Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16Cob/203/2016 z 14. 11. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 14. novembra 2016, sp. zn. 16Cob/203/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3614202208.2 Krajský súd Trenčín | 16Cob/203/2016 | ECLI:SK:KSTN:2016:3614202208.2 | 2016-11-14 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky Citované ustanovenia: § 53 ods. 1 OZ, § 53 ods. 2 OZ, § 53 ods. 3 OZ, § 4 ods. 2 zákona č. 238/2001 Z. z., § 10 ZZŠ, § 17 ZZŠ, § 48 ZZŠ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6b8684c2-14ed-426b-b181-36f9e6269e95 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3614202208.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/203/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3614202208
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3614202208.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek
senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu CD Consulting s.r.o. so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město,
110 00 Praha 1, Česká republika, IČ 264 29 705, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému K. K., bytom Q. XXX/X, XXX
XX P., o zaplatenie sumy 852,48 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Partizánske č.k. 5Cb/22/2014-61 zo dňa 14. apríla 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorou vo zvyšku žalobu zamietol
a vo výroku o náhrade trov konania, p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku súd prvej
inštancie zastavil konanie v časti zmenkového úroku 0,19 % denne podľa § 96
ods. 1 O.s.p., keď žalobca v tejto časti vzal návrh späť. Vo zvyšku uplatnenej sumy
852,48 eur so zmenkovým úrokom vo výške 0,06 % denne zo sumy 852,48 eur od 11.6.2010 do
zaplatenia, 6 % ročným úrokom zo zmenkovej sumy 852,48 eur od 21.09.2010 do zaplatenia, zmenkovej
odmeny 2,84 eur žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal
plnenia zo zmenky podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007,
ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len Nariadenie)
ako indosatár, ktorý je nadobúdateľom zmenky vystavenej žalovaným dňa 27.10.2009 na zmenkovú
sumu 852,48 eur. Indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrená doložkou „na platenie predložiť v
lehote 4 rokov od vystavenia“. Do jej textu bol poňatý záväzok žalovaného zaplatiť pri predložení na
rad zmenkového veriteľa zmenkovú sumu spolu s 0,25 % denným úrokom od 27.11.2010. Za miesto
platenia bolo určené sídlo zmenkového veriteľa. Keďže zmenková listina je opatrená doložkou „bez
protestu“ indosant nenechal tieto skutočnosti zistiť verejnou listinou. Súd prvej inštancie prejednal vec
v neprítomnosti účastníkov podľa § 101 ods. 2 O.s.p., pričom zástupca žalobcu a žalovaný svoju
neprítomnosť riadne ospravedlnili.

2. Právnu vec posúdil súd prvej inštancie podľa ním citovaných príslušných ustanovení slovenského
hmotného práva, Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy a zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a
šekového (ďalej len ZZŠ) s poukazom na článok I nariadenia č. 861/2007, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 25 bod 1
písm. a; nariadenia 44/2001 čl. 16 bod 2 a nariadenia ES č. 503/2008 čl. 6 ods. 1 a zákona č. 97/1963
Zb. § 10 ods. 1, 3. Zistil, že predmetom konania je nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky



vystavenej žalovaným ako blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.,
zo zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie posudzoval, či zmluva, na základe ktorej vznikla pohľadávka
zabezpečená zmenkou je platná a či vzniklo právo na vyplnenie blankozmenky.

3. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný na základe úverovej zmluvy č.
300500009 zo dňa 27.10.2009 prevzal úver 500 eur, pričom táto suma mala byť použitá na výkon
povolania. Ustálil, že žalovaný je fyzická osoba, z predmetnej zmluvy nevyplýva IČO dlžníka a v konaní
nebolo preukázané, že by bol dlžník podnikateľ, ale práve naopak, fyzickou osobou. Nebolo preukázané,
že by bol úver poskytnutý na výkon povolania. Úverovú zmluvu č. 300500009 zo dňa 27.10.2009 posúdil
ako spotrebiteľskú zmluvu podľa
§ 52 Občianskeho zákonníka, ktorá je formulárovou zmluvou, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť
ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami je spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 a
žalovaný fyzická osoba ako nepodnikateľ. Dlžníkovi bola poskytnutá suma 500 eur a tento sa zaviazal
veriteľovi zaplatiť okrem poskytnutej sumy aj poplatok vo výške 364 eur, všetko v 8 mesačných splátkach
po 108 eur, počnúc dňom 27.11.2009. Súčasťou zmluvných podmienok je aj článok 14, označený
ako dohoda o vyplnení zmenky, na základe ktorého na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka
ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z úverovej zmluvy voči veriteľovi vystavil vystaviteľ zmenku, v
ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany
sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4
týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, keď dlžník neuhradí včas po sebe idúce štyri splátky,
prípadne uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. V
zmysle článku 15 zmluvných podmienok všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského
vyhlásenia, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o
vyplnení zmenky a pod. budú riešené: A/ pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karlovecké rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, B/
pred príslušným súdom Slovenskej republiky. Podľa bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru
sa zmluvné strany dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky právne vzťahy sa
budú spravovať Obchodným zákonníkom.

4. Veriteľ POHOTOVOSŤ, s.r.o. podal voči žalovanému ako dlžníkovi na Stálom rozhodcovskom súde
dňa 06.10.2010 písomný návrh na začatie konania, na základe čoho rozhodcovský súd rozsudkom
spisová značka SR 11527/10 zo dňa 9.12.2010 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu
852,48 eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 852,48 eur od 11.6.2010 do
zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 852,48 eur od 21.9.2010 do zaplatenia a
nahradiť mu trovy rozhodcovského konania vo výške 260,15 eur, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

5. Na základe tohto exekučného titulu veriteľ POHOTOVOSŤ, s.r.o. spísal dňa 17.1.2011 pred
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým návrh na vykonanie exekúcie, ktorý dňa 8.2.2011 podal na súd
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uznesením Okresného súdu Partizánske č.k.
3Er/44/2011-24 zo dňa 8.3.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 31.5.2012 bola zamietnutá žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia a následne bolo exekučné konanie zastavené. Súd posúdil
právny vzťah medzi veriteľom ako dodávateľom a dlžníkom ako spotrebiteľom ako spotrebiteľský,
aplikoval na daný vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona č. 129/2010 Z.z., zákona č.
258/2001 Z.z., Smernice Rady 93/13EHS, rozsudok Súdneho dvora ES vo veci C 240/98 zo dňa
27.06.2000, rozsudok C-168/2005 zo dňa 26.10.2006 a uviedol, že v záujme ochrany spotrebiteľa je
nútený ex offo preskúmať zmluvu zakladajúcu právny vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom, pričom
konštatoval neprijateľnú podmienku v lehote 15 Všeobecných zmluvných podmienok, a to dohodu o
rozhodcovskej doložke, ktorú považoval za neplatnú, na jej základe nemal byť vydaný rozhodcovský
rozsudok, ktorý nemôže byť exekučným titulom; navyše rozhodcovský súd nezohľadnil skutočnosť, že
v zmluve o úvere absentuje údaj o RPMN, čo je v rozpore so zákonom č. 258/2001 Z.z.

6. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca si uplatnil zaplatenie pohľadávky na tlačive podľa
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len Nariadenie). Súd prvej inštancie vyzval žalovaného
na odpoveď k žalobe. Na výzvu súdu prvej inštancie žalovaný nereagovala. Po konštatovaní, že sa
jedná o cezhraničný spor, súd prvej inštancie pri určovaní rozhodného práva, ktorým sa spor má riešiť,



dospel k záveru, že bez ohľadu na to, či bude spor považovať za spor súvisiaci so spotrebiteľskou
zmluvou, kedy je potrebné aplikovať čl. 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), alebo výlučne za spor zo zmenky, kedy sa
rozhodné právo určí podľa § 10 ods. 1, 3 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a
procesnom, daný právny vzťah sa spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky, nakoľko zmenka
bola vystavená v Slovenskej republike, platobné miesto a sídlo pôvodného remitenta bolo v Slovenskej
republike. Cudzí prvok sa do právneho vzťahu dostal až indosamentom, čo však nemôže zmeniť
uplatňované rozhodné právo.

7. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora súd prvej inštancie zdôraznil, že v tomto
konaní bol povinný z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský vzťah bez ohľadu na to,
že sa uplatňuje právo zo zmenky. Z činnosti súdu bolo súdu prvej inštancie známe, že pôvodný remitent,
spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. sa zaoberá aj poskytovaním spotrebiteľských úverov a je vedený v
registri veriteľov a podregistri iných veriteľov vedeného Národnou bankou Slovenska.

8. Súd prvej inštancie vyzval žalobcu na doloženie zmluvy o úvere, na základe ktorej bola zmenka
vystavená. Žalobca súdu túto listinu nepredložil. Súd prvej inštancie mal k dispozícii zmluvu o úvere,
ktorú oboznámil. Súd prvej inštancie poučil účastníkov o ich procesných právach a povinnostiach podľa §
120 O.s.p. a súčasne im oznámil, že právny vzťah bude posudzovať ako spotrebiteľský. K argumentácii
žalobcu poukázal súd prvej inštancie na to, že v súlade s čl. 9 ods. 1 a čl. 19 Nariadenia toto Nariadenie
neobsahuje žiadne pravidlá o prípustnosti dôkazov a nevylučuje skúmanie spotrebiteľského charakteru
právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania, a to aj v prípade, ak je žalovaný nečinný. Cieľom
Nariadenia nie je v žiadnom prípade vylúčiť v konaniach s nízkou hodnotou sporu ochranu spotrebiteľa.

9. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie a rozhodol na základe predložených listinných
dôkazov, oboznámením exekučného spisu 3Er/44/2011, zmluvy o úvere č. 300500009, vrátane VOP, keď
dňa 12.5.2016 vec prejednal s nariadením pojednávania. Z listinných dôkazov súd prvej inštancie zistil,
že dňa 27.10.2009 uzatvorila spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. so žalovaným na predtlačenom formulári
zmluvu o úvere, podľa ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 500 eur. V tejto zmluve žalovaný
potvrdil podpisom prevzatie peňažnej hotovosti. V bode 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru
je obsiahnutá dohoda o vyplnení zmenky, ktorú vystavil žalovaný na zabezpečenie svojho peňažného
záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere s tým, že v zmenke nebola vyplnená zmenková suma a
dátum začatia úročenia zmenkovej sumy. Zo zmenky vystavenej žalovaným dňa 26.4.2010 na rad
POHOTOVOSŤ, s.r.o. súd prvej inštancie zistil, že zmenka bola splatná pri predložení (vistazmenka)
s doložkami „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Na zmenke sa
nachádza kolónka „číslo zmluvy“ vyplnená číslom 300500009. Práva vyplývajúce z tejto zmenky boli
spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. prevedené rubopisom na žalobcu.

10. Za aplikácie § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. k/, l/, § 39 Občianskeho zákonníka, § 265
Obchodného zákonníka, čl. I § 77 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2, 3, § 10, § 11
ods. 1, § 14 ods. 1, § 17, § 48 ods. 1 bod 2 zákona č. 191/1950 Zb. zákona zmenkového a
šekového súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru, že zmenka bola vystavená žalovaným
ako zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere v súlade s bodom 14 všeobecných podmienok ako
blankozmenka. Zmenková suma a dátum úročenia zmenovej sumy bol do zmenky doplnený dodatočne.
Predmetom konania bol nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej žalovaným
pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. zo
zmluvy o úvere. Zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej
zmluvy uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. V zmluve o úvere je účel úveru vyznačený na výkon
zamestnania. Z úradnej činnosti boli súdu prvej inštancie známe zmluvy uvedeného veriteľa a takmer
v každej z nich (uzatvárané v r. 2009-2010) je pri dlžníkovi, ktorý nie je podnikateľ, uvedený účel
výkon povolania alebo zamestnania. V iných konaniach (najmä exekučných) boli mnohé tieto zmluvy
už právoplatnými rozhodnutiami súdu označené za spotrebiteľské zmluvy. Pri pochybnostiach o obsahu
zmlúv platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôkazné
bremeno na preukázanie účelu zmluvy zaťažuje toho, kto túto skutočnosť tvrdí. Účel vyznačený v zmluve
preukázaný nebol. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že úver bol poskytnutý pre súkromné účely.
V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Súd prvej inštancie bol taktiež toho názoru,
že sa pojmovo nejedná o zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, keďže zo zmluvy



