{"guid": "dd764d6c-0119-49b3-92bb-a4d0381991a7:3339750d-845b-4f6e-9c1d-eff5ef8b69ae", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3707208855.6", "spisova_znacka": "17Co/349/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/349/2014 z 13. 1. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 13. januára 2015, sp. zn. 17Co/349/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3707208855.6", "identifikacne_cislo": "3707208855", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Renáta Topolčanská", "sudca_id": 1023, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-renata-topolcanska-1023", "datum_vydania": "2015-01-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3339750d-845b-4f6e-9c1d-eff5ef8b69ae", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3707208855.6", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3707208855.6", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3707208855.6/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/349/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3707208855
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3707208855.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudcov JUDr.
Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci žalobcu J. H., Z. č. XX, M. XXXXXXXX,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s.r.o.,
Potočná 2835/1A, Čadca, proti žalovanému Milanovi Pavlíkovi - MP-TRANS, Chocholná - Velčice 253,
IČO 33190534, zastúpeného Mgr. Julianou Sumkovou, advokátkou so sídlom Nové Mesto nad Váhom,
Námestie Slobody č. 16, o zaplatenie 7.204,44 Eur istiny a prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 28. novembra 2013, č.k. 21C/253/2007-180, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu     p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o náhradu škody a vyslovil, že o trovách
konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil popisom vykonaných
dôkazov, z ktorých vyvodil záver o tom, že dňa 24.10.2005 došlo ku stretu prevádzok dvoch
prevádzkovateľov.  Za spornú považoval mieru účasti účastníkov dopravnej nehody na spôsobení škody
na motorovom vozidle žalobcu. Táto otázka nebola vyriešená v priestupkovom konaní, a preto sa ňou
zaoberal súd. Vychádzal zo znaleckého posudku  Ing. Horňáčka, ktorý bol ustanovený súdom,  podľa
ktorého bola z technického hľadiska  príčinou nehody oneskorená reakcia žalobcu ako vodiča, ktorý
neskoro reagoval na kolíznu situáciu. Poukázal aj na obsah znaleckého posudku ústavu, predloženého
žalobcom, s tým, že tento bol použitý ako listinný dôkaz a vyplynulo z neho, že za súčasného stavu
veci už nie je technicky možné preukázať, akým spôsobom sa pohybovala jazdná súprava počas
odbočovacieho manévru, teda či pred odbočením zastavila. Pre variantu so zastavením mal znalecký
ústav za to, že príčinou nehody bola výrazne oneskorená reakcia vodiča žalobcu, v prípade varianty
bez zastavenia zapríčinil nehodu vodič Pavlík, ktorý vytvoril žalobcovi náhlu prekážku a technicky
mu nedal prednosť v jazde. Z toho dôvodu znalecký ústav spochybnil závery všetkých znaleckých
posudkov, nakoľko jednotliví znalci analyzovali priebeh nehodového deja na základe predpokladanej
rýchlosti jazdnej súpravy pri prechode križovatkou, ktorú však nie je možné technicky overiť a exaktne
vypočítať. Konštatoval, že k  presnejším zisteniam neprispela ani rekonštrukcia nehody. Na priebehu
odbočovacieho manévru jazdnej súpravy sa nezhodli ani vodiči oboch motorových vozidiel, keď žalobca
tvrdil, že kamión bol sústavne v pohybe, pričom on počítal s tým, že zastaví a dá mu prednosť. Vodič
Pavlík si nepamätal, či zastavil, alebo len spomalil pri odbočovaní. Vyslovil preto záver, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno v tom zmysle, že škodu na jeho vozidle spôsobil výlučne vodič jazdnej
súpravy, t.j. zamestnanec žalovaného, a preto žalobu zamietol. Poukázal na to, že súdom ustanovený
znalec dospel k záveru, že žalobcovi vznikla škoda výlučne jeho pričinením a aj znalecký ústav túto
možnosť pripustil. Vzhľadom na závery znaleckého ústavu o tom, že technicky nie je  možné zistiť ako sa
pohybovala jazdná súprava a toto bez pochybností nebolo zistené ani po vykonanom dokazovaní, ďalšie



