Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 25Co/18/2025 z 12. 2. 2026
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 12. februára 2026, sp. zn. 25Co/18/2025, ECLI:SK:KSPO:2026:8724201205.3
Krajský súd Prešov | 25Co/18/2025 | ECLI:SK:KSPO:2026:8724201205.3 | 2026-02-12 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní, zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8529e76e-6a35-482a-8568-23a42c4cacae
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8724201205.3

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Prešov
25Co/18/2025
8724201205
12. 02. 2026
JUDr. Marian Hoffmann, PhD.
ECLI:SK:KSPO:2026:8724201205.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a členov
senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v spore žalobkyne: A. P., nar. XX.XX.XXXX,
bytom R. XXX/XX, XXX XX R. L., právne zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Maroš Zima, s. r.
o., so sídlom Okružná 1945/107, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 47 234 831, proti žalovanému: H. R. L.,
so sídlom J. XX, XXX XX R. L., A.: XX XXX XXX, právne zastúpenému JUDr. Rastislavom Stašákom,
advokátom, so sídlom 17. novembra 14, Stará Ľubovňa, IČO: 420 859 51, o nahradenie prejavu vôle
s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k.
25C/14/2024-295 zo dňa 22.01.2025 takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e

rozsudok.

II. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd I. inštancie“) rozsudkom č.k. 25C/14/2024-295 zo dňa 22.01.2025
rozhodol tak, že:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému náhradu trov konania voči žalobkyni n e p r i z n á v a.
2. Z odôvodnenia rozsudku súdu I. inštancie vyplýva, že zistil tento skutkový stav:
3. Medzi stranami sporu bola dňa 31.10.2019 uzatvorená Zmluva o nájme bytu č. XXX/XXXX, ktorou
medzi nimi vznikol nájomný vzťah od 01.11.2019 na dobu určitú do 31.10.2020, t. j. na dobu jedného
roka, a ktorý bol na základe splnenia zmluvných podmienok predlžovaný vždy na dobu jedného roka,
a to až do 31.10.2023, kedy skončil uplynutím doby, bez predĺženia nájomnej zmluvy. Žalobkyňa sa
preto z dôvodu nepredĺženia nájomnej zmluvy domáha žalobou, aby súd rozsudkom uložil žalovanému
povinnosť prejavu vôle spočívajúceho v nahradení vyhlásenia vôle žalovaného uzatvoriť s ňou nájomnú
zmluvu v znení uvedenom v navrhovanom petite na dobu určitú, a to na desať rokov.
4. Z predloženej Zmluvy o nájme bytu č. 415/2019 zo dňa 31.10.2019 vyplýva, že medzi žalobkyňou
ako nájomcom a žalovaným ako prenajímateľom bola uzatvorená nájomná zmluva, predmetom ktorej
bol odplatný prenájom garsónky - bytu č. 2, nachádzajúceho sa na prízemí obytného domu súpisné
číslo XXX, v R. L. na ulici R. č. XX za ročné nájomné vo výške XXX,XX eur, splatné v splátkach po
XX,XX eur mesačne, vždy najneskôr do 25. dňa daného mesiaca na účet prenajímateľa. Zo zmluvy
vyplýva, že Mestské zastupiteľstvo v R. L. dňa 31.10.2019 rozhodlo o pridelení uvedeného bytu do nájmu
žalobkyne Uznesením č. 198/2010. V zmysle Článku III. nájomnej zmluvy (Doba nájmu) nájomný vzťah
vznikol dňom 01.11.2019 a bol uzatvorený na dobu určitú do 31.10.2020, t. j. na dobu jedného roka. V

posledný deň doby nájmu mal nájomca právo (nie nárok) na predĺženie tejto doby nájmu o ďalší rok za
predpokladu splnenia všetkých „Podmienok pre pridelenie mestského nájomného bytu“ vyplývajúcich z
Uznesenia MsZ v R. L. č. 66/2010 zo dňa 02.06.2010 a č. 121/2017 zo dňa 04.07.2017 a za predpokladu,
že počas celej doby doterajšieho nájmu nájomca a ostatní užívatelia tohto bytu dodržiavali podmienky
tohto nájmu a povinnosti nájomcu vyplývajúce z tejto zmluvy alebo zo zákona. Nájomný vzťah strán bol
v zmysle uvedeného každoročne obnovovaný, a to až do októbra 2022, kedy bola uzavretá nájomná
zmluva na dobu jedného roka, do októbra 2023. V Článku V. bod 3 zmluvy sa nájomca zaviazal, že pri
výkone svojich práv bude dbať, aby v dome bolo vytvorené prostredie, zaisťujúce ostatným užívateľom
bytov v dome nerušený výkon ich práv.
5. Žiadosťou o ponechanie mestského bytu pre A. P., ktorá je ťažko postihnutá zo dňa 05.02.2024,
doručenou žalovanému dňa 05.02.2024 (čl. 228 spisu)
a Žiadosťou o predĺženie
nájomnej zmluvy sociálneho bytu zo dňa 01.03.2024, doručenou žalovanému dňa 04.03.2024 (čl. 229
rub a čl. 230 spisu) žiadala žalobkyňa o predĺženie nájomnej zmluvy na byt č. 2, nachádzajúci sa v
bytovom dome súp. č. XXX, na ul. R. č. XX v R. L. z dôvodu jej zdravotného stavu, keďže je osobou
ZŤP s mierou funkčnej poruchy 70 %, invalidnou dôchodkyňou so závažnými zdravotnými problémami.
K žiadosti o ponechanie mestského bytu pre A. P., ktorá je ťažko postihnutá zo dňa 05.02.2024, ktorou
konkrétne žalobkyňa žiadala späťvzatie výpovede z nájmu mestského nájomného bytu, jej žalovaný
odpovedal listom zo dňa 12.02.2024, v ktorom uviedol, že vzhľadom na prebiehajúce konanie vedené
na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 23C/3/2023 o určenie neplatnosti výpovede, nebude na danú
žiadosť odpovedať.
6. Výzvou na vysťahovanie zo dňa 11.03.2024 žalovaný vyzval žalovanú na vypratanie predmetného
bytu v lehote do 30.04.2024 s upozornením, že ak tak neurobí, bude nútený pristúpiť k uplatneniu práv
vlastníka prostredníctvom súdu, podaním žaloby na vypratanie nehnuteľnosti a následnou exekúciou.
Vo výzve zároveň uviedol, že na základe opakovaných sťažností ostatných nájomcov v bytovom dome
nedošlo z jeho strany k opakovanému uzavretiu nájomnej zmluvy.
7. Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny F., odbor sociálnych vecí a rodiny číslo: F zo dňa
21.06.2019 bol žalobkyni poskytnutý s účinnosťou od 01.06.2019 peňažný príspevok na opatrovanie
fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím mesačne vo výške 369,36 eur. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva, že je osobou ZŤP s mierou funkčnej poruchy 70 %. Dňa 22.07.2019 vydal Úrad
práce sociálnych vecí a rodiny v F. pod č. XXXXXX žalobkyni preukaz ZŤP osoby so sprievodcom.
