Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3To/59/2017 z 18. 7. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 18. júla 2017, sp. zn. 3To/59/2017, ECLI:SK:KSTN:2017:3814010546.2 Krajský súd Trenčín | 3To/59/2017 | ECLI:SK:KSTN:2017:3814010546.2 | 2017-07-18 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo – Život a zdravie Citované ustanovenia: § 319 TP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/666f1f81-fec6-478e-b382-5a42d58fb268 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3814010546.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/59/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814010546
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Vranka
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3814010546.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Rastislava Vranku a sudcov JUDr. Romana
Hargaša a JUDr. Dušana Krč-Šeberu v trestnej veci proti obžalovanému V. A., pre prečin usmrtenia
podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v spojení s § 138 písm. h/ Tr. zák., prejednal na verejnom
zasadnutí dňa 19. júla 2017 odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza podané v neprospech
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 1. decembra 2016, sp. zn. 2T/164/2014
a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora zamieta, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 1. decembra 2016, sp.zn. 2T/164/2014, bol obžalovaný V.
A. podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza
zo dňa 06.11.2014, sp.zn. 2Pv/815/11/3307-78 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin usmrtenia
podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr.zák. v spojení s § 138 písm. h/ Tr. zák., ktorý mal spáchať na
tom skutkovom základe, že

dňa 01.04.2011 v čase okolo 18.46 hod. na ceste I/64 v 138,5 kilometri v obci Nováky, okres Prievidza,
pri pohostinstve KNV zo smeru od obce Zemianske Kostoľany viedol služobné osobné motorové vozidlo
značky Kia Ceed, evidenčné číslo W., pričom v rozpore s povinnosťou vodiča správať sa disciplinovane
a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky s povinnosťou prispôsobiť
svoje správanie, najmä stavebnému, dopravno-technickému stavu cesty, situácii v cestnej premávke,
svojím schopnostiam s povinnosťou dbať na zvýšenú opatrnosť voči chodcom a v rozpore s povinnosťou
prispôsobiť rýchlosť jazdy, najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla, stavu a povahe vozovky
a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať, teda tak, aby jazdil len takou rýchlosťou, aby bol
schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad a viesť v obci vozidlo rýchlosťou najviac
50 km/h, narazil prednou ľavou časťou vozidla do chodca poškodeného M. Q., nar. XX.XX.XXXX
prechádzajúceho cez vozovku z ľavej strany na pravú stranu z pohľadu vodiča v šikmom smere, ktorý
následkom nárazu na prednú časť vozidla a čelného skla sa odrazil pred vozidlo, kde dopadol na vozovku
a utrpel traumaticko-hemoragický (úrazový) šok v dôsledku mnohopočetných zlomenín rebier, trhliny a
pomliaždenia pľúc a natrhnutie črevného úponu s vykrvácaním do dutiny hrudnej, na následky ktorých
po prevoze do Nemocnice s poliklinikou Bojnice v čase o 21.37 hodine toho istého dňa podľahol.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. boli poškodení C. P., nar. XX.X.XXXX, bytom N., M.R.M. X/X a Union
zdravotná poisťovňa, a.s., Bajkalská 29/A, 821 08 Bratislava, IČO: 362 84 831 odkázaní s nárokmi na
náhradu škody na civilný proces.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ho ihneď po jeho vyhlásení,
teda v zákonnej pätnásťdňovej lehote podaným odvolaním napadol v neprospech obžalovaného



prokurátor Okresnej prokuratúry Prievidza (ďalej len prokurátor) pre nesprávnosť výroku o oslobodení
obžalovaného V. A., t.j. výrokov o vine a treste.

