Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11To/12/2026 z 23. 4. 2026 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 23. apríla 2026, sp. zn. 11To/12/2026, ECLI:SK:KSPO:2026:8724011283.3 Krajský súd Prešov | 11To/12/2026 | ECLI:SK:KSPO:2026:8724011283.3 | 2026-04-23 | Rozsudok Oblasť práva: Trestné právo – Život a zdravie Citované ustanovenia: TZ, § 158 TZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e38268de-c5ed-4eb2-9084-71a431ea0fd7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8724011283.3 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Prešov 11To/12/2026 8724011283 23. 04. 2026 JUDr. Vladimír Monok ECLI:SK:KSPO:2026:8724011283.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr. Gabriely Dubovej, PhD. a JUDr. Petra Tobiaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 23.4.2026, v trestnej veci proti obžalovanej A. B. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 3T/93/2024 zo dňa 06.11.2025 takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. d), e), ods. 2 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste. Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku obžalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. D. E., D. XX/XXX, F. C., ukladá: Podľa § 158 Tr. zákona v spojení s § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona peňažný trest vo výmere 1.000,(tisíc) eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, stanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) mesiacov. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel v trvaní 1 (jedného) roka. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom bola obž. A. B. uznaná za vinnú z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona v znení účinnom od 6.8.2024 na tom skutkovom základe, že - dňa 13.11.2023 v čase o 18:23 hod. viedla osobné motorové vozidlo Honda Civie s evidenčným číslom C. po ceste 1/18 v smere od mesta G. na mesto D., kde z priebežného jazdného pruhu prešla do ľavého - odbočovacieho jazdného pruhu v smere na cestu 111/3082, pričom v križovatke cesty 1/18 a cesty 111/3082 s osadeným dopravným svetelným signalizačným zaradením, na ktorom svietil signál s prerušovaným svetlom žltej farby sa dostatočne nevenovala vedeniu a prevádzke motorového vozidla a začala odbočovať vľavo v smere z cesty 1/18 na cestu 111/3082, kde nedala prednosť v jazde motorovému vozidlu Škoda Rapid, evidenčné číslo G. XXX H., ktoré viedla vodička C. C. po ceste X/ XX označenej zvislým dopravným značeným „XXX -I. J.“ v smere od mesta D. na mesto G., pričom došlo k nárazu ľavej prednej časti vozidla Honda Civie, evidenčné číslo C. XXX K. do ľavej prednej časti osobného motorového vozidla Škoda Rapid s evidenčným číslom G. XXX H., pričom C. C., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, okres G., spôsobila otras mozgu 1. stupňa, pomliaždenie hlavy s podkožným hematómom v čelovo spánkovej oblasti vľavo, tržnú ranu ľavého viečka, pomliaždenie palca ľavej ruky, zlomeninu muskulámeho výbežku sánky vpravo bez posunu úlomkov s dobou liečenia, práceneschopnosťou a obmedzením na obvyklom spôsobe života od 14.11.2023 do 14.12.2023 a A. C., narodenému XX.XX.XXXX, trvalé bytom I., C. XXX, okres G., spôsobila podvrtnutie krčnej chrbtice ľahkého stupňa, pomliaždenie ľavého kolena s dobou liečenia 2-3 dni, počas ktorých nebol práceneschopný ani obmedzený na obvyklom spôsobe života, kde spoločnosti D. D. D., F. L. G., IČO:XXXXXXXX, so sídlom G., I. XXX/XX, okres G. bola spôsobená škoda na osobnom motorovom vozidle továrenskej značky Škoda Rapid, evidenčné číslo G. XXX H., vo výške 6.000,00 eur, pričom ako vodička porušila ustanovenie § 19 odsek 4 s poukazom na § 137 odsek 2 písmeno j/ zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Za to jej bol uložený podľa § 158 Tr. zákona za použitia § 38 ods. 2 a § 56 ods. 2 Tr. zákona peňažný trest vo výške 1.300,- eur, a pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol úmyselne zmarený, jej bol podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona uložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiace. Zároveň podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku boli poškodení: E. L. G., M., pobočka G., C. X, XXX XX G., IČO: XX XXX XXX, D. G., pobočka G., N. X. O. P. XXXX/XX, XXX XX G., IČO: XX XXX XXX, a H. L. G., M., so sídlom J. X, XXX XX Q., IČO: XX XXX XXX, s uplatneným nárokom na náhradu škody odkázaní na civilný proces. Proti tomuto rozsudku, proti jeho výroku o treste v neprospech obžalovanej, ihneď po jeho vyhlásení podal prokurátor odvolanie, ktoré následne aj bližšie písomne odôvodnil. Po zrekapitulovaní výrokov napadnutého rozsudku a jeho dôvodov prokurátor v písomnom odôvodnení uviedol, že sa s napadnutým rozsudkom čo do výroku o treste nestotožňuje a považuje ho za nezákonný. Pokiaľ súd argumentuje neuloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá neúmerným skomplikovaním života obžalovanej, odvolateľ považuje za potrebné uviesť, že aj napriek novele Trestného zákona a zneniu ustanovenia § 33a Trestného zákona, trest nemá byť odmenou pre páchateľa a je pochopiteľné, že uloženým trestom dôjde k určitému skomplikovaniu života odsúdeného. Pokiaľ ide o argumentáciu dopravnou situáciou v okrese C., vo vzťahu k tejto jednak nebolo vykonané dokazovanie, no okrem toho odvolateľ poukazuje na skutočnosť, že nie všetci z 2200 obyvateľov mesta, v ktorom býva