právneho
zastúpenia vo výške 118,44 eur, k rukám právneho zástupcu odporcu, do troch dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd v celom rozsahu zamietol návrh navrhovateľa a
navrhovateľovi uložil zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 5.224,62 Eur k rukám jeho
právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie prvostupňový súd s poukazom na
§ 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 Ústavy SR, § 16 ods. 2 zákona
č. 81/1966 Zb. odôvodnil tým, že právo na slobodu prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov
demokratickej spoločnosti a je jednou z hlavných podmienok pre jej rozvoj i rozvoj každého jednotlivca.
Toto právo s výhradou článku 10 ods. 2 Dohovoru resp. článku 26 ods. 4 Ústavy sa vzťahuje nielen na
pozitívne alebo neutrálne informácie alebo myšlienky, ale i na tie, ktoré útočia, šokujú, či znepokojujú
ich prijímateľa. Tlač plní v demokratickej spoločnosti významnú úlohu prinášať informácie a myšlienky k
všetkým otázkam verejného záujmu. Novinárska sloboda pritom zahŕňa aj možnosť použiť určitú mieru
preháňania alebo provokácie a hranice prípustnej kritiky sú širšie vo vzťahu k verejnému činiteľovi,
ktorým je i navrhovateľ, ako vo vzťahu k súkromnej osobe. Sloboda prejavu, právo vyjadrovať názory
a slobodne ich vyhľadávať, prijímať a šíriť informácie vo vzťahu k fyzickým osobám je na druhej strane
obmedzená právom na ochranu osobnosti. Sloboda prejavu a práva na informácie je teda legitímna
dovtedy, ak neoprávnene nezasahuje do zákonom chránených zložiek osobnosti. V danom konkrétnom
prípade to znamená, že odporca mal a má legitímne právo zverejňovať informácie o navrhovateľovi a
to i v súvislosti s jeho návštevou erotického salónu, avšak len v takej miere rozsahu a obsahu, dokiaľ



nimi nedovoleným spôsobom nezasiahne do jeho osobnostných práv chránených zákonom, Ústavou
alebo Dohovorom. Čo sa týka konkrétne uverejnených článkov v denníku Új Szó (správne má byť v
týždenníku Csallókoz - pozn. odvolacieho súdu), ktoré boli predmetom tohto konania navrhovateľ tvrdí,
že odporca sa uchýlil k vlastným nepravdivým domnienkam, ktoré sú v rozpore s faktami zachytenými
na uvedenom videozázname. Navrhovateľ sám v návrhu uviedol, že nikdy nespochybnil tú skutočnosť,
že spolu s kolegom pánom W. Q. navštívili uvedený podnik, avšak jedine za účelom konzumácie
piva, pričom boli pri náhodnej policajnej akcii nasnímaní policajnou kamerou. Preto akékoľvek tvrdenia
odporcu, že navrhovateľ v uvedenom podniku vyhľadával sexuálne služby sú absolútne nepravdivé a
ničím nepodložené.

Z hodnotenia vyššie uvedených článkov však vôbec nevyplýva tá skutočnosť, že by v týchto článkoch
sa uvádzali tvrdenia, že navrhovateľ v uvedenom podniku vyhľadával sexuálne služby. V článkoch sa
uvádza skutočnosť, že navrhovateľ spolu s W. Q. boli nasnímaní policajnou videokamerou pri zásahu
jednotky špeciálneho určenia v erotickom klube v Lehniciach, čo je pravdivá informácia. Následne
všetky komentáre a hodnotiace úsudky v týchto článkoch sú založené na tom nepopierateľnom fakte,
že navrhovateľ ako vedúci pedagóg a politik navštívil označený erotický salón. Ani v jednom z týchto
článkov sa nepíše, že tento erotický salón navštívil za účelom erotických služieb, ktoré mu mali byť
poskytnuté. Tieto komentáre a hodnotiace úsudky sú niekedy štylizované a koncipované s určitou
nadsádzkou. Novinárska sloboda však zahrňuje možnosť uchýliť sa k určitému stupňu nadsádzky alebo
dokonca provokácie. Je to v tých prípadoch, kedy tieto komentáre a hodnotiace úsudky namiesto
erotického salónu obsahujú výraz bordel či nevestinec. Tvrdenia navrhovateľa o spájaní jeho osoby
s využívaním erotických služieb v predmetných článkoch preukázané neboli, pretože navrhovateľ
neuviedol a nepredložil žiadny konkrétny článok, v ktorom by malo k takémuto spájaniu dôjsť, pričom vo
všetkých článkoch sa osoba navrhovateľa spája len s informáciou, že bol v erotickom podniku, prípadne
že sám svoju návštevu erotického podniku vysvetľuje tým, že tam bol na pive. Navrhovateľ je verejne
činná osoba, v čase návštevy uvedeného zariadenia bol riaditeľom Základnej školy Q. L. v N. E.. Zároveň
bol predsedom Občianskeho združenia G. L., predsedom Občianskeho združenia N. E. a okolie a najmä
bol členom V. Y. L. E. G. L., ako aj členom Krajskej rady E. G. L. v F. a členom predsedníctva Základnej
organizácie E. v N. E.. Všetky tieto verejné funkcie bezpochyby dokazujú, že navrhovateľ bol a aj v
súčasnosti je verejne činná osoba. Hranica prípustnosti kritiky osôb verejne činných je podstatne širšia
ako vo vzťahu k súkromnej osobe. Osoba verejného záujmu sa nevyhnutne a spravidla vedome otvorene
vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širokej verejnosti a zároveň musí prejaviť väčšiu
mieru tolerancie, ak je podrobovaná kritike za svoje konanie. Navrhovateľ je povolaním pedagóg, riaditeľ
základnej školy a zároveň prebral na seba aj verejno - politické úlohy. Vzhľadom na toto svoje postavenie
zanedbal opatrnosť a obozretnosť, ktorú je možné od neho očakávať vtedy, keď sa dostavil do erotického
klubu. Treba mať za to, že celkový vonkajší vzhľad tohto miesta - svetelné reklamy a vnútorné zariadenie
tohto klubu jednoznačne museli odzrkadľovať, že zábavný podnik nie je pivárňou . Navrhovateľ musel
mať jasno v tom, že sa nedostavil do pivárne, ale do zariadenia, ktoré je spôsobilé na jeho nevýhodné
posudzovanie aj vtedy, ak nevyužil služby poskytované týmto klubom. Tvrdenie navrhovateľa o tom,
že nevedel, že sa nachádza v zariadení takéhoto typu, súd považoval za účelové, ktoré je v rozpore s
vnímaním bežného človeka. Objektom kritiky v denníku Csallókoz - Žitný ostrov bolo správanie osoby
- verejného činiteľa - riaditeľa základnej školy a regionálneho politika, ktorý sa ocitol v pochybnom
zábavnom podniku. Navrhovateľ svojím správaním vytvoril takúto situáciu, preto musí znášať aj názory
verejnosti na taký počin. V danom prípade išlo o sociálnu diskusiu s prvkami verejnej kritiky. Formou
ostrej kritiky je v článkoch vyslovený nesúhlas s tým, že riaditeľ základnej školy, ktorý má byť vzorom,
by sa nemal zabávať v pochybných podnikoch a ocitnúť sa v pochybných situáciách, pričom kritika v
týchto článkoch nevybočuje zo širokých hraníc expresivity. V predmetných článkoch išlo o pravdivé,
spravodajské a prebraté informácie, ktoré boli neskôr okomentované. Jednalo sa o komentáre a úsudky
na správanie sa navrhovateľa ako riaditeľa základnej školy - pedagóga (zodpovednej osoby za morálnu
výchovu žiakov a študentov) a regionálneho politika.