Prokurátor v písomnom odôvodnení odvolania považoval hodnotenie vykonaných dôkazov okresným
súdom za nedôsledné a nesprávne a nestotožnil sa ani s jeho záverom o oslobodení obžalovaného V.
A.. Uviedol, že aj napriek tomu, že súd prvého stupňa znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva
Žilina (ďalej len ÚSI Žilina) považoval za nevierohodný a označil za vierohodný hlavne znalecký posudok
Ing. Marka Pribulu, znalca z odboru cestnej dopravy, tak podľa názoru prokurátora sa súd prvého
stupňa v podstate stotožnil s variantou A priebehu dopravnej nehody zo znaleckého posudku ÚSI
Žilina, ktorá vychádza z technicky prijateľných častí výpovede obžalovaného V. A., teda že výhľad na
chodca vchádzajúceho na ľavej strane vozovky nemal, lebo chodec bol v zákryte iných protiidúcich
vozidiel a chodec vytvoril obžalovanému vážnu prekážku, pričom ani pri rýchlosti 50 km/h by vozidlo
nemohol zastaviť, akurát nárazová rýchlosť by bola nižšia, a to asi 30km/h, ale zranenia by podľa
znalca MUDr. Macka z odboru zdravotníctva aj tak boli fatálne. Namietal, že súd prvého stupňa ani
nárazovú rýchlosť určenú ÚSI Žilina na približne 86 km/h neuznal s odkazom na výpoveď MUDr. Macka,
znalca z odboru zdravotníctva, podľa ktorého pri náraze cca 90 km/h by vznikli určite zlomeniny a pri
náraze cca 77 km/h by s vysokou pravdepodobnosťou (nie istotou) tiež vznikli zlomeniny, avšak tieto
pri pitve zistené neboli, a preto aj nárazová rýchlosť podľa súdu prvého stupňa musela byť nižšia.
Namietal správnosť postupu súdu prvého stupňa, ktorý preto posudok ÚSI Žilina považoval „en bloc“
za menej vierohodný s poukazom aj na subjektívne vnímanie svedka E. od ktorého označení miest
pri rekonštrukcii znalecký ústav „údajne“ primárne vychádzal i s poukazom na skutočnosť, že väčšina
svedkov hovoriacich o vysokej rýchlosti vozidla boli nevodiči alebo osoby dlho nejazdiace, hoci znalec
Ing. Kolla, PhD. z ÚSI Žilina hovoril o brzdných stopách, o poškodení vozidla, o nevierohodnosti
výpovede obžalovaného ohľadom rýchlosti a o ostatných objektívnych vstupných kritériách, na základe
ktorých určili prednárazovú a nárazovú rýchlosť a ktoré podľa neho nie sú len v rovine pravdepodobnosti.
Podľa názoru prokurátora bol preukázaný variant B uvedený v znaleckom posudku ÚSI Žilina o priebehu
dopravnej nehody, ktorý vychádzal z technicky prijateľných častí výpovedí všetkých ostatných svedkov
(teda nielen svedka E.) a podľa ktorého nebola hustá premávka, čo vypovedali viacerí svedkovia, že
popred chodca, teda oproti vodičovi nešli vozidlá, ale išlo len jedno vozidlo Škoda Fabia, preto chodec
nemohol byť v zákryte iných vozidiel, resp. vyjsť náhle spoza koridoru iných vozidiel, ďalej, že vodič na
policajnom aute sa „rútil“, čo vypovedali viacerí svedkovia (dokonca podľa názoru prokurátora v dnešnej
