{"guid": "3d4199f5-0733-4177-96b8-aa87cf31a26c:8f9094ef-50dd-4f47-a7c8-bea6dc4fc1d2", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:1409208005.2", "spisova_znacka": "19Co/244/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/244/2012 z 12. 11. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 12. novembra 2014, sp. zn. 19Co/244/2012, ECLI:SK:KSTN:2014:1409208005.2", "identifikacne_cislo": "1409208005", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Antónia Svičinová", "sudca_id": 130, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-antonia-svicinova-130", "datum_vydania": "2014-11-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8f9094ef-50dd-4f47-a7c8-bea6dc4fc1d2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:1409208005.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:1409208005.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:1409208005.2/text", "citacie_n": 4, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/244/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409208005
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:1409208005.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľky Y., zastúpenej H.
proti odporkyni T., zastúpenej H., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie
navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 15. decembra 2011, č.k.
12C/244/2009-536, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu     p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd svojím rozsudkom uložil odporkyni povinnosť do desiatich dní                       od
právoplatnosti svojho rozhodnutia zaistiť, aby v hlavnom televíznom spravodajstve odporkyne, t. j.
Televíznych novinách o 19:00 hod. bolo odvysielané ospravedlnenie nasledujúceho znenia: „Dňa
13.08.2009, 14.08.2009, 18.08.2009, 19.08.2009, 16.09.2009, 22.09.2009 a 23.09.2009 v hlavných
televíznych novinách televízie T., televízia T. v rozpore s právom na ochranu osobnosti, zásadou
prezumpcie neviny a ustanovenia § 34 zákona o sudcoch a prísediacich, neoprávnene uverejnila meno,
priezvisko, fotografie tváre a obydlia sudkyne Krajského súdu v Banskej Bystrici, Y.. T. U., čím došlo k
zásahu do jej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Za uvedené uverejnenie mena, priezviska, fotografií
tváre a bydliska sa televízia T. ospravedlňuje“. Odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu
30.000 Eur, do 3 dní od právoplatnosti  rozhodnutia  a v  prevyšujúcej časti návrh zamietol. Súčasne
vyslovil, že o trovách konania rozhodne                   po  právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Z
vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že navrhovateľka je sudkyňou Krajského súdu v Banskej
Bystrici. Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 27.06.2007 dal súhlas na
trestné stíhanie navrhovateľky za skutky kvalifikované ako trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej
výhody podľa § 160 ods. 1 Trestného zákona (účinného do 31.12.2005) vo forme pomoci podľa § 10
ods. 1 písm. c) Trestného zákona (účinného do 31.12.2005) a trestný čin legalizácie príjmu z trestnej
činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného zákona (účinného do 31.12.2005), na skutkovom
základe uvedenom v žiadosti Generálneho prokurátora Slovenskej republiky z 19.07.2006, sp. zn. VII/1
Gv 110/05, skutočnosť, ktorú bolo možné zistiť aj na internete (č.l. 321). Následne prokurátor Úradu
špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podľa § 234 ods. 1 Trestného
poriadku podal okrem iného i na navrhovateľku obžalobu vo veci účastníctva na dokonanom trestnom
čine prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 10 ods. 1 písm. c), § 160 ods. 1 Trestného
zákona a vo veci trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a), ods. 2
Trestného zákona. O vyššie uvedenej obžalobe sa navrhovateľka dozvedela prostredníctvom odporkyne
z jednej jej reportáže odvysielanej dňa 14.08.2009,               v ktorej veci poskytla navrhovateľka
informácie tlačovej agentúre U. dňa 18.08.2009             (č.l. 117), z ktorého článku vyplýva, že
navrhovateľka požiadala Špecializovaný trestný súd             o zastavenie trestného stíhania voči jej osobe
z dôvodu protizákonného obvinenia. Pre tlačovú agentúru U. navrhovateľka uviedla, že celá kauza je



vykonštruovaná a ten istý skutok je predmetom občianskeho súdneho konania, ktoré sa vedie od roku
2006. V súvislosti                        s doterajšou medializáciou trestnej kauzy a poškodením jej mena podala na
príslušné okresné súdy žaloby na komerčnú televíziu a na J. I., v ktorých sa domáha ochrany osobnosti a
náhrady nemajetkovej ujmy a podala aj sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorú
tento súd prijal. Dňom 23.09.2009 vtedajšia Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky pozastavila
navrhovateľke výkon funkcie sudcu.                     Zo záznamu na CD nosičoch mal okresný súd zistené, že
v mesiacoch august                                       a september 2009 odporkyňa v hlavnom televíznom spravodajstve
odporkyne, t. j.                             v televíznych novinách po 19:00 hod. odvysielala spolu 7 reportáží, ktoré
sa týkajú trestného stíhania navrhovateľky, a ktoré reportáže až do nariadenia predbežného opatrenia
tamojším súdom boli prístupné širokej verejnosti na internetovej stránke odporkyne A. Prvá reportáž
s názvom „Sudkyňu chcú postaviť pred súd“ bola odvysielaná dňa 13.08.2009. Následne odporkyňa
odvysielala dňa 14.08.2009 reportáž                    s názvom „Obžalovaná sudkyňa pojednáva“, dňa
18.08.2009 reportáž s názvom „Sudkyňa žiada zastaviť stíhanie“, dňa 19.08.2009 reportáž s názvom
„Ministerka zatiaľ podržala sudkyňu“, dňa 16.09.2009 reportáž s názvom „Pomsta za kritiku?“, dňa
22.09.2009 reportáž              s názvom „Sudkyňa nemusí zaplatiť“ a dňa 23.09.2009 reportáž s názvom
„Obvinená sudkyňa nemôže pojednávať“, pričom v týchto reportážach opakovane bola uverejňovaná
fotografia tváre navrhovateľky, fotografia jej obydlia a uvádzané celé jej meno a priezvisko. O tom, že
navrhovateľka bola už dávnejšie pred odvysielaním sporných reportáží v Televízii T. mediálne známa,
mal okresný súd preukázané okrem iného aj z dvoch prepisov reportáží TV T. zo dňa 05.05.2006 a
09.05.2006, predmetom ktorých boli vyjadrenia navrhovateľky ku kauze O. I., resp. o jej strachu o
osobnú bezpečnosť (č. l. 520, 521). V týchto reportážach, práve v čase, keď žiadala o osobnú ochranu,
navrhovateľka v televízii odporkyne zverejnila svoju podobizeň a dovolila odporkyni zhotoviť zvukový
a obrazový záznam za účelom jeho následného odvysielania. Navrhovateľka nijako nepoprela, že k
vyššie uvedeným reportážam z roku 2006, odvysielaných odporkyňou, dala súhlas, bolo to však, ako
uviedla, v čase beznádeje, keď dovtedy spolu 6-krát požiadala vtedajšieho ministra Y.. I. o poskytnutie
policajnej ochrany jej osoby, ako aj jej syna, čo jej bolo odmietnuté. Pretože sa obávala o život svoj a
svojho syna, musela pristúpiť k zmedializovaniu celej kauzy ohľadne G. M., čo podľa nej zabránilo jej
fyzickej likvidácii. Dala však súhlas vyslovene len pre tieto reportáže, ktoré boli odvysielané, v ktorých
sa neuvádzalo jej bydlisko a nedala súhlas pre poskytnutie svojej podobizne, ako aj mena pre ďalšie
reportáže. O tom, že navrhovateľka pred zverejnením reportáží v T. z roku 2009 i po ich zverejnení bola a i
je osobou mediálne známou, možno preukázať množstvom rôznych článkov z rôznych médií dostupných
aj na internete z obdobia roku 2005 až po súčasnosť, ktoré sa týkali kauzy G. M. (č.l. 273, 274, 281, 314,
317), poskytnutia policajnej ochrany navrhovateľke (č.l. 275, 277), stanovísk Y.. I. (č.l. 270, 271, 272),
konfliktov medzi navrhovateľkou a vtedajším predsedom W., Y.. X. (č. l. 276, 278), trestného stíhania
navrhovateľky (č.l. 249 až 254, 283, 287, 288, 289), vzťahu navrhovateľky k T.. D. z V. (č. l. 282, 320), či
zateplenia domu vo vlastníctve navrhovateľky (č.l. 284, 285, 290, 318, 319). Je nesporné, že práve po
odvysielaní vyššie uvedených reportáží TV T. v auguste a septembri roku 2009 sa na internete objavuje
množstvo článkov, ktoré negatívne vykresľujú vtedajší stav v justícií, pričom mnohé z nich reagujú na
trestné stíhanie navrhovateľky, boli  zverejňované i v zahraničí a uvedená kauza bola spomínaná i na
rokovaní NR SR. Okresný súd uviedol, že medzi čiastkové práva, tvoriace súčasť širšie koncipovaného
práva na ochranu osobnosti, patrí tiež právo na podobu (zahrňujúce aj oprávnenie domáhať sa ochrany
proti neoprávnenému zachyteniu podoby                zo strany iného subjektu) a právo na ochranu
podobizne (obsahom ktorého je oprávnenie fyzickej osoby brániť sa proti neoprávnenému použitiu
podobizne vrátane fotografickej snímky). Rovnako právo na ochranu podoby a podobizne je potrebné
odlišovať od porušenia práva na česť a dôstojnosť. Ani zásah do týchto práv nemusí mať difamačné
dôsledky. Pokiaľ je však neoprávnené použitie podobizne zároveň difamujúce, treba vychádzať z toho,
že všeobecné právo na ochranu osobnosti bolo porušené v oboch smeroch (v oboch čiastkových
právach). Z vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že v čase odvysielaných reportáží
odporkyňa bola vysielateľom televíznej programovej služby TV T. na základe licencie udelenej jej Radou
pre vysielanie a retransmisiu v Slovenskej republike v súlade                    s ust. zákona č. 308/2000 Z. z.
o vysielaní a retransmisii. Je pravda, že v zmysle vyššie citovaného zákona je odporkyňa ako vysielateľ
na základe licencie povinná zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej
programovej služby                                       a predovšetkým zabezpečiť samotný prístup verejnosti
k informáciám. Stotožnil sa                           s odporkyňou aj v tom, že v zmysle článku 26 Ústavy
Slovenskej republiky každý má, a teda aj odporkyňa, právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie bez
ohľadu                      na hranice štátu, pričom sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené, a že právo
šíriť               a prijímať informácie patrí medzi základné práva a slobody, ktoré je garantované Slovenským



