{"guid": "693f2d59-793c-4c52-9893-5ce638c8b1ba:ab4ee45b-a95b-4576-9092-136ca33513fa", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3613202182.2", "spisova_znacka": "8Cob/94/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8Cob/94/2017 z 16. 1. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 16. januára 2018, sp. zn. 8Cob/94/2017, ECLI:SK:KSTN:2018:3613202182.2", "identifikacne_cislo": "3613202182", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Darina Legerská", "sudca_id": 893, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-legerska-893", "datum_vydania": "2018-01-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Zmenky"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1950/191/#paragraf-17", "nazov": "§ 17 ZZŠ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1950/191/#paragraf-17", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/191-1950/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-52", "nazov": "§ 52 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-52", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-54", "nazov": "§ 54 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-54", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-54"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1950/191#paragraf-17", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-52", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-54"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ab4ee45b-a95b-4576-9092-136ca33513fa", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3613202182.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2018:3613202182.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2018:3613202182.2/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/94/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3613202182
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3613202182.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek
senátu JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika, IČO: 264 29 705, proti žalovanému: K. D.,
bytom C. V. XXXX/XX, N., o zaplatenie zmenkovej sumy 1.259,83 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č. k. 5Cb/79/2013-143 zo dňa 22. novembra 2016,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e.

Žalovanému     sa  nárok  na  náhradu  trov  odvolacieho   konania proti  žalobcovi       n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie  zamietol návrh žalobcu a žalovanému  nepriznal náhradu
trov konania. Uviedol, že žalobca sa proti žalovanému domáhal podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu (ďalej len Nariadenie) zaplatenia zmenkovej sumy 1.259,83 Eur, zmenkového úroku
0,25 % denne zo sumy 1.259,83 Eur  od 01.03.2010 do zaplatenia, 6% ročného úroku  zo zmenkovej
sumy 1.259,83 Eur od 04.06.2010 do zaplatenia, zmenkovej odmeny vo výške 1/3 % zmenkovej sumy,
t.j. 4,20 Eur a trov konania.  Zmenka bola vystavená  na sumu 1.259,83 Eur, pričom do jej textu bol poňatý
záväzok  zaplatiť  zmenku  pri predložení na rad zmenkového veriteľa. Vystaviteľ zmenky  doposiaľ
na zmenkovú sumu zaplatil 0 Eur na istinu a na úroky. Pred začatím konania  žalovaný zaplatil sumu
200 Eur, preto súd prvej inštancie v tejto časti konanie zastavil. Žalobca pred začatím konania  vzal
žalobu späť v časti zmenkového úroku 0,19 % denne. Súd prvej inštancie  rozhodol o zastavení konania
samostatným uznesením zo dňa 29.04.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17.06.2016 s tým, že
v ostatných častiach zostal žalobný petit nezmenený. Súd prvej inštancie konal   podľa § 180 CSP. Zo
zmenky vystavenej  žalovaným dňa 10.08.2009 na rad N., s.r.o. súd  prvej inštancie zistil, že zmenka
bola splatná pri predložení / vistazmenka/ s doložkami „ bez protestu“ a „na zaplatenie predložiť v lehote
4 rokov od vystavenia“. V ľavom dolnom rohu zmenku
v rámčeku sa nachádza číslo spotrebiteľskej zmluvy o úvere č.XXXXXXXXX.  Zo zmluvy
o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 10.08.2009  súd prvej inštancie zistil, že spoločnosť N. s.r.o. uzatvorila
so žalovaným   na predtlačenom formulári zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanému  poskytnutý
úver vo výške 600 Eur. Žalovaný potvrdil prevzatie sumy.  Zmluva neobsahuje RPMN. V bode 17
všeobecných podmienok úveru  bola uzavretá dohoda o vyplnení zmenky, podľa ktorej na zabezpečenie
peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho zo zmluvy o úvere vystavil dlžník zmenku, v ktorej neboli
vyplnené zmenková suma a dátum úročenia zmenkovej sumy. V bode 20 všeobecných podmienok bolo
uvedené, že všetky právne vzťahy sa budú spravovať podľa  § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka.  Pri
určení právomoci, vecnej a miestnej príslušnosti postupoval súd prvej inštancie podľa článku 3, článku



