Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 11CoE/110/2014 z 2. 12. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 2. decembra 2014, sp. zn. 11CoE/110/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3211200431.2 Krajský súd Trenčín | 11CoE/110/2014 | ECLI:SK:KSTN:2014:3211200431.2 | 2014-12-02 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 57 ods. 1 písm. g) EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/99e0693b-1f1f-4869-9776-2567f588bf81 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3211200431.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11CoE/110/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3211200431
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3211200431.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti povinnému: Rudolf Zicho Mobil Shop, t. č. bytom T.. (s miestom
podnikania Bánovce nad Bebravou, Mojmírova č. 1294/20, IČO: 43 759 416), pre vymoženie 278,00 eur
s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
zo dňa 2. júla 2014, č.k. 5Er/56/2011-101, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, čo
po právnej stránke odôvodnil § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku s poukazom na 45 ods. 1 a
2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj
na príslušné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a smernice Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že Okresný súd Bánovce nad Bebravou poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie na vymoženie 278,00 eur s príslušenstvom na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 10658/10
zo dňa 18.11.2010. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený
v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a
neurčitého počtu. Z predloženého rozhodcovského rozsudku súd prvého stupňa zistil, že rozhodcovský
súd priznal právo na peňažné plnenie na základe zmenky. Oprávnený pripojil k exekučnému titulu aj
zmluvu o úvere uzavretú dňa 11.01.2010, súčasťou ktorej sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru
vyhotovené oprávneným ako formulár. V zmluve je označený povinný svojím menom, priezviskom,
rodným číslom a ďalšími údajmi a tiež IČO - m. Súd prvého stupňa zvážil označenie povinného ako
živnostníka, ktoré oprávnený vo svojom formulári používa a dospel k záveru, že samotné označenie
povinného - fyzickej osoby dvojakým spôsobom, raz ako podnikateľ a raz ak nepodnikateľ, nie je
dôkazom preukazujúcim poskytnutie úveru na podnikateľský účel. Konštatoval, že samotný účel ani v
zmluve vymedzený nie je. Účel povinnému poskytnutých peňažných prostriedkov na výkon podnikania,
tak ako to má na mysli dvojaké označenie povinného vyplnené v predtlači textu zmluvy o úvere, a tak
ako to vyplýva z odôvodnenia exekučného titulu, však nie je v konaní preukázaný. Súd prvého stupňa
pritom poukázal na skutočnosť, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku
(majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto
riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), teda veriteľa. Bezpečným preukázaním tejto
skutočnosti pritom nemôže byť len dvojaké označenie povinného, dokonca ani všeobecný údaj o uzavretí
zmluvy o poskytnutí úveru na výkon podnikania (ktorý oprávnený používa vo svojich zmluvách), ktorý



neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie/ povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s
takýmto zamestnaním, povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy
malo. V uvedenom zmysle však oprávnený svoju dôkaznú povinnosť nesplnil, preto súd prvého stupňa
konštatoval, že vymedzenie účelu poskytnutia úveru v konkrétnej veci formou dvojakého označenia
povinného v spojení s nedostatkom akýchkoľvek ďalších dôkazov zo strany oprávneného má rovnaký
dopad, ako keby v zmluve nebol jej účel vymedzený vôbec. Z uvedených dôvodov sa vo veci podľa
názoru súdu prvého stupňa použije špeciálna právna úprava obsiahnutá v zákone č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ustanovenia §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Vzhľadom na uvedené súd prvého
stupňa ďalej konštatoval, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje základnú náležitosť zmluvy o
spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
a to ročnú percentuálnu mieru nákladov, ktorý nedostatok spája zákon s následkom, že poskytnutý
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ročná percentuálna miera nákladov má totiž za cieľ
chrániť spotrebiteľa, ktorý umožňuje spotrebiteľovi identifikovať v jednom čísle všetky úroky a poplatky
spojené so spotrebiteľským úverom. Súd prvého stupňa považoval dohodu o vyplnení zmenky zakotvenú
v článku 14 všeobecných zmluvných podmienok, na základe ktorej oprávnený vyplnil do zmenky
chýbajúce údaje, a to zmenkovú sumu a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, ktorá ako zmluvné dojednanie vyznieva výrazne v neprospech spotrebiteľa (§
53 ods. 4 písm. i/, k/, o/ Občianskeho zákonníka) a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa
ochrany spotrebiteľa. Konštatoval, že predmetná dohoda umožňuje vystaviť povinnému zmenku, v ktorej
nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, ktoré údaje za určitých
podmienok môže vyplniť oprávnený, ako remitent. Zmenkovú sumu vyplní oprávnený v rozsahu všetkých
peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré podľa uváženia veriteľa vzniknú ku dňu vyplnenia
zmenky. Takéto zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky za stavu, že ide o spotrebiteľský vzťah, a
ktoré zmluvné dojednanie mení vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah zo zmenky,
ktorý nie je zásadne kauzálny a nepožíva žiadnu ochranu spotrebiteľa, vyhodnotil ako neprijateľnú, a
tým neplatnú zmluvnú podmienku v súlade s § 54 ods. 5 Občianskeho zákonníka, resp. ako neplatné
dojednanie v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa súčasne zastával názor,
že oprávnený v rozpore so zákonom i s vlastnou zmluvou voči povinnému uplatňuje "zmenkový"
úrok zmenkový úrok vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy, t. j. 91,25% ročne, pričom oprávnenému
neprináleží ani zákonný úrok v zmysle § 191/1950 Sb. vo výške 6 % ročne z dlžnej sumy. Rovnako
tak trovy rozhodcovského konania, ktoré predstavujú príslušenstvo pohľadávky podľa § 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka, nemožno pripísať na vrub povinného. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval,
že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je
zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní
s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom
bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný
nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú
aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, to znamená, že spotrebiteľ ju
mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred
pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré
so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy
neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom,
sú ustanovenia smernice Rady 93/13/ES. Nakoľko rozhodcovská doložka nebola spotrebiteľom osobitne
vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu
a zároveň sa neprijateľná rozhodcovská doložka prieči dobrým mravom, výkon práv a povinnosti z
takejto doložky odporuje dobrým mravom. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred
rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana,
ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernice Rady 93/13/
EHS. Na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore
príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami
smernice Rady 93/13/EHS. Pokiaľ ide o trovy exekúcie, súd prvého stupňa s poukazom na § 200
ods. 5 Exekučného poriadku konštatoval, že nakoľko z uvedeného zákonného ustanovenia nevyplýva
povinnosť súdu rozhodnúť o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie jedným rozhodnutím, môže
rozhodnúť o trovách exekúcie samostatne po vydaní, príp. po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení
exekúcie.



Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý
žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
prípadne aby odvolací súd alternatívne konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu
dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne
otázky: 1/ či sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov, 2/ v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy
smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky,
ktorú citoval a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Vo
svojom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že súd svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Zastával názor, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne
nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k
skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou
zmluvnej podmienky. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k
argumentácii povinného s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Pokiaľ exekučný súd založil svoje
rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS, musela byť táto aplikácia založená na správnej
interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Mal za to,
že v danom prípade nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný
súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného
konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť
oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku (reakcii) povinného. Poukázal na viaceré rozhodnutia
európskych súdov - Spolkového súdneho dvora, Ústavného súdu Českej republiky, pričom konštatoval,
že je objektívne zrejmé, v súlade nemeckou a českou jurisprudenciou, že samotné podriadenie
sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán. Citoval časť rozsudku Súdneho dvora sp. zn. C-472/11 zo
dňa 21.02.2013 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. Ďalej bol oprávnený toho
názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods.
1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej spotrebiteľ musí riešiť
spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a 4
písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn. 18CoE/641/2011. V súvislosti s odvolacou námietkou, že súd
prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci oprávnený uviedol, že exekučný súd nie je
legitímne schopný vykonávať všetky úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci
s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Mal za to, že
k takejto situácii došlo, keď exekučný súd už preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom
absolútnej nerozpornosti. Skonštatoval, že ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi
vymedzená procesná cesta (aplikácia § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z.), nie je možné využiť
dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského
rozhodnutia exekučným súdom. K odvolacej námietke, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný oprávnený tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania
o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade
takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (§ 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Ďalej mal
oprávnený za to, že exekučný súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Namietal,
že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu
obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pričom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo
jeho právne postavenie. Exekučnému súdu ďalej vytýkal, že postup, ktorý zvolil, dával nezákonne
povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného
došlo k zmareniu exekúcie. Poukázal na to, že oprávnený je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému
doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh. Ďalej oprávnený namietal, že exekučný súd nevykonával
dokazovanie a k svojim záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného



stavu. Konštatoval, že úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. V súvislosti
so záverom prvostupňového súdu o tom, že dojednaná rozhodcovská doložka je neplatná pre rozpor s
dobrými mravmi oprávnený uviedol, že exekučný súd nesprávne dospel k záveru, že zmluva uzatvorená
medzi oprávneným a povinným predstavuje spotrebiteľskú zmluvu. Uvedený záver je v rozpore so
zisteniami súdu, nakoľko zo zmluvy o úvere vyplýva, že povinný pri jej uzatváraní konal v rámci svojej
podnikateľskej činnosti a povinnému poskytol oprávnený podľa zmluvy finančné prostriedky na účel
podnikania. Vzhľadom na túto skutočnosť sa tak ochrana, ktorú poskytuje predovšetkým Občiansky
zákonník, nemôže na povinného vzťahovať. Ďalej uviedol, že v zmysle predmetnej rozhodcovskej
doložky je účastníkom zmluvy daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na
riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho
orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol
dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe
nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp.
môže patriť len spotrebiteľovi. Ďalej vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere
ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Zastával názor, že
oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o
úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, a teda v predmetnej zmluve nemusela byť ako
podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Čo sa týka úroku z omeškania
vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh
až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v
prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych
predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby,
ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť
platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju
povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu. K
poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje úvery
z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a
v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s
tým spojenou. Dodal, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda,
či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej
právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie
poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. K návrhu na prerušenie
konania na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. uviedol, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie
má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie povinnosť položiť Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom
na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa jeho názoru vzhľadom na požiadavky
jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať
vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a
cieľ samotného predpisu. Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie, ako aj na nesprávny slovenský preklad pojmu nekalá podmienka v ustanovení
písm. q) ods. 1 Prílohy smernice 93/13/EHS. Záverom uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by
mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov zbavil
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi
súdmi.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších



predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné a súd preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že existuje komunitárna povinnosť
členských štátov Európskej únie interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom.
Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely tohto posúdenia je potrebné spresniť, že
vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov,
ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, článok 6 uvedenej smernice musí byť považovaný za ustanovenie
rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku
právnu silu noriem verejného poriadku. (Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Asturcom
Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej C-40/08).
Smernica Rady 93/13/EHS podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje za nekalé, neprimerané aj také
podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v
uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Zákaz
neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy
nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť
akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ
vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie
sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje
mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Samotný návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie
odvolací súd považoval za nedôvodný. Súdny dvor Európskej únie už v obdobných veciach, v ktorých
účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci
zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vykladať všeobecné kritériá používané
normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu
týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností
konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej
veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade
kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú
podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný
(uznesenie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa
01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor Európskej únie tak nie je
oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu
Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod
43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej
zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a
ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že
rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje,
že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by
bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského
rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa



§ 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/,
b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia §
45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom
zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa
výkon rozhodnutia, resp. exekúcia nachádza.

V tomto smere neboli dôvodné ani námietky oprávneného, že rozhodcovský rozsudok už bol predmetom
skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo následné čiastočné alebo
úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný,
výslovne upravený v § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd
je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý
z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú na to dané zákonné dôvody.

Exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to aj na účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom
exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného
poriadku).

Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v
priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 165/2011).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými
stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom
zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.).
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve
(§ 4 ods. 1 zákona č.
244/2002 Z. z.). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je
zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo
vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných
zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli
(§ 4 ods. 2 zákona č.
244/2002 Z. z.).

