Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/74/2011 z 30. 1. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 30. januára 2012, sp. zn. 5Co/74/2011, ECLI:SK:KSTN:2012:3809210704.1 Krajský súd Trenčín | 5Co/74/2011 | ECLI:SK:KSTN:2012:3809210704.1 | 2012-01-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: § 657 OZ, § 517 ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/41f79c73-eac1-4d8a-a7c8-01445285ad88 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3809210704.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/74/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809210704
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3809210704.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Stanislavy Markovej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci navrhovateľa T. O., trvale bytom A. XXX,
právne zastúpený U.. H. M., advokátom so sídlom v F., Q. X, proti odporkyni G.. Y. Q., bytom X. č.
XXX, právne zastúpená U.. P. Q., advokátom so sídlom v F., M. XX/X, o zaplatenie 19.916,35 Eur s
príslušenstvom, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 25. februára
2011, č.k. 6C/224/2009 - 88, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi sumu 19.916,35
Eur s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania od 20.05.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 657
Občianskeho zákonníka, kedy z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že zmluva o pôžičke
je zmluvným typom, na základe ktorého dochádza k realizácii úžitkovej hodnoty veci, nie však jej
vlastníkom, ale osobou, ktorej vlastník veci zveril do užívania. Ide o zmluvu, ktorou veriteľ prenecháva
dlžníkovi určité množstvo druhovo určených vecí na voľné nakladanie, prípadne spotrebovanie a dlžník
sa zaväzuje vrátiť vec rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, pretože na vznik
záväzkového vzťahu sa nevyžaduje aj reálne odovzdanie veci dlžníkovi a to buď bezhotovostným
spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním z ruky do ruky. Najčastejšie sú predmetom pôžičky
peniaze. Zmluva o pôžičke je absolútnou neobchodnou zmluvou, riadi sa vždy Občianskym zákonníkom.
Pokiaľ by ju však uzavreli podnikatelia (osoby uvedené v § 261 ods. 1, 2 Obch. zákonníka), je potrebné na
ňu aplikovať aj všeobecné ustanovenia Obchodného zákonníka o obchodných záväzkových vzťahoch.
Súd mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že návrh je podaný dôvodne. Zmluvy o
pôžičke zo dňa 24.04.2007 a 14.06.2007 ako reálne právne úkony vznikli, sú platné a odporkyňa do
rozhodnutia veci z nich nič nezaplatila. Odporkyňa uvedené zmluvy podpísala ako fyzická osoba, po
zvážení a počiatočnom odmietnutí ich dobrovoľne podpísala, peniaze prevzala a použila ich na splatenie
dlhov spoločnosti C., X. voči tretej osobe. Odporkyňa mala trvať na tom, že dlžníkom bude spoločnosť
C., X. a nie ona ako fyzická osoba. Skutočnosť, že predtým spoločnosť C., X., kde konateľkou a
spoločníčkou je odporkyňa, požičala sumu 1.815.000,- Sk spoločnosti W., X., pričom C., X. si sumu
požičal od pána O., je v tomto konaní irelevantné. Nie je podstatné ani to, na čo odporkyňa použila
finančné prostriedky. Čas plnenia bol dohodnutý najmenej na dobu jedného roka , t.j. do 30.04.2008 s
tým, že presný termín a spôsob úhrady mal byť dohodnutý dodatkom k zmluvám. Dodatok odporkyňa
odmietla podpísať, čo oznámila listom zo dňa 24.03.2009. Keďže dodatok, predpokladaný zmluvou,
uzatvorený nebol, aplikuje sa na splatnosť pôžičiek ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka a teda
odporkyňa ako dlžník bola povinná vrátiť pôžičky navrhovateľovi prvého dňa po tom, čo ju navrhovateľ
o plnenie požiadal. Navrhovateľ ju listom zo dňa 30.04.2009 požiadal o vrátenie dlhu, vyplývajúceho zo



