Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 11CoPr/4/2025 z 24. 3. 2026
Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 24. marca 2026, sp. zn. 11CoPr/4/2025, ECLI:SK:KSPO:2026:8722202929.2
Krajský súd Prešov | 11CoPr/4/2025 | ECLI:SK:KSPO:2026:8722202929.2 | 2026-03-24 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo
Citované ustanovenia: ZP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/36b665e0-9a68-4199-9211-4ba241338e78
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8722202929.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Prešov
11CoPr/4/2025
8722202929
24. 03. 2026
doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.
ECLI:SK:KSPO:2026:8722202929.2

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a
členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. v právnej veci žalobcu: A., B., so
sídlom XXX XX C. D. E. X, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného: PETRÁN A PARTNERI ADVOKÁTSKA
KANCELÁRIA s.r.o., so sídlom Puškinova 16, 080 01 Prešov, IČO: 36 854 581, proti žalovanej: F.
G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/XX, XXX XX B., zastúpenej: Beňo & partners advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom Nám. sv. Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, o určenie, že
pracovný pomer nevznikol, o zaplatenie 40.930,07 eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 9Cpr/5/2023-270 zo dňa 11.3.2024, po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 7CdoPr/4/2025 zo dňa 30.9.2025, jednohlasne takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok s výnimkou výroku o zastavení konania (I.) a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol takto (cit.):
„I. Konanie zastavuje v časti o zaplatenie sumy 26.448,07 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,00% ročne z tejto sumy od 14.10.2022 do zaplatenia.
II. Určuje, že pracovný pomer medzi žalobkyňou ako zamestnávateľom a žalovanou ako zamestnancom
na podklade pracovnej zmluvy zo dňa 15.04.2008 nevznikol.
IIa. V tejto časti konania je žalovaná povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania
v rozsahu 100% a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.
III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 14.482,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,00% ročne z tejto sumy od 14.10.2022 do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.
IIIa. V tejto časti konania žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznáva."
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 137 písm. c) zákona č. 160/20105 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 43 ods. 1, § 222 ods. 1, 2 zák. č.
311/2001 Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), § 22 ods.2, § 39,
§ 451 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“ alebo
„Občiansky zákonník“), § 135 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník). Výrok o úroku z omeškania odôvodnil ust. § 517 ods. 1, 2
OZ, a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. O trovách konania rozhodoval podľa ust. § 251, § 255 ods.
1, § 257 CSP, § 262 ods. 1 CSP.

3. V dôvodoch rozhodnutia k naliehavému právnemu záujmu na požadovanom určení zo strany
žalobkyne konštatoval, že právny záujem žalobkyne musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný,
t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich
skutočností. Pre žalobkyňu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva
existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd
mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými
aspektami: žalovaným je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru žalobkyne,
teda je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho
stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp.
stav neistoty právneho postavenia žalobkyne, ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom;
jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Zdôvodnenie
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení žalobkyňou v žalobe považoval súd prvej
inštancie za dostatočné a preto pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci (citoval rozhodnutie NS SR
sp.zn. 21Cdo/3691/2015).
4. Pokiaľ ide o pracovnú zmluvu, pri posudzovaní jej platnosti vychádzal z ustanovení Zákonníka práce
a Občianskeho zákonníka. Zákonník práce ustanovenie § 43 ods.1 písm. a) formuluje jednoznačne a to
tak, že pracovná zmluva musí obsahovať nielen druh práce ale súčasne aj jeho stručnú charakteristiku.
Je tomu tak zjavne preto, aby sa obmedzila dispozičná možnosť zamestnávateľa pri prideľovaní
konkrétnej pracovnej činnosti zamestnancovi ale najmä preto, že pomenovanie druhu práce nemusí
správne vystihovať pracovné činnosti, ktoré má zamestnanec vykonávať (napr. druh práce robotník
v železiarňach pri vysokej peci nepredpokladá výkon činnosti robotníka na stavbe). Samotný tento
nedostatok postačuje na konštatovanie neplatnosti pracovnej zmluvy zo dňa 15.04.2008 a určenie, že na
jej základe pracovný pomer nevznikol. Vzhľadom na priebeh konania sa však súd prvej inštancie vyjadril
aj k ďalším okolnostiam. Citoval § 22 ods. 2 OZ vo vzťahu ku spôsobilosti na právne úkony v zmysle
zastupovania iného subjektu. Uviedol, že ako vyplýva z judikatúry citovanej žalobkyňou, predmetné
ustanovenie možno použiť aj na vzťah, ak pracovnú zmluvu uzatvára fyzická osoba ako zamestnanec
so zamestnávateľom, za ktorého rovnako koná táto osoba. Je tomu tak preto, že záujem zamestnanca a
zamestnávateľa by mal byť protichodný v zmysle, že každý z nich chce pre seba dosiahnuť čo najlepšie
podmienky. Súd prvej inštancie mal za to, že samokontrahovanie v prejednávanej veci samo osebe
neplatnosť pracovnej zmluvy nespôsobuje, najmä ak zamestnanec bol zároveň jediným konateľom
a spoločníkom zamestnávateľa a teda nemal koho „ochudobňovať“. Súd prvej inštancie sa zaoberal
podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy v zmysle druhu práce a vychádzal z jednotlivých pracovných
portálov kde vychádzal z práce označenej ako druh práce ekonóm, a druh práce účtovník, ktoré odcitoval
v bode 7. svojho rozhodnutia. K tomu uviedol, že žalovaná lavírovala medzi tvrdením o výkone práce
ekonóma (viď písomné vyjadrenie a organizačná štruktúra) a výkonom práce účtovníka (vyjadrenie
právneho zástupcu na pojednávaní konanom dňa 12.02.2024). Nemožnosť skutočného upresnenia
náplne pracovnej činnosti žalovanej vyplýva znovu z neuvedenia charakteristiky druhu práce v pracovnej
zmluve. V konečnom dôsledku však pre posúdenie prekrývania druhu práce a výkonu funkcie konateľa
to však rozhodujúce nebolo. V zmysle ust. § 135 ods. 1 Obchodného zákonníka (Konatelia sú povinní
zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, viesť zoznam spoločníkov a informovať
spoločníkov o záležitostiach spoločnosti.) a zmluvy o výkone konateľa je vedenie predpísanej evidencie
a účtovníctva náplňou činnosti konateľa. Konateľ samozrejme tieto činnosti nemusí vykonávať osobne
ale môže túto činnosť zabezpečiť interným zamestnancom alebo externe. Ak však túto činnosť robí
konateľ osobne, ako tomu bolo v prejednávanej veci, nemôže tak robiť prostredníctvom pracovnej
zmluvy, ktorej predmetom môže byť iba výkon závislej práce a nie výkon činnosti štatutárneho orgánu.
