Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/195/2018 z 26. 12. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 26. decembra 2018, sp. zn. 6Co/195/2018, ECLI:SK:KSTN:2018:3614203370.2 Krajský súd Trenčín | 6Co/195/2018 | ECLI:SK:KSTN:2018:3614203370.2 | 2018-12-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6a8a830a-d6a9-450f-9eaa-e5c104456c79 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3614203370.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/195/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3614203370
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3614203370.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek
senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: Q., právne
zastúpeného: O. proti žalovanému: T., právne zastúpenému: H., za účasti C. (s účinnosťou do
30.06.2016 vedľajšieho účastníka na strane žalovaného), zastúpeného Y., o zaplatenie sumy 6.080,80
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 24.okóbra
2017, č.k. 5C/166/2014-275, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - zamietajúcej časti a v súvisiacej časti o náhrade trov
konania medzi stranami sporu p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie žalobu v časti
istiny 4.256, 56 eur, v časti úroku z omeškania zo splátok za obdobie od 21.06.2011 do 08.02.2012
vo výške 18,76 eur, v časti 9 % úroku z omeškania ročne zo sumy 4.256, 56 eur od 09.02.2012 do
zaplatenia zamietol. Konanie v časti istiny 912,12 eur a v časti úroku zo omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 912,12 eur od 09.02.2012 do zaplatenia zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný
má právo voči žalobcovi na náhradu trov konania vo výške 100 %. Vedľajšiemu účastníkovi náhradu
trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 03.06.2014 doručil žalobca súdu žalobu, ktorou sa
voči pôvodne žalovaným v l. a 2. rade spoločne a nerozdielne domáhal zaplatenia sumy 6.080,80 eur,
úroku z omeškania zo splátok za obdobie od 21.06.2010 do 08.02.2012 vo výške 115,34 eur, ročného
úroku z omeškania 9% ročne zo sumy 6.080,80 eur od 09.02.2012 do zaplatenia a trov konania na tom
základe, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 15.12.2011 medzi postupcom
U. a žalobcom, postúpil mu postupca pohľadávku voči žalovaným v l. a 2. rade. Postupca a
žalovaní dňa 09.02.2007 uzavreli zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, súčasťou ktorej boli aj všeobecné
obchodné podmienky právneho predchodcu žalobcu. Ďalej dôvodil, že zmluva obsahuje všetky znaky a
spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka,
je absolútnym obchodom podľa § 261 ods.3 písm. d/ Obchodného zákonníka a preto právne vzťahy zo
zmluvy o úvere sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov
záväzkového vzťahu. V tomto prípade použitie Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy. Žalovaný
žiadal žalobu zamietnuť. Súd prvej inštancie rozsudkom pod sp.zn. 5C/166/2014-174 zo dňa 19.11.2015
zaviazal žalovaného v l/, aby zaplatil žalobcovi sumu 5.168,68 eur, úrok z omeškania zo
splátok za obdobie od 21.06.2011 do 08.02.2012 vo výške 18,76 eur, ročný úrok z omeškania 9% ročne
zo sumy 5.168,68 eur od 09.02.2012 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol, konanie voči žalovanej



v 2/ zastavil. V dôsledku odvolania žalovaného voči vyhovujúcej časti, bol rozsudok v tejto časti
Krajským súdom v Trenčíne pod sp.zn. 6Co/222/2016-222 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie, v
zamietajúcej časti bol rozsudok potvrdený, čím v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňa 29.11.2016, v
zastavujúcej časti nebol odvolaním dotknutý. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal
otázkou splnenia zákonných predpokladov pre platné postúpenie pohľadávky na žalobcu daných ust. §
92 ods. 8 ZoB, teda neskúmal danosť aktívnej legitimácie žalobcu.

3. V priebehu následného konania pred súdom prvej inštancie žalobca tvrdil, že jeho právny predchodca
dodržal všetky podmienky, ktoré mu ukladá ustanovenie § 92 ods.8 Zákona o bankách (ďalej len
„ZoB“), keďže žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením
záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, namietal však, že ustanovenie
§ 92 ods.8 ZoB nemožno spájať z aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo
systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava
výnimiek z bankového tajomstva a toto nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale
iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva, táto norma
nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanému, ale
administratívnu zodpovednosť banky postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods.1
ZoB, poukazujúc na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha PhD, publikovaný v časopise Súkromné
právo č. l/2015 podľa ktorého s doručením výzvy žalovaným nemôže byť spojená sankcia v podobe
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcia vyplývajúca z § 50 ods.1 Zákona o
bankách. Predložil však súdu výzvu právneho predchodcu žalobcu zo dňa 25.11.2008, ktorou tento
pred postúpením pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods.8 zákona o bankách vyzval žalovaného
na úhradu omeškaných splátok, tiež platobnú históriu úveru, v ktorej sa opakovanej
vyskytuje položka "vygenerovanie upomienky" (10.07.2008, 26.08.2008, 09.09.2008 a 23.09.2008), z
čoho vyplýva, že žalovaný bol opakovane právnym predchodcom žalobcu vyzývaný na úhradu dlžných
splátok. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie
pohľadávky. Pokiaľ ide o omeškanie, v zmysle prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávky, toto bolo ku
dňu postúpenia 553 dní. Právny predchodca žalobcu splnil zákonom stanovené podmienky zosplatnenia
úveru dané ust. § 565 a 53 ods.9 Občianskeho zákonníka. Žalobca aktívnu vecnú legitimácie a platné
postúpenie pohľadávky preukázal oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, preto žiadal
žalobe vyhovieť, tiež poukázal na ustanovenie § 89 ods.1 Zákona o bankách, podľa ktorého
banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojím klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti
z obchodov odchýlne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne
nezakazuje, alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.
4. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu žiadal žalobu aj v zostávajúcej časti zamietnuť dôvodiac
nedostatkom aktívnej legitimácie na strane žalobcu pre nesplnenie zákonných podmienok na platné
postúpenie pohľadávky. Namietal, že nebolo preukázané, že právny predchodca žalobcu /banka/
zaslala žalovanému výzvu pred postúpením pohľadávky, nebol predložený dôkaz o odoslaní výzvy v
zmysle § 92 ods.8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, žalobca neuniesol dôkazné bremeno splnenia
tejto povinnosti, rovnako nepreukázal jej doručenie za účelom vyhodnotenia dodržania 90 dňovej
lehoty po splatnosti záväzkov žalovaného ako podmienky postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods.8
zákona o bankách. Banka nemôže postúpiť pohľadávku, ktorá nie je splatná, ale iba pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto /(záväzku v omeškaní) peňažnému záväzku, teda právny predchodca žalobcu
(banka) nevyhlásila pred postúpením pohľadávky mimoriadnu splatnosť úveru resp. vyhlásila ju v
rozpore s § 53 ods.9 Občianskeho zákonníka, teda právny úkon - oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti bankou považoval za neplatný.

5. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa
09.02.2007 zistil, že právny predchodca žalobcu U. poskytla žalovanému bezúčelový úver vo výške
4.979,09 eur (150.000,- Sk), ktorý sa zaviazal tento splácať v 119-ich mesačných splátkach po 73,03 eur
so splatnosťou prvej splátky 20.03.2007 a konečnej splatnosti úveru 20.01.2017, pri RPMN 14,92% pri
úrokovej sadzbe 12,60 % ročne. Z oznámenia o postúpení pohľadávky č.l. 23 spisu zo dňa 16.12.2011
vyplynulo, že právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku z tohto úveru vo výške 7.758,17 eur s
príslušenstvom ku dňu 15.12.2011 na žalobcu.

6. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 52 ods. 1, 2 veta prvá, § 52 ods. 3,
4 Obč. zákonníka, § 53 ods. 1, 9, § 54 ods. 1, § 53 ods. 2, 5, § 39, § 121 ods. 1, 3, § 565, § 524 ods. 1, 2,
§ 525 ods. 2 Obč. zákonníka, § 2 písm. a/, b/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení



účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, § 3 ods. 1, 2 citovaného zákona, § 92 ods. 8 Zák. č. 483/2001 Z.z. o
bankách, s odkazom na ktoré zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú, s tým, že na právny vzťah ňou založený
je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva. Skúmajúc ex offo aktívnu vecnú legitimáciu
žalobcu dospel k záveru, že tento nepreukázal platné postúpenie pohľadávky pre nesplnenie
podmienok daných ust. § 92 ods.8 zákona o bankách (výzva právneho predchodcu žalobcu zo dňa
25.11.2008 č.l.214 spisu bola síce vygenerovaná zo systému právneho predchodcu žalobcu avšak jej
doručenie žalovanému žalobca nepreukázal, naviac vo výzve zo dňa 25.11.2008 bola lehota na plnenie
10 dní, čo je v rozpore s ust. §53 ods.9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka (zakotvuje 15 dňovú
lehotu). V danom prípade bolo dohodnutých v zmluve o splátkovom úvere 119 splátok, pričom
Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozhodnutí pod sp. zn 17Co 1277/2015 zo dňa 14.12.2016 poukázal
na to, že „zmluvné dojednanie v bode 7.6.1.VOP, ktoré upravuje možnosť vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti úveru už po 10-ich dňoch omeškania je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods.4
Občianskeho zákonníka, pretože oprávňuje veriteľa už pri omeškaní s jednou splátkou, ktoré omeškanie
môže trvať viac ako 10 dní, žiadať vrátenie celého úveru s príslušenstvom v dôsledku vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru. Pri počte mesačných splátok 108 predstavovala doba splácania 7,5
roka a v pomere k tomuto obdobiu a frekvencii splátok je nesankcionovaná doba omeškania 10 dní
v príkrom nepomere. Uvedené zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Z pripojených VOP bodu 7.6.1právneho predchodcu žalobcu, na ktorý
odkazuje pri zosplatnení úveru, vyplýva, že ak je klient v omeškaní so splatením jednej splátky istiny
alebo úrokov, ktoré trvá viac ako 10 dní je banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. V
danom prípade bolo podľa zmluvy o splátkovom úvere dohodnutých medzi účastníkmi konania 119
splátok a doba splácania bola dohodnutá na 9,8 roka, teda dohodnutá doba zosplatnenia 10 dní je
vychádzajúc z vyššie uvedeného názoru absolútne neplatná, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku,
teda samotné zosplatnenie je neplatné. Naviac právny predchodca žalobcu nepreukázal zaslanie a
doručenie výzvy žalovanému (zo dňa 25.11.2008). Na výzvu súdu na zaslanie takéhoto dokladu,
U. uviedla, aby sa súd obrátil na žalobcu. Žalobca v konaní nepreukázal, že boli splnené zákonné
podmienky stanovené v § 92 ods.8 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, teda, že pohľadávka v čase
postúpenia pohľadávky bola splatná, spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods.8, preto žalobu
ako nedôvodnú pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní zamietol. Pokiaľ ide o
námietku žalobcu, že ustanovenie § 89 ods.1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou
a klientom odchýlne od ustanovení daného zákona (ktoré bolo dohodnuté v bode 19.16 VOP) súd
poukázal na to, že toto ustanovenie bolo jednostranne prijaté bankou bez možnosti žalovaného ako
spotrebiteľa sa k nemu vyjadriť, teda vyjednávacia sila žalovaného ako spotrebiteľa bola v danom smere
len iluzórna, nebolo individuálne dojednané v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dáva banke
nekontrolovateľnú možnosť s pohľadávkou žalovaného nakladať a nekontrolovateľne ju postupovať na
tretie osoby kedykoľvek, teda v akomkoľvek štádiu teda aj pred zosplatnením, pričom žalovaný
môže previesť svoje záväzky len s predchádzajúcim písomným súhlasom banky, čo nie je na prospech
spotrebiteľa, ktorý stratí prehľad o tom, komu má vlastne plniť a kto je jeho veriteľom. Súd teda dospel k
záveru, že v danom prípade bola pohľadávka postúpená v rozpore s §53 ods.9 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, teda v rozpore so zákonom a takéto postúpenie pohľadávky
je absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka, preto žalobu nad rámec následne uvedenej
zastavujúcej časti zamietol. Konanie v časti istiny 912,12 eur a v časti úroku zo omeškania vo výške 9
% ročne zo sumy 912,12 eur od 09.02.2012 do zaplatenia podľa § 145 ods.2 CSP zastavil z dôvodu,
že v tejto časti vzal žalobca žalobu v priebehu konania späť.

7. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods.1 CSP tak, že žalovanému priznal vzhľadom na plný
úspech náhradu trov konania vo výške 100%, vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal.

8. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca smerujúc
odvolanie voči vyhovujúcemu výroku a súvisiacemu výroku o náhrade trov konania, navrhujúc
odvolaciemu súdu jeho zmenu v týchto častiach tak, že žalobe bude vyhovené a žalovaný bude
zaviazaný voči nemu k náhrade trov tak prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania. Uplatňujúc
dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne
závery) namietal, že dohoda zmluvných strán o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokmi
v pravidelných mesačných splátkach, nemá žiaden vplyv na výšku, alebo existenciu záväzku dlžníka,
týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho záväzku a závisí na vôli veriteľa. Považuje za absurdné, ak súd
pod pojmom pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku rozumie v prípade vracania poskytnutých
peňažných prostriedkov zo zmluvy o úvere v splátkach len tie mesačné splátky úveru, ktoré sa už



stali splatnými. Podľa jeho názoru pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku zodpovedá celej
nesplatenej pohľadávke, teda zvyšku úveru. Ani zo znenia ust. § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, že predmetom
postúpania môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Zmyslom ustanovenia je
vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní,
a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený
zostatok, zaniká. Pokiaľ by aj zákonodarca mienil upraviť oprávnenie banky postupovať len splatný
záväzok, bola by v praxi takáto úprava neaplikovateľná, odkazujúc na rozhodnutie KS Žilina zo dňa
30.06.2016 sp. zn. 5Co/228/2016, vychádzajúc z ktorého vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru
postupcom, nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Taktiež poukazoval na bod 19.16
VOP, podľa ktorého klient výslovne súhlasil s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek
svoje pohľadávky, pričom si mohla so svojím klientom zmluvne takto práva a povinnosti upraviť odchýlne
od zákona alebo osobitného predpisu, ak to tieto výslovne nezakazovali. Takáto dohoda nevykazuje
znaky nevyváženosti, ak veriteľ môže aj bez súhlasu dlžníka postúpiť svoju pohľadávku a dlžník môže
postúpiť svoj záväzok voči veriteľovi na iného len so súhlasom veriteľa, má to základ vo funkcii súhlasu,
ktorým je ochrana veriteľa a nemôže to zhoršiť alebo znemožniť uspokojenie pohľadávky veriteľa
(poukazujúc na rozhodnutia iných odvolacích súdov z roku 2016, príkladmo KS Prešov 10Co/76/2016,
9Co/145/2015). V súvislosti so svojou aktívnou legitimáciou v konaní uviedol, že predložil relevantné
oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré zakladá bez ďalšieho jeho aktívnu
legitimáciu a súd má povinnosť z neho vychádzať (poukazom na rozsudok NS SR z 11.06.2003 sp. zn.
4Obo 210/01). Zastáva však názor, že aktívnu legitimáciu nemožno spájať s ust. § 92 ods. 8 ZoB. Ak
by zákonodarca mienil v tomto ustanovení upraviť podmienky, ktorých splnenie je potrebné na platné
postúpenie pohľadávky veriteľa, tak by to premietol do poznámky pod čiarou k ust. § 4 ods. 6 ZoSÚ.
K tomuto však nedošlo. Splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 ZoB, nie je podmienkou pre platné
postúpenie pohľadávky. S nedoručením výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti
zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcia vyplývajúca zo ZoB, konkrétne zodpovednosť banky
v zmysle ust. § 50 ods. 1 ZoB. Poukázal tiež na to, že ku dňu postúpenia pohľadávky bol žalovaný
v omeškaní po dobu 1199 dní, najneskôr od 20.07.2008, kedy poslednýkrát vykonal úhradu titulom
úveru a k postúpeniu pohľadávky došlo až dňa 15.12.2011, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného
so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol 1 rok. Odkazoval na
rozhodnutie KS Prešov zo dňa 16.03.2016 sp. zn. 12Co/223/2015, v ktorom odvolací súd poukázal na
to, že určitá výnimka je aj v § 92 ods. 8 ZoB, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len časti
toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahne 1 rok, môže
postúpiť takúto pohľadávku inej banke aj bez súhlasu klienta, kde odvolací súd poukázal na to, že nebola
dostatočne posúdená príloha č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, kde sa konštatuje omeškanie s
plnením peňažných záväzkov po dobu viac ako 1304 dní. Dôsledkami porušenia ust. § 38 ods. 9 zák.
č. 21/92 Zb. sa zaoberal aj NS ČR v rozsudku 29 Odo 1613/2005, na odôvodnenie ktorého poukazuje
v súvislosti s neoprávneným porušením bankového tajomstva. Vzhľadom na uvedené zastáva názor,
že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania. Svoju
aktívnu legitimáciu preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako
aj zmluvou o postúpení pohľadávok s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok.

9. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom právneho zástupcu
navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdiť, žalobcu
zaviazať nahradiť mu trovy odvolacieho konania. Rozhodnutie považuje za vecne správne, odvolanie
žalobcu za nedôvodné, so skutočnosťami v ňom uvedenými sa nestotožňuje. Opakovane poukazuje na
to, že žalobca nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu, keďže nepreukázal doručenie výzvy jeho právnym
predchodcom žalovanému a súčasne bola postupovaná nezosplatnená pohľadávka, čo je v rozpore so
zákonom. Banka nemôže postúpiť pohľadávku, ktorá nie je splatná. Uvedené vyplýva z ust. § 92 ods.
8 ZoB. Ak zákon hovorí o omeškaní klienta banky so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku,
potom sa nesplnená povinnosť klienta banky musí rozhodne týkať splatných splátok úveru. Pripustením
k názoru žalobcu by prišlo k situácii, že banka by týmto spôsobom mohla postúpiť akýkoľvek živý úver
po uplynutí relatívne krátkej doby v porovnaní s dobou, na ktorú sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú na
akýkoľvek subjekt. Toto oprávnenie však nemá žalobca, keďže nemá bankovú licenciu. Pokiaľ žalobca
poukazuje na bod 19.16 VOP v súvislosti so súhlasom žalovaného s postúpením pohľadávky, tak toto
ustanovenie je neplatné z viacerých dôvodov, a preto sa jeho obsahu nemôže žalobca dovolávať. Je v
rozpore s kogentným ustanovením § 92 ods. 8 ZoB. Ide o ustanovenie svojím významom nepochybne
dôležitým a spotrebiteľ mal byť naň výslovne upozornený. Bolo však zakomponované do formulárových
VOP, ktoré spotrebiteľ nemôže nijako ovplyvniť. Vzdáva sa tak svojej ochrany do budúcna. Aj samotný



