Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23To/22/2016 z 15. 5. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 15. mája 2016, sp. zn. 23To/22/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3815010501.1 Krajský súd Trenčín | 23To/22/2016 | ECLI:SK:KSTN:2016:3815010501.1 | 2016-05-15 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo – Všeobecne nebezpečné a proti životnému prostrediu Citované ustanovenia: § 36l TZ, § 36n TZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1ef82669-f7c4-4af8-8966-a50de88e68cf Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3815010501.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/22/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815010501
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Samaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3815010501.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondrej Samaša a sudcov JUDr.
Františka Kováča a JUDr. Beáty Javorkovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 16. mája 2016
prejednal odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza v trestnej veci obžalovaného

J. N.
nar. XX.XX.XXXX v U., trvale bytom R., D. XXX/XX, na verejnom zasadnutí neprítomného,

ktoré podal proti rozsudku Okresného súdu Prievidza sp. zn. 3T//152/2015 zo dňa 12. januára 2016 a
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom súdu prvého stupňa bol obžalovaný J. N. uznaný vinným z prečinu výtržníctva podľa § 364
ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. b) Tr. zák., pretože dňa
20.4.2015 približne o 11,15 hodine, v meste R. na E. ulici, po príchode do čakárne J.. Z. E., začal vulgárne
nadávať poškodenej G. T. a následne ju chytil za golier vetrovky a potiahol ju zaň, na čo sa poškodená
postavila a išla s ním na chodbu, kde ju taktiež obvinený urážal vulgárnymi nadávkami a opätovne ju
napadol, a to tak, že poškodenú chytil pod krkom, priškrtil ju o stenu na chodbe, pri tom kričal, že ho ešte
nepozná a nevie, čoho je schopný, pričom obvineného poškodená prosila, nech jej neubližuje, nech ju
nebije, že ju to bolí, že je tehotná a nechce prísť o dieťa, následne poškodenú vytiahol násilne za bundu
von z budovy a tam sa jej mal opýtať, či ju má povláčiť po schodoch, a keď mu povedala, že sa ho bojí,
tak jej dal pravou rukou facku na ľavé líce.

Bol za to odsúdený podľa § 364 ods. 2 Tr. zák. s použitím §§ 36 písm. l), n), 37 písm. m), 38 ods. 3 Tr.
zák. k trestu odňatia slobody na 10 mesiacov, výkon ktorého trestu mu bol podľa §§ 49 ods. 1 písm. a),
50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený na skúšobnú dobu 25 mesiacov.

Podľa § 51 ods. 3 písm. b) Tr. zák. bolo obžalovanému zakázané v skúšobnej dobe požívať alkoholické
nápoje a iné omamné látky.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie prokurátor, ktoré zahlásil do zápisnice o
hlavnom pojednávaní ihneď po vyhlásení rozsudku. Odvolanie bolo podané proti výroku o treste v
neprospech obžalovaného. Následne prokurátor odvolanie podrobne písomne odôvodnil. Prokurátor
tu vyslovil názor, že súdom uložený trest je neprimerane benevolentný a nedostatočný na nápravu
páchateľa, neodradí ho od páchania ďalšej trestnej činnosti. K tomu prokurátor uviedol, že oblažovaný
bol jedenásťkrát súdne trestaný, zväčša za násilnú trestnú činnosť, pričom naposledy bol z výkonu
trestu odňatia slobody prepustený v októbri 2014. Vykonanie nepodmienečného trestu odňatia slobody
neviedlo k náprave obžalovaného a neodradilo ho od páchania ďalšej trestnej činnosti. K tomu