Súd prvého stupňa považoval za potrebné poukázať na to , že už pred uverejnením týchto článkov
bola zverejnená videonahrávka na stránke X., pričom znaleckým posudkom bolo zistené, že táto
videonahrávka je pravdepodobne vytvorená zo záznamu, ktorý bol vyhotovený pri príležitosti represívno-
bezpečnostnej akcie v Erotic & Swinger klub Lehnice dňa 26.8.2005. Teda v predmetných článkoch ide o
prebraté informácie. Uvedené informácie boli zverejnené v tom čase už aj inými vydavateľmi médiami a
to aj mimo územia SR. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je v závislosti na
individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Pritom však nie sú rozhodujúce



subjektívne pocity navrhovateľa ale objektívne hľadisko. V danom prípade súd existenciu závažnej ani
značnej ujmy nezistil. O tom, že navrhovateľovi uverejnením predmetných článkov závažná ujma nebola
spôsobená svedčí aj to, že naďalej je riaditeľom Základnej školy v N. E., naďalej mu dôverujú rodičia,
žiaci, kolegovia, pedagógovia aj priatelia, ako aj jeho manželka. Jeho manželstvo naďalej trvá, čiže
dôstojnosť a česť navrhovateľa nebola tak vážne narušená, alebo poškodená, ako to vyžaduje zákon
na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z týchto dôvodov súd návrh na priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch ako nedôvodný zamietol.

O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 149 O.s.p. a
priznal odporcovi náhradu trov konania potrebných na účelné bránenie svojho práva, ktoré pozostávajú
z trov právneho zastúpenia. Vzhľadom na uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume
900.000,-Sk je hodnota jedného úkonu právnej pomoci podľa vyhlášky 655/2004 Z.z. a podľa § 10 ods. 1
tejto vyhlášky 453,10 Eur (13.650,- Sk), odmena prináleží za špecifikovaných 11 úkonov, režijný paušál
a DPH, ako aj súdny poplatok za odvolanie proti predbežnému opatreniu, spolu vo výške 5.224,62 Eur.

Proti rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie. Odvolanie
odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) O.s.p. Odvolateľ poukázal na to, že súd nehodnotil články
odporcu zo dňa 12.12.2006 s názvom „Riaditelia škôl a iný v úzkych", zo dňa 22.12.2006 s názvom
„Prelomili sa ľady vo veci riaditeľov škôl", zo dňa 9.1.2007 s názvom „Agora: nové agitačné dvojice",
ktoré podľa názoru súdu neboli predmetom žalobného návrhu, súd rovnako nevyhodnotil súvisiace
dôkazy - články zverejnené v denníku SME a ÚjSzó, napísané totožnými autormi (boli predmetom
konania na ochranu osobnosti navrhovateľa pred OS Bratislava I. sp.zn. 11C 241/06). Odvolateľ
považuje rozsudok súdu prvého stupňa za arbitrárny a nepreskúmateľný, keď neobsahuje dostatočné
zdôvodnenie všetkých právne významných skutočností, čím bolo navrhovateľovi odňaté právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR, ktorému zodpovedá právo na riadne a presvedčivé odôvodnenie
rozsudku. V rozhodnutí absentuje záver súdu o tom, či došlo k porušeniu práva navrhovateľa na
ochranu osobnosti, čo tvorilo základ sporu. Súd len konštatoval, že ujma spôsobená navrhovateľovi
nebola značná a ani závažná, absenciou odôvodnenia existencie nároku čo do základu bola postupom
súdu odňatá možnosť navrhovateľovi konať pred súdom. Súd ďalej vôbec neanalyzoval jednotlivé
výroky odporcu v inkriminovaných článkoch, súd sa obmedzil len na všeobecné konštatovanie, súd sa
nevysporiadal so závažnými výrokmi odporcu ako napr.: „...riaditelia škôl sú prichytení pri dobrodružstve
- bože odpusť! - v nevestinci. Samozrejme je reč o ... O. B....", „iste, keď je inak muž a má aj chrbticu",
„... v jednej izbe skutočne „pili pivo" pravdepodobne opití a v neúplnom oblečení", „Skutočnosťou, že
Vy vo svojom voľnom čase navštevujete bodrel, samo o sebe problém nie je...", „Sú takí, ktorí idú do
divadla, iní navštevujú športové podujatie, a ako o tom svedčí aj Váš príklad, niektorí sa poddávajú
iným rozkošiam.", „Vy, pán O. B., neviete ani to, kde pijete pivo? Kto je taký ťuťmák, nie je spôsobilý na
riadenie školy.", „Ak máte v sebe ľudskú a profesionálnu dôstojnosť, dobrovoľne a bezodkladne urobíte
ten krok, ktorý vyžaduje čistota našich škôl a budúcnosť našich detí", „Väčšina rodičov, ktorá podpísala
petíciu, usilujúca sa o jeho odvolanie, učinila tak nie iba za prípad v „kupleráji" (bodreli), ale skôr preto,
lebo nie je spokojná s jeho prácou.", „v prípade B. sa odvolávajú aj na odborné nedostatky", „verejný
život poskytuje dostatok iného morálneho bahna" ako je navrhovateľ, odporca kladie na roveň odsúdenie
podpory diktátorov, spoluprácou premiéra so Slovenskou národnou stranou, ktorú odporca považuje
za „krvavo nacionalistickú bagáž ... ktorú charakterizuje žlčová nenávisť voči Maďarom a všeobecná
xeno a homofóbia" s odsúdením pedagóga (navrhovateľa) bežnými ľuďmi, ktorý „na otvorenej scéne
naháňa pobehlice, postávajúce pri cestách". Takáto tzv. spravodajská technika zveličovania nemá
nič spoločné s kultivovaným prejavom a informovaním verejnosti, naopak predstavuje zásah do práv
navrhovateľa. Výroky odporcu je potrebné analyzovať jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, z ich
konkrétneho obsahu nemožno vyvodiť, že sa jedná len o formu sociálnej diskusie. Poukazujúc na Etický
kódex novinára, odporca citovanými článkami hrubo porušoval základné etické princípy. Súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým a právnym zisteniam. Pre
posúdenie pravdivosti určitého tvrdenia sa nevyžaduje explicitné uvedenie, ale právne významné je, aký
význam určitému tvrdeniu dáva priemerný čitateľ, je potrebné tiež rozlišovať medzi pravdivými a „pravdu
skresľujúcimi informáciami", neoprávneným zásahom je každé nepravdivé ale aj pravdu skresľujúce
tvrdenie alebo obvinenie, naviac ak zverejňované informácie sú obsahom intímnej sféry fyzickej osoby.
V danom prípade je nutné čiastočne pravdivú informáciu vnímať v kontexte celého článku/ov, v súvislosti
s ďalšími komentármi tvorí neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti, pretože umelo vytvára
negatívny obraz o navrhovateľovi a čitateľovi nedáva priestor pre vytvorenie si vlastného názoru. Sám



