{"guid": "6c7e1703-9af1-4864-8134-598c0d6e9f75:07e5d7f1-92aa-422e-a66b-07055bc0cefe", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3106214802.4", "spisova_znacka": "6Co/856/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/856/2015 z 3. 10. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 3. októbra 2016, sp. zn. 6Co/856/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3106214802.4", "identifikacne_cislo": "3106214802", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Bajzová", "sudca_id": 1013, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubica-bajzova-1013", "datum_vydania": "2016-10-03", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/07e5d7f1-92aa-422e-a66b-07055bc0cefe", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3106214802.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3106214802.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3106214802.4/text", "citacie_n": 3, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/856/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3106214802
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3106214802.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr.
Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu J. C., zastúpeného JUDr. X. A., advokátom
so sídlom I., J. F. XX proti žalovanému Q. J., zastúpenému JUDr. X. O., advokátom so sídlom J., Z. Q.,
o určenie vlastníctva a o vydanie nehnuteľností, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 29. apríla 2015 č. k. 20C/102/2006- 720 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p  r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 29. apríla 2015 č. k. 20C/102/2006- 720 súd prvej inštancie zamietol žalobu
žalobcu o určenie vlastníckeho práva k špecifikovaným nehnuteľnostiam a žalobu o vydanie vyššie
uvedených nehnuteľností . Vyslovil, že o trovách konania  súd  rozhodne do 30 dní po právoplatnosti
rozsudku. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že  Okresný súd Trenčín rozsudkom zo dňa
10.4.2012 č.k. 20C/102/2006-327 určil , že žalobca je vlastníkom nehnuteľností uvedených vo výroku
I. tohto rozsudku a uložil žalovanému povinnosť vydať ich žalobcovi. Žalobu žalobcu zamietol v časti, v
ktorej sa domáhal určenia vlastníctva a vydania nehnuteľností - pozemkov CKN parc. č. XXXX/X les o
výmere 521331 m2, CKN parc. č. XXXX/X les o výmere 1408 m2, CKN parc. č.  XXXX/X les o výmere
538498 m2, CKN parc. č. XXXX/X trvalý trávnatý porast o výmere 3792 m2, CKN parc. č. XXXX/X les o
výmere 7979 m2, CKN parc. č. XXXX les o výmere 18707 m2, všetky parcely vytvorené geometrickým
plánom Ing. G. Q. č.131-20C/202-2010 z 11.11.2010 overeným Správou katastra Ilava pod. č. XXX/
XXXX zo dňa XX.XX.XXXX,  ďalej nehnuteľností - pozemkov CKN parc. č. XXXX/X les o výmere 597663
m2, CKN parc. č. XXXX/X les o výmere 16500 m2, CKN parc. č. XXXX/X ostatné plochy o výmere 915
m2, CKN parc. č. XXXX les o výmere 143137 m2, CKN parc. č. XXXX les o výmere 42410 m2, CKN
parc. č. XXXX/X les o výmere 4201 m2, CKN parc. č.XXXX/X  les o výmere 154459 m2, CKN parc. č.
XXXX/X les o výmere 2933 m2, CKN parc. č. XXXX/X les o výmere 2277 m2, všetky parcely vytvorené
geometrickým plánom Ing. G. Q.  č. XXX-XXC/XXX-XXXX z 11.11.2010 overeným Správou katastra
D. pod. č. XXX/XXXX zo dňa 12.11.2010, ďalej nehnuteľností - pozemku CKN parc. č. XXXX ostatné
plochy o výmere 5768 m2 parcela vytvorená geometrickým plánom Ing. G. Q. č. XXX-XXC/XXX-XXXX
z 11.11.2010 overeným Správou katastra D. pod č. XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Vo zvyšku konanie
zastavil.
Na základe odvolania žalovaného, smerujúceho proti výrokom rozsudku, ktorým bolo žalobe vyhovené,
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 11.6.2013 č.k. 6 Co/122/2012 - 396 zrušil rozsudok súdu
zo dňa 10.4.2012 č.k. 20C/102/2006-327 v napadnutej časti a vo výroku o trovách a vrátil mu vec
na ďalšie konanie Viazaný pokynom krajského súdu zameral okresný súd pozornosť na skúmanie
právnej subjektivity študijnej základiny, ktorá je v pozemkovej knihe zapísaná ako vlastník sporných



parciel, či došlo k jej zániku a či jej právnym nástupcom je žalobca.    Po doplnení dokazovania v
zmysle intencií uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11.6.2013 č.k. 6 Co/122/2012 - 396 dospel
súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nie je oprávnenou osobou, ktorej by svedčil reštitučný titul v
zmysle ustanovení zákona č.161/2005 Z. z.. Žalobca je útvarom registrovanej cirkvi so sídlom na území
Slovenskej republiky, a má právnu subjektivitu, čo je zrejmé z predloženého výpisu zo štatistického
registra organizácií, a ktorá skutočnosť nebola sporná. V konaní však nebolo preukázané, že by žalobca
bol pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností, ktoré prešli do vlastníctva štátu v období od
2. novembra 1938 do 1. januára 1990 na základe odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č.
142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej
reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde) a nebolo ani preukázané, že by
bol právnym nástupcom takéhoto vlastníka. V pozemno-knižnej vložke č. XXX k.ú. I.. je ako vlastník
pozemkov tam zapísaných pod pol. X až XXX vedená V. na základe pôvodného zápisu.   Z listín
vyplynulo a medzi stranami nebolo sporné, že V. základina bola založená cisárovnou F. K. dekrétom zo
dňa 25.3.1780 z majetku uprázdnených opátstiev a prepozitúr, ako aj klauzúr a kláštorov a z majetku
hnuteľného a nehnuteľného zrušeného Z. /medzi ktorým majetkom boli aj nehnuteľnosti v k. ú. I. - str. XX
dekrétu/, teda z majetku J. cirkvi. Z oboznámených listín bolo nepochybne preukázané, že menovaná
základina bola samostatnou právnickou osobou, od rímskokatolíckej cirkvi odlišnou, a mala charakter
verejného fondu, základiny. Panovníčka F. K. dekrétom zriadila uvedenú základinu s vlastnou právnou
subjektivitou a na základe jej dispozičnej právomoci darom tejto základine previedla do jej vlastníctva
(„do večného daru“ str. 10 dekrétu) majetok oslobodený od cudzieho práva (str. 12 dekrétu), pričom
určila, na aký účel má tento majetok slúžiť ( „pre obecné dobro, pre starostlivosť, ktorú venuje panovníčka
výchove a vzdelávaniu mládeže“- str. 10 dekrétu). Panovníčka ďalej na str. 11 dekrétu určila študijnú
komisiu ako orgán, ktorý bude administrovať študijnú základinu, s tým, že študijná komisia bola vytvorená
z grémia Kráľovskej miestodržiteľskej rady, ktorá je dozorným orgánom základiny a  najvyššie riadenie
základiny bolo ponechané panovníčke, ako hlave štátu a zároveň bolo určené, že základina sa bude
riadiť kráľovskými zákonmi. Študijná základina potom nemôže byť útvarom bez právnej subjektivity,
ktorému boli cirkevné majetky zverené len do správy a vlastníkom majetkov ostala cirkev, ako to uvádzal
právny zástupca žalobcu. Študijná základina spĺňa všetky znaky verejného fondu s vlastnou právnou
subjektivitou aj v zmysle Slovníka Verejného práva československého /vydavateľstvo Rovnosť Brno,
1948/ a Základov všeobecného súkromného práva univerzitného profesora Dr. Štefana Lubyho. V
neskorších dobových listinách bola študijná základina označovaná ako študijný fond.