právnym poriadkom a medzinárodným právom. Stotožnil sa aj s tvrdením odporkyne, že podľa Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť
pre obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie predovšetkým splnená podmienka nevyhnutnosti
v demokratickej spoločnosti, pričom toto obmedzenie musí sledovať legitímny cieľ, nesmie prekročiť
nevyhnutnú mieru postačujúcu pre ochranu legitímneho záujmu. Samozrejme, v zmysle § 135 ods. 1
O.s.p. je súd viazaný rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných
ľudských práv a slobôd. Okresný súd sa tiež stotožnil s tvrdeniami odporkyne, že novinárska sloboda
obsahuje tiež možnosť uchýliť sa k určitému stupňu zveličovania, dokonca provokácie, že verejnosť
má právo na informácie, aj na informácie týkajúce sa sudcov ako verejných činiteľov, že navrhovateľka
je osobou verejného záujmu, že táto vystupovala na verejnosti (záznamy televíznych médií, články
printových médií) už v roku 2006, kde v súvislosti s inou kauzou zverejnila svoju tvár a podobizeň spolu
s jej vyjadreniami, je v tejto súvislosti neustále prístupná aj prostredníctvom internetu širokej verejnosti.
Konštatoval však, že hoci informácie o navrhovateľke boli verejne prístupné na internete, k zverejneniu
fotografií tváre, obydlia, či k opakovanému uvádzaniu mena a priezviska navrhovateľky v reportážach
odporkyne, ktoré odvysielala odporkyňa v auguste a septembri roku 2009 o navrhovateľke, nedala
navrhovateľka odporkyni súhlas, čoho si odporkyňa bola dobre vedomá (už                            v 3. reportáži
odporkyňa verejnosť informovala aj o podanej žalobe navrhovateľkou                      na odporkyňu) a aj
napriek tomu odvysielala o navrhovateľke ďalšie reportáže. Navrhovateľka v čase odvysielania sporných
reportáží bola sudcom, a teda verejne činnou osobou, ktorá požíva zníženú ochranu. V príspevkoch boli
odvysielané informácie, ktoré nesúviseli s jej konkrétnou rozhodcovskou činnosťou ako sudcu. Ide však
o osobu  verejného záujmu, ktorá je vystavená podrobnému skúmaniu všetkých svojich slov a činov zo
strany novinárov a verejnosti a vzhľadom na to musí preukazovať väčšiu mieru tolerancie spočívajúcej
aj v informovaní verejnosti o jej konaní prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov. Podľa
názoru okresného súdu nešlo zo strany odporkyne len o  spravodajskú informáciu pre divákov, pretože
predmetné reportáže odporkyňa zaradila  do svojho hlavného vysielacieho času v televíznych novinách
vždy na prvé miesto, dĺžka samotných reportáží bola takisto nad rámec len spravodajskej informácie,
pričom odporkyňa ako vysielateľ komerčnej televízie si jednoznačne neodpustila v reportážach aj
komentár k celej veci, ktorý na viacerých miestach nebol vo vzťahu k navrhovateľke vôbec korektný
(napr. vyjadrenia žalovanej: „obžalovaná sudkyňa môže pokojne spávať“, „sudkyňa za zateplenie svojho
domu nemusí zaplatiť ani cent“). Súhlasil s tým, že predmetné reportáže boli podložené informáciami
príslušných orgánov konajúcich v trestnej veci navrhovateľky,                              resp.
stanoviskom navrhovateľky poskytnuté tlačovým agentúram, ktoré odporkyňa považovala za informácie
hodnoverné a podložené, a že ich publikácia nie je spôsobilá zásahu do práv a právom chránených
záujmov navrhovateľky. Považoval za potrebné  uviesť, že                ak by zo strany odporkyne v
odvysielaných reportážach išlo len o  spravodajstvo a nie aj                   o zbytočné komentáre,
ktoré podľa názoru okresného súdu boli prezentované odporkyňou jednoznačne dopredu v neprospech
navrhovateľky a vo vzťahu k navrhovateľke aj veľmi necitlivo (napr. „obžalovaná sudkyňa môže pokojne
spávať“), a teda boli spôsobilé ovplyvniť verejnú mienku výrazne v neprospech navrhovateľky, bolo
by všetko v poriadku. Samotné odvysielanie pravdivých informácií o veciach dôležitého verejného
záujmu nie je spôsobilé zásahu do osobnosti dotknutej osoby, pričom obsah odvysielaných informácií
navrhovateľka žiadnym spôsobom nevyvrátila a svoje tvrdenie o zásahu do jej cti a ľudskej dôstojnosti
opierala výlučne o zverejnenie jej mena, tváre a bydliska. Mal za to, že argumentácia  slobodou prejavu
nemôže byť bezbrehá. Okresný súd mal za preukázané, že odporkyňa žiadnym spôsobom nebránila
navrhovateľke vyjadriť sa k predmetným príspevkom                            a reagovať na skutočnosti
v nich uvádzané v čase ich vzniku, a že sa pokúšala jej stanovisko získať. To, že by o vyjadrenie
navrhovateľka záujem nemala, však preukázané nemal. Okresný súd nemal za preukázané, že v
dôsledku reportáží odporkyne sa navrhovateľke mal zhoršiť zdravotný stav. K vyjadreniam odporkyne k
výpovediam svedkov navrhnutých navrhovateľkou, výpovede ktoré označila odporkyňa za účelové, bez
vypovedacej hodnoty                   a sprostredkované, nepriame, bez riadnych dôkazov, ktorými nie
je možné preukázať zásahy do osobnostných práv navrhovateľky, okresný súd uviedol, že z výpovedí
svedkov vyplýva, že títo bez problémov vypovedali na pojednávaní aj o trestnom stíhaní navrhovateľky,
ale aj              o tom, akým spôsobom reportáže registrovali, ako tieto na nich, resp. na ich najbližšie okolie
vplývali. Je pravda, že ich výpoveď mohla byť len sprostredkovaná, všetko však išlo buď                  o
vysokoškolsky vzdelaných ľudí, právnikov alebo o ľudí, ktorí s právom prichádzajú                   do styku,
a ktorí si tak vedeli urobiť úsudok o odvysielaných reportážach, pričom všetci svedkovia sa vyjadrovali
v tom zmysle, že podľa nich reportáže objektívne neboli a hoci sa    na vzájomnom vzťahu medzi
jednotlivými svedkami a navrhovateľkou v podstate nič nezmenilo, z výpovede viacerých svedkov mal
okresný súd zistené, že viacerí z kolegov, osôb pracujúcich na W., resp. osôb, s ktorými sa navrhovateľka



v minulosti stretávala                      v súvislosti s výkonom funkcie sudcu, sa začali po odvysielaných
reportážach                            k navrhovateľke správať rezervovane, nepozývali ju ani na spoločné
akcie (kapustnica, rozlúčka s bývalým predsedom W., Y.. V.). Je pravda, že výpovede svedkov, ktorých
navrhla navrhovateľka, mohli byť čiastočne ovplyvnené skutočnosťou, že išlo o ľudí jej blízkych, ľudí,
s ktorými v minulosti prichádzala do kontaktu na W., že títo ľudia mali vedomosť o tom, že už pred
odvysielaním reportáží bola navrhovateľka trestne stíhaná a z ich výpovedí bolo zrejmé, že aj ďalšie
kauzy, ktoré v minulosti navrhovateľka rozhodovala, jej na psychike nijako nepridávali, v dôsledku nich
mala dokonca problémy                s vtedajším predsedom W., Y.. X., istý čas mala takisto kvôli obave o svoje
zdravie a zdravie svojho syna pridelenú aj policajnú ochranu a takisto, že na vzájomnom vzťahu medzi
navrhovateľkou a jej najbližšími sa po odvysielaní reportáží nezmenilo                        v podstate nič, avšak
okrem najbližších rodinných príslušníkov navrhovateľky a ľudí,                       s ktorými v minulosti prichádzala
do styku v súvislosti s výkonom funkcie sudcu, reportáže vnímala aj široká právnická obec, s ktorou
v minulosti navrhovateľka do styku neprichádzala, ktorá k reportážam nemusela zaujať jednoznačné
stanovisko a taktiež veľká väčšina obyčajných ľudí, bez právnického vzdelania, ktorí cez rôzne iné kauzy
a médiami sústavne prezentovaný len negatívny obraz o slovenskej justícii, z ktorých podstatná časť ľudí
nemá ani len predstavu, čo práca sudcu obnáša, si pri akejkoľvek odprezentovanej negatívnej informácie
o sudcovi tohto ihneď spájajú s korupciou. Pokiaľ ide o porušenie,                                resp. neporušenie
princípu prezumpcie neviny u navrhovateľky, v súvislosti s odvysielanými reportážami odporkyňou, k
porušeniu princípu prezumpcie neviny nemôže dôjsť samotným zverejnením tváre, mena a obydlia
dotknutej osoby. Tento princíp deklaruje nemožnosť                   o zadržanom, o osobe vo väzbe, obvinenom,
obžalovanom, či neprávoplatne odsúdenom informovať ako o páchateľovi trestného činu, ale len ako
o osobe podozrivej zo spáchania trestného činu. Či však bol tento princíp vo vysielaní odporkyňou
dodržaný, podľa názoru okresného súdu závisí aj od toho, akým spôsobom a v akých súvislostiach
odporkyňa meno, fotografiu a obydlie navrhovateľky zverejnila. Podľa jeho názoru v danej veci nešlo
len                   o samotnú spravodajskú informáciu, ale k tejto bol podaný aj komentár, ktorý mal naznačiť
súvislosti s tým, že navrhovateľka trestný čin spáchala (vyjadrenia odporkyne: „obžalovaná sudkyňa
môže pokojne spávať“, „za zateplenie domu nemusí zaplatiť ani cent“), a preto nemožno o dodržaní
princípu prezumpcie neviny u odporkyne hovoriť. Z predmetných  reportáží, vysielaných odporkyňou, je
zrejmé, že sa odporkyňa nevyjadrovala len                             k aktuálnemu štádiu trestného stíhania
navrhovateľky, ale svojimi nekorektnými a necitlivými komentármi vo vzťahu k navrhovateľke veľmi
výrazne a intenzívne ovplyvňovala aj verejnú mienku (reportáže boli vysielané v období dvoch mesiacov
7-krát, vysielali sa v hlavných televíznych správach pri vysokej diváckej sledovanosti, vysielané boli
hneď na začiatku správ a trvali pomerne dlho). Okresný súd nesúhlasil s tvrdeniami odporkyne, že
dom vo vlastníctve navrhovateľky, ktorý v reportážach zverejnili, nie je jej bydliskom a ani sa v ňom
nezdržuje, že  tento dom je vyobrazený tak, že nie je spôsobilý všeobecnej identifikácie jeho polohy, a
že v zmysle § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, bez súhlasu sudcu nemožno
zverejňovať len jeho bydlisko. Podľa jeho názoru, odporkyňou v reportáži zverejnená fotografia domu
navrhovateľky bola spôsobilá identifikácie jeho polohy z dôvodu, že kto reportáže vzhliadol, vedel, že
navrhovateľka pôsobí na Krajskom súde v Banskej Bystrici, a teda je predpoklad, že i tento dom sa
v Banskej Bystrici nachádza. Samotný dom bol v reportážach ukázaný z viacerých strán, reportáže
boli dlhý čas, až po nariadenie predbežného opatrenia tamojším súdom, zverejnené aj na internete,
a teda podľa názoru súdu nebolo obtiažne pre priemerného človeka zistiť si miesto, kde je tento dom
postavený.                  Z fotografie zverejnenej v reportážach bolo zrejmé, že ide o klasický sedlový
dom určený           na bývanie a len ťažko možno predpokladať, že by tento dom navrhovateľka ako
sudkyňa mohla užívať i na iný účel, ako na bývanie (aj keď je naozaj otázne, či  toho času v dome
býva, skutočnosť, ktorú nijako nepreukázala,  keď predtým sama sa vyjadrovala, že v dome              z
dôvodov svojej bezpečnosti nebýva). Pokiaľ ide o námietku odporkyne, že rodinný dom, ktorý  zobrazila
vo vysielaní, nie je bydliskom navrhovateľky, okresný súd je toho názoru, že v súlade s rozhodnutiami
ESĽP termín obydlie je nevyhnutné pre potreby ochrany súkromného života osoby vykladať extenzívne.
Navrhovateľka v priebehu celého konania poukazovala na to, že predmetnú nehnuteľnosť využíva na
niektoré spoločenské aktivity, táto nehnuteľnosť je priestorom jej súkromného a rodinného života a
jednoznačne slúži                           na bývanie. Podľa názoru okresného súdu odporkyňa v priebehu
konania mala pochybnosti, či, resp. v akom rozsahu zasiahla do osobnostných práv navrhovateľky, keď v
priebehu konania zástupkyňa odporkyne (č.l. 328) uviedla: „ ...Nebránim sa uzatvoreniu súdneho zmieru.
Suma, ktorú navrhovateľka v spore požaduje ako náhradu nemajetkovej ujmy                        v peniazoch,
akceptovať v žiadnom prípade nemôžeme“, alebo „z výpovedí žalobkyne                           a svedkov
vyplynulo, že nie je možné všetky negatívne následky žalobkyne spájať výlučne                s odvysielanými
reportážami ...“ alebo „súd preto nemôže mať za preukázané, že k údajnému zásahu do cti a dôstojnosti