autor na pojednávaní potvrdil úmysel prezentovať tvrdenia obsiahnuté v článkoch, ktoré smerujú k
tomu, že navrhovateľ bol v erotickom podniku za účelom vyhľadávania sexuálnych služieb. Tvrdenia
zverejnené odporcom jednoznačne evokujú záver, a to aj bez explicitného vyjadrenia, že navrhovateľ bol
v erotickom podniku za účelom vyhľadávania sexuálnych služieb. Nesprávne právne posúdenie spočíva
v neaplikovaní čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd. Súd sa
nevysporiadal so základnými právnymi otázkami, či išlo o neoprávnený zásah do práv navrhovateľa, či
neoprávnený zásah je spôsobilý privodiť ujmu a aký je vzťah proporcionality medzi právom navrhovateľa
na ochranu dobrého mena a právom na informácie. Použitie ironizovania, odcudzovania a zavrhovania
konania v článkoch, v ktorých je uvádzaný nepravdivý, resp. pravdu skresľujúci údaj, predstavuje citeľný
zásah značnej intenzity do osobnostných práv fyzickej osoby, pričom ide o zásah do intímnej sféry
navrhovateľa. Tzv. kritika zvolená odporcom nebola primeraná ani obsahom ani formou, žiaden z článkov
nie je k osobe navrhovateľa vyvážený, zo strany autora došlo k zneužitiu slobody prejavu, pričom
znevažovanie navrhovateľa malo osobný a politický motív. Konaním odporcu došlo k zásahu do dobrej
povesti navrhovateľa, ako aj k zásahu do profesionálnej, resp. pracovnej oblasti a osobnej povesti
navrhovateľa. Intenzita a závažnosť nie je daná len hmotne merateľnými dôsledkami, ale predovšetkým
samotnou intenzitou - opakovanosť, pravidelnosť, publicita, bulvárnosť.

Odporca odvolací návrh nepodal. K odvolaniu navrhovateľa doručil prostredníctvom svojho právneho
zástupcu písomné vyjadrenie, ktorým navrhol podané odvolanie odmietnuť ako odvolanie podané
neoprávnenou osobou, keď sa navrhovateľ označil ako RNDr. W. Q., alternatívne rozsudok
prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Odporca v napadnutých článkoch uviedol len pravdu,
že navrhovateľ sa v kritickom čase nachádzal v erotickom salóne, v článkoch nebolo uvedené, že
navrhovateľ využíval erotické služby. Navrhovateľ bol v rámci policajnej akcie nasnímaný, predmetný
videozáznam bol spustený na internete, kde sa dodnes nachádza, noviny preto neuviedli žiaden
klamlivý údaj, informovali pravdivo, uviedli len skutočnosti, ktoré je vidieť na videozázname. Súd správne
zohľadnil, že navrhovateľ je osobou verejne a aj politicky činnou, vo vzťahu k nemu sú preto hranice
prípustnej kritiky nastavené širšie, takáto osoba sa dobrovoľne vystavuje väčšej spoločenskej kontrole.
Odporca poukazuje na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu SR,
konkrétne nález sp.zn. II. ÚS 152/08 zo dňa 15.12.2009. Navrhovateľ v odvolaní neprednáša žiadne
nové skutočnosti, na okresnom súde nenavrhol vykonať žiadne ďalšie dôkazy. Napadnutý rozsudok
je riadne zdôvodnený, súd sa zaoberal každou tézou, ktorá bola v konaní spochybňovaná a dospel
k správnemu právnemu názoru, keď návrh navrhovateľa zamietol. Odporca si uplatnil náhradu trov
odvolacieho konania z titulu trov právneho zastúpenia za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 552,61 Eur.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie navrhovateľa
bol podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.) -
pokiaľ navrhovateľ v odvolaní uviedol ako navrhovateľa inú osobu, išlo len o zrejmú nesprávnosť,
ktorú odstránil následným podaním, proti rozhodnutiu, proti ktorým je odvolanie prípustné (§ 201 a 202
O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a
že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) O.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolaniu navrhovateľa nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
je vo výroku vo veci samej vecne správny, nesprávne je len rozhodnutie o náhrade trov konania.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.



Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania
každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným
spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu nedôvodný.

K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je pre nedostatok dôvodov
nepreskúmateľný a arbitrárny, uvádza odvolací súd nasledovné.

V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku, a v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. i
uznesenia (použitých s odkazom na § 251 ods. 4 O.s.p.), súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia
predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné.

Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy,
ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS
26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.
Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v
rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím
možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36
ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku. Z uvedeného však v žiadnom prípade nevyplýva, aby na každý argument strany, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď (pozri napr.
judikatúru ESĽP Ruiz Torija c. Španielsko zo dňa 9.12.1994, Hiro Balani c. c. Španielsko zo dňa
9.12.1994, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998).

Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými
kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne riadil, keď svoje rozhodnutie s poukazom
na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk dostatočným spôsobom právne aj vecne
odôvodnil. Súd prvého stupňa rozsiahlym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, priebeh konania i
relevantné stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania,
správne citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil právne
závery, ktoré i adekvátne vysvetlil. Rozhodnutie súdu prvého stupňa preto nemožno považovať za
nepreskúmateľné ani arbitrárne. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva základné



právne posúdenie nároku navrhovateľa, keď súd dospel k správnemu záveru, že konaním odporcu
nedošlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, pričom súd podrobne argumentoval, ako k tomuto
záveru dospel, keď skonštatoval, že citované články obsahujú pravdivé informácie a v článkoch nebolo
uvádzané, že navrhovateľ v uvedenom podniku vyhľadával sexuálne služby.

Objektom kritiky bolo správanie osoby - verejného činiteľa - riaditeľa základnej školy a regionálneho
politika, ktorý sa ocitol v pochybnom zábavnom podniku. Navrhovateľ svojím správaním vytvoril takúto
situáciu, preto musí znášať aj názory verejnosti na taký počin. V danom prípade išlo o sociálnu
diskusiu s prvkami verejnej kritiky. Formou ostrej kritiky bol v článkoch vyslovený nesúhlas s tým,
že riaditeľ základnej školy, ktorý má byť vzorom, by sa nemal zabávať v pochybných podnikoch
a ocitnúť sa v pochybných situáciách, pričom kritika v týchto článkoch nevybočuje zo širokých
hraníc expresivity. V predmetných článkoch išlo o pravdivé, spravodajské a prebraté informácie, ktoré
boli neskôr okomentované. Jednalo sa o komentáre a úsudky na správanie sa navrhovateľa, ako
riaditeľa základnej školy - pedagóga ( zodpovednej osoby za morálnu výchovu žiakov a študentov ) a
regionálneho politika. Novinári majú právo aj povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa
všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie obdržať. V napadnutých
článkoch sa nenachádzali žiadne vulgárne a ani urážlivé výrazy, oprávnenú kritiku nemožno v žiadnom
prípade považovať za osočovanie. Odvolací súd považoval za primeraný aj rozsah informovania odporcu
o konaní navrhovateľa - preukázané boli celkovo tri články, z ktorých dva majú výlučne informačný
charakter a jeden obsahuje otvorený list autora, v ktorom vyjadruje spoločenskú kritiku, nešlo teda o
žiadnu neprimeranú medializáciu a ani cielenú kampaň proti navrhovateľovi, predmetné články nemajú
bulvárny charakter.

Podľa konštantnej judikatúry kritiku v zásade nemožno považovať za zásah do práv chránených
ustanovením § 11 a nasl. OZ. Určiť pravidlá pre výkon práva kritiky je však zložitá záležitosť. Všeobecne
však možno uviesť, že ak má ísť o kritiku prípustnú alebo oprávnenú, musí byť táto kritika vecná,
konkrétna a primeraná čo do obsahu a formy a nesmie vybočovať z hraníc nutných na dosiahnutie
cieľa. Vecná kritika je chápaná tak, že vychádza z reálnych či pravdivých podkladov a z týchto potom
vyvodzuje zodpovedajúce závery pre hodnotiaci úsudok. Konkrétnosť kritiky znamená, že je založená
na konkrétnych skutočnostiach bez vyvodzovania všeobecných záverov (k tomu pozri napr. rozhodnutia
NS ČR sp.zn. 30 Cdo 3263/2006, sp.zn. 30 Cdo 1872/2004, sp.zn. 30 Cdo 2573/2004).

Pokiaľ odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa nevyhodnotil články odporcu zo dňa 12.12.2006 s
názvom „Riaditelia škôl a iní v úzkych" a zo dňa 22.12.2006 s názvom „Prelomili sa ľady vo veci riaditeľov
škôl", je potrebné dať za pravdu prvostupňovému súdu, ktorý skonštatoval, že navrhovateľ napriek výzve
tieto konkrétne články do spisu nedoložil, čím si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť v zmysle § 118a a §
120 O.s.p., preto súd na navrhovateľom uvedené no nepreukázané citácie v týchto článkoch nemohol
prihliadnuť. Pokiaľ navrhovateľ do spisu doložil celý rad článkov z iných médií, citácie týchto článkov
nemohli v žiadnom prípade založiť právnu zodpovednosť za prípadný zásah do osobnostných práv
navrhovateľa u odporcu, ktorý nebol vydavateľom týchto médií, a to aj v prípade, že by autorom týchto
článkov bola rovnaká osoba. Odporca môže niesť zodpovednosť len za články, ktoré boli zverejnené v
ním vydávanom periodiku.
K správnemu právnemu posúdeniu odvolací súd dopĺňa nasledovné.
Zodpovednosť za neoprávnený zásah podľa § 13 Občianskeho zákonníka je založený na objektívnom
princípe, čo znamená, že sa popri neoprávnenom zásahu do osobnosti fyzickej osoby (objektívna
kategória) nevyžaduje zavinenie (subjektívna kategória) pôvodcu tohto neoprávneného zásahu. Ak teda
zverejnil niekto o fyzickej osobe nepravdivé údaje, či už sa to stalo vedome alebo nevedome, ide v
zásade vždy o neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv (nemajetková ujma je pre postihnutého
rovnako závažná či už bola spôsobená vedome alebo nie). Zodpovednosť podľa § 13 Občianskeho
zákonníka nemôže byť vylúčená ani dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu. Napríklad tým, že pôvodca
neoprávneného zásahu jednal v dobrej viere, resp. si nebol vedomý nepravdivosti svojich tvrdení,
spoliehal sa pri rozširovaní tvrdení na serióznosť a pravdivosť poskytnutých podkladov. Ak spočíva zásah
v skutkových tvrdeniach difamujúcej povahy, zbaví sa ich pôvodca, na ktorom leží dôkazné bremeno,
občianskoprávnej zodpovednosti podľa § 13 vtedy, ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé.

V danom prípade došlo k vzájomnému stretu - kolízii práva na slobodu prejavu a na informácie a ich
šírenie na strane jednej a práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru
zakotvuje právo na slobodu prejavu, pretože ale výkon tejto slobody v sebe zahrňuje i povinnosť



a zodpovednosť, nie je teda bezbrehý, môže podliehať obmedzeniam, ktoré stanoví zákon a ktoré
sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné práve z hľadiska ochrany povesti či práv fyzických osôb.
Sloboda prejavu ako jedna zo základných slobôd demokratickej spoločnosti je teda sprevádzaná
určitými výnimkami, predstavujúcimi potrebu obmedzenia slobody prejavu z hľadiska zaistenia ochrany
osobnosti fyzickej osoby. Tam, kde dochádza k stretu - kolízií dvoch ústavne a medzinárodne chránených
práv, konkrétne slobody prejavu slova a ochrany osobnosti, je treba vždy v každom jednotlivom prípade
zvažovať ich vzájomný význam - princíp primeranosti - proporcionality bez toho, aby sa bez ďalšieho
poskytovala prednosť jednému z týchto práv. V danom prípade, ako bolo uvedené vyššie, dokazovaním
bolo preukázané, že všetky navrhovateľom v petite žaloby namietané výroky odporcu boli pravdivé. Za
tejto situácie i odvolací súd zhodne s prvostupňovým je toho názoru, že v danom prípade nie je daná
potreba obmedzenia slobody prejavu z hľadiska zaistenia ochrany osobnosti navrhovateľa.

Predpokladom pre poskytnutie ochrany pred zásahmi do práva na ochranu osobnosti v zmysle § 13
a nasl. Obč. zákonníka je okrem iného skutočnosť, že zásah bol neoprávnený. Nemožno hovoriť o
neoprávnenom zásahu tam, kde takýto zásah zákon dovoľuje alebo tam, kde k zásahu došlo v rámci
výkonu subjektívneho práva, hoci inak sa zásah týka osobnosti fyzickej osoby (§ 11 Obč. zákonníka).

Prvostupňový súd správne zohľadnil, že na strane navrhovateľa ide o osobu verejne činnú (sám
navrhovateľ použil tento argument na odôvodnenie svojho žalobného návrhu), a preto sa vo vzťahu
k nemu posúvajú aj hranice prípustnej kritiky. Rovnako dôležité je to, že odporca pri publikovaní
napadnutých článkov vychádzal z verejne dostupnej informácie, ktorej sa venovali aj iné médiá, základná
informácia, že navrhovateľ navštívil erotický salón, bola pravdivá a túto nenamieta ani navrhovateľ.
Je preto elementárnou súčasťou slobody prejavu takúto prevzatú pravdivú informáciu ďalej šíriť,
interpretovať, dávať do súvislostí a vyvodzovať z nej hodnotiace úsudky, ktoré môžu mať formu kritiky,
ironizovania, kladenia otázok, ako tomu bolo aj v danom prípade. Zverejnenie informácie o návšteve
navrhovateľa v erotickom salóne, ktorý je verejne prístupný, bez zverejnenia prípadných informácií
majúcich intímny charakter, nemožno v žiadnom prípade považovať za neprípustný zásah do intímnej
sféry navrhovateľa. Intímna sféra každého človeka je tvorená skutočnosťami tej najjosobnejšej povahy
vo sfére osobného stavu, zdravia, rodinného a súkromného života.

Posúdiac konkrétny obsah napadnutých článkov v týždenníku odporcu možno dospieť k nasledovným
záverom.

Obsahom článku s názvom „Čo bude s B.?" zo dňa 12.12.2006 je informácia o tom, že „po škandalóznom
zverejnení videonahrávky pred dvoma týždňami, zadokumentujúcej návštevu dvoch riaditeľov škôl z N.
E., O. B. a W. Q. vo verejnom dome v Lehniciach v minulý týždeň zasadala rada školy Základnej školy
Q. L. a podľa našich informácií vydali aj vyhlásenie. Vo vyhlásení z jednej strany odsudzujú konanie O.
B.. Z druhej strany zverejnenie videozáznamu považujú za kampaňový krok, a taktiež vyzývajú riaditeľa,
aby si vyvodil svoje osobné konzekvencie a konal podľa záujmov školy. ... Rada je inak zložená z
pedagógov, poslancov mestského zastupiteľstva (medzi nimi aj W. Q., pristihnutý spolu s B. v bordeli),
z iných zamestnancov školy a z rodičov. Z nich podľa niektorých sa škola dostala do zlého svetla pre
tlačové orgány (Sme, Új Szó), zverejňujúce skutočnosť návštevy v bodreli. ... S aférou dvoch riaditeľov
sa zaoberala okrem domácej tlače v Maďarsku TV2, Duna TV a aj program Sedem s.r.o. televízie RTL
Klub." Obsahom citovaného článku sú teda len informácie o zasadaní rady základnej školy po tom, ako
bola zverejnená videonahrávka dokumentujúca návštevu navrhovateľa vo verejnom dome. Článok je
vyvážený, keď informuje na jednej strane o odsúdení konania navrhovateľa, no zároveň informuje aj o
tom, že zverejnenie videozáznamu možno považovať za kampaňový krok. Použité výrazy „verejný dom"
a „bordel" možno považovať za akceptovateľné synonymá pojmu „erotický salón"