25 bod 1 písm. a/ Nariadenia č. 861/2007 a podľa článku 16 bod 2 Nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti,
uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí
v občianskych  a obchodných veciach . Pri určovaní rozhodného práva postupoval súd prvej inštancie
podľa § 10 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb.  o medzinárodnom práve súkromnom
a procesnom (ďalej len ZMPSP) v spojení s článkom 6 ods. 1 Nariadenia č. 593/2008
o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky a danú vec posudzoval podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky, nakoľko zmenka bola vystavená v Slovenskej republike, platobné miesto a sídlo pôvodného
remitenta bolo v Slovenskej republike. Indosamentom sa do právneho vzťahu dostal cudzí prvok, čo
však nemôže zmeniť uplatňované rozhodné právo. Právnu vec posúdil súd prvej inštancie podľa ním
citovaných príslušných ustanovení slovenského hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona č.
191/1950 Zb. zmenkového    a šekového (ďalej len ZZŠ), zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v čase uzavretia zmluvy. Predmetom konania bol nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej
vistazmenky vystavenej žalovanou pôvodne ako blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti
N. s.r.o. zo zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie posudzoval, či zmluva, na základe ktorej  vznikla
zabezpečená zmenkou je platná a či vzniklo právo  na vyplnenie blankozmenky.  Súd prvej inštancie
zistil, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 10.08.2009  je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle §
52 Občianskeho zákonníka, je formulárovou (typovou zmluvou), pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť
ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami bola spoločnosť N. s.r.o.  X.: XXXXXXXX a žalovaný ako
fyzická osoba nepodnikateľ,  teda žalovaný nekonal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti
a je teda spotrebiteľom. Podľa predmetnej  zmluvy bol úver veriteľom poskytnutý  žalovanému na
výkon povolania. V danom prípade  bol úver poskytnutý na súkromný účel  žalovaného ako  fyzickej
osoby nepodnikateľa. V pochybnostiach má dôkazné bremeno veriteľ. Nespotrebiteľský úver musí byť
preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa
nejedná o zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, keďže zo zmluvy vyplýva, že finančné
prostriedky boli veriteľom dlžníkovi odovzdané a prevzaté pri podpise zmluvy, teda sa jedná o zmluvu o
pôžičke.  Konštatoval, že súčasťou zmluvných podmienok bol aj článok 17, označený ako dohoda
o vyplnení zmenky, na základe ktorého na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho
zo zmluvy o úvere voči veriteľovi ako remitentovi vystavil dlžník zmenku,      v ktorej neboli vyplnené
zmenková suma a dátum začiatku úročenia  zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú
sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý
dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti
splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky, pričom zmenková suma
bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú
ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak,
že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu štyri týchto podmienok stal splatný celý dlh.   Z dojednania
obsahu bodu 20 všeobecných podmienok poskytnutia úveru  súd prvej inštancie vyvodil, že tento bod
bol jednostranne formulovaný veriteľom v úmysle obísť ustanovenia chrániace spotrebiteľa, či už  v
zákone o spotrebiteľských úveroch alebo Občianskeho  zákonníka. Dohodu o voľbe práva, ktorá nebola
individuálne dohodnutá, vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienkou podľa § 53 ods.4 písm. a/
Občianskeho zákonníka
a konštatoval jej absolútnu neplatnosť (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo
20/2009). V zmluve o úvere absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru, o výške úroku z úveru,  najmä
o výške RPMN a o priemernej RPMN, o výške, o počte, termínoch splatnosti splátok, úrokov a iných
poplatkov a poradie v akom sa budú splátky priraďovať       k jednotlivým nesplateným zostatkom  podľa
§ 4 ods. 2 písm. g/, h/, i/, j/, k/, ods. 3 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
účinného v čase uzavretia zmluvy
o spotrebiteľských úveroch, ktoré majú za následok,  že úver je zo zákona  bezúročný a bez poplatkov.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o úvere je koncipovaná tak, že je
v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to
nielen v zabezpečovacích ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch ako sú zmluvné pokuty a
blankozmenka, ale celá zmluva vrátane obchodných podmienok je koncipovaná výlučne v prospech
veriteľa a obsahuje len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Teda samotný obsah a účel zmluvy
sa priečia dobrým mravom a sú v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, čo spôsobuje
jej absolútnu neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Preto nemohlo veriteľovi vzniknúť právo
na vyplnenie blankozmenky. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 4Obo 161/2007 zo dňa 06.05.2008
konštatoval, že na základe absolútne neplatnej úverovej zmluvy nemohlo vzniknúť žalobcovi právo na
vyplnenie blankozmenky. Právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj



z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods.4 písm. a) Občianskeho zákonníka, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5
tohto zákona neplatná. Hoci použitie zmenky ako uhradzovacieho ako aj zabezpečovacieho  prostriedku
v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi bolo zákonom zakázané až s účinnosťou od 01.01.2011, to
neznamená, že  v spotrebiteľských zmluvách uzavretých pred týmto dátumom nemožno zmluvné
ustanovenia o použití zmenky vyhlásiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
V danom prípade považoval súd prvej inštancie dojednanie dohody o vyplnení zmenky za neprijateľnú
zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá
pre nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť veriteľa domáhať sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane
vysokej sumy úroku 0,25 % denne ako sankcie spojenej
s nesplnením záväzku. Taktiež sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm.
a) Občianskeho zákonníka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ale vychádza len zo všeobecných
podmienok, ktoré boli veriteľom jednostranne stanovené a jej obsah nemohol dlžník nijakým spôsobom
ovplyvniť. Ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka,
nakoľko prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol veriteľ povinnosť niesť dôkazné
bremeno na spotrebiteľa (napr.
v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950 Zb). Na rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie
čl. I § 10 zákona č.191/1950 Zb. (vyplnenie zmenky v rozpore s tým čo bolo dojednané) v danom
prípade je celá dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky neplatná, čo má taký istý dôsledok, ako
keby nebolo dojednané vôbec nič. Za takýchto okolností vôbec nevzniklo veriteľovi ako remitentovi právo
na vyplnenie bankozmenky, blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou. Z vykonaného dokazovania
dospel súd prvej inštancie k záveru, že konanie, ktorým veriteľ prijal zmenku s vysokým úrokom  nie
je možné považovať za výkon práva, ktorý je  v rozpore s dobými mravmi stanovenými v § 3 ods.
l Občianskeho zákonníka a pokiaľ by išlo o režim Obchodného zákonníka v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku, ktoré konanie nemôže požívať právnu ochranu. Vzhľadom k tomu, že
predmetná zmenka bola vystavená v prospech veriteľa a jej prvého majiteľa, ktorý je podnikateľom,
vykonávajúcim svoju podnikateľskú činnosť aj poskytovaním úverov nebankovým spôsobom a súd prvej
inštancie mal vedomosť o činnosti veriteľa z iných súdnych konaní, bol vo veci reálny predpoklad, že
právo uplatňované v danom konaní zo zmenky môže mať právny základ v spotrebiteľskom vzťahu.
V zmysle platných predpisov a judikatúry ESD je povinnosťou súdu v každom štádiu konania (a v
každom druhu konania), bez výnimky ex offo skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský vzťah a ak
súd príde k pozitívnemu zisteniu, na uvedený vzťah aplikovať právne normy spotrebiteľského práva.
Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie ESD C-419/2011 z 14.03.2013  alebo
rozhodnutie ESD sp. zn. C-76/10, z ktorého vyplýva, že napriek tomu, že v danom prípade sa jedná o
vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktného cenného papiera, je povinnosťou súdu skúmať
postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Samotný ESD v uvedenom prípade z úradnej moci skúmal
postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Súd musí poskytnúť ochranu spotrebiteľskému vzťahu aj
v takom prípade, ak sa uplatňuje právo z indosovanej zmenky. Umožňuje mu to priamo zákon o
spotrebiteľských úveroch, ktorý je k zmenkovému zákonu
v postavení špeciality a lex specialis deroigat lex generali (v tomto prípade aj lex posterior derogat legi
priori). Prednosť má teda zákon o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie preto ani nerozhodol
vydaním zmenkového platobného rozkazu a uviedol, že sa preto nemožno odvolávať iba na ustanovenia
zákona č. 191/1950 Zb.. V rámci rozhodovania
o  právnych vzťahov vo veci súd prvej inštancie aplikoval právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na ochranu
spotrebiteľa. Súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva o úvere a v jej rámci aj ustanovenie článku 17
všeobecných podmienok, ktorý upravuje dohodu o vyplnení zmenky, je neplatná a zmenka nemala
byť vôbec vyplnená, ani následne indosovaná a na jej základe nemožno uplatňovať akékoľvek nároky.
K absolútnej neplatnosti prihliadol súd prvej inštancie ex offo. Predložená zmenka, aj keď obsahuje
všetky náležitosti zmenky, nezabezpečuje konkrétny záväzkový vzťah z poskytnutého úveru. V prípade
spotrebiteľskej zmluvy je súd povinný skúmať kauzu a to aj napriek zneniu zákona č. 191/1950Zb.,
ktorý je prelomený nielen zmenou spoločenských vzťahov, ale aj smernica a judikatúrou  súdov. Súd
prvej inštancie poukázal na to, že treba rozlišovať medzi neplatnosťou zmenky z dôvodu nesplnenia
podstatných náležitostí, resp. vyplnenie v rozpore so zákonom a neplatnosťou zmluvy, dojednania o
vyplnení zmenky za účelom zabezpečenia konkrétnej pohľadávky, či už pre rozpor s dobrými mravmi,
neprijateľnými podmienkami, či nerešpektovaním zákonného obmedzenia maximálnej výšky zmenkovej
sumy, ako tomu došlo v danom prípade (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Obdo
V 43/2006). Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie mal preukázanú absolútnu neplatnosť zmluvy o