žalobkyne došlo výlučne v dôsledku reportáží odvysielaných žalovaným.“ (č. l. 482). Zhodnotiac výsledky
dokazovania dospel okresný súd k právnemu záveru, že odporkyňa zasiahla do osobnostných práv
navrhovateľky na jej súkromie, vlastné meno, podobizeň, profesijnú česť i ľudskú dôstojnosť, keď
odvysielaním siedmich reportáží                  v mesiacoch august a september 2009 porušila ust. § 11, §
12 ods. 1 Občianskeho zákonníka  a ust. § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich,
keď opakovane                         a bez súhlasu navrhovateľky celkom 18-krát uverejnila fotku s tvárou
navrhovateľky, 8-krát fotku s jej bydliskom a 34-krát bolo vyslovené alebo zobrazené meno a priezvisko
navrhovateľky. Odporkyňa zverejňovala fotky tváre, bydliska, ako aj meno a priezvisko navrhovateľky, a
to opakovane, napriek tej skutočnosti, že mala vedomosť o zákonnom zákaze tieto fotografie zverejňovať
a o podanom návrhu zo strany navrhovateľky                           na Okresnom súde  Prievidza
a Okresnom súde  Trenčín, no napriek tomu naďalej pokračovala v zasahovaní do práva na ochranu
osobnosti navrhovateľky uverejnením ďalších štyroch reportáží (19.08.2009, 16.09.2009, 22.09.2009,
23.09.2009). Odporkyňa tak konala napriek tomu, že nemala súhlas od navrhovateľky na zverejnenie
jej tváre, bydliska, mena, pretože akékoľvek udelenie súhlasu z roku 2006 nemožno považovať za
platné udelenie súhlasu na zverejňovanie tváre a domu v roku 2009 a navyše za iným účelom.  Právo
každej fyzickej osoby rozhodnúť sa, či informácie z jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry
budú zverejnené, je súčasťou práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka. Už
len samotným neoprávneným rozširovaním informácií zo súkromia navrhovateľky odporkyňou došlo k
zásahu do práva na súkromie, práva k podobizni a práva  k menu navrhovateľky. Pretože navrhovateľke
už v minulosti bolo vyhrážané zabitím, zásahy odporkyne do súkromia navrhovateľky odvysielanými
reportážami opätovne mohli, a podľa názoru okresného súdu aj vzbudili u samotnej navrhovateľky, ale
aj u jej rodiny opätovný strach o a život navrhovateľky, resp. o život jej syna. Okresný súd  sa stotožnil
s právnym názorom navrhovateľky, že okrem zásahu do práva na súkromie, na vlastnú podobizeň
a vlastné meno zasiahla odporkyňa odvysielaním reportáží aj do jej práva na profesijnú                     a
občiansku česť a do jej práva na ľudskú dôstojnosť tým, že  v krátkom čase, v priebehu              40 dní, spolu
v siedmich reportážach vysielaných v hlavnom vysielacom čase (v televíznych novinách), pri širokej
diváckej sledovanosti, poskytla o navrhovateľke, resp. o jej trestnom stíhaní, resp. pozastavení funkcie
sudcu nielen spravodajské informácie, ktoré legálne získala, ale k týmto spravodajským informáciám
poskytla komentáre, ktoré u priemerného diváka mohli vzbudiť pocit, že navrhovateľka je páchateľom
trestného činu, resp. že je skorumpovaná. Svedčia o tom odporkyňou použité výrazy „úplatkárska aféra“,
„máloktorý obžalovaný sudca má rovnaké šťastie“, „Trestne stíhaná sudkyňa T. U. má ďalší dôvod na
radosť. Za údajný úplatok vo forme zateplenia svojho domu nemusí zaplatiť ani cent“ alebo „obvinená
sudkyňa môže pokojne spávať“. Podľa názoru okresného súdu,                    v žiadnom prípade nejde
o objektívnu formu vyjadrovania sa k predmetnej téme,                           v reportážach odporkyne je
použité množstvo expresívnych slov a neustálym spájaním navrhovateľky s trestnou činnosťou mohlo
spôsobiť, a aj spôsobilo (výpoveď navrhovateľky  a ňou navrhnutých svedkov), že navrhovateľka je
stigmatizovaná a v očiach kolegov, ako                i širokej verejnosti bude aj v prípade, že neskôr bude
oslobodená spod obžaloby, doživotne vnímaná ako korupčná sudkyňa. V danom prípade, podľa názoru
súdu, išlo zo strany odporkyne o kritiku neprimeranú, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu
jej osobnosti. Práve tým, že v reportážach navrhovateľke nebol daný takmer žiaden priestor, pričom
opätovne sa v nich, aj keď vo všeobecnej rovine, veľmi kriticky vyjadroval bývalý Minister spravodlivosti
Slovenskej republiky Y.. J. I. a priestor v nich okrem vtedajšej ministerky spravodlivosti Y.. L., hovorkyne
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, ako i majiteľa spoločnosti, s ktorou navrhovateľka je stále v
civilnom spore, nedostal nikto ďalší, pôsobili značne nevyvážane a v súvislosti s použitými sugestívnymi
vyjadreniami a expresívnymi výrazmi vyzneli pre navrhovateľku jednoznačne dehonestujúco. Je síce
pravda, že informácie o navrhovateľke boli ľahko prístupné z iných káuz, ako                      i
v súvislosti s jej trestným stíhaním, či pozastavením výkonu funkcie sudcu na internete, avšak práve
konaním odporkyne sa stala celá kauza navrhovateľky široko medializovanou, čo potvrdil i sám redaktor
odporkyne, R. R., keď na pojednávaní výslovne uviedol: „Predmetnú kauzu otvorila až Televízia T.“.
Odporkyňa jednoznačne neurobila všetko pre to, aby sa skontaktovala s navrhovateľkou za účelom
získania jej vyjadrenia k jednotlivým reportážam, čo je potvrdené výpoveďami navrhovateľky, svedkyne
U. P., čestným prehlásením N. X., ako i svedeckými výpoveďami šéfredaktora a redaktora odporkyne,
pričom dôkazné bremeno ohľadne preukázania pravdivosti tvrdenia, že sa odporkyňa snažila získať
vyjadrenie navrhovateľky pre zachovanie objektívnosti spravodajstva, zaťažuje odporkyňu. Pokiaľ ide o
tvrdenia odporkyne, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno priznať v súvislosti
s porušením ust. § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, ale len v prípadoch
porušenia povinnosti ustanovených Občianskym zákonníkom, okresný súd je toho názoru, že z ust.
§ 13 Občianskeho zákonníka a z výkladu právnej úpravy ochrany osobnostných práv v slovenskom