dôkazy navrhované žalobcom nevykonal, nakoľko ani ich vykonanie by nemalo za následok presné
zistenie pohybu jazdnej súpravy.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorý
navrhol jeho zmenu a vyhovenie žalobe v celom rozsahu, prípadne zrušenie a vrátenie veci okresnému
súdu na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vyčítal, že neúplne zistil skutkový stav veci, na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia, pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobstojí požiadavke
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.  Spochybnil záver súdu prvého stupňa o tom, že riadne
vykonanie dokazovania a jeho logické vyhodnotenie by nemalo za následok zistenie pohybu jazdnej
súpravy, lebo pokiaľ by súd doplnil dokazovanie, bolo by možné vykonané dôkazy posúdiť aj vyhodnotiť.
Zároveň uviedol, že na preukázanie svojich tvrdení je v dôkaznej núdzi, nakoľko jednotlivé dôkazy
nie je ako fyzická osoba schopný od jednotlivých označených subjektov zabezpečiť, avšak pokiaľ
by súd doplnil dokazovanie navrhovaným spôsobom, tieto dôkazné prostriedky by sa do súdneho
spisu zabezpečili a mohli by sa vykonať. Ďalej poukazoval na obsah znaleckého posudku Ústavu
súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline zo dňa 27.11.2013, v ktorom bolo konštatované,
že k dopravnej nehode mohlo dôjsť v dvoch variantoch. Súdu prvého stupňa vyčítal, že vychádzal
predovšetkým zo znaleckého posudku súdom ustanoveného znalca Ing. Horňáčka, podľa ktorého
pri oboch variantoch príčinou dopravnej nehody bola jeho nesprávna technika jazdy, čo však bolo
znaleckým posudkom ústavu jednoznačne vyvrátené. Vyslovil názor, že napriek tomu, že znalecký
posudok ústavu bol v konaní predložený žalobcom a súd ho berie len ako listinný dôkaz, tento má väčšiu
váhu a vypovedaciu schopnosť ako znalecký posudok predložený súdom ustanoveným znalcom. Zotrval
na svojich tvrdeniach o tom, že vodič žalovaného nehovoril pravdu a pokiaľ by venoval dostatočnú
pozornosť vedeniu jazdnej súpravy, jednoznačne by musel vidieť prichádzajúce auto žalobcu a dať mu
prednosť. Ďalej poukázal na to, že v priebehu celého správneho konania produkoval viaceré tvrdenia
aj dôkazné návrhy, ktorými chcel správnemu orgánu preukázať to, že za predmetnú dopravnú nehodu
je zodpovedný vodič jazdnej súpravy.  Pochybnostiam vo vzťahu k vyšetrovaniu tejto dopravnej nehody
zo strany správneho orgánu nasvedčuje najmä skutočnosť, že tachografový krúžok, ktorý je jediný
objektívne spôsobilý preukázať spôsob jazdy vodiča jazdnej súpravy Pavlíka pred dopravnou nehodou
nebol políciou odobratý pri dopravnej nehode a nebol polícii predložený ani v priebehu vyšetrovania
bezprostredne po nehode. Vodič mal tento krúžok odovzdať ihneď, najneskôr pri podávaní vysvetlenia
dňa 28.10.2005, ale stalo sa tak za viac ako jeden a pol roka po nehode. Vyslovil názor, že v súvislosti
s predložením predmetného tachografového krúžku ako aj správaním sa vodiča E. a žalovaného pri
vyšetrovaní predmetnej dopravnej nehody ako aj v rámci súdneho konania mohlo eventuálne dôjsť k
naplneniu znakov prečinu marenia spravodlivosti, nakoľko nechcú a odmietajú predložiť dôkazy, ktoré
by ich mohli usvedčiť z klamstva a manipulácie. Zotrval na stanovisku, že zastavenie jazdnej súpravy je
výmyslom vodiča E. a neexistovalo, z čoho vyplýva, že nemôže existovať variant so zastavením, pretože
v križovatke každý vodič odbočujúci vľavo zastaví vtedy, keď dáva prednosť protiidúcim vozidlám a
vpravo zastaví vtedy, keď dáva prednosť chodcom pohybujúcim sa po prechode pre chodcov. Vyslovil
názor, že znalecký posudok Ing. Horňáčka nie je možné akceptovať z dôvodu, že doslova kopíroval
posudky Ing. Mercela a výpočty, ktoré urobil sám nie sú správne, pričom mal urobiť kontrolný znalecký
posudok posudkov Ing. Mercela a Ing. Luca, ale posudkom Ing. Luca sa vôbec nezaoberal, a preto jeho
znalecký posudok nie je použiteľný.

Žalobca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 2 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2
O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ až f/ citovaného zákonného ustanovenia.

Žalobca vo svojom odvolaní súdu prvého stupňa vyčíta, že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (dôvod na odvolanie podľa
§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ďalej že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa



vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p.).

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný v prípade, ak účastník navrhol dôkaz,
ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho
nevykonal, čím vzniká nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý treba odstrániť.