Aj z uvedeného dôvodu by v prípade úplnej pracovnej zmluvy, táto bola neplatná.
5. Vo vzťahu k faktickému pracovnému pomeru a konkludentnému pracovnému pomeru súd prvej
inštancie uviedol, že v prejednávanej veci predmetom neplatnej pracovnej zmluvy nebol výkon závislej
práce, ale činnosť štatutárneho orgánu, preto faktický pracovný pomer vzniknúť nemohol. Rovnako
žalovaná ako konateľka v postavení zamestnanca nemala žiadneho priameho nadriadeného a preto
závislú prácu nevykonávala. Obsah činnosti „generálneho riaditeľa“ F. H. z jeho pracovnej zmluvy
nevyplýva a tento vypovedal skôr o kooperácii so žalovanou ako o jej zamestnaneckej podriadenosti.
Rovnako je potrebné brať do úvahy, že výpovede F. H., F. H. (je v spore so žalobkyňou) a p. H. (je v spore
so žalobkyňou) na jednej strane a p. C. I. na strane druhej (podriadenosť žalovanej priamo odmietol) sú
motivované aj tým, na ktorej strane sporu so žalobkyňou teraz stoja.

6. Vo vzťahu ku konkludentnému vzniku pracovného pomeru žalovaná nekonkretizovala, v akom období
by pracovný pomer mal vzniknúť konkludentne. Táto konkludentnosť by prichádzala do úvahy iba vtedy,
ak by na strane zamestnávateľa a zamestnanca existovala vedomosť o neplatnosti písomnej pracovnej
zmluvy (čo žalovaná priamo odmietla), inak by vznik pracovného pomeru konkludentne nemal logiku.
Aj konkludentne by však pracovný pomer mohol vzniknúť len vtedy, ak by išlo o výkon závislej práce
a len v čase keď žalovaná konateľkou nebola (od 03.03.2015 do 03.03.2020 - čo však substancovane
tvrdené nebolo), čo by však aj v prípade hypotetickej správnosti nemalo vzhľadom na petit žaloby vplyv
na rozhodnutie o nej.
7. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj nárokom žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia,
keďže dospel k záveru, že pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 15.04.2008 medzi
žalobkyňou a žalovanou nevznikol. Keďže pracovný pomer medzi stranami sporu nevznikol uviedol,
že v predmetnej veci dospel k záveru, že pracovný pomer a to ani faktický medzi stranami sporu
neexistoval. Preto na vyporiadanie súm uvedených žalobkyňou nemožno aplikovať žalovanou vyššie
citované ustanovenia Zákonníka práce ale vyporiadanie sa musí urobiť v rámci úpravy Občianskeho
zákonníka. V prejednávanej veci tak ide o plnenie z neplatného právneho úkonu. Na rozdiel od úpravy
v Zákonníku práce je úprava v OZ pri bezdôvodnom obohatení postavená na objektívnom princípe bez
potreby zavinenia obohatenej osoby. Bezdôvodné obohatenie predstavuje sumu 14.482,- eur (4.000,eur + 4.354,- eur + 6.128,- eur) vyplatenej žalovanej ako mzda, ktorú je žalovaná povinná vrátiť žalobkyni.
8. Výrok o trovách konania bol odôvodnený podľa ust. § 517 ods. 1, 2 OZ a vládneho nariadenia č.
87/1995 Z.z., § 3 tohto ustanovenia.
9. Splatnosť bezdôvodného obohatenia nie je zákonom stanovená, preto súd prvej inštancie vychádzal z
§ 563 OZ (Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí,
je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal). Žalobkyňa vyzvala
žalovanú na plnenie listom zo dňa 11.10.2022 doručeným dňa 12.10.2022. Žalovaná mala plniť dňa
13.10.2022 a pokiaľ tak neurobila dňa 14.10.2022 sa dostala do omeškania a od tohto dňa patria
žalobkyni úroky z omeškania.
10. čiastočnom zastavení konania rozhodol súd podľa § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti,
súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci
samej, pričom zastavenie konania sa týka sumy 26.448,07 eur s prísl..
11. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanoveniami CSP a uviedol, že pokiaľ išlo o časť žaloby, o
určenie neexistencie pracovného pomeru, tam patrí 100% nárok žalobkyni na náhradu trov konania,
keďže bola úspešná. V konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia v prevažnej časti bola úspešná
žalovaná, ale v zadržiavaní účtovných a mzdových dokladov nevidel súd dôvod hodný osobitného
zreteľa, podľa § 257 CSP, ako výnimočnú situáciu, a preto nepriznal náhradu trov konania.
12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie podala žalovaná, a to z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. f) a h) CSP, s výnimkou výroku I. o zastavení konania. V odvolaní uviedla, že namieta závery
súdu prvej inštancie o nedostatku stručnej charakteristiky druhu práce, o prekrývaní práce konateľa s
prácou účtovníka, respektíve ekonóma, a nesplnenia podmienky závislej práce. Poukázala na výpovede
svedkov J. H., F. C. H., F. K. H. a A. C. I.. Z týchto výpovedí podľa názoru žalovanej jasne vyplýva, že
vykonávala a viedla účtovníctvo spoločnosti, riešila agendu personálnu a mzdovú, vykonávala úhrady,
platby za spoločnosť a do rozhodovania o chode spoločnosti nezasahovala. Túto konštatáciu považuje
za dôležitú pre to, že práca a jej charakter u žalovanej bol zrejmý a stručná charakteristika druhu práce
vo svetle rozhodnutia súdu prvej inštancie neobstojí, ako dôvod neplatnosti pracovnej zmluvy. Zmluvné
strany nemali pochybnosti o obsahovej náplni žalovanej a nedodržanie písomnej pracovnej zmluvy nie
je dôvod pre sankciu neplatnosti pracovnej zmluvy, ale spája ju so vznikom faktického pracovného
pomeru (citoval Nález ÚS SR 460/2012). K uzavretiu pracovnej zmluvy teda môže dôjsť písomne, ústne
alebo aj iným spôsobom. Dôležité je, že nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť.
Z výpovede svedkov toto jednoznačne vyplynulo, že vykonávala prácu účtovníčky tak mzdovej, ale aj
riešila personálne otázky a iné ekonomické činnosti, a podriadená bola tak pánovi I., ako aj F. H.. Preto
ak žalovaný sa nestotožňoval s týmto stavom, mal reagovať na jej výpoveď, a ak nereagoval, potom
nebol naliehavý právny záujem na takomto určení. Za vykonanú prácu patrila žalovanej aj náhrada

mzdy. Pokiaľ ide o prekrývanie práce konateľa a práce účtovníka, respektíve ekonóma, aj v tomto
smere je preukázané, že práca na pozícií ekonóma, vykonávanie účtovnej a ekonomickej agendy
žalovanej nesúviselo s vykonaním funkcie konateľa spoločnosti. To vyplynulo z výsluchu svedkov. Bolo
preukázané, že činnosť štatutárneho orgánu vykonávali obchodní riaditelia na základe plnomocenstva
zo strany žalovanej smerom k F. K. H. a F. C. I., citovali ust. § 135 a § 36 Obchodného zákonníka.
Svedok F. H. vypovedal, že v súvislosti s rozsahom obchodných transakcií žalobkyňa vyžadovala prijať
pracovnú silu na pozíciu ekonóma, čo bola žalovaná. V tejto súvislosti citovala zákon č. 431/2002 Z.z.
o účtovníctve. To, že konateľ je povinný zabezpečiť vedenie účtovníctva, neznamená, že konateľ za
každých okolností musí túto agendu aj vykonávať. Zabezpečuje ju prostredníctvom inej osoby, čo v
danom prípade bola žalovaná. K tvrdenému nepreukázaniu podmienok závislej práce, trvá na výsluchu
výpovediach svedkov, ale aj e-mailovej komunikácie, ktorá bola súdu doložená predovšetkým medzi
pánom I. a ňou. Organizačná štruktúra, ktorú predložila žalovaná a viazala sa k žalobkyni ku dňu
01.02.2017, preukazuje vzťah nadradenosti a podradenosti jednoznačne. Medzi stranami sporu boli
vykonané aj dohody o zmene pracovnej zmluvy, čiže práca, ktorú vykonávala žalovaná bola žalobkyni
zrejmá, a bolo jasné, že túto vykonáva v pracovnom pomere, a spĺňa nepochybne aj znaky závislosti.
Žalovaná v konečnom dôsledku vo funkcii konateľky pôsobila od 12.03.2005 do 20.03.2015, a potom od
04.03.2020 do 21.04.2022. Čiže v období medzi 2015 a 2020 rokom nebola konateľkou, a v tomto období
vznikol fakticky pracovný pomer žalovanej. Žalobkyňa celú dobu až do roku 2022 akceptovala pozíciu
žalovanej ako zamestnankyne, preto nemôže obstáť ani nárok na vyslovenie, že nevznikol pracovný
pomer, ale ani na vydanie bezdôvodného obohatenia (citovala rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
5Cdo/92/1997). Preto navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie buď zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie
alebo zmeniť a žalobu zamietnuť.
13. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa. Tá naopak, súhlasila s rozhodnutím súdu prvej
inštancie v celom rozsahu a navrhla rozhodnutie súdu ako vecne správne potvrdiť. Vo vzťahu k výsluchu
svedkov, na ktoré poukazovala žalovaná v odvolaní, je potrebné skonštatovať, že výpovede svedkov
je potrebné hodnotiť z pohľadu, že A. H. a F. H. sú v súdnom spore so žalobkyňou, a F. H. rozporne
uvádzal skutočnosti, ktoré sú dôležité pre posúdenie nároku žalobkyne. Na jednej strane hovoril od
začiatku, že spolu so žalovanou riadili spoločnosť a išlo o kooperáciu, nie podriadenosť s tým, že
robila ekonomiku aj v období, kedy bola len konateľkou (roky 2005 až 2008), teda nie v čase, kedy
mala uzavretú pracovnú zmluvu, čo jasne svedčí o prekrývaní tejto činnosti, a nevedel sa vyjadriť ani
k rozdielu činnosti ako konateľky a zamestnankyne. Samotná žalovaná vo svojej výpovedi potvrdila,
že sa stotožňuje s tvrdeniami F. H. o spoločnom riadení firmy a bola poverená riadením ekonomiky.
Žalovaná nadriadeného nemala a funkciu ekonóma vykonávala spolu s funkciou konateľa o čom svedčí
výsluch svedka A. I.. Pokiaľ ide o mailovú komunikáciu, organizačnú štruktúru, tieto listiny nemajú vo veci
relevanciu ani dôkaznú a výpovednú hodnotu, ktorú im žalovaná pripisuje. Nepreukazujú totiž pracovný
pomer, ktorý tvrdí žalovaná, že bol uzavretý s ňou v súlade s touto štruktúrou, aj keď takýto dokument bol
predložený, v praxi nebol aplikovaný, čo podľa názoru žalobkyne vyplýva práve z výpovedí vypočutých
svedkov. Vo vzťahu k vzniku pracovného pomeru, či už formálne, fakticky, alebo konkludentne, je
potrebné predovšetkým zdôrazniť, že subjektívny postoj osôb konajúcich v mene spoločnosti, jej iných
zamestnancov a žalovanej nemá význam pre posúdenie právnej perfektnosti týkajúcej sa právneho
úkonu pracovnej zmluvy. Práve z dôvodu, že hrozí prekrývanie činnosti zamestnanca a konateľa, a
náplne práce podľa tvrdenej pracovnej zmluvy, je potrebné takéto okolnosti jasne preukázať, a práve
pracovná zmluva by mala byť tým dôkazom, ktorej by pri rozsiahlejšej charakteristiky druhu práce
odstránila akékoľvek pochybnosti, čo však v tomto prípade splnené nebolo. Žalovaná robila ekonomiku
ako konateľka a neexistoval rozdiel v jej náplni ani po tom, čo sa stala konateľkou tejto spoločnosti.
Preto bolo jednoznačne preukázané, že existuje reálna kolízia a prekrývanie týchto náplní. Žalovaná sa
naďalej podieľala na riadení a analgetických činnostiach firmy a nebolo jednoznačne preukázané, že jej
náplňou bolo iba vedenie účtovníctva. Ekonomický riaditeľ má nápadnú podobnosť z pozíciou ekonóma,
a teda výlučná činnosť týkajúca sa účtovníctva a iných činností zo strany žalovanej preukázaná
nebola. Faktický pracovný pomer je z povahy veci vylúčený, preto že u žalovanej ani hypoteticky
takýto pracovný pomer nemohol vzniknúť s charakteristikou činnosti, správa účtovníctva, respektíve
činnosť ekonóma, ktoré sa prekrývali s povinnosťami konateľskými bez podriadenosti žalovanej ďalším
osobám. Je vylúčený aj konkludentný pracovný pomer a v tejto súvislosti odcitovali rozsudok NS SR
sp.zn. 5Cdo/92/1997, keďže neboli preukázané ani skutkovo podmienky vzniku ďalších podmienok,
ktoré musia v pracovnom vzťahu a pri existencii pracovnej zmluvy byť zachytené. Následné správanie,
situačné zmeny, ale ani podpísané dodatky ex tunc v neplatnej pracovanej zmluve nemajú spôsobilosť

zmeniť túto počiatočnú neplatnosť. Preto žaloba je podaná po práve a navrhli tento rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť.
14. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná, ktorá v podstatnom zotrvala na svojich tvrdeniach,
že existovala organizačná štruktúra spoločnosti, bola podriadenou F. H. a A. I., čo vyplynulo nielen
z výpovede svedkov, ale aj e-mailovej korešpondencie. Išlo o organizačnú štruktúru z roku 2017. Z
týchto dôvodov je zrejmé, že súd prvej inštancie sám v bode 9. svojho rozhodnutie predpokladal
konkludentný vznik pracovného pomeru v čase, kedy nebola konateľkou. Nie je dôležité, či žalovaná
tvrdila, kedy jej pracovný pomer mal vzniknúť, nakoľko sa nejedná otázku skutkovú, ale právnu a je vecou
súdu, aby tieto skutočnosti medzi stranami ustálil. Žalovaná sa domnieva, že vznikol faktický pracovný
pomer konkludentne, ktorý následne dohodami o zmene pracovnej zmluvy potvrdil tento vznik. Citovala
rozhodnutie NS ČR sp.zn. 31Cdo/4831/2017. Žalovaná trvala na podanom odvolaní.
