Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/97/2015 z 30. 3. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 30. marca 2016, sp. zn. 4Co/97/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3214201594.1 Krajský súd Trenčín | 4Co/97/2015 | ECLI:SK:KSTN:2016:3214201594.1 | 2016-03-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f0047039-348f-446a-a218-5ebd04b56c44 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3214201594.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/97/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3214201594
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3214201594.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa M. M., s.r.o., so sídlom J. Y. XXXX/XX,
X. H., XXX XX J. 1, O. republika, A. XX XXX XXX, v konaní zastúpeného Advokátskou kanceláriou O.
J., s.r.o., so sídlom L., D. 4, proti odporcovi Z. Y., bytom L. nad L., K nemocnici XXX/XX, o zaplatenie
XXX,XX eur s príslušenstvom a zmenkovej odmeny, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 4C/56/2014-32 zo dňa 10. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd pripúšťa čiastočné späťvzatie návrhu na začatie konania v rozsahu zmenkového úroku vo
výške 0,19% denne, rozsudok súdu prvého stupňa v tejto zamietajúcej časti z r u š u j e a konanie
v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19% denne z a s t a v u j e.
Rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšujúcej napadnutej zamietajúcej výrokovej časti a vo výroku o
náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa uplatnený procesným
postupom podľa Nariadenia (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu, ktorým sa ako majiteľ zmenky nadobudnutej indosamentom od
spoločnosti J., s.r.o. domáhal voči odporcovi ako vystaviteľovi vlastnej zmenky zaplatenia zmenkovej
sumy 610,78 eur so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 610,78 eur od 15.05.2009
do zaplatenia, s úrokom 6 % ročne zo sumy 610,78 eur od 18.09.2009 do zaplatenia, ako aj zaplatenia
zmenkovej odmeny vo výške 1/3 % zmenkovej sumy, teda 2,04 eur, a náhrady trov konania. Zároveň
odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil poukazom
na § 39, § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 4 písm. k/, l/ Občianskeho zákonníka, § 265 Obchodného
zákonníka, čl. I. § 5 ods. 1, 2, 3, čl. I. § 10, čl. I. § 11 ods. 1, čl. I. §14 ods.1, čl. I. § 17, čl. I. § 48 ods. 1
bod 2, čl. I. § 77 ods. 1, 2, zák. č. 191/1950 Zb. zákon zmenkový a šekový. Súd prvého stupňa v súlade
s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ex offo skúmal, či v danom prípade nejde o
spotrebiteľský právny vzťah na ktorý je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva zabezpečujúce
ochranu spotrebiteľa, keďže remitent (J., s.r.o.) je známym poskytovateľom spotrebiteľských úverov. Súd
prvého stupňa z registra tamojšieho súdu „Er“ zistil že na podklade zmluvy o úvere označenej v zmenke
bolo vedené exekučné konanie pod sp. zn. XEr/XXX/XXX a z tohto spisu vyhotovil fotokópiu zmenky
o úvere 3810163, uzavretú medzi veriteľom Pohotovosť s.r.o. Bratislava a odporcom dňa 18.12.2008.
Súd prvého stupňa dokazovaním zistil, že dňa 18.12.2008 uzatvorila spoločnosť J., s.r.o., s odporcom
na predtlačenom formulári zmluvu o úvere , podľa ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 10.000
Sk (ďalej len "zmluva o úvere"). V bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru je obsiahnutá
dohoda o vyplnení zmeniek, podľa ktorej na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho



z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi vystavil dlžník (vystaviteľ) dve zmenky, v ktorých nie sú vyplnené
zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú
sumu vyplní na prvej zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite. Zmenková
suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi
vzniknú ku dňu vyplnenia prvej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na prvej
zo zmeniek remitent tak, že ním bude deň, kedy sa stal splatný celý dlh. Zmluvné strany sa ďalej dohodli,
že remitent je oprávnený vyplniť druhú nevyplnenú zmenku v prípade, ak zmenka, ktorá bola vyplnená
ako prvá, bola zničená alebo stratená, a to tak, že zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých
peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia druhej zo zmeniek
a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na druhej zo zmeniek remitent tak, že ním bude
deň, kedy sa stal splatný celý dlh. Vzhľadom na vyššie citované ustanovenia bodu 17 všeobecných
podmienok poskytnutia úveru (dohoda o vyplnení zmeniek), ako aj vzhľadom na zhodu čísla uvedeného
na zmenke s číslom zmluvy o úvere, zhodu údajov o vystaviteľovi a pôvodnom remitentovi zmenky s
údajmi o veriteľovi a dlžníkovi v zmluve o úvere a na zhodu dátumu vystavenia zmenky s dátumom
podpisu zmluvy o úvere súd dospel k jednoznačnému záveru, že zmenka predložená navrhovateľom
bola vystavená odporcom ako zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere, pričom bola vystavená v
súlade s bodom 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako blankozmenka. Zmenková suma
a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy bol do zmenky doplnený dodatočne, o čom svedčí aj iný
spôsob vyplnenia týchto údajov v porovnaní s údajmi o vystaviteľovi, mieste a dátume vystavenia zmenky
(písané rukou). Predmetom tohto konania je teda nárok navrhovateľa vyplývajúci z vlastnej vistazmenky
vystavenej odporcom pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti J., s.r.o.,
zo zmluvy o úvere. V prvom rade súd považoval za potrebné posúdiť, či zmluva, na základe ktorej
vznikla pohľadávka zabezpečená zmenkou, je platná a teda či vôbec vzniklo právo na vyplnenie
blankozmenky. Uvedená zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej
zmluvy uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Ide o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri
ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami sú J., s.r.o. ako veriteľ
(dodávateľ), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a odporca ako
fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti, je teda spotrebiteľom. Podľa názoru súdu sa v danom prípade jedná o
spotrebiteľský úver, upravený zákonom č. 258/2001 Z. z. Po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane
všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel súd k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je
v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to
najmä (ale nielen) v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (dohoda o zrážkach zo mzdy,
niekoľkonásobné zmluvné pokuty vrátane tzv. "poplatku z dôvodu neplnenia záväzkov dlžníka", dve
blankozmenky) a zároveň sú celá zmluva a všeobecné podmienky koncipované výlučne na prospech
veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť
podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva
(jej obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.
Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu
nemohlo spoločnosti J., s.r.o., ako veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na
vyplnenie blankozmenky podľa bodu 13 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva,
že ak zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je
možné sa na základe takto vyplnenej zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Pri konštatovaní
nemožnosti vzniku práva na vyplnenie blankozmenky na základe neplatnosti zmluvy o úvere z vyššie
uvedených dôvodov súd vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.5.2008 sp. zn. 4 Obo
161/2007. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť
aj z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky (ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté) je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou a z toho dôvodu je neplatná, podľa § 53 ods. 4 písm. k) a o) Občianskeho
zákonníka, pretože stavia spotrebiteľa do výrazne nevýhodného postavenia a sleduje cieľ obísť právne
predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Na základe ustanovenia čl. 5 bod 1 Nariadenia rozhodol vo
veci bez pojednávania napadnutým rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal
napadnuté rozhodnutie zmeniť a návrhu vyhovieť. Uviedol, že odporkyňa nedoručila prvostupňovému
súdu odpoveď /čl. 5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia/, no prvostupňový súd napriek tomu nevyhovel návrhu,
čo je v rozpore s čl. 7 ods. 3 Nariadenia, podľa ktorého, ak sa súdu nedoručí odpoveď dotknutej