8. Z lekárskych nálezov a správ predložených žalobkyňou vyplýva, že táto trpí reumatologickou
artritídou 4. stupňa a psychickými poruchami. Navštevuje reumatologickú ambulanciu, psychiatrickú
ambulanciu, pneumologickú ambulanciu a neurologickú ambulanciu. Bola liečená aj v Národnom ústave
reumatologických chorôb v J..
9. Zo žalovaným predložených sťažností, petícií za vysťahovanie neprispôsobivej rodiny P., správ a
výpisov z ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky za obdobie od roku
2016 do 18.01.2023 vyplýva, že obyvatelia bytového domu sa v súvislosti so správaním žalobkyne a jej
blízkych osôb dostávali často do konfliktov so žalobkyňou (a jej rodinou), ktoré boli vybavované nielen
ukladaním pokút žalobkyni a jej blízkym osobám, ale aj podávaním trestných oznámení. Uznesením č.
128/2021 zo dňa 05.11.2021 Mestské zastupiteľstvo v R. L. prerokovalo a vzalo na vedomie žiadosť
občanov bytového domu R. č. XX v R. L. a odporúčalo vypovedanie nájomných zmlúv nájomcov - H. P. v
zastúpení opatrovníčky H. P. (byt č. 6) a A. P. (byt č. 1) v bytovom dome ulica R. XX. Ďalším uznesením
č. 3/2022 zo dňa 31.10.2022 Mestské zastupiteľstvo v R. L. opätovne prerokovalo a vzalo na vedomie
žiadosť občanov z bytového domu R. č. XX v R. L. o ukončenie nájomnej zmluvy a vysťahovanie rodiny
H. a A. P. z bytového domu na ulici R. č. XX a odporúčalo nepredĺženie nájomných zmlúv nájomcom H.
P. v zastúpení opatrovníčky H. P. (byt č. 6) a A. P. (byt č. 1) v bytovom dome ulica R. XX.
10. Medzi stranami tak, ako to vyplýva aj z vyššie uvedených skutočností a listinných dôkazov nebolo
sporné uzatvorenie nájomnej zmluvy dňa 31.10.2019, jej predlžovanie vždy na obdobie jedného roka,
do 31.10.2023, kedy bola ukončená, resp. zanikla uplynutím doby nájmu, na ktorú bola uzatvorená.
Vzhľadom k uvedenému nebolo sporné ani to, že žalobkyňa predmetný byt užíva bez právneho titulu.
Je preto možné uzavrieť, že skutkový stav medzi stranami sporný nebol, sporné bolo jeho právne
posúdenie, a teda to, či žalobkyňa má nárok na uzatvorenie novej nájomnej zmluvy spôsobom, ktorým

by súd uložil žalovanému povinnosť prejavu vôle spočívajúceho v nahradení vyhlásenia vôle žalovaného
uzatvoriť s ňou nájomnú zmluvu v znení uvedenom v navrhovanom petite na dobu určitú, a to na
desať rokov. Súd už v rámci predbežného právneho posúdenia, ktoré prezentoval aj stranám sporu,
mal za to, že žaloba je nedôvodná, podaná predčasne, nakoľko po ukončení zmluvy o nájme bytu č.
415/2019 nemal preukázané, že by žalobkyňa podala žalovanému žiadosť o pridelenie nájomného bytu
v zmysle VZN žalovaného č. X/XXXX, ktorá by bola prerokovaná a schválená mestským zastupiteľstvom
žalovaného.
11. Na takto zistený skutkový stav súd aplikoval ust. § 137 písm. a), § 229 Civilného sporového poriadku,
§ 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, § 1 ods. 1, 2, § 11 ods.
1, § 11 ods. 4 písm. a) a § 24 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších
predpisov, § 7 ods. 1, § 7 ods. 2, § 9 ods. 2 písm. e) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obci v znení
neskorších predpisov, § 1, § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 443/2010 Z.z. o dotáciách na rozvoj bývania
a o sociálnom bývaní v znení neskorších predpisov, § 1, § 2 ods. 1 písm. b), § 4 ods. 1, § 5 ods. 3
Všeobecne záväzného nariadenia mesta R. L. č. X/XXXX zo dňa 14.08.2014 o určovaní podmienok
prideľovania nájomných bytov vo vlastníctve mesta R. L.. Vec takto právne posúdil:
12. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam a citovaným zákonným ustanoveniam mal súd za
to, že žaloba žalobkyne je v celom rozsahu nedôvodná, resp. podaná predčasne. Podľa názoru súdu
žaloba o nahradenie prejavu vôle nepochybne patrí medzi žaloby na plnenie v zmysle § 137 písm.
a) Civilného sporového poriadku a v prípade jej podania je potrebné skúmať dôvodnosť žalobcom
uplatňovaného práva na plnenie spočívajúceho v nahradení prejavu vôle. Žaloba o nahradenie prejavu
vôle je však špecifickým druhom žaloby, ktorej nahradenia je možné sa domáhať v prípade, ak to zákon
umožňuje alebo toto právo vyplýva z osobitného záväzkového dojednania. V tomto konkrétnom prípade
sa súd musel zaoberať otázkou, či je oprávnený nahradiť prejav vôle žalovaného tak, ako to požaduje
žalobkyňa, pričom dospel k záveru, že nie je oprávnený nahradiť prejav vôle žalovaného bez toho, aby
s takýmto úkonom vyslovilo súhlas mestské zastupiteľstvo žalovaného.
13. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala nahradenia prejavu vôle žalovaného spočívajúceho v
nahradení vyhlásenia vôle uzatvoriť s ňou nájomnú zmluvu v znení uvedenom v navrhovanom petite na
dobu určitú, a to na desať rokov. Predmetom nájomnej zmluvy ako aj podanej žaloby bol tzv. nájomný
byt, t. j. byt vo vlastníctve žalovaného postavený s podporou štátu po 01.02.2001, na ktorý sa okrem
iného vzťahuje aj zákon č. 443/2010 Z. z. Pôvodná nájomná zmluva bola medzi stranami uzatvorená
dňa 31.10.2019, so vznikom nájomného vzťahu dňa 01.11.2019 na dobu 1 roka, ktorá bola v súlade
s Článkom III bod 2 zmluvy predlžovaná vždy o ďalší rok až do 31.10.2023, kedy nájomný vzťah
medzi stranami zanikol uplynutím doby nájmu (resp. jej nepredlžením). Uvedené nebolo medzi stranami
sporné, nakoľko aj žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní súdu uviedla,
že platnosť nájomnej zmluvy skončila v októbri 2023.
14. Žalobkyňa sa však žalobným petitom, ktorým je súd viazaný, domáha nahradenia prejavu vôle
uzatvoriť (nie predĺžiť) nájomnú zmluvu na dobu určitú, a to desať rokov. Už z uvedeného vyplýva, že
žalobkyňa (vedomá si ukončenia platnosti pôvodnej nájomnej zmluvy) sa domáha nahradenia prejavu
vôle uzavrieť novú zmluvu, t. j. zmluvu s inými podmienkami ako bola dojednaná pôvodná nájomná
zmluva.
15. Z VZN žalovaného vyplýva, že žiadosť o pridelenie nájomného bytu musí mať písomnú formu, musí
byť odôvodnená a vlastnoručne žiadateľom podpísaná a musia byť k nej doložené tam uvedené prílohy.
Po predložení žiadosti o výbere nájomcu bytu rozhoduje vždy mestské zastupiteľstvo uznesením. Na
pridelenie bytu do nájmu nie je právny nárok. V súlade so znením VZN ako aj v súlade s vyššie citovanou
právnou úpravou týkajúcou sa kompetencií orgánov na úseku samosprávy miest a obcí sa súd zaoberal
tým, či k uzavretiu novej nájomnej zmluvy tak, ako to požaduje v žalobnom petite žalobkyňa, je alebo nie
je potrebný súhlas mestského zastupiteľstva a či by bol právny úkon v prípade absencie obligatórneho
súhlasu zastupiteľstva absolútne neplatný (§39 Občianskeho zákonníka).
16. Z konania žalobkyne, ktorá na preukázanie svojich stvrdení o dôvodnosti podanej žaloby predložila
súdu žiadosť o ponechanie mestského bytu pre A. P., ktorá je ťažko postihnutá zo dňa 05.02.2024,
doručenú žalovanému dňa 05.02.2024 (čl. 228 spisu)
a žiadosť o predĺženie nájomnej zmluvy
sociálneho bytu zo dňa 01.03.2024, doručenú žalovanému dňa 04.03.2024 (čl. 229 rub a 230 spisu),

ktorými žiadala o predĺženie nájomnej zmluvy na byt č.., nachádzajúci sa v bytovom dome súp. č. XXX,
na ul. R. č. XX v R. L. z dôvodu jej zdravotného stavu, keďže je osobou B. s mierou funkčnej poruchy
70 %, invalidnou dôchodkyňou so závažnými zdravotnými problémami, vyplýva, čo napokon ani medzi
stranami taktiež nebolo sporné, že žalobkyňa novú žiadosť o pridelenie nájomného bytu nepodala.
17. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že ak by sa na uzavretie novej nájomnej zmluvy vyžadoval
predchádzajúci súhlas mestského zastupiteľstva (§ 5 ods. 3 VZN a Článok I. bod 3. nájomnej zmluvy) a
tento by nebol daný, čo taktiež nebolo sporné, nebolo by možné, aby súd tento nedostatok konvalidoval
svojim rozhodnutím. Inak povedané, súd nemôže svojim rozhodnutím nahrádzať súhlas mestského
zastupiteľstva s právnym úkonom, nakoľko by tým došlo k obchádzaniu zákonov upravujúcich
kompetencie orgánov samosprávy. Súd by mohol nahradiť prejav vôle len vtedy, ak by takýto súhlas
mestského zastupiteľstva bol, avšak k uzavretiu zmluvy by nedošlo z iného dôvodu (napr. že si to
mesto rozmyslelo, príp. že zmluvu nechcel podpísať primátor a pod.). Nemožno však neexistenciu
akéhokoľvek rozhodnutia mestského zastupiteľstva nahrádzať rozhodnutím súdu, a takto obchádzať
zákony upravujúce kompetencie orgánov samosprávy. V tomto smere je nepochybné, že žalobkyňa ani
len nepodala novú žiadosť o pridelenie nájomného bytu, a teda nová žiadosť nemohla byť ani schválená
mestským zastupiteľstvom. T. j. podpisu samotnej zmluvy o nájme bytu žalovaným ako prenajímateľom
musel okrem podania žiadosti predchádzať samotný schvaľovací proces, k čomu však v danom prípade
nedošlo.
18. Zákon o obecnom zriadení (vzťahujúci sa aj na mestá) definuje obec ako samostatný územný
samosprávny a správny celok Slovenskej republiky, ktorá je právnickou osobou, a ktorá za podmienok
ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami. Obecné
zastupiteľstvo a rovnako aj mestské zastupiteľstvo je zastupiteľský zbor obce zložený z poslancov
zvolených v priamych voľbách obyvateľmi obce, ktoré podľa § 11 ods. 4 písm. a) zákona č. 369/1990 Z.
z. rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené určovať zásady hospodárenia a
nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu, ktorý užíva, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce
sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním. Podľa zákona č. 138/1991 Z. z. o majetku obcí
v znení neskorších predpisov orgány obce a organizácie sú povinné hospodáriť s majetkom obce v
prospech rozvoja obce a jej občanov a ochrany a tvorby životného prostredia. Podľa § 9 ods. 2 písm. e)
tohto zákona obecné zastupiteľstvo schvaľuje nakladanie s majetkovými právami nad hodnotu určenú
v zásadách hospodárenia.
19. Z uvedeného vyplýva, že mestské zastupiteľstvo vytvára samotnú vôľu mesta, ktorá je potom
manifestovaná navonok konaním jeho primátora. Starosta/primátor teda nevytvára vôľu obce/mesta,
len ju prejavuje navonok ako štatutárny orgán obce/mesta. Preto sa najprv musí samotná vôľa
uzavrieť právny úkon s treťou osobou vytvoriť (proces schválenia právneho úkonu orgánom obce/
mesta - v danom prípade mestským zastupiteľstvom) a až následne sa takto prijatá vôľa obce/mesta
môže prejaviť navonok (podpísaním samotnej nájomnej zmluvy). Z uvedeného dôvodu možno žalobu
žalobkyne o nahradenie prejavu vôle považovať za predčasne podanú, nakoľko tu absentuje súhlas
mestského zastupiteľstva na uzavretie takejto zmluvy, pričom súd takýto súhlas nemôže nahrádzať
svojim rozhodnutím. Ak mestské zastupiteľstvo takýto úkon na svojom zasadnutí schváli, a následne
napriek tomu nedôjde k uzavretiu samotnej nájomnej zmluvy, bude sa môcť žalobkyňa obrátiť na súd
so žalobou o nahradenie prejavu vôle.
20. Zhrnúc uvedené je možné uzavrieť, že primátor mesta podľa platného právneho stavu nemôže
vytvárať vôľu mesta sám, ale môže ju len navonok oznamovať a prejavovať. Obce/mestá sú totiž
verejnoprávnymi korporáciami a pokiaľ konajú vo veciach práva súkromného, nemožno tvorbu a prejavy
ich vôle mechanicky posudzovať rovnako, ako by išlo napríklad o obchodné spoločnosti; ide totiž
o samosprávny subjekt sui generis, ktorý pre platnosť s nakladaním majetku potrebuje schválenie
príslušným orgánom obce/mesta (obecným zastupiteľstvom, mestským zastupiteľstvom). Schválenie
právneho úkonu zo strany príslušného orgánu obce/mesta predstavuje podmienku platnosti právneho
úkonu obce/mesta. Bez predchádzajúceho rozhodnutia obecného (mestského) zastupiteľstva by sa
uskutočnenie majetkovoprávneho úkonu malo považovať zásadne za také, ktoré odporuje zákonu, a
preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné.