15. K vyjadreniu žalovanej zaslala odvolaciu dupliku žalobkyňa, ktorá rovnako trvala na svojom
vyjadrení, pokiaľ išlo o organizačnú štruktúru z roku 2008 a 2017. Už samotné tvrdenie žalovanej, že
písomnosti najprv odovzdala spoločnosti, neskôr polícií, vyvoláva pochybnosti o skutočnosti a existencii
tejto organizačnej štruktúry. Pritom podľa organizačnej štruktúry v roku 2017, mala byť ekonomickou
riaditeľkou, čo nikdy predtým v žiadnom písomnom podaní žalovaná netvrdila. Na druhej strane tvrdila,
že ide o pracovnú zmluvu, ktorá mala vzniknúť v roku 2008, no tieto argumenty nemajú žiaden vplyv
pre posúdenie tohto vzniku pracovného pomeru. Zotrvala na svojom stanovisku, preto navrhla rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
16. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 CSP, ďalej len ako „odvolací súd“) rozsudkom č. k.
18CoPr/2/2024-327 zo dňa 24.10.2024 odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (s
výnimkou výroku I., ktorý nebol predmetom odvolacieho prieskumu) a žalobkyni priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100% vo vzťahu k žalovanej.
17. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie,
ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP, ako i z § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
18. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 7CdoPr/4/2025 zo dňa 30.9.2025 rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
19. Podľa názoru dovolacieho súdu sa v prejednávanej veci nedostatky v argumentácii, vedúce (nateraz)
k neakceptovateľnosti prijatých záverov (skutkových aj právnych) v rozsudku odvolacieho súdu vyskytli.
20. Dovolací súd poukázal na zásadné nedostatky v argumentácii odvolacieho súdu. Uviedol, že
súdy oboch inštancií vec riešili tak, že pracovný pomer žalovanej na základe pracovnej zmluvy z 15.
apríla 2008 platne nevznikol vzhľadom na nedostatok spočívajúci v tom, že pracovnej zmluve nie je
uvedená stručná charakteristika druhu práce. Okrem toho sa súdy vyjadrili, že samokontrahovanie
neplatnosť pracovnej zmluvy nespôsobuje. Zároveň podľa súdov, aj v prípade úplnej pracovnej zmluvy,
táto bola by neplatná, pretože konateľ vykonával činnosť štatutárneho orgánu osobne a nemôže tak
robiť prostredníctvom pracovnej zmluvy, ktorej predmetom je iba výkon závislej činnosti a nie výkon
činnosti štatutárneho orgánu. K faktickému pracovnému pomeru konštatovali nemožnosť jeho vzniku
vzhľadom na skutočnosť, že predmetom neplatnej pracovnej zmluvy nebol výkon závislej práce, ale
činnosť štatutárneho orgánu. K možnosti vzniku konkludentného pracovného pomeru poukázali na to,
že takýto pracovný pomer by mohol vzniknúť len vtedy, ak by išlo o výkon závislej práce a len v čase keď
žalovaná konateľkou nebola (od 03.03.2015 do 03.03.2020 - čo však substancovane tvrdené nebolo),
čo by však aj v prípade hypotetickej správnosti nemalo vzhľadom na petit žaloby vplyv na rozhodnutie
o nej. Keďže v posudzovanej veci ide o plnenie z neplatného právneho úkonu, prvoinštančný súd v
súvislosti s nárokom žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia tiež poukázal, že na rozdiel od
úpravy v Zákonníku práce je úprava v Občianskom zákonníku pri bezdôvodnom obohatení postavená
na objektívnom princípe bez potreby zavinenia obohatenej osoby. Bezdôvodné obohatenie predstavuje
sumu 14.482 eur (4.000 eur + 4.354 eur + 6.128 eur) vyplatenej žalovanej ako mzda, ktorú je žalovaná
povinná vrátiť žalobkyni.
21. Odvolací súd však nezaujal relevantné stanovisko k zásadnej argumentácii žalovanej, premietnutej
aj do tej odvolacej, podľa ktorej upozorňovala, že bola ustanovená vo funkcii konateľa od 12. marca 2005

do 02. marca 2015 a od 04. marca 2020 do 21. apríla 2022, pričom počas tohto obdobia vykonávala
totožnú prácu na základe pracovnej zmluvy z 15. apríla 2008. Žalovaná opakovane zdôrazňovala, že ak
podľa súdu v čase keď nebola konateľkou od 02. marca 2015 do 04. marca 2020 neexistoval ani faktický
pracovný pomer žalovanej u žalobkyne, potom na základe akého titulu vykonávala predmetnú činnosť
pre žalobkyňu v tomto období. Podľa žalovanej sa súdy touto skutočnosťou nezaoberali, hoci mala
rozhodujúci vplyv na výsledok konania. Súdy boli povinné zaoberať sa vznikom faktického pracovného
pomeru v období keď nevykonávala činnosť konateľa.
22. Podľa dovolacieho súdu v danom prípade neboli naplnené zákonné podmienky pre umožnenie
odvolaciemu súdu v odôvodnení rozsudku iba stotožniť sa s výkladom a posúdením podľa súdu prvej
inštancie, vedome tým preberajúc zodpovednosť i za kvalitu argumentácie súdu prvej inštancie, pretože
z jeho dôvodov nevyplýva kvalifikované vysporiadanie sa so zásadnou argumentáciou žalovaného
stručne zhrnutou v bode 16. tohto odôvodnenia. Nedostatočnosť, resp. absencia vyčerpávajúcej
argumentácie nastolenej právnej problematiky žalovanou spočíva v súdom prvej inštancie odôvodňovaní
požiadavky na priznanie žalovanej sumy za obdobie marec 2021 až jún 2021, teda obdobia, v
ktorom bola členom štatutárneho orgánu. Od 03. marca 2015 do 03. marca 2020 žalovaná nebola
členom štatutárneho orgánu, naďalej však pracovala u žalobkyne, v tomto období jej pracovný pomer
zhodnotený nebol. Ďalej absentuje aj úvaha ako pristupovať k žalovanej, ktorej pracovná náplň v tomto
období (ne)spadala do pôsobnosti štatutárneho orgánu a stala sa členom štatutárneho orgánu. Takáto
situácia bezvýhradne vyžadovala, aby práve odvolací súd (keďže tak neurobil už súd prvej inštancie)
poskytol naozaj pádne a dostatočne presvedčivé argumenty na podporu potvrdzujúceho výroku svojho
rozhodnutia. Odvolací súd si pritom danú povinnosť absolútne nesplnil, keďže žalovanej neposkytol
žiadnu odpoveď na jej zásadnú odvolaciu argumentáciu, poukázal výlučne na dostatočne odôvodnený
výklad problematiky súdom prvej inštancie.
23. Vyššie opísanú argumentáciu je potrebné považovať za podstatné tvrdenie v zmysle § 387 ods. 3
CSP, nakoľko išlo o námietky, ktoré sú relevantné, teda majú vecnú súvislosť s prejednávanou vecou
a zároveň sú takej povahy, že v prípade ich preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými
okolnosťami) mohli priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľku. Absencia vysporiadania sa s
podstatnými tvrdeniami odvolateľa v odôvodnení odvolacieho súdu je takým nedostatkom rozhodnutia,
ktorého intenzita sama osebe zakladá porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivé súdne konanie (III.ÚS/314/2018, ZNaU 47/2018).
24. Na základe uvedených záverov dovolací súd označil rozsudok odvolacieho súdu za
nepreskúmateľný pre absenciu náležitostí uvedených v § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP,
z tohto dôvodu ho zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
25. Odvolaciemu súdu uložil po vrátení veci opätovne posúdiť komplexne vzťah člena štatutárneho
orgánu a obchodnej spoločnosti, zamerať sa na obdobie, ktorého zaplatenia sa týka žalobkyňou
uplatňovaný nárok, právne zhodnotiť obdobie od 03. marca 2015 do 03. marca 2020, v ktorom žalovaná
nebola členom štatutárneho orgánu a následne sa zaoberať situáciou, z akej právnej pozície s ohľadom
na pracovnoprávne predpisy sa stala konateľom od 04. marca 2020. Právne posúdenie vzťahu medzi
stranami závisí od toho, ako uvedenú situáciu upravujú kogentné právne predpisy. Zároveň je potrebné,
aby odvolací súd pri ďalšom konaní, a najmä pri formulácii výroku rozhodnutia, vychádzal výlučne z
rozsahu a dôvodov odvolania podaného žalovanou stranou.
26. Odvolací súd po zrušení a vrátení veci opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 378, § 379 a § 380 CSP, a súc viazaný
právnym názorom dovolacieho súdu dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.
27. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejednáva vec v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený, ale aj
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
28. Odvolací súd v konaní relevantne posudzuje konkrétne dôvody uvádzané v odvolaní, a to či bol
zistený skutkový stav správne a úplne a či sa aplikovali správne príslušne právne predpisy, pričom v

odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II.ÚS/78/2005).
29. Odvolací súd po opätovnom prejednaní veci, a to v medziach odvolania žalovanej, súc viazaný
právnym názorom dovolacieho súdu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých výrokoch II., IIa., III. a IIIa. je potrebné zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP, § 391 ods. 1 CSP).
30. Žalovaná v odvolaní namietala predovšetkým nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie, že už
samotná absencia stručnej charakteristiky druhu práce v pracovnej zmluve zo dňa 15.04.2008 postačuje
na záver o neplatnosti pracovnej zmluvy a na určenie, že pracovný pomer nevznikol. Súčasne
namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy vo vzťahu k reálnemu obsahu
vykonávanej práce, k otázke súbehu funkcie konateľky a práce ekonómky alebo účtovníčky, ako aj
k existencii znakov závislej práce, pričom osobitne zdôraznila, že počas obdobia od 12.03.2005 do
02.03.2015 a následne od 04.03.2020 do 21.04.2022 bola konateľkou žalobkyne, avšak v období od
03.03.2015 do 03.03.2020 konateľkou nebola a naďalej pre žalobkyňu vykonávala totožnú prácu. V tejto
časti sa podľa nej súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal s otázkou, na základe akého právneho titulu
žalovaná pre žalobkyňu pracovala, ak súdy zároveň tvrdili, že ani v tomto období nevznikol faktický alebo
konkludentný pracovný pomer. Žalovaná poukazovala v tejto súvislosti aj na výpovede svedkov A. H., F.
H., F. H. a na komunikáciu s C. I., z ktorej podľa nej vyplývala zamestnanecká podriadenosť žalovanej
a akceptácia jej pracovného postavenia zo strany žalobkyne. Poukázala tiež na dohody o zmene
pracovnej zmluvy z 01.05.2018 a 01.01.2021, ktoré podľa nej potvrdzovali trvanie pracovnoprávneho
vzťahu. Namietala tiež, že peňažný nárok mal byť posudzovaný podľa § 222 Zákonníka práce, nie podľa
Občianskeho zákonníka, keďže išlo o vyplatenú mzdu za vykonanú prácu, pričom žalovaná tvrdila svoju
dobromyseľnosť. Napokon poukazovala aj na list žalobkyne zo dňa 08.07.2022, v ktorom ju žalobkyňa
sama označila za „riadnu zamestnankyňu spoločnosti A. D. L. M.“.
31. Odvolací súd má za to, že vychádzajúc z právneho názoru vysloveného v zrušujúcom uznesení
dovolacieho súdu nie je možné na uvedené odvolacie námietky reagovať iba potvrdením vecnej
správnosti právnych záverov okresného súdu, a to ani len doplnením argumentácie, na ktorej stálo
pôvodné potvrdzujúce rozhodnutie.
32. Odvolací súd po opätovnom prerokovaní veci považuje za neudržateľný postup súdu prvej inštancie,
ktorý záver o neplatnosti pracovnej zmluvy argumentoval v podstate troma nosnými premisami, a to:
1. absenciou stručnej charakteristiky druhu práce v zmluve, 2. tézou o materiálnom „prekrytí“ práce
ekonóma resp. účtovníka s výkonom funkcie konateľa a 3. na závere, že medzi žalobkyňou a žalovanou
nevznikol ani faktický alebo konkludentný pracovný pomer, pričom z týchto premís následne vyvodil,
že pre posúdenie uplatnených finančných nárokov žalobkyne je potrebné použitie všeobecnej úpravy
bezdôvodného obohatenia podľa Občianskeho zákonníka.
33. Pokiaľ ide o prvú z uvedených premís, okresný súd výslovne uviedol, že už samotný nedostatok
stručnej charakteristiky druhu práce v pracovnej zmluve zo dňa 15.04.2008 postačuje na konštatovanie
jej neplatnosti a na určenie, že pracovný pomer na jej základe nevznikol. Následne si pri posudzovaní
obsahu druhu práce „pomohol internetom“, teda opisom práce ekonóma a účtovníka z pracovných
portálov. Takýto postup podľa názoru odvolacieho súdu nespĺňa požiadavku individuálneho, konkrétneho
a skutkovo ukotveného posúdenia veci. To, či žalovaná vykonávala pre žalobkyňu činnosti, ktoré napĺňali
znaky závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce, a aký bol ich skutočný obsah, nemožno
uzavrieť iba v abstraktnej rovine abstraktne podľa všeobecných internetových opisov pracovných pozícií,
ale iba na základe dôsledného vyhodnotenia konkrétnej činnosti žalovanej v jednotlivých rozhodných
obdobiach.
34. Rovnako nepostačuje uzavrieť otázku súbehu výkonu funkcie konateľky a pracovnoprávneho
vzťahu všeobecnou úvahou, že vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva patrí podľa § 135 ods. 1
Obchodného zákonníka do pôsobnosti konateľa, a preto konateľka nemohla rovnakú činnosť vykonávať
na základe pracovnej zmluvy. Takýto záver možno urobiť až po zistení, aké konkrétne činnosti žalovaná v
spoločnosti skutočne vykonávala, či išlo iba o zabezpečovanie vedenia účtovníctva v rámci obchodného
vedenia spoločnosti, alebo aj o faktický výkon účtovnej, mzdovej a ekonomickej agendy v režime
podriadenosti pokynom iných osôb, a v akom rozsahu sa obsah tejto práce prekrýval, alebo naopak

neprekrýval s obsahom funkcie člena štatutárneho orgánu. Z vykonaného dokazovania totiž podľa
obsahu odvolania vyplývali tvrdenia žalovanej, že ekonomickú a účtovnú agendu vykonávala dlhodobo,
že rozhodovacie právomoci nemala, že bola podriadená najprv F. H., neskôr A. I., a že pracovné úlohy jej
boli ukladané aj v období, ktoré je relevantné pre uplatnený peňažný nárok. Na tieto tvrdenia žalovanej
nepostačovalo reagovať len všeobecným odkazom na zákonnú povinnosť konateľa zabezpečiť vedenie
evidencie a účtovníctva.
35. Za nedostatočné považuje odvolací súd aj odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu ku
konkludentnému alebo faktickému pracovnému pomeru. Okresný súd síce pripustil, že takýto pracovný
pomer by teoreticky mohol vzniknúť v čase, keď žalovaná konateľkou nebola, teda v období od
03.03.2015 do 03.03.2020, avšak súčasne uzavrel, že by to ani tak nemalo, s ohľadom na petit žaloby,
vplyv na rozhodnutie vo veci. V intenciách názoru dovolacieho súdu, ak žalovaná v odvolaní namietala,
že počas uvedeného obdobia naďalej pre žalobkyňu vykonávala totožnú prácu, a ak uplatnený peňažný
nárok sa týkal plnení z roku 2021, nebolo možné otázku právneho titulu výkonu práce v období, keď
žalovaná konateľkou nebola, opomenúť ako pre vec nevýznamnú. Vyriešenie tejto právne otázky totiž
môže mať bezprostredný dopad na právne posúdenie vzťahu sporových strán v neskoršom období, ako
aj na právny režim uplatneného peňažného nároku.