úvere, súčasťou ktorej bola v bode 17 Dohoda  o vyplnení zmenky z dôvodu rozporu s dobrými mravmi,
na základe takto neplatnej dohody nevzniklo  právnemu predchodcovi právo  blanco zmenku vyplniť, ako
ani právo na základe zmenky požadovať  plnenie vzťahujúce sa k uvedenému úverovému právnemu
vzťahu. Pretože toto právo nevzniklo, právnemu predchodcovi žalobcu, nemohlo indosovaním ani prejsť
na žalobca Formulovaná dohoda  o vyplnení blanco zmenky predchodcom žalobcu predstavuje  pre
spotrebiteľa dohodu vykazujúcu znaky zjavnej neurčitosti a nezrozumiteľnosti, teda ďalšie dôvody jej
neplatnosti  v zmysle  neprijateľných zmluvných podmienok (napr. § 53 ods. 4 písm. a/ Obč. zák.).
Právny inštitút zmenky je síce založený na prísnej formálnosti zmenkových vzťahov, každopádne by táto
samotná formálnosť  nemala vychyľovať práva, plynúce zo zmenkových vzťahov, v prospech jednej zo
zúčastnených strán. Túto skutočnosť je potrebné brať do úvahy najmä za situácie, kedy zmenková prax
inklinuje k využívaniu zaisťovacej funkcie zmeniek. Zmenkový dlžník
a zmenkový veriteľ  sú síce formálne v rovnom postavení, ale faktická situácia môže byť odlišná a v
tomto prípade aj odlišná bola, kedy na jednej strane vystupoval profesionálny podnikateľ  a na druhej
strane neinformovaný dlžník. Navyše často dochádza k situáciám, kedy je zmenka využívaná vo vzťahu
k tým subjektom, od ktorých nie je možné očakávať hlbšie povedomie o zmenkovom práve. Ústavný
súd Českej republiky vo svojom náleze
z 16.10.2012 sp. zn. Pl 16/12 konštatoval, že súčasné napätie, spojené so zmenkami je spôsobené
najmä ich zneužívaním hlavne voči subjektom, po ktorých nie je možné požadovať špecifické znalosti a
značnú rigiditu zmenkových vzťahov spravodlivo požadovať.
Vo všeobecnej rovine možno súhlasiť s názorom, zdôrazňujúcim význam autonómie vôle
v oblasti záväzkových vzťahov. Napriek tomu však ochrana autonómie vôle nemôže byť absolútna tam,
kde existuje iné základné právo jednotlivca  alebo dokonca ústavný princíp, či iný ústavne aprobovaný
verejný záujem, ktorý je spôsobilý autonómiu vôle proporcionálne obmedziť (rozsudok Ústavného súdu
ČR sp.zn. IV.ÚS 457/10). O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP
tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní väčší úspech   náhradu trov konania nepriznal, lebo  mu žiadne
trovy nevznikli.