prokurátor vyslovil názor v tom, že nebude zabezpečený účel trestu podľa § 34 ods. 1 Tr. zák.,
pretože páchateľ, ktorý už bol osemkrát postihnutý nepodmienečným trestom odňatia slobody, nebude
napravený podmienečným druhom trestu. Výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody nebude
ovplyvňovať rodinu obžalovaného, resp. jemu blízke osoby ako tu uvádza § 34 ods. 3 Tr. zák. Prokurátor
namietol tiež použitie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n) Tr. zák. - v podobe napomáhania
pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom, pretože samotné vyhlásenie obžalovaného na
hlavnom pojednávaní, že sa cíti byť vinným zo spáchania skutku, nemôže mať automaticky za následok
priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n) Tr. zák. K tomu prokurátor urobil vlastný výklad
pojmu napomáhania. Samotné vyjadrenie obžalovaného, že sa cíti byť vinným zo spáchania skutku,
ktorý mu je kladený za vinu, nemôže samo osebe spôsobiť, priznanie dvoch poľahčujúcich okolností, že
teda sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval a zároveň aj, že napomáhal pri
objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. K tomu prokurátor ešte uviedol, že je nutné rozlišovať
pojem skutok a trestný čin, ktoré zákonodarca v jednotlivých ustanoveniach použil a teda, že obžalovaný
sa priznáva ku skutku a nie k trestnému činu. Obžalovaný žiadnym aktívnym konaním sám nenapomáhal
súdu a ani orgánom činným v trestnom konaní pri objasňovaní trestnej činnosti, ale sa iba priznal ku
skutku kladenému mu za vinu a tento skutok následne na hlavnom pojednávaní oľutoval, za čo mu mala
byť priznaná iba jedna poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l) Tr. zák. a jednoznačne nemohla byť
priznaná poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. n) Tr. zák. Prokurátor navrhol zrušiť výrok o treste v
rozsudku súdu prvého stupňa s tým, aby obžalovanému bol uložený zákonný trest spojený s odňatím
slobody.

K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadril obhajca oblažovaného. Poukázal na to, že predchádzajúca
trestná činnosť obžalovaného bola spáchaná niekoľko rokov dozadu. Po prepustení z výkonu trestu
odňatia slobody v roku 2014 chce viesť už riadny život. Obžalovaný si uvedomil, že jeho reakcia v
danom okamihu (keď zistil, že bude otcom a nemá finančné prostriedky na jeho obživu), nebola správna
a skutok oľutoval. Navrhol odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuť.

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní si prokurátorka Krajskej prokuratúry Trenčín osvojila
odôvodnenie odvolania podriadeného prokurátora. Toto doplnila v tom, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa o poľahčujúcich okolnostiach nie je v konečnom dôsledku v súlade ani s rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - uznesenie sp. zn. 4Tdo/76/2014 zo dňa 10. marca 2015.
Prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla zrušiť výrok o treste v rozsudku súdu prvého stupňa s tým, aby
odvolací súd sám uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody v prvej polovici trestnej
sadzby so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Obhajca obžalovaného
navrhol odvolanie prokurátora podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietnuť.

Odvolací súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku
rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré tomuto výroku predchádzalo a dospel k záveru, že
odvolanie nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o procesný postup súdu prvého stupňa, v tomto smere nebola v odvolaní vytýkaná žiadna
chyba, pričom odvolací súd ani sám nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1 Tr. por.

Výrok o vine urobil súd prvého stupňa potom, čo postupom podľa § 257 Tr. por. prijal vyhlásenie
obžalovaného o tom, že sa cíti byť vinným zo skutku, ktorý mu je kladený v obžalobe za vinu.

Pokiaľ ide o napadnutý výrok o treste, z odvolania prokurátora vyplýva, že tomuto výroku je vytýkaná
jednak jeho zákonnosť (nesprávne použitie poľahčujúcich okolností) ako aj primeranosť (mal byť
uložený trest odňatia slobody nepodmienečne). K týmto vytýkaným chybám uvádza senát odvolacieho
súdu nasledovné.

1) Z pohľadu zákonnosti ukladania trestu je po roku 2005 (uskutočnená rekodifikácia trestného práva)
mimoriadne dôležité aj rozhodovanie o priznaní poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, v ktorých
zistený pomer v konkrétnom prípade má vplyv na trestnú sadbu (zvýšenie dolnej hranice alebo zníženie
hornej hranice trestnej sadzby uvedenej v Osobitnej časti Trestného zákona). Vzhľadom na takýto
významný vplyv poľahčujúcich a priťažujúcich okolností na výmeru ukladaného trestu, zákonodarca tieto
okolnosti dokonca vymenoval v zákone taxatívne. Z toho potom ale súčasne vyplýva povinnosť súdu



dôsledne sa zaoberať ich priznaním, resp. nepriznaním, pričom len u priťažujúcej okolnosti podľa
§ 37 písm. m) Tr. zák. (predchádzajúce odsúdenie páchateľa) má možnosť súd určitej úvahy na túto
priťažujúcu okolnosť neprihliadať. Inak pri splnení zákonných podmienok musí tieto použiť.