21. V tomto konkrétnom prípade, ako už súd vyššie uviedol, nájomná zmluva medzi stranami bola
ukončená uplynutím doby nájmu dňa 31.10.2023. Žalobkyňa, ak chcela, aby s ňou bola uzatvorená

nová nájomná zmluva (viď žalobný petit) mala podať novú žiadosť o pridelenie nájomného bytu podľa
VZN, o ktorej prislúchalo podľa VZN (§ 5 ods. 3), zákona o obecnom zriadení ako aj zákona o
majetku obcí rozhodnúť uznesením mestskému zastupiteľstvu, t. j. jedine mestské zastupiteľstvo ako
orgán samosprávy mesta mohlo dať súhlas potrebný na prenájom nehnuteľného majetku mesta, čo
by predstavovalo podmienku platnosti právneho úkonu mesta. Až v prípade, ak by primátor mesta
nepodpísal nájomnú zmluvu schválenú mestským zastupiteľstvom, mohol by súd svojím rozhodnutím
nahradiť jeho vyhlásenie vôle. Z vykonaného dokazovania však bolo nesporné, že žiadny súhlas
mestského zastupiteľstva daný nebol. Vzhľadom k tomu mal súd za to (ako argumentoval aj vyššie),
že k uzavretiu nájomnej zmluvy na nájomný byt mal predchádzať súhlas mestského zastupiteľstva s
týmto právnym úkonom, pri absencii ktorého je takýto právny úkon neplatný pre rozpor so zákonom (§
39 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ ide o samotnú navrhovanú nájomnú zmluvu, ak by súd žalobnému
návrhu vyhovel, došlo by tak k obchádzaniu kompetencií mestského zastupiteľstva, nakoľko by tým
nahradil vôľu žalovaného bez toho, aby táto bola mestským zastupiteľstvom vôbec vytvorená. Vzhľadom
na všetky vyššie uvedené argumenty, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
22. K tvrdeniu žalobkyne ohľadne uzavretia nájomnej zmluvy na dobu desať rokov argumentujúc tým,
že je osobou ZŤP s mierou funkčnej poruchy 70 %, súd uvádza a zároveň sa stotožňuje s vyjadrením
žalovaného, že v zmysle § 12 ods. 2 zákona č. 443/2010 Z. z. doba nájmu môže byť najviac 10
rokov pri osobách so zdravotným postihnutím uvedeným v prílohe č. 2 tohto zákona. Toto ustanovenie
je fakultatívnym ustanovením a dáva prenajímateľovi možnosť uzavretia nájomnej zmluvy na dobu
10 rokov s osobami, ktoré trpia niektorým zo zdravotných postihnutí uvedených v prílohe č. 2 tohto
zákona. Žalobkyňa trpí reumatoidnou artritídou 4. stupňa, ktorá choroba/zdravotné postihnutie nie je
uvedené v tejto prílohe. Je preto možné uzavrieť, že žalobkyňa nepreukázala, že by trpela niektorým
z tam uvedených zdravotných postihnutí, čo okrem už uvedených dôvodov vylučuje uzatvorenie novej
nájomnej zmluvy so žalovaným na dobu až desať rokov.
23. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila a preukázala, že doručila žalovanému žiadosť o ponechanie mestského
bytu zo dňa 05.02.2024 a žiadosť o predĺženie nájomnej zmluvy sociálneho bytu zo dňa 01.03.2024,
ktorými žiadala predĺženie nájomnej zmluvy na predmetný byt z dôvodu jej zdravotného stavu, keďže
je osobou ZŤP s mierou funkčnej poruchy 70 %, invalidnou dôchodkyňou so závažnými zdravotnými
problémami; súd k tomu uvádza, že sama žalobkyňa v podaní zo dňa 14.10.2024 uviedla, že o žiadosti zo
dňa 05.02.2024 bolo rozhodnuté dňa 12.02.2024 a na žiadosť zo dňa 01.03.2024 (doručenú žalovanému
04.03.2024) nedostala odpoveď. Trvala na tom, že to, že ju žalovaný nepredložil na rozhodnutie
príslušným orgánom, ju nemôže znevýhodňovať. K poslednej žiadosti súd uvádza, že táto bola dourčená
žalovanému po uplynutí doby nájmu, teda po tom, čo nájomná zmluva zanikla, pričom nevidí dôvod, aby
sa orgány žalovaného vyjadrovali k predĺženiu nájomnej zmluvy, ktorá v tom čase už neexistovala, keď
ich vyjadrenie by žiadnym spôsobom neovplyvnilo postavenie žalobkyne, ktorá doposiaľ užíva nájomný
byt bez akéhokoľvek právneho titulu.
24. K zániku nájomnej zmluvy, jej neuzatvoreniu so žalobkyňou a „neprihliadnutiu“ na jej zdravotný
stav ako osoby ZŤP s mierou funkčnej poruchy 70%, súd poukazuje aj na jej správanie v kontexte
so správaním jej blízkych osôb, ktoré jasne a nespochybniteľne vyplýva zo žalovaným predložených
listinných dôkazov - sťažností, petícií za vysťahovanie neprispôsobivej rodiny P., správ a výpisov z
ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky za obdobie od roku 2016 do
18.01.2023, ktoré vyústili do prijatia uznesení č. XXX/XXXX zo dňa 05.11.2021 a č. 3/2022 zo dňa
31.10.2022, ktorými Mestské zastupiteľstvo v R. L. prerokovalo a vzalo na vedomie žiadosť občanov
bytového domu R. č. XX v R. L. a odporúčalo vypovedanie nájomných zmlúv, resp. nepredĺženie
nájomných zmlúv nájomcom H. P. v zastúpení opatrovníčky H. P. (byt č. 6) a A. P. (byt č. 1) v bytovom
dome ulica R. XX. Už týmito prijatými uzneseniami dalo mestské zastupiteľstvo ako orgán samosprávy
mesta svoje nesúhlasne stanovisko na prenájom nehnuteľného majetku mesta žalobkyni, pričom jedine
jeho rozhodnutie predstavuje podmienku platnosti právneho úkonu mesta. X. rámec už uvedeného
je možné konštatovať, že žalobkyňa sama svojim nevhodným správaním (spolu so svojimi blízkymi
osobami) zapríčinila situáciu, v ktorej sa teraz nachádza. Poskytnutím nájomného bytu žalobkyni
jej navyše žalovaný nijakým spôsobom nezabezpečí ňou požadovaný kľud ani pravidelnú zdravotnú
starostlivosť.
25. Súd nespochybňuje zdravotný stav žalobkyne, ani jej sociálnu situáciu, v ktorej sa ocitla, avšak
nemôže nahrádzať svojim rozhodnutím prejav vôle orgánu samosprávy, keď tento má zo zákona

sám oprávnenie (kompetencie) rozhodovať o nakladaní so svojim majetkom, ktorým nepochybne je
aj predmetný nájomný byt.Vo vzťahu k trovám konania súd poukazuje na vyjadrenie žalovaného na
pojednávaní súdu, ktorý si v prípade úspechu uplatnil nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni
tvrdiac, že síce si je vedomý jej sociálnej situácie, avšak na druhej strane vzhľadom na jej postoj v
konaní, kedy bola podaniami upozorňovaná na bezdôvodnosť žaloby, aj pri predbežnom prejednaní bola
na túto možnosť upozornená a stále trvala na podanej žalobe, trvá na priznaní mu plnej náhrady trov
konania voči žalobkyni.