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho
vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný



súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo
230/2011).

Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere
uzatvorená dňa 11.01.2010, ktorou bol založený právny vzťah medzi účastníkmi konania, vykazuje
znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom
a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, teda ide o zmluvu (bez ohľadu na právnu formu), ktorú
uzatvoril dodávateľ so spotrebiteľom - povinným. Odvolací súd pri opätovnom posúdení postavenia
povinného ako spotrebiteľa považoval za potrebné vychádzať z aktuálnej rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd uvádza, že účel poskytnutých peňažných prostriedkov
povinnému na podnikanie nebol v prebiehajúcom konaní spoľahlivo preukázaný. Existujúce pochybnosti
treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter
zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti.
Bezpečným preukázaním nemôže byť - resp. nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí
úveru) na účely podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je podnikanie odberateľa a aký
konkrétny súvis s takýmto podnikaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej
zmluvy má. Aj keby mal súd pochybnosti o účele poskytnutia peňažných prostriedkov, musí mať na
zreteli ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka a v pochybnostiach o obsahu zmlúv zobrať
do úvahy výklad pre spotrebiteľa priaznivejší. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka). Na základe uvedeného súd posúdil zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú
zmluvu a vzťah založený touto zmluvou ako vzťah spotrebiteľský. Z doposiaľ získaného spisového
materiálu nemožno vyvodiť záver, že povinný preukázateľne uzavrel zmluvu o úvere za účelom
výkonu podnikania. Skutočnosť, že povinný v čase uzavretia zmluvy bol podnikateľom, ešte nemôže a
nemohla u oprávneného zakladať presvedčenie, že povinný konal pri uzatváraní zmluvy v rámci svojej
podnikateľskej činnosti, a že chcel použiť poskytnuté peňažné prostriedky na účel podnikania. V tejto
súvislosti treba poukázať aj na to, že na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské
právne normy, a preto sa použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú
pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola
spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv.
absolútny obchod, a to hlavne § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Preto zostáva bez
významu aj skutočnosť, či zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka, alebo
či došlo k tzv. voľbe práva medzi účastníkmi.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona
č. 244/2002 Z. z., bolo preto v danej veci potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia § 53 ods. 1,
5 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, s prihliadnutím aj na príslušnú smernicu Rady 93/13/
EHS. Súd prvého stupňa správne zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok
oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná.
Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže
spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa,
teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy).
Rozhodcovskú doložku v bode 15. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru správne považoval súd
prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka platnom v rozhodnom období.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o
neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva



horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne konformným spôsobom. Uvedené zákonné ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní je pritom podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle ktorého členské štáty Európskej
únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a
aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok.

Za neprimeranú je potrebné považovať aj rozhodcovskú doložku v danej veci, ktorá je súčasťou
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré predkladal oprávnený povinnému na formulári, pričom
nebola individuálne dojednaná, keď jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť, resp. niektoré z ustanovení
vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na
prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému orgánu, ktorého si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol
inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu
stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska.
Výber osoby rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie
rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej adhéznej zmluve, resp. všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak
spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale
ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ
by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej
doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku
a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08,
C-473/00, C-243/08, C-168/05).

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu
a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ
ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že nakoľko v predmetnom prípade bola uzavretá neplatná
rozhodcovská zmluva, táto nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (v danom prípade
Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s.) na prejednanie veci a ani
na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného
vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež
exekučným titulom). Podobne tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení zo dňa
21. marca 2012, sp. zn. 6Cdo 1/2012 skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej
veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme
osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu,
nebola vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok
materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Odvolací súd zároveň v postupe prvostupňového súdu nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany
práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ani porušenie práva na
spravodlivý súdny proces a ani neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity povinného. Oprávnenému
bola možnosť vyjadriť sa k zistenému skutkovému stavu a právnym záverom exekučného súdu reálne
poskytnutá v odvolacom konaní, ktorý napokon túto možnosť aj využil.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade
správne exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Odvolací súd z uvedených dôvodov
uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .