Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/108/2024 z 8. 10. 2025
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 8. októbra 2025, sp. zn. 19Co/108/2024, ECLI:SK:KSTN:2025:3515202000.3
Krajský súd Trenčín | 19Co/108/2024 | ECLI:SK:KSTN:2025:3515202000.3 | 2025-10-08 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť právnych úkonov
Citované ustanovenia: § 389 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0484aafd-129f-4396-a1c1-a8fc55b67f50
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:3515202000.3

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Trenčín
19Co/108/2024
3515202000
08. 10. 2025
JUDr. Beáta Čupková
ECLI:SK:KSTN:2025:3515202000.3

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň
JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Zuzany Slušnej, v spore žalobkyne A. B., narodenej XX.XX.XXXX,
bytom C., D. E. XXX, zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Cagalovou, so sídlom Nové Mesto nad
Váhom, Poľovnícka 2040/10, IČO: 31 201 334, proti žalovaným: 1a/ nesvojprávnemu F. B., narodenému
XX.XX.XXXX, bytom C., D. E. XXX, ktorého zastupuje opatrovník G. B., bytom C., D. XX/X, na základe
rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k. 77Ps/20/2024-22 zo dňa 10. júna 2025, 1b/ C. C. B.,
narodenému XX.XX.XXXX, bytom C., D. E. XXX, 2/ Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina,
Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpenej advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, o určenie neplatnosti vyhlásenia ručiteľa, o
odvolaní žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č. k. 10C/118/2015-141
zo dňa 7. apríla 2016, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:

1. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom – v súčasnosti Okresný súd Trenčín svojím rozsudkom zo
dňa 07.04.2016, č. k. 10C/118/2015-141 rozhodol, že vyhlásenie ručiteľa žalovaného 1/ (H. I. B.,
ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, - poznámka odvolacieho súdu) č. XXXXXXXXXX zo dňa 18.06.2013 za
dlhy obchodnej spoločnosti Myjavská obchodná agentúra, a.s. z titulu úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX,
uzatvorenej dňa 19.06.2001 v znení jej neskorších dodatkov č. 1 až 20, je neplatné. Žalobcovi priznal
náhradu trov konania vo výške 100 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z hľadiska
naliehavého právneho záujmu na podaní tejto určovacej žaloby v zmysle § 80 O.s.p. za rozhodujúce pre
právne posúdenie bolo, či právny úkon, uskutočnený žalovaným 1/, sa týkal spoločných vecí patriacich
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a či išlo o vybavovanie bežnej veci. Pri rozhodovaní
vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I.ÚS 26/2010 zo dňa 08.12.2010.
Žalovaný 1/ sa podľa vyhlásenia zo dňa 18.06.2013 stal individuálnym ručiteľom za záväzok obchodnej
spoločnosti Myjavská obchodná agentúra, a.s. Dôsledkom tohto právneho úkonu nie je síce priama
zodpovednosť žalobcu ako osobného dlžníka za uvedený záväzok, ale právny úkon vytvára stav, keď
žalovaný 2/ – veriteľ má možnosť v prípade nesplnenia záväzku žalovaným 1/ domáhať sa uspokojenia
svojej pohľadávky v exekučnom konaní aj z majetku patriaceho do BSM podľa § 147 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Práve táto skutočnosť odôvodňuje záver, že prevzatie ručiteľského záväzku žalovaným 1/
nebolo bežnou záležitosťou, dotýkajúcou sa spoločných vecí oboch manželov, podmienenou súhlasom
žalobkyne. Účinky právneho úkonu žalovaného 1/ mali spôsobilosť prejaviť sa vo sfére spoločných
vecí, nakoľko žalovaný 1/ nedisponuje osobným majetkom v takej výške, aby postačoval na exekučné
uspokojenie pohľadávky žalovaného 2/. Žalovaný 1/ si nezabezpečil súhlas žalobkyne k uvedenému
úkonu. Predmetný úkon je teda postihnutý relatívnou neplatnosťou, ktorej sa žalobkyňa dovolala,
a preto bolo potrebné žalobnému návrhu vyhovieť, aby sa odstránil stav právnej neistoty. Uviedol, že
s námietkou žalovaného 2/, týkajúcou sa možnosti prejudiciálneho vyriešenia predmetnej právnej otázky
v konaní o plnenie, sa nemožno stotožniť z dôvodu, že žalobkyňa v tomto konaní nie je pánom sporu

a je závislá na žalovanom 2/, nemá dosah na priebeh konkurzu, BSM nebolo medzi manželmi zrušené