dobe, kedy každý vidí denno-denne množstvo áut v obci aj mimo obce, dokáže objektívne posúdiť, či
vozidlo ide asi 50 km/h alebo až 90 až 100 km/k) a že pri tomto variante šiel obžalovaný rýchlosťou cca
98 km/h, pričom to bola rýchlosť na začiatku nehodového deja a nie nárazová rýchlosť, ktorá bola určená
približne na 76 km/h a ktorú nevylučuje ani absencia zlomenín u poškodeného. Znalec MUDr. Macko
sa síce vyjadril, že aj pri rýchlosti 77 km/h by s vysokou pravdepodobnosťou vznikli zlomeniny, avšak
nie s istotou. Prokurátor poukazoval ďalej na to, že pri tomto variante B znalecký posudok ÚSI Žilina
konštatoval nesprávnu techniku jazdy, prekročenie rýchlosti takmer dvojnásobne v obci, oneskorenú
reakciu vodiča na chodca, ktorý nemá povinnosť predvídať pri rozhodovaní sa vstúpiť do vozovky, že
vozidlo pôjde rýchlosťou takmer 2-krát vyššou ako dovolenou. Poukazoval tiež na to, že paradoxne pri
doplnkoch posudku i na hlavnom pojednávaní aj znalcom Ing. Pribulom bolo povedané, že ak vodič
mal povinnosť reagovať na chodca pri jeho vstupe na ľavú časť vozovky alebo aj pri polohe chodca
0,5 m až 1 m od stredovej čiary zo vzdialenosti 69,3 m od miesta stretu, tak potom mohol pri rýchlosti
50 km/h vozidlo pred zrážkou zastaviť, pričom túto okolnosť považoval prokurátor za najpodstatnejšiu
okolnosť, ktorú podľa jeho názoru mal brať súd prvého stupňa do úvahy. Za zarážajúce považoval, že
súd prvého stupňa za najpresnejší a najobjektívnejší považoval znalecký posudok znalca Ing. Pribulu,
hoci jeho metodiku výpočtov a nárazovú rýchlosť vrcholná znalecká inštitúcia ÚSI Žilina označila za
nesprávnu a nepresnú, pričom znalecký ústav mal k dispozícii dovtedy zhromaždené dôkazy, vrátane
znaleckých posudkov Ing. Pribulu, vedel na rozdiel od znalca Ing. Pribulu zodpovedať aj otázku, akou
rýchlosťou išlo vozidlo na začiatku nehodového deja pri variante A i pri variante B, ktorý pritom znalec
Ing. Pribula ani neuviedol. Podľa názoru prokurátora príčinou dopravnej nehody bola rýchlosť a s tým
súvisiaca oneskorená reakcia. Poukazoval tiež na to, že ak by aj súd bol toho názoru, že nárazová
rýchlosť bola 54-62 km/h, ako uviedol v znaleckom posudku Ing. Pribula a nie 80 km/h, ako uviedol ÚSI
Žilina, tak minimálne mal byť obžalovaný uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr.
zák., pretože sa nedostatočne venoval situácii v cestnej premávke, nereagoval včas na chodca idúceho
z ľavej strany a aj keď už nemal povinnosť na neho reagovať pri vstupe, tak minimálne v čase, keď bol
0,5 m až 1 m od stredovej čiary a stále mohol vozidlo z 50 km/h pri včasnej a správnej reakcii zastaviť,
pričom chodec prešiel celú ľavú stranu vozovky z pohľadu vodiča a jedno vozidlo v protismere by mu



