Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/37/2012 z 29. 5. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 29. mája 2013, sp. zn. 19CoE/37/2012, ECLI:SK:KSTN:2013:3208201409.1 Krajský súd Trenčín | 19CoE/37/2012 | ECLI:SK:KSTN:2013:3208201409.1 | 2013-05-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/439f8698-5e52-4912-9cf9-dd0e8fa6258d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3208201409.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/37/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3208201409
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3208201409.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného L., so sídlom v X., L. XX, IČO: XX XXX XXX,
právne zastúpeného H., so sídlom v X., T. X, IČO: XX XXX XXX proti povinnému N. T., bytom J. XXX/X,
X., o vymoženie 864,90 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného a C., Združenia na ochranu
právo spotrebiteľov proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 9. decembra 2011,
č.k. 3Er/78/2008-34, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu v napadnutej časti výrokov I. a II. z r u š u j e a vec mu vracia na
ďalšie konanie.

Uznesenie okresného súdu vo výroku V. o nepripustení vstupu C., Združenia na ochranu práv
spotrebiteľov ako vedľajšieho účastníka do konania m e n í tak, že doručením písomného oznámenia
C., Združenia na ochranu práv spotrebiteľov do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného
nenastali účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil s poukazom
na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Zároveň rozhodol o nepripustení vstupu
Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS do konania ako vedľajšieho účastníka a zamietol
návrh Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na vylúčenie súdneho exekútora Y.. G. W..
Taktiež rozhodol o nepripustení vstupu C., Združenia na ochranu práv spotrebiteľov do konania ako
vedľajšieho účastníka, zamietol návrh C., Združenia na ochranu práv spotrebiteľov na odklad exekúcie a
nepriznal mu náhradu trov konania. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že súd
má v ktoromkoľvek štádiu exekúcie povinnosť skúmať jej prípustnosť a v prípade, že zistí
existenciu dôvodov, pre ktoré je exekúcia neprípustná, môže ex offo exekúciu vyhlásiť za neprípustnú
a zastaviť ju. Skonštatoval, že v danom prípade spoločnosť L. ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ
uzavreli dňa 30.05.2005 Zmluvu o úvere (vo formulárovej podobe), ktorá má povahu spotrebiteľskej
zmluvy s poukazom na znenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na znenie
§ 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd posúdil predmetný právny vzťah ako
spotrebiteľský aj s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa. Z okolností utvárania
zmluvy a s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že dodávateľ pri uzatváraní zmluvy konal v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako s fyzickou osobou nepodnikateľom. Na
základe uvedeného mal preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi
je nutné okrem zmluvných dojednaní aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na
dohodu strán. Súčasťou Zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku
17. Rozhodcovská doložka upravujú rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú



z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Bratislava,
Karloveské rameno 8, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, rozhodcovské
konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho
predpisu. Podľa názoru okresného súdu sa zmluvné podmienky, upravené spotrebiteľskou zmluvou v
zmysle § 54 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od
ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53
ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka obsahuje príkladný výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. V
tomto výpočte je s účinnosťou od 01.03.2010 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania
od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom
výpočte v čase uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy nenachádzala, nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od
spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou
v spotrebiteľskej zmluve. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou
podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor okresný súd
opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti a
táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby
mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť
podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné
obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, to znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať
buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený
a len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so
sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy
neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom,
sú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS, a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú
dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EÚ
na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Keďže zmyslom,
cieľom a účelom právnych noriem, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, je poskytnúť spotrebiteľom
minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou Rady 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd
je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý
výsledok stanovený predmetnou smernicou. Okresný súd uzavrel, že nie každá zmluvná podmienka,
ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná.
Pokiaľ je však zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej
strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, nemali by byť žiadne pochybnosti o
tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Súd poukázal na ust. § 35 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v súvislosti s ktorým poznamenal, že formálna právoplatnosť
rozhodnutia podľa ustálenej judikatúry a právnej teórie vyjadruje, že rozhodnutie nemožno preskúmať
na základe riadnych opravných prostriedkov a nenastane odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna
právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky,
sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei iudicatae), o ktorom
nemožno znova konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna
právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné riadnymi
opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilnou. V právnom
poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy
právnych vzťahov (pre určité právne normy) sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné neboli.
Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná a z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky.
Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať,
určuje zákonodarca a súdu patrí do kompetencie aplikácia takejto vyjadrenej právnej úpravy, pokiaľ nie
je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré
boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom. Tieto princípy sa vzťahujú aj
na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobudnú účinky právoplatného rozhodnutia súdu (§ 35 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Toto ustanovenie v spojení s § 159 Občianskeho