obžalovaná, disponujú vodičským oprávnením. Neukladanie trestu zákazu činnosti nemožno predsa odôvodňovať tým, že doprava odsúdeného do zamestnania verejnou dopravou by bola komplikovanejšia ako doprava vlastným motorovým vozidlom. Pokiaľ súd argumentuje tým, že sa obžalovaná stará o svoju matku, tak podľa odvolateľa nebolo preukázané (a v tomto smere ani vykonané dokazovanie), že by obžalovaná bola opatrovateľkou, resp. vykonávala neustálu opateru svojej matky. V danej súvislosti súd nezisťoval, či neexistujú ďalšie osoby, napr. príbuzní s vodičským oprávnením, ktorí by mohli jej matku v prípade potreby dopraviť k lekárovi. Rovnako tak podľa neho nebol zisťovaný ani zdravotný stav matky obžalovanej, či si tento naozaj vyžaduje pravidelné návštevy lekára a pod. Odvolateľ má za to, že pokiaľ ide o samotné okolnosti trestného činu a jeho následok, tieto nemožno zľahčovať. Je pravdou, že k dopravnej nehode došlo 13.11. o 18:23 h., teda za tmy. Podľa § 2 ods. 2 písm. ab) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „ZoCP“) sa na účely daného zákona rozumie zníženou viditeľnosťou viditeľnosť, pri ktorej sa účastníci cestnej premávky dostatočne zreteľne navzájom nevidia, ani keď nevidia predmety na ceste, najmä od súmraku do svitania, za hmly, sneženia, dažďa a v tuneli. V čase nehody neboli prítomné žiadne poveternostné podmienky, ktoré by zhoršovali viditeľnosť, čo preukazuje zápisnica z obhliadky miesta dopravnej nehody, okrem toho, že bola tma, čo je bežný jav neprekážajúci cestnej premávke vozidiel. Účastníci cestnej premávky v takom prípade v zmysle zákona používajú svetlomety, teda sa navzájom vidia (v danom prípade bolo zreteľne vidieť aj dopravné značenie, navyše svetelná signalizácia upozorňovala na križovatku), inak by bola jazda od súmraku do svitania zakázaná. Podľa prokurátora jednoznačne nebola v mieste dopravnej nehody tak zlá viditeľnosť, ako uvádza obhajoba. V prípade prijatia danej argumentácie (čo vzhľadom na vykonané dokazovanie nie je podľa neho možné) bola obžalovaná povinná viesť vozidlo opatrnejšie a venovať zvýšenú pozornosť situácii v cestnej premávke. Vykonaným dokazovaním však podľa odvolateľa bolo jasne, nad akékoľvek pochybnosti, preukázané, že obžalovaná mohla v dostatočnom predstihu vidieť oproti idúce vozidlo, ktoré malo rozsvietené svetlomety. V danej súvislosti súd nijako neprihliadol na výpoveď poškodenej C. C. zo dňa 28.08.2024 (vykonanej po vznesení obvinenia, pričom o termíne a mieste úkonu bola obvinená upovedomená), kde svedkyňa uviedla, že z komunikácie s obvinenou počas hospitalizácie v nemocnici zistila, že príčinou nehody bola „únava druhej vodičky a že zaspala za volantom“. Uvedené u odvolateľa evokuje aj porušenie povinnosti vodiča - obžalovanej podľa § 4 ods. 2 písm. f) ZoCP. Prokurátor je presvedčený, že nemožno preto komentovať konanie obžalovanej tým, že si vozidlo poškodenej jednoducho nevšimla a išlo o prípad prostého prehliadnutia protiidúceho vozidla pri odbočovaní, čo pôsobí značne zľahčujúco a nedôstojne k tomu, ako trestný čin zasiahol poškodenú C. C.. Pokiaľ ide o samotné okolnosti dopravnej nehody, prokurátor nesúhlasí s prihliadaním na to, že obžalovaná viedla počas odbočovacieho manévru vozidlo nie neprimeranou rýchlosťou, ako na okolnosť, ktorá má byť v prospech obžalovanej (navyše pokiaľ súd poukazuje na to, že obžalovaná viedla vozidlo rýchlosťou 16 km/h, tak túto rýchlosť zistil znalec tesne pred zrážkou asi 0,3 s, pričom v čase 3 s pred zrážkou bola rýchlosť vozidla obžalovanej 56 km/h, preto môže konštatovanie o rýchlosti 16 km/h vyznieť tak, že obžalovaná vlastne takouto rýchlosťou išla už od Popradu). Vedenie vozidla počas odbočovacieho manévru nie neprimeranou rýchlosťou nemožno podľa prokurátora považovať za poľahčujúcu okolnosť v prospech páchateľa, pretože pri odbočovaní v danom úseku ani nie je možné ísť neprimeranou rýchlosťou. Na druhej strane súd neprihliadol na to, že aj poškodená viedla vozidlo nižšou rýchlosťou, ako je v danom úseku povolená, pričom ak by viedla vozidlo maximálnou povolenou rýchlosťou v danom úseku, následok by bol bezpochyby závažnejší. Pokiaľ ide o následok trestného činu, tento taktiež podľa odvolateľa nemožno zľahčovať. Okrem popísaných zranení, ktoré utrpela poškodená C. C. v zmysle znaleckého posudku, podľa prokurátora súd neprihliadal na jej výpoveď z 28.08.2024, kde uviedla, že: „Ostala som v nemocnici 4 dni. Po štyroch dňoch ma prepustili domov do domáceho liečenia. Jeden deň som bola doma a išla som na pohotovosť na očné, lebo som mala dvojité videnie. Potom som absolvovala vyšetrenia a kontroly na očnom, neurológii. Mala som bolesti ucha, myslela som si, že je to od toho nárazu. Robili mi aj CT. Potom som chodila po lekároch, bola som aj v C. na stomatologickej klinike, kde zistili, že mám zlomenú sánku vpravo. Tam mi predpísali aj dlahu na noc, aby som nezatínala zuby. Kvôli zlomenej sánke som absolvovala rehabilitácie a tiež aj kvôli chrbtici som chodila na rehabilitácie do D. D.. Na PN som bola mesiac od 14.11.2023 do 14.12.2023. Liečim sa odo dňa dopravnej nehody do dnešného dňa, do práce chodím, ale mávam bolesti, ktoré sa dajú zvládnuť. Obmedzovaná na obvyklom spôsobe života som bola určite 30 dní počas PN a to takým spôsobom, že som mala bolesti zubov smerom k uchu, lícnej kosti. Tieto bolesti trvali a boli tlmené liekmi. Nemohla som hýbať sánkou, nemohla som otvárať ústa a jedla som iba tekutú stravu. Dodnes užívam bežné lieky od bolesti.