určite nevytvorilo zákryt, aby nebol schopný vidieť a reagovať na chodca na ľavej strane vozovky už
aj vzhľadom na samotný rovný, dlhý, široký a prehľadný úsek cesty. Na základe uvedených dôvodov
preto prokurátor navrhol, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil
a aby podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

Prokurátor nadriadenej krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v súlade s
písomným odôvodneným odvolaním prokurátora okresnej prokuratúry rovnako navrhol, aby odvolací
súd podľa § 321 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil a aby podľa § 322 ods. 1 Tr. por.
vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Poškodení C. P. a Union zdravotná poisťovňa, a.s. Bratislava sa k písomným dôvodom odvolania
prokurátora nevyjadrili a na verejné zasadnutie odvolacieho súdu sa, napriek riadnemu a včasnému
upovedomeniu, nedostavili.

Obžalovaný V. A. v písomnom vyjadrení zo dňa 16.5.2017 k písomným dôvodom odvolania prokurátora
i na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu spolu so svojím obhajcom navrhli, aby odvolací súd podľa §
319 Tr. por. zamietol odvolanie prokurátora ako nedôvodné s poukazom na to, že napadnutý rozsudok
považujú za vecne správny. V písomnom vyjadrení prostredníctvom obhajcu poukázal na to, že záver
súdu prvého stupňa, pokiaľ dal pri hodnotení dôkazov prednosť znaleckému posudku Ing. Marka
Pribulu pred znaleckým posudkom ÚSI Žilina, považuje za správny, logicky a dostatočne zdôvodnený.
Podľa neho súd prvého stupňa správne položil dôraz na právne posúdenie otázky, či prekročenie
maximálne dovolenej rýchlosti bolo v príčinnej súvislosti s následkom dopravnej nehody. V tejto súvislosti
poukázal na záver znaleckého posudku Ing. Pribulu a v časti aj na záver znaleckého posudku ÚSI Žilina
(variant A), podľa ktorých by aj pri dovolenej rýchlosti 50 km/h došlo k nárazu vozidla obžalovaného
do poškodeného, nakoľko spôsob prechádzania chodca cez vozovku bol technicky nesprávny, navyše
ovplyvnený alkoholom v rozsahu 2,5 promile a v tomto smere odkázal na znalecký posudok z odboru
zdravotníctva MUDr. Macka.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania prokurátora podľa
§ 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., na
podklade podaného odvolania, ktoré mu spolu so spisom bolo predložené až dňa 2. júna 2017, vykonal
dňa 19. júla 2017 verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného V. A. v zmysle § 293 ods. 7 Tr.por.
(obžalovaný výslovne požiadal, aby sa verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti) a postupom
podľa § 317 ods. 1 Tr.por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť prokurátorom napadnutého výroku
rozsudku o oslobodení obžalovaného spod obžaloby (o vine a treste), ako aj správnosť postupu konania,
ktoré im predchádzalo. Uvedeným postupom zistil, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné. Nezistil
pritom chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371
ods. 1 Tr.por.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa kontradiktórnym spôsobom
vykonal všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a tieto
správne a v súlade so zásadou „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ uvedenou v § 2 ods.
4 Tr. por. vyhodnotil jednotlivo i v ich súhrne tak, ako mu ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr.por. a
dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom. Tieto v súlade s ustanovením § 168
ods. 1 Tr.por. podrobne a vecne správne odôvodnil v napadnutom rozsudku. Pritom podrobne a v
súlade s vykonanými dôkazmi presvedčivo vysvetlil, o ktoré skutočnosti a dôkazy oprel svoje závery o
oslobodení obžalovaného V. A. spod obžaloby a pre ktoré dôvodne neakceptoval tvrdenia obsiahnuté
v obžalobnom návrhu vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a právnym záverom. Jeho rozhodnutie o
oslobodení obžalovaného V. A. spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Tr.por. pre skutok kvalifikovaný ako
prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr.zák. v spojení s § 138 písm. h/ Tr. zák. z dôvodu,
že tento skutok nie je trestným činom pre absenciu preukázaného zavinenia, je založené na starostlivom
vyhodnotení celého dokazovania, a to spôsobom ako prikazuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr.por. Úvahy
a závery súd prvého stupňa založené na zásadách logického konania a uvažovania sú vecne správne
a odvolací súd sa s nimi stotožňuje.

Súd prvého stupňa na podklade vo veci vykonaných dôkazov, na ktoré poukázal v odôvodnení
napadnutého rozsudku, správne zistil, že vykonané dôkazy pripúšťajú dve protichodné verzie (možnosti)



skutkového riešenia. Podľa jednej, prezentovanej obžalobou, sa žalovaný skutok nielen stal a
obžalovaný V. A. ho spáchal spôsobom uvedeným v obžalobe, ale jeho konanie aj vykazuje zákonné
znaky žalovaného trestného činu. Avšak podľa druhej, prezentovanej obhajobnými tvrdeniami a
výpoveďami obžalovaného V. A. a dôkazmi vykonanými súdom prvého stupňa (najmä závery znaleckého
posudku Ing. Marka Pribulu, znalca z odboru cestnej dopravy i variant A záverov znaleckého posudku
ÚSI Žilina, znalecký posudok MUDr. Vojtecha Macka a MUDr. Andreja Hajtmana, znalcov z odboru
zdravotníctva, odvetvie súdne lekárstvo) a z nich vyvodenými závermi, na ktoré poukázal v odôvodnení
napadnutého rozsudku, sa síce žalovaný skutok stal a obžalovaný V. A. ho spáchal, avšak jeho konanie
nevykazuje zákonné znaky žalovaného trestného činu.