súdneho poriadku určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku
nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ustanovenie
§ 15 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré v sebe zakotvuje osobitný prieskumný
inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia.
V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože
v krízových situáciách a pri vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom
chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej
zmluvy. Okresný súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v
predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie viazaný a táto je
v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore
s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS. Preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. S
poukazom na § 93 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku nepripustil do konania ako vedľajšieho
účastníka Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS ani organizáciu C., nakoľko v zmysle
Exekučného poriadku mu nie je priznaná možnosť byť účastníkom konania, keďže Exekučný poriadok
striktne vymedzuje účastníkov konania v § 37 Exekučného poriadku. Návrh Združenia na ochranu
finančného spotrebiteľa OFS na vylúčenie súdneho exekútora podľa § 30 ods. 3, 4 Exekučného
poriadku okresný súd zamietol s odôvodnením, že združenie nie je účastníkom konania, a teda nie
je oprávnené na podanie takéhoto návrhu. Okresný súd návrh na vylúčenie exekútora zamietol ako
podaný neoprávnenou osobou. Rovnako zamietol aj návrh C., Združenia na ochranu práv spotrebiteľov
na odklad exekúcie, nakoľko na podanie návrhu na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 1 Exekučného
poriadku sú oprávnení iba účastníci exekučného konania, čo uvedené združenie nie je a zároveň nie sú
dané dôvody na odklad exekúcie ex offo. Hoci organizácia C., Združenie na ochranu práv spotrebiteľov
si uplatnila nárok na náhradu trov konania, ktoré jej vznikli na právnom zastúpení, okresný súd ich
nepriznal z dôvodu, že uvedené združenie nie je účastníkom konania.

Proti rozhodnutiu podali odvolanie oprávnený a C., Združenie na ochranu práv spotrebiteľa.

Oprávnený podal podľa obsahu odvolania odvolanie proti výrokom rozhodnutia okresného súdu, ktorým
bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Vyjadril nesúhlas s názorom okresného súdu, že
predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou. Právna úprava, platná v čase uzatvorenia zmluvy,
totiž vylučovala možnosť podradenia predmetnej zmluvy o úvere pod právnu úpravu spotrebiteľských
zmlúv obsiahnutú v Občianskom zákonníku. Tento druh zmluvy mal v čase uzatvorenia charakter
spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa platného v čase uzatvorenia
danej zmluvy o úvere, avšak nie v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. K tvrdeniam
okresného súdu o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienky oprávnený uviedol,
že rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej
zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo
súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od povinného, aby spory s
oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v
spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t. j. dáva možnosť vždy sa pred podaním
žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde), nebude
dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Prijatie argumentácie súdu by
znamenalo pre oprávneného úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Je
úplne nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v
zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Treba viac zdôrazniť, že v zmysle príslušnej
smernice (č. 93/13/EHS) sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod
príslušné právne predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez
príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie podľa rozhodcovskej
doložky prebieha v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. Záverom oprávnený namietal,
že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení
poverenia súdnemu exekútorovi. Súd však v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto
následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Ostáva preto otázkou, čo viedlo
konajúci súd k tomu, že rozhodol o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení, hoci počas
celého trvania exekučného konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu. Oprávnený je
preto toho názoru, že predmetná exekúcia prebieha v súlade s platnými právnymi predpismi. Na základe



uvedených skutočnosti oprávnený žiadal, aby krajský súd uznesenie okresného súdu v napadnutej časti
zrušil.