jednoznačne vyplýva, že finančné prostriedky boli dlžníkovi fakticky odovzdané pri podpise zmluvy,
ide o zmluvu o pôžičke. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.1.2011,
sp.zn. 5 MCdo 20/2009, podľa ktorého sa za neprijateľnú podmienku považuje aj dohoda o uplatnení
Obchodného zákonníka. V prípade uzavretia zmluvy o úvere podľa príslušných ustanovení Obchodného
zákonníka, nie je táto skutočnosť prekážkou prednostnej aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

11. Po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel
súd prvej inštancie k záveru, že zmluva a všeobecné podmienky sú koncipované tak, že je v nich
hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán výlučne na
prospech veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom
na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých jej ustanoveniach sa celá
zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o. ako veriteľovi zo zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa bodu
14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriek
tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe takto vyplnenej
zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
6.5.2008, sp.zn. 4 Obo 161/2007). Súd prvej inštancie bol toho názoru, že aj keby nebola neplatná
celá zmluva o úvere, právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj z toho dôvodu, že
dohoda o vyplnení zmenky (ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorých obsah
a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté) je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a z toho dôvodu je neplatná. V danom prípade súd prvej inštancie považoval dojednanie
dohody o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho
zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá za nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť veriteľa domáhať
sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne) ako sankcie spojenej s
nesplnením záväzku. Takisto sa jedná o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l/ Občianskeho
zákonníka, nakoľko prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol dodávateľ povinnosť
niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950 Zb.).
Na rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona č. 191/1950 Zb. (vyplnenie zmenky v
rozpore s tým, čo bolo dojednané) v danom prípade je celá dohoda o vypĺňacom práve blankozmenky
neplatná. Za takýchto okolností nevzniklo pôvodnému remitentovi právo na vyplnenie blankozmenky,
blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou a pôvodný remitent nemal práva a povinnosti zo zmenky,
preto ich ani nemohol indosamentom previesť (čl. I § 14 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.) na žalobcu.

12. Vzhľadom k tomu, že pôvodnému remitentovi nevzniklo právo zmenku prijať ani právo zmenku
vyplniť, nevzniklo mu z takejto zmenky ani právo na žiadne plnenie. Preto ani žalobca, ktorý nadobudol
rubopisom zmenku, na ktorej vyplnenie právo nevzniklo a ktorá ani nemohla byť vôbec od dlžníka prijatá,
sa nemôže na základe takejto zmenky s úspechom domáhať jej vyplatenia. Súd prvej inštancie dospel
k jednoznačnému záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť.

13. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Náhrada
trov konania nebola žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania priznaná z dôvodu, že žalovaný
si právo na ich náhradu neuplatnil.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V odvolaní uviedol, že v
prejednávanej veci došlo zo strany súdu jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie,
a to čl. 4, 5 a 7 Nariadenia, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo všetkých svojich častiach a je
priamo aplikovateľné v Slovenskej republike. Žalovaný nedoručil súdu žiadnu odpoveď v súlade
s čl. 5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia. Súd bol preto povinný postupovať podľa čl. 7 ods. 3 tohto Nariadenia.
Poukázal na to, že súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o
úvere, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca ani žalovaný dokazovanie v tomto
rozsahu nenavrhli. Súd prvej inštancie vykonal nikým nenavrhnuté dokazovanie bez účasti účastníkov
konania a tak svojvoľne rozšíril rozsah vykonaných dôkazov, dokazovanie vykonal nezákonným