“ Odvolateľ má za to, že súd mal prihliadnuť aj na výpoveď samotnej poškodenej a nie len na znalecký posudok z odvetvia chirurgia a traumatológia, ktorý je len jedným z dôkazov. V danom prípade došlo k ublíženiu na zdraví podľa § 123 ods. 2 Tr. zákona, čo ani nie je predmetom odvolania s poukazom na prijaté vyhlásenie o vine, avšak odvolateľ je toho názoru, že je potrebné zdôrazniť, že v danom prípade nešlo o ublíženie na zdraví hraničiace s obyčajnou ujmou na zdraví, ako to možno dedukovať z odôvodnenia napadnutého rozsudku, preto má za to, že aj keď ide o prečin, jeho závažnosť určite nebola nepatrná. V súvislosti s následkom trestného činu odvolateľ poukazuje na skutočnosť, že poškodená na hlavnom pojednávaní uvádzala, že ukončila práceneschopnosť skôr, aby nepriťažila obžalovanej a tiež, že od nehody pociťuje bolesti doposiaľ, čo však súd nepojal do zápisnice, no na druhej strane poukázal na to, že obžalovaná sa na hlavnom pojednávaní osobne ospravedlnila zranenej poškodenej. Uvedené ospravedlnenie sa v kontexte pojednávania a štádia trestného konania javí prokurátorovi ako účelové a neúprimné, čo konštatovala aj poškodená. Ľútosť páchateľa nad spáchanou trestnou činnosťou musí byť úprimná, nestačí len formálny prejav. Vo vzťahu k uloženému trestu odvolateľ považuje za potrebné uviesť, že samostatný peňažný trest, s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, absolútne nezodpovedá ustanoveniu § 34 ods. 1 Tr. zákona. Podľa § 34 ods. 1 Tr. zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Vyššie uvedené ustanovenie predstavuje okrem iného aj prvok generálnej prevencie, ktorý bol v danom prípade uložením len peňažného trestu popretý, najmä ak prihliadneme na to, že podľa § 34 ods. 4 štvrtá veta Tr. zákona, podľa ktorej pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu. V danej súvislosti prokurátor považuje za potrebné zamyslieť sa nad tým, ako uložený peňažný trest za spôsobený následok vnímajú poškodení, najmä C. C., keď pri dopravných nehodách majúcich znaky priestupkov ukladajú dopravné inšpektoráty bežne sankcie zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel. Argumentácia ustanovením § 33a ods. 1 Tr. zákona podľa jeho názoru pri treste zákazu činnosti viesť motorové vozidlá neobstojí. Nie je totiž zrejmé, akým spôsobom by dočasné odňatie vodičského preukazu obžalovanej bolo kruté, resp. by znížilo jej ľudskú dôstojnosť. Má za to, že vodičské oprávnenie nie je atribútom ľudskej dôstojnosti. Podľa § 61 ods. 1 Tr. zákona trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému po dobu výkonu tohto trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo funkcie alebo takej činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis. Trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel patrí k najúčinnejším prostriedkom ochrany bezpečnosti cestnej premávky z hľadiska účelu trestu podľa § 34 Tr. zákona, ktorým je ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, zabránenie odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a priviesť ho k tomu, aby viedol riadny život, pričom uložený trest má správne výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti (rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/43/2016). V danom prípade nešlo o prvé porušenie pravidiel cestnej premávky, ale obžalovaná má v evidenčnej karte vodiča evidované dva priestupky spočívajúce v prekročení najvyššej dovolenej rýchlosti. Uvedený druh trestu je podľa odvolateľa v danej veci dôvodný aj spôsobom spáchania trestného činu, a to porušením jednej z najdôležitejších povinností vodiča, a to povinnosti vodiča odbočujúceho vľavo dať prednosť vjazde protiidúcim vozidlám podľa § 19 ods. 4 ZoCP. Následky porušenia tejto povinnosti bývajú často fatálne (z ktorého dôvodu ide o porušenie dôležitej povinnosti aj v zmysle rozhodnutí R 11/1964 a R 31/1966), a to aj v mieste predmetnej dopravnej nehody, kde ide navyše o nehodový úsek. Porušenie danej povinnosti vodiča je považované za závažné porušenie pravidiel cestnej premávky aj podľa § 137 ods. 2 písm. j) ZoCP. V danom prípade nedošlo k ťažším následkom na zdraví poškodených len zhodou okolností, najmä tým, že poškodená viedla vozidlo nižšou rýchlosťou. Odvolateľ má za to, že zo strany obžalovanej nedošlo k žiadnemu konaniu smerujúcemu k zníženiu následku, pretože obžalovaná ako vodička v zmysle výpovede poškodenej C. C. a tiež v zmysle znaleckého posudku znalca R. C. v podstate plynule prešla do jazdného pruhu protiidúceho vozidla, na kolíznu situáciu, ktorú spôsobila, žiadnym spôsobom nereagovala (znalec síce uvádza, že je technicky prijateľné, že v čase 1,9 s pred zrážkou začala obžalovaná reagovať na vzniknutú situáciu, no zároveň konštatuje, že jej vozidlo nezanechalo pred zrážkou na vozovke žiadne stopy, t. j. ani brzdné), teda nebrzdila (rýchlosť síce znižovala, avšak nenáhle a len z dôvodu odbočovania) a ani nemenila smer jazdy s cieľom vyhnúť sa protiidúcemu vozidlu. Ďalej sa prokurátor nestotožňuje so zohľadnením doby od spáchania trestného činu ako dôvodu pre neuloženie trestu zákazu činnosti. V predmetnej trestnej veci bol skutok spáchaný dňa 13.11.2023, pričom obžaloba bola podaná na Okresnom súde Poprad dňa 20.11.2024, teda rok po spáchaní trestného činu, čo nemožno považovať za neprimerane dlhú dobu odôvodňujúcu neuloženie trestu zákazu