Už z obsahu znenia poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. l) Tr. zák. - „páchateľ sa priznal k spáchaniu
trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval“, a podľa § 36 písm. n) Tr. zák. - „páchateľ napomáhal pri
objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom“ vyplýva, že úvahy prokurátora o potrebe rozlišovať v
tejto súvislosti pojem „skutok“ a pojem „trestný čin“, sú irelevantné. Obidve tieto poľahčujúce okolnosti
sa týkajú páchateľa a ním spáchaných trestných činov.

Pokiaľ v tomto smere prokurátor vychádzal z obsahu znenia § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por., kde pri
vyhlásení obžalovaného je uvedený pojem „skutok“ , tu prokurátorovi zrejme uniklo pozornosti, že
podľa tohto ustanovenia Trestného poriadku nepostačuje, aby obžalovaný vyhlásil, že spáchal skutok
uvedený v obžalobe, ale musí vyhlásiť, že je vinným zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe.
Takéto vyhlásenie teda zahrňuje nielen „doznanie sa“ k spáchaniu skutku, ale aj k okolnosti, že tento
skutok je právne kvalifikovaný ako určitý trestný čin uvedený v obžalobe. Obžalovaný totiž môže vyhlásiť,
že skutok spáchal a súčasne ale môže namietať jeho kvalifikáciu ako trestného činu, ktoré vyhlásenie
potom súd ale nemôže prijať.
Pre podporu tohto právneho názoru poukazuje senát odvolacieho súdu aj na znenie otázok
obžalovanému (pozri § 257 ods. 4 Tr. por.) podľa § 333 ods. 3 písm. f) a h) Tr. por., z ktorých
jednoznačne v prípade, ak obžalovaný odpovedal kladne, vyplýva, že sa v prípade vyhlásenia tento
kladne vyjadruje k trestnému činu a nielen ku skutku.

Z vyššieuvedeného znenia poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. l) a § 36 písm. n) Tr. zák., pritom
vyplýva, že nejde o „synonymá“ a tieto nemožno vzájomne zamieňať. Obidve tieto poľahčujúce okolnosti
možno priznať samostatne ale aj súčasne. Obžalovaný sa môže priznať k trestnému činu a tento
úprimne oľutovať, avšak nemusí urobiť vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 Tr. por. Obžalovaný taktiež môže
urobiť vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por., avšak napríklad nemusí trestný čin úprimne
oľutovať.

Senát odvolacieho súdu vyslovuje právny názor v tom, že v prípade, ak obžalovaný sa na začiatku
hlavného pojednávania prizná k spáchaniu trestného činu a tento aj úprimne oľutuje (a súd o tejto
úprimnosti nemá pochybnosti) a súčasne je prijaté vyhlásenie obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm.
b) Tr. por. je povinnosťou súdu priznať obidve vyššieuvedené poľahčujúce okolnosti.
Niet pritom pochybností, že ak obžalovaný svojím vyhlásením umožní súdu urobiť výrok o uznaní
viny, bez toho, aby bolo potrebné vykonávať na hlavnom pojednávaní dokazovanie k tomuto
výroku , napomáha súdu pri objasňovaní svoje trestnej činnosti. Z kontradiktórnej povahy hlavného
pojednávania pritom nepochybne vyplýva, že týmto vyhlásením napomáha aj prokurátorovi, ktorý
najmä nemusí preukazovať vinu obžalovaného výsluchom obžalovaného (§ 258 ods 1 Tr. por., ), alebo
výsluchom svedkov (§ 261 ods. 3 Tr. por.).
Na tomto názore nič nemení ani okolnosť, že by obžalovaný v prípravnom konaní nenapomáhal
orgánom činným v trestnom konaní pri objasňovaní trestnej činnosti a až na hlavnom pojednávaní urobil
kladné vyhlásenie. Novokoncipované hlavné pojednávanie (rekodifikácia trestného práva v roku 2005),
bolo zavedením kontradiktórnosti „posilnené“ z pohľadu významu vykonávania dôkazov práve na
hlavnom pojednávaní.
Súčasne senát odvolacieho súdu vyslovuje právny názor, že vyhlásenie obžalovaného podľa § 257
ods. 1 písm. b) Tr. por. prakticky je potrebné považovať za „najvyššiu“ formu napomáhania súdu v
konaní pred súdom.
Senát odvolacieho súdu sa nestotožnil ani s názorom prokurátorky krajskej prokuratúry vyslovený
na verejnom zasadnutí v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o poľahčujúcich okolnostiach je
aj v rozpore k tomu vyslovenými názormi Najvyššieho súdu v konkrétnej inej trestnej veci. K tomu
jednak poukazuje senátu odvolacieho súdu na vyššieuvedené svoje dôvody a právne názory a
naviac dodáva nasledovné. V tomto rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4Tdo
76/2014) sa súd zaoberá obidvomi vyššieuvedenými poľahčujúcimi okolnosťami, avšak zo žiadnych
tam uvedených dôvodov nevyplýva, že by vyslovené názory súdu prvého stupňa alebo odvolacieho
súdu boli v rozpore s týmito dôvodmi senátu Najvyššieho súdu SR. Predovšetkým je potrebné uviesť,
že k nepriznaniu vyššieuvedených dvoch poľahčujúcich okolností v tejto inej trestnej veci nedošlo preto,
že obžalovaný pri trestnom čine lúpeže popieral použitie násilia ako zákonného znaku zločinu lúpeže