V prejednávanej veci žalobca na pojednávaní súdu prvého stupňa, ktoré sa konalo 28. novembra 2013,
kedy aj bol vo veci vyhlásený rozsudok, navrhol doplniť dokazovanie opätovným výsluchom žalovaného
a ďalej vyžiadaním listinných dôkazov ako záznamov o prevádzke stroja, colných dokladov, dokladov
o nakládke a vykládke, teda dokladov, týkajúcich sa prepravy, ktorú realizoval žalovaný bezprostredne
pred nehodou, dokumenty o prekročení štátnej hranice a vypočuť svedka I.. M.. E. U. z K., ktorý by sa
vyjadril k rozporom znaleckých posudkov.

Súd prvého stupňa sa vyporiadal v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku s týmto návrhom
na doplnenie dokazovania tak, že vykonanie týchto dôkazov by nemalo za následok presné zistenie
pohybu jazdnej súpravy. Odvolací súd sa s takýmto hodnotením návrhu na doplnenie dokazovania
stotožňuje. Predovšetkým nie je procesne spôsobilý navrhovaný svedok vyjadriť sa k údajným rozporom
znaleckých posudkov, ktorá skutočnosť môže byť odstránená v prípade potreby len v rámci znaleckého
dokazovania jednotlivými znalcami. Rovnako navrhované listinné dôkazy, týkajúce sa prevádzky stroja,
ako aj prekročenia hraníc nie sú v príčinnej súvislosti s predmetnou nehodou. V prípade potreby ako
mohli byť   vyžiadané ako podklady pre podanie znaleckých posudkov. Všetky listiny na vec a predmetnú
udalosť sa vzťahujúce sú zároveň aj obsahom priestupkového spisu. Rovnako v konaní bol vypočutý
žalovaný, a preto nie je predpoklad, že  jeho opakovaný výsluch je spôsobilý preukázať právne významnú
skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. preto nepovažoval odvolací súd za opodstatnene
uplatnený.

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne že
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

Žalobca v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov, než prvostupňový súd a robí z vykonaných
dôkazov vlastné skutkové závery, týkajúce sa príčiny predmetnej dopravnej nehody, z ktorej žalobca
uplatňuje voči žalovanému náhradu škody.

Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p.   Podľa
citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému
súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že
pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo
inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vieryhodnosti je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - § 135 O.s.p.   Odvolacím dôvodom podľa ust. § 205
ods. 2 písm. d/ O.s.p. teda možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého
nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto
smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa  zamietol žalobu o náhradu škody zo stretu prevádzok z dôvodu,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tom zmysle, že za škodu na jeho vozidle zodpovedá výlučne
žalovaný.



Podľa súdnej praxe, ako aj právnej teórie je cieľom dôkaznej povinnosti unesenie dôkazného bremena
v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné
postavenie.  Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza
zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení,
než je účastník, ktorý  nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej
povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena, lebo dôkazným bremenom v
spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí
zo zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v
zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa
vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a napriek tomu súd nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje
rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad sa pričíta tomu
z účastníkov, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j.
zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

Príčinou predmetnej dopravnej nehody sa zaoberali aj orgány správneho konania ako konštatoval aj
súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Pôvodným rozhodnutím ODI v Bánovciach
nad Bebravou OR PZ Trenčín zo dňa 05.10.2007 bol uznaný žalobca vinným zo spáchania priestupku
s tým, že porušil § 4 ods. 2 písm. c/ zákona 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách.
Predmetné priestupkové konanie však bolo v konečnom dôsledku zastavené, nakoľko uplynula 2-ročná
zákonná lehota na prejednanie priestupku. Pre účely priestupkového konania bolo správnym orgánom
nariadené znalecké dokazovanie znalcom Ing. Mercelom, podľa záveru ktorého žalobca mohol zabrániť
nehode skoršou reakciou na odbočovací manéver jazdnej súpravy, a preto, ako príčinu dopravnej
nehody konštatoval neskorú reakciu vodiča H..

V konaní o náhradu škody nariadil súd prvého stupňa znalecké dokazovanie znalcom Ing. Henrichom
Horňáčkom, ktorý vo svojom znaleckom posudku analyzoval dve varianty nehodového deja, pričom
v oboch prípadoch považoval za príčinu nehody neskorú reakciu vodiča H., keď vodič E. mu svojou
technikou jazdy nevytvoril náhlu prekážku, neohrozil ho, ani neobmedzil. Predmetný znalecký posudok
správne nepovažoval ani nenariadil súd prvého stupňa ako kontrolný znalecký posudok, pretože v
konaní o náhradu škody sa jednalo o prvý znalecký posudok a znalecký posudok znalca Ing. Lucu, ktorý
predložil žalobca, správne považoval súd prvého stupňa len za listinný dôkaz.