a vyporiadané, a teda sa ocitá v stave právnej neistoty, preto vyslovil názor, že žalobkyňa v tomto
konaní má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti ručenia žalovaného 1/. Pre úplnosť uviedol,
že povinnosťou súdu je z úradnej moci zisťovať, či ručiteľské vyhlásenie žalovaného 1/ nie je absolútne
neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Žalovaný 1/ realizoval právny úkon
bez súhlasu žalobkyne v čase, keď nemal vo výlučnom vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný
exekúciou. Žalobca (zrejme správne žalovaný 1/) sa teda neprimerane zaručil za riziko podnikania
obchodnej spoločnosti a presadil svoj záujem na úkor spoločného majetku patriaceho do bezpodielového
spoluvlastníctva. Nemal pochybnosť, že účelom právneho úkonu, realizovaného žalovaným 1/ dňa
18.06.2013 bolo vytvorenie možnosti exekučného uspokojenia pohľadávky veriteľa z majetku patriaceho
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 2/, ktorý navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a konanie zastavil, resp. aby rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu
zamietne. Zásadne odmieta názor súdu prvého stupňa, že pre platné prevzatie ručiteľského záväzku
bol potrebný súhlas žalobkyne v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Za absurdný označil
tiež záver súdu, že žalovaný 1/ mal konať v rozpore s dobrými mravmi. Právnu argumentáciu doplnil
tým, že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti ručiteľského vyhlásenia jej
manžela (žalovaného 1/), pokiaľ tým sleduje ochranu jej podielu na majetku pred prípadným exekučným
postihnutím vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
3. O podanom odvolaní rozhodol odvolací súd rozsudkom z 15.12.2016, č. k. 19Co/301/2016-187,
ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a rozhodol, že žalovaní
1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že súd prvej inštancie sa otázkou preukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení neplatnosti vyhlásenia ručiteľa, t. j. otázkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby zaoberal
a dospel k záveru, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení v posudzovanej veci je
daný. Avšak odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, zastáva názor, že naliehavý právny
záujem žalobkyne na požadovanom určení nie je daný. Otázka platnosti, či neplatnosti predmetného
ručiteľského prehlásenia, s právnym dôsledkom vzniku spoločného záväzku manželov pri vybavovaní
záležitostí týkajúcich sa spoločných vecí a z toho dôvodu vyžadovaný súhlas žalobkyne predstavuje z
hľadiska žaloby na plnenie z tohto ručiteľského záväzku len posúdenie otázky predbežnej, ktorú nie je
potrebné riešiť v samostatnom konaní meritórnym rozhodnutím. Podľa odvolacieho súdu totiž naliehavý
právny záujem na určovacej žalobe nie je daný za situácie, ak už bola podaná žaloba na plnenie
sporného záväzku. Vzhľadom na uplatnený nárok na plnenie v konaní vedenom na Okresnom súde
Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 10C/335/2014 [Sberbank Slovensko, a.s. (v súčasnosti Prima banka
Slovensko, a.s.) c/a 1/ C. C. B., 2/ H. I. B., o zaplatenie 50.000,- eur s prísl.], podaná určovacia žaloba o
určenie neplatnosti vyhlásenia ručiteľa nie je procesne prípustným nástrojom ochrany práva žalobkyne
z dôvodu, že otázku neplatnosti vyhlásenia ručiteľa prvoinštančný súd môže riešiť ako predbežnú pri
posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku na plnenie v zmysle § 80 písm. b) O.s.p.. V tejto súvislosti
tiež upriamil pozornosť na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“
alebo „dovolací súd“), sp. zn. 3Cdo/98/2004, 1Cdo/91/2006 a 3Cdo/253/2013, z ktorých možno vyvodiť,
že určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak ňou požadované určenie má povahu (len)
predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo, teda najmä vtedy,
ak vyriešenie predbežnej otázky ešte neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho
vzťahu alebo práva. Preto s poukazom na to, že doterajšia súdna judikatúra dopadá aj na preskúmavanú
vec, dospel odvolací súd k záveru, že žalobkyňa nemá na požadovanom určení naliehavý právny
záujem, v dôsledku čoho je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“ alebo „Civilný sporový
poriadok“) zmeniť.