činnosti. Trestný rozkaz bol vydaný dňa 23.12.2024, pričom hlavné pojednávanie sa konalo dňa 06.11.2025. Má za to, že v konaní orgánov činných v trestnom konaní nedošlo k prieťahom, ktoré by si vyžadovali zásadné zmiernenie trestu v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva. V danej súvislosti nepovažuje za dôvodné odkazovať na to, že policajti na mieste nehody nevyužili oprávnenie podľa § 70 ods. 1 písm. a) ZoCP, keďže konanie policajta nemá a ani nemôže mať vplyv na ukladanie trestu, čo je výsostné právo súdu. Na základe uvedeného má odvolateľ za to, že v danom prípade nie sú prítomné také okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa, ktoré by odôvodňovali neuloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá a uloženie samostatného peňažného trestu. Práve naopak, spôsob spáchania činu a následok - dopravná nehoda zavinená hrubou nedbanlivosťou obžalovanej závažným porušením pravidiel cestnej premávky v nehodovom úseku s následkom ublíženia na zdraví u vodiča protiidúceho vozidla a ujmy na zdraví u jeho spolujazdca sú takými okolnosťami, ktoré podľa neho odôvodňujú uloženie aj trestu zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel. Záverom prokurátor poukázal aj na skutočnosť, že v trestnom rozkaze z 23.12.2024 súd uložil aj trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel na 12 mesiacov, pričom v priebehu ďalšieho konania nevysvitli z dôkazov žiadne také skutočnosti, ktoré by mali za následok tak zásadnú zmenu uloženého trestu. Vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že súdom uloženým trestom nie je možné dosiahnuť jeho účel a tento predovšetkým nesplní prvky individuálnej a generálnej prevencie. S poukazom na vyššie uvedené preto navrhol, aby Krajský súd v Prešove ako odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 3T/93/2024 zo dňa 06.11.2025 vo výroku o treste a v súlade s ustanovením § 322 ods. 3 Tr. poriadku vo veci sám rozhodol tak, že obžalovanej A. B. uloží aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona. K odvolaniu prokurátora sa v rozsiahlom podaní s prílohami na 133 listoch vyjadrila obžalovaná prostredníctvom svojho zvoleného obhajcu. Uviedla, že sa s odvolaním prokurátora podaným voči výroku o treste nestotožňuje a považuje ho za účelové a vychádzajúce z nesprávnej aplikácie zákona, pričom je čisto formalistické. Napadnutý rozsudok považuje za správny, zákonný a spravodlivý. Jeho odôvodnenie je podľa nej presvedčivé a vychádza z riadneho posúdenia skutkového stavu pri správnej aplikácii zákonných noriem ohľadom ukladania trestov a reflektuje všetky zásady a princípy trestného práva a ukladania trestov. Poukázala pritom na odôvodnenie napadnutého rozsudku. K argumentácii prokurátora, že trest uložený súdom nemá byť odmenou pre páchateľa a je pochopiteľné, že taký uloženým trestom dôjde k určitému skomplikovaniu života odsúdeného, obžalovaná cituje ustanovenia § 33a ods. 1, 2, 3 a § 34 ods. 3, 6 Tr. poriadku (zjavne Tr. zákona - poznámka súdu). Podľa nej súd môže aj mimoriadne znížiť trest či upustiť od potrestania a podobne, čo by v tomto prípade považovala tiež za vhodné a nie je neobvyklé. Trest nemá byť drakonický, ale má ísť o trest primeraný a to taký, že ak postačí uloženie sankcie postihujúcej páchateľa menej citeľne, nesmie byť páchateľovi uložená sankcia, ktorá ho postihuje citeľnejšie. Predstava, že vodič, ktorému sa zakáže riadiť vozidlo, sa stane lepším vodičom len preto, lebo rok či 2 roky nešoféroval, jej nepríde rozumná a ani správna. Pri treste zákazu činnosti do dvoch rokov vykoná po tomto čase osoba iba preskúšanie a vodičský preukaz má späť, hoci 2 roky neriadila vozidlo a jej vodičská prax po takejto prestávke je naozaj otázna. Je toho názoru, že pokiaľ niekto v dôsledku nedbanlivosti, nepozornosti alebo slabej zručnosti spôsobil dopravnú nehodu, mal by mu byť skôr uložený iný trest alebo povinnosť spočívajúca v príkaze podrobiť sa napríklad v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve či povinných jazdách za účasti inštruktora. Má zato, že rozsudkom uložený trest spĺňa test proporcionality, konkrétne jeho subjekt vhodnosti a nevyhnutnosti. Jeho negatívne dôsledky na ňu, jej rodinu, blízkych, spoločnosť aj štátny rozpočet mnohonásobne presahujú pozitíva stelesnené v presadení celého verejného záujmu sledovaného právnou úpravou podľa názoru prokurátora. Už len z tohto dôvodu považuje uložený trest z hľadiska jeho druhu a výmery za úplne primeraný a ústavne súladný, konformný. Represívne opatrenia, ktoré umožňuje vnútroštátna právna úprava, nemôžu ísť nad rámec toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných touto právnou úpravou. Prísnosť sankcií musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré ju postihujú, a to najmä zabezpečením skutočne odstrašujúceho účinku, pričom nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie uvedeného cieľa. Pokiaľ prokurátor k argumentácii súdu súvisiacej s tým, že uloženie trestu zákazu činnosti by obžalovanej skomplikovalo bežný život v oblasti aktuálnej dopravnej situácie v oblasti obce, v ktorej obžalovaná býva a cestou do mesta, v ktorom pracuje, že v tomto ohľade nebolo súdom vykonané dokazovanie a že nie všetci bývajúci v obci D. D. E. disponujú vodičským oprávnením, obžalovaná uvádza, že v trestnom konaní nie je potrebné dokazovať notoriety a skutočnosti chronicky známe a to, že v meste G. je už