Zo spisu však vyplýva, že súd prvého stupňa sa obsahom tohto znaleckého posudku zaoberal a znalca,
ktorý takýto znalecký posudok podával, aj v konaní vypočul a s jeho názormi a závermi sa vyporiadal
aj v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Znalecké posudky nariadené v zmysle ust. § 127 O.s.p. rovnako podliehajú sudcovskému hodnoteniu
podľa § 132 O.s.p.   Oproti iným dôkazom je tu však pri hodnotení podstatný rozdiel, lebo pri hodnotení
všetkých ostatných dôkazov okrem znaleckého, môže súd hodnotiť ich obsah preto, že ich obsah je pre
súd daný jeho všeobecnou skúsenosťou a jeho znalosťou logického myslenia. Pri znaleckom dôkaze
hodnotí súd vieryhodnosť osoby znalca a logičnosť správ ním podávaných. Pri znaleckom posudku
môže súd hodnotiť tento dôkaz len nepriamo tým, že skúma, či odôvodnenie posudku je v súlade so
všeobecnými skúsenosťami a poznatkami a či  jeho odôvodnenie je logické a či znalec prihliadol na
všetko, čo mu bolo na posúdenie predložené. Nemôže teda hodnotiť obsah znaleckého posudku po
stránke jeho správnosti z hľadiska oboru, pre ktorý bol znalec ustanovený, pretože pre takéto hodnotenie
mu chýbajú potrebné a náležite preukázané odborné znalosti. Voľné hodnotenie znaleckého dôkazu
súdom môže teda spočívať len v tom, či sa javí znalec v konkrétnom prípade ako vieryhodný a či jeho
odôvodnenie znaleckého posudku zodpovedá pravidlám správneho myslenia a či znalec vychádza zo
zistených skutočností. Ak má súd v tomto smere nejaké pochybnosti, musí ich odstrániť tým, že znalcovi
uloží, aby vec riadne vysvetlil,  alebo ustanoví nového znalca.

Platí zásada, že znalecký posudok podaný v inom konaní alebo predložený účastníkom možno použiť
len ako dôkaz listinou podľa § 129 O.s.p.  Zároveň treba poukázať na to, že osobu alebo inštitút, ktorý na
požiadanie účastníka konania vypracoval posudok (odbornú expertízu) nie je možné v ďalšom konaní
ustanoviť za znalca.



Preskúmaním veci zistil odvolací súd, že súd prvého stupňa postupoval aj v súvislosti s hodnotením
znaleckého posudku, ktorý jediný nariadil v konaní, a to posudku znalca Ing. Henricha Horňáčka v súlade
s ust. § 132 O.s.p. s prihliadnutím na špecifiká znaleckého dokazovania tak, ako boli vyššie naznačené.

Predovšetkým treba poukázať na to, že znalec považoval za príčinu nehody neskorú reakciu žalobcu.

Súdu prvého stupňa nie je možné vyčítať, že by opomenul alebo vôbec neprihliadol ani na iné znalecké
posudky, ktoré boli vypracované jednak v inom konaní a predložené účastníkom konania, t.j. žalobcom.
Osoby, ktoré tieto posudky vypracovali, dokonca na pojednávaní vypočul a ich názory a závery hodnotil
vo vzťahu ku znaleckému posudku, ktorý podal znalec nariadený súdom.

V súvislosti s posudzovaním správnosti hodnotenia vykonaných dôkazov je potrebné konštatovať, že
tvrdenie žalobcu v odvolaní o tom, že znalecká inštitúcia, a to Žilinská univerzita v Žiline, Ústav súdneho
inžinierstva, ktorý podal znalecký posudok na vyžiadanie žalobcu, by „vyvrátil“ závery znaleckého
posudku znalca Ing. Horňáčka nemá oporu v spise.  Zo záveru znaleckého posudku predmetnej inštitúcie
totiž vyplýva, že technicky nie je možné preukázať, akým spôsobom sa počas odbočovania pohybovala
jazdná súprava, teda či pred odbočovaním zastavila a pomalou rýchlosťou odbočovala vľavo, alebo
nezastavila a rýchlosťou cca 30 km uskutočnila odbočovanie vľavo, pričom uvedená skutočnosť má
podstatný a zásadný vplyv na vyhodnotenie príčiny predmetnej dopravnej nehody. Vzhľadom na to
spracoval dve varianty priebehu nehodového deja.