strany v stanovenej lehote, súd vydá rozsudok, ktorým rozhodne o pohľadávke alebo protipohľadávke.
Prvostupňový súd vykonal dokazovanie nad rámec oboznámenia predloženej zmenky a toto ďalšie
dokazovanie vykonal bez návrhu účastníkov pričom neboli splnené podmienky ustanovenia § 120
ods. 1 posledná veta O.s.p. pre výnimočné vykonanie nenavrhovaných dôkazov. Toto dokazovanie
naviac vykonal súd prvého stupňa výlučne na ťarchu navrhovateľa iba preto, aby získal pre seba
dostatočný podklad na zamietnutie návrhu. Došlo tak k porušeniu práva navrhovateľa na spravodlivý
súdny proces garantovaný v č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj v čl. 6 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vo veci bolo pritom možné rozhodnúť len na základe
predloženej zmenky, z ktorej uplatnené právo vyplýva bez ďalšieho vzhľadom na jej povahu cenného
papiera. Pre neexistenciu obrany zo strany odporcu bol tak okresný súd dokonca povinný urobiť
a nemohol neexistenciu tvrdení odporcu nahradiť vlastným postupom, pretože tým porušil zásadu
kontradiktórnosti súdneho konania. Prvostupňový súd tiež vôbec neuviedol dôvody vykonania iných
ako navrhovaných dôkazov. Poukázal na to, že je majiteľom platnej zmenky na základe indosamentu
a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu. Nemá, a na uplatnenie práva zo zmenky
ani nepotrebuje mať, žiadne iné informácie či dokumenty súvisiace s inými vzťahmi medzi pôvodným
vlastníkom zmenky a jej vystaviteľom. Záväzok zo zmenky je samostatným abstraktným záväzkom a
nemožno ho podmieňovať inými skutočnosťami ako sú uvedené na zmenke. Toto prvostupňový súd
ignoroval a ustanovenia Zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Sb. /ďalej len ZZŠ/ neaplikoval
a nezaoberal sa tak vôbec predmetom sporu. Predovšetkým ignoroval § 17 ZZŠ, podľa ktorého, kto je
žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch
k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na
škodu dlžníka. V zmenkových vzťahoch tak odporca nie je oprávnený vznášať voči majiteľovi zmenky
tzv. kauzálne námietky z vlastných vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak táto obrana nie je
dovolená odporcovi, o to menej môže vzísť priamo zo strany súdu. Kauzálne námietky vo všeobecnosti
nemôžu byť vznesené zo strany súdu, pretože majú hmotnoprávny charakter a zo strany súdu tak
dochádza k porušeniu rovnosti strán sporu. Pre uvedené dôvody tak súd prvého stupňa nemohol vôbec
vychádzať z kauzálnych námietok, a pokiaľ na ich základe prijal záver o neplatnosti zmenky, resp.
neopodstatnenosti uplatnenej pohľadávky a neprípustnosti návrhu, nie je tento jeho záver správny.
Podľa čl. 4 Nariadenia je pohľadávka neopodstatnená a návrh neprípustný výlučne z dôvodov tam
uvedených pričom ani jeden z nich neprichádza v danom prípade do úvahy. Vychádzajúc z rozsudku
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.8.2002 sp. zn. 25 Cdo 1839/2000 mal navrhovateľ za to, že
zmenkový záväzok je úplne samostatný a od záväzku, ktorý bol dôvodom jeho vzniku oddelený. Ani pri
zabezpečovacej zmenke tak nie je daná jej akcesorická povaha k inému záväzku. Zmenkový záväzok je
priamy, bezpodmienečný, nesporný, abstraktný, samostatný a celkom nezávislý aj od zabezpečovanej
pohľadávky. Napadnuté rozhodnutie považoval navrhovateľ ďalej aj za prekvapivé a tým spôsobujúce
odňatie možnosti konať pred súdom, pretože súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že odporcovi
bol poskytnutý spotrebiteľský úver, i keď túto skutočnosť v konaní nikto netvrdil ani nepreukázal.
Navrhovateľ napokon poukázal na to, že nebol správny záver súdu prvého stupňa o neprijateľnosti
dohody o vyplňovacom práve, pretože samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z.
pripúšťal vystavenie blankozmenky na zabezpečenie spotrebiteľského úveru. Na podporu svojich tvrdení
citoval o.i. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove a Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré v obdobných
veciach prijali závery v prospech odvolacích tvrdení navrhovateľa a konštatovali dôvodnosť obdobných
návrhov navrhovateľa. Uvedené dôvody odvolania navrhovateľ právne kvalifikoval podľa ustanovení §
205 ods. 2 písm. b) O.s.p. /iná vada s následkom nesprávneho rozhodnutia vo veci/, § 205 ods. 2 písm.
a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. /odňatie možnosti konať pred súdom/ a § 205 ods. 2
písm. f) O.s.p. /nesprávne právne posúdenie veci/.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 23.12.2015 navrhovateľ vzal čiastočne späť
návrh na začatie konania, a to v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19% denne, čím si navrhovateľ
uplatnil v tomto konaní len zmenkový úrok vo výške 0,06% denne.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutej zamietajúcej výrokovej časti a vo
výroku o náhrade trov konania bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 v
spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.



Odvolací súd najskôr posudzoval účinky navrhovateľom čiastočného späťvzatia návrhu na začatie
konania, a to v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19% denne. Navrhovateľ vzal v tejto časti návrh
späť v priebehu odvolacieho konania, preto odvolací súd rozhodoval o čiastočnom späťvzatí návrhu na
začatie konania postupom podľa § 208 O.s.p.. Odporca s čiastočným späťvzatím návrhu nevyslovil
nesúhlas, preto odvolací súd čiastočné späťvzatie návrhu na začatie konania v rozsahu zmenkového
úroku vo výške 0,19% denne pripustil, rozsudok súdu prvého stupňa v tejto zamietajúcej časti zrušil a
konanie v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19% denne zastavil.

Odvolací súd ďalej vecne preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšujúcej napadnutej
zamietajúcej výrokovej časti a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku v tejto časti podľa
§ 219 ods. 2 O.s.p.. K odvolacím námietkam navrhovateľa a na zdôraznenie jeho správnosti uvádza
nasledovné:

Z obsahu spisu vyplýva, že odporca nevzniesol kauzálne námietky voči uplatnenému zmenkovému
nároku. Súčasne je zo spisu zrejmé, že úverovú zmluvu a všeobecné obchodné podmienky, ktoré pre
potreby rozhodnutia vykonal ako dôkaz súd prvého stupňa, nenavrhoval ako dôkaz žiaden z účastníkov
konania. Súd prvého stupňa obstaral tieto listiny z vlastnej iniciatívy z ním vedeného exekučného spisu,
ktorý si za tým účelom pripojil. Pred rozhodnutím vo veci upovedomil účastníkov, že tieto dôkazy mieni
vykonať k zisteniu, či uplatnený nárok nie je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy, listiny im zaslal a
poskytol im primeranú lehotu na vyjadrenie sa k týmto dôkazom.