právnom poriadku nie je možné dospieť k tomuto záveru, pretože ochrana osobnosti je prvotne upravená
vyšším ústavným právom, v článkoch 14, 15, 16, 19, 20 Ústavy Slovenskej republiky, následne ust.
§ 11 až § 16 Občianskeho zákonníka rozvádza túto ochranu                         a stanovuje  ďalšie
charakteristiky ochrany osobnosti, pričom i iné predpisy súkromného, ako i verejného práva obsahujú
úpravu ochrany osobnostných práv jedincom, a teda i v prípade  zásahu do práva na ochranu osobnosti
stanovenej podľa iných súkromnoprávnych predpisov než Občianskym zákonníkom, možno hovoriť o
zásahu v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, pretože tento nie je viazaný len na porušenie práva
na ochranu osobnosti                      v intenciách Občianskeho zákonníka, ale i na porušenie
práva na ochranu osobnosti podľa iných právnych predpisov. Z toho vyplýva, že k zásahu do práva
na ochranu osobnosti môže dôjsť nielen porušením povinnosti stanovených v Občianskom zákonníku,
ale i ostatných právnych predpisov (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn.              3Cdo 137/2008 zo dňa 18.02.2010). Podmienkou úspešného uplatnenia občianskoprávnej
ochrany podľa § 13 Občianskeho zákonníka nie je, aby spolu s neoprávneným zásahom došlo zároveň k
zníženiu vážnosti postavenia postihnutej osoby v spoločnosti. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu
osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť, alebo
ohroziť práva uvedené v ust. § 11 Občianskeho zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 24.04.1978, sp. zn.            1Cz 32/78). Ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka pripúšťa možnosť existencie rozmanitých dôvodov, so zreteľom na ktoré sa zadosťučinenie
podľa odseku 1 nezdá postačujúce. Môže ísť  aj o okolnosti svedčiace o znížení dôstojnosti fyzickej
osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Pred zaujatím záveru, že nie sú dané podmienky
vyplývajúce z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, musí súd vyriešiť otázku, či by v situácii, za ktorej
došlo k zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pociťovala vzniknutú nemajetkovú ujmu (vzhľadom na jej
intenzitu, rozsah, trvanie) ako závažnú každá iná fyzická osoba nachádzajúca sa v danom mieste, čase
a v osobnom, rodinnom a pracovnom postavení postihnutej fyzickej osoby. Zadosťučinenie v zmysle
§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka môže súd považovať za postačujúce odvtedy, ak by zásah pre
žiadnu inú fyzickú osobu                    v zrovnateľnej situácii neznamenal spôsobenie závažnej
nemajetkovej ujmy. V každom prípade, k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľky
došlo opakovane  televíznym vysielaním odporkyne, a preto treba vychádzať z toho, že malo širokú
publicitu (Najvyšší súd Slovenskej republiky, sp. zn. 1Co 15/97 zo dňa 24.06.1998, R45/2000). Naviac,
k zásahu došlo v hlavnom vysielacom čase odporkyne, opakovane v krátkom čase spolu                7-
krát, pri vysokej diváckej sledovanosti (je všeobecne známe, že práve Televíziu T. sleduje na Slovensku
najväčší počet divákov), tento zásah trval aj napriek tomu, že odporkyňa vedela o tom, že navrhovateľka
pre tieto zásahy zo strany odporkyne podala na ňu civilnú žalobu, pričom predmetné reportáže boli i
voľne dostupné v archíve relácií odporkyne na jej internetovej stránke. Aj napriek zákonnému zákazu
odporkyňa zverejnila opakovane meno, priezvisko, podobizeň a obydlie navrhovateľky, čím ohrozila
jej bezpečnosť (spomínaná kauza z minulosti, kvôli ktorej mala aj policajnú ochranu) a vystavila ju z
dôvodu zníženia jej bezpečnosti opätovnému napätiu, stresu a strachu o zdravie a zdravie rodiny, z
dôvodu ktorého možno zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky považovať za rozsiahly.
Opakovaným neoprávneným zverejnením celého mena navrhovateľky, jej obydlia i tváre            v súvislosti
s tým ako odporkyňa o trestnom stíhaní a o pozastavení funkcie sudcu                           u navrhovateľky
informovala širokú verejnosť, sa navrhovateľka stala jasne identifikovateľnou pre širokú verejnosť,
pričom výrazne utrpela jej profesijná česť, dôstojnosť a vôbec dobré meno navrhovateľky ako sudkyne,
keď si ju spája s trestnou činnosťou široký okruh verejnosti a známych aj napriek tomu, že nikdy nebola
právoplatne odsúdená za žiaden trestný čin. Nepriaznivú odozvu vyvolal zásah odporkyne aj v osobnom
živote navrhovateľky, keď  najmä jej syn pocítil dôsledky negatívnej publicity svojej mamy v práci i v
súkromí, situáciu ktorú prestal zvládať. Je viac ako zrejmé, že zo strany odporkyne neboli splnené ani
podmienky spravodajskej licencie (§ 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka), pretože odporkyňa konala v
rozpore s oprávnenými záujmami navrhovateľky a dokonca nemala ani súhlas                   na zverejnenie
jej mena, priezviska, obydlia a podobizne. Reportáže v niektorých častiach vyznievajú dokonca pre
navrhovateľku až dehonestujúco a divákom vnucujú pocit, že je skorumpovaná, resp. vinná. Intenzita,
spôsob a trvanie zásahu vykonaného cez širokú medializáciu súkromia navrhovateľky a jej neustáleho
spájania s trestnou činnosťou zapríčinilo, že porušenie základného práva navrhovateľky na ochranu jej
osobnosti nie je možné napraviť a z týchto dôvodov je potrebné priznať navrhovateľke voči odporkyni
okrem  morálnej satisfakcie, ospravedlnenia (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka) aj nemajetkovú ujmu
v peniazoch (13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). S prihliadnutím aj na to, že spravodajské informácie,
uvádzané v reportážach odporkyňou o navrhovateľke boli pravdivé, boli čerpané z legálnych zdrojov,
ako i preukázanej skutočnosti, že keď profesijný, spoločenský aj rodinný život pred odvysielanými
reportážami ovplyvnila i skutočnosť, že navrhovateľka bola už v tom čase trestne stíhaná, nepovažoval



okresný súd za primerané priznať navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v uplatnenej
výške              100.000 Eur, ale vo výške 30.000 Eur, preto v prevyšujúcej časti, pokiaľ išlo o
nárok                     na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 70.000 Eur, súd v tejto časti
návrh ako nedôvodný zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 11, § 12 ods. 1, ods. 2, ods.
3, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka. Vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie navrhovateľka a odporkyňa.

Navrhovateľka sa podaným odvolaním, ktoré smerovalo len proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bol v prevyšujúcej časti jej návrh zamietnutý, domáhala, aby odvolací súd uvedený výrok súdu
prvého stupňa zmenil tak, že jej návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v celom rozsahu
vyhovie. Uplatnila odvolací dôvod podľa               § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. a dôvodila, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Stotožnila sa
s vyhodnotením skutkového stavu a právnym posúdením prvostupňovým súdom, avšak namietala
nesprávnosť posúdenia intenzity , povahy a spôsobu neoprávneného zásahu, jeho trvania a rozsahu,
vplyvu zásahu             na jej život a na to nadväzujúcu výšku náhrady priznanej nemajetkovej
ujmy, ktorá sa javí ako neprimerane nízka. Zdôraznila, že zásah odporkyne do jej práva na súkromie
a práva                       na vlastnú podobizeň a vlastné meno spočíva v tom, že opakovane
v reportážach v hlavných televíznych novinách o 19:00 hod. celkom 18-krát uverejnila fotku s jej
tvárou, 8-krát uverejnila fotku s jej bydliskom a 34-krát bolo vyslovené, alebo zobrazené jej meno a
priezvisko. Hlavné televízne noviny odporkyne sú známe vysokou sledovanosťou a reportáže o nej boli
odvysielané celkom 7-krát,, jedná sa o značný zásah do jej práv. Ďalej zdôraznila, že odporkyňa nebola
vo svojom konaní dobromyseľná, konala úmyselne proti jej záujmom, keď zverejňovala jej fotografiu,
bydlisko a celé meno neoprávnene opakovane a úmyselne napriek skutočnosti, že mala vedomosť
o zákonnom zákaze tieto fotografie zverejňovať a o podanej žalobe z jej strany. Mala za to, že v
súčasných podmienkach môže byť občianskoprávna ochrana osobnosti účinná len vtedy, ak aj výška
plnenia, uložená rušiteľovi, zaisťuje fyzickej osobe nielen primerané zadosťučinenie, zodpovedajúce
závažnosti vzniknutej majetkovej ujmy, ale zároveň bude odstrašujúcim účinkom pôsobiť preventívne
ako na rušiteľa, tak aj na všetkých ostatných. Mala za to, že výška náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 30.000,- Sk nie je postačujúce zadosťučinenie a ani nepôsobí odstrašujúco na odporkyňu, aby
neporušovala práva na ochranu osobnosti iných osôb a nemá tak preventívny účinok. Ďalej zdôraznila,
že odporkyňa nemala žiaden súhlas v zmysle § 12 Občianskeho zákonníka na zverejnenie jej tváre,
bydliska, mena a udelenie takéhoto súhlasu ani nepreukazovala. Ďalej uviedla, že odporkyňa sa
dopustila intenzívneho excesu prostredníctvom použitých výrazových prostriedkov, keď celkové znenie
reportáží je dehonestujúce  vo vzťahu k nej  a divákovi vnucuje pocit, že je skorumpovaná, keď použila
veľmi sugestívne výrazy ako „Úplatkárska aféra“, „Máloktorý obžalovaný sudca má rovnaké šťastie“,
„Trestne stíhaná sudkyňa T. U. má ďalší dôvod na radosť. Za údajný úplatok vo forme zateplenia svojho
domu nemusí zaplatiť ani cent“ a „Obvinená sudkyňa môže pokojne spávať“ . Mala za to, že zásah do
ochrany osobnosti musí súd skúmať nielen z hľadiska obsahu, ale aj z hľadiska jeho formy. Zdôraznila,
že odporkyňa odvysielaním reportáží zasiahla do viacerých zložiek jej práva na ochranu osobnosti,
a to práva                     na profesijnú, občiansku česť, práva na ľudskú dôstojnosť, práva na
súkromie, vlastnú podobizeň a vlastné meno, z čoho je zrejmé, že zásah bol značný. Mediálny tlak, ktorý
bol odporkyňou úmyselne vyvolaný, spôsobil i pozastavenie jej funkcie ako sudkyne dňa 23.09.2009
Ministerkou spravodlivosti Slovenskej republiky a zníženie jej mzdy vo výške            40 % normálnej
mzdy. Vytýkala súdu prvého stupňa, že sa nevysporiadal so závažnosťou ujmy, ktorá jej vznikla práve v
dôsledku mediálneho tlaku zo strany odporkyne a na to nadväzujúcemu pozastaveniu funkcie sudkyne.
Práve túto ujmu považuje za najzávažnejšiu. Konanie odporkyne bolo v tomto ohľade účelové, úmyselné
a proti dobrým mravom, keď vyvíjala tlak na ministerku spravodlivosti až do doby, kým jej nepozastavila
výkon funkcie sudcu. Poukázala na skutočnosť, že v čase odvysielania predmetných reportáží sa udialo
nešťastie v B. a napriek tejto skutočnosti odporkyňa odvysielala v televíznych novinách reportáže o nej
ako prvé v poradí, ktoré konanie je neobvyklé a poukazuje                    na úmysel odporkyne vytvoriť tlak
na pozastavenie jej funkcie sudkyne. Dôkazom o silnom mediálnom vplyve týchto reportáží na verejnú
mienku je i vyjadrenia poslanca T.                   na pôde Národnej rady Slovenskej republiky a vyjadrenie
poslanca J. I.. Podľa jej názoru z výpovede svedkov, predovšetkým jej syna vyplynulo, že zásah do
jej osobnostných práv odporkyňou spôsobil rozsiahlu a nenapraviteľnú ujmu na profesijnom i osobnom
živote jej a jej rodiny, pričom intenzita, spôsob a trvanie zásahu, vykonaného cez širokú medializáciu jej



súkromia a jej neustáleho spájania s trestnou činnosťou zapríčinil, že porušenie základného práva na
ochranu osobnosti nie je možné napraviť a z týchto dôvodov je možné priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Uvedený zásah do súkromia jej a jej rodiny vyvolal opätovne strach o jej život, nakoľko
v minulosti jej bolo z dôvodu jej funkcie vyhrážané zabitím. Poukázala na rozhodnutie iných súdov
ohľadne výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a mala za to, že jej priznaná nemajetková ujmy nie
je primeraná. Uviedla, že súd prvého stupňa sa s rozhodnutiami iných súdov nevysporiadal a neuviedol
dôvody, pre ktoré považuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v nižšej sume, ako je uvedené v
predložených rozhodnutiach (napríklad rozsudok Okresného súdu Bratislava III., sp. zn. 27C/31/00-548,
rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9Co/213/05). Uviedla, že podľa judikatúry sú sudcovia
nižších stupňov súdov chránení na svojich osobnostných právach vo vyššej miere ako sudcovia súdov
vyšších, ktorých možno považovať skôr                   za osoby verejného záujmu.