2. S poukazom na ust. § 18 ods. 1, ods. 2 písm. b/ v spojení s § 854 Občianskeho zákonníka je
potom potrebné Študijnú základinu považovať za právnickú osobu, ktorá má spôsobilosť mať práva a
povinnosti. Skutočnosť, že Študijná základina mala spôsobilosť mať práva a povinnosti potvrdzuje aj fakt,
že bola zapísaná ako vlastník predmetných pozemkov v pozemkovej knihe. Záver, že študijná základina
bola samostatnou právnickou osobou oddelenou od cirkvi je podložený aj účelom Študijnej základiny
vyjadreným priamo a výslovne v zakladacom dekréte F. K. z 25.3.1780 slovným spojením „pre obecné
dobro, pre starostlivosť o výchovu a vzdelávanie mládeže“ a tiež spôsobom jeho správy, keď táto bola
vykonávaná štátnymi orgánmi /kráľovská komora, miestodržiteľská rada, zvláštne oddelenie bývalého
uhorského ministerstva kultu a osvety, cirkevný referát pri Ministerstve s plnou mocou pre správu Q.,
Centrálna komisia r. k. cirkevných majetkov na Q., Likvidačná komisia pre správu niektorých cirkevných
majetkov, Centrálna správa verejnozákladinných majetkov v B. a nakoniec Povereníctvo školstva a
osvety - odbor pre správu základín/. Uvedené skutočnosti vyplynuli z oboznámených materiálov: Nástin
súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi autorov G. a I., Slovník Verejného práva
Československého, rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Československej republiky č. 16643/24
zo dňa 1.10.1924, Uhorský náboženský a študijný fond - vznik, ciele a vývin a miesto v uhorskej
spoločnosti autora Prof. PhDr. X. A., PhD., Majetky ostrihomského arcibiskupstva a iné cirkevné majetky
na Slovensku v r. 1918-1955, Verejné základiny B. autorov V. K. a P. R.. Podľa menovanej práce Prof.
PhDr. X. A., PhD., Študijný fond za výsostne verejný považovali aj minister barón P. M., autori hodnotení
právnej povahy fondov A. U., X. O. či F. Q. a osobitná komisia vedená X. O. a T. C. vypracovala
správu o Študijnom fonde, v ktorom vychádzajúc z jeho verejného charakteru a určenia jeho príjmov na
krajinské školské ciele, odporúčali ho zaradiť do štátneho rozpočtu. Takisto väčšina katolíckych politikov
pri vypracovávaní koncepcií autonómnej uhorskej katolíckej cirkvi ani pri predpokladanej odluke od štátu
nepožadovali odovzdanie fondu do vlastníctva cirkvi. Výnimkou bol iba V. T., snažiaci sa vo svojej analýze
dokázať cirkevný charakter fondu, argumentujúc najmä legislatívou z feudálneho obdobia a minister
gróf P., predpokladajúci vo svojej koncepcii autonómnej cirkvi včlenenie fondu do jej majetku, avšak
spolu s prevzatím všetkých katolíckych škôl, ktoré dovtedy štát financoval. O charaktere Študijného



fondu ako verejného fondu, verejnej základiny svedčí nepriamo aj práca Financování církví v českých
zemích ve 20. století autora X. B., keď z tejto vyplýva, že ani náboženské fondy zriadené P. II. a
slúžiace výhradne potrebám Rímskokatolíckej cirkvi nikdy neboli majetkom cirkevným, ale mali povahu
samostatnej právnickej osoby. Uvedené vyplynulo aj z obsahu rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu
Československej republiky č. 3252/26 zo dňa 20.2.1926. Z vykonaného dokazovania bolo zároveň
preukázané, že neboli naplnené predpoklady ani v zmysle kódexu kanonického práva pre to, aby bolo
možné považovať študijnú základinu za cirkevnú právnickú osobu, teda za jej útvar. Študijnú základinu
totiž nezriadila cirkevná vrchnosť, ale štát reprezentovaný panovníčkou Máriou Teréziou, neriadila sa
kánonickým právom, ale svetským právom, bola spravovaná orgánmi štátu, nie cirkevnou vrchnosťou,
o jej zániku nerozhodovala cirkev, ale štát prostredníctvom svojho orgánu - vlády, nebola zriadená a ani
výhradne využívaná na podporu cirkvi, ale slúžila na podporu vzdelania a školstva v Uhorsku.

3. Z dokazovania vyplynulo, že majetok Študijného fondu nemožno pokladať za majetok
Rímskokatolíckej cirkvi, prípadne za majetok niektorého jej útvaru. Z obsahu rozhodnutia Najvyššieho
správneho súdu Československej republiky č. 16643/24 zo dňa 1.10.1924 vyplýva, že cirkevný majetok
bol a je majetkovou podstatou sui generis, ktorá slúži výhradne účelom konfesným a na ktorú platné
právo nenazerá inak ako na predmet istej starostlivosti a dozoru štátnych orgánov, správa majetku
cirkevného je v rukách kléru a vplyv štátnej moci sa obmedzuje na intenzívny dozor a zákazy voľného
nadobúdania, scudzenia a zabavenia cirkevných statkov. Podľa rozhodnutia Najvyššieho správneho
súdu Československej republiky č. 9720/25 zo dňa 25.06.1925 cirkevným majetkom, imaním /bona
ecclesiastica/ rímskokatolíckej cirkvi sa má rozumieť súbor vecí a práv majúcich majetkovú cenu, ktoré
patriac cirkvi sú trvale spojené s niektorým cirkevným ústavom a slúži účelom cirkvi. Z uvedených
rozhodnutí ako aj z oboznámených kánonov Kódexu kanonického práva možno uzavrieť, že cirkevným
majetkom je taký majetok, ktorý patrí celej Rímskokatolíckej Cirkvi, Apoštolskému stolcu alebo nejakej
cirkevnej právnickej osobe, ide o majetok, ktorý slúži výhradne účelom Rímskokatolíckej Cirkvi, a jeho
správa je v rukách Rímskokatolíckej Cirkvi, pričom z hľadiska štátu je len predmetom istej starostlivosti
a dozoru štátnych orgánov. Žiadna z uvedených podmienok nebola splnená. Majetok Študijného
fondu vlastnícky patril Študijnému fondu, ktorý bol samostatnou právnickou osobou, verejným fondom,
založeným zakladajúcou listinou F. K. majúcej účinky zákona, pričom tento fond /základina/ bol odlišný od
Rímskokatolíckej cirkvi a nebol ani jej právnickou osobou. Z oboznámených listín bolo preukázané, že z
výnosov z majetkov študijnej základiny boli zabezpečované bývalé jezuitské gymnáziá, ktoré štát prevzal
do svojej kompetencie, pričom časť z nich ostala natrvalo štátnymi školskými inštitúciami, niektoré z
nich boli zverené do správy iným náboženským rádom a z výnosov študijnej základiny sa financovali
len štátne gymnáziá. Z výnosov z majetkov študijnej základiny boli financované aj tzv. normálne školy,
t.j. štátom podporované základné školy, pričom postupom času nadobudli školy v Rakúsko-Uhorsku
občiansky charakter a študovali na nich nielen katolícki, ale aj protestantskí a židovskí žiaci a s ohľadom
na ustanovenie § 2 a § 3 zákona č. 48 z 25. mája 1868, ktorým sa vydávajú základné pravidlá o postavení
školy k cirkvi, Rímskokatolícka cirkev nemala na vyučovanie iných predmetov ako náboženstva na
štátnych školách žiaden vplyv a školy a výchovné ústavy, ktoré sú celkom alebo sčasti zriadené
alebo financované štátom, môžu užívať všetci štátni občania bez ohľadu na vierovyznanie. Z majetku
študijnej základiny boli financované aj tzv. šľachtické konvikty, kráľovská akadémia v A. s dvojročným
filozofickým a právnickým kurzom, štátna školská správa ľudových škôl /platy inšpektorov/, či štipendiá
pre učiteľov ľudových škôl, ktorí sa zúčastnili prípravných kurzov. Z uvedeného je zrejmé, že majetok
študijnej základiny bol používaný v súlade s jej účelom určeným v zakladajúcej listine panovníčky F.
K., a teda slúžil verejnému prospechu, podpore školstva, nielen k prospechu Rímskokatolíckej cirkvi.
Nie je naplnený ani ďalší predpoklad pre to, aby bolo možné vyhodnotiť majetok fondu ako cirkevný
majetok, pretože správu Študijného fondu nevykonávala rímskokatolícka cirkev, ale ako už bolo uvedené
orgány štátu. Ani po uzatvorení Modu vivendi v roku 1927 neprešla správa študijnej základiny do rúk
rímskokatolíckej cirkvi. Do správy apoštolského administrátora v K., ktorý zriadil osobitnú ustanovizeň
- Ústrednú správu dr. Jantauscha niektorých cirkevných majetkov na Slovensku prešla len správa
cirkevných majetkov maďarských cirkevných ustanovizní na území Slovenska; majetky verejnoprávnych
základín /teda aj Študijného fondu/ dostali osobitnú ústrednú správu, ktorá od roku 1935 začala pôsobiť
ako Centrálna správa verejnozákladinných majetkov v Bratislave.