4. Uznesením z 30.09.2019, sp. zn. 2Cdo/35/2019 najvyšší súd dovolanie žalobkyne odmietol z dôvodu
jeho neprípustnosti (§ 447 písm. c) CSP), pretože v ňou vymedzenej právnej otázke sa odvolací súd
neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval o ústavnej sťažnosti žalobkyne, uznesenie
najvyššieho súdu nálezom z 28.04.2022, č. k. III.ÚS 588/2021-43 zrušil a vrátil najvyššiemu súdu na
ďalšie konanie.

6. Najvyšší súd, viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v zrušujúcom náleze, sp. zn.
III.ÚS 588/2021, dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je podané dôvodne. Dovolací súd rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne z 15.12.2016, sp. zn. 19Co/301/2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
(uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/118/2022 zo dňa 26. augusta 2024). V rozhodnutí
uviedol, že z obsahu dovolania žalobkyne vyplýva právna otázka „posúdenie existencie naliehavého
právneho záujmu na určení neplatnosti ručiteľského vyhlásenia žalovaného 1/“, pri kvalifikácii ktorej
sa odvolací súd podľa názoru dovolateľky odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu, podľa ktorej
naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný. V dovolaní žalobkyňa označila nález, sp. zn.
I. ÚS 26/2010 z 08.12.2010, predstavujúci pri rozhodovaní o tejto otázke ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu. Dovolací súd na základe uvedeného preto pristúpil k posúdeniu, či je opodstatnená
argumentácia dovolateľky o odklone odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu. Uviedol, že v náleze, sp. zn. I.ÚS 26/2010 ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu
z 29.09.2009, sp. zn. 4Cdo/123/2008, v ktorom konaní o neplatnosť dohody o pristúpení k záväzku
žalobkyne, ako dôvod neplatnosti uviedla absenciu jej súhlasu s týmto právnym úkonom podľa § 145
ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo zakladá jeho relatívnu neplatnosť. V uvedenom konaní dovolací súd
súhlasil s vysloveným správnym záverom krajského súdu, že pristúpením žalovaného 2/ k peňažnému
záväzku iného dlžníka, nevznikol spoločný dlh manželovi, pretože nešlo o vybavovanie záležitosti
týkajúcej sa spoločných vecí, a z tohto dôvodu k takémuto právnemu úkonu nie je potrebný súhlas
žalobkyne. Ako neopodstatnenú vyhodnotil dovolací súd námietku, že sa odvolací súd nezaoberal
neplatnosťou právnych úkonov žalovaného pre rozpor s dobrými mravmi. Dovolací súd považoval za
potrebné zaoberať sa naliehavým právnym záujmom výlučne vo vzťahu k pôvodne predvídanému
postupu v ust. § 80 písm. c) O.s.p. (bod 27. rozhodnutia dovolacieho súdu). Dovolací súd pri riešení
nastolenej právnej otázky poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu v obdobnej veci z 11.12.2019, sp.
zn. 2ObdoV/11/2019.
7. Dovolací súd v posudzovanej veci v bode 31. odôvodnenia poukázal na nesúhlas odvolacieho súdu
s právnym posúdením súdu prvej inštancie, že je daný naliehavý právny záujem na požadovanom
určení a názor odvolacieho súdu, že za situácie, že bola podaná žaloba o plnenie (konanie vedené na
Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom, sp. zn. 10C/335/2014 Sberbank Slovensko, a.s. c/a 1) C. C.
B., 2) H. I. B., o zaplatenie 50.000,- eur s príslušenstvom), určovacia žaloba o neplatnosti vyhlásenia
ručiteľa nie je procesne prípustným nástrojom ochrany práva žalobkyne z dôvodu, že otázku neplatnosti
vyhlásenia ručiteľa môže súd riešiť ako predbežnú pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku
na plnenie. Dovolací súd v tejto súvislosti poukázal na to, že mu je známe, že vo veci vedenej na
Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom z 15.02.2018, č. k. 10C/335/2014 najvyšší súd v uznesení
z 23.09.2020, sp. zn. 8Cdo/263/2019 v bode 18. odôvodnenia uzavrel, že „Treba prisvedčiť dovolateľovi,
že odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý prejudiciálne konštatoval, že
ručiteľské vyhlásenia žalovaných sú neplatné, keď len poukázal na nález ústavného súdu bez dôkladnej
analýzy jeho dôvodov pri aplikácii na danú vec. Tiež na citované rozhodnutia odvolacích senátov bez
toho, aby jasnými, zrozumiteľnými a presvedčivými argumentmi zdôvodnil, prečo je z nich zrejmé, že
„judikatúra z roku 1973 je čiastočne prekonaná“ a bez toho, aby následne vecne vyargumentoval svoj
odklon od doterajšej judikatúry pri prihliadnutí aj na konkrétne okolnosti danej veci a aké. Teda, či je
možný odklon od doterajšej judikatúry, ale napokon aj znenia zákona, zdôvodniť prípadnou extrémnou
nespravodlivosťou vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti danej veci“. Dovolací súd v bode 35.
odôvodnenia uzavrel, že predmetnou určovacou žalobou by sa vyriešil s konečnou platnosťou základ
nielen pre žalobu vo veci vedenej na súde prvej inštancie pod sp. zn. 10C/335/2014, ale aj v prípade
ďalších žalôb na plnenie, ktoré si žalovaný 2) uplatňuje.
8. Po zrušení a vrátení veci dovolacím súdom, odvolací súd na základe odvolania žalovaného 2/ vo
vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie (rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č. k.
10C/118/2015-141 zo dňa 07.04.2016) vec preskúmal podľa § 379
a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je potrebné zrušiť a vrátiť mu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
9. Nakoľko odvolací súd zistil, že počas odvolacieho konania žalovaný 1/ zomrel, vychádzajúc
z rozhodnutia o dedičstve – uznesenia Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 72D/242/2024 zo dňa
25.06.2025 - svojím uznesením zo dňa 14. augusta 2025, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.09.2025
rozhodol, že pokračuje v konaní s dedičmi po poručiteľovi – pôvodnému žalovanému v 1. rade H. I. B.,
nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom C., D. E. XXX, a to s nesvojprávnym

F. B., narodeným XX.XX.XXXX, bytom C., D. E. XXX, ktorého zastupuje opatrovník G. B., bytom C., D.
XX/X, na základe rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k. 77Ps/20/2024-22 zo dňa 10. júna 2025, ako
so žalovaným 1a/ a s C. C. B., narodeným XX.XX.XXXX, bytom C., D. E. XXX, ako so žalovaným 1b/.
10. V posudzovanej veci je predmetom odvolacieho konania posúdenie vecnej a právnej správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo rozhodnuté, že vyhlásenie ručiteľa žalovaného 1/ č.
XXXXXXXXXX zo dňa 18.06.2013 za dlhy obchodnej spoločnosti Myjavská obchodná agentúra, a.s.
z titulu úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX, uzatvorenej dňa 19.06.2001 v znení jej neskorších dodatkov
č. 1 až 20, je neplatné. Nakoľko žalovaný 1/ zomrel, odvolací súd usudzuje, že v prípade, ak žalobkyňa
zotrvá na podanej žalobe, očakáva sa, že úmrtie žalovaného 1/ nájde odraz vo formulácii požadovaného
určovacieho návrhu. Odvolací súd vzhľadom na vyslovený právny názor ústavného súdu, ako aj
dovolacieho súdu vo vzťahu k posúdeniu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
vo vzťahu k žalobe podanej za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku s poukazom na bod 27.