Odporkyňa  sa podaným odvolaním, ktorým napádala výrok, ktorým jej bola uložená povinnosť
uverejniť ospravedlnenie navrhovateľke a proti výroku, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť
navrhovateľke nemajetkovú ujmu vo výške 30.000 Eur, domáhala, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa v tejto časti zmenil tak, že návrh v časti uplatneného odvysielania ospravedlnenia
navrhovateľke a uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy zamietne, prípadne, aby rozsudok v napadnutej
časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnila odvolací dôvod podľa § 205
ods. 2 písm. d) O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam),  § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytýkala súdu prvého stupňa, že sa bez ďalšieho spravoval
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Co/15/97 napriek skutočnosti, že
predložila množstvo judikátov a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu
Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorých súd prvého stupňa pri svojom
rozhodnutím nevychádzal, bez bližšieho odôvodnenia sa s týmito rozhodnutiami neriadil a danú vec
v zmysle uvedenej záväznej judikatúry neposúdil. Nesúhlasila s názorom súdu prvého stupňa, že v
jej príspevkoch boli použité zbytočné a nekorektné komentáre („Obžalovaná sudkyňa môže pokojne
spávať“, „Sudkyňa                          za zateplenie svojho domu nemusí zaplatiť ani cent“, „Úplatkárska
aféra“, „Máloktorý obžalovaný sudca má rovnaké šťastie“, „Trestne stíhaná sudkyňa T. U. má ďalší
dôvod na radosť“), nakoľko uvedené výroky nemožno považovať v kontexte odvysielaných informácií
za neoprávnené komentáre, jednalo sa o hodnotiace úsudky, ktoré neprekročili mieru oprávnenej
kritiky, či komentára, ktoré sú súčasťou práva na informácie. Zdôraznila, že pravdivosť hodnotiaceho
výroku nepodlieha dokazovaniu a súdom označené hodnotiace úsudky boli urobené v rámci slobodnej
diskusie o otázke verejného záujmu. Komentáre, ktoré použila, nevychádzali z kritiky hanobiace, ale
oprávnene vychádzali z kritiky možného protispoločenského konania navrhovateľky, ktorá je nielen
dovolená, ale aj potrebná a je nutné, podľa povahy veci, strpieť určitú mieru zveličovania, ironizovania,
či použitia relatívne ostrejších výrazov, ktoré by za iných okolností mohli byť považované za urážlivé.
Poukazovala na význam funkcie sudcu v demokratickom štáte, u ktorého sa predpokladá bezúhonnosť
a v takýchto prípadoch, ako je kauza navrhovateľky, sú masovo komunikačné prostriedky nielen
oprávnené, ale aj povinné verejnosti poskytnúť všetky nevyhnutné dostupné informácie. Skutočnosť, že
navrhovateľka je osobou verejného záujmu, potvrdil i súd prvého stupňa. Navrhovateľka vystupovala
na verejnosti už v roku 2006 v súvislosti s inou kauzou, kde dobrovoľne zverejnila svoju tvár a
jej podobizeň spolu s jej vyjadreniami je v tejto súvislosti neustále prístupná aj prostredníctvom
internetu širokej verejnosti. Osoba verejného záujmu sa vedome vystavuje podrobnému skúmaniu
svojich činov zo strany novinárov a verejnosti a vzhľadom na to musí preukazovať väčšiu mieru
tolerancie, spočívajúcu aj v informovaní verejnosti o jej konaní prostredníctvom masovo komunikačných
prostriedkov. Navrhovateľka bola v čase odvysielania príspevku sudcom, a teda verejne činnou osobou,
ktorá požíva zníženú ochranu. Upozornila, že informácie, ktoré boli o navrhovateľke odvysielané,
nesúviseli s jej konkrétnou rozhodovacou činnosťou ako sudcu, nebol porušený princíp zachovania
autority a nestrannosti súdnej moci. Žiadala, aby bolo zohľadnené, že navrhovateľka je osoba mediálne
známa, čo má do istej miery vplyv na jej klasifikáciu, a aby bola zohľadnená skutočnosť, že odvysielané
údaje boli podložené, išlo                o informácie príslušných orgánov konajúcich v trestnej veci
navrhovateľky, ktoré považovala za informácie hodnoverné. Ich publikácia nie je spôsobilá zásahu do
práv a právom chránených záujmov navrhovateľky a informácia o procesnom postavení navrhovateľky
bola riadne dodržaná. Mal za to, že s obsahom prejednávaného prípadu navrhovateľky nesúvisí
vec prejednávaná na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. II ÚS 44/00 (uvádzaná v
rozhodnutí súdu prvého stupňa), keď v opačnom prípade by sa muselo pripustiť, že zverejnenie



mena, fotografie a rodinného domu navrhovateľky v súvislosti s informovaním o jej trestnom stíhaní
z korupčného trestného činu (úplatok realizovaný formou zateplenia rodinného domu vo vlastníctve
navrhovateľky)  je vecou intímnej sféry navrhovateľky, a teda sa považuje za oblasť chránených práv
na súkromie, s ktorým názorom sa nestotožňuje. Poukázala na skutočnosť, že kauzou navrhovateľky
sa zaoberali aj iné médiá (napr. J. L.), navrhovateľka sa na verejnosti sama prezentovala, ukázala
svoju tvár a zverejnila svoje meno a svoje vyjadrenia sprístupnila médiám v čase, keď sa obávala
o svoju bezpečnosť a bezpečnosť svojho syna, a preto neobstojí tvrdenie, že medializácia jej osoby
je spôsobilá ohroziť jej bezpečnosť. Zdôraznila, že nepoužila súkromnú fotografiu navrhovateľky, ani
fotografiu difamujúcu. Navyše články o navrhovateľke sú neustále prítomné na internete a šíria ich
médiá nezávisle od nej. Poukázala na skutočnosť, že navrhovateľka svoje tvrdenie o zásahu do jej
cti a ľudskej dôstojnosti opiera výlučne o zverejnenie jej mena, tváre a bydliska. Vyslovila názor, že
zverejnenie označených skutočností spojených s pravdivými informáciami, týkajúcimi sa veci verejného
záujmu, nie je spôsobilé zásahu do ochrany osobnosti a vôbec nie zásahu v značnej miere. Samotné
odvysielanie pravdivých informácií o veciach dôležitého verejného záujmu nie je spôsobilé zásahu
do osobnosti dotknutej osoby, pričom informácie boli získavané z verejných zdrojov. Uviedla, že sa
opakovane pokúšala získať vyjadrenia navrhovateľky, ktorá nemala o vyjadrenie záujem. Napriek tomu
uviedla informácie, ktoré jej boli dostupné, napríklad „žalobkyňa akúkoľvek korupciu poprela“, alebo
„žalobkyňa akúkoľvek vinu poprela“, „sa jedná o vykonštruovanú kauzu“. Akonáhle sa navrhovateľka
vyjadrila, aj keď nie priamo jej, ale Agentúre U., dňa 18.07.2009, na túto skutočnosť reflektovala a
toho istého dňa odvysielala reportáž s vyjadreniami navrhovateľky. Pokiaľ ide o priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, poukázala na skutočnosť, že možno priznať takéto zadosťučinenie
len na základe konkrétnych zistení  o tom, že u fyzickej osoby k zníženiu jej dôstojnosti a vážnosti
v značnej miere došlo, pričom treba preukázať príčinnú súvislosť medzi údajným zásahom do práva
navrhovateľky a vznikom nemajetkovej ujmy. Samotné odvysielanie relácie samo o sebe nezakladá
nárok navrhovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd musí mať bez akýchkoľvek
pochybností, na základe konkrétnych zistení, že k zníženiu dôstojnosti a vážnosti navrhovateľky v
spoločnosti v značnej miere skutočne došlo. Podľa jej názoru, navrhovateľka v konaní nepreukázala, že
jej bola v dôsledku odvysielania reportáží spôsobená ujma, jej tvrdenia sú účelové,                     bez
výpovednej hodnoty a ničím nepreukázané, rovnako nie je preukázané, že bol zhoršený jej zdravotný
stav. Tvrdenia o dôsledkoch, aké mali údajne reportáže vyvolať u jej príbuzných, ktorí vo veci vypovedali,
nie sú preukázané, jedná sa o sprostredkované, nepriame výpovede, bez riadnych dôkazov a jej
tvrdenia nepreukázali ani svedecké výpovede. Naopak, z výpovedí navrhovateľky a svedkov vyplynulo,
že negatívne následky u navrhovateľky nemožno spájať s odvysielanými reportážami, nakoľko tieto boli
predovšetkým dôsledkom kauzy O. I. a dôsledkom samotného trestného stíhania navrhovateľky, a preto
nie je možné mať za preukázanú skutočnosť o príčinnej súvislosti medzi odvysielanými reportážami
a vzniknutou údajnou ujmou. Skutkové závery súdu prvého stupňa sú v tomto prípade nejasné a
nepreskúmateľné. Zdôraznila, že pozastavenie výkonu funkcie sudcu navrhovateľke nebolo dôsledkom
jej reportáží, ale dôsledkom jej trestného stíhania. Poukázala na rozhodnutia súdov v iných veciach
ohľadne výšky náhrady nemajetkovej ujmy, kde bola priznaná nižšia náhrada nemajetkovej ujmy ako
v danej veci. Vytýkala ďalej súdu prvého stupňa, že sa nevysporiadal s jej tvrdeniami, týkajúcimi sa
bydliska navrhovateľky, keď sama navrhovateľka tvrdila, že v dome, ktorého fotografia  bola odvysielaná
v relácii, nebýva, a že tento dom nie je jej bydliskom, nakoľko sa v ňom nezdržiava. Odvolateľka sa ďalej
zaoberala výkladom pojmu bydlisko a obydlie. Tvrdenie navrhovateľky pred rozhodnutím súdu prvého
stupňa, že sa v súčasnosti v dome zdržuje a býva tam a má tam trvalé bydlisko, považovala za účelové
a právne bezvýznamné                      vo vzťahu k posúdeniu oprávnenosti vyhotoviť a odvysielať záznamy
jej rodinného domu. Sama navrhovateľka sa vyjadrovala, že v dome z dôvodov svojej bezpečnosti
nebýva. Ďalej uviedla, že návrh v danej veci, vrátane návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, jej
bol doručený dňa 15.01.2010, t. j. takmer 4 mesiace po odvysielaní označených reportáží. Ďalej uviedla,
že k porušeniu princípu prezumpcie neviny nemôže dôjsť samotným zverejnením tváre, mena a obydlia
dotknutej osoby, keď jej informácia nemala charakter informácie porušujúcej tento princíp, nakoľko
výslovne hovorila o navrhovateľke len ako o osobe podozrivej zo spáchania trestného činu. Vyslovila
názor, že plné meno a priezvisko osoby podozrivej z trestnej činnosti môže byť médiami uvádzané až
potom, ako bolo voči tejto osobe začaté trestné stíhanie. V danej veci nesporne navrhovateľka v žiadnom
príspevku nebola označená ako páchateľ trestného činu, ale výlučne ako osoba podozrivá. Prezumpciu
neviny neporušujú také výroky, ktoré len vyjadrujú stav podozrenia zo spáchania trestnej činnosti. Ďalej
uviedol, že divákom bola výslovne prezentovaná informácia o aktuálnom stave trestného konania s
možnosťami jeho ďalšieho vývoja, bez podsúvania akéhokoľvek subjektívneho názoru redaktora a v
žiadnom prípade nebola zverejnená informácia o vine navrhovateľky vo vzťahu k označeným trestným