Obsahom článku s názvom „Otvorený list" zo dňa 19.12.2006 je otvorený list O. B., riaditeľovi Základnej
školy Q. L. a W. Q., riaditeľovi Gymnázia J. H., v ktorom sa uvádza: „Skutočnosťou, že Vy vo svojom
voľnom čase navštevujete bodrel, samo o sebe problém nie je, veď každý sa slobodne môže rozhodnúť
o tom, na aký účel využije svoje voľné chvíle. Sú takí, ktorí idú do divadla, iní navštevujú športové
podujatie, a ako o tom svedčí aj Váš príklad, niektorí sa poddávajú iným rozkošiam. ... Avšak ak niekto
je riaditeľom školy (poznamenávam, jedná sa o U. a N. na Slovensku), očakával by som od neho, aby
sa podľa toho aj správal. Ak však nie, nech znáša aj dôsledky. Iste, keď je inak muž a má aj chrbticu.
Doteraz som veril, že ak niekto v takej pozícii pôsobí, mal by byť do istej miery aj vzorom. ... V súčasnosti
dvaja moji synovia navštevujú Základnú školu Q. L., aj manželka bola členkou pedagogického zboru,



nehovoriac o mojej mame, ktorá tam učila dvadsať rokov. Cítim sa preto byť oprávnený k tomu, aby som
si v mene nás všetkých, v mene mojich bývalých pedagógov vyprosil to správanie sa a ten prístup, ktorý
Vy v súvislosti s vecou poukazujete. Vy, pán O. B., neviete ani to, kde pijete pivo? Kto je taký ťuťmák,
nie je spôsobilý na riadenie školy. Ak však vie, kde sa nachádzal, tak teraz, takto vysvetľujúc udalosti,
všetkých iných považuje za blbcov. Bol by som zvedavý, aký názor má o tomto ten etický výbor, členom
ktorého je podľa mojich vedomostí aj pán B.. ... Ak si pomyslím, že moji synovia navštevujú školu, riadenú
takýmto riaditeľom, roztrpčím sa. ... A ja moji kolegovia - rodičia sme nevysnívali pre naše deti takú
školu, takých riaditeľov škôl. Mňa ako dunajskostredského rodáka znepokojuje aj tá myšlienka, že meno
nášho mesta sa pripomína cudziemu návštevníkovi z ďaleka o zúčtovaniach podsvetia a riaditeľoch
škôl, navštevujúcich bordely. Hanbil by som sa, keby som nevyslovil, že s tým, všetkým nesúhlasím."

Obsahom vyššie citovaného otvoreného listu sú názory autora tohto listu, ktorý reaguje na zverejnené
informácie o návšteve navrhovateľa v erotickom salóne. Ide o spoločenskú kritiku, v rámci ktorej je
prípustná aj istá miera expresivity, ako aj vyslovovanie hodnotiacich úsudkov, pričom táto spĺňa všetky
vyššie citované atribúty vecnej kritiky. Prípustná je kritika vecná, konkrétna a primeraná čo do obsahu
a formy, ktorá nevybočuje z hraníc nutných na dosiahnutie cieľa. Vecná kritika je chápaná tak, že
vychádza z reálnych či pravdivých podkladov a z týchto potom vyvodzuje zodpovedajúce závery
pre hodnotiaci úsudok. Konkrétnosť kritiky znamená, že je založená na konkrétnych skutočnostiach
bez vyvodzovania všeobecných záverov. Predmetná kritika bola primerane vecná a konkrétna, keď
vychádzala z pravdivej informácie o návšteve navrhovateľa v erotickom salóne, pričom z tohto faktu
autor vyvodil zodpovedajúce závery pre hodnotiace úsudky, ktorými autor vyslovil svoj názor na konanie
navrhovateľa. Legitimitu autora na uvedenú kritiku podčiarkuje ten fakt, že autor je bývalým žiakom
základnej školy, ktorej bol navrhovateľ v čase zverejnenia článku riaditeľom, pričom túto školu navštevujú
jeho deti, členkou pedagogického zboru bola manželka i matka autora, pričom je súčasťou všeobecného
verejného záujmu požiadavka, aby navrhovateľ ako učiteľ a zároveň riaditeľ školy bol okrem iného aj
určitou morálnou autoritou.

Obsahom článku s názvom „Škandál sa šíri ďalej" zo dňa 2.1.2007 je informácia o tom, že „začiatkom
decembra petičný výbor, skladajúci sa z rodičov žiakov dvoch pedagogických inštitúcií, zahájil zber
podpisov proti dvom riaditeľom škôl, figurujúcich na policajných záberoch, vyhotovených v bordeli. Ako
odvetný krok títo dvaja riaditelia požiadali svojich podriadených o podpísanie vyhlásenia vernosti. V
gymnáziu Q. veľká časť pedagógov ho uistila svojimi podpismi o podpore, avšak učitelia základnej školy
v prípade B. k tomu neboli ochotní... Ako vieme, rada školy L. nie je jednoznačne za prepustenie B.,
veď aj doteraz sa odhodlali iba na taký krok, že vydali odsudzujúce vyhlásenie a zodpovednosť za
rozhodnutie preniesli na riaditeľa... Dvaja riaditelia poskytli rozhovor súkromnej televízii, kde povedali,
že nakoľko pili iba pivo, nemajú za čo odstúpiť. Časť rodičov však stále trvá na tom, že B. a Q.
musia odísť. V prípade B. sa odvolávajú aj na odborné nedostatky." Ani tento článok nevybočuje z
rámca akceptovateľného rozsahu poskytnutia informácií týkajúcich sa podpisových akcií na podporu
navrhovateľa. Článok poskytuje informáciu aj o vysvetlení navrhovateľa a jeho kolegu.