obsah tohto ustanovenia vytvára polemiky nad tým, prečo by banka mohla postupovať bez súhlasu
klienta napr. premlčané pohľadávky a podobne. S tvrdeniami žalobcu, že účelom § 92 ZoB je úprava
výnimiek z bankového tajomstva a že toto ustanovenie nehovorí nič o podmienkach platnosti postúpenia,
nemožno súhlasiť, nakoľko o tom, že ustanovenie sleduje aj podmienky postúpenia je zjavné nielen z
jeho obsahu, ale aj z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu, na obsahu ktorej v odvolaní poukazuje.
Vychádzajúc z nej hlavným účelom tohto ustanovenia bolo nielen prelomenie bankového tajomstva, ale
aj úprava možnosti použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to
aj osobe, ktorá nie je bankou. Boli tu na tomto mieste stanovené podmienky, za akých je možné postúpiť
bankovú pohľadávku a jednou z nich je zaslanie písomnej výzvy klientovi, ako aj zročnosť bankovej
pohľadávky, ktorá je premetom postúpenia. Poukázal na ust. § 40 ods. 1 OZ, pokiaľ ide o formu právneho
úkonu, nedodržanie ktorej má za následok jeho absolútnu neplatnosť a tiež na § 39 OZ upravujúci
absolútnu neplatnosť právneho úkonu v prípade jeho rozporu s dobrými mravmi, či obchádzania zákona.
Doručenie preukázateľne odoslanej písomnej výzvy banky dlžníkovi je jednou z podmienok pre platné
postúpenie pohľadávky, čo ustálila aj súdna prax odvolacích súdov (príkladmo rozsudok KS Prešov
4Co/145/2014). Keďže žalobca nepreukázal doručenie takejto písomnej výzvy a keďže žalobca splnenie
týchto podmienok nepreukázal, môže to mať za následok jediné, a to súdom prvej inštancie vyvodený
záver o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. V súvislosti s uvedeným záverom na ich podporu
poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov. Žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.
Ak by aj žalobca doložil výzvu zo systému, musí preukázať, že túto výzvu aj skutočne banka žalovanému
zaslala a doručila.

10. Žalobca vo svojej písomnej replike na vyjadrenie žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu
uviedol, že trvá v celom rozsahu na podanom odvolaní, ako aj odvolacom návrhu. Poukázal na uznesenie
KS Trnava zo dňa 10.01.2018 č.k. 24Co/147/2017-190, uznesenie KS Prešov zo dňa 08.02.2018 č.k.
10Co/57/2017-230, ktoré podľa jeho názoru podporujú správnosť záverov, ktoré uvádzal ako skutkové
dôvody odvolania proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

11. Žalovaný vo svojej duplike na repliku žalobcu prostredníctvom právneho zástupcu, poukázal na
aktuálnu rozhodovaciu prax NS SR zaoberajúcu sa danou problematikou, z ktorej plynie, že jednou z
podmienok platného postúpenia pohľadávky bankou je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky
dlžníkovi a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní, ktorá okrem ďalších musí byť
splnená pre prípad platného postúpenia pohľadávky, k naplneniu čoho v posudzovanej veci nedošlo.

12. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v znení
neskorších predpisov.

13. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

14. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

15. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že
spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s
uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia
a jemu predchádzajúceho konania.

16. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej - zamietajúcej časti
a v súvisiacej časti o náhrade trov konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario),
keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania



nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zastavujúcej časti
suspenzívnym účinkom odvolania dotknutý nebol, preto nebol ani predmetom odvolacieho prieskumu.

17. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389
ods. 1 písm. a/ CSP a existenciu takejto vady ani odvolateľ netvrdil.

18. Vychádzajúc z obsahu odvolania žalobca namietal nesprávne skutkové a právne závery súdu prvej
inštancie v otázke posudzovania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, čím uplatnil vo svojom odvolaní
odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).
19. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP . Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli
v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

20. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

21. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory
v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v dôsledku nesplnenia
zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky voči žalovanému na žalobcu ( § 92 ods. 8
zákona o bankách) s následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky na žalobcu ( § 39 OZ), v
dôsledku čoho žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu
(§ 255 ods.1 CSP). Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne a presvedčivo odôvodnil v
súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu
s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

22. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie a s
prihliadnutím na obsah odvolania žalobcu uvádza odvolací súd nasledovné skutočnosti:

23. Súd prvej inštancie žalobu na zaplatenie žalovanej sumy zamietol z dôvodu, že dospel k záveru o
nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v dôsledku nesplnenia zákonných podmienok pre platné
postúpenie pohľadávky voči žalovanému na žalobcu (§ 92 ods. 8 zákona o bankách).

24. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
žalobcu ním uplatnené právo resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existenciou tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo
pasívnej, existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania
(viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009).

25. Postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že na základe zmluvy uzavretej v písomnej forme
medzi doterajším veriteľom (postupcom, cedentom) a treťou osobou (postupníkom, cesionárom) postúpi



pôvodný veriteľ svoju pohľadávku proti dlžníkovi (cesus) novému veriteľovi, a to buď za odplatu, alebo
bezodplatne. Postupník sa stane novým veriteľom, nadobúda pohľadávku (s príslušenstvom a právami
s ňou spojenými). Postupca stráca postúpenú pohľadávku s celým príslušenstvom a všetkými právami
s ňou spojenými. Nie je ďalej oprávnený pohľadávku vymáhať a prijímať od dlžníka plnenie.

26. Ustanovenie § 525 Občianskeho zákonníka určuje, ktoré pohľadávky nemožno platne postúpiť.
Okrem toho môže byť postúpenie určitých pohľadávok zakázané špeciálnymi predpismi, prípadne
postúpenie môže byť zákonom síce dovolené, ale len za určených podmienok.

27. Takýmto prípadom je ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom
v čase cesie (postúpenia) pohľadávky.

28. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., môže byť banková pohľadávka postúpená (alebo jej
časť), ak je (1.) splatná, a to až po predchádzajúcej (2.) písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené (3.)
omeškanie klienta so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

29. Uvedené skutočnosti sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré
musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (príkladmo rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 6Co/119/2013). Splnenie osobitných zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa
vyžaduje z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná
možnosť dohľadu a dozoru NBS ako centrálnej banky.

30. Následkom postúpenia pohľadávky, ohľadne ktorej cesia podľa § 525, alebo podľa špeciálnych
predpisov nie je dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so zákonom (§ 39).
Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadne ktorej to zákon zakazuje, (alebo ohľadne ktorej postúpenie
podmieňuje splnením zákonných podmienok, ktoré splnené neboli), ide o cesiu neplatnú od počiatku ex
tunc a jej neplatnosť nemožno zhojiť.

31. Z uvedeného dôvodu v týchto prípadoch nemožno vôbec hovoriť o platnej cesii, postupca zostáva
veriteľom svojej pohľadávky, ktorá na postupníka neprechádza pre neplatnosť zmluvy.

32. Písomná výzva banky klientovi (dlžníkovi alebo ručiteľovi; klientom v zmysle § 5 písm. h/ zákona
o bankách je osoba, s ktorou má banka alebo pobočka zahraničnej banky v rámci výkonu
bankových činností uzavretý obchod, ktorým je vznik, zmena alebo zánik záväzkových vzťahov medzi
bankou a klientom), je predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky, alebo jej časti na inú osobu.
Písomné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, na ktoré poukazuje v odvolaní, nie
je výzvou (a to ani vo vzťahu k splátkam, ktoré neboli platne zosplatnené), ako má na mysli citované
ustanovenie, a ani ju nenahrádza. Žalobca nepredložil dôkaz o tom, že postupca pred postúpením
vyzval žalovaného (zaslal a doručil im výzvu) na zaplatenie splátok, ktoré boli k momentu postúpenia
splatnými. Zmluva o postúpení pohľadávky je preto pre rozpor so zákonom o bankách (§ 92 ods.
8) podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Možno preto uzavrieť, že žalobca nepreukázal v tomto
smere základnú podmienku kogentne stanovenú v § 92 ods. 8 zákona č 483/2001 Z. z.. Neplatnosť
zmluvy o postúpení pohľadávok pri nepreukázaní splnenia podmienky postúpenia reprezentovanej
písomnou výzvou banky pred postúpením spôsobila tak nedostatok prechodu žalobou uplatneného
práva na žalobcu a teda aj nedostatok jeho aktívnej legitimácie, za existencie ktorého deficitu, mu
nemohlo svedčiť ani oprávnenie na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a do úvahy neprichádzalo
ani odchýlenie sa účastníkov úverového vzťahu od zákonnej úpravy v prospech takej úpravy, ktorá je
jasne svedčiaca výlučne v prospech žalobcu.

33. Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách (pôvodne § 92 ods. 7) tiež vyplýva, že banka môže postúpiť
inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. V doslovnom znení
dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu sa uvádza: „V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút
postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ V
posudzovanej veci vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, konečná splatnosť poskytnutého
úveru s právnym predchodcom žalobcu (U.) bola dohodnutá do 20. 01. 2017. Zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 15. 12. 2011 mala U.. ako postupca žalobcovi ako postupníkovi postúpiť predmetnú
pohľadávku z úveru v celom rozsahu, to znamená aj v časti do uvedeného momentu nesplatných
splátok. Ku dňu postúpenia pohľadávky však preukázateľne nebol splatný celý úver, keďže neboli



splnené zákonné podmienky pre jeho platné zosplatnenie a preto tento nebol oprávnený postúpiť svoju
pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok je
preto aj z tohto dôvodu, pre rozpor so zákonom (nielen kódexového typu) neplatným právnym úkonom
podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Postupca teda neukončil ku dňu postúpenia záväzkovo-právny
vzťah uzatvorený medzi postupcom na jednej strane a žalovaným na strane druhej, nebola platne
vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, zmluva nebola vypovedaná a taktiež nedošlo k odstúpeniu
od zmluvy. Správny je preto záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej legitimácie na strane
žalobcu.

34. Žalobca argumentuje, že nebola povinnosť na strane žalobcu či jeho predchodcu pristúpiť k
zosplatneniu, čo odvolací súd nespochybňuje, avšak pripúšťa platné postúpenie nezaplatených splátok
až po ich splatnosti.

35. Odvolací súd dospel teda zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca
nepreukázal splnenie zákonom požadovaných predpokladov na postúpenie pohľadávky, zmluva o
postúpení pohľadávky je neplatná a postupca (banka) zostáva veriteľom svojej pohľadávky, ktorá na
žalobcu pre neplatnosť zmluvy ( § 39 OZ) neprešla. Jeho žaloba na plnenie bola už z uvedeného
dôvodu správne zamietnutá, preto posudzovanie zostávajúcich námietok odvolania je nadbytočné.

36. Bez právneho významu v konečnom dôsledku je poukaz žalobcu na rozhodnutia iných odvolacích
súdov, keďže súdom prvej inštancie prijaté závery týkajúce sa splnenia podmienok, za ktorých môže
banka postúpiť pohľadávku, sú v súlade tiež s právnym názorom vysloveným NS SR (rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017), v odôvodnení ktorého tento uvádza:
„Podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť
svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu
prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy
o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.)“. Od vyššie uvedeného názoru nemá
odvolací súd dôvod sa odkloniť ani v posudzovanej veci a s týmto sa plne identifikuje.

37. Vecne správne za týchto okolností je tiež rozhodnutie o náhrade trov konania medzi stranami sporu.

38. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania tak nebolo možné ani v tomto smere považovať za
opodstatnené.

39. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
v celom rozsahu vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP v napadnutej - zamietajúcej časti a v
súvisiacej časti o náhrade trov konania potvrdil. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie
neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a
ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

40. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalovanému vo vzťahu k žalobcovi v rozsahu 100% s
poukazom na to, že zaznamenal v odvolacom konaní plný úspech.

41. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaného, rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262
ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).