4. Súd prvej inštancie sa po vykonanom dokazovaní v tejto veci nestotožnil so závermi Najvyššieho
súdu SR v rozsudku spis. zn. 1Cdo/247/2006 zo dňa 25.08.2008, na ktorý poukázal žalobca. Najvyšší
súd SR v citovanom rozhodnutí riešil obdobnú skutkovú situáciu, keď v pozemkovej knihe bola
zapísaná študijná základina ako vlastník nehnuteľností, ktorých vydania sa domáhala Rímskokatolícka



cirkev podľa zákona č. 282/1993 Z.z., pričom okresný a krajský súd posúdili študijnú základinu ako
samostatnú právnickú osobu, ktorá nebola organizačnou súčasťou rímskokatolíckej cirkvi, a z toho
dôvodu nepovažovali rímskokatolícku cirkev za oprávnenú osobu v zmysle zákona č. 282/1993 Z.z..
Najvyšší súd SR uzavrel, že pre posúdenie, či žalobca je alebo nie je oprávnenou osobou v zmysle § 2
ods. 1 zákona č. 282/1993  Zb. nie je podstatnou samotná skutočnosť, že študijná základina netvorila
súčasť hierarchického zriadenia cirkvi. Pri výklade pojmu oprávnenej osoby pre účely zákona nemožno
obísť, aký bol pôvod, účel a ciele uvedeného fondu a zároveň stav, že ukončením jeho činnosti sa
zmaril účel a ciele fondu bezprostredne zviazané s rímskokatolíckou cirkvou, t.j. že krivda spáchaná
na tomto fonde predstavovala priamu krivdu voči cirkvi, ktorú napraviť nepochybne sledoval zámer
zákona č. 282/1993 Zb. Za plne súladné s účelom a zmyslom zákona preto je, aby v takomto prípade
za oprávnenú osobu bola považovaná Rímskokatolícka cirkev v SR. Z dokazovania v tejto právnej veci
bolo preukázané, že majetok študijného fondu bol pôvodne vytvorený z majetku rímskokatolíckej cirkvi.
Z textu zakladajúcej listiny, teda z dekrétu cisárovnej F. K., majúceho účinky zákona bolo preukázané, že
účel a ciele študijnej základiny neboli bezprostredne zviazané s rímskokatolíckou cirkvou, pretože tento
fond bol založený „pre obecné dobro, pre starostlivosť o výchovu a vzdelávanie mládeže“, a na tento
účel aj slúžil. Podľa oboznámených rozsudkov Najvyššieho správneho súdu Československej republiky
a dobových dokumentov bola študijná základina samostatnou právnickou osobou, od rímskokatolíckej
cirkvi odlišnou, ktorá vlastnila predmetné nehnuteľnosti a tie nemožno považovať za cirkevný majetok,
keďže nepatrili cirkvi /boli jej odňaté dekrétom panovníčky/, neslúžili potrebám cirkvi, resp. konkrétneho
útvaru cirkvi, a cirkev nevykonávala ani správu tohto majetku, keďže majetok fondu spravovali štátne
orgány. Majetok fondu neslúžil výhradne potrebám Rímskokatolíckej cirkvi, pretože v konaní bolo
preukázané, že v súlade s účelom fondu zakotveným v zakladacej listine boli z výnosov z majetkov fondu
zabezpečované bývalé jezuitské gymnáziá, štátom podporované základné školy, platy inšpektorov, či
štipendiá pre učiteľov ľudových škôl, a teda slúžil na financovanie školstva v Uhorsku. S vydávaním
nehnuteľností, ktoré patrili verejným základinám nepočítal ani zákon č. 161/2005 Z.z., podľa ktorého
uplatnil žalobca reštitučný nárok, pretože z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že predmetom
vydania nie sú nehnuteľnosti, ktoré boli majetkom verejných základín (školské, univerzitné, náboženské).
V dôvodovej správe sa ďalej uvádza, že verejné základiny  (tiež nadácie alebo fundácie), tvorili spravidla
nehnuteľné majetky, ktoré určil zakladateľ a ktorých výnos slúžil na podporovanie inštitúcií a osôb. Od
obdobia neskorého feudalizmu mali základiny charakter právnických osôb. Ich zakladateľmi bývali najmä
cirkevní hodnostári a šľachtici, ale prostredníctvom kráľovskej pokladnice aj panovník, ktorý zároveň
potvrdzoval všetky cirkevné a významné základiny. Keďže v konaní bolo preukázané, že predmetný
majetok odňatý postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. v tom čase nepatril Rímskokatolíckej cirkvi,
ani žiadnej jej právnickej osobe a nešlo o cirkevný majetok, ale jednalo sa o vlastníctvo samostatnej
právnickej osoby Študijnej základiny, zapísanej  v pozemkovej knihe, žalobca nemôže byť považovaný
za oprávnenú osobu v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z., len z toho dôvodu, že predmetné
nehnuteľnosti boli pred vydaním dekrétu menovanej panovníčky cirkevným majetkom. Tento majetok
prestal byť vlastníctvom rímskokatolíckej cirkvi na základe dekrétu Márie Terézie z roku 1780, ktorým boli
majetky zrušeného jezuitského rádu Máriou Teréziou darované Študijnej základine na účely financovania
školstva v Uhorsku, a jedine v tomto akte panovníčky by bolo možné vidieť krivdu voči katolíckej
cirkvi, no je jednoznačne zrejmé, a to zo samotného znenia zákona č. 161/2005 Z.z., že nápravu
takejto dávnej krivdy zákon č. 161/2005 Z.z. nesledoval. V tomto smere je možné podporne vychádzať
aj zo stanoviska Pléna Ústavného súdu ČR Pl. ÚS-st. 22/05 zo dňa 1.11.2005, 13/2006 Sb., ST
22/39 SbNU 515 (č.l. 373 spisu 15C/87/2007), k povahe reštitučného zákona č. 298/1990 Sb.. V
stanovisku sa uvádza, že zo skutočnosti, že zákonodarca vymedzil časovo, vecne a personálne okruh
vzťahov, na ktoré sa vzťahujú reštitučné oprávnenia, vyplýva, že mal vôľu zasiahnuť do existujúcich
majetkových pomerov iba v obmedzenej miere a len u tých vzťahov, ktorých nápravu považoval za
žiaducu a možnú, čím zákonodarca stanovil i rámec súdneho rozhodovania o majetkových reštitúciách.
Z hľadiska deľby moci v právnom štáte je potom neprípustné, aby súdy, ktoré nemajú zákonodarnú
moc, neprimerane rozširujúcim výkladom ustanovení reštitučného zákona prekročili rozsah a podmienky
reštitúcie stanovené zákonodarcom v reštitučných zákonoch.

5. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, žeby v období od vydania zakladacieho dekrétu
Márie Terézie po odňatie vlastníctva podľa zákona č. 142/1947 Zb.  došlo ku právnej skutočnosti, na
základe ktorej by právom aprobovaným spôsobom vlastnícke právo k predmetnému majetku stratila
študijná základina a nadobudla ho rímskokatolícka cirkev, prípadne niektorý jej útvar. V konaní neboli
preukázané tvrdenia žalobcu, a závery uvedené v odôvodnení rozsudku Okresného súdu Trenčín
č. k. 13C/52/96-229 zo dňa 11.marca 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.



k. 19Co/259/02-248 zo dňa 24.októbra 2002, v zmysle ktorých v roku 1793 boli majetky tvoriace
podstatu Študijného fondu odňaté dvorskej komore a vrátené pôvodnému účelu a vlastníkovi - cirkvi
a takýto stav trval až do rozpadu Rakúsko-Uhorskej monarchie a teda majetok Študijného fondu bol
až do poštátnenia na základe zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy majetkom
Rímskokatolíckej cirkvi. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že cisár Jozef II. nariadil zlúčenie
Univerzitného a Študijného fondu a inkameráciu týchto fondov, následkom čoho boli majetky týchto
fondov dňa 2.2.1782 odovzdané kráľovskej /dvorskej/ komore a tento stav sa zmenil po smrti Jozefa
II., kedy v roku 1793 majetky oboch fondov boli odňaté dvorskej komore a od 1. augusta 1793 bola
správa týchto majetkov daná späť miestodržiteľskej rade.  Nešlo teda o vrátenie vlastníckeho práva k
týmto majetkom rímskokatolíckej cirkvi, ale len o vyčlenenie týchto majetkov z majetku štátu a ich danie
pod správu inému orgánu štátu. Konkordát uzavretý medzi Svätou stolicou a Rakúsko-Uhorskom v roku
1855, ktorým mala byť podľa tvrdenia žalobcu riešená otázka majetkov Študijného a náboženského
fondu netvoril v roku 1918 súčasť ríšskych zákonov zanikajúcej Rakúsko-uhorskej monarchie, a nemohol
byť prevzatý nástupníckymi štátmi, t.j. ani Československou republikou, pretože bol zo strany Rakúsko-
Uhorska vypovedaný ešte v roku 1870 s odôvodnením, že dogmou o pápežskej neomylnosti, ktorý
bol vyhlásený na prvom Vatikánskom koncile, došlo k zmene charakteru Katolíckej cirkvi. Výpoveďou
konkordát zanikol, nepostupovalo sa podľa čl. XXXI cisárskeho patentu, ktorým bol vyhlásený konkordát,
čo je zrejmé aj z toho, že z oboznámených dobových dokumentov vyplynulo, že študijný fond bol
naďalej spravovaný štátnymi orgánmi, teda nie cirkvou, ani v mene cirkvi a príjmy z majetkov študijného
fondu neslúžili výlučne katolíckemu školstvu, ale boli z nich financované aj štátne školy, platy školských
inšpektorov, štipendiá pre učiteľov ľudových škôl.

6. Žalobcu, ani inú cirkevnú právnickú osobu, ani Rímskokatolícku cirkev nemôže súd pokladať
za právneho nástupcu Študijnej základiny. Menovaná základina mala s Rímskokatolíckou cirkvou
spoločné len to, že jej majetkový substrát bol pri založení vytvorený z majetku Rímskokatolíckej
cirkvi. Inak sa však jednalo o samostatnú právnickú osobu s povahou verejného fondu, ktorá nebola
nijako s Rímskokatolíckou cirkvou zviazaná. V konaní nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by
menovaný fond zanikol, a túto skutočnosť na poslednom pojednávaní netvrdil ani právny zástupca
žalobcu. V zmysle Základov všeobecného súkromného práva univerzitného profesora Dr. V. E.
základina zanikne: 1. ako zanikne jej účel, najmä splnením alebo tým, že sa jeho splnenie stane raz
navždy nemožným, 2. zánikom majetkového substrátu, 3. ak sa splní príčina určená zakladateľom,
napríklad využil svoje vymienené právo základinu zrušiť, alebo uplynul čas alebo nastala rozväzovacia
podmienka zakladateľom určená a 4. základina zanikne ak ju zruší vrchnostenská moc. V konaní nebolo
preukázané, že by niektorý z uvedených dôvodov zániku nastal. Podľa uznesenia vlády Československej
republiky č. 8 zo dňa 21. októbra 1952 Študijný fond bol výslovne vyňatý zo zrušenia, ktoré dopadlo na
všetky fondy, účelové imania a nadácie v správe ústredných úradov a ich orgánov. Uvažovať by sa dalo
o zániku Študijného fondu z dôvodu zániku jeho majetkového substrátu. Likvidačné stredisko základín v
roku 1954 svoju činnosť ukončilo, pretože sa úplne zlikvidovala majetková podstata verejných základín.
V konaní však nebol vykonaný žiadny dôkaz, ktorým by bolo preukázané, že okrem nehnuteľností v k.
ú. I. a nehnuteľností v k.ú. H., ktorých navrátenia sa žalobca domáhal v konaní vedenom na Okresnom
súde Trenčín pod sp. zn. 15C 87/2007 stratil fond nejakým spôsobom všetok ostatný nehnuteľný ako
aj hnuteľný majetok. Z práce Financování církví v českých zemích ve 20. století autora X. B. vyplynulo,
že Náboženská matica, ktorá vznikla zlúčením Náboženských fondov českého a moravskoslezkého a
Náboženskej základiny na Slovensku vyhláškou Štátneho úradu pre veci cirkevné č. XXX z 31.5.1950
existovala ešte v roku 2002, keď sa ju minister kultúry Českej republiky pokúsil svojím rozhodnutím
zrušiť. Súdu teda chýbali dôkazy o tom, že celý majetkový substrát Študijného fondu zanikol, čím by
zanikol aj samotný fond a bolo by možné uvažovať o právnom nástupníctve po ňom. Súd po vykonanom
dokazovaní dospel k rovnakým záverom ako Okresný súd Trenčín v konaní 15C 87/2007, v zmysle
ktorých aj v prípade, ak by sa Študijný fond mal pokladať za tzv. zbožnú nadáciu Rímskokatolíckej
cirkvi, či inú cirkevnú právnickú osobu /čo však súd ako je hore uvedené vylučuje/, musel by žalobca
preukázať jej zánik v zmysle Kódexu kanonického práva, pričom podľa oboznámených kánonov Kódexu
kanonického práva cirkevná právnická osoba zaniká, ak ju kompetentná vrchnosť zruší alebo, ak počas
sto rokov nevyvíja svoju činnosť. Ani takéto skutočnosti z vykonaného dokazovania nevyplynuli. Ani
tzv. územný princíp, na ktorý sa odvoláva žalobca a poukazuje naň aj rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 119/02 zo dňa 24. októbra 2002 nič nemení na závere súdu, že
žalobca, ani iná cirkevná právnická osoba, či samotná Rímskokatolícka cirkev nie je právnym nástupcom
Študijného fondu. Uvedený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prvom rade odôvodňoval
právne nástupníctvo Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku, pokiaľ ide o majetok vedený v pozemkových



knihách na Ostrihomskú, Rábsku či Jágerskú arcidiecézu, či diecézu alebo iný zahraničný právny subjekt
Rímskokatolíckej cirkvi /hoci nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom sporu boli zapísané v pozemkových
knihách ako vlastníctvo Náboženskej základiny/ a nie pokiaľ ide o majetok, ktorého vlastníkom bola
Študijná základina. Ani Modus vivendi z roku 1927, ani Apoštolské konštitúcie \"Ad ecclesiastici regiminis
incrementum\" a \"Qui divino\" nestanovili /a objektívne vzaté ani nemohli stanoviť, keď Študijný fond v tom
čase existoval, vykonával činnosť a bol pod dohľadom a správou štátnych orgánov/ právne nástupníctvo
po Študijnej základine, ale len určili obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa kryli
so štátnymi hranicami. O právnom nástupníctve Rímskokatolíckej cirkvi, prípadne niektorého jej útvaru
po študijnom fonde vzhľadom na územný princíp by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by tento fond
preukázateľne zanikol a z nejakého dôvodu by sa dalo dôvodne domnievať, že jeho právneho nástupcu
treba hľadať medzi subjektmi Rímskokatolíckej cirkvi.