spôsobom a najmä, neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu, či navrhnúť
ďalšie dokazovanie. Podľa § 120 O.s.p. je dokazovanie v sporovom konaní ovládané prejednávacou
zásadou, súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré
účastníci navrhli. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa
všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb. Žalovaný voči forme a
obsahu zmenky nenamietal. Podľa názoru žalobcu neexistovala žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala
vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci súd prvej inštancie
mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky.
Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračná zásada podľa
čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula
potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia
vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z
dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný
na to, aby postupom podľa § 120 ods.1 veta prvá O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za žalovaného. Ak
tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania
ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného
vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa
tejto obrany nedovolávala, pohľadávku žalobcu nerozporoval, svojim konaním ju prakticky uznal. Súd
sám iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre žalovaného
dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu je v právnom štáte neprijateľné
a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces garantované podľa čl. 46 ods.1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca
v odvolaní tvrdil, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek
spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom
neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú
uvedené na zmenke. Súd prvej inštancie sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených
v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu, predovšetkým § 17 zák. č.
191/1950 Zb., z ktorého vyplýva, že žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne
námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v
sporovom konaní nemôže robiť žalovaný, tým menej tak môže robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu
povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých
dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože
nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia č. 861/2007 vykonané bez návrhu. Súd
prvej inštancie vyhodnotil zmenku ako neplatný právny úkon. Tento záver súdu vychádza však len z
kauzálnych námietok, ktoré nikto v konaní nevzniesol. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade
neprípustné. Napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti
konať pred súdom. V súvislosti so záverom súdu prvej inštancie o tom, že dohoda o vyplňovacom
práve blanko zmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvné podmienku, poukázal žalobca na
zákon č. 258/2001 Z.z., ktorý pripúšťal zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru zmenkou.
Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Podľa
zákona sú prípustné akékoľvek zmenky, doložky a blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky v
dohode o vyplňovacom práve. Z formulácie § 4 ods. 6 zákona vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve
nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov.
V odvolaní žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.10.2008,
sp.zn. 5Obo 3/2008, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.8.2002, sp.zn. 25Cdo
1839/2000, uznesenie Okresného súdu v Lučenci zo dňa 13.2.2014 sp. zn. 13C/88/2013, uznesenie
Okresného súdu Revúca zo dňa 6.3.2014, sp. zn. 3C/8153/2013, uznesenie Okresného súdu Martin
zo dňa 11.2.2014 sp. zn. 8C/198/2013, rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 3.1.2010 sp. zn.
5Co/16/2010. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie
v celom rozsahu a žalobcovi prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

15. K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

16. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
C.s.p.), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

17. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380



ods. 1, 2 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p., keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

18. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

19. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

20. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy
vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny
právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona zmenkového a šekového žalobu zamietol a
žalovanému ako úspešnej strane sporu náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a
bránenie práva nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil v
súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 C.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje (§
387 ods. 2 C.s.p.).

21. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal
nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil účastníkom
konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia).
Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovaného námietky voči zmenke,
pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako súčasti práva na
spravodlivý proces.

22. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci Európskej únie a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri
plnení týchto cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci
európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom
uplatňovať vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly
Nariadenia by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu
najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom
sa vykonávajú dôkazy.

23. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu ukladá aj
povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií
o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme
zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.
Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych
postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho procesu alebo
prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne
inými spôsobmi, ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.

24. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaný sa v konaní
žiadnej obrany nedovolávala, námietky voči zmenke nevzniesla, a preto mal súd prvej inštancie
vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia
upravuje zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a
môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a nemá
v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou.



Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si
dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov
v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom
( čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s
nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť
ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania
považoval odvolací súd postup súdu prvej inštancie za správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval
ustálenú judikatúru Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti
prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany sporu (zvyšujúci sa dôraz na
dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia)
dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych
náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v rozpore so s § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000
Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia;
rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd
dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže viesť k vydaniu
rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna
neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že
by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu a ani to, že by súd mal
nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok
sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný
zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie
súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach
predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti. V
prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo
odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by
súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto,
že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom
na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením
návrhu (a to aj za situácie, že by žalovaný v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptoval), a bol
oprávnený aj na vykonanie dôkazov, ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre také
rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

25. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej sumy s príslušenstvom,
zaplatenia zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to
považuje za potrebné alebo ak to navrhnú strany sporu, príp. niektorá z nich. V súlade s článkom 19
Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa
riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku
6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Civilným sporovým poriadkom.

26. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe súdu
podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl. 5 ods.
2, 3 Nariadenia vyzval súd žalovaného tlačivom C na odpoveď, ktoré prevzal žalovaný dňa 18.7.2014.
Žalovaný na tlačivo nereagoval. Po zadovážení zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia
úveru súd prvej inštancie oznámil účastníkom, že právny vzťah bude posudzovať ako spotrebiteľský.
Právny zástupca žalobcu prevzal oznámenie dňa 9.3.2016. Podaním zo dňa 23.2.2016 vykonal súd prvej
inštancie poučenie účastníkov konania podľa § 120 O.s.p. Poučenie prevzal právny zástupca žalobcu
dňa 9.3.2014. V spise sa nenachádza doručenka o prevzatí oznámenia a poučenia podľa § 120 O.s.p.,
ale dňa 5.4.2016 sa na súd prvej inštancie dostavil žalovaný, potvrdil ich prevzatie a ospravedlnil sa z
neúčasti na pojednávaní. Pripojením listín bez návrhu strán sporu, vykonal súd prvej inštancie skutkové
zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a následne vo veci
verejne vyhlásil rozsudok.



27. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom vrátane tých, ktoré súd prvej inštancie pripojil do spisu bez
návrhu strán sporu. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli
strany sporu, za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká v tomto spore nastala. Išlo
o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný, ale je možné
ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd
prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom
zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej vystavil dňa 27.10.2009 žalovaný zmenku,
na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy 300500009. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup
súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovanou má alebo nemá
zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy,
prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

28. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade s
následným stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností
prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či
neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách
možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má uplatnený nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky
spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu
platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

29. Úlohou súdov členských štátov Európskej únie (ďalej len „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri
vnútroštátnom práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch
Európskej únie uplatňovať jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci
vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k zákonom.

30. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Simmeathal
II (29.3.1978, 106/77) pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru Súdneho dvora by účinnosť komunitárneho práva bola
„oslabená", keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade
s rozhodnutím, či ustálenou judikatúrou Súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

31. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva, a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

32. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu
o spotrebiteľskom úvere), nemožno posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo
forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v
neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu skúma nekalú
povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol
viazaný nekalou podmienkou. Zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice,
pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov, alebo dodávateľov.

33. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé). Z hľadiska práva Európskej únie platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné
opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou.



34. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva
Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.
Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka
vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok
zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach
podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch
týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-243/08, Pannon
GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo
a (C-618/10, Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať
a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné
procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 zákona č. 191/150 Zb.
nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie,
ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie
bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovanej len
„vydá rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom
prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy o
úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvej inštancie neporušil koncentračnú zásadu a
tým, že stranám sporu zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa oboznámil a tieto posúdil ako dôkazy
na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho procesu ani rovnosť strán
sporu.

35. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že
spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu môže súd odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale spojené prípady C-240
až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že
priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky (spojené prípady
C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduchá záležitosť.
Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu
posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými
zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny dvor stanovil
jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne, ako
vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10
POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

36. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových
právnych sporoch je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy, ktorú
zmenka zabezpečuje.

37. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti
POHOTOVOSŤ s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako
spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54
ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

38. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom, keď
riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej
zmluvy o úvere v zmysle § 39 Obč. zákonníka. Odvolací súd je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi
zmenky - remitentovi, nevzniklo právo zmenku vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom
práve, ani zmenku vystavenú žalovanou prijať. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie.
Žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia
titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý



nepožíva právnu ochranu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

39. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku
o náhrade trov konania vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery
úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu
meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Keďže žalovaný si pred súdom prvej inštancie náhradu
trov konania neuplatnil a tieto mu ani nevznikli, súd prvej inštancie žalovanému náhradu trov konania
správne nepriznal.

40. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. účinného od 1.7.2016 vo zvyšnej časti potvrdil.

41. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
§ 255 ods. 1 C.s.p. Keďže úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd
náhradu trov odvolacieho konania žalovanému nepriznal.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).