Vykonané dôkazy teda, nielenže pripúšťajú dve protichodné a navzájom sa vylučujúce verzie (možnosti)
skutkového riešenia, ale zároveň nepostačujú na to, aby bolo možné spoľahlivo vyvodiť jednoznačný
a nepochybný záver o tejto podstatnej skutkovej otázke, teda o tom, ktorá z uvedených dvoch
verzií (možností) zodpovedá skutočnosti. Záver o vine musí byť totiž založený na jednoznačne
zistených a bezpečne preukázaných faktoch a nie na domnienkach založených na pravdepodobnosti,
v danej veci konkrétne prezentovaných v písomnom odôvodnení odvolania prokurátorom iným, pritom
výlučne v neprospech obžalovaného hodnotením dôkazov, než aké urobil súd prvého stupňa. Takýto
záver nemožno však vyvodiť len na podklade dôkazov, na ktoré poukazoval v odvolaní prokurátor,
keď tieto dôkazy i ďalšie vo veci súdom prvého stupňa vykonané dôkazy a z nich predovšetkým
obhajobné tvrdenia obžalovaného i dôkazy, na ktoré poukázal súd prvého stupňa v napadnutom
rozsudku, pripúšťajú aj druhú, protichodnú a vylučujúcu verziu (možnosť), podľa ktorej skutok uvedený
v obžalobnom návrhu nie je trestným činom. Dôkazy z prípravného konania i z hlavného pojednávania,
na ktoré poukazoval v odvolaní prokurátor, umožňovali vyvodzovať len podozrenie, že žalovaný skutok
sa nielen stal spôsobom uvedeným v obžalobnom návrhu, že ho obžalovaný spáchal a možnosť, že
aj vykazuje znaky žalovaného trestného činu, ale zároveň najmä, keď vykonané dôkazy pripúšťajú
(nevylučujú) záver aj o druhej možnosti skutkového riešenia, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia
a keď nevylučujú jeho obhajobu, že nekonal spôsobom uvedeným v obžalobnom návrhu a žalovaný
skutok nie je trestným činom, nepostačujú na jednoznačný a nepochybný záver o jeho vine.

Podľa zistení a záverov Ing. Marka Pribulu, znalca z odboru cestná doprava, odvetvie technický
stav cestných vozidiel, nehody v cestnej doprave a odhad hodnoty cestných vozidiel, podstatnou
technickou príčinou dopravnej nehody bol nesprávny spôsob prechádzania chodca - poškodeného M.
Q. cez vozovku, pretože napriek tomu, že cez vozovku prechádzal sám, mimo priechod pre chodcov,
smerom nie kolmým na os vozovky, vstúpil do jazdnej dráhy prichádzajúceho vozidla v bezprostrednej
vzdialenosti od neho, t.j. 9,8 m až 11,4 m pred jeho polohou v čase zrážky zrýchlenou chôdzou,
čím prinútil vodiča - obžalovaného V. A. meniť rýchlosť jazdy a vytvoril mu z technického hľadiska
náhlu prekážku aj pri vypočítaných rýchlostiach (v rozmedzí 54,4 km/h až 63,9 km/h), aj pri jazde
dovolenou rýchlosťou (50 km/h). Prekročenie dovolenej rýchlosti obžalovaným pritom podľa znalca
nemalo hlavný vplyv na vznik kritickej situácie, nemalo žiadny negatívny vplyv na rozhľad a nemalo súvis
s poveternostnými podmienkami. Obžalovaný ako vodič motorového vozidla podľa záverov znalca začal
na chodca reagovať vo vzdialenosti 17,4 m až 24 m od miesta zrážky v čase, keď sa chodec nachádzal
ešte v protismernej časti vozovky vo vzdialenosti 0,9 m až 1,4 m od stredovej čiary. Pri vypracovaní
znaleckého posudku nevychádzal pritom z verzie, že poškodený vošiel do jazdnej dráhy vozidla
obžalovaného spoza vozidla protiidúceho vozidlu obžalovaného, pripustil však technickú prijateľnosť
takejto verzie s poukazom na to, že pravdepodobnosť takejto verzie je prinajmenšom rovnaká ako v
prípade verzie bez tohto vozidla. Podľa znalca je totiž technicky možné, že protiidúce vozidlo, ak by
neprekročilo povolenú rýchlosť 50 km/h, by prešlo za sekundu 16-17 metrov. Počas jednej sekundy by
sa tak vozidlo vzdialilo od úrovne chodcov 16 metrov a keď by potom poza tohto vozidla prechádzal
poškodený, mohol sa v čase stretu s vozidlom nachádzať približne 1,3-1,5 metra za stredovou čiarou,
preto aj táto verzia je technický prijateľná.