Odvolací súd dáva do pozornosti relevantné závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn.
II. ÚS 152/08 zo dňa 15.12.2009, podľa ktorých ochrana slobody prejavu je nevyhnutná z viacerých
dôvodov. Sloboda prejavu je nevyhnutná pre demokraciu a pre tvorbu slobodnej verejnej mienky
v otvorenej spoločnosti. Sloboda prejavu je taktiež nástrojom hľadania pravdy, nástrojom súťaže a
konfrontácie rôznych myšlienok a názorov [porov. Mill, J. S.: O slobode, Kalligram, Bratislava 2001, s.
30 a nasl.; tiež disent sudcu O. W. Holmesa v rozhodnutí Najvyššieho súdu USA Abrams v. United
States, 250 U. S. 616 (1919)]. Napokon sloboda prejavu môže byť aj nástrojom osobnej sebarealizácie
spravidla v podobe rôznych umeleckých foriem (ods. 22). K ochrane slobody prejavu má obdobný
prístup aj ESĽP, čo vyplýva z jeho konštantne citovaných judikátov. Sloboda prejavu predstavuje jeden
zo základných pilierov v demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a
sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám" a „myšlienkam", ktoré sa
prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo
znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez
ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti" (Handyside v. UK, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok
zo 7. decembra 1976, § 49). Sloboda prejavu je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej
je každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy. K veciam
verejným pritom nepochybne patrí činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto činnosti môžu byť
verejne posudzované, pričom pri ich kritike platí z princípu demokracie vyplývajúca ústavná prezumpcia,



že ide o kritiku dovolenú. V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačná klauzula
v čl. 26 ods. 4 ústavy explicitne uvádza dôvody takéhoto obmedzenia, pričom takéto obmedzenie musí
byť stále v súlade s demokratickým charakterom spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné"). Dôvodom obmedzenia môže byť aj ochrana práv iných, teda aj základné právo na česť
podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, resp. čl. 16 ods. 1 ústavy konkretizované § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Na úrovni zákona chráni teda ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka osobnosť súkromných
osôb pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Takýmto zásahom
môže byť aj zverejnenie nepravdivých a poškodzujúcich údajov o určitej osobe. Teória a súdna prax preto
rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami, u ktorých možno zisťovať ich pravdivosť, a hodnotovými súdmi.
Ako z citovaného čl. 26 ods. 4 ústavy vyplýva, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv
a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia musel ústavný súd preskúmať, (1) či druh predmetného prejavu
je chránený v zmysle čl. 26 ústavy, (2) či došlo k zásahu do slobody prejavu, (3) či uvedený zásah mal
zákonný základ (4) a ďalej KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí, pričom na základe odpovedí
na dané otázky možno zistiť, či zásah bol proporcionálny. Pokiaľ sú výroky súčasťou článku glosujúceho
aktuálne spoločenské otázky, ide o sociálnu diskusiu s prvkami kritiky, v širšom zmysle ide o politický
prejav, tento druh prejavu spadá jednoznačne pod ochranu čl. 26 ods. 1 ústavy. Dôsledkom snahy
o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je kategorizácia adresátov kritiky. Stupeň
dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u
politikov a najužšie u „bežných" občanov. Podobne ako adresáti kritiky, aj samotní kritici sú klasifikovaní
z hľadiska ich dôležitosti pre výmenu názorov v spoločnosti. Je zrejmé, že privilegovanou skupinou sú
žurnalisti. Európsky súd pre ľudské práva konštantne pripomína, že tlač je strážnym psom demokracie
(„public watch dog") a hrá významnú úlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje slobodnú hru politickej
diskusie. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých
záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie obdržať. Novinárom je dokonca
umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Vychádzajúc z uvedeného ESĽP vo svojej
judikatúre poskytuje žurnalistom zvýšenú mieru ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu.

Posúdiť proporcionalitu medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti na základe vyššie uvedeného
KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO testu, možno v danom prípade na základe trojstupňového testu
proporcionality, v ktorom prvým krokom je test dostatočne dôležitého cieľa, teda test vhodnosti, či zásah
smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu, ako aj test racionálnej väzby
medzi zásahom a cieľom zásahu - či daným prostriedkom (obmedzením slobody prejavu) je možné
dosiahnuť akceptovateľný cieľ (ochranu osobnosti). Posúdiac okolnosti daného prípadu odvolací súd
považuje za preukázané, že v danom prípade nie je žiaden dôvod na obmedzenie slobody prejavu
odporcu, nakoľko jeho konaním nedošlo k takému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, ktoré
by si nejaké obmedzenie vyžadovalo. Druhým krokom je test nevyhnutnosti (test potrebnosti použitia
daného prostriedku - zásahu), teda či nebolo možné použiť šetrnejší zásah, pričom v danom prípade
odvolací súd nenašiel žiaden akceptovateľný dôvod, pre ktorý by bolo odôvodnené zasahovať do
slobody prejavu odporcu. Tretím krokom je test proporcionality v užšom slova zmysle, ktorý zahŕňa
test zachovania maxima z obidvoch základných práv a tzv. Alexyho vážiacu formulu, ktorá pracuje s
trojstupňovou stupnicou hodnôt - nízka, stredná a podstatná, pričom intenzita zásahu do jednotného
základného práva sa pomeruje s mierou uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii, pričom intenzita
zásahu a miera uspokojenia nadobúdajú jednu z hodnôt nízka, stredná a podstatná. V prerokúvanej
veci by v prípade vyhovenia žalobnému návrhu bola intenzita zásahu do práva odporcu na slobodu
prejavu podstatná, pretože išlo o články dotýkajúce sa otázok verejného záujmu, kritiky správania
sa navrhovateľa ako riaditeľa školy a regionálneho politika. Miera uspokojiteľnosti práva na ochranu
osobnosti navrhovateľa vyplýva z odpovedí na test otázkami kto - odporca ako vydavateľ regionálneho
periodika, o kom - o navrhovateľovi ako o osobe verejného záujmu, čo - pravdivé prevzaté informácie
a hodnotové úsudky, kde - v regionálnom týždenníku, kedy - bezprostredne po zverejnení informácie
na stránke yuotube.com a v iných médiách, ako - spravodajské informácie boli doplnené o spoločenskú
kritiku vo forme otvoreného listu. S ohľadom na to, že navrhovateľ je osobou verejného záujmu a
napadnuté články mali spravodajský charakter a v prípade otvoreného listu išlo o spoločenskú kritiku,
miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti k všetkým napadnutým výrokom môže byť len nízka,
nakoľko odporca o navrhovateľovi neuviedol žiadne nepravdivé informácie. Z uvedeného vyplýva, že v
prípade vyhovenia žalobe by podstatný zásah do slobody prejavu odporcu prevážil nízku uspokojiteľnosť



práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, a preto je nevyhnutné dať prednosť slobode prejavu, tak ako
to správne postupoval aj prvostupňový súd.