7. S poukazom na vykonané dokazovanie súd prvej inštancie dospel k záveru, že študijná základina,
ktorej svedčí zápis vlastníckeho práva v pozemkovej knihe, bola od jej založenia samostatným subjektom
práva s vlastnou právnou subjektivitou, nebola ani útvarom rímskokatolíckej cirkvi, jej právnickou osobou
a ani majetok študijnej základiny nebol majetkom cirkevným. Zo strany žalobcu nebolo preukázané ani
jeho prvotné tvrdenie, žeby študijná základina zanikla a žalobca bol jej právnym nástupcom. V konaní
nebola vyvrátená hodnovernosť zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností v prospech študijnej
základiny ako pôvodného vlastníka. Žalobca nie je oprávnenou osobou v zmysle ustanovenia § 2 ods.
2 zákona č. 161/2005 Z.z. Z uvedených dôvodov nemožno odňatie vlastníctva nehnuteľností v k.ú. I.
pozemno-knižnému vlastníkovi študijnej základine bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947
Zb. považovať za krivdu voči rímskokatolíckej cirkvi, keďže cirkev a ani žiaden jej útvar predmetné
nehnuteľnosti v dobe prechodu ich vlastníctva na štát nevlastnila.

8. Vec právne posúdil podľa  § 2 ods. 1, 2, 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení
vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k
niektorým nehnuteľnostiam.

9. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý
rozsudok tak, že jeho žalobe vyhovie a prizná mu trovy konania a trovy právneho zastúpenia tak, ako
budú vyčíslené. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. S  vysloveným právnym a
skutkovým záverom súdu v napadnutom rozsudku nesúhlasil z nasledovných dôvodov:

10. Fondmi sú majetkové celky venované určitému účelu, ktoré nemajú vlastnú subjektivitu, ale sú
majetkom nejakého subjektu /fyzickej, či právnickej osoby/. Majetok ostáva vo vlastníctve pôvodného
vlastníka, aj po jeho začlenení do Fondu. Fond spravuje správa, ktorá môže byť zverená štátu, obci,
alebo nejakej korporácii. Správou sa však vlastnícky vzťah nemení. Listinami, ktoré súdu predložil, podľa
jeho názoru jednoznačne preukázal, že ide o majetok vložený do fondu, čo dokazuje aj pozemnoknižná
zápisnica v origináli, a že ide o fond katolícky, čiže fond majetkov, ktorých vlastníkom je cirkev
rímskokatolícka. Ide o majetok, ktorá sa v časoch panovania cisárovnej Márie, začlenil do G. Q. za
účelom zabezpečenia vzdelávania občanov monarchie.

11. Vytýkal, že sa súd prvej inštancie v rozsudku touto otázkou nezaoberal. Vo všeobecnej polohe
sa zaoberal históriou fondu pod názvom základina a došiel tak k nesprávnemu záveru, že fond v
pomenovaní základina bol zrušený zákonom č. 29/1951 Zb. a preto nemôže podliehať konaniu podľa
zákona č. 282/1993 Z. z. To však je v rozpore s vyššie citovanými dôkaznými listinami.

12. Študijný fond v pomenovaní základina však v konaní podľa zákona č. 29/1951 Zb. nezanikol.
Nemohol len vykonávať svoj pôvodný účel, a to podporovať príslušníkov cirkvi rímskokatolíckej, najmä
nižšieho a vyššieho kléru, pretože bol cirkvi odňatý konaním podľa zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej
pozemkovej reformy.

13. Listinné dôkazy predložené súdu žalobcom preukazujú, že ide o prapôvodné vlastníctvo
Rímskokatolíckej cirkvi. Vlastníkom nehnuteľností ešte pred snemom konaným v Bratislave v roku 1548
bola rehoľa Jezuitov, čiže nesporne cirkevná organizácia. Pápež Klement v roku 1773 zrušil okrem
iných aj rehoľu Jezuitov a jej majetky dal do správy príslušným biskupom. Mária Terézia, ale najmä jej



spoluregent Jozef II., si prisvojovala väčšie právomoci, než jej patrili. Tým však, že cisárovná zakázala
uverejniť listinu pápeža o prechode správy na biskupstvá, majetok nestratil svoje pôvodné postavenie, t.
j.  že je vlastníctvom cirkvi rímskokatolíckej. Po dlhšom vyjednávaní upustila od svojho zámeru. Navrhla
vytvoriť z majetkov zrušeného rádu FOND, ktorého účelom má byť zvyšovanie úrovne vzdelanosti kléru,
administratívnych úradníkov, sudcov a pospolitého ľudu. Po odobrení tejto myšlienky vydala dokument
J. M., na zabezpečenie tohto dáva súhlas, aby sa majetky zrušeného rádu dali do fondu s názvom
G., čiže Študijný fond. Tým majetky nestratili svoje pôvodné právne postavenie, ale ostali i naďalej vo
vlastníctve cirkvi.

14. Majetky Študijného fondu boli organizačne začlenené do Verejných základín.

15. Po roku 1848 prešla správa verejných základín pod Ministerstvo kultúry a verejného vyučovania v
Budapešti, útvar s názvom Maďarské kráľovské riaditeľstvo verejných základín, kam bol začlenený aj
Študijný fond, pod pomenovaním základina, hoci právne postavenie základiny nie je totožné s fondovým.

16. Tým, že správu nad študijnou základinou vykonávalo Maďarské kráľovské riaditeľstvo verejných
základín, nemalo to za následok zmenu vlastníckych vzťahov. Právne postavenie sa nezmenilo ani po
začlenení do Centrálnej správy cirkevných majetkov v roku 1919 nariadením ministerstva s plnou mocou
pre správu Slovenska, ani po roku 1923, keď bola Centrálna správa nahradená Likvidačnou komisiou,
ani začlenením pod Povereníctvo školstva a národnej osvety po roku 1945.

17. Konštatovanie súdu, že žalobca nebol pred rozhodným obdobím vlastníkom sporných nehnuteľností
neobstojí, a to s poukazom aj na správu grófa Apponýho a grófa Appáthyho z roku 1880.

18. Konkordát ako zákon zaväzujúci Rakúsko- uhorskú ríšu bol uvedený v Ríššskom zákonníku z roku
1855. V článku 311 sa dohodlo, že majetky, z ktorých pozostáva študijný a náboženský fond sú majetkom
cirkvi a budú menom cirkvi aj spravované. Dohoda jednoznačne deklaruje, že majetky oboch fondov
sú majetkami cirkvi rímskokatolíckej. Z uvedeného vyplýva, že správa majetku fondov sa vykonávala
v mene cirkvi.