zmlúv o pôžičke, na ktorý odporkyňa reagovala listom zo dňa 19.05.2009 tak, že uvedené pôžičky nemá
z čoho zaplatiť, čo znamená, že najneskôr 19.05.2009 jej bola výzva na plnenie doručená a odporkyňa
sa dostala do omeškania s plnením dlhu od 20.05.2009. Podľa § 517 ods. 2 OZ vzniklo navrhovateľovi
právo požadovať od odporkyne aj úrok z omeškania, pričom výšku stanovuje vykonávací predpis a to
Nariadenie vlády č. 87/95 Z.z. Od 20.05.2009 preto súd priznal navrhovateľovi aj úrok z omeškania vo
výške 9 % ročne.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie odporkyňa, ktorá žiadala, aby odvolací súd zmenil
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a návrh ako nedôvodný zamietol. Uplatnila si trovy konania.
Uviedla, že navrhovateľ predložil v konaní dve písomne vyhotovené zmluvy o pôžičke zo dňa 24.04.2007
a zo dňa 14.06.2007, o ktorých odporkyňa nepopiera, že by ich nepodpísala. Súdu však vysvetlila, ktoré
okolnosti ju donútili túto zmluvu podpísať. Odporkyňa popiera, že by v čase podpisu oboch zmlúv mala
vôľu uzatvoriť s navrhovateľom takúto zmluvu. Pri absencii skutočnej vôle niektorej zo zmluvných strán
právny úkon nevznikne, aj keby inak boli k tomu splnené všetky podmienky. Pri súkromnej listine stačí
aj formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné
bremeno tohto účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré majú byť súkromnou listinou preukázané.
Navrhovateľ dôkazné bremeno v konaní neuniesol, pretože okrem vlastných tvrdení a výsluchu svedka
U. W. k tomu žiadne dôkazy vykonané ani navrhnuté neboli. Jediným dôkazom v prospech uzatvorenia
zmlúv o pôžičke medzi účastníkmi zostávajú tak tvrdenia navrhovateľa. Navrhovateľ opakovane uvádza
rozporné skutočnosti, týkajúce sa jeho činnosti a pôsobenia v spoločnosti W., X. Tým je v konaní
dostatočne preukázané, že navrhovateľ opakovane uvádza rozporné a nepravdivé tvrdenie a tak je tomu
aj ohľadne tvrdenia navrhovateľa, že si odporkyňa od neho požičala sumu, ktorá je predmetom konania.
Tomuto tvrdeniu navrhovateľa preto nie je možné prikladať žiaden dôkazný význam. Má preto za to, že
navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania uzatvorenia a vzniku platných zmlúv o
pôžičke medzi navrhovateľom ako veriteľom a odporkyňou ako dlžníkom. Jediným a nepopierateľným
dôkazom nie sú písomne vyhotovené listiny o týchto zmluvách.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny potvrdiť. Nestotožnil sa s dôvodmi odvolania, ktoré v jeho písomnom vyhotovení uviedla
odporkyňa. V rámci konania bolo riadne preukázané, že medzi navrhovateľom a odporkyňou v dvoch
samostatných prípadoch došlo k uzatvoreniu zmlúv o pôžičke, na základe ktorých navrhovateľ poskytol
odporkyni celkovo sumu 19.916,35 Eur (600.000,- Sk). Odporkyňa v rámci dokazovania potvrdila, že
písomné zmluvy o pôžičke osobne podpísala a osobne v hotovosti prevzala finančné prostriedky v plnej
výške. Nestotožňujú sa ani s názorom odporkyne ohľadom dôkazného bremena. Pokiaľ by súd tento
názor aplikoval v praxi, stratila by akákoľvek písomná zmluva hodnotu dôkazu. Stačilo by jej formálne
popretie. Skutočnosti, ktoré uvádzala odporkyňa nemali vplyv na jej povinnosť vrátiť požičané finančné
prostriedky.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné
ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací
súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa,
s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a
v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.

Neobstoja námietky odporkyne v tom smere, že by v čase podpisu oboch zmlúv o pôžičke mala vôľu
uzatvoriť s navrhovateľom takúto zmluvu. Takéto správanie sa odporkyne by bolo možné podradiť jedine
pod ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce omyl, tak, ako je definovaný v § 49a Občianskeho
zákonníka. V tomto prípade odvolací súd zdôrazňuje, že právny úkon je prejav vôle smerujúci k právnym
následkom, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spojujú. Vôľa je psychickým subjektívnym prvkom
smerujúcim ku spôsobeniu právneho následku. Omyl je špeciálnou vadou vôle a jeho právna podstata
spočíva v tom, že konajúca osoba mala nesprávnu, či nedostatočnú predstavu o právnych účinkoch
právneho úkonu. Omyl pritom môže byť dvojaký. Buďto vo vôli (voľný či vnútorný omyl), ktorým je