C., Združenie na ochranu práv spotrebiteľov, podalo odvolanie proti výroku o nepripustení do konania a
nepriznaniu náhradu trov konania. Poukázal na § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, v
zmysle ktorého Združenie môže podať návrh na začatie konania na správnom orgáne alebo na súde
vo veci ochrany práv spotrebiteľov alebo môže byť účastníkom konania, ak sú takéto ciele hlavnou
náplňou jeho činnosti, alebo je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Komisiou bez toho,
aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na
začatie konania. Gramatickým aj logickým výkladom predmetného ustanovenia možno dospieť k záveru,
že zákonodarca vyslovene priznáva združeniam (pôsobiacim na ochranu spotrebiteľa) postavenie
účastníka konania nielen v prípade, ak je samotným navrhovateľom, tzn. podá návrh na začatie konania
vo veci samej, ale aj v prípade, ak sa stane neskôr účastníkom už prebiehajúceho konania. Konanie
nerozlišuje medzi konaním exekučným a občianskym, preto nie je s ohľadom na zmysel ustanovenia,
ktorým je ochrana spotrebiteľa, vykladať toto ustanovenie reštriktívne. Navyše predmetné ustanovenie
nepriznáva súdu právo preskúmať, či je združenie oprávnené vstúpiť do konania, nakoľko mu výslovne
priznáva toto právo len pri podávaní návrhu na začatie konania. Postup okresného súdu je v danom
prípade formalistický, neberúc do úvahy prínos združenia C., Združenie na ochranu práv spotrebiteľov
do samotného konania, pričom svojím rozhodnutím znemožnil vstup vedľajšieho účastníka do konania
a odoprel mu tak právo na spravodlivé konanie. C., Združenie na ochranu práv spotrebiteľov si v
odvolacom konaní uplatnilo voči oprávnenému nárok na náhradu trov konania v celkovej výške 118,16
Eur. Na základe uvedených skutočností žiadalo, aby krajský súd uznesenie okresného súdu
vo výroku, ktorým nepripustil C., Združenie na ochranu práv spotrebiteľov do samotného konania a vo
výroku, ktorým nepriznal náhradu trov konania zmenil tak, že umožní tomuto subjektu vstup do konania
a prizná mu náhradu uplatnených trov v prvostupňovom aj v odvolacom konaní.

Ďalším podaním, doručeným súdu prvého stupňa po uplynutí odvolacej lehoty, oprávnený navrhol,
aby odvolací súd prerušil konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ, čo odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie
písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že Slovenská republika môže prebrať smernicu
Únie len prostredníctvom všeobecne záväzného predpisu. Mal za to, že ak bola smernica prebratá
do Slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Ako
Súdny dvor EÚ ustálil v judikatúre, samotná smernica nemôže ukladať povinnosť jednotlivcovi, takže sa
na ňu nemožno proti nemu odvolávať (rozsudok z 26.02.01986, Marshall 152/84 Zb., s. 723, bod 48;
rozsudok zo 14.07.1994, C-91/92 Faccini Dori, bod 20). Súd prvého stupňa sa však s touto judikatúrou
súdneho dvora nevysporiadal a nezdôvodnil, prečo na vec aplikoval priamo ustanovenia smernice.
Naviac, poukázal na nejasný právny základ v tom zmysle, že slovenská jazyková verzia smernice sa
výrazne líši od ostatných verzií. Mal za to, že podľa ostatných verzií spotrebiteľská zmluva nesmie
od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je
prípad rozhodcovského konania, vedeného podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Mal za to, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej
len „ZFEÚ“ ) povinnosť položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa
otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal
na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 ZFEÚ. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru
EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov
zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii
vnútroštátnymi súdmi. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky: 1) či
sa má písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2)
v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z
05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá
v čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3) či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie



vnútroštátneho súdu, ktoré, aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s
odkazom na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné vo výrokoch I. a II. podľa 221 ods.
1 písm. h) O.s.p. zrušiť a podľa odseku 2 vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a vo výroku
V. zmeniť podľa § 220 O.s.p., a to z nasledujúcich dôvodov:

Podľa § 93 ods. 1 O.s.p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod,
neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa § 93 ods. 2 a 3 O.s.p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi
zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného
predpisu. Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú
prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná
však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje,
posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Z vyššie citovaného ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p. možno vyvodiť, že tretia osoba sa stáva vedľajším
účastníkom v okamihu, keď dôjde súdu jej oznámenie, že vstupuje do konania na strane niektorého z
účastníkov. Jej vstup do konania nie je však prípustný v každom konaní.

Vedľajšie účastníctvo je formou spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom konaní. Vedľajší
účastník je osoba odlišná od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje konania z dôvodu, že chce
pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov (sporných strán). Zmyslom vedľajšieho účastníctva
je „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Vedľajší účastník je motivovaný víťazstvom v spore toho
účastníka, ku ktorému pristúpil. Táto motivácia je daná buď právnym záujmom vedľajšieho účastníka
na takomto výsledku konania, o ktorý ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím bude vo svojich dôsledkoch
dotknuté jeho právne postavenie (práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva), alebo je v zmysle
ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. daná predmetom jeho činnosti, ktorým je ochrana práv podľa osobitného
predpisu. Vzhľadom na uvedené účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu ale nastať len v takom
konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel a účel, teda „pomoc v spore“ niektorému
z účastníkov. Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie (to však napríklad neplatí pre
také štádium sporového konania, v ktorom súd rozhoduje o žalobe platobným rozkazom,
kedy sa táto pomoc môže najskôr prejaviť, až keď bude proti platobnému rozkazu podaný odpor).

Ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p., pokiaľ ide o vznik účinkov vedľajšieho účastníctva, treba preto vykladať
tak, že tieto účinky nastávajú oznámením tretej osoby súdu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník
na strane niektorého z účastníkov, ale len v takom konaní, v ktorom môže mať tento inštitút zmysel.

V exekučnom konaní je z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie je totiž
konaním sporovým. Cieľom tohto konania je nútený výkon vykonateľného rozhodnutia, t. j. vynútenie
plnenia priznaného týmto rozhodnutím.

So zreteľom na uvedené, pri absencii výslovnej právnej úpravy, ako postupovať v prípade,
keď doručením oznámenia tretej osoby súdu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník, nenastanú
účinky vzniku vedľajšieho účastníctva, odvolací súd považoval za potrebné deklaratórne rozhodnúť tak,
ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.



Krajský súd ďalej konštatuje, že z obsahu spisu vyplýva, že v danej veci sa oprávnený domáha
vykonania exekúcie proti povinnému, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 03.01.2008, sp. zn. SR 9600/07, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
11.02.2008 a vykonateľnosť dňa 14.02.2008. Na základe návrhu oprávneného a žiadosti súdneho
exekútora súd prvého stupňa vydal dňa 24.06.2008 súdnemu exekútorovi Y.. G. W. poverenie na
vykonanie exekúcie na vymoženie 864,90 Eur (26.056,- Sk) spolu s prísl., trov predchádzajúceho
konania vo výške 223,53 Eur (6.734,- Sk ) a trov exekúcie.

V každom štádiu exekučného konania je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý
z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Takýto postup je zákonný a upravený v ust. § 45 ods.
1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Exekúciu
možno zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení Exekučného
poriadku alebo osobitného zákona. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu,
ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c)
citovaného zákona, t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo
ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.

Skutočnosti, ktoré citované zákonné ustanovenie upravuje ako predpoklady pre tento postup súdu, sú
zistiteľné len z kompletnej úverovej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, vrátane všeobecných zmluvných
podmienok alebo iných obdobných zmluvných dojednaní.

Súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že rozhodcovská doložka upravená v zmluve
o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje hrubý nepomer v právach a
povinnostiach medzi oprávneným a povinným v neprospech povinného. Preskúmaním spisového
materiálu odvolací súd zistil, že v spise sa nenachádza príslušná zmluva o úvere uzatvorená medzi
účastníkmi konania (v spise sa nachádza len zmluva o úvere uzatvorená medzi spoločnosťou L. a T.
L. - č.l. 15), na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom
v predmetnej exekúcii. Za týchto okolností je preto záver súdu prvého stupňa o
spotrebiteľskom vzťahu medzi účastníkmi konania a o neprimeranom charaktere rozhodcovskej doložky
predčasný a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné.

Úlohou súdu prvého stupňa bude preto v ďalšom konaní vyzvať oprávneného na doloženie konkrétnej
zmluvy o úvere, na základe ktorej bol vydaný daný exekučný titul tak, aby mohol preskúmať obsah tohto
právneho úkonu, následne posúdiť, či je potrebné v zmysle ustanovenia § 45 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov predmetné exekučné
konanie čiastočne alebo v celom rozsahu zastaviť.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že mu nie je možné vyhovieť.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak osobitný predpis neustanovuje inak, výkon rozhodnutia nemožno prerušiť,
nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení výkonu rozhodnutia nemožno podať návrh na obnovu
výkonu rozhodnutia.

Osobitné pravidlá, týkajúce sa exekučného konania, stanovené v citovanom zákonnom ustanovení, sa
uplatňujú pri výkone rozhodnutia, resp. exekúcii so zreteľom na jej podstatu, pretože nasleduje až po
tom, čo existuje exekučný titul, pred vydaním ktorého sa účastníci konania mohli brániť a presadzovať
svoje oprávnenia procesne určeným spôsobom vrátane návrhov, ktoré sú týmto ustanovením priamo
vylúčené. Odvolací súd tak návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.



Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval
odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých
účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci
zverenej mu čl. 267 ZFEÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na definovanie
pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných
kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu.
Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za
nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je
potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie SD EÚ
zo dňa 16.11.2010, C -76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten
C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny
prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa
06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa
týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený
používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych
súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zabránilo vymožiteľnosti jeho
pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v
riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie
ustanovení spotrebiteľského práva.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .