{"guid": "6b7cdd6c-22c3-491d-91cc-92397c7e6e88:79bac285-5a03-4545-80b5-0d264295e76e", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3512210584.3", "spisova_znacka": "4Co/183/2016", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/183/2016 z 29. 6. 2016", "citacia": "rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 29. júna 2016, sp. zn. 4Co/183/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3512210584.3", "identifikacne_cislo": "3512210584", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Klaudia Šišková", "sudca_id": 325, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-klaudia-siskova-325", "datum_vydania": "2016-06-29", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/79bac285-5a03-4545-80b5-0d264295e76e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3512210584.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3512210584.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3512210584.3/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/183/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210584
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Martináková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3512210584.3

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ivety Martinákovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v právnej veci navrhovateľa J., s.r.o., so sídlom L., J. XX, A.:
XX XXX XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou O. J., s.r.o. so sídlom L., D. 4, proti odporcovi
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom zo dňa 20. októbra 2014, č.k. 7C/340/2012-86 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh na prerušenie konania a zároveň zamietol
aj návrh vo veci samej. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa domáhal,  aby súd medzitýmnym
rozsudkom rozhodol o zodpovednosti odporcu za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, nakoľko nerozhodol o žiadosti o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku vzniknutú neplnením záväzku vyplývajúceho
zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom K. J.  a rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 175,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 940,44,-
eur a trovy konania. Uviedol, že ako oprávnený podal exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho
exekútora a legitímne očakával, že súd mu poskytne súdnu ochranu a v zákonnej lehote rozhodne
o zmene exekútora. V exekučnom konaní je povinnosť súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na
zmenu exekútora do 30 dní od doručenia tohto návrhu. Vec nevykazovala prvky nadmernej právnej
zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv
na posúdenie a rozhodnutie súdu. Toto obdobie musel navrhovateľ prekrývať svojou aktivitou cielenou
na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním exekútora a ďalších účastných
orgánov, čo predpokladalo aktívnu systémovú správu pohľadávky navrhovateľom. Majetková škoda
teda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu
na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. V tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vynaložil sumu 70,- eur, na
udržanie a správu informačného systému 40,- eur a na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
súdnym exekútorom sumu 50,- eur, ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na
publikačné výdaje spojené s urgenciami, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania vynaložil sumu 15,- eur. Celkom v období medzi podaním návrhu na zmenu
exekútora a rozhodnutím o ňom vynaložil márne sumu 175,- eur. Ďalej navrhovateľ vo svojich návrhoch
uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na
rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Pri určovaní primeranej



náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z doktríny ústavného súdu, podľa ktorej sa na každý rok
poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 663,88 eur, čo predstavuje alikvótnym pomerom
sumu 55,32 eur za každý začatý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, omeškanie viac ako 522
dní. Navrhovateľ súčasne vzniesol námietku zaujatosti a žiadal, aby nadriadený súd rozhodol o prikázaní
veci inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
25.10.2012, č.k. 19NcC/326/2012-14 súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu v Novom Meste nad
Váhom Mgr. R. H. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp.zn.:
7C/340/2012. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v posudzovanej veci neboli zistené žiadne okolnosti, z
ktorých by bolo možné vyvodiť, že je tu dôvod pochybovať o nezaujatosti namietaného sudcu okresného
súdu. Namietaná sudkyňa nemá k veci, k účastníkom ani k ich právnym zástupcom žiadny významný
vzťah z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p., ktorý by mohol predstavovať dôvod na jej vylúčenie z prejednávania
danej veci a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov navrhovateľa. Podaním zo dňa 20.10.2014
žiadal právny zástupca navrhovateľa o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Uviedol, že i napriek tomu, že uznesením Krajského súdu
v Trenčíne bolo rozhodnuté, že sudcovia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom nie sú vylúčení z
rozhodovania veci, s týmto rozhodnutím navrhovateľ nesúhlasí. Navrhovateľ opätovne podal návrh na
prerušenie konania a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.04.2013, č.k. I.ÚS 250/2013-10
ústavný súd v Košiciach sťažnosť navrhovateľa pre porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky
na prerokovanie a rozhodnutie. Súd prvého stupňa preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie
konania, pričom opätovne dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Navrhovateľ vo svojom podaní
na prerušenie konania neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by spochybnili správnosť postupu
súdu konať nestranne a bez prieťahov. Samotné podanie sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd SR
automaticky nemôže byť dôvodom na prerušenie konania, preto súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný
zamietol. Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 04.11.2013, č.k. 7C/340/2012-41
v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22.05.2014, č.k. 4Co/229/2014-64 bolo
právoplatne rozhodnuté o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania,  toto rozhodnutie je právoplatné a
vykonateľné a pre súd záväzné a bez existencie odkladu vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia nemôže
byť dôvodom na prerušenie konania. Odporca v písomne podanom vyjadrení k podanému návrhu
poukázal na zmätočnosť návrhu na začatie konania, prenášanie dôkaznej povinnosti navrhovateľa
na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať sám. Ďalej namietal, že dňa 23.04.2012 boli
doručené odporcovi prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v ktorých boli
obsiahnuté aj žiadosti vo veciach, ktoré sú predmetom tohto konania. Návrhy na súd navrhovateľ
podal pred uplynutím šesťmesačnej lehoty podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., preto ide
o predčasne uplatnený nárok. Navrhovateľ napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti tieto
nedoplnil, odporca preto nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný. Ďalej uviedol, že
otázku, či bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je pritom
kompetentný preskúmať len ústavný súd. Odporca zároveň vzniesol námietku premlčania v súvislosti
s nesprávnym úradným postupom. Na základe vykonaného dokazovania, považoval súd prvého
stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu za nedôvodný. Navrhovateľ sa domáha náhrady škody a
nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
v exekučnom konaní. V zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej
aj nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej
žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Súd prvého stupňa
nevidel v podaní predmetného návrhu pred uplynutím šesťmesačnej lehoty prekážku v konaniach o
nárokoch navrhovateľa, pretože uvedená šesťmesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 a je zrejmé, že k
uspokojeniu nároku navrhovateľa nedošlo. Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho
úradného postupu súdu a vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody
pritom má len ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z. musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci
pri výkone verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ ani v jednom uplatňovanom nároku nepreukázal



splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. V prvom rade
súd udáva, že navrhovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na súdnu ochranu, práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s   § 127
ods. 1 Ústavy SR. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, navrhovateľ nepodal ani sťažnosť na prieťahy
konaní predsedovi súdu. V niektorých veciach podal oprávnený žiadosť o informáciu o stave konania
namiesto toho, aby reagoval na výzvu súdu predložiť žiadané listiny. Ďalej súd prvého poukázal na to,
že navrhovateľ uplatňuje svoj nárok na náhradu škody s poukazom na exekučné konania, v ktorých
navrhol vykonať exekúciu alebo viedol exekúciu na svoj návrh na podklade exekučného titulu, a to
vo väčšine prípadov rozhodcovského rozsudku, ktorý tak ako bol v mnohých súdnych rozhodnutiach
prvostupňových ako i odvolacích súdov a nakoniec i súdu NS SR /napríklad uznesenie NS SR 3Cdo
146/2011 z 13.10. 2011/ vyhodnotený ako nezákonný exekučný titul, tzv. nulitné rozhodnutie, ktoré nikdy
účinky vykonateľného rozhodnutia nemalo, nikdy platne nepriznalo navrhovateľovi žiadne plnenie práve
z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorú má navrhovateľ vo všetkých úverových zmluvách
upravenú identicky. V takýchto exekučných konaniach s prihliadnutím na oprávneným predkladané
exekučné tituly preto nemohol vzniknúť nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorým by
navrhovateľovi mohla vzniknúť škoda alebo nemajetková ujma. Pokiaľ tvrdí navrhovateľ, že v období
nečinnosti súdu mu vznikla škoda ako náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnancov, na udržanie a správu informačného systém u, administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom, ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na
publikačné výdaje spojené s urgenciami na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania, toto svoje tvrdenie ničím nepreukázal. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že navrhovateľ sa návrhom proti odporcovi domáhal zaplatenia škody vo výške 175,- eur a nemajetkovej
ujmy vo výške 940,44 eur tvrdiac, že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v konaní, v ktorom
je navrhovateľ oprávneným proti povinnému K. J.,  EX/228/2004 nerozhodol o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote,  pričom neuviedol obdobie, v ktorom súd
nevydal rozhodnutie. Uviedol, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 522 dní. Zo spisu
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 1r/712/2008, EX/228/2004 v exekučnej veci oprávneného
J. s.r.o. L. a povinného K. J., súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia súdneho exekútora Bc. H.
F. na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 11.02.2004. Dňa 16.02.2004 vydal Okresný súd
Nové Mesto nad Váhom poverenie č. 5304 009634* pod č.k. 6Er/32/04-10 na vykonanie exekúcie na
vymoženie uloženej povinnosti na peň. Plnenie 11.500,-Sk s prísl., trovy notára za spísanie NZ 2.532,-
Sk a trovy práv. zastúpenia. Podaním zo dňa 22.11.2010 žiadal oprávnený o zmenu súdneho exekútora.
Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 23.04.2012, č.k.1Er/712/2008-48 v spojení
s uznesením Krajského súd v Trenčíne zo dňa 19.07.2012,  č.k. 2 CoE 218/2012 súd exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a exekúciu zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.08.2012. V odôvodnení
rozhodnutia je uvedené, že s poukazom na zásadu hospodárnosti konania nepovažuje tamojší súd
za dôvodné rozhodovať o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 10.08.2012. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave dňa 30.04.2013, č.k.
4Cdo/386/2012 dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.07.2012,
sp. zn. 2 CoE 218/2012 v jeho potvrdzujúcej časti odmietol. Povinnej nepriznal náhradu trov dovolacieho
konania. V zmysle prechodných ustanovení k uvedenej novele podľa § 238 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku sa konania začaté pred 1.septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31.08.2005,
ak odsek 2 neustanovuje inak. V odseku 2/ sú taxatívne vymedzené ustanovenia, ktoré sa použijú
aj na konania začaté pred 01.09.2005, medzi ktorými § 44 ods. 7/ a § 44 ods. 8/ nie je. Uvedená
úprava platila v Exekučnom poriadku aj po novele vykonanej zákonom č. 585/2006 Z.z. účinnej od
01.12.2006, ktorým bol do § 44 vsunutý nový odstavec 7/, pričom doterajšie odstavce § 44 ods. 7/
a 8/ sa len prečíslovali na § 44 ods. 8/ a 9/. I napriek tomu, že v danej veci súd nerozhodoval o
zmene exekútora/ s poukazom na vyššie citované právoplatné rozhodnutie tamojšieho súdu zo dňa
18.04.2012, č.k.1Er/1634/2008-19/, nemožno v tejto skutočnosti vidieť nesprávny úradný postup, ktorým
by bola navrhovateľovi spôsobená škoda, resp. nemajetková ujma. Je teda zrejmé, že v exekučnej
veci došlo k zastaveniu exekúcie,  pretože oprávnený sa domáhal vymoženia plnenia od povinného
na podklade nespôsobilého exekučného titulu. Exekučný súd sa v danej veci mimoriadne precízne a
podrobne zaoberal vadami rozhodcovského rozsudku, povahou prisúdeného plnenia v rozhodcovskom
rozsudku, zákonnosťou tohto plnenia a nakoniec i neplatnosťou rozhodcovskej doložky, na základe ktorej
bol rozhodcovský rozsudok vydaný. Vo svojom rozsiahlom uznesení nakoniec ustálil, že rozhodcovský
rozsudok od samého začiatku nebol spôsobilým exekučným titulom. Vychádzajúc z týchto úkonov súdu
v exekučnom konaní, nemožno považovať postup exekučného súdu za nesprávny úradný postup, resp.
za zbytočné prieťahy v konaní, keď exekučný súd prednostne v konaní riešil zákonnosť exekučného