26. Rozhodujúcim pre potreby rozhodovania o náhrade trov konania bude preto zistenie, či možno od
žalovaného, ktorý má nárok na náhradu trov konania, spravodlivo žiadať, aby si náklady vzniknuté v
súvislosti s predmetným konaním hradil sám. Aj tu treba prihliadať na všetky okolnosti významné pre
posúdenie náhrady trov konania z hľadiska ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku.
27. Na základe uvedeného a zisteného skutkového stavu súd prihliadol na zdravotný stav žalobkyne, jej
sociálnu situáciu, keď z ňou predložených dôkazov mal preukázané, že je pacientkou s reumatoidnou
artritídou 4. stupňa, lieči sa vo viacerých zdravotníckych ambulanciách, taktiež je osobou ZŤP s mierou
funkčnej poruchy 70 %, ktorej bol rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny F., odbor sociálnych
vecí a rodiny pod číslom: F priznaný peňažný príspevok na opatrovanie vo výške 369,36 eur mesačne.
Žalobkyňa je invalidnou dôchodkyňou, nezamestnaná, jej jediným zdrojom príjmu je invalidný dôchodok
vo výške 258,80 eur mesačne. Žiadne iný príjem nemá, nevlastní ani nehnuteľný, či hnuteľný majetok
väčšej hodnoty a nemá ani účty v banke. Jej mesačné výdavky predstavujú okrem splátky nájomného
aj výdavky na inkaso vo výške 80,- eur a lieky vo výške od 80,- eur až 90,- eur mesačne (viď čl. 16- 26
spisu). Navyše jej uznesením tohto súdu č. k. 25C/14/2024-45 zo dňa 23.04.2024, právoplatným dňa
14.05.2024 bolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
28. Vzhľadom na všetky tieto okolnosti, uvedené teoretické východiská a konštantnú judikatúru má súd
za to, že je opodstatnené a aj spravodlivé žalovanému - mestu ako úspešnej strane v merite veci
žiadnu náhradu trov konania nepriznať, berúc taktiež v úvahu i to, že nepriznanie náhrady trov konania
výraznejším spôsobom neovplyvní jeho majetkovú situáciu a nebude mať na jeho pomery, ako orgánu
samosprávy zásadný dopad. Vzhľadom k uvedenému o trovách konania súd rozhodol podľa§ 257
Civilného sporového poriadku a žalovanému voči žalobkyni nepriznal náhradu trov konania z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
29. Proti rozsudku súdu I. inštancie podali odvolanie žalobkyňa, aj žalovaný. Žalobkyňa podala odvolanie
osobne listom zo dňa 04.03.2025. V odvolaní podanom osobne žalobkyňou poukazovala na jej zlý
zdravotný stav a na rokovania s primátorom mesta R. L. - štatutárom žalovaného. Trvá na tom, aby jej súd
umožnil ďalej užívať sociálny byt. Bez sociálneho bytu nemôže zostať vzhľadom na jej zdravotný stav.
Za žalobkyňu súčasne podal odvolanie aj jej právny zástupca, v ktorom uviedol, že súd prvého stupňa
ako hlavný dôvod zamietnutia mnou podanej žaloby o nahradenie prejavu vôle, ktorý je aj obsahom
odôvodnenia napadnutého rozsudku, uviedol to, že žaloba žalobkyne je v celom rozsahu nedôvodná,
resp. podaná predčasne. Súd konštatoval, že nájomná zmluva medzi stranami sporu bola ukončená
uplynutím doby nájmu dňa 31.10.2023. Žalobkyňa, ak chcela, aby s ňou bola uzatvorená nová nájomná
zmluva, mala podať novú žiadosť o pridelenie nájomného bytu podľa VZN, o ktorej prislúchalo rozhodnúť
uznesením mestskému zastupiteľstvu, t. j. jedine mestské zastupiteľstvo ako orgán samosprávy mesta
mohlo dať súhlas potrebný na prenájom nehnuteľného majetku mesta.
30. Žalobkyňa s touto argumentáciou ako ja s odôvodnením zamietnutia žaloby v celom rozsahu
nesúhlasí. Žalobkyňa doručila súdu písomné podania zo dňa 05.02.2024, ktoré osobne doručila do
podateľne žalovaného - označené ako „Žiadosť o prenechanie mestského bytu pre A. P., ktorá je ťažko
postihnutá ZTP“ a následne dňa 04.03.2024 opätovne doručila do podateľne žalovaného nové podanie
označené ako „Žiadosť o predĺženie nájomnej zmluvy sociálneho bytu“.
31. Z oboch týchto žiadosti je zrejmé a to podľa ich obsahu, že žalobkyňa žiada, aby mohla legálne na
základe platnej nájomnej zmluvy užívať byt č. 2, nachádzajúci sa na 1. podlaží bytového domu súp. č.
XXX, na ul. R. č. XX v R. L., to znamená, že z ich obsahu je zreimé. že žalobkyňa žiadala o obnovenie
nájomnej zmluvy na byt. ktorý užívala na základe predchádzajúcej nájomnej zmluvy. To, že žalovaný
takúto žiadosť nepredložil na rozhodnutie príslušným orgánom mesta, t. j. na rozhodnutie mestskému

zastupiteľstvu, a ani nevyzval žalobkyňu na prípadné doplnenie žiadosti, nemôže znamenať nedostatok
aktívnej legitimácie žalobkyne na podanie žaloby.
32. Súd pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu žalobkyne na obnovení nájomnej zmluvy vôbec
neprihliadal na vážny zdravotný stav žalobkyne, ktorá je ZTP osobou, je invalidnou dôchodkyňou, u
ktorej je miera funkčnej poruchy 70 %, okrem iného má tieto závažné problémy:
- je liečená psychiatrom pre anxióznu porucha somatoformného charakteru,
- trpí séropozitivnou reumatoidnou artritídou IV. stupňa s výrazným obmedzením mobility a iné.
33. Žalobkyňa nie je vlastníckou žiadnej inej nehnuteľnosti. Jej osobné, zárobkové a majetkové pomery
jej neumožňujú kúpiť si iný náhradný byt, príp. uzatvoriť nájomnú zmluvu na iný byt za trhové ceny.
34. Žalobkyňa si po celú dobu užívania predmetného bytu riadne platila všetky platby spojené s užívaním
tohto bytu. Nikdy nebola v omeškaní s platením nájomného.
35. Ďalej poukázal na právo na bývanie je ukotvené v medzinárodných základných ľudských právnych
dokumentoch, ktorými je Slovenská republika (ako aj orgány samosprávy) viazané a z ktorých pre
nich vyplývajú konkrétne záväzky a povinnosti, napríklad v Medzinárodnom pakte o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach (ICESCR, článok 11, odsek 1), Medzinárodnom pakte o občianskych
a politických právach (ICCPR, článok 17), Medzinárodnom dohovore o odstránení všetkých foriem
rasovej diskriminácie (ICERD, článok 5) a Európskej sociálnej charte (CRC, článok 31) je základné
ľudské právo na bývanie a jeho dostupnosť pre všetkých ľudí jednou zo základných priorít každého
štátu - aj Slovenska. Zdôrazňujeme pritom, že právo na bývanie ako základ dôstojného života musí byť
zabezpečené ako prvé, ktoré má prednosť pred akýmikoľvek majetkovými právami.