činom. Samotná navrhovateľka uviedla, že bola nepriamo označená ako vinná, a teda, že v tejto
súvislosti sa neuplatnila zásada prezumpcie neviny, pričom termín „nepriameho označenia“ náš právny
poriadok nepozná. Vytýkala súdu prvého stupňa, že posúdenie dodržania princípu prezumpcie neviny
posudzoval s prihliadnutím k tomu, akým spôsobom a v akých súvislostiach bolo meno, fotografia a
obydlie navrhovateľky zverejnené, ktorú časť odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa považovala za
nepresvedčivú a nepreskúmateľnú. Namietala konštatovanie súdu prvého stupňa „o jej pochybnostiach“,
„či, resp. v akom rozsahu zasiahla do osobnostných práv navrhovateľky“. Uviedla, že jej zástupca len vo
všeobecnosti konštatoval, že sa nikdy nebráni uzavretiu súdneho zmieru, ale suma, ktorú navrhovateľka
v spore požaduje ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, akceptovať v žiadnom prípade nemôže,
nehovoril však o uzavretí súdneho zmieru s navrhovateľkou. Podstatnou skutočnosťou v danej veci, ktorú
je potrebné zohľadniť, je to, že odvysielala pravdivé informácie o veciach dôležitého verejného záujmu
za využitia inštitútu zákonnej licencie s vynaložením maximálneho možného úsilia za účelom získania
vyjadrenia navrhovateľky. Poukázala na znenie ust. § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka a zdôraznila, že
navrhovateľka sa počas celého konania snažila odviesť pozornosť od podstaty veci, ktorou je jej trestné
stíhanie, ktoré prebieha                            na Špecializovanom trestnom súde, a ktoré navrhovateľka
bagatelizuje, resp. vyjadruje sa k nemu len okrajovo. Odvolateľka ďalej citovala state z obžaloby voči
navrhovateľke,                    zo znaleckého posudku N.. X. v danej trestnej veci, obranu navrhovateľky v
trestnom konaní, atď. Ďalej citovala Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.               IV. ÚS
107/2010 zo dňa 27.10.2010. Vyjadrila názor, že súd nemôže svojím rozhodnutím zaviazať vysielateľa,
ktorý má oprávnenie na vysielanie na základe licencie podľa zákona              č. 308/2000 Z. z. o
vysielaní a retransmisii spôsobom neprimeraným a nad rámec zákona zasahovať do programovej tvorby
vysielateľa. Odvolávala sa na ust. § 15 zákona o vysielaní „Obsah programov a sloboda príjmu“ ods.
1, ktoré znie: Vysielateľ vysiela programy slobodne a nezávisle. Do ich obsahu možno zasahovať iba
na základe zákona a v jeho medziach.

Odporkyňa podaním, doručeným súdu dňa 10.04.2012, žiadala odvolací súd, že                  pre prípad,
že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdí, aby vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Odporkyňa  vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhovateľkou navrhla, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, v ktorom bol návrh navrhovateľky na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 70.000 Eur zamietnutý, potvrdil a v časti priznaného nároku na odvysielanie
ospravedlnenia a náhradu nemajetkovej ujmy    vo výške 30.000 Eur zmenil v zmysle § 220 O.s.p. a
návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol. Mala za to, že odvolanie navrhovateľky bolo podané
oneskorene. Poukázala                     na svoje odvolanie v danej veci a zdôraznila, že sankcia za
porušenie osobnostných práv musí byť primeraná a predvídateľná. Nestotožnila sa s  právnym názorom
navrhovateľky, že sudcovia súdov nižších stupňov sú chránení na svojich osobnostných právach vo
vyššej miere ako sudcovia súdov vyšších stupňov, ktorých možno skôr považovať za osoby verejného
záujmu, keď nepovažuje za právne opodstatnené zvýhodňovať určitú skupinu sudcov                 pred inou
skupinou sudcov. Ďalej uviedla, že navrhovateľka obsah odvysielaných informácií žiadnym spôsobom
nevyvrátila, pričom svoje tvrdenie o zásahu do jej cti a ľudskej dôstojnosti opiera výlučne o zverejnenie
jej mena, tváre a bydliska. Vyslovila názor, že samotné zverejnenie označených skutočností v spojení
s pravdivými informáciami, týkajúcimi sa veci verejného záujmu, nie je spôsobilé zásahu do ochrany
osobnosti a už vôbec nie zásahu v značnej miere. Pokiaľ novinár pri tvorbe reportáže vychádza z
takých poznatkov, ako je súhlas Ústavného súdu Slovenskej republiky s trestným stíhaním sudkyne,
oficiálne vyjadrenia hovorkyne Špecializovaného trestného súdu, vyjadrenia Ministerky spravodlivosti
Slovenskej republiky, vyjadrenia hovorkyne Krajského súdu v Banskej Bystrici, nemožno tieto informácie
posudzovať inak ako informácie získané z verejných zdrojov. Navrhovateľka nepreukázala v konaní,
že v dôsledku odvysielania reportáží jej bola spôsobená ujma, jej tvrdenia sú účelové, bez výpovednej
hodnoty a ničím nepreukázané. Tvrdenia o dôsledkoch, aké údajne mali reportáže na jej príbuzných,
ktorí vo veci nevypovedali, nie sú preukázané, jedná sa o sprostredkované, nepriame výpovede bez
riadnych dôkazov. Navrhovateľka nepreukázala ani tú skutočnosť, že v dôsledku reportáží sa jej zhoršil
zdravotný stav a zásah do jej osobnosti nepreukázali ani svedecké výpovede. Pokiaľ navrhovateľka
výšku náhrady nemajetkovej ujmy považuje za neprimeranú aj s prihliadnutím na „odstrašujúci účinok
na odporcu“, a teda preventívny účinok uloženej sankcie, mala za to, že peňažné zadosťučinenie
ako náhrada nemajetkovej ujmy, a teda sankcia používaná v oblasti súkromného práva má charakter



satisfakčný, nie však preventívny. V žiadnom prípade nejde o preventívne pôsobenie, či odstrašujúci
účinok uloženej sankcie.

Navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu odporkyňou navrhla, súdiac
podľa obsahu jej podania, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa              vo výrokoch,
napadnutých odvolaním odporkyňou, ako vecne správny potvrdil. Poukázala            na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 137/2008, v ktorom bol prejednávaný prípad, kedy
bola zverejnená okrem iného fotografia sudkyne a jej bydliska, pričom táto sudkyňa bola v minulosti
predmetom útoku a mala obavy o svoju bezpečnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa na strane
2 svojho rozhodnutia stotožnil s odôvodnením súdov nižších stupňov ohľadne posúdenia zásahu do
práva sudkyne na ochranu osobnosti, pričom tieto skonštatovali, že k zásahu došlo i porušením práva
sudkyne na primerané utajenie údajov o jej osobe a jej rodine v zmysle § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000
Z. z.                     o sudcoch a prísediacich. Poukázala na svedecké výpovede zamestnanca odporkyne
I. J., šéfredaktora spravodajstva, z ktorého vyplýva, že si bol vedomý zákazu zverejňovania tváre a
bydliska sudcu a napriek tejto skutočnosti tieto zverejnil. Zdôraznila, že bola sudkyňou v kauzách
náročných na psychické i odborné sily, napríklad kauza G. - M., kde jej bolo opakovane vyhrážané
zabitím a z týchto dôvodov jej bola poskytnutá i nepretržitá policajná ochrana. Zverejnením jej mena,
tváre a bydliska sa dostala opätovne                  do nebezpečenstva. Tvrdenie odporkyne, že sa
opakovane pokúšala získať jej vyjadrenie, sa nezakladá na pravde, keď dokazovaním pred súdom
prvého stupňa nebol zo strany odporkyne poskytnutý žiaden dôkaz, svedčiaci o tom, že by sa snažila
jej súhlas získať, pričom dôkazné bremeno zaťažuje odporkyňu. Zdôraznila, že odporkyňa použila
fotografie jej tváre a bydliska v rozpore s uvedeným ustanovením zákona o sudcoch a prísediacich.
Ďalej uviedla, že odporkyňa  mohla informovať verejnosť i tak, že by neposkytla verejnosti podobizeň jej
tváre a bydliska a zdôraznila, že nikdy nedala súhlas odporkyni na zverejňovanie svojho mena, tváre a
bydliska. Ďalej poukázala na znenie reportáže zo dňa 18.08.2009, kde odporkyňa uviedla nasledovné:
„Sudkyni prekáža nielen obžaloba, ale i informovanie o prípade. Televíziu T. preto zažalovala.“ Rovnako
Tlačová agentúra U. dňa 18.08.2009 informovala o tom, že v súvislosti s medializáciou jej trestnej kauzy
a poškodením jej mena podala na príslušné okresné súdy žaloby na komerčnú televíziu a na J. I.,
ktorými sa  domáha ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy a rovnako sa domáha verejného
ospravedlnenia a vydania predbežného opatrenia, aby sa televízia i I. zdržali akýchkoľvek prejavov na
jej adresu, ktoré vyjadrenie bolo odporkyňou odvysielané. Odporkyňa preto mala vedomosť o tom, že
nesúhlasí s informovaním o jej osobe, čoho sa tiež domáha súdnou cestou a tiež sa domáha vydania
predbežného opatrenia. Nemohla sa preto domnievať, že súhlasí so zverejňovaním svojho mena, tváre,
bydliska potom, čo iniciovala súdne konanie. I po podaní žaloby, napriek tejto skutočnosti, odporkyňa
opätovne nedovoleným spôsobom o nej informovala, čo svedčí o tom, že nebola pri výkone novinárskeho
povolania dobromyseľná a nerešpektoval zákonný zákaz, uvedený v ust. § 34  zákona o sudcoch
a prísediacich, napriek tomu, že vedela, že takýto zákaz existuje, a že ona namieta toto porušenie
prostredníctvom žaloby. O spôsobe výkonu novinárskej práce                    zo strany odporkyne svedčí
i to, že v konaní predložila nezákonne získaný dôkaz, jej obžalobu zo dňa 10.08.2009, pričom musela
vedieť, že obžaloba bola z trestného spisu získaná v rozpore s Trestným poriadkom. Poukázala na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 30Cdo/2573/2004, v ktorom je konštatované, že
je nevyhnutné rozlišovať medzi sudcami a inými osobami verejne činnými, napríklad politikmi, pričom od
tohto delenia závisí miera informácií, ktoré je možné o osobe zverejňovať. Pokiaľ odporca poukazoval
na ust. § 128 ods. 1 Trestného zákona, ktorý definuje verejného činiteľa a snažil sa preukázať, že o nej
ako o sudkyni môže obšírnejším spôsobom a kritickejšie informovať, uviedla, že dané ustanovenie je
pre určenie toho, kto je osobou verejného záujmu, v danom prípade nepoužiteľné, alebo prinajmenšom
je nevyhnutné diferencovať medzi osobami uvedenými v uvedenom ustanovení, inak by bola priznaná
predsedovi vlády rovnaká povinnosť znášať kritiku a zverejňovať informácie o svojej osobe ako členovi
vodnej alebo lesnej stráže. Pokiaľ sa odporkyňa  neustále snaží preukázať, že nedošlo k zníženiu
jej dôstojnosti ako fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, mala za to, že súd musí v tomto prípade riešiť otázku, či by v situácii, za ktorej došlo k
zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pociťovala vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom na jej intenzitu,
rozsah a trvanie ako závažnú, každá iná fyzická osoba, nachádzajúca sa v danom mieste, čase a
v osobnom, rodinnom a pracovnom postavení postihnutej fyzickej osoby. Zadosťučinenie v zmysle §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka môže súd považovať za postačujúce len vtedy, ak by zásah pre
žiadnu inú fyzickú osobu v zrovnateľnej situácii neznamenal spôsobenie závažnej nemajetkovej ujmy.
V prípade neoprávneného zásahu do práva na súkromie navrhovateľovi nevzniká procesná povinnosť



preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jeho vážnosti a
dôstojnosti v spoločnosti. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie
následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ust. §
11 Občianskeho zákonníka. Podmienkou úspešného uplatnenia občianskoprávnej ochrany podľa § 13
Občianskeho zákonníka nie je, aby spolu s neoprávneným zásahom došlo zároveň vždy k zníženiu
vážnosti postavenia postihnutej osoby v spoločnosti. Zdôraznila, že ak k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv fyzickej osoby dôjde televíznym vysielaním, treba vždy vychádzať z toho, že mal
širokú publicitu. Oznámila súdu, že dňa 06.08.2012 bola oslobodená spod obžaloby Úradu špeciálnej
prokuratúry GP SR zo dňa 10.08.2009 pod sp. zn. VII. GV 346/04-130. Žiadala, aby súd prihliadol ku
skutočnosti, že reparácia profesijnej a občianskej cti a dôstojnosti                              po intenzívnom
nezákonnom medializovaní jej osoby prostredníctvom televíznych novín odporkyne  nemôže byť
docielená a následok spôsobený v jej súkromnom i profesijnom živote  je doživotný. Pokiaľ odporkyňa
žiadala pripustiť dovolanie v danej veci, uviedla, že prípadné stanovenie peňažnej náhrady je vždy
výrazne individuálne a závislé od okolností prípadu a nemožno vopred ustáliť, ako majú v jednotlivých
sporoch o ochranu osobnosti súdy nižších stupňov rozhodovať. Navyše, Najvyšší súd Slovenskej
republiky sa ohľadne zverejnenia informácií zo súkromia, podobizne tváre a obydlia sudkyne, vyjadril
vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 3Cdo/137/2008.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaných odvolaní a ich dôvodov, bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je
potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť ako vecne správny.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľkou a
odporkyňou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého
stupňa. Odvolacie námietky navrhovateľky a odporkyne               vo veci samej sú totožné s námietkami,
ktoré uplatnili pred súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie,
vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané  každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil,
z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia účastníkov mal za preukázané, a ktoré nie, podrobne uviedol
svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli  a na vec aplikoval správne právne predpisy,
ktoré i správne vyložil. Námietky navrhovateľky a odporkyne, uvedené v podaných odvolaniach, preto
nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní totiž neboli preukázané také
skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd
osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a v podrobnostiach               na ne v zmysle §
219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Na doplnenie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací
súd dodáva nasledovné:

V danej veci sa navrhovateľka proti odporkyni domáhala ochrany osobnosti s poukazom na ust. § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a
zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy
(§ 11 Občianskeho zákonníka). Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové
a zvukové záznamy, týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy, sa smú vyhotoviť
alebo použiť len s jej privolením (§ 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Privolenie nie je potrebné, ak
sa použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy
na úradné účely na základe zákona (§ 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Podobizne, obrazové
snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť, alebo použiť
primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne
spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby (§
12 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov,
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa
nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1, najmä preto, že bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výšku náhrady podľa odseku 2
určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo
(§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka).



Právo na ochranu osobnosti predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne chránené jednotlivé
čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej
osoby. Predmetom ochrany sú jednak nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno,
česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a podobne), jednak prejavy osobnej povahy (napríklad
podobizne, zvukové záznamy). Otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových práv v
rámci práva na ochranu osobnosti treba u každého z nich posudzovať samostatne.

Medzi čiastkové práva, tvoriace súčasť širšie koncipovaného práva na ochranu osobnosti, patrí tiež
právo na podobu (zahrňujúce jej oprávnenie domáhať sa ochrany proti neoprávnenému zachyteniu
podoby zo strany iného subjektu) a právo na ochranu podobizne (obsahom ktorého je oprávnenie fyzickej
osoby brániť sa proti neoprávnenému použitiu podobizne - vrátane fotografickej snímky). Rovnako právo
na ochranu podoby a podobizne je potrebné odlišovať od porušenia práva na česť a dôstojnosť. Ani
zásah do týchto práv nemusí mať difamačné dôsledky. Pokiaľ je však neoprávnené použitie podobizne
zároveň difamujúce, treba vychádzať z toho, že všeobecné právo na ochranu osobnosti bolo porušené
v oboch smeroch (v oboch čiastkových právach).

Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je
neoprávnený, a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe. Osobitnými prípadmi dovolených
zásahov sú zákonné licencie podľa § 12 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, keď súd prvého stupňa
správne poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.01.2001, sp. zn. II. ÚS
44/2000, v ktorom je uvedené, že práva                         na súkromie, práva na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti a mena, ako aj práva                   na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,
zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe nemožno odňať ani verejne činným
osobám. Skutočnosti                               zo súkromného života osôb tzv. verejného  záujmu môžu byť
považované za vec oprávneného verejného záujmu výlučne len vtedy, pokiaľ je zverejňovanie týchto
skutočností v priamej súvislosti s činnosťou uvedených osôb vo verejnom živote. Takéto zverejnenie teda
musí mať nevyhnutne väzbu na verejnú činnosť, ktorú tzv. osoby verejného záujmu vyvíjajú navonok.
Neprípustné je pritom uspokojovanie túžby po senzácii alebo dokonca i škandalizácii.

Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti                  a na ochranu
mena (čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky).

Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (článok 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako
aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informovať                bez ohľadu na hranice štátu
(článok 26 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky).

Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku a ochranu verejného zdravia a mravnosti (článok 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).

Citované články 19 a 26 Ústavy Slovenskej republiky vyjadruje základné ústavné hodnoty Právneho
poriadku Slovenskej republiky ako demokratického právneho štátu.            Pre demokraciu
chápanú ako vládu ľudu, ľuďom a pre ľud je životnou nutnosťou šírenie informácií, myšlienok a
názorov, či už pochvalných alebo kritických, preto, aby bola verejnosť zásobená všetkými dostupnými
faktami, nevyhnutnými pre vyvolanie kvalitnej debaty vo veciach celospoločenského záujmu a
následného utvárania názorov jednotlivcov, alebo pre dosiahnutie konsenzu o konaní a obstarávaní vecí
celospoločenského záujmu. Sloboda prejavu však nie je bezbrehá; ústavne zaručené právo vyjadrovať
svoje názory je obsahovo obmedzené právami iných, najmä právami uvedenými v článku 19 Ústavy
Slovenskej republiky. Kolízia oboch práv sa realizuje práve pri aplikácii § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka v súvislosti s uplatňovaním občianskoprávnej ochrany osobnosti. Povinnosťou súdu v
takomto prípade je interpretovať jednotlivé zákonné ustanovenia v prvom rade z pohľadu účelu a



zmyslu ochrany ústavne garantovaných práv a slobôd. Pri strete slobody prejavu s právom na ochranu
osobnosti treba dbať na to, aby s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu jednému z týchto práv
nebola neodôvodnene daná prednosť pred právom druhým. V konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné
skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v
kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality
uplatňovania týchto práv. Zároveň je nutné, aby príslušný zásah bezprostredne súvisel s porušením
chráneného základného práva, t. j. aby tu existovala príčinná súvislosť medzi nimi, pričom musí ísť
o zásah neoprávnený. K takémuto zásahu dochádza iba vtedy, ak tento zásah v konkrétnom prípade
presiahol určitú prípustnú intenzitu alebo mieru, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať.

Navrhovateľka zásah odporcu do svojho práva na súkromie, práva na vlastnú podobizeň a vlastné meno
videla v tom, že odporkyňa  opakovane v rozpätí od 13.08.2009                    do 23.09.2009 v siedmich
reportážach celkom 18-krát uverejnila fotografiu s jej tvárou, celkom 8-krát uverejnila fotografiu s jej
bydliskom a celkom 34-krát bolo vyslovené alebo zobrazené jej meno a priezvisko, a to bez jej súhlasu,
pričom odporkyňa mala vedomosť o zákonnom zákaze jej fotografie zverejňovať, tieto zverejňovala
neoprávnene, opakovane a úmyselne v rozpore s jej právom na ochranu osobnosti, zásadou prezumpcie
neviny a § 34 ods. 7 zákona o sudcoch a prísediacich, čím došlo k zásahu do jej občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti.

Odporkyňa tvrdila, že navrhovateľka je verejne činnou osobou, ktorá požíva zníženú ochranu.
Informácie, ktoré v uvedených reportážach uviedla, boli podložené, išlo o informácie orgánov činných v
trestnom konaní navrhovateľky, ktorých publikácia nie je spôsobilá zásahu do práv a právom chránených
záujmov navrhovateľky, informácia o procesnom postavení navrhovateľky bola dodržaná. Hodnotiace
úsudky, ktoré uviedla vo svojich reportážach,  neprekročili mieru oprávnenej kritiky, či komentára, ktoré
sú súčasťou práva na informácie. Pokiaľ navrhovateľka svoje tvrdenie o zásahu do jej cti a ľudskej
dôstojnosti opierala výlučne o zverejnenie jej mena, tváre a bydliska, bola toho názoru, že zverejnenie
označených skutočností, spojených s pravdivými informáciami, týkajúcimi sa veci verejného záujmu, nie
je spôsobilé zásahu do ochrany osobnosti a vôbec nie zásahu v značnej miere.

Odvolací súd je toho názoru, že práva na ochranu osobnosti sa samozrejme môžu domáhať aj politici
a ostatné verejne činné osoby, no kritériá posúdenia v skutkových tvrdeniach hodnotiacich úsudkov,
prípadne iných zásahov do ich práva na ochranu osobnosti sú v ich prípadoch omnoho mäkšie v
prospech pôvodcov týchto výrokov alebo ich činnosti.  Je to dané skutočnosťou, že osoba, vstúpiaca
na verejnú scénu, musí počítať s tým, že ako osoba verejne známa bude pod drobnohľadom verejnosti,
ktorá sa zaujíma o jej profesionálny, ale aj súkromný život a súčasne ho hodnotí zvlášť, ak ide o osobu,
ktorá spravuje verejné záležitosti, rovnako ako tá, ktorá sa podieľa na súdnych rozhodnutiach. Hranice
akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov. Odvolací súd poukazuje
na trend naznačený Ústavným súdom Slovenskej republiky k posúvaniu pozície sudcov, ktorí stoja
uprostred naznačeného kontinua smerom k politikom. Súd prvého stupňa správne posudzoval nárok
navrhovateľky z jej pozície fyzickej osoby, ktorá je osobou verejného záujmu.