19. Národné zhromaždenia pri prerokovaní rozpočtu na rok 1951 v § 28 uložilo vláde, že má preskúmať
všetky fondy štátu, štátom spravovaných a fondov pod štátnym dozorom, a pokiaľ to uzná za vhodné
vydá smernicu o ich zrušení resp. o inej úprave. Na svojom 214. zasadnutí v roku 1952 vyňala vláda
zo zrušenia fondy podľa návrhu Ministerstva financií uvedené v zozname C : Náboženský fond český,
Náboženský fond  Moravsko - slezký, Náboženská základnina slovenská, Študijná základnina.

20. K dnešnému dňu nebolo rozhodnuté o zániku študijnej základiny a podľa jeho názoru táto iba
spravovala majetok cirkvi.

21. Cisár František I. v roku 1855 v cisárskom patente - Konkordát v článku 31 uznal, že majetky
študijného fondu sú majetky cirkvi, že budú spravované pod dohľadom biskupa. Modus Vivendi z roku
1928 potvrdzuje, že nútená správa nad cirkevnými majetkami je dočasná a teda do času, keď hranice
slovenských diecéz sa budú zhodovať s hranicami SR. Vlastníctvo majetku patriacej cirkvi prešlo na štát
podľa zákona č. 142/1947 zbierky o revízii prvej pozemkovej reformy a je preukázané a jednoznačne
dané, že katolícka cirkev je  historicky pôvodným vlastníkom žalovaných nehnuteľností.

22. Študijný fond - základina nebol v konaní podľa zákona 29/1952 zrušený a likvidovaný, nemohol iba
vykonávať svoje poslanie v dôsledku toho, že podľa zákona o revízii prvej pozemkovej reformy prešla
jeho správa a vlastníctvo na štát. Poukazuje na publikáciu Verejné základiny Bratislava rok 1975.

23. Súčasne poukazuje na rozsudok NS SR spisová značka 1Cdo 248/ 2006 zo dňa 25.08.2008, kde sa
okrem iného uvádza: „ Za situácie, keď na SR nepôsobí základina, ktorej majetok bol priamo zviazaný s
cirkvou, dovolací súd dospel k záveru, že pre posúdenie, že žalobca je alebo nie je oprávnenou osobou
v zmysle § 2 ods. 1 zákona 282/1992 Zb. nie je podstatnou samotná skutočnosť, že študijná základina
netvorila súčasť hierarchického zriadenia cirkvi.“



24. Preto považuje tvrdenie súdu prvej inštancie vyslovené v napadnutom rozsudku, že žalobca
nepreukázal, že pôvodný pozemnoknižný vlastník bol organizačnou súčasťou rímskokatolíckej cirkvi, za
tvrdenie v rozpore s listinnými dôkazmi z nasledovných dôvodov:

- nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu patrili rímskokatolíckej inštitúcii rehole Jezuitov, po zrušení
rehole v roku 1773 majetok nestratil charakter cirkevného majetku
- cisár František I. v roku 1794 v reskriptoch zakázal  laicizovať majetok včlenený do fondu Studiorum,
pretože patrí katolíkom
- cisár František Jozef I. v roku 1855 v cisárskom patente - Konkordát čl. XXXI uznal, že majetky
Študijného fondu sú vo vlastníctve rímskokatolíckej cirkvi, v mene ktorej sa bude vykonávať správa s
dohľadom biskupov
- správa poslancov Uhorského snemu z roku 1880 g. Apponýho a Appáthyho preukázala, že nedošlo k
zmene právneho postavenia majetku zrušeného rádu Jezuitov
- ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska č. 132/1919 deklaruje, že majetky Študijnej základiny
sú majetkami cirkevnými a dáva ju pod vnútenú správu
- modus vivendi z roku 1928 deklaruje, že vnútená správa nad cirkevnými majetkami je dočasná a táto
bola zrušená Vládnym nariadením č. 204/1937.

25. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

26. Krajský  súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa  §§ 379 a 380
Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z., (ďalej len C.s.p.)  bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa  § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa
387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

27. Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom,
ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i  právne posúdil. Odvolací súd
sa preto v celom rozsahu stotožňuje  so  skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v
odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a  podľa § 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.

28. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že súd prvej inštancie  sa už v odôvodnení napadnutého
rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými rozhodnými dôvodmi podaného odvolania, ktoré
dôvody žalobca prezentoval už počas konania pred súdom prvej inštancie.

29. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dopĺňa:

30. Žalobca za rozhodný dôvod svojho odvolania označuje, že súd prvej inštancie mal vo  svojom
právnom posúdení veci opomenúť rozdiel v právnej charakteristike fondu a základiny (nedostatok
právnej subjektivity v prípade fondu a základina ako právnická osoba), pričom je toho názoru, že v
danej veci nejde o základinu s právnou subjektivitou,  ale cit. „ide o majetok vložený do fondu ...
ide o fond katolícky ... začlenený do G.“. Svoje tvrdenie opiera o cit. „pozemnoknižnú zápisnicu v
origináli“. Z odvolania nie je zrejmé, akú pozemnoknižnú  zápisnicu mal žalobca na mysli. V spise sa
nachádza len pozemnoknižná vložka č. XXX k.ú. I., v ktorej časti A sú zapísané dotknuté nehnuteľnosti.
Vložku predložil ako dôkaz žalobca spolu so žalobou. Z časti B vložky je zrejmé, že pred revíziou
podľa zákona č. 142/1947 Sb. bola ako vlastník pozemkov v pozemkovej knihe pod bežným číslom 1
zapísaná Študijná základina v Bratislave (Centrálna správa verejnozákladinných majetkov) s dôvetkom
„na základe pôvodného zápisu“. Pod číslami B2 a B3 boli na základe žiadosti z 02.12.1947 zapísané
do pozemkovej vložky č. XXX k.ú. I. ďalšie parcele s tým, že vlastnícke právo k nim sa vkladá Študijnej
základine v Bratislave pod B1. Z predloženej pozemnoknižnej vložky nie je možné vyčítať, že by šlo o
majetky (nehnuteľnosti) vložené do fondu, ktorých vlastníkom je cirkev rímskokatolícka, ako tvrdí bez
bližšieho vysvetlenia žalobca v odvolaní.

31. Nie je pravdou ani tvrdenie žalobcu, že sa touto otázkou súd v napadnutom rozsudku nezaoberal.
Naopak súd prvej inštancie sa významnou mierou venoval práve právnemu postaveniu zapísaného
vlastníka resp. charakteru majetku zapísaného v predmetnej pozemnoknižnej vložke. Popísal historický
vývoj majetkov, pričom vychádzal z dekrétu Márie Terézie z 25.03.1780, Konkordátu z roku 1855, Modus



Vivendi z roku 1928 atď., citoval práce viacerých historikov, a napokon skonštatoval, že z oboznámených
listín bolo nepochybne preukázané, že menovaná základina bola samostatnou právnickou osobou, od
rímskokatolíckej cirkvi odlišnou, a mala charakter verejného fondu, základiny. Panovníčka Mária Terézia
dekrétom zriadila uvedenú základinu s vlastnou právnou subjektivitou a na základe jej dispozičnej
právomoci darom tejto základine previedla do jej vlastníctva majetok oslobodený od cudzieho práva.
Po vykonanom hodnotení napokon dospel k záveru, že  Študijná základina nemôže byť útvarom bez
právnej subjektivity, ktorému boli cirkevné majetky zverené len do správy a vlastníkom majetkov ostala
cirkev, ako to uvádzal žalobca.