Podľa zistení a záverov ÚSI Žilina prichádzali do úvahy dve možné a technicky prijateľné verzie -
variant A a variant B. Variant A, ktorý je v prospech obžalovaného, bol podľa znaleckého posudku
spracovaný tak, aby bol technicky prijateľný a technicky logický a v súlade s technicky prijateľnými
údajmi zo svedeckých výpovedí, t.j. zohľadňoval dopravnú situáciu ako dej náhly, pri ktorej sa chodec
objavil vodičovi vozidla KIA v zornom poli takým spôsobom, že tento nemal možnosť reagovať brzdením
ešte pred zrážkou (obdobne znalec Ing. Pribula), tiež technickú prijateľnosť a možný pohyb vozidiel v
protismernom jazdnom pruhu, ako aj technickú prijateľnosť, že tieto vozidlá vytvárali vodičovi oblasť



zakrytého výhľadu na pohyb chodca (obdobne znalec Ing. Pribula), s pohybom chodca rýchlym
spôsobom cez vozovku cca 7 km/h a so stlačením pedála prevádzkovej brzdy prakticky zároveň s
nárazom vozidla KIA do tela chodca (obdobne znalec Ing. Pribula), pričom podľa analýzy dopravnej
nehody sa obžalovaný - vodič na počiatku nehodového deja pohyboval s týmto vozidlom rýchlosťou
cca 76 km/h (podľa znalca Ing. Pribulu v rozmedzí 54,4 km/h až 63,9 km/h). V prípade tohto variantu
však mal vodič vozidla - obžalovaný možnosť zaregistrovať chodca vo vozovke až v okamihu, kedy
tento vyšiel z oblasti zakrytého výhľadu (t.j. pri vzájomnej vzdialenosti cca 24 m medzi chodcom a
vozidlom) a je technicky prijateľné, že v rámci variantu A priebehu dopravnej nehody začal vodič vozidla
reagovať práve vtedy, kedy došlo k opusteniu oblasti zakrytého výhľadu chodcom, pričom v takomto
prípade technika jazdy vodiča - obžalovaného z hľadiska včasnosti reakcie bola správna (obdobne aj
znalec Ing. Pribula). Chodec pritom uskutočnil vstup a následne pohyb po vozovke takým spôsobom a za
takých podmienok, že vodič vozidla nemohol po rozoznaní kolíznej situácie ani pri intenzívnom brzdení
zastaviť do miesta zrážky z rýchlosti, ktorou sa v danom okamihu pohyboval, pričom aj pri pohybe vozidla
najvyššou dovolenou rýchlosťou v danom úseku cesty (50 km/h) a následnom intenzívnom brzdení by
nemuselo dôjsť k opusteniu koridoru pohybu vozidla chodcom a aj v takom prípade by vozidlo narazilo
do chodca rýchlosťou cca 30 km/h (obdobne znalec Ing. Pribula). V prípade variantu A podľa záverov
znaleckého posudku nie je možné konštatovať oneskorenú reakciu vodiča - obžalovaného, ktorý nemal
možnosť v okamihu, kedy rozoznal kolíznu situáciu, zabrániť zrážke z rýchlosti, ktorou sa pohyboval
(cca 76 km/h). Vzhľadom na včasnú reakciu by mal vodič možnosť na priestorové zabránenie dopravnej
nehode nižšou rýchlosťou, ak by sa s vozidlom pohyboval rýchlosťou najviac cca 43 km/h, pričom v
prípade časového zabránenia nehode nižšou rýchlosťou - najviac cca 50km/h, je vzhľadom na pohyb
chodca, ktorý ani znalci nevedeli exaktne popísať (hladina alkoholu v krvi nebohého poškodeného M.
Q. v rozsahu 2,42 až 2,47 promile zodpovedala ťažkému stupňu opilosti), len teoretickou možnosťou
zabránenia zrážke zo strany vodiča.