vyše 8 mesiacov kvôli výstavbe železničného mosta uzatvorená najfrekventovanejšia jediná príjazdová komunikácia od C. teda i zo D. D. E.. Trvá na tom, že v danom regióne za súčasného stavu Slovenskej republiky vodičský preukaz znamená jeden zo základných predpokladov na získanie a udržanie si zamestnania či povolania, respektíve podnikania. Pokiaľ prokurátor uvádza, že nebolo preukázané, aby obžalovaná bola opatrovateľkou, respektíve vykonávala neustálu opateru svojej matky, v akom zdravotnom stave sa matka obžalovanej nachádza a že nebolo preukázané, či neexistujú iné plnoleté osoby schopné starať sa o ňu -dopraviť ju k lekárovi, tak obžalovaná uvádza, že ani netvrdila, že je formálnou opatrovateľkou svojej matky, no v takom veku už každý človek trpí zdravotnými problémami, a pri veku 77 rokov zdravotný stav ani nie je nutné dokazovať, pretože priemerný vek žien pri úmrtí v okrese C. predstavoval v roku 2024 vek niečo cez 72 rokov. Matka má problémy s obstaraním si vecí okolo seba, nakupovaním, upratovaním a chodením k lekárom aj bez toho, aby vo veku 77 rokov mala nejaké pridružené ochorenia, ktoré by jej znemožňovali sa o seba postarať. Obžalovaná s ňou býva a stará sa o ňu. Ak by prišla o vodičský preukaz s následkom straty práce či zásadného sťaženia jej vykonávania, tak by plnenie zákonnej vyživovacej povinnosti bolo výrazným spôsobom obmedzené, ak nie vylúčené, a to podľa nej nie je zámerom trestu. Okrem nej s matkou v rodinnom dome nebýva už nikto a preto je starostlivosť o matku či o jej bývanie, dom a záhradu na nej. Má síce dvoch súrodencov, z ktorých brat býva v S. v Českej republike a sestra býva v G. a je učiteľkou. Podľa obžalovanej jej súrodenci nemôžu matke zabezpečiť dennú starostlivosť. Ona dohliada na matku, ktorá stráca orientáciu a pamäť a je potrebné ju kontrolovať. Podľa prokurátora v čase nehody neboli prítomné také poveternostné podmienky, ktoré by zhoršovali viditeľnosť, okrem toho, že bola tma, čo je bežný jav neprekážajúci cestnej premávke vozidiel a že súd mal prihliadnuť aj na výpoveď poškodenej, podľa ktorej mala jej obžalovaná v nemocnici povedať, že zaspala za volantom. Toto tvrdenie prokurátora podľa obžalovanej je v rozpore s ustanovením § 2 ods. 2 písm. ab zákona o cestnej premávke, pretože v čase nehody bola riadna tma a bol čas od súmraku do svitania, čo zodpovedá definícii zákona o zníženej viditeľnosti. Zlá viditeľnosť patrí medzi najrizikovejšie situácie v premávke, pričom tma skracuje reakčný čas a zvyšuje riziko nehody. Mení tiež spôsob, akým vodič vníma cestu a ostatných účastníkov premávky, vzdialenosti sa skresľujú, prekážky sa objavujú neskôr, reakčný čas sa predlžuje. V noci je ťažšie odhadnúť vzdialenosť a rýchlosť vozidla pred sebou v oboch smeroch, takže je treba viac času na reakciu. V predmetnom prípade je podľa obžalovanej zrejmé, že si po celodennej smene v obchodnom dome OBI osvetlenom trvale silným umelým osvetlením priamo tesne pred nehodou sadla do auta a tým autom zaparkovaným vedľa obchodného domu išla domov, pričom tento časový úsek mohol trvať cca 3 minúty, jej pracovisko je od miesta nehody z dielne cca 600 až 700 metrov, a tak jej oči sa vôbec nestihli prispôsobiť tme a toto malo ovplyvniť jej vizuálne a reakčné schopnosti, odhad rýchlosti a vzdialenosti protiidúceho vozidla v tme, a teda nie to, čo tvrdí prokurátor, že vraj zaspala. Zdôraznila, že vo výpovedi 28.08.2024 poškodená neuviedla, aby jej obžalovaná priamo povedala, že zaspala za volantom. Uviedla len, že si myslí podľa komunikácie s obžalovanou, že príčinou bola únava obžalovanej a že zaspala za volantom. To sú len domnienky poškodenej. Okrem toho súd postupoval správne, ak v zmysle § 257 ods. 8 Tr. poriadku rozhodol, že dokazovanie v rozsahu v akom sa obžalovaná priznala, sa nevykoná. Nesúhlasí ani s tým tvrdením prokurátora, že jej ospravedlnenie adresované poškodenej priamo na hlavnom pojednávaní nebolo úprimné a že to mala konštatovať aj poškodená. Ona niečo také na hlavnom pojednávaní nezachytila. Ospravedlnila sa poškodenej aj v nemocnici, keď ležali na tej istej izbe. Pokiaľ prokurátor tvrdí, že u obžalovanej nešlo o prvé porušenie pravidiel cestnej premávky, lebo má v evidenčnej karte vodiča evidované 2 priestupky spočívajúce v prekročení najvyššej dovolenej rýchlosti, tak obžalovaná poukazuje na to, že išlo o priestupky z roku 2015, ktoré boli vyriešené v blokovom konaní pokutou 20,- eur a 40,- eur. Nešlo teda o nijako závažné priestupky a ani o významné prekročenie povolenej rýchlosti. Naviac, dôvodom predmetnej nehody nebola neprimeraná rýchlosť, keď v čase nehody išlo jej vozidlo rýchlosťou iba 16 kilometrov za hodinu. Tvrdí, že záznamy o priestupkoch sú už dávno zahladené a že štátny orgán, ktorý poskytol o nich informáciu, konal v rozpore so zákonom, a tak ide o nezákonný dôkaz. Za dôvodné nepovažuje ani námietky prokurátora, podľa ktorých svojím konaním porušila jednu z najdôležitejších povinností vodiča, a to povinnosti vodiča odbočujúceho vľavo dať prednosť v jazde protiidúcemu vozidlu a že pred nehodou nebrzdila. Tvrdí, že ak jej vozidlo nezanechalo brzdné stopy, tak je to úplne normálne, ak nebrzdilo náhle, ale postupne tak, ako to uviedol znalec v znaleckom posudku. Prispôsobovala rýchlosť vozidla manévru, ktorý mala v pláne urobiť (odbočiť doľava), no jazdu protiidúceho vozidla nevyhodnotila v tme správne (jeho vzdialenosť a rýchlosť jeho približovania). Podľa jej názoru výrok o treste, ktorým by jej bol uložený aj trest zákazu činnosti, za daných okolností prípadu by bol trestom nespravodlivým a aj v rozpore s ustálenou súdnou praxou, na ktorú už obhajca poukázal v konaní pred Okresným súdom Poprad vo svojej záverečnej reči. Dva tresty na ochranu spoločnosti či jej nápravu nie sú potrebné a za zistených okolností by bol trest zákazu činnosti kontraproduktívny, keď ani dopravná polícia na mieste a ani neskôr jej nezadržali vodičský preukaz. Poukázala tiež na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré v obdobných prípadoch vo veciach dopravy trest zákazu činnosti neuložili. Nevidí preto dôvod, aby jej bol za podobných okolností uložený trest zákazu činnosti. To by bolo podľa nej v rozpore so zásadou právnej istoty. Namieta tiež, že predmetné konanie trvá už neprimerane dlho, pretože od skutku už uplynulo vyše 30 mesiacov, čo ju stresuje a spôsobuje neistotu. Tvrdí, že dĺžka konania presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach a tiež odôvodňuje použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby odvolací súd podľa § 319 Tr. poriadku odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol. Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie prokurátora je dôvodné. Obžalovaná A. B. na hlavnom pojednávaní dňa 6.11.2025 urobila vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku o tom, že je vinná zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, je jej veľmi ľúto, čo sa stalo a aké problémy má poškodená C. a tejto sa ospravedlňuje. Po tom, čo obžalovaná aj kladne odpovedala na otázky uvedené v ustanovení § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Tr. poriadku, okresný súd podľa § 257 ods. 7, 8 Tr. poriadku prijal jej vyhlásenie a vykonal len dôkazy súvisiace s výrokom o treste a o náhrade škody. V súvislosti s uvedeným je potrebné prvostupňovému súdu vytknúť, že napriek tomu, že prijal vyhlásenie o vine obžalovanej vo vzťahu k právnej kvalifikácii podľa Trestného zákona účinného do 5.8.2024, tak následne, bez predošlého upozornenia o zmene právneho posúdenia, uznal obžalovanú za vinnú podľa Trestného zákona účinného od 6.8.2024. Postupoval tak s odôvodnením, že Trestný zákon v znení účinnom od 6.8.2024 je pre obžalovanú priaznivejší, pričom poukazoval na absenciu ustanovení § 38 ods. 3, ods. 4 Tr. zákona účinného do 5.8.2024, menšiu citeľnosť trestnej sankcie v zmysle § 33a ods. 3 Tr. zákona, navýšenie hornej hranice trestnej sadzby v § 50 ods. 1 a § 51 ods. 1 a úpravu mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 5 Tr. zákona. Prvostupňový súd si však neuvedomil, že žiadna zmena týchto ustanovení nie je priaznivejšia v trestnej veci obžalovanej, ale naopak, že prevaha poľahčujúcich okolností podľa § 38 ods. 3 Tr. zákona v znení účinnom do 5.8.2024 pre obžalovanú by v jej konkrétnej veci znamenala zníženie hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu, a to tak k trestnej sadzbe trestu odňatia slobody, ako aj k peňažnému trestu či trestu zákazu činnosti. Je tak možné konštatovať, že z hľadiska § 2 ods. 1 Tr. zákona mal prvostupňový súd trestnosť činu posudzovať a trest uložiť podľa Trestného zákona účinného do 5.8.2024. Výrok o vine obžalovanou ani prokurátorom však napadnutý nebol a je teda právoplatný. Preto odvolací súd nemal oprávnenie uvedenú chybu napraviť a pri ukladaní trestu bol limitovaný právnym posúdením skutku v právoplatnom výroku o vine. Naviac, vzhľadom na individualizáciu trestu u obžalovanej, pohybujúcej sa pri dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby, uvedená chyba na právne postavenie obžalovanej ani žiadny negatívny vplyv nemala. Okrem uvedenej chyby však krajský súd pri preskúmaní napadnutého výroku o treste zistil aj chybu pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Popri chýbajúcom ustanovení odseku 1 v § 56 Tr. zákona, podľa ktorého prvostupňový súd peňažný trest ukladal, tiež nedostatočne zhodnotil účel trestu a kritériá pri určovaní druhu trestu a jeho výmery uvedené v § 34 ods. 4 Tr. zákona, najmä spôsob spáchania činu a jeho následok. Vychádzajúc z ust. § 34 ods. 1 Tr. zákona, účelom trestu je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 3, 4 Tr. zákona, trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že prečinom ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona obžalovaná, v dôsledku porušenia dôležitej povinnosti uloženej jej zákonom č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, spôsobila poškodenej C. C. zranenia s dobou liečenia a obmedzením v obvyklom spôsobe života v trvaní jedného mesiaca (od 14.11.2023 do 14.12.2023) a poškodenému A. C. zranenia s dobou liečenia 2-3 dni. Porušenie dôležitej povinnosti obžalovanou pritom spočívalo v nedostatočnom venovaní sa vedeniu a prevádzke motorového vozidla a v porušení povinnosti dať prednosť v jazde ako jednej z najdôležitejších povinností v cestnej premávke, ktorej porušenie bez ďalšieho už samo osebe vedie k bezprostrednému a reálnemu nebezpečenstvu stretu vozidiel, pretože sa vždy týka situácie, v ktorej ide o vzťah najmenej dvoch vozidiel s pretínajúcim sa smerom jazdy. Práve porušenie týchto povinností bolo aj v tomto prípade príčinou zrážky vozidla vedeného obžalovanou s vozidlom vedeným poškodenou C. C. a spôsobenia zranení dvoch osôb - poškodeným C. C. a A. C., u C. C. majúce naviac charakter ublíženia na zdraví s dobou liečenia vyše 4 týždňov, a tiež škodu na vozidle spoločnosti D. D. vo výške 6.000,- eur, ako aj na nákladoch zdravotnej starostlivosti a nemocenských a úrazových dávkach. Je síce pravdou, že obžalovaná sa doposiaľ nedopustila trestného činu a bola postihnutá len za 3 priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, z ktorých 2 za porušenie rýchlosti sú až z roku 2015 a všetky boli riešené v blokovom konaní ako menej závažné. Súčasne však vzhľadom na spôsob spáchania činu a jeho následky, ktoré sú priamym dôsledkom zavineného porušenia dôležitej povinnosti pri vedení motorového vozidla obžalovanou, sa ako nevyhnutným z hľadiska účelu trestu javí, popri uložení peňažného trestu, aj uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov. Práve v súvislosti s touto činnosťou sa obžalovaná dopustila predmetného trestného činu. Uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov vo výmere na dolnej hranici trestu je podľa odvolacieho súdu nevyhnutné na dosiahnutie účelu trestu, ktorým je podľa § 34 ods. 1 Tr. zákona zabezpečenie ochrany spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, pričom trest zároveň vyjadrí aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest totiž musí plniť nielen funkciu individuálnej prevencie, ale musí pôsobiť výchovne aj vo vzťahu k ostatným členom spoločnosti a vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Na závere o zákonnosti uloženia aj trestu zákazu činnosti nemôžu nič zmeniť ani námietky obžalovanej o tom, že vodičské oprávnenie potrebuje na poskytovanie starostlivosti o svoju matku, s ktorou býva, či na výkon svojej zárobkovej činnosti. K tomuto považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že každý trest predstavuje ústavným poriadkom predvídaný zásah do základných práv a slobôd páchateľa, ale nielen jeho. Aj preto jedna zo zásad ukladania trestov stanovuje, že trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby (§ 34 ods. 3 Tr. zákona). Krajský súd túto zákonnú požiadavku zohľadnil, nakoľko uložené tresty neznamenajú izolovanie obžalovanej od jej rodiny a ani jej neznemožňujú naďalej poskytovať starostlivosť o matku, od prepravy pomocou ďalších rodinných príslušníkov, cez prepravu zdravotnou dopravnou službou až po prepravu inými spôsobmi, napríklad taxislužby. Obmedzenie spočívajúce v zúžení tejto možnosti v dôsledku uloženého zákazu viesť motorové vozidlá je zákonným dôsledkom toho, že obžalovaná spáchala trestný čin pri výkone uvedenej činnosti. Uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá pritom nie je vylúčené ani v situácii, ak spôsobí zhoršenie sociálnej situácie obžalovanej či iných osôb, napr. v tom, že im nebude môcť zabezpečiť prepravu osobným vedením vozidla. Rovnako bez významu je aj námietka obžalovanej, že policajti jej po nehode vodičský preukaz nezadržali a ona už dva a pol roka naďalej jazdí na vozidle bez porušenia pravidiel cestnej premávky. Jednak polícia nerozhoduje v trestnom konaní o treste zákazu činnosti a zadržanie vodičského preukazu políciou nie je ani podmienkou pre následné uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. Naviac, ako už bolo vyššie uvedené, trest má plniť nielen funkciu individuálnej prevencie, ale má pôsobiť výchovne aj vo vzťahu k ostatným členom spoločnosti a vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Teda dôvodom neuloženia trestu zákazu činnosti za trestný čin spáchaný v súvislosti s výkonom tejto činnosti, nemôže byť len skutočnosť, že už obžalovaná neporušuje pravidlá cestnej premávky. Po zhodnotení všetkých uvedených skutočností, vrátane nezistenia priťažujúcej okolnosti a zistení dvoch poľahčujúcich okolností (vedenie riadneho života a priznanie a úprimná ľútosť zo spáchania trestného činu), ako aj jej správaní po trestnom čine, dospel odvolací súd k záveru, že na dosiahnutie účelu trestu bude u obžalovanej dostačovať mierny peňažný trest vo výmere 1.000,- eur (zodpovedajúci jej príjmu 1.100,- eur, odmenám a úsporám, ako aj výdavkom) a trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby vo výmere 1 roka. Pokiaľ ide o odvolacie námietky prokurátora, týkajúce sa spochybňovania zníženej viditeľnosti, rýchlosti vozidla obžalovanej, zranení poškodenej či neprihliadnutie na svedeckú výpoveď poškodenej z prípravného konania, je potrebné prokurátorovi pripomenúť, že skutkové okolnosti v obžalobe popisoval on, pričom po vyhlásení obžalovanej o vine k ním popísanému skutku navrhoval jej vyhlásenie prijať. Keďže vyhlásenie obžalovanej bolo súdom prijaté, žiadne dôkazy týkajúce sa výroku o vine ani vykonávané neboli, a to ani výsluch poškodenej. Proti výroku o vine prokurátor ani odvolanie nepodal a tento výrok sa stal právoplatným a aj pre krajský súd záväzným. Súd podľa § 2 ods. 19 a § 278 ods. 1, 2 Tr. poriadku pritom môže pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Nie je preto zrejmé, ako by súd za tejto situácie mohol prihliadať na okolnosti, ktoré zo skutku nevyplývajú a ktoré pred súdom ani prebraté neboli, a ako by sa mohol opierať o dôkazy, ktoré na hlavnom pojednávaní vykonané neboli. Preto tieto námietky súd hodnotil ako nedôvodné. K vyjadreniu obžalovanej krajský súd podotýka, že nie všetky jej tvrdenia je možné hodnotiť v jej prospech. Tak tomu je aj pri jej tvrdení, že v obchodnom dome F. bola osvetlená trvale silným umelým osvetlením a pri následnom vedení vozidla sa jej oči vôbec