2.  Proti rozsudku súdu prvej inštancie proti výroku, ktorou súd žalobu zamietol v časti o zaplatenie 6 %
denného zmenkového úroku a čo do nepriznania náhrady trov konania, podal žalobca v zákonnej lehote
odvolanie z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci  podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods. 1 písm.
b) CSP, keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. V odvolaní
uviedol, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že vo veci vykonal dokazovanie okrem
iného oboznámením sa so zmluvou o úvere, avšak žalobca a žalovaný dokazovanie zmluvou o úvere
či ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli.  S poukazom na § 120 O.s.p. žalobca uviedol, že dokazovanie
v sporovom konaní je ovládané prejednávacou zásadou. Súd vychádza len zo skutočností tvrdených
stranami sporu a vykonáva len tie dôkazy, ktoré strany sporu navrhli. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p.
umožňuje súdu vykonať v sporovom konaní aj iné dôkazy, ako navrhli strany sporu, avšak tento postup
je možný len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhovaných dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie veci
a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať
ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť len
z predloženej zmenky. Súd musí k otázke vykonania iných ako stranami sporu navrhovaných dôkazov
pristupovať vyvážene a svoj postup musí náležite zdôvodniť. V danom konaní súd prvej inštancie svoj
postup nezdôvodnil. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine samo právo  žalobcu.
Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je zmenka jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je
možné ničím iným nahradiť. Žalovaná mohla  na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť
námietky voči zmenke, ak tak však neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to
z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez
návrhu žalovaného a na ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter
žalovaného  ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany nedomáhal, pohľadávku nerozporoval  a svojím
konaním ju  prakticky  uznal. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov
v prospech uplatnenej pohľadávky a neobjektívne podporil v konaní žalovaného. Konanie súdu prvej
inštancie predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý proces garantované v článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Súd prvej inštancie dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj
nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom



zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide
o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju
spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvej inštancie
sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal
a ignoroval predmet sporu. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ. Žalovaný vo všeobecnosti nie je
oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s
pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporom konaní nemôže činiť žalovaný, tým menej tak môže
činiť sám súd. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi,
avšak námietka musí byť vznesená zo strany žalovaného  a predovšetkým žalovaný v tejto situácii nesie
dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba
prevzal súd a suploval aktivitu žalovaného. Uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter, preto v
záujme zachovania rovnosti strán, súd nie je oprávnený žalovaného  na ne  ani upozorniť. Súd porušil
poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods. 1 O.s.p., ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných
prostriedkov a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali
byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. V odvolaní žalobca poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.10.2008, sp.zn. 5Obo 3/2008, rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.08.2002, sp.zn. 25Cdo 1839/2000,  rozsudok Krajského
súdu v Prešove  zo dňa 05.09.201311.2.2014, sp.zn. 10C/79/2013
a  rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici  zo dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013. Navrhol,
aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie
v celom rozsahu a žalobcovi prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré
v odvolaní vyčíslil.

3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala
v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359
a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti
podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok  súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie z dôvodu realizovaného
postupu podľa § 382 CSP
a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

6.  Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je  ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

8. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie  vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán
v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP  a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia hmotného práva, žalobu
o zaplatenie zmenkovej sumy s príslušenstvom a zmenkovej odmeny zamietol. Svoje rozhodnutie súd
prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami  § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku
a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).



9. V súlade s § 387 ods. 3 prvá veta CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie sa
vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu, a preto postup odvolacieho súdu podľa tohto
ustanovenia neprichádza do úvahy.

10.  Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a
ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní
nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/
CSP.

11. V súlade s § 387 ods. 3 druhá veta CSP sa odvolací súd vysporiadal s podstatnými tvrdeniami
žalobcu uvedenými v odvolaní.

12. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania,
a najmä neumožnil stranám sporu vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v
zmysle čl. 5 Nariadenia). Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovaného
námietky voči zmenke, pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako
súčasti práva na spravodlivý proces.

13. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
Nariadenia sú  zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj  primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu, najmä pri
rozhodovaní  o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch  a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

14. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa  posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu ukladá aj
povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií
o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia  čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme
zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.
Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych
postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho procesu alebo
prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne
inými spôsobmi, ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.

15. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaný sa v konaní žiadnej
obrany  nedovolával, námietky voči zmenke  nevzniesol,  a preto mal súd prvej inštancie vo veci
rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje
zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania
s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky
než v ňom uvedené  a  nemá v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi,
napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia
obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie
technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a
najmenej zaťažujúcim spôsobom (čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne
vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať  potrebné
dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek
zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd postup súdu prvej inštancie za
správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval ustálenú judikatúru Súdneho dvora, v zmysle ktorej
je súd  povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.  Aj
keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti prenechávajú do značnej miery smerovanie konania
v dispozícii strany sporu, nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia) dostali do postavenia, aby len



automaticky vytvárali  exekučné tituly vychádzajúce iba            z formálnych náležitostí podkladov
rozhodnutia. Takýto prístup by bol v rozpore so s § 2       ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z., v
ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a
iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia;
rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto       v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe
musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže
viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako
je zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne.
To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu a ani
to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu.  Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť
nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za
ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve
takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných
ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov
spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý
priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie,
ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku
iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť.
Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie  aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako
vyhovením návrhu,  (a to aj za situácie, že by  žalovaný v žalobnej odpovedi  nárok prípadne akceptoval)
a  bol oprávnený aj na vykonanie dôkazov, ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre
také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

16. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému  domáhal zaplatenia zmenkovej sumy s príslušenstvom,
zaplatenia zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to
považuje za potrebné, alebo ak to navrhnú strany sporu, príp. niektorá z nich. V súlade s článkom 19
Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa
riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku
6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Civilným sporovým poriadkom.