odôvodnenia uznesenia dovolacieho súdu, poukazuje na potrebu osvedčiť naliehavý právny záujem
výlučne vo vzťahu k pôvodne predvídanému postupu v ust. § 80 písm. c) O.s.p. (viď rozhodnutia
odvolacieho súdu, sp. zn. 6Cdo/15/2007, 6Cdo/30/2018, 4Cdo/17/2019). Vo vzťahu k argumentácii
dovolacieho súdu v bode 35. uznesenia, v ktorom konštatuje, že predmetnou určovacou žalobou by
sa vyriešil s konečnom platnosťou základ nielen pre žalobu vo veci vedenej na súde prvej inštancie
pod sp. zn. 10C/335/2014, ale aj v prípade ďalších žalôb na plnenie, ktoré si žalovaný 2/ uplatňuje
(rozhodnutie neobsahuje špecifikáciu týchto konaní), odvolací súd poukazuje na to, že o žalobe žalobcu
Prima banka Slovensko, a.s. proti žalovaným 1/ C. C. B., nar. XX.XX.XXXX, 2) H. I. B., nar. XX.XX.XXXX
o zaplatenie 200.000,- eur s príslušenstvom bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne,
sp. zn. 27Co/97/2021 zo dňa 26.01.2022 tak, že odvolací súd potvrdil v poradí tretí rozsudok súdu
prvej inštancie (rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č. k. 10C/1/2020 - 462 zo dňa
29. júna 2021), ktorým súd žalovaných 1/, 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu
50.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške 13,347 % ročne zo sumy
50.000,- eur od
26.02.2014 do zaplatenia, do troch dní, žalovaných 1/, 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobcovi sumu 150.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške 13,347 % ročne zo sumy 150.000,eur od 14.12.2013 do zaplatenia a žalovaných 1/, 2/ zaviazal zaplatiť žalobcovi náklady spojené
s uplatnením pohľadávky 40,- eur s tým, že pri rozhodovaní bol viazaný závermi uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Cdo/263/2019
zo dňa 23.09.2020, vyslovenými v tejto
prejednávanej veci. Týmto uznesením Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského
súdu v Trenčíne, sp. zn. 6Co/173/2018 zo dňa 26.02.2019 a rozsudok Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom, sp. zn. 10C/335/2014 zo dňa 15.02.2018. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí vyslovil, že
„súdna prax je dlhodobo ustálená
v názore, podľa ktorého vybavovanie spoločných
vecí manželov zahŕňa tak správu, ako
aj dispozíciu s majetkom, napr. dispozíciu s
úsporami (R 46/1966, R 104/1967). Tento záver bol potvrdený vysvetľujúcim rozborom Najvyššieho
súdu ČSR (R 42/1972) a zosumarizovaný Najvyšším súdom SSR (R 61/1973), ktorý jasne zadefinoval,
že vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí zahŕňa tak dispozíciu spoločnými vecami, ako aj
ich správu. Táto argumentácia viedla súdy k tomu, že ručiteľský záväzok len jedného z manželov
nepovažovali za vybavovanie veci týkajúcich sa spoločných vecí, a teda, že k ručiteľskému záväzku
jedného z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným
z manželov nevzniká spoločný ručiteľský záväzok obidvoch manželov. Vychádzalo
sa
zo záveru, že prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je právnym úkonom, ktorý by bolo
možno charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo vykonávanie správy spoločných vecí
oboch manželov, ale ide o úkon spadajúci do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov osobitne.