V danej veci odvolací súd žiadnym spôsobom nespochybňuje, zhodne ako súd prvého stupňa,
právo odporkyne na poskytovanie spravodajských informácií širokej verejnosti, a to i v hlavných
televíznych novinách, v súvislosti so začatím trestného stíhania  navrhovateľky, jeho priebehom,
súhlasom Ústavného súdu Slovenskej republiky s trestným stíhaním navrhovateľky, pozastavenie
výkonu funkcie sudcu navrhovateľke a pod. Zverejnenie uvedených  informácií odporkyňou je nesporne
v súlade s právom na informácie a slobodou prejavu v zmysle článku 26 Ústavy Slovenskej republiky.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v danej veci však nešlo zo strany
odporkyne len o tvrdenú spravodajskú informáciu pre divákov, nakoľko predmetné reportáže odporkyňa
opakovane             (7-krát v priebehu dvoch mesiacov) zaradila do svojho hlavného vysielacieho času v
televíznych novinách vždy na prvé miesto, dĺžka samotných reportáží bola nad rámec len spravodajskej
informácie, pričom odporkyňa k uvedeným spravodajským informáciám pridávala svoj komentár, ktorý
bol nekorektný, difamačný, hanlivý „Obžalovaná sudkyňa môže pokojne spávať“, „Sudkyňa za zateplenie
svojho domu nemusí zaplatiť ani cent“, „Úplatkárska aféra“, „Máloktorý obžalovaný sudca má rovnaké
šťastie“, „Trestne stíhaná sudkyňa T. U. má ďalší dôvod na radosť“ a podobne, pričom súčasťou týchto



komentárov a spravodajských informácií bolo opakované zverejňovanie mena, priezviska, fotografie
bydliska a tváre navrhovateľky, bez jej súhlasu .

Odvolací súd je toho názoru, že sloboda prejavu v zmysle citovaného článku Ústavy Slovenskej republiky
v žiadnom prípade nemôže byť bezbrehá.

Vzhľadom na obsah publikovaných reportáží v mesiacoch august a september 2009  odporkyne (tieto
sú podrobne popísané v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací súd poukazuje),
počet týchto reportáží, ich zaradenie, rozsah, spôsob ich spracovania, vrátane opakovaného uverejnenia
fotografie tváre navrhovateľky - celkom            18-krát, fotografie bydliska navrhovateľky - 8-krát  a 34-
krát bolo vyslovené a zobrazené jej meno a priezvisko, a to bez súhlasu a stanoviska navrhovateľky,
odvolací súd zhodne                     so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že odporkyňa zasiahla do
osobnostných práv navrhovateľky, a to do jej práva na súkromie, vlastné meno, podobizeň, profesijnú
česť i ľudskú dôstojnosť, čím došlo zo strany odporkyne vedome a úmyselne k porušeniu ust. § 11, §
12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako i § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich.
Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa je toho názoru, že odporkyňa  si je vedomá porušenia
citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a mala v priebehu konania záujem na mimosúdnom
vysporiadaní danej veci s navrhovateľkou, nedošlo však k dohode o výške náhrady nemajetkovej  ujmy
v peniazoch. Tvrdenia odporkyne v podanom odvolaní, že v tomto smere sa jednalo len o všeobecné
vyjadrenie jeho zástupkyne                           vo všetkých obdobných súdnych konaniach, sa javí ako účelové.

Obaja účastníci v podaných odvolaniach namietali výšku priznanej náhrady  nemajetkovej ujmy v
peniazoch v zmysle § 13 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa navrhovateľke
priznal od odporcu právo na zaplatenie 30.000 Eur (táto požadovala 100.000 Eur). Odporkyňa tvrdila, že
náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle citovaných zákonných ustanovení navrhovateľke nepatrí vôbec.
Navrhovateľka považovala priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za neprimerane nízku.

Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka môže súd priznať
vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä, ak bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady sú v tomto
ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu stanovuje jedinú podmienku priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá
postačujúce. Pokiaľ sa v ďalšom texte tohto ustanovenia uvádzajú slová „najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti“, ide iba o prípad následku
neoprávneného zásahu, v ktorom je táto podmienka splnená.

Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho
zákonníka je určitá ujma. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa
negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou
povahou alebo stupňom závažnosti a) neopodstatňujú ani nemateriálnu, ani materiálnu satisfakciu, b)
opodstatňujú (len) nemateriálnu sankciu,                    c) opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu
satisfakciu. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie)
je vždy - v závislosti                 na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej
ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru odvolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická
osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo
dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity,
ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii,
prípadne spoločenskom postavení a podobne) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah závažné dôsledky
vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti (§ 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka). Aj v prípade niektorého zásahu do práva na súkromie alebo do práva na
podobizne alebo do práva na ochranu mena môže nastať ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo
vážnosti v spoločnosti v značnej miere). Tento negatívny - difamačný následok ale nie je jediným právne



akceptovateľným prejavom (jedinou právne relevantnou formou prejavu) závažnosti ujmy spôsobenej
fyzickej osobe na týchto chránených právach.

V danej veci je nesporné a konštatoval to i súd prvého stupňa, že zásahom odporkyne do súkromia
navrhovateľky -  do jej práva na podobizeň a na ochranu mena, bydliska, ako aj o zásahu odporkyne
do jej práva sudkyne na udelenie súhlasu so zverejnením jej tváre a bydliska a práva na primerané
utajenie údajov o jej osobe, rodine, bydlisku v zmysle § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich, došlo k závažnému zásahu                            do osobnostných práv navrhovateľky
a do jej práva na ochranu osobnosti , pričom je v danej veci významné i to, že odporkyňa o svojej
povinnosti, vyplývajúcej jej z citovaného ustanovenia zákona o sudcoch a prísediacich vedela, napriek
tomu opakovane fotografie tváre, bydliska a znenie mena a priezviska navrhovateľky uverejnila a vo
svojom konaní úmyselne pokračovala ďalej napriek zákonnému zákazu, a to i potom, keď sa dozvedela,
že navrhovateľka sa domáha voči nej ochrany svojho súkromia, svojho mena, podobizne a bydliska
cestou súdu žalobou na ochranu osobnosti. Za neprijateľný až hyenistický zo strany odporkyne považuje
odvolací súd uvedený postup odporkyne i z dôvodu, že odporkyňa mala vedomosť, že v súvislosti s inou
vecou, v ktorej navrhovateľka ako sudkyňa rozhodovala, jej bola pridelená policajná ochrana, pretože
malo dôjsť k vyhrážaniu sa navrhovateľke zabitím (odporkyňa sama uverejňovala reportáže v tejto
veci). Opakovaným zverejnením fotografií tváre navrhovateľky a jej bydliska, ktoré je nesporne ľahko
identifikovateľné, odporkyňa vystavila navrhovateľku z dôvodu zníženia jej bezpečnosti opätovnému
napätiu, stresu a strachu o život a zdravie seba i svojej rodiny. Odvolací súd zhodne so súdom prvého
stupňa uvedený zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky považuje za rozsiahly, v podstate
nenapraviteľný, a preto je toho názoru, že navrhovateľke okrem morálnej satisfakcie - ospravedlnenia
zo strany odporkyne patrí právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2, ods.
3 Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd je toho názoru, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, t. j. materiálnej satisfakcie zo strany odporkyne pre navrhovateľku je v danej veci dôvodné.
Pokiaľ súd prvého stupňa ustálil výšku nemajetkovej ujmy na sumu 30.000 Eur, pričom dôsledne
zhodnotil tvrdenia a dôkazy predložené navrhovateľkou, ako i tvrdenia a dôkazy predložené odporkyňou,
tieto posudzoval v súlade s § 132 a nasl. O.s.p. každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej
súvislosti, zohľadnil intenzitu, spôsob a trvanie zásahu vykonaného cez širokú medializáciu súkromia
navrhovateľky, keď k zásahu došlo počas hlavného vysielacieho času v najsledovanejšej spravodajskej
relácii o 19:00 hod., resp. krátko po tejto dobe, spôsob spravodajských informácií bol voči navrhovateľke
nekorektný, keď obsahoval komentáre, ktoré boli zbytočné a mali za cieľ iba zviditeľniť,  resp. zatraktívniť
uvedenú reláciu a išlo o opakovaný zásah, komentáre odporkyne vyznievali až dehonestujúco a
vnucovali divákom pocit, že navrhovateľka je skorumpovaná, resp. vinná z trestných činov, ktoré sú
jej kladené za vinu a na druhej strane neboli preukázané hodnotením súdu prvého stupňa skutočné
následky, prípadne zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľky a dospel k záveru, že uvedená suma
ako materiálna satisfakcia                                pre navrhovateľku je v danej konkrétnej veci primeraná,
nie je možné jeho záveru nič vytknúť.

Záverom odvolací súd konštatuje, že sa nezaoberal všetkými námietkami navrhovateľky a odporkyne
obsiahnutými v ich rozsiahlych odvolaniach a vyjadreniach, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať                        na každú námietku alebo argument v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné, alebo sú nevyhnutné                        na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený záver vyplýva z jednoznačne ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

O trovách konania bude rozhodnuté súdom prvého stupňa v súlade s § 151 ods. 3 O.s.p., vrátane trov
odvolacieho konania.



Pokiaľ sa odporkyňa domáhala, aby odvolací súd vo výroku svojho rozsudku pripustil v danej veci
dovolanie, pretože ide po právnej stránke o rozhodnutie zásadného právneho významu, pričom
dovolaciu otázku v danej veci ani podľa jeho názoru rozpornú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky žiadnym spôsobom nešpecifikoval, odvolací súd mal za to, že nie sú splnené predpoklady pre
jeho rozhodnutie v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.

Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/244/2009", "guid": "061d99d2-d7ce-4652-98ef-6fb351270285:d63d7d98-83be-4a45-8e84-87dda944ad6f", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 107/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010 z 28. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-28", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648"}, {"guid": "ussr:be691338-e255-4b57-b9d6-a64b61bcea62", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/00 z 5. 1. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-01-05", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be691338-e255-4b57-b9d6-a64b61bcea62"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d88a9990-5ecf-4cbd-bd99-b11bd8c20c43", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.65.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 65/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 65/2015 z 3. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.65.2015.1"}, {"guid": "ussr:b197dc83-2f0d-420d-a2ab-75761c85cb21", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3. US.703.2014.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 703/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 703/2014 z 9. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3. US.703.2014.1"}, {"guid": "3ee2a212-8dc0-4418-83cf-374ac70811de:1e8e0ecd-9bb4-40ab-b727-857ff7fcb77c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1518204908.3", "spisova_znacka": "3Co/80/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/80/2024 z 30. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-01-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1518204908.3"}, {"guid": "6262c1de-f2c8-4004-878c-6b46f9bdc8a4:b4d5a701-64ee-49b2-878b-9f3d03a3c200", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:1109230374.12", "spisova_znacka": "27Co/243/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 27Co/243/2018 z 26. 11. 2019", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-11-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:1109230374.12"}]}