titulu a tým prípustnosť exekúcie ako celku, v porovnaní s čím rozhodnutie o zmene osoby súdneho
exekútora nebolo prioritné. Navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, a to podať
sťažnosť predsedovi súdu proti porušovaniu jeho práv v exekučnom konaní v zmysle § 3 odst. 7 v
spojitosti s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, alebo obrátiť sa na ÚS SR s požiadavkou o
posúdenie, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
pričom navrhovateľ nevyužil ani jednu z možností. Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého
predpokladu zodpovedného právneho vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu, ktorý
by mohol byť základom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, súd prvého stupňa sa
otázkou uplatnenej škody nezaoberal. Nebolo ďalej vôbec preukázané, že v prípade rozhodnutia súdu
o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní, by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky
oprávneného, a tým teda naplneniu účelu exekučného konania, resp. že navrhovateľovi by tvrdené
náklady na správu pohľadávky, informačného systému, administráciu listín nevznikli. Zmena osoby
súdneho exekútora je len čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv.
Nesprávny úradný postup by musel byť takou podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v
danom prípade nie je možné konštatovať, keď bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie a v
časti bola exekúcia zastavená. Len pre úplnosť súd konštatuje, že poverený súdny exekútor mohol
vykonávať všetky úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie. V
súvislosti s nevydaním rozhodnutia o zmene exekútora v zákonnej lehote nemohlo preto dôjsť k vzniku
žiadnej materiálnej škody. Tvrdenia navrhovateľa,  že mu vznikla majetková škoda v sume 175,- eur a
nemajetkovej ujmy 940,44 eur sú ničím nepodložené a účelové tvrdenia už i s ohľadom na výsledok
exekúcie, ktorá bola právoplatne vyhlásená za neprípustnú a súčasne zastavená, pričom bolo vydané
poverenie na vykonanie exekúcie. A naviac, súd v odôvodnení uznesenia Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom zo dňa 23.04.2012, č.k.1Er/712/2008-48 v spojení s uznesením Krajského súd v Trenčíne
zo dňa 19.07.2012,  č. k. 2CoE/218/2012 uviedol, že s poukazom na zásadu hospodárnosti konania
nepovažuje tamojší súd za dôvodné rozhodovať o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.
Takéto konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať u navrhovateľa vznik škody, pričom v ostatnom súd
prvého stupňa odkazuje na všeobecnú časť odôvodnenia rozsudku, a preto súd prvého stupňa návrh
navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania bude podľa § 151 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku rozhodnuté z dôvodu väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205    ods. 2 písm. a) O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor
s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný
súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie



svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Navrhovateľ tiež namietal, že súd prvého stupňa nevykonal
dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške
vzniknutej škody. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa
nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť
poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219
ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje a pre zdôraznenie správnosti uvádza:

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvého
stupňa ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil, a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu
SR sp.zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku
navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku
ktorým na základe týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť
prijateľné, racionálne aj spravodlivé.



Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní
neuviedol  (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy),
aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu
zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania  (napr. \"súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané\"), ktoré uvádzal aj v
návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá
ani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Zároveň odvolací súd uvádza, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli
viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa, ani za rozhodnutie v lehote,
ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa na súdnu ochranu.

Preto odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou
škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ustanovenie § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003
Z. z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody, odvolací súd uvádza, že
nakoľko nebola preukázaná jedna z podmienok vzniku zodpovednosti odporcu za škodu a to nesprávny
úradný postup, nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších podmienok a to vznik škody alebo majetkovej
či nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody alebo
majetkovej či nemajetkovej ujmy, nakoľko predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je splnenie
všetkých troch základných predpokladov.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 25.10.2012 pod        č.k. 19NcC/326/2012-14, kedy krajský súd rozhodol,
že sudkyňa Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom Mgr. R. H. nie je vylúčená z prejednania a
rozhodovania veci. Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany
navrhovateľa dospel k záveru, že na strane zákonnej sudkyne nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá
by ju v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer



k veci a účastníkom konania. Odvolací súd má teda za to, že ani zaujatosť sudcu rozhodujúceho vo
veci, tvrdená navrhovateľom a uplatnená ako odvolací dôvod daná nie je. Dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd
SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv
na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných
súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 OSP,
hoci tak urobiť nemohol. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o
odročenie pojednávania a taktiež v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, z akých dôvodov návrh
navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa
na prejednanie veci nariadil opakovane pojednávanie, čím účastníkom konania vytvoril predpoklady
pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo
veci za podstatné. Žiadneho z nariadených pojednávaní sa navrhovateľ napriek riadne doručenému
predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti
navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.
Túto možnosť navrhovateľ nevyužil ani po poučení podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p., ktoré bolo
doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 4 v spojení s ust. § 151 ods.
3 O.s.p., kedy rozhodnutím súdu prvého stupňa vo veci samej nebolo rozhodnuté z dôvodu postupu
podľa § 151 ods. 3 O.s.p., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e   j e   p r í p u s t n é.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/340/2012", "guid": "43dbbc4a-5ca3-4a2c-b330-3ef55c9fd2c4:f75864ed-f4bf-4fe2-9594-f4fafbc400de", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:424f78b5-e030-4407-97f0-569bf9c6d78e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 250/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 250/2013 z 30. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-30", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:424f78b5-e030-4407-97f0-569bf9c6d78e"}, {"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}, {"guid": "dd9dd009-8930-4d34-a6a9-cf272f042413:37f507c0-0320-4d84-9c9a-5425ee9128cf", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8514200106.1", "spisova_znacka": "4Co/229/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4Co/229/2014 z 24. 2. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-02-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8514200106.1"}, {"guid": "b2d53d60-fdfa-4a62-8d48-c6209915e130:0c84f856-e518-4549-bc10-d162cada62a4", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6304121169.2", "spisova_znacka": "2CoE/218/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2CoE/218/2012 z 29. 5. 2012", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2012-05-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6304121169.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:4b01b5d9-b677-439c-affb-17136b78ac60", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.445.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 445/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 445/2021 z 17. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.445.2021.1"}, {"guid": "ussr:9e866082-53ad-4b4f-9815-9e8cb5c12c3b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.76.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 76/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 76/2019 z 7. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.76.2019.1"}]}