Týmto úkonom sa totiž nezakladajú druhému manželovi žiadne práva ani povinnosti. Na tento judikát
nadviazala súdna prax následne tak, že zmluvu o pôžičke uzavretú len jedným z manželov (3 Cz 57/73)
alebo uznanie dlhu len jedným z manželov
(3 Cz 27/86) nepovažovala za vybavovanie
vecí týkajúcich sa spoločných vecí, keďže nejde ani o dispozíciu, ani o správu spoločných vecí. Súhlas
druhého z manželov tak nebol potrebný. Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v neskoršej rozhodovacej
činnosti dospel k záveru,
že medzi vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí
nepatrí ani vypožičanie auta len jedným z manželov (R 71/1994), ani prevzatie ručenia (R 1/1998), ani
pristúpenie k záväzku tretej osoby a ani súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (4Cdo/123/2008,
4Cdo/234/2010). Právna teória je rovnako vzácne jednotná (už niekoľko desaťročí) v tom,
že § 145
Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len na právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, t. j. vecí, ktoré už
sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva. Právna možnosť uzavierať zmluvy len jedným z manželov
nebola existenciou bezpodielového spoluvlastníctva nijako obmedzená. Druhý z manželov je pritom - v

zmysle § 147 Obč. zákonníka - povinný strpieť uspokojenie veriteľovej pohľadávky aj z bezpodielového
spoluvlastníctva. Opačný výklad by neodôvodnene znížil princíp ochrany tretích osôb (veriteľov) a
dlžníkov by priamo viedol
k tomu, ako sa vyhnúť plneniu záväzkov. Je pravdou, že opačný
názor na posudzovanú otázku zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z 10. augusta 2011,
sp. zn. 6Cdo/88/2011, v ktorom išlo o situáciu, keď bolo predmetom konania určenie neplatnosti dohody
o pristúpení k peňažnému záväzku iného dlžníka a tiež určenie neplatnosti vyhlásenia žalovaného 2/ o
súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, keď vyslovil, že záver,
že aplikácia § 145 ods.
1 Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy v danej veci, nebol správny. Keďže použitie uvedeného
ustanovenia v prejednávanej veci bolo závislé od toho, či žalovaný 2/ ako manžel žalobkyne vlastnil
v čase uzavretia dohody o pristúpení k záväzku mimo masy BSM majetok relevantnej hodnoty, ktorý
by mohol byť predmetom exekučného uspokojenia jeho veriteľa, predpokladom správneho právneho
posúdenia veci bolo objasnenie tejto skutkovej okolnosti. Tento záver vyslovil rešpektujúc právny názor
Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený nálezom z 8. decembra 2010, sp. zn. I. ÚS 26/2010.
11. Najvyšší súd zdôraznil, že vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu v tejto súdenej veci zdieľa
názor súladný s väčšinovým názorom súdnej praxe (R 71/2018) a právnej teórie
a s názorom
vyjadreným v rozhodnutí najvyššieho súdu, sp. zn. 6Cdo/88/2011, sa nestotožňuje. Ustanovenie § 145
Občianskeho zákonníka sa vzťahuje na právne úkony týkajúce
sa spoločných
vecí, t. j. vecí, ktoré už sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva. Právna možnosť uzavierať zmluvy
len jedným z manželov nie je existenciou bezpodielového spoluvlastníctva nijako obmedzená. Ustálená
prax dovolacieho súdu hovorí, že tieto úkony
sa priamo netýkajú už nadobudnutého
majetku v BSM. Uzavretím takýchto zmlúv len jedným z manželov teda nevzniká spoločný záväzok
manželov, ale iba individuálny záväzok toho manžela, ktorý zmluvu sám uzatvoril. V širšom kontexte
existencie spoločného majetku manželov sa však takáto pôžička, či úver dotýka spoločného majetku
manželov, nakoľko podľa § 147 Občianskeho zákonníka platí, že pohľadávka veriteľa len jedného z
manželov,
ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená
i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nepriaznivé dopady vyplývajúce
z tohto ustanovenia pre toho manžela, voči ktorému veriteľ nemá pohľadávku, sú dôsledkom existencie
bezpodielového spoluvlastníctva, s ktorým je spätá nutnosť vzájomného zdieľania majetkového osudu
manželov do doby, pokiaľ ich bezpodielové spoluvlastníctvo trvá. Vzhľadom na konštrukciu, vznik a
rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov možno eliminovanie týchto nepriaznivých dopadov
riešiť len zmenou rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva alebo jeho zánikom. Vychádzajúc z obsahu
ustanovenia § 145 Občianskeho zákonníka a z ustálenej judikatúry a rozhodovacej praxe všeobecných
súdov; ktorej zásadnú zmenu v danej otázke neprinieslo ani rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci, sp.
zn.
I. ÚS 26/2010 (ktorým nižšie súdy v danej veci argumentovali); dovolací súd za udržateľný
považuje iba taký výklad ustanovenia § 145 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluva
o
pristúpení k dlhu uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, nie je preto právnym úkonom týkajúcim
sa spoločných vecí,
a aplikácia citovaného ustanovenia je v tomto prípade vylúčená. V tomto smere odkazuje na konštantnú
judikatúru, od ktorej nemal dôvod sa odkloniť,
keďže pri nezmenenej
právnej úprave je stále použiteľná; a zo záverov ktorej vyplýva,
že za právne úkony
týkajúce sa spoločných vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza
k dispozícii s
predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Týmto predmetom podľa § 143
Občianskeho zákonníka môže byť len to, čo môže byť predmetom vlastníctva, teda iba veci v právnom
zmysle, t. j. ovládateľné hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily, ktoré slúžia potrebám ľudí. Za
predmet vlastníctva; a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov; sa nepovažujú pohľadávky
a záväzky, ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. Na tomto závere nič
nemení to, že pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva sa vykonáva aj vyporiadanie spoločných
pohľadávok
a záväzkov manželov podľa zásad platných pre vyporiadanie tohto
spoluvlastníctva - ide
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v širšom
zmysle. Názor zaujatý v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 26/2010
v rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu až na jednu výnimku (rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/88/2011
výraznejšie
sa nepresadil (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
23.04.2020, sp. zn. 5Cdo/148/2017). Súčasná platná právna úprava pripúšťa, že ktorýkoľvek z manželov
je oprávnený v sfére mimo spoločných vecí prevziať na seba samostatné záväzky, t. j. zaväzovať sa
v rámci občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych vzťahov, a to bez toho, aby takéto právne úkony
bolo možné považovať za relatívne neplatné a tiež pre prípad nedobrovoľného splnenia samostatného
záväzku jedného z manželov možnosť uspokojenia i z majetku patriaceho do BSM, ku ktorému má druhý

manžel ideálny podiel, a to v závislosti
od skutočnosti, či výlučný majetok dlžníka
bude postačujúci pre uspokojenie veriteľa.
Ak právna úprava vo svojej podstate je
neznesiteľná, nemožno sa od nej odkláňať len preto,
že v istej oblasti vyvoláva nespravodlivosť.
Úprava bezpodielového spoluvlastníctva manželov obsiahnutá v § 143 a nasl. Občianskeho zákonníka
z hľadiska účelu zákona nesmeruje k ochrane spoločného majetku pred sekundárnymi dopadmi úkonov
jedného z manželov. Inak by zákonodarca nemohol v § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotviť
možnosť,
aby sa pohľadávka veriteľa len jedného z manželov mohla pri výkone
rozhodnutia uspokojiť
z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov;
ak by snaha o ochranu spoločného majetku, napr. aj z dôvodu extrémnej nespravodlivosti existovala, §
147 ods. 1 by ju znegoval. Inak povedané, ustanovenie § 147 Občianskeho zákonníka priamo pamätá
aj na pohľadávky len proti jednému z manželov a pre tento prípad pripúšťa ich uspokojenie
aj
zo spoločného majetku.“
12. Z vyššie uvedeného je tak zrejmé, že potom, ako súd prvej inštancie vytvorí priestor žalovanému
1a/ a žalovanému 1b/ na vyjadrenie k žalobe, bude sa prejudiciálne zaoberať otázkou posúdenia
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, a to aj vo vzťahu k rozsudku vo veci, pôvodne
vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom, sp. zn. 10C/335/2014, resp. sp. zn. 10C/1/2020
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 27Co/97/2021 a v ňom vysloveným názorom
v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Cdo/263/2019, v dôsledku čoho opätovne
posúdi, či je podaná žaloba dôvodná.
13. Na základe týchto záverov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie a rozhodnutie s tým, že súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom, ako odvolacieho, tak
aj ústavného súdu a dovolacieho súdu.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie

nie

je

prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).