nestihli prispôsobiť tme, čo ovplyvnilo jej vizuálne a reakčné schopnosti – odhad rýchlosti a vzdialenosti protiidúceho vozidla v tme. Znamenalo by to totiž, že obžalovaná vedome viedla motorové vozidlo v stave nespôsobilom na riadne vedenie vozidla, čo jej bránilo venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke, vrátane možnosti vyhodnotiť správne danie prednosti v jazde iným vozidlám. Ako už bolo uvedené, skutkové okolnosti sú už právoplatne ustálené v napadnutom rozsudku a z nich takéto skutočnosti ovplyvňujúce hodnotenie konania v neprospech obžalovanej nevyplývajú. Z vyššie uvedených dôvodov nie je možné súhlasiť ani s námietkami obžalovanej ohľadom neexistencie podmienok pre uloženie trestu zákazu činnosti vedenia všetkých druhov motorových vozidiel, ale ani s tvrdenou existenciou podmienok pre mimoriadne zníženie trestu pre neprimeranú dĺžku konania. Ku skutku došlo 13.11.2023, keď následne bolo najprv vedené priestupkové konanie, a po ustálení zistených zranení poškodenej C. C. odborným vyjadrením znalca O. D. z 12.5.2024 bola vec dňa 29.5.2024 odovzdaná do skráteného vyšetrovania a dňa 9.7.2024 začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie. Následne sa plynulo zabezpečovali výpovede obvinenej a svedkov, znalecké posudky z odboru zdravotníctva a z odboru dopravy cestnej, ako aj listinné dôkazy a boli vykonávané ďalšie úkony a dňa 20.11.2024 bola podaná obžaloba. Následne súd už 23.12.2024 rozhodol trestným rozkazom, proti ktorému podala obžalovaná odpor, dňa 17.6.2025 bolo rozhodnuté o prijatí obžaloby a na 18.9.2025 nariadený termín hlavného pojednávania. Následne však obžalovaná splnomocnila nového obhajcu, ktorý požiadal o odročenie termínu. Na následne vykonanom hlavnom pojednávaní 6.11.2025 bol vyhlásený napadnutý rozsudok a po jeho doručení, predložení odôvodnení a vyjadrení strán konania bol spis na rozhodnutie o odvolaní prokurátora predložený dňa 12.3.2026 krajskému súdu. Z uvedeného je zrejmé, že vo veci bolo konané plynulo a bez zbytočných prieťahov. Preto neboli splnené podmienky pre mimoriadne zníženie trestu pre prieťahy v konaní, ale ani iné podmienky predpokladané v ust. § 39 ods. 1 Tr. zákona. Na vyhlásenie obžalovanej o vine bolo prihliadnuté tým, že jej boli uložené mierne alternatívne tresty. K námietke obžalovanej, podľa ktorej obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď, a že, poukazujúc na iné rozhodnutia okresných a krajských súdov neukladajúcich trest zákazu činnosti v podobných veciach, nevidí dôvod, aby v jej prípade bol trest zákazu činnosti uložený, krajský súd zdôrazňuje, že podľa ustanovenia § 2 ods. 3, ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a zákonom. Právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na základe návrhu súdu, je pre súd záväzný. Za podmienok ustanovených osobitnými predpismi je sudca viazaný aj právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí súd vyššieho stupňa. Z označených zákonných ustanovení je teda nesporné, akými právnymi predpismi je súd pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný. Vo svetle okolností, pri riešení prejednávaného prípadu, odvolací súd nemá právomoc preskúmavať a vyjadrovať sa k rozhodnutiam iných okresných a krajských súdov. Opak by znamenal, že odvolací súd si atrahuje pôsobnosť, ktorá mu nepatrí, a tým by svojvoľne negoval princíp ustanovený v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (princíp legality), ktorý je jedným zo základných postulátov právneho štátu, nevyhnutným aj pre ochranu základných práv a slobôd občanov. V zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, Najvyšší súd Slovenskej republiky zverejňuje rozhodnutia zásadného významu a prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, a to za účelom zabezpečenia jednotného výkladu a jednotného používania. Význam takéhoto uverejňovania rozhodnutí, ktorého dôsledkom je aj faktické rešpektovanie tzv. konštantnej judikatúry súdmi, je treba vidieť z pohľadu princípu predvídateľnosti práva, ktoré je neopomenuteľným komponentom princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorým je Slovenská republika v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky viazaná. To však v žiadnom prípade neznamená, že všetky rozhodnutia okresných a krajských súdov a dokonca aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nadobúdajú povahu precedensov, alebo sa stávajú tzv. sudcovským právom. Súdne rozhodnutie (judikát) nie je prameňom práva (je len zdrojom argumentačnej sily pre zabezpečenie ústavne súladnej aplikácie a interpretácie právnych noriem). V predmetnej veci k otázke uloženia trestu zákazu činnosti obžalovaná vo svojom vyjadrení nepoukazuje a nepripája k nemu žiadne takéto zverejnené rozhodnutie zásadného významu či stanovisko Najvyššieho súdu SR, ktoré by sa týkalo podobného prípadu. Pripojil len niekoľko rozhodnutí okresných a krajských súdov, ktoré trest zákazu činnosti neuložili, ktorých správnosť v tejto veci rozhodujúci senát krajského súdu nie je oprávnený preskúmavať a nie je ich možné považovať za rozhodnutia najvyšších súdnych autorít či rešpektované názory právnej vedy (I. ÚS 41/2020). Na základe uvedeného odvolací súd na podklade odvolania prokurátora zrušil výrok o treste napadnutého rozsudku a vo veci sám rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne. jednomyseľne Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.