17.  Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie  došlo k vadám               v
postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania.
Podľa čl. 5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd  žalovaného  tlačivom C na odpoveď, ktoré prevzal žalovaný
dňa 25.03.2014. Súd prvej inštancie v rámci úradnej činnosti si pripojil z exekučného  spisu sp.zn.
3Er/626/2010 Okresného súdu Partizánske  fotokópiu zmluvy  o úvere č. XXXXXXXXX a všeobecné
podmienky poskytnutia úveru s tým, že následne týmito listinami vykonal dôkaz oboznámením ich
obsahu. Predvolanie na pojednávanie dňa 22.11.2016  prevzal žalovaný dňa 14.11.2016.  Pripojením
zmluvy o úvere a všeobecných podmienok bez návrhu strán sporu, vykonal súd prvej inštancie skutkové
zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku. Súd prvej inštancie
vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 22.11.2016 v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu
a za prítomnosti žalovaného. Právny zástupca žalobcu prevzal predvolanie na pojednávanie dňa
09.11.2016 so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania podľa § 178 CSP, z neúčasti sa
neospravedlnil. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že celú sumu z úveru už zaplatil.  Navrhol žalobu
zamietnuť. Nesúhlasil so zmenkou s tým, že  už nie je ochotný nič zaplatiť.  Doklad o úhrade  stratil, ale
úver určite už zaplatil.  Neuznal  denný úrok vo výške 0,25 %.

18.  Odvolací súd konštatuje, že pre prejednanie veci na pojednávaní dňa 22.11.2016
v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a za prítomnosti žalovaného, na ktorom vykonal súd prvej
inštancie dokazovanie aj zmluvou o úvere a všeobecnými podmienkami, boli splnené podmienky podľa
§ 149 -  § 154  CSP.

19.  Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca a žalovaný mali objektívnu
možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom vrátane tých, ktoré súd prvej inštancie  pripojil
do spisu bez návrhu strán sporu. Súd prvej inštancie mal  možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré
navrhli  strany sporu,  za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká v tomto spore nastala.



Išlo o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný, ale je možné
ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd
prvej inštancie  mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom
zmenky bola spoločnosť N. s.r.o., na rad ktorej vystavil dňa 10.08.2009  žalovaný zmenku, na líci ktorej
sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXXXX.  Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu prvej
inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovaným  má alebo nemá zabezpečovací
charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo
zmluvy
o spotrebiteľskom úvere.

20. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade s
následným stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho
a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v
prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo  povinný zabezpečiť prieskum nároku  v
intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má uplatnený nárok základ. Ak je vystaviteľom
zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu
úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

21. Úlohou  súdov členských štátov Európskej únie (ďalej len „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri
vnútroštátnom práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch
Európskej únie uplatňovať jednotne. Právo Spoločenstva má tú  zvláštnosť, že mení právomoci
vnútroštátneho súdu  v jeho vzťahu k zákonom.  Rozsudok  Súdneho dvora Európskych spoločenstiev
(ďalej len  „Súdny dvor“) vo veci  Simmenthal II (29.3.1978, 106/77)  pomenoval  úlohu vnútroštátneho
súdu: „Každý vnútroštátny súd je
v medziach svojej  právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré
z tohto  právneho systému vznikajú  jednotlivcom“.  Podľa názoru Súdneho dvora by účinnosť
komunitárneho práva bola „oslabená\", keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať
komunitárne právo v súlade s rozhodnutím, či  ustálenou  judikatúrou Súdneho dvora. V tomto kontexte
je potom možné považovať vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu;
úlohu  súdu členského štátu a súdu Spoločenstva.

22.  Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva,  najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou  a dosiahol tak súlad s článkom 249  tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

23. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu
o spotrebiteľskom úvere), nemožno  posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo
forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v
neprospech spotrebiteľa. V zmysle  článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu  skúma  nekalú
povahu podmienky v spotrebiteľskej  zmluve, čím  sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ
nebol viazaný nekalou podmienkou. Zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej
smernice, pretože takéto  skúmanie môže  mať  odradzujúci účinok,  smerujúci k ukončeniu  používania
nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov  alebo dodávateľov.
Ak by vnútroštátne právo  (prípadne jeho  výklad v súdnej praxi)  umožňovalo  veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo  by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé). Z hľadiska práva Európskej únie platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné
opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou.

24. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva ale aj z práva
Európskej únie. Ak  zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej  existujú  odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.
Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka
vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy  je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok



zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach
podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch
týkajúcich sa smernice 93/13/EHS  (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí
skúmať ex offo  (C-618/10, Banco Espanol de Credito) a  že odporuje európskemu právu, ak ich súd
nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd
vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17
zákona č. 191/1950 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje
žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo, alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých
zabezpečenie bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity
žalovaného len „vydá rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť.  Odvolací súd je toho
názoru, že v danom prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby
z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok súd prvej
inštancie neporušil koncentračnú zásadu a tým, že tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu
na pojednávaní, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho procesu ani rovnosť strán sporu.

25.  Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že
spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo
z dôvodu neinformovanosti dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu môže súd
odstrániť ex offo zbavením účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale
spojené prípady C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky
(spojené prípady C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je
jednoduchá záležitosť. Smernica  indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť
(posúdenie zmyslu posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie
s ostatnými zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny
dvor  stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri  štandardných produktoch
obdobne,  ako vyžadujú vnútroštátne pravidlá verejného poriadku, teda vždy za každých okolností
(porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

26.  Proces podľa Nariadenia  nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora
a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality
a aj v zmenkových právnych sporoch je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných
podmienok zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje.  Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek
indosamentom od spoločnosti N. s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov
ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54
ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

27. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom,
keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej zmluvy o úvere v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka. Odvolací súd  je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi zmenky - remitentovi,
nevzniklo právo zmenku vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom práve, ani zmenku
vystavenú žalovaným prijať. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý
nadobudol zmenku rubopisom  na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky
prijatej
a vyplnenej v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu
ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1  Občianskeho zákonníka.

28. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie  aj v časti výroku
o náhrade trov konania, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery
úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu  ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu
meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Súd prvej inštancie pri posudzovaní miery úspechu strán v
spore rozhodol o náhrade trov konania správne podľa § 255 ods. 2  CSP a pokiaľ žalovanému  náhradu



trov konania nepriznal, postupoval v súlade s citovaným ustanovením procesného práva, pretože je
nepochybné, že žalovanému   v konaní žiadne trovy nevznikli.

29. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu  ako vecne
správne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.  Vecná správnosť rozsudku súdu prvej inštancie predstavuje
správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.

30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Keďže úspešnému   žalovanému  z obsahu spisu trovy odvolacieho konania nevyplývajú,
odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania  proti žalobcovi  nepriznal.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2
CSP).

Poučenie:

Proti  tomuto rozsudku  odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
-    dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
-    dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Cb/79/2013", "guid": "5756f56c-6372-4447-b4f7-d2f9024ba704:fad6eb9f-3195-4d0d-b705-c0414b9788f6", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "9fd42aa6-c66b-40e6-bcae-783ffb05740e:c3f67816-2590-4d12-9062-0a245ed7d32b", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Cb/79/2013", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Komárno sp. zn. 5Cb/79/2013 z 30. 5. 2013", "sud": "Okresný súd Komárno", "datum_vydania": "2013-05-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/9fd42aa6-c66b-40e6-bcae-783ffb05740e:c3f67816-2590-4d12-9062-0a245ed7d32b"}], "citovane_v": [{"guid": "33c0cc70-aace-4162-94ac-8f37ac565fdd:daed295d-a769-4920-ab78-2ac685548638", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1714203615.1", "spisova_znacka": "2CoZm/9/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2CoZm/9/2017 z 4. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-06-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1714203615.1"}, {"guid": "73b5da1f-a639-4aa4-84c7-80bcfaf353a0:18372460-c3a8-4721-82eb-ae9e864af735", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1514211546.2", "spisova_znacka": "2CoZm/89/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2CoZm/89/2016 z 14. 5. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-05-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1514211546.2"}]}