36. Garancia práva na primerané bývanie na úrovni ústavného zákona je tiež jedným zo základných
ústavných práv chránených Ústavou SR, ktoré je v čl. 21 ods. 1 Ústavy SR, ktorý chráni nedotknuteľnosť
obydlia.
37. Pokiaľ žalovaný v rámci svojej procesnej obrany uvádzal, že žalobkyňa je neprispôsobivá osoba,
na ktorú sú sťažnosti a petície, tak z jednotlivých písomných podaní je zrejmé, že tieto petície boli
adresované voči rodine P. a to vo všeobecnosti. Pričom rodina P. je rozsiahla.
38. S poukazom na všetky hore uvedené skutočnosti žalobkyňa má za to, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je nezákonné nakoľko súd:
-dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
-rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
a preto žiadala, aby odvolací súd v celom rozsahu zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej
inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie. V prípade úspechu v odvolacom konaní si žalobkyňa
uplatňuje právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
39. Voči rozsudku súdu I. inštancie podal odvolanie aj žalovaný, a to proti jeho výroku II., ktorým nebol
priznaný žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni. Žalovaný vo svojom odvolaní
uviedol, že v konaní mali plný úspech, keďže súd I. inštancie aj v dôsledku ich účinnej obrany žalobu v
celom rozsahu zamietol. Na neopodstatnenosť žaloby poukazovali v každom ich písomnom aj ústnom
vyjadrení, žalobkyňa bola navyše upozornená na reálnu možnosť zamietnutia žaloby aj pri predbežnom
prejednaní žaloby.
40. Napriek týmto upozorneniam žalobkyňa na podanej žalobe trvala, hoci si bola vedomá že predmetný
nájomný vzťah zanikol a pred jeho ukončením nepodala návrh na jeho predĺženie. Žaloba tak bola podľa
názoru žalovaného celkom zjavne bezúspešná.
41. Žalovaný rešpektuje síce zložitú zdravotnú a sociálnu situáciu žalobkyne, avšak súčasne poukazuje
na okolnosti samotného nájomného vzťahu, resp. porušovanie nájomnej zmluvy zo strany žalobkyne,
v dôsledku ktorého mohli dokonca pristúpiť k jednostrannému ukončeniu zmluvy, pretože žalobkyňa a
osoby, ktoré ju navštevovali opakovane konali v rozpore s dobrými mravmi a porušovali práva ostatných
nájomcov v bytovom dome, čo bolo opakovane prejednávané v rámci priestupkových konaní, resp. na
zasadnutiach mestského zastupiteľstva.
42. Podľa § 255 ods. 1) CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

43. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že k nepriznaniu náhrady trov konania môže
dôjsť len výnimočne. Sme toho názoru, že pre uplatnenie tohto postupu je potrebné zohľadniť nielen
sociálnu situáciu sporovej strany, ale aj celkový prístup a postup pri uplatňovaní procesných práv, zjavnú
bezúspešnosť žaloby, ale aj širšie súvislosti, ako napríklad v danom prípade porušovanie nájomnej
zmluvy a následné uznesenia mestského zastupiteľstva.
44. Ako subjekt územnej samosprávy hospodári žalovaný síce s vlastnými prostriedkami, tieto však
pochádzajú prevažne z verejných zdrojov, teda v prenesenom význame tieto prostriedky patria všetkým
našim občanom. V zmysle § 7 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. orgány obce a organizácie sú povinné
hospodáriť s majetkom obce v prospech rozvoja obce a jej občanov a ochrany a tvorby životného
prostredia. Podľa § 7 ods. 2 cit zák. orgány obce a organizácie sú povinné majetok obce zveľaďovať,
chrániť a zhodnocovať. Sú povinné najmä udržiavať a užívať majetok, chrániť majetok pred poškodením,
zničením, stratou alebo zneužitím, používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku, vrátane
včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi.
45. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa opakovane konala vo vzťahu k ďalším nájomcom
bytového domu v rozpore s dobrými mravmi. Aj títo nájomcovia sú občanmi mesta, a teda s istou
dávkou zovšeobecnenia je možné konštatovať, že majetok mesta je aj ich majetkom. Je podľa názoru
žalovaného nesprávne, aby práve títo občania nepriamo museli prispievať na trovy spojené s obranou
proti zjavne bezúspešnej žalobe.
46. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
v jeho výroku č. II. v súlade s § 388 CSP zmenil a aby mu priznal nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %. Rovnako si uplatňuje aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
47. K odvolaniu žalobkyne vyjadril sa žalovaný listom zo dňa 15.04.2025, v ktorom uviedol, že s podaným
odvolaním nesúhlasí, napadnutý rozsudok (s výnimkou výroku proti ktorému podali odvolanie) považuje
za zákonný a správny.
48. Zastáva názor, že súd I. inštancie prejednávanú vec správne právne posúdil a na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, preto odvolanie žalobkyne považuje za
nedôvodné.
49. Súd I. inštancie správne skonštatoval, že pôvodná zmluva o nájme uzavretá medzi sporovými
stranami zanikla dňa 31.10.2023. K predĺženiu nájmu nedošlo v prvom rade z dôvodu že žalobkyňa pred
skončením zmluvy nepožiadala o jej predĺženie. Navyše poukazujeme na tú skutočnosť, že už v tom
čase bol predmetný nájomný vzťah predmetom viacerých rokovaní mestského zastupiteľstva z dôvodu
nevhodného správania žalobkyne a osôb, ktoré ju navštevovali. Z uvedeného dôvodu bolo rozhodnuté,
že k predĺženiu nájmu nedôjde. Ak by teda žalobkyňa aj včas požiadala o predĺženie nájmu, nebola
tu vôľa zastupiteľstva, ako jediného orgánu oprávneného rozhodovať o takomto nájomnom vzťahu, na
jeho predĺžení.
50. Žalobkyňa požiadala o predĺženie nájmu až podaniami z 05.02.2024 resp. 04.03.2024, teda až po
tom čo nájomný vzťah zanikol a bola vyzvaná na vypratanie predmetu nájmu, nakoľko v tom čase už
byt užívala bez právneho dôvodu. Keďže žiadosť o predĺženie zmluvy bola doručená po jej zániku,
nebolo možné zmluvu predĺžiť. Žalobkyňa mohla podať už jedine novú žiadosť o pridelenie nájomného
bytu, so všetkými náležitosťami, čo však nespravila. V takom prípade by však musela byť zaradená
do poradovníka na byt a nemohla si nárokovať uzavretie nájomnej zmluvy na tento konkrétny byt.
Navyše poukazujeme na tú skutočnosť, že medzitým mestské zastupiteľstvo na základe stále platného
uznesenia rozhodlo o pridelení tohto bytu inému nájomcovi - rodine s maloletými deťmi, ktorá sa však z
dôvodu bezdôvodného užívania bytu žalobkyňou nemôže do tohto bytu nasťahovať.