preto len priznanie odcudzenia peňaženky a ukázanie policajtom, kde túto zahodil nepostačovalo na
priznanie vyššieuvedených dvoch poľahčujúcich okolností. Pokiaľ tu aj senát najvyššieho súdu uviedol,
že k priznaniu a oľutovaniu nesmie dôjsť pod ťarchou usvedčujúcich dôkazov, tu je potrebné uviesť, že
obžalovaný J. N. v prejednávanej veci odvolacím súdom, sa priznal k spáchaniu trestnej činnosti, túto
úprimne oľutoval a urobil vyhlásenie o vine ešte pred vykonaním dokazovania na hlavnom pojednávaní.
2) K neprimeranosti uloženého trestu ďalej senát odvolacieho súdu uvádza nasledovné. Je možné do
určitej miery prisvedčiť názoru prokurátora, že osoba už viackrát odsúdená pre trestnú činnosť, a ktorá
aj vykonala tresty odňatia slobody, je ťažšie napraviteľná uložením len výchovného trestu odňatia
slobody (s povolením podmienečného odkladu). Toto však neplatí bezvýhradne. Tu senát odvolacieho
súdu poukazuje v zhode aj s názorom obhajcu, že časť súdenej trestnej činnosti obžalovaného spadá do
obdobia ešte pred rok 2006 - šesť odsúdení, z toho dve odsúdenia sú zahladené. K ďalším prokurátorom
uvádzaným piatim odsúdeniam obžalovaného je potrebné uviesť, že v konečnom dôsledku boli v týchto
veciach obžalovanému právoplatne uložené dva súhrnné tresty (rozsudok Okresného súdu Prievidza
sp. zn. 1T/62/07 a rozsudok Okresného súdu Prievidza 2T/89/2012). Obžalovaný teda nebol osemkrát
postihovaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, ale trikrát, z toho jedenkrát za trestnú činnosť
s pred roka 2006.
Senát odvolacieho súdu ďalej poukazuje aj na odôvodnenie výroku o treste v rozsudku súdu prvého
stupňa, pričom sa stotožnil aj s tým, že obžalovaný sa dopustil menej závažného trestného činu
(prečin výtržníctva) pod určitým tlakom sociálnych a ekonomických podmienok len preto, že partnerka,
s ktorou sa poznal len tri týždne, z jeho pohľadu nechcene otehotnela. Aj senát odvolacieho súdu pritom
chce veriť obžalovanému, že tento prehodnotil doterajší spôsob života, chce sa zaradiť do normálnej
spoločnosti a viesť riadny život.
Z vyššieuvedených dôvodov s prihliadnutím aj na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností
odvolací súd odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol. Uložený výchovný trest odňatia slobody
sa síce môže javiť skôr ako mierny, než prísny, avšak nie neprimerane mierny (§ 321 ods. 1 písm. e)
Tr. por.). Už vôbec sa pritom senát odvolacieho súdu nestotožnil s hodnotením prokurátora, že trest
uložený súdom prvého stupňa by mal byť až neprimerane benevolentný. Popri uloženom treste odňatia
slobody s povolením podmienečného odkladu na pomerne dlhšiu dobu (vyše dvoch rokov), súd prvého
stupňa správne uložil obžalovanému aj zákaz požívania alkoholu a iných omamných látok, čo malo
súvis so spáchanou trestnou činnosťou.
Obžalovaný si pritom musí uvedomiť, že už samotné zistenie, že v skúšobnej dobe používal alkoholické
nápoje alebo omamné látky, môže viesť súd k nariadeniu výkonu trestu odňatia slobody v trvaní 10
mesiacov.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.