Jedna zo zásadných odvolacích námietok navrhovateľa tkvie v tom, že použitý procesný predpis,
v tomto prípade Nariadenie (ES) č. 861/2007, neumožňuje súdu za určitých procesných okolností /
navrhovateľ uvádza nevyjadrenie sa odporcu stanoveným postupom/ rozhodnúť inak ako vyhovujúcim
rozhodnutím. Tento názor navrhovateľa je principiálne nesprávny. I keď vo všeobecnosti súčasné
procesné predpisy civilného sporového konania prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v
dispozícii účastníka konania /zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania/, súd nie
je a nemôže sa stať iba automatom na vytvorenie exekučného titulu vychádzajúcim iba z formálnych
náležitostí podkladov rozhodnutia. V akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby
neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže za žiadnych okolností
viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je
zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To
neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na účastníkovi a ani to, že
by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý
výsledok sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu svojich práv v konaní, ale za ktorou je
súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Toto postavenie
súdu ako živého posudzovateľa a nie iba automatu na rozhodnutia je nevyhnutným atribútom právneho
štátu a spravidla je vyjadrené v ustanoveniach procesných predpisov stanovujúcich ich základné princípy
vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na
spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by bolo
možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym
pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám
o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvého stupňa aj v procese
podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu, a to aj za situácie absentujúceho
vyjadrenia odporcu k návrhu a bol oprávnený aj na vykonanie nenavrhovaných dôkazov, pretože boli
nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia
zmenky. Nebolo možné ponechať bez povšimnutia, že samotná listina navrhovateľom predloženej
zmenky obsahuje údaje, z ktorých vznikajú závažné pochybnosti o kvalite kauzálneho vzťahu zmenky,
a teda aj pochybnosti, či predložená zmenka, i keď platná, odporcu skutočne zaväzuje k plneniu
na jej základe. Je nepochybné, že zmenka bola vydaná na rad spoločnosti J., s.r.o., o ktorej je
z verejného registra /obchodný register/ zrejmé, že je poskytovateľom úverov, a že nie je bankou.
Súčasne zmenka obsahuje údaj „číslo zmluvy“ s viacmiestnym číselným údajom, javí sa vystavená v
sérii viacerých typovo totožných zmeniek s predtlačeným remitentom v osobe spoločnosti Pohotovosť,
s.r.o., predtlačeným zmenkovým úrokom 0,25 % denne /91,25 % ročne/ a súčasne v predtlači
predpokladá rozlišovanie, či je vystaviteľom fyzická osoba nepodnikateľ alebo živnostník /alternatívne
uvádza obsah koloniek ako napríklad rodné číslo/IČO a podobne/. Zo samotného obsahu zmenky sa
s vysokou pravdepodobnosťou javí, že zmenka sa týka spotrebiteľského vzťahu /§ 52 Občianskeho



zákonníka/. S uvedenou sumou znalostí získaných zo samotnej zmenky a obchodného registra je
potrebné akceptovať danosť objektívnych významných pochybností súdu o použití zmenky v súlade
s právom. Odstránenie týchto pochybností bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Preto bol súd
prvého stupňa oprávnený vykonať za účelom odstránenia uvedených pochybností ďalšie dokazovanie,
a to na základe ustanovenia § 120 ods. 1 in fine O.s.p.. Toto ďalšie dokazovanie však nevykonával
na preukázanie tvrdení, ktoré by boli neprípustne dovodzované súdom bez ich pôvodu od účastníkov,
ale iba na odstránenie pochybností vyplývajúcich priamo z najvýznamnejšieho dôkazu predloženého
navrhovateľom, teda zo zmenky.

Uvedený postup súdu prvého stupňa je v súlade so stanoviskom, ktoré vyplynulo zo spoločného
zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 20.10.2015, podľa ktorého v prípade ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie
konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo
povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má
nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o
vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

Súčasne spôsob vykonania dokazovania zvolený súdom prvého stupňa zabezpečil účastníkom konania
možnosť vyjadriť sa k dôkazom a nedošlo pri ňom k odňatiu možnosti konať pred súdom. Oboznámenie
účastníka so zámerov vykonať dokazovanie konkrétnym listinným dôkazom a ku konkrétnej skutočnosti,
za súčasného zaslania listinného dôkazu účastníkovi a poskytnutia primeranej lehoty na vyjadrenie, je
ústavne konformný spôsob dokazovania aj bez nariadenia pojednávania, tak ako to konštatuje Ústavný
súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012 zo dňa 10.7.2013.

Popri procesných aspektoch konania je druhý zásadný odvolací dôvod založený na povahe uplatneného
nároku ako nároku zo zmenky. Teda špecifického nároku vyžadujúceho na jeho preukázanie v zásade
len listinu zmenky. Tu navrhovateľ tvrdí, že svoj nárok dostatočne preukazuje platnou zmenkou a
opakovane poukazuje na nadobudnutie zmenky indosamentom a jeho účinky vylučujúce voči nemu
obranu vychádzajúcu z kauzy zmenky. Dokazovanie ďalších skutočností súdom prvého stupňa považuje
preto navrhovateľ za neprípustné.