51. Taktiež poukazuje na tú skutočnosť, že v meste eviduje viac ako 80 žiadostí o pridelenie nájomného
bytu a tieto sa týkajú aj osôb, ktoré sú v ešte zložitejšej životnej situácii ako žalobkyňa.

52. Je nepochybné, že žalobkyňa je ŤZP osobou, invalidnou dôchodkyňou s nepriaznivým zdravotným
stavom, má však za to, že ani tento stav ju neuprednostňuje a nezvýhodňuje pred ostatnými nájomcami,
ktorí taktiež majú právo nimi prenajaté byty pokojne a nerušene užívať. Aj ŤZP osoba sa musí prispôsobiť
a neznepríjemňovať bývanie ostatným nájomcom v bytovom dome. Rozsiahla spisová agenda, ktorú
sme súdu zdokladovali preukazuje, že žalobkyňa právo ostatných nájomcov opakovane a hrubým
spôsobom porušovala.
53. Dokáže pochopiť zložitosť situácie žalobkyne, preto jej aj na pojednávaní ponúkli aj istú pomoc pri
rekonštrukcii bytu jej sestry, hoci na to neboli povinní, žalobkyňa však túto možnosť odmietla. Rovnako
poukazuje na tú skutočnosť, že vzhľadom na zdravotný stav žalobkyne môže sa táto uchádzať aj o
umiestnenie v sociálnom zariadení. Nie je teda pravdou, že by nemala inú možnosť bývania.
54. Čo sa týka práva na bývanie resp. obydlie, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, toto právo sa neviaže na
jednu konkrétnu nehnuteľnosť, teda žiadna právna norma negarantuje žalobkyni, že bude môcť do smrti
užívať konkrétnu nehnuteľnosť, ktorú síce nevlastní, avšak sa rozhodla ju užívať. Právo na primerané
bývanie si môže žalobkyňa zabezpečiť aj iným spôsobom.
55. V danom prípade však je potrebné prihliadať aj na právo vlastníka nehnuteľnosti, teda predmetného
bytu, ako aj na už spomenuté práva ostatných nájomcov. Aj tieto subjekty majú právo na ochranu pred
osobami, ktoré porušujú a ohrozujú ich práva, vrátane práva na pokojné bývanie.
56. Vzhľadom na vedené skutočnosti navrhuje, aby odvolací súd odvolaniu žalobkyne nevyhovel a aby
napadnutý rozsudok v časti napadnutej odvolaním žalobkyne potvrdil.
57. V prípade úspechu si uplatňuje aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
58. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363
CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383, § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne a žalovaného nie je možné priznať úspech,
keďže rozsudok je vo výroku vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387
ods. 1 CSP).
59. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu I. inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa po odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Po
preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal všetky potrebné dôkazy, vyvodil
z nich správne skutkové zistenia, dôkazy vyhodnotil jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach a
takto zistený skutkový stav aj náležite posúdil podľa relevantných právnych noriem vzťahujúcich sa na
danú vec. Súd dal odpoveď na všetky podstatné otázky, ktoré sa vzťahujú k posúdeniu uplatneného
nároku žalobkyne.
60. Po oboznámení sa s obsahom spisu, ako aj napadnutým rozhodnutím okresného súdu odvolací
súd konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne, rozhodnutie je nielen dostatočne
podrobné a presvedčivé, ale i jasné a zrozumiteľné a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými
relevantnými otázkami a aspektmi, teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení §
220 ods. 2 CSP a je aj v súlade s relevantnou rozhodovacou praxou súdov Slovenskej republiky, ako aj
príslušnou judikatúrou. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil

právo na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť, alebo okolnosť tak ako to namieta žalobkyňa vo svojom odvolaní. Naopak, okresný súd
ich správnym spôsobom posúdil, a v celom rozsahu aj náležite vyhodnotil rešpektujúc formálnu logiku.
Okresný súd sa zaoberal všetkými podstatnými námietkami strán sporu a vo veci rozhodol spravodlivo
a zákonne.
61. Z vyššie uvedených dôvodov považoval odvolací súd za zákonný a správny aj súvisiaci výrok
o trovách konania, pri ktorom rovnako videl výnimočné dôvody spočívajúce v osobe žalobkyne a jej
sociálnom a zdravotnom statuse pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.
62. „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
16.11.2011 sp. zn. 6Cdo 145/2011)
63. Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu SR z
08.06.2006 sp. zn. I.ÚS 188/06).
64. Na doplnenie rozsudku súdu I. inštancie k podstatným odvolacím námietkam sporových strán
odvolací súd uvádza:
65. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1 CSP
písm. f) odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom
rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie v predmetnej sporovej veci. Dokazovanie je
potrebné vnímať ako procesný postup, ktorý smeruje k vytvoreniu skutkových poznatkov potrebných pre
rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý
je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení.
Význam dokazovania možno vzhliadať najmä v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd
ustanoví skutkový stav v prejednávanej veci, a z ktorého potom vychádza, a na ktorý následne aplikuje
konkrétnu právnu normu. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou
z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný predovšetkým aj z hľadiska posúdenia
pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti,
a to obzvlášť v sporom konaní (primerane rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/256/2012).
Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať
povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať
podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní
druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu,
prípadne štádia civilného procesu. Ani táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd
prvej inštancie listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť vykonaných
dôkazov sporovými stranami napadnutá nebola a súd takto samotné listinné dôkazy ani nevyhodnocoval
(nepravdivosť dôkazov) a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel
formálnej logiky.
66. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd
uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7 Cdo 7/2010).

Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má odvolací súd za to, že výklad a aplikácia zákonných
predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade
s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti
tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a
výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd
prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012)
67. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho
právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na
ust. § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné a správne odôvodnenie
písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie
argumenty uplatnené žalobkyňou a žalovaným nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových
alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, pričom iné odvolacie dôvody uplatnené neboli,
nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a v
reakcii na odvolaciu argumentáciu žalobkyne a žalovaného dopĺňa iba nasledovné:
68. Žalobkyňa vo vlastnom odvolaní neprodukuje žiadne podstatné odvolacie dôvody. Obsahom jej
odvolania je vyjadrenie nesúhlasu s rozsudkom súdu I. inštancie. Poukazuje na zdravotný stav a sociálne
dôvody, ako aj na rokovanie s primátorom mesta - štatutárom žalovaného.