36. Vychádzajúc z uvedeného nemôže obstáť ani právny záver súdu prvej inštancie, že zostávajúci
peňažný nárok 14.482,- eur sa má bez ďalšieho posúdiť podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka ako
plnenie z neplatného právneho úkonu. Ak totiž nebola spoľahlivo a preskúmateľne vyriešená základná
právna otázka, či medzi stranami v rozhodnom období existoval alebo neexistoval pracovnoprávny
vzťah (aspoň v rovine faktického pracovného pomeru), nemožno presvedčivo odôvodniť ani voľbu
právneho režimu, ktorým sa spravuje uplatnený peňažný nárok. Akýkoľvek záver je v tomto smere
predčasný, pokiaľ nebola riadne právne posúdená existencia alebo neexistencia pracovnoprávneho
vzťahu v obdobiach rozhodných pre uplatnený peňažný nárok, najmä v období marec až jún 2021, keď
podľa skutkových zistení okresného súdu mali byť žalovanej vyplatené sumy 4.000,- eur dňa 19.03.2021,
4.354,- eur dňa 06.04.2021 a 6.128,- eur dňa 18.06.2021.
37. Odvolací súd s ohľadom na uvedené uzatvára, že napadnutý rozsudok trpí v napadnutých výrokoch
takým nedostatkom skutkových zistení a právneho posúdenia, ktorý v odvolacom konaní nemožno
odstrániť bez rozsiahleho doplnenia dokazovania a bez toho, aby odvolací súd sám nahrádzal činnosť
súdu prvej inštancie v rozsahu, ktorý je nezlučiteľný s princípom dvojinštančnosti. Za tejto situácie sú
splnené podmienky na zrušenie napadnutého rozsudku v napadnutej časti a na vrátenie veci súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozhodujúce pritom nie je to, že by odvolací
súd už v tomto štádiu prejudikoval konečný výsledok veci v prospech jednej alebo druhej strany, ale
to, že doterajší skutkový základ neumožňuje preskúmateľným spôsobom uzavrieť ani otázku existencie
pracovnoprávneho vzťahu, ani otázku právneho režimu uplatneného peňažného nároku.
38. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie znovu prejednať vec v rozsahu napadnutých
výrokov a doplniť dokazovanie tak, aby bolo možné spoľahlivo a preskúmateľne zodpovedať všetky pre
vec významné právne významné otázky. Predovšetkým bude potrebné samostatne posúdiť najmenej tri
časové úseky, a to obdobie od uzavretia pracovnej zmluvy dňa 15.04.2008 do 02.03.2015, keď žalovaná
bola konateľkou a spoločníčkou, obdobie od 03.03.2015 do 03.03.2020, keď konateľkou nebola, a
obdobie od 04.03.2020 do 21.04.2022, so zvláštnym zreteľom na obdobie marec až jún 2021, ku ktorému
sa viaže zostávajúci peňažný nárok. V každom z týchto období bude potrebné ustáliť a v odôvodnení
rozsudku reflektovať, aký konkrétny obsah mala činnosť žalovanej, kto jej zadával úlohy, komu bola
podriadená, kto kontroloval výsledky jej práce, kto schvaľoval jej dovolenku, zmeny mzdy a ďalšie
pracovné podmienky, a či išlo o výkon závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce, alebo o výkon
činnosti, ktorý materiálne spadal do výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu. Pri tomto hodnotení súd
prvej inštancie bude vychádzať primárne z relevantných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise,
vrátane pracovnej zmluvy, dodatkov a dohôd o zmene pracovnej zmluvy, organizačných štruktúr, emailovej komunikácie, interných písomností spoločnosti a výpovedí svedkov, ktorých výpovede sú pre
objasnenie veci relevantné.
39. Súd prvej inštancie sa zároveň v novom rozhodnutí osobitne a výslovne vysporiada s tým, aký
význam má absencia stručnej charakteristiky druhu práce v pracovnej zmluve zo dňa 15.04.2008, či
tento nedostatok sám osebe a za všetkých okolností vedie k záveru, že pracovný pomer nevznikol, alebo

či je potrebné prihliadnuť aj na následné správanie strán, na prípadnú existenciu ústnej dohody o obsahu
práce a na dlhodobé faktické plnenie pracovných úloh. Rovnako sa osobitne vysporiada s otázkou, či a v
akom rozsahu sa činnosti vykonávané žalovanou materiálne prekrývali s výkonom funkcie konateľky, a to
nie v abstraktnej rovine, ale vo vzťahu ku konkrétne zistenému obsahu jej práce v jednotlivých časových
obdobiach. Ak dospeje k záveru, že aspoň v časti rozhodného obdobia existoval pracovnoprávny vzťah
alebo faktický pracovný pomer, bude potrebné uzavrieť, či je potrebné na uplatnený peňažný nárok
aplikovať osobitnú pracovnoprávnu úpravu bezdôvodného obohatenia podľa § 222 Zákonníka práce,
vysporiadať sa s otázkou dobromyseľnosti žalovanej, ako aj s obranou žalovanej, že suma 26.448,07
eur jej nikdy nebola vyplatená a že zostávajúce platby z marca až júna 2021 predstavovali mzdu za
vykonanú prácu. Ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že pracovnoprávny vzťah v relevantnom
období neexistoval, tento záver musí presvedčivo, konkrétne a vnútorne bezrozporne odôvodniť, a to aj
vo vzťahu k obdobiu, keď žalovaná konateľkou nebola.
40. Pri novom rozhodovaní bude súd prvej inštancie viazaný právnym názorom dovolacieho súdu aj
odvolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení. V novom rozhodnutí sa súd prvej inštancie riadne,
konkrétne a preskúmateľne vysporiada so všetkými podstatnými tvrdeniami a námietkami žalovanej.
41. O trovách prvoinštančného, odvolacieho aj dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v
novom rozhodnutí.
42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).