Z hľadiska skutkového stavu sú pre posúdenie vecnej správnosti výroku napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa podstatné dve skutkové okolnosti. Danosť prevodu zmenky indosamentom a pôvod
zmenky v spotrebiteľskom vzťahu. Indosament je tvrdený samotným navrhovateľom a je zrejmý aj
zo zmenky. Čo sa týka pôvodu zmenky v spotrebiteľskom vzťahu, k prípustnosti dokazovania tejto
skutočnosti sa odvolací súd vyjadril vyššie. Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvého
stupňa, považuje odvolací súd pôvod zmenky v spotrebiteľskom vzťahu za preukázaný, keď postavenie
spoločnosti J., s.r.o. ako dodávateľa, odporcu ako spotrebiteľa, ako aj vystavenie zmenky za účelom
zabezpečenia poskytnutého úveru plne zodpovedá obsahu úverovej zmluvy. Medzi spoločnosťou J.,
s.r.o. a odporcom teda došlo k dohode o vystavení zmenky, ktorá dala vzniknúť zmenke /zmenková
zmluva/ a z povahy účastníkov ako dodávateľa a spotrebiteľa je aj táto zmenková zmluva zmluvou
spotrebiteľskou /§ 52 Občianskeho zákonníka/. Na jej posúdenie je preto nevyhnutné aplikovať
ustanovenia § 52 ods. 2 a § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu vystavenia
zmenky.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení ku dňu vystavenia zmenky /18.12.2008/, ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.
Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto
ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení ku dňu vystavenia zmenky /18.12.2008/,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Východiská právneho postavenia spotrebiteľa principiálne zakotvené v citovaných ustanoveniach
vylučujú, aby bolo právne postavenie spotrebiteľa oslabované. K oslabovaniu práv spotrebiteľa nesmie
dôjsť nepoužitím právneho predpisu, ktorý je spotrebiteľovi na prospech /§ 52 ods. 2 Občianskeho



zákonníka/, ale ani zmluvným vytvorením nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa /§ 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka/. Zákonné i zmluvné inštitúty, ktoré v iných právnych vzťahoch majú za následok
dovolené oslabenie právneho postavenia jednej zmluvnej strany, sú tak v spotrebiteľskej zmluve
neprípustné, pokiaľ sú na ťarchu spotrebiteľa. Niet pochýb, že indosament zmenky je práve takým
inštitútom, ktorý má účinky významného oslabenia jednej strany zmenkovej zmluvy - pri vlastnej zmenke
v zásade oslabenie postavenia zmenkového dlžníka /§ 17 ZZŠ/. Na tejto okolnosti napokon podstatnou
mierou stavia svoje stanovisko navrhovateľ, keď tvrdí, že práve indosament, na základe ktorého zmenku
nadobudol, nedovoľuje, aby boli zohľadnené okolnosti vzniku zmenky. Tento názor je však principiálne
nesprávny.

Podľa čl. I § 11 ods. 1 ZZŠ, každú zmenku, i keď nebola vystavená na rad, možno previesť indosamentom
(rubopisom).

Podľa čl. I § 11 ods. 2 ZZŠ, ak pojal vystaviteľ do zmenky slová "nie na rad" alebo inú doložku rovnakého
významu, možno previesť zmenku len vo forme a s účinkami obyčajného postúpenia (cesie).

Podľa čl. I § 17 ZZŠ, kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na
jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní
zmenky konal vedome na škodu dlžníka.

Z citovaných ustanovení čl. I § 11 ZZŠ vyplýva, že zo zákona je každá zmenka prevoditeľná
indosamentom, pokiaľ v nej výslovne nie je uvedený text „nie na rad“. Aj keď teda účastníci pri uzatváraní
dohody o použití zmenky - zmenkovej zmluvy, prevoditeľnosť zmenky indosamentom nedohodnú,
nastáva zo zákona. V zmysle citovaných ustanovení čl. I § 17 ZZŠ má potom indosament zmenky tie
účinky, že žalovaný zo zmenky, v tomto prípade spotrebiteľ, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa
zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri
nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Indosamentom zmenky sa tak spotrebiteľ ako
zmenkový dlžník dostáva do situácie, že sa nemôže dovolávať zákonnej ochrany svojich práv ako slabšej
zmluvnej strany v spotrebiteľskom vzťahu /napríklad poukazom na neprijateľné zmluvné podmienky v
spotrebiteľskej zmluve, ktoré sa mohli premietnuť do zmenkovej sumy a podobne/, ibaže by preukázal,
že majiteľ zmenky pri jej nadobúdaní konal vedome na jeho škodu, čo môže byť veľmi ťažké, prakticky
nemožné.

Zákon však súčasne umožňuje, aby účastníci v zmenkovej zmluve, prevoditeľnosť zmenky
indosamentom vylúčili /§ 11 ods. 2 ZZŠ/, čo by malo za následok, že spotrebiteľ ako zmenkový
dlžník bude mať v prípade prevodu zmenky zachované námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných
vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom zmenky. Ustanovenie § 11 ods. 2 ZZŠ umožňujúce
vylúčiť prevoditeľnosť indosamentom tak predstavuje práve také ustanovenie, ktoré je na prospech
spotrebiteľa a v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa preto v prípade zmenky vychádzajúcej zo
spotrebiteľského vzťahu a vystavenej spotrebiteľom musí ako spotrebiteľovi prospešnejšie použiť vždy.
Porušenie tohto zákonného príkazu zakladá rozpor zmenkovej zmluvy so zákonom a tým jej neplatnosť
podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

Nevylúčenie prevoditeľnosti zmenky, ktorá sa týka spotrebiteľského vzťahu a z ktorej je zmenkovým
dlžníkom spotrebiteľ, indosamentom podľa § 11 ods. 2 ZZŠ je porušením povinnosti použiť v
spotrebiteľskom vzťahu vždy takú právnu úpravu, ktorá je na prospech spotrebiteľa /§ 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka/, čo zakladá neplatnosť zmenkovej zmluvy /kauzy zmenky/ podľa § 39
Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom.

Principiálne rovnaký právny záver vyplýva aj z rozsudku Vrchního soudu v Prahe sp. zn. 9 Cmo 122/2013
zo dňa 29.4.2013 /Právní rozhledy 13-14/2013, str. 508, tiež www.beck-online.cz/ , na závery ktorého odkazuje aj Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze sp. zn. IV.
457/2010 zo dňa 18.7.2013 /www.nalus.usoud.cz/, v ktorom sa zaoberal problematikou indosovaných
zmeniek v spotrebiteľských vzťahoch.

Pre zamietavé rozhodnutie o uplatnenom nároku navrhovateľa tak nebolo potrebné zaoberať sa
otázkami parametrov úveru, ktorý predložená zmenka zabezpečovala, ani povahou dohody o
vyplňovacom práve ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, či otázkou súladu sumy uplatnenej zo zmenky



s limitmi podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Uplatnený nárok nemožno priznať už
preto, že vychádza zo zmenky vystavenej spotrebiteľom bez toho, aby bola pri dohode o použití zmenky,
teda pri uzatváraní zmenkovej zmluvy vylúčená prevoditeľnosť tejto zmenky indosamentom. Rozhodne
sa nejedná o vylúčenie použitia zmenky v spotrebiteľskom vzťahu, ako na to poukazuje navrhovateľ
argumentujúc výslovnou úpravou jej použitia v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z..
Tu prijaté závery iba zohľadňujú, že na špecifické postavenie spotrebiteľa je potrebné prihliadať v
akomkoľvek právnom vzťahu, čo navrhovateľom citované rozhodnutia Krajských súdov Banská Bystrica
a Prešov, ktoré boli o obdobnom nároku navrhovateľa vydané v jeho prospech opomínajú a zmenkové
právo používajú izolovane bez zohľadnenia špecifického postavenia účastníkov zmenkového vzťahu.

Na základe týchto záverov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšujúcej
napadnutej zamietajúcej výrokovej časti ako aj vo výroku o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdil ako vecne správny.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.