69. Pokiaľ sa jedná o kvalifikované odvolanie podané jej právnym zástupcom, k tomuto odvolací súdu
uvádza: Medzi sporovými stranami nebola sporná tá skutočnosť, že k schváleniu nájmu pre žalobkyňu je
potrebné rozhodnutie Mestského zastupiteľstva žalovaného. Keďže k schváleniu nájmu, resp. predĺženiu
nájmu na ďalšie obdobie nedošlo, nie je možné domáhať sa v súdnom konaní nahradenia prejavu
vôle štatutára mesta - primátora žalovaného. Ak je totiž k uzavretiu nájomnej zmluvy potrebný súhlas
mestského zastupiteľstva a tento nebol daný (čo v danom prípade sporné ani nebolo), nebolo by možné,
aby súd tento nedostatok konvalidoval svojim rozhodnutím. Súd nemôže svojim rozhodnutím nahrádzať
súhlas mestského zastupiteľstva s právnym úkonom, nakoľko by tým došlo k obchádzaniu zákonov
upravujúcich kompetencie orgánov samosprávy. Súd by mohol nahradiť prejav vôle len vtedy, ak by
takýto súhlas mestského zastupiteľstva daný bol, avšak k uzavretiu zmluvy by nedošlo z nejakého iného
dôvodu (napr. primátor by nechcel podpísať nájomnú zmluvu, zostal by nečinný a pod.). Nemožno
však neexistenciu pozitívneho rozhodnutia mestského zastupiteľstva nahrádzať rozhodnutím súdu a
takto obchádzať diskrečnú právomoc mestského zastupiteľstva pri nakladaní s majetkom obce. V tomto
smere poukazuje odvolací súd na nález Ústavného súdu SR pod sp.zn. III. ÚS 389/2008 z 01.04.2009
publikovaný v Zbierke nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 29/2009, v ktorom ústavný
súd uviedol: „Majetok obce ako majetok verejnoprávnej korporácie slúžiaci predovšetkým na plnenie
jej úloh daných kompetenciami pri výkone samosprávy, ktoré sa realizujú v prospech jednotlivých
subjektov práva majúcich k územiu obce právne relevantný vzťah, nemožno z hľadiska právneho
režimu nakladania s ním porovnávať s majetkom iných subjektov súkromného práva. Potreba odlišného
právneho režimu je daná snahou usmerniť využívanie majetku obce na plnenie úloh verejnoprávnej
povahy, chrániť majetok obce pred jeho zneužitím a pred nehospodárnym nakladaním a zabezpečiť jeho
čo najefektívnejšie zhodnocovanie a zveľadovanie, a tým v čo najväčšej možnej miere zabrániť situácii
charakterizovanej neschopnosťou obce plniť svoje verejnoprávne funkcie riadne a včas v dôsledku
nedostatočnej majetkovej základne. Vychádzajúc z uvedených záverov ústavný súd vyvodzuje, že
ust. § 9 ods. 2 písm. b) a c) zákona Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí
v znení neskorších predpisov je potrebné vykladať zužujúco, čo sa týka oprávnenia starostu obce
uskutočňovať právne úkony vo veciach hnuteľného majetku obce, alebo aj majetkových práv v prípade,
ak toto nakladanie nie je obmedzené zákonom, alebo samotnou obcou prostredníctvom záväzného aktu
obecného zastupiteľstva. V tomto kontexte je zároveň potrebné pristúpiť k extenzívnemu výkladu ust.
§ 11 ods. 4 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov, ktoré priznáva obecnému zastupiteľstvu právo schvaľovať najdôležitejšie úkony
týkajúce sa majetku obce, inými slovami, samotná skutočnosť neschválenia zásad hospodárenia a
nakladania s majetkom obce obecným zastupiteľstvom mu uvedené právo neodníma. Opačný prístup k
výkladu týchto zákonných ustanovení narúša koncepciu zákonodarcu zameranú na ochranu majetkovej
základne obce slúžiacej prioritne na plnenie verejných úloh obce a zároveň nerešpektuje požiadavku

ústavnej komformity výkladu zákona (čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 65 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Aj z citovaného nálezu ústavného súdu vyplýva, že k výkladu kompetencií obecného zastupiteľstva je
potrebné pristupovať extenzívne, pokiaľ ide o nakladanie aj s nehnuteľnosťami vo vlastníctve majetku
obce, aj schvaľovanie dôležitých právnych úkonov, ako napr. nájom obecných bytov podlieha schváleniu
obecným zastupiteľstvom.
70. V tomto smere odvolací súd poukazuje mutandis aj na aktuálnu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho
súdu SR, napr. na uznesenie pod sp.zn. 1Cdo/136/2023 zo dňa 09.07.2025.
71. Odvolací súd poukazuje ďalej aj na judikát publikovaný pod č. R 90/2018 v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, a to rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pod sp.zn. 1Obo/1/2015 zo dňa 17.02.2016, ktorého právna veta znie: „Ak je rozhodovanie
o nakladaní s majetkom obce rozdelené medzi orgány samosprávy obce, t.j. medzi starostu a obecné
zastupiteľstvo, pre platnosť právneho úkonu obce sa vyžaduje súlad medzi vôľou obce, ktorú vytvára
obecné zastupiteľstvo a vyjadruje vo svojom uznesení a prejavom vôle obce navonok starostom, ako aj
štatutárnym orgánom. II. Obecné zastupiteľstvo má právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa
majetku obce a kontrolovať hospodárenie s ním aj v prípade, ak neboli schválené zásady hospodárenia
a nakladania s majetkom obce.
72. Odvolací súd sa preto stotožňuje s právnym posúdením veci súdom I. inštancie v tom, že žaloba
bola v tomto smere podaná predčasne, resp. nedôvodne, keďže došlo k uplynutiu nájomnej zmluvy
medzi stranami sporu, ktorá bola ukončená uplynutím nájmu dňa 31.10.2023. Táto nájomná zmluva
nebola predĺžená a následné žiadosti zo dňa 05.02.2024, ktoré doručila do podateľne žalovaného a zo
dňa 04.03.2024 by sa týkali posudzovania nového nájomného vzťahu, keďže predchádzajúci nájomný
vzťah bol ukončený bez jeho predĺženia. Keďže štatutár žalovaného nepredložil túto následnú žiadosť
na rokovanie mestského zastupiteľstva, odvolací súd uvádza, že nedošlo ani k rozhodovaniu mestského
zastupiteľstva o nakladaní s vlastným majetkom (dispozíciou s nájomnými bytmi).
73. K odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa nesprávnej aplikácie ust. § 257 vo vzťahu k trovám
konania odvolací súd uvádza, že rovnako sa s touto odvolacou námietkou nestotožnil. Aplikácia § 257
v predmetnej veci je aj podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná a správna. Súd I. inštancie prihliadol
na zdravotný a sociálny status žalobkyne, povahu sporového konania ňou vyvolaného, súvisiacou s
realizáciou jej základného práva na bývanie, hoci v konaní nebola úspešná, aj podľa názoru odvolacieho
súdu sú dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 v danom prípade dané. Aj odvolací súd
videl dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 vo vzťahu k trovám prvoinštančného konania
v tom, že žalobkyňa má vážne zdravotné problémy, je osobou zdravotne ťažko postihnutou, s mierou
funkčnej poruchy 70 % a nevlastní žiadnu inú nehnuteľnosť, ani žiadny významný majetok, v súdnom
konaní si uplatnila nárok súvisiaci so zabezpečením jej základných životných potrieb- bývaním.
74. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, odvolací súd postupoval v zmysle ust. § 255 ods. 2 Civilného
sporového poriadku, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Keďže v posudzovanej právnej veci neboli so svojim odvolaním úspešní ani žalobkyňa, ani žalovaný, ich
miera úspechu v predmetnej veci je možné vyjadriť pomerom ku 50 : 50, preto odvolací súd rozhodol,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.
75. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie dôvody, odvolací súd nezistil ich dôvodnosť.
76. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu I. inštancie, vrátane jeho výroku o
trovách konania vecne správne, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
77. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).