32. S uvedeným záverom sa stotožňuje aj odvolací súd.

33. Právnej povahe vlastníka zapísaného v pozemkovej knihe pred revíziou (Študijnej základiny v
Bratislave) ako základiny (právnickej osoby) svedčí samotný zápis v pozemnoknižnej vložke v časti B.
Zápisom totiž nebolo možné priznať vlastnícke právo nesubjektu právu -objektu práva (majetku), ako
tvrdí žalobca v odvolaní. Správne podotkol súd prvej inštancie, že študijná základina, ktorej svedčí zápis
vlastníckeho práva v pozemkovej knihe, bola od jej založenia samostatným subjektom práva s vlastnou
právnou subjektivitou. Inak by nemohla byť  zapísaná ako vlastník do pozemkovej knihy.

34. Žalobca v prospech svojho názoru o cirkevnej povahe majetkov Študijnej základiny argumentuje
poukazom na právne dokumenty a historický vývoj majetkov, pričom zdôrazňuje ich pôvod v majetku
jezuitského rádu, no opomína niektoré historické nadväznosti.

35. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd opätovne poukazuje na práce historikov,
ktoré sa nachádzajú v spise, najmä na prácu Prof. PhDr. X. A., PhD. (vedúci Katedry stredovekých
a ranonovovekých slovenských a všeobecných dejín Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej
univerzity), ktorý v monografii Uhorský náboženský a študijný fond - vznik, ciele a vývin a miesto v
uhorskej spoločnosti uviedol (str. 1), že zo skonfiškovaných majetkov (aj jezuitov) a takisto z iných
aj štátnych zdrojov boli vytvorené dva veľké verejnoprávne fondy: náboženský a študijný. Vzhľadom
na dominantné postavenie katolíckej cirkvi boli obidva fondy katolícke, to však neznamená, že boli
majetkom rímskokatolíckej cirkvi. Až do zániku monarchie v roku 1918 zostal zachovaný nezmenený
charakter obidvoch fondov. Na str. 15 monografie uviedol,  že väčšinu majetku Študijného fondu tvorili
bývalé majetky spoločnosti Ježišovej, ako zaniknutej katolíckej cirkevnej inštitúcie, pričom krajinská
katolícka cirkev nebola jeho právnym nástupcom. Cirkevná stránka analýz právnej povahy fondu sa
v období 19. storočia v podstate obmedzovala na konštatovanie pôvodného majiteľa, Spoločnosti
Ježišovej. Uhorský študijný fond sa ešte v priebehu 19. storočia v dôsledku svojho špecifického
poslania transformoval na fakticky /nie právne/ štátnu inštitúciu. Jeho odovzdanie do vlastníctva cirkvi
nepredstavujúcej právneho nástupcu pôvodného majiteľa, bolo prípustné iba po odluke cirkvi od štátu a
zároveň prevzatí zo strany cirkvi zabezpečenia siete katolíckych škôl.

36. Historička Mgr. D. A., Historický ústav SAV vo svojej Správe o zriadení a spravovaní náboženského
fondu zo dňa 15.10.2004 zdôrazňuje, že je potrebné rozlišovať základiny, ktoré založili súkromné osoby
a zverili ich do správy konkrétnej cirkevnej inštitúcie a verejnoprávne základiny, ktoré založil panovník (v
podstate štát) a poveril ich správou štátne úrady. Tá istá autorka historička Mgr. D. A. PhD., v monografii
Zbožné fundácie a ich význam pre rozvoj Uhorskej spoločnosti v rannom novoveku po preskúmaní
historických dokumentov vyslovila, že majetky zrušeného jezuitského rádu sa (v dôsledku rozhodnutia
Márie Terézie) zmenili na verejnoprávne základiny a z ich výnosov sa financovali univerzity, štátna
školská správa, stredné školstvo a normálne školy.

37. Rovnako podľa  listu Likvidačnej komisie pre správu cirkevných majetkov na Q. obsiahnutom
zo dňa 14.01.1927 adresovanom Prezídiu Štátneho pozemkového úradu v Prahe č. j. 819/927 táto
komisia dospela po preskúmaní historického a právneho vývoja vlastníctva majetkov k záveru, že
majetky náboženskej, študijnej a univerzitnej základiny nie sú účelový, viazaný majetok cirkevný, ale
verejnoprospešné, verejnoúčelové základiny v správe štátu.

38. Skutočnosť, že v čase revízie nešlo o cirkevný majetok,  preukazuje aj historický fakt, že cirkevné
majetky pôvodných uhorských cirkevných inštitúcií, ktoré sa nachádzali na území Slovenska, na základe
úpravy pomerov medzi československým štátom a rímskokatolíckou cirkvou (Modus vivendi) prešli
po roku 1935 pod správu apoštolského administrátora v K., ktorý pre ich spravovanie zriadil osobitný



orgán- Ústredná správa dr, X. P. niektorých cirkevných majetkov na Q.. Po tejto reorganizácii zostali v
správe Likvidačnej komisie len majetky verejných  základín. Pre ich správu si Likvidačná komisia zriadila
nový orgán- Centrálnu správu verejnozákladninových majetkov Bratislave (ktorý orgán je uvedený aj
v dotknutej pozemnoknižnej vložke č. XXX k.ú. I. pod  B1 pri vlastníkovi Študijná základina). Pred
rozbitím Československej republiky pod správu Likvidačnej komisie (teda nie pod správu apoštolského
administrátora v K.)  podliehali aj majetky študijného fondu nachádzajúce sa v katolíckych obciach I.-
U.. (č.l.235 p.v. spisu; str.6 a 7 práce autorov Štefana Tomana a Júliusa Urbanoviča, Verejné základiny
Bratislava, Bratislava 1975, ktorý dôkaz predložil žalobca na pojednávaní dňa 28.05.2014).  Centrálna
správa verejnozákladninových majetkov bola samostatným orgánom podliehajúcim najprv Ministerstvu
školstva a národnej osvety, neskôr VI. odboru Ministerstva školstva a národnej osvety v B. a po
oslobodení Povereníctvu školstva a umení.

39. Napokon o charaktere Študijnej základiny v období  pred revíziou  vypovedá aj čl. 5. vyhlášky ministra
financií č. XX/XXXX Sl.z. zo dňa 9. mája 1942, o srážkových poplatkoch na vykonanie ustanovení §§ 6
a 7 zákona č. 14/1942 Sl.z., podľa ktorého fondmi štátnymi alebo štátom spravovanými [čl. 2 písm. c)]
rozumejú sa všetky fondy, ktoré štát spravuje na vlastný účet, a to aj vtedy, ak sú samostatnou právnou
osobou. Za tieto treba mať najmä aj rôzne študijné a iné základiny, spravované Ministerstvom školstva
a národnej osvety a jemu podriadenými ústavmi, Pomocný fond peňažných ústavov podľa zákona č.
172/1941 Sl.z., Fond pre pozemkovú reformu, Fond pre tlmenie nákaz a hramodných onemocnení
domácich zvierat (zák. č. 72/1941 Sl.z.), Ústredné pasienkové konto (§ 12 zák. č. 90/1940 Sl.z.), Fond
pre podporu vysťahovalectva Židov (zák. č. 198/1941 Sl.z.) atď..

40. S námietkou odvolateľa odkazom na Konkordát uzavretý medzi Svätou stolicou a Rakúsko-
Uhorskom v roku 1855, ktorý mal v čl. XXXI deklarovať, že majetky študijného fondu sú cirkevnými
majetkami a mala ich spravovať cirkev, sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vysporiadal
a vysvetlil nedôvodnosť tejto námietky tým, že konkordát bol platne vypovedaný depešou ministra
zahraničných vecí Beusta z 30. júla 1870 a platnosť výpovede bola potvrdená pápežskou alokáciou
z 21. novembra 1921 a pápežskou konštitúciou z 23. decembra 1922, v dôsledku ktorej Svätá stolica
vyhlásila, že nepovažuje nástupnícke štáty za nástupcov zaniknutých štátov do práv a povinností voči
cirkvi týmito doteraz vykonávanými, a teda ako Svätá stolica, tak aj nástupnícke štáty stratili možnosť
dovolávať sa právnej úpravy pred rokom 1918.

41. Okrem toho odvolací súd dodáva, že zo znenia tohto článku („majetky, z ktorých pozostáva
Náboženský a Študijný fond, sú podľa svojho pôvodu vlastníctvom cirkvi a budú jej menom spravované,
pri čom budú biskupi vykonávať im prislúchajúci dozor podľa ustanovení, na ktorých sa dohodne  Svätá
stolica s Jeho cisárskym Veličenstvom“), vyplýva, že sa jednalo o záväzok štátu pro futuro viazaný na
splnenie podmienky dohody medzi štátom a cirkvou. Bez tejto dohody neexistoval nijaký záväzok štátu
k tomu, ako sa bude zaobchádzať s majetkom fondu, kedy aj cirkev musela uznať, že sa jedná pri
majetku fondu v čase konkordátu o iný ako cirkevný majetok. K uzavretiu takej dohody však vzhľadom
na vyššieuvedené historické súvislosti nedošlo.

42. K odvolateľovej námietke s odkazom na  správu poslancov g. Apponyho a  Apáthyho, sa súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyjadril. Vychádzal z práce Prof. PhDr. X. A., PhD., z ktorej
vyplynulo, že názor uvedených poslancov o charaktere majetku ako cirkevného bol výnimkou z
prevažujúceho názoru prezentovaného ministrom barónom P. M., autormi hodnotení právnej povahy
fondov Kolomanom Ghyzym, Pavlom Hamarom či Michalom Szepessym, osobitnou komisiou vedenou
Pavlom Hoffmannom a Alexandrom Csikym, a väčšinou katolíckych politikov, ktorí dospeli k opačnému
záveru o verejnoprávnom charaktere tohto fondu, preto aj nepožadovali odovzdanie fondu do vlastníctva
cirkvi, ale do štátneho rozpočtu.

43. Keďže vzhľadom na vyššieuvedené historické súvislosti je zrejmé, že sa majetky Študijnej základiny
nepovažovali za cirkevné majetky, nedotýkalo sa ich právneho postavenia ani odvolateľom citované
ustanovenie F. V. z roku 1928, ktoré hovorí o vnútenej správe nad cirkevnými majetkami ani nariadenie
ministra s plnou mocou pre správu Slovenska č. 132/1919 Úradných Novín zo dňa 11. augusta 1919, o
vnútenej správe niektorých cirkevných statkov,  zrušené dňa 6.9.1937 nariadením vlády č. 204/1937 Sb.



44. Ďalej odvolateľ v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že cit. „došiel k nesprávnemu záveru, že fond
v pomenovaní základina bol zrušený zákonom č. 29/1951 Zb. a preto nemôže podliehať konaniu podľa
zákona č. 282/1993 Z. z..“

45. Takéto konštatovanie sa v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie nenachádza. Okresný súd sa
vôbec nevenoval otázke, či Študijná základina zanikla resp. aký bol jej vývoj po roku 1948. Z pripojeného
spisu Okresného súdu Trenčín sp.zn. 13C/52/1996 ( č.l. 174 p.v. v spojení s č.l.182) ako aj zo spisu
v danej veci ( č.l.425)  je zrejmé, že  vláda československej republiky na svojej 24. schôdzi konanej
dňa 21.10.1952 prijala uznesenie v bode 8 a/, ktorým zrušila všetky fondy, účelové imania a nadácie v
správe ústredných úradov a ich orgánov vyjmúc však fondy, ktoré sú menovite uvedené v zozname C
pripojenom k listu ministerstva financií. Podľa bodu 22. tohto zoznamu  je zo zrušenia vyňatá aj  Študijná
základina z dôvodu, že podľa vyhlášky Štátneho úradu pre veci cirkevné má byť zriadená náboženská
matica slovenská z býv. náboženskej základiny a študijnej základiny.

46. Odvolací súd sa stotožňuje aj s argumentáciou súdu prvej inštancie vo vzťahu k rozhodnutiu
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1Cdo/247/2006 zo dňa 25.08.2008, na ktorú argumentáciu odvolací súd
v celom rozsahu odkazuje.

47. Zo všetkých uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že v danej veci nebolo preukázané
naplnenie zákonného predpokladu pre aplikáciu zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva
k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým
nehnuteľnostiam, a síce, že by žalobca bol vlastníkom alebo právnym nástupcom vlastníka žiadaných
nehnuteľností v období od 8. mája 1945 do 1. januára 1990, ktoré v tomto období prešli do vlastníctva
štátu, obce na základe odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej
pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave
vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde).

48. Odvolací súd dodáva, že cieľom zákona č. 146/2005 Z.,z. bolo zmierniť následky majetkových
krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948
až 1989, a nie v období vlády Márie - Terézie (r. 1773 a nasl., Mária-Terézia nesúhlasila s pápežským
rozhodnutím- obežníkom dopĺňajúcim pápežské breve o zrušení Spoločnosti Ježišovej, a na základe
inej verzie obežníka pre biskupov sa rádový majetok dal k dispozícii cisárovnej, od ktorej skutočnosti
žalobca odvíja svoje vlastnícky nárok).

49. V časti žalobnej žiadosti znejúcej na určenie vlastníckeho práva je zamietnutie správne aj z dôvodu
procesnej nesprávnosti žaloby z dôvodov uvedených v uznesení Krajského súdu v Trenčíne  zo dňa
11.6.2013 č.k. 6 Co/122/2012 - 396, ktorým  zrušil predchádzajúci rozsudok Okresného súdu v Trenčíne
zo dňa 10.4.2012 č.k. 20C/102/2006-327.

50. Žalobcom uplatnené  dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie preto nebolo možné
považovať za opodstatnené, a  bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie  potvrdiť.

51. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

52. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,
potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

53. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa  § 396 C.s.p. v spojení s  § 255 ods. a
§ 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný a
preto mu v zmysle § 255 ods. 1 O.s.p. v zásade patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania.
Zo spisu však nevyplynuli žiadne odôvodnené a preukázané trovy žalovaného v zmysle § 251 ods. 1
O.s.p., preto odvolací súd rozhodol, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

54. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 :0.



Poučenie:

P o u č e n i e  : Proti tomuto rozsudku odvolanie     n i e      j e      p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací žalobu) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "20C/102/2006", "guid": "3c18ebc5-4398-4d99-a331-969cea5b944a:f896ae0e-59a3-4233-82a2-d273097ccfb1", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "6c7e1703-9af1-4864-8134-598c0d6e9f75:b6d266b5-a16a-4c34-9196-827485730316", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3106214802.4", "spisova_znacka": "6Co/856/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/856/2015 z 3. 10. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-10-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3106214802.4"}, {"guid": "b96b75b4-cf6b-45a4-9738-72f470cc974f:bbc557c4-7312-49eb-a203-89297d77df7e", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8111212708.2", "spisova_znacka": "6Co/122/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/122/2012 z 11. 2. 2013", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2013-02-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8111212708.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:0361f869-3795-4c19-9e65-99a1611e38b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.604.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 604/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 604/2020 z 9. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.604.2020.1"}, {"guid": "ussr:250b64a3-6c86-4b03-be9e-9d09f723848a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.604.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 604/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 604/2020 z 25. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-25", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.604.2020.1"}, {"guid": "3837eef0-2e63-4cab-9882-fb7259983070:853bd584-788f-4b34-ab61-cb990b44aa39", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1106200112.1", "spisova_znacka": "5Cdo/83/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/83/2023 z 30. 5. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-05-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1106200112.1"}]}