Zo zásady prezumpcie neviny uvedenej v § 2 ods. 4 Tr. por. vyplýva nielen zásada „in dubio
pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obžalovaného), ale aj to, že obvinenému musí byť vina
preukázaná. Vzhľadom na to, že nebolo možné jednoznačne a bez pochybností určiť, ktorá z dvoch
možností skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, súd prvého stupňa správne zvolil tú, ktorá je
pre obžalovaného priaznivejšia a podľa § 285 písm. b/ Tr.por. ho spod obžaloby oslobodil. Použitie
zásady „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obžalovaného) vyplývajúcej z ustanovenia §
2 ods. 4 Tr. por. prichádza do úvahy práve vtedy, keď pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o
niektorej skutočnosti, trvajú, a tak je tomu aj v posudzovanom prípade aj po vykonaní a zhodnotení
všetkých dostupných a potrebných dôkazov na náležité zistenie skutkového stavu. Súd prvého stupňa
takto postupoval, preto jeho záver o oslobodení obžalovaného V. A. a o odkázaní poškodených C. P. a
Union zdravotnej poisťovne, a.s., Bratislava s nárokom na náhradu škody na civilný proces podľa § 288
ods. 3 Tr. por. zodpovedá stavu veci a zákonu.

Odvolací súd po preskúmaní veci, vzhľadom na už uvedené dôvody, dospel k rovnakým skutkovým a
právnym záverom ako súd prvého stupňa a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými súd prvého stupňa
rozviedol a vysvetlil svoje zistenia a právne závery, preto odvolacie námietky prokurátora nepovažoval
za dôvodné. Smerovali totiž vo svojej podstate len do hodnotenia vykonaného dokazovania, ktoré
prokurátor navrhol vyhodnotiť inak, než urobil súd prvého stupňa. V tomto smere treba uviesť, že každý
orgán trestného konania hodnotí vykonané dôkazy podľa § 2 ods. 12 Tr. por. v súlade so zásadou
voľného hodnotenia dôkazov a podľa vlastného vnútorného presvedčenia. Odvolací súd nemôže preto
vstupovať do tohto hodnotenia dôkazov a nariadiť súdu nižšieho stupňa, k akým záverom má dospieť. Na
základe týchto úvah možno potom vysloviť, že ak prvostupňový súd dospeje k určitému záveru a tento
záver je výsledkom logického konania a uvažovania, nemožno mu potom vytknúť žiadne pochybenie.
Tak je tomu aj v posudzovanej veci. Ako už bolo uvedené, súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku
sa starostlivo a dôsledne zaoberal všetkými vo veci vykonanými dôkazmi a tieto správne a podrobne
vyhodnotil podľa zásad uvedených v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. Jeho rozhodnutie je takto správne
a v súlade so zákonom, lebo má dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Vzhľadom na už uvedené dôvody odvolací súd nepovažoval odvolacie námietky prokurátora za
dôvodné, preto odvolanie prokurátora podľa § 319 Tr.por. zamietol.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.