Žiada sa dodať, že pokiaľ by aj súd dospel k záveru, že konaním odporcu došlo k neprimeranému zásahu
do osobnostných práv navrhovateľa, neznamenalo by to automaticky, že by navrhovateľovi vzniklo aj
právo na požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľ v tomto smere neuniesol
dôkazné bremeno na svoje tvrdenie, že uvedeným neoprávneným zásahom odporcu došlo k značnej
miere k zníženiu jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti a teda že boli naplnené podmienky §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre výnimočné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Prvostupňový súd pritom správne v súlade s konštantnou judikatúrou vykonal dokazovanie výsluchom
svedkov za účelom zistenia, či neoprávnené zásahy odporcu boli spôsobilé objektívne znížiť česť a
dôstojnosť navrhovateľa. Z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom jednoznačne vyplynulo, že
na strane navrhovateľa nedošlo k vzniku závažnej ani značnej ujmy, keď navrhovateľ zostal riaditeľom
základnej školy, naďalej mu dôverujú rodičia, žiaci, kolegovia, priatelia i manželka. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na závery rozsudku NS SR sp. zn. 4Cdo 15/03, podľa ktorého pokiaľ ide o vyjadrenie
miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z
následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Túto
mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v
prípade, ak sa dostatočne preukážu reakcie svedčiace o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti
v značnej miere, v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka môže byť fyzickej osobe výnimočne
subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vo veci samej
ako vecne správny, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd podrobil prieskumu aj výrok o náhrade trov konania, ktorý má charakter závislého výroku
(§212 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a zistil, že súd prvého stupňa pri výpočte trov právneho zastúpenia odporcu
nepostupoval dôsledne podľa ustanovení vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Podľa § 10 ods. 8 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. v znení vyhl. č. 209/2009 Z.z. účinnom od 1.6.2009,
vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o
masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich
sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 1000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej
ujmy, a 2000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy.

Podľa § 14 ods. 2 písm. c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.5.2010 odmena vo
výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby:
odvolanie proti rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej, a vyjadrenie k takému odvolaniu,

Podľa § 14 ods. 5 písm. b) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. v aktuálnom znení odmena vo výške jednej
štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: zastupovanie
alebo obhajoba na pojednávaní, pri ktorom sa iba vyhlásilo rozhodnutie, alebo zastupovanie a obhajoba
na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci.

Použijúc vyššie citované ustanovenia vyhlášky je potom potrebné pri úkonoch právnej služby
uskutočnených po 1.6.2009 (§ 20a cit. novely) považovať za tarifnú hodnotu 2.000,- eur, keďže ide o
vec ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka a navrhovateľ žiada náhrada nemajetkovej ujmy.
Tarifnej hodnote 2.000,- eur zodpovedá odmena za jeden úkon vo výške 91,29 eur, pričom za úkony -
zastúpenie na pojednávaní dňa 9.5.2011, ktoré bolo odročené bez prejednania veci a zastúpenie na
pojednávaní dňa 7.7.2011, na ktorom sa iba vyhlásilo rozhodnutie, patrí odmena vo výške jednej štvrtiny
základnej sadzby tarifnej odmeny, t.j. vo výške 22,82 eur.

Trovy právneho zastúpenia teda predstavujú odmenu za 3 úkony po 453,10 Eur (prevzatie zastúpenia
12.2.2007, vyjadrenie k návrhu 22.8.2007, zastúpenie na pojednávaní 27.11.2008), 1 úkon za 226,55 eur
(odvolanie proti predbežnému opatreniu), 5 úkonov po 91,29 eur (zastúpenie na pojednávaní 1.10.2009,
13.4.2010, písomné vyjadrenie 19.5.2010, konečný návrh 15.4.2011, zastúpenie na pojednávaní
16.6.2011), 2 úkony po 22,82 eur (zastúpenie na pojednávaní dňa 9.5.2011, zastúpenie na pojednávaní



dňa 7.7.2011), spolu 2.087,94 eur, režijný paušál za úkony v roku 2007: 3 x 5,91 eur = 17,73 eur, za
úkony v roku 2008: 1 x 6,31 eur, úkony v roku 2009: 1 x 6,95 eur, za úkony v roku 2010: 2 x 7,21 eur =
14,42 eur a za úkony v roku 2011: 4 x 7,41 eur = 29,64 eur, spolu režijný paušál 75,05 eur, 19% DPH
za úkony od 1.3.2009 do 31.12.2010 56,10 eur, 20% DPH za úkony od 1.1.2011 33,31 eur, spolu trovy
právneho zastúpenia 2.252,40 eur.

Súčasťou trov konania odporcu je aj súdny poplatok za odvolanie proti predbežnému opatreniu zaplatený
vo výške 1.000,- Sk, t.j. 33,19 eur. Celková výška trov prvostupňového konania je potom 2.285,59 eur.

Odvolací súd preto s použitím ust. § 220 O.s.p. zmenil v napadnutom rozsudku výrok o náhrade trov
konania tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 2.285,59 eur,
z toho trovy právneho zastúpenia vo výške 2.252,40 eur a iné trovy konania vo výške 33,19 eur (§151
ods. 8 O.s.p.), k rukám právneho zástupcu odporcu (§149 ods. 1 O.s.p.), do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia (§160 ods. 1 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s
ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi priznal náhradu
trov. Trovy odvolacieho konania odporcu vo výške 118,44 eur predstavujú trovy právneho zastúpenia za
jeden úkon - vyjadrenie k odvolaniu vo výške 91,29 eur ako tarifná odmena podľa § 10 ods. 8 a § 14 ods.
1 písm. b) vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. v platnom znení, režijný paušál 7,41 eur a 20% DPH 19,74 eur.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.