Z uvedeného záveru je zrejmé  práve to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď treba jednoznačne
konštatovať, že nie je možné preukázať, akým spôsobom sa pohybovala jazdná súprava žalovaného,
tak to má za následok neunesenie dôkazného bremena žalobcom, pretože povinnosťou žalobcu je
preukázanie takých skutočností, z ktorých možno jednoznačne vyvodiť zodpovednosť žalovaného.

Znalecká inštitúcia vypracovala dve varianty, pričom v prípade variantu a/ žalobca nemal technickú
možnosť zastaviť do miesta koridoru pohybu jazdnej súpravy a bola mu vytvorená náhla prekážka, čo
bolo príčinou predmetnej dopravnej nehody. V prípade variantu b/ možno konštatovať, že vodič vozidla
Škoda Octavia, teda žalobca mal dostatok času pri včasnej reakcii plynule spomaliť pred koridorom
pohybu jazdnej súpravy cca 7,5 s.

Unesenie dôkazného bremena žalobcom, a teda aj dôvodom pre vyhovenie žalobe o náhrade škody
by bola situácia, kedy by bolo možné vychádzať z varianty a/. Predpoklady pre jej uplatnenie by však
museli byť v konaní preukázané, čo sa nestalo. Je totiž nevyhnutné si uvedomiť, že je to v danom
prípade žalobca, ktorý má povinnosť preukázať, že v súvislosti so stretom prevádzok nemal žiadnu
možnosť nehode zabrániť a príčinou bolo konanie vodiča žalovaného. Aj v prípade, pokiaľ je žalobca
v dôkaznej núdzi (ako na to aj poukazuje v odvolaní), nemá súd v sporovom konaní, ktoré je ovládané
dôkaznou povinnosťou účastníka inú možnosť, ako v takomto prípade žalobu zamietnuť pre neunesenie
dôkazného bremena.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade mylnej aplikácie a výkladu právnej normy na
zistený skutkový stav alebo použitia právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

V prejednávanej veci vyplýva z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, že súd prvého stupňa vec
posudzoval podľa ust. § 427 Občianskeho zákonníka a zároveň s prihliadnutím na znenie ustanovenia §
431 citovaného  zákona, ktoré vyložil v súlade so zásadami súdnej praxe a na predmetnú vec aj správne
aplikoval. Žalobca v odvolaní ani neuvádza, v akej otázke súd prvého stupňa vykonal nesprávny výklad,
prípadne aplikáciu citovaných zákonných ustanovení na zistený skutkový stav.

Odvolací súd preskúmaním veci nezistil ani také procesné pochybenia súdu prvého stupňa, ktoré
by spočívali v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, prípadne uplatneniu jeho ďalších
procesných práv.

Odôvodnenie rozsudku má v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. obsahovať náležitosti tak, ako ich aj uvádza
žalobca v úvode svojho odvolania, a to, že súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré



skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Žalobca však neuvádza, ktorá z týchto zákonných náležitostí odôvodnenia súdneho rozhodnutia v
danom prípade chýba. Preskúmaním prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že rozhodnutie obsahuje
všetky tieto náležitosti, keď v úvode sa uvádza, čoho sa žalobca domáhal, z akých dôvodov, ako sa
vyjadril žalovaný, ďalej poukázal na obsah dôkazov, ktoré vykonal a v závere uviedol, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané, ktoré nie a rovnako aj to, z akých dôkazov (znaleckých posudkov) vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. V závere  uviedol, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy. Odôvodnenie zároveň obsahuje citáciu použitých hmotnoprávnych ustanovení a rovnako aj ich
výklad, najmä z aspektu zavinenia ako predpokladu uplatnenej zodpovednosti (strana 5 a 6 rozsudku).

Zo spisu zároveň nevyplýva a žalobca to ani v odvolaní neuvádza, akým spôsobom mal súd prvého
stupňa porušiť právo účastníka konania vyplývajúce z článku  48 ods. 2 Ústavy na verejné prerokovanie
veci a vyjadrenie ku všetkým vykonávaným dôkazom, keď naopak zo spisu vyplýva, že vo veci boli
vykonané viaceré ústne pojednávania a boli vypočuté osoby, ktoré podávali znalecký posudok ako
na nariadenie štátnych orgánov, tak aj na požiadanie účastníka konania, ku ktorým sa mali možnosť
účastníci vyjadriť.

Odvolací súd preto v postupe súdu prvého stupňa nezistil ani prípadné naplnenie dôvodov na odvolanie
podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p.

Rozsudok okresného súdu bol preto odvolacím súdom potvrdený.

O trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvého stupňa, keďže napadnutým rozsudkom
nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p. (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti  tomuto  rozsudku      n i e     j e      odvolanie    p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "21C/253/2007", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}