nedostatočná alebo nesprávna predstava o právnych následkoch, ktoré vzniknú zo zmluvy alebo v
prejave (vonkajší prejav), ktorým je nevedomá nezhoda vôle a prejavu (spočívajúca v tom, že konajúca
osoba napriek tomu, že niečo chce, koná akoby nič nechcela alebo naopak, napriek tomu, že nič nechce,
koná akoby niečo chcela, prípadne konajúca osoba prejaví chcenie niečoho iného, čo v skutočnosti chce
a v dôsledku vypoužívania slov v inom význame, než ktoré majú alebo preto, že sa preriekne, prepíše
a podobne). O právne významný omyl ide jedine vtedy, ak by v dobe urobeného právneho úkonu pre
konajúceho účastníka skrytý (pretože omyl, o ktorom konajúci účastník vie, nie je omylom), tiež ak bol
vyvolaný druhým účastníkom alebo bol tomuto druhému účastníkovi známy a konečne, ak sa jedná
o omyl podstatný, to znamená týkajúci sa takej okolnosti, bez ktorej by nedošlo k urobeniu takéhoto
právneho úkonu. V prejednávanej veci sa však nejedná o žiaden podstatný omyl, ktorý by zakladal
prípadnú neplatnosť daných zmlúv o pôžičke. Z konštantnej judikatúry (viď rozsudok Najvyššieho súdu
sp.zn. 3Cdo 192/2008) je zrejmé, že právny úkon je neplatný pre omyl podľa § 49a OZ len vtedy, ak ho
konajúca osoba urobila v omyle, vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá bola pre právny úkon rozhodujúca,
resp. podstatná a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela
vedieť v čase právneho úkonu. Osoba, ktorá sa omylu dovoláva, je povinná si sama podľa okolností
konkrétneho prípadu zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach, ktoré považuje za rozhodujúce
pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu.

Z tohto potom následne vyplýva, že vnútorná výhrada v rámci vôle odporkyne nezakladá neplatnosť
daných zmlúv o pôžičke za skutkového stavu tak, ako ho uzatvoril súd prvého stupňa. Neobstoja preto
námietky zo strany odporkyne v tom smere, že odporkyňa v čase uzatvorenia daných zmlúv mala vôľu
uzatvoriť s navrhovateľom práve takýto typ zmluvy.

Rovnako neobstoja ani námietky na strane odporkyne v časti, kde uvádza, že je to navrhovateľ, ktorý
neuniesol dôkazné bremeno. Ani s týmito výhradami sa odvolací súd nestotožňuje.

Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide
jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto
skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ust. § 120
ods. 1 veta prvá O.s.p, podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy, potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takéhoto rozhodovania súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí
predovšetkým splniť svoju povinnosť z tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou
je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti, rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia je teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec
netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Zákon
účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich
skutočností je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností,
ktoré musia byť ako rozhodne preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Obvykle však platí,
že skutočnosti, navodzujúce žalované právo, musí tvrdiť navrhovateľ, zatiaľ čo okolnosti toto právo
vylučujúce sú záležitosťou odporcu.

V prejednávanej veci mal navrhovateľ bremeno tvrdenia, že s odporkyňou uzatvoril zmluvu o pôžičke,
že túto pôžičku reálne poskytol a že odporkyňa z nej nevrátila ani časť. Z tohto bremena tvrdenia
mal dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu z pôžičky a jej



skutočné postihnutie. Tieto skutočnosti navrhovateľ v konaní riadne preukázal. Pokiaľ sa odporkyňa v
konaní bránila tvrdením vnútornej výhrady vôle pri uzatváraní danej pôžičky, týmto tvrdením sa odvolací
súd zaoberal už vo svojom odôvodnení. Rovnako odporkyňa nespochybnila, že by dané finančné
prostriedky prevzala, avšak spochybňovala okrem absencie skutočnej vôle len činnosti a pôsobenie
navrhovateľa v spoločnosti W., X. ako aj finančné vzťahy medzi spoločnosťami C., X.. a W., X. Tak,
ako správne konštatoval súd prvého stupňa, odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, tieto vzťahy sú pre posúdenie samotnej zmluvy o pôžičke právne irelevantné a nie je
podstatné ani to, na čo a akým spôsobom odporkyňa použila finančné prostriedky.

Preto zhodne so súdom prvého stupňa aj odvolací súd dospel k záveru, že je to práve navrhovateľ, ktorý
na rozdiel od odporkyne uniesol dôkazné bremeno, preukázal všetky podstatné náležitosti vyžadované
hmotnoprávnym predpisom, ustanovením § 657 Občianskeho zákonníka na vznik zmluvy o pôžičke, ako
aj obsahové naplnenie tohto ustanovenia zákona, s tým, že odporkyňa žiadne právne relevantné dôkazy
na vyvrátenie jeho tvrdení v konaní neposkytla. Preto je to práve odporkyňa, ktorá neuniesla svoje
bremeno tvrdenia a preto bol v konečnom dôsledku správny postup súdu prvého stupňa, ktorý zaviazal
odporkyňu na vrátenie dlžnej čiastky titulom ustanovenia § 657 OZ, vrátane príslušenstva pohľadávky,
teda úrokov z omeškania, tak, ako sú predpokladané v ustanovení § 517 ods. 2 OZ, ako aj vykonávacom
nariadení vlády SR č. 87/95 Z.z.

Vo zvyšku, ako bolo vyššie uvedené, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a
vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .