{"guid": "2a3abc69-3ec6-46be-87ba-54f3867e9afe:56293a77-3d03-43cb-8959-9bfe03d13830", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8525200046.1", "spisova_znacka": "7Co/44/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/44/2025 z 21. 4. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 21. apríla 2026, sp. zn. 7Co/44/2025, ECLI:SK:KSPO:2026:8525200046.1", "identifikacne_cislo": "8525200046", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Branislav Breza", "sudca_id": 294, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-branislav-breza-294", "datum_vydania": "2026-04-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315", "nazov": "zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/56293a77-3d03-43cb-8959-9bfe03d13830", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8525200046.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2026:8525200046.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2026:8525200046.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Prešov\n7Co/44/2025\n8525200046\n21. 04. 2026\nJUDr. Branislav Breza\nECLI:SK:KSPO:2026:8525200046.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.\nAnny Kovaľovej, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobcu Ing. R. K., nar.\nXX.XX.XXXX, bývajúceho v R. č. XXX, právne zastúpeného Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján\nKlučka, Csc., s.r.o., so sídlom v Košiciach, Ku Potoku č. 4, IČO: 54 725 542, proti žalovanému Slovenská\nrepublika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, na ul.\nPribinovej č. 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur, o odvolaní\nžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 21.08.2025 č. k. 5C 4/2025-418, takto\nrozhodol:\nPotvrdzuje rozsudok s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.\nŽalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n1.500 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi\npriznal vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\nodvodzoval od skutočnosti, že Slovenská republika netransponovala do slovenského právneho poriadku\nčl. 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, resp. že táto Smernica nebola do slovenského právneho\nporiadku transponovaná správne.\n3. Prostredníctvom transpozície smerníc sa do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov\nEÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje sa výsledok požadovaný úniovým zákonodarcom.\nUstanovenia Smernice musia byť prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby bola\nzachovaná ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom\nsledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte.\n4. V danom konkrétnom prípade z Prílohy č. 4 k zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore vyplýva,\nže do tohto zákona bola okrem iných prebratá aj Smernica. Na základe vykonaného dokazovania,\noboznámením sa s okolnosťami daného prípadu a porovnaním čl. 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice s\nrelevantnými ustanoveniami zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, dospel súd prvej inštancie k\nzáveru, že Smernica nebola transponovaná správne, nakoľko sa do ustanovení zákona o Hasičskom\na záchrannom zbore nepremietli ustanovenia Smernice, ktoré definujú pracovný čas ako akýkoľvek\nčas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo\npovinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a tiež ktoré definujú čas\nodpočinku ako akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore\n\nrovnako priamo nedefinuje, že priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48\nhodín. Podľa zákona o Hasičskom a záchrannom zbore sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť\ntýždenného pracovného času príslušníkov hasičského zboru, v dôsledku čoho prichádza pravidelne k\njeho prekračovaniu. Takúto právnu úpravu nie je možné považovať za súladnú s čl. 2 a čl. 6 písm. b/\nSmernice.\n5. Žalovaný sa v priebehu konania bránil tým, že dotknuté ustanovenia Smernice nemusia byť zahrnuté\npriamo len do textu zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ale tieto môžu byť transponované aj do\niných podzákonných predpisov, resp. kolektívnych zmlúv pre príslušníkov Hasičského a záchranného\nzboru. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi\nHasičského a záchranného zboru SR služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú\nv čl. 6 písm. b/ Smernice, a to v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je považovaná za\nsúčasť služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR, čím je daný rozpor medzi\nzákonom o Hasičskom a záchrannom zbore a čl. 6 písm. b/ Smernice. Smernica v kapitole 5 upravuje\nodchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu príslušných\nčinností, avšak aj to len za súčasného zachovania náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany\nbezpečnosti a zdravia pracovníkov.\n6. V súvislosti týmito námietkami žalovaného je potrebné poukázať na judikatúru ESD, a to rozsudok\nSúdneho dvora C-429/09 z 25.11.2010 vo veci Günter Fuss, ktorý sa zaoberal práve otázkou\nvýkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice, ustanovujúceho maximálny\ntýždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci\nzásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a jeho rozpis služieb stanovoval v priemernej dĺžke\n54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové zmeny, pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci\nktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby,\nktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.\n7. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov v § 85\naž § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas,\nnerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi\nslužobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba,\nnadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 cit. zák. do jeho znenia bola prebratá\nSmernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2002 o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času (bod 6 prílohy č.4). K tomu je potrebné uviesť, že na prvý pohľad sa\njaví, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom Únie. Problém je však „skrytý“ vo výklade\npojmu „pracovný čas“, avšak z ust. cit. zák. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste\nvýkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom\nÚnie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88 je\nautonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na\nsystém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.\nČlánok 2 ods. 1 a 2 Smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého\npracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas\nodpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej\njudikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda\nnepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by umožnil\nurčité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak\npredovšetkým zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých\ndo verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice\nvrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty\nponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto\nsmernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia,\nktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje\nna definíciu pojmu „pracovný čas“. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má\nzabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.\nČlánok 6 písm. b/ smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,\nz ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie\nbezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú\n\nhranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa\ntak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide\no také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého\npracovníka. Ako už Súdny dvor viac krát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah\npôsobnosti článku 6 písm. b/ smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to,\naby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú\npodmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.\n8. So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné urobiť záver, že vnútroštátna právna úprava v zmysle\nzák. č.315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému\núradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu,\nstanovenú v čl. 6 písm. b/ cit. Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 04.11.2003\no niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských\nštátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť\nprijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti,\nsa vzťahuje na všetky orgány členských štátov.\n9. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako\nčlenský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov\nZáchranného a hasičského zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby\nnebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovená v čl. 6\npísm. b/ cit. Smernice.\n10. Vo vzťahu k pôsobnosti cit. Smernice na žalobcu, t.j. na hasičov, resp. príslušníkov Záchranného a\nhasičského zboru, jej výklad bol uvedený aj v rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01\naž C-403/01 z 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj v uznesení Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo 14. júla 2005\nPersonalrat der Feuerwehr Hamburg.\n11. Súd nepovažoval za opodstatnenú námietku žalovaného, že žalobca nesprávne prirátava k svojmu\npracovnému času aj čas vyznačený v dochádzkovom systéme SAP ako DOD, DOS, VS, SVP, LEK,\nSRP a pod. V tomto smere súd poukazuje na ustanovenia § 85 a § 97 ods. zák. č. 315/2001 Z.z., ktoré\ndefinujú, čo je služobný čas (§ 85) a aký čas sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby (§ 97). Z týchto\nzákonných ustanovení jednoznačne vyplýva, že aj tieto časy sa považujú za výkon práce a započítavajú\nsa do pracovného času hasičov, aj keď tento počas nich nepracuje (viď § 97 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z.).\nŽalovaný taktiež namietal, že žalobca vo svojich tabuľkách nesprávne uviedol počty hodín služobných\npohotovosti, nakoľko, ak žalobca absolvoval výjazd (tento sa započítaval ako nadčas), bolo potrebné\ntieto nadčasy od služobnej pohotovosti odrátať. Uvedenú námietku nepovažoval súd za opodstatnenú,\nnakoľko z výpisu z dochádzkového systému SAP, ako aj z tabuľkových prehľadov plynie, že sú tam\nuvádzané samostatné (čisté) časy služobných pohotovostí a nadčasov a uvedenú skutočnosť potvrdil\naj žalobca vo výpovedi na pojednávaní, keď uviedol, že ak je vykonávaný výjazd počas pohotovosti\nna pracovisku, tak sa zaznamenáva do SAP-u nadčas - pracovný čas, kedy sa pracovaná pohotovosť\npreruší a je platený nadčas, po ukončení výjazdu pokračuje pracovná pohotovosť. Toto prerušenie\nsa vykoná automaticky. Čiže pohotovosť strávená na pracovisku je posledný stĺpec v SAP-e, už po\nodpočítaní nadčasu, teda čistá pohotovosť.\n12. V prejednávanej veci mal súd vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca ako hasič\nodpracoval priemerný týždenný pracovný čas v žalovanom období (1/2022 až 10/2024) presahujúci\nmaximálny priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b/ Smernice, odpracované\nhodiny určenej služobnej pohotovosti mu pritom neboli započítané do odpracovaného (pracovného)\nčasu. Z predloženého výpisu z dochádzkového systému SAP a z tabuľkového prehľadu predloženého\nžalobcom vyplýva, že u žalobcu došlo k prekročeniu maximálnych limitov pracovného času v danom\nobdobí opakovane, a to v mesiacoch 1/2022, 2/2022, 3/2022, 4/2022, 5/2022, 9/2022, 1/2023,\n2/2023, 3/2023, 4/2023, 9/2023, 10/2023, 11/2023, 1/2024, 2/2024, 3/2024, 5/2024, 10/2024. Pokiaľ\nv tomto smere žalovaný predostrel námietku zohľadnenia nerovnomerného rozvrhnutia služobného\nčasu referenčnom období 6 mesiacov, súd udáva, že Smernica umožnila členským štátom stanoviť pre\nuplatnenie článku 6 referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace (článok 16 písm. b/). Je však nutné si\nuvedomiť, že na to, aby sa takého ustanovenie mohlo uplatniť, bolo nevyhnutné ho prevziať do právneho\nporiadku Slovenskej republiky, čo sa však nestalo. Keďže Slovenská republika neprevzala do zákona\n\nč. 315/2001 Z. z. články Smernice ohľadne maximálneho týždenného pracovného času (článok 6 písm.\nb/), nemohla potom ani transponovať ustanovenia o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom\nby sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval (s poukazom na Rozsudok vo veci C-243/09,\nFuß, body 36 - 38). Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia\nslužobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času\npodľa Smernice. Vzhľadom na uvedené námietku žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v\nrámci 6-mesačného referenčného obdobia je nutné hodnotiť ako nedôvodnú, nakoľko ustanovenie\no referenčnom období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, nebolo do\nprávneho poriadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaná nemôže dovolávať jeho\naplikácie.\n13. Zodpovednosť štátu v prípade porušenia práva EÚ je absolútna a objektívna a členský štát nemá k\ndispozícii žiadne exkulpačné ani liberačné dôvody, a to opäť bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v\nmene členského štátu škodu spôsobil. Zo znenia článku 6 písm. b/ Smernice možno podľa súdu prvej\ninštancie jednoznačne vyvodiť, že účelom tejto právnej normy bolo priznať jednotlivcovi práva, pričom v\nkonkrétnosti ide o právo zamestnanca v EÚ, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračoval\nhranicu 48 hodín.\n14. Žalobca sa tak má právo dovolávať porušenia čl. 6 písm. b/ Smernice voči žalovanému v dôsledku\ntoho, že jeho pracovná pohotovosť sa nezapočítava do týždenného pracovného času, čo má za\nnásledok, že žalobca v niektorých obdobiach pracoval dlhšie ako 48 hodín týždenne. V danom\nkonkrétnom prípade spĺňa čas, ktorý žalobca na pracovisku trávi, charakteristiky pracovného času,\nako ho definoval Súdny dvor EÚ, podľa ktorého rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené\ncharakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva\nna svojom pracovisku, je tá skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom\nzamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané\nslužby. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku\nnemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii\nzamestnávateľovi (rozsudok Súdneho dvora EÚ C -14/04 vo veci Dellas).\n15. Súd mal v danom prípade jednak tabuľkovým prehľadom služieb žalobcu ako aj výsluchom žalobcu\npreukázané, že žalobca trávil na pracovisku po skončení riadnej služby v trvaní 16 hodín ešte 8 hodín\npracovnej pohotovosti, počas ktorej bol povinný byť prítomný na pracovisku a v prípade potreby byť do 1\nminúty schopný opustiť miesto za účelom vykonania zásahu. Z uvedených dôvodov je preto potrebné aj\nčas pracovnej pohotovosti považovať za pracovný čas žalobcu. Členské štáty EÚ nemôžu jednostranne\nurčovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b/ Smernice tak, žeby 48 hodinový pracovný čas viazali na\nnejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne porušovali. Akákoľvek právna úprava,\nktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na\npracovisku je v rozpore s požiadavkami čl. 6 písm. b/ Smernice (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-397/01\nvo veci Pfeiffer).\n16. Na uvedenom nič nemení fakt, že žalobcovi je poskytovaná za čas pracovnej pohotovosti náhrada\nv súlade s ust. § 122 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a ani skutočnosti, na ktoré\nžalovaný v priebehu výsluchu žalobcu, ako aj v jeho písomných podaniach poukazoval, že žalobca má\nmožnosť si počas pracovnej pohotovosti oddýchnuť, resp. že o rozvrhnutí pracovného času už v čase\nnástupu do služobného pomeru vedel, resp. že na porušovanie jeho práv nadriadeného neupozorňoval.\nK porušeniu čl. 6 písm. b/ Smernice prišlo v žalobcovom prípade podľa súdu prvej inštancie opakovane,\nčo u neho zakladá právo domáhať sa vyvodenia zodpovednosti orgánov Slovenskej republiky s cieľom\nzískať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.\n17. Súd prvej inštancie má za to, že porušenie práv žalobcu vyplývajúcich z čl. 6 písm. b/ Smernice je\npotrebné považovať za dostatočne závažné, a to jednak vzhľadom na základný účel Smernice, ktorým je\nzabezpečiť ochranu zdravia a bezpečnosti pri organizácii pracovného času, ako aj vzhľadom na to, že ide\no porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného\npracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu. Zároveň ide o také porušenie\npráva Európskej únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.\n\n18. Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody a spôsob jej výpočtu, Smernica neobsahuje\nustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z\njudikatúry Súdneho dvora EÚ však vyplýva požiadavka, aby náhrada škôd spôsobených jednotlivcom\nporušením práva EÚ bola primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv\npoškodených. Je potrebné, aby vnútroštátne súdy zabezpečili, že zvolený spôsob náhrady škody bude\nv súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie) a so zásadou efektivity. Je na vnútroštátnych súdoch,\naby za dodržania uvedených zásad určili formu odškodnenia a pravidlá a spôsob výpočtu náhrady škody\nspôsobenej porušením normy EÚ.\n19. Na tomto mieste sa žiada uviesť, že ani právny poriadok SR neobsahuje žiadne konkrétne\nustanovenia pre posudzovanie a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla jednotlivcovi porušením\npráva EÚ. Náhradu ujmy v nemajetkovej sfére je však možné zabezpečiť cez inštitút upravený v\nObčianskeho zákonníku, v ustanoveniach o ochrane osobnosti - § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.\n20. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do\njej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do\nmajetkovej sféry fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu osobnosti je právo na súkromie a rodinný\nživot. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy súdu. Výška náhrady nemajetkovej\nujmy je určovaná základnými zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy\na okolnosťami za ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú\nfyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie\nalebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity,\nale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá\niná fyzická osoba. Samotná závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu\nosobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd\nmusí prihliadnuť aj na okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.\n21. V prejednávanej veci mal súd preukázané, že žalobca skutočne v rozhodnom období vykonával\nnáročnú prácu nad čas povolený právom únie (tak, ako je to bližšie popísané v predchádzajúcom\ntexte), kedy sa vyžadovalo, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi.\nTým došlo k zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda\nprávo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách.\nŽalobca sa objektívne nemohol venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemohol zo\nsvojim časom voľne nakladať, nemohol sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemohol ani\noddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok\nbolo u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi\nzodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú pozíciu\nžalobcu za vysoko zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú. Práca žalobcu ako hasiča\nje navyše aj veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti, okrem požiarov, zasahujú hasiči aj pri dopravných\nnehodách, hromadných haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok,\nmnožstve rôznych technických zásahov a rôznych záchranných prácach, pričom nezanedbateľná je aj\nich osvetová činnosť ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to\nviac sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie,\nrodinný život, aby sa mohol venovať svojim záľubám, príp. aj aktivitám ktoré priamo, či nepriamo súvisia\ns výkonom jeho povolania.\n22. Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok,\nsúkromie a rodinný život, súd prihliadal na kritéria uvedené v bode 95. Rozsudku Fuss, a na závažnosť\nujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané,\nokolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná\nvšeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka a\nvezmúc do úvahy všetky vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že žalobca má nárok na primeranú\nfinančnú náhradu v sume 1.500 eur, nakoľko porušením práva Únie bolo ( aj doposiaľ je) skutočne do\njeho osobnostnej sféry zasiahnuté.\n23. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur. Súd jeho žalobu\nv prevyšujúcej časti zamietol, nakoľko žalobca nepreukázal že by sa tento zásah negatívne odrazil\nnapr. v jeho rodinných, medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho zdravotný stav. Pri\n\nrozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy súd vzal do úvahy i skutočnosť, že žalobcom uplatnenú\nvýšku súdy priznávajú v prípadoch intenzívnejšieho zásahu práva na ochranu osobnosti spočívajúcom v\nporušení práva na súkromie a rodinný život, ku ktorému dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví\nči zverejnenia a šírenia difamujúcich skutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného\npráva a následkov nemožno (zásadne) „ohodnotiť“ rovnako. Na základe vyššie popísaných skutočnosti\na prezentovaných úvah považoval súd za primeranú sumu 1.500 eur a preto priznal žalobcovi náhradu\nnemajetkovej ujmy v takejto výške a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.\n24. Už len záverom súd poznamenal, že k rovnakým záverom dospeli všeobecné súdy aj v iných\nobdobných veciach, v ktorých sa prejednávali v podstate totožné skutkové okolnosti a nakoľko podstatné\notázky žalovaného už boli zodpovedané viacerými rozhodnutiami prvoinštančných, ale aj odvolacích\nsúdov, konajúci súd sa v predmetnej veci pridržal tejto (už) v podstate ustálenej rozhodovacej praxe\nsúdov.\n25. Výrok o trovách konania bol odôvodnený čl. 4 ods. 2 Základných princípov civilného sporového\nporiadku v spojení s ust. § 255 C.s.p.\n26. Proti tomuto rozsudku, s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, podal v zákonom\nstanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žaloba žalobcu bola v celom\nrozsahu zamietnutá.\n27. Ako dôvod uviedol, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal prednesenou obranou žalovaného,\nlen sa odvolal na závery iných všeobecných súdov v obdobných veciach. Na strane žalovaného došlo k\nporušeniu jeho práva na spravodlivý proces, a to konkrétne postupom súdu prvej inštancie, ktorý svoje\nrozhodnutie nedostatočne odôvodnil, resp. vôbec neodôvodnil v konkrétnej obrane žalovaného, čo robí\nnapadnuté rozhodnutie arbitrárnym, nepreskúmateľným a nezrozumiteľným. Je nesporné, že právo na\nspravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v\nsúdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia\npovažovaný za rozhodujúci. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany.\n28. V celom odôvodnení rozsudku nie je ani raz zmienka o ust. § 193 zákona č. 315/2011 Z.z. o\nhasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov, teda odkaz na aplikáciu § 85 ods.\n9 zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého priemerný\ntýždenný pracovný čas zamestnanca, vrátane práce nadčas, nesmie prekročiť 48 hodín. Na aplikáciu\nust. § 85 ods. 9 Zákonníka práce pre služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru\nvýslovne odkazuje ust. § 193 zákona č. 315/2011 Z.z., ktorým sa súd prvej inštancie absolútne\nnezaoberá a mylne konštatuje, že Slovenská republika netransponovala čl. 6 písm. b/ Smernice\nEurópskeho parlamentu a rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Na čl.\n6 písm. b/ Smernice sa súd prvej inštancie v súvislosti s právnym posúdením veci odvoláva opakovane\nvo svojom odôvodnení, a to vždy bez vyporiadania sa s aktuálnym právnym stavom zhodným so\nžalovaným obdobím podľa tejto žaloby, teda so znením ust. § 193 zákona č. 315/2001 Z.z. a ust. §\n85 ods. 9 Zákonníka práce, keď z týchto ustanovení vyplýva (od 01.09.2007 podľa novelizujúceho\nzákona č. 348/2007 Z.z.), že priemerný maximálny týždenný pracovný čas hasiča nesmie, vrátane práce\nnadčas, prekročiť 48 hodín, pričom žalovaný pri svojom výpočte, ktorý súdu prvej inštancie predložil,\nvždy objektívne zohľadnil aj čas pohotovosti žalobcu v mieste jeho výkonu štátnej služby.\n29. Slovenská republika transponovala predmetnú Smernicu viacerými všeobecne záväznými právnymi\npredpismi. Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Smernica je záväzná pre každý členský\nštát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a\nmetód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Z uvedeného vyplýva, že sa má v prvom rade dosiahnuť\nvýsledok mienený predmetnou Smernicou a dokonca aké formy a metódy členský štát zvolí, nie je\npodstatné, čiže môže tak členský štát urobiť viacerými všeobecne záväznými právnymi predpismi a\nnemusí použiť doslovný jazykový preklad, teda podstatné je, že členský štát má zabezpečiť dosiahnutie\nvýsledku mieneného predmetnou Smernicou.\n\n30. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nesprávne odkazuje na neprevzatie čl. 16 písm. b/\nSmernice do právneho poriadku Slovenskej republiky ako netransponovanie referenčného obdobia,\nkeď sa vôbec nezaoberá v odôvodnení tejto úvahy s transponovaním čl. 17 predmetnej Smernice,\nz ktorej vyplýva, že Slovenská republika ani nemohla prevziať znenie obsahu čl. 16 Smernice, ktorá\nodporuje čl. 17, ktorý sa zákonodarca Slovenskej republiky rozhodol transponovať do právneho poriadku\nSlovenskej republiky, ako to jednoznačne vyplýva z priloženej tabuľky zhody a úvahy ESD vo veci\nC-303/98 ako sa má logicky transponovať referenčné obdobie podľa Smernice 2003/88/ES. Domnienka\no údajnom netransponovaní Smernice 2003/88/ES je absolútne mylná, keď z právneho poriadku\nSlovenskej republiky vyplýva, že výsledok Smernice 2003/88/ES je podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní\nEurópskej únie dosiahnutý.\n31. Súd prvej inštancie sa nesprávnym právnym posúdením veci mylne vyporiadal so spornou\notázkou referenčných období a následne k mylnému uznaniu prekračovania maximálneho týždenného\npriemerného služobného času u žalobcu založeného na chybných tabuľkách právneho zástupcu\nžalobcu, ktoré vyplývajú priamo z textu jeho podaní, najmä z jeho žaloby, v ktorých výpočet nemá oporu\nv zákone, Smernici a je v rozpore s aplikačnou praxou, teda v rozpore s výpismi zo SAP - oficiálneho\nsystému, v ktorom žalovaný spracováva evidenciu dochádzky žalobcu v 6 -mesačnom referenčnom\nobdobí.\n32. Civilné sporové konanie sa riadi prejednacou zásadou, podľa ktorej každá strana musí preukázať\nskutočnosti podporujúce jej nárok. Ak tak neurobí, nesie dôsledky stavu non liquet - teda situácie,\nkeď skutkový stav zostane neobjasnený, nepreukázaný. Ak žalobca tvrdí nemajetkovú ujmu, tak musí\nbyť túto schopný konkrétne opísať už v žalobe a podložiť ju dôkazmi, nakoľko sa jedná o bremeno\ntvrdenia. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal nielen porušenie jeho práva vyplývajúce z čl. 6 písm.\nb/ Smernice, keďže predložil mylné prepočty svojho odpracovaného služobného času, ale rovnako\nžiadnym spôsobom nepreukázal ani nemajetkovú ujmu, keďže svoje tvrdenia ohľadom jej existencie\npostavil iba na bežných skutočnostiach akejkoľvek dospelej osoby, ktorá pracuje, pričom žalobca\npotvrdil, že trávi dostatok času so svojou rodinou.\n33. Žalobca navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.\n34. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal rozsudok v jeho napadnutej\nčasti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že\nodvolanie žalovaného nie je opodstatnené.\n35. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený\nsprávny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych\nzisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia\nprvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.\n36. Pokiaľ ide o námietky žalovaného poukazujúce na arbitrárnosť napadnutého rozsudku, s týmito nie\nje možné sa stotožniť.\n37. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu\nspočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká\nnielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie\nústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo\nna zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.\n38. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra\n2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nzakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie\nrozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o\nskutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.\n\n39. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v\npreskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila\ndruhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len\ncelkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre\nľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne\nodôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo\nk vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.\n40. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\nstranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.\n41. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých\nprvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.\n42. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale\npre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a\npredstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol\nv súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa\nk spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu\nhodnotenia vykonaných dôkazov. Pod procesným postupom sa rozumie len faktická, vydaniu konečného\nrozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci\nznemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti\nna konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu\nrozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie\nvšak konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.\n43. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých\nspočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných\nprincípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania\nvykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a nie strán sporu.\n44. Okrem základných princípov je hodnotenie dôkazov upravené v ust. § 191 C.s.p. Vychádzajúc z tohto\nustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich\nvzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť\nkaždého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.\n45. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich\npravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný\nprávnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada\nvoľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a\nprostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti.\nInak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz\nsvojho opaku.\n46. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno\nspočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti\nprináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov\nnavrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo\nnedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky\nunesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie\nzodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných\n\ndôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k\nuplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania\ndôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu\naj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný\nskutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,\nktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné\nbremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.\n47. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa\nktorej predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku\nodpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený v článku 6\npísm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času.\n48. Čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným\nvýznamom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou\nna zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že\nzahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,\npokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu\ndotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že členské štáty nemôžu\njednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku\npracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú\nviazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.\n49. So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné urobiť záver, že vnútroštátna právna úprava v\nzmysle zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp.\nslužobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu\nhranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b/ cit. Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES.\nPovinnosťou členských štátov vyplývajúcou zo smernice je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou,\nako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie\nsplnenia tejto povinnosti. Vzťahuje sa to na všetky orgány členských štátov.\n50. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Zákon“) v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy týždenný\nslužobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý\nodpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja,\nštátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 cit. zákona bola\ndo jeho znenia prebratá Smernica č. 2003/88/ES. Napriek zdaniu, že vnútroštátna právna úprava je v\nsúlade s právom Únie, z ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov\nv mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom spočíva rozpor s právom\nÚnie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici 2003/88/ES\nje autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na\nsystém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Čl. 2\nods. 1 a 2 Smernice 2003/88/ES vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník\npracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“\nako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville\nde Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov\nprijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení\nsmernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské\nštáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto\nsmernici. To potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorým je neprekročenie maximálnej hranice priemerného\ntýždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b/ cit. Smernice.\n51. Vo vzťahu k výkladu čl. 2 bod 1 Smernice Súdny dvor Európskej únie opakovane konštatoval:\n52. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci D. J. proti Radiotelevizija Slovenija, sp. zn. C-344/19\nz 09.03.2021, článok 2 bod 1 Smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej\n\npohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého musí byť pracovník len telefonicky\nzastihnuteľný a ak je to potrebné, dostaviť sa na pracovisko v lehote jednej hodiny, pričom môže bývať\nv služobnom byte, ktorý mu dal k dispozícii jeho zamestnávateľ v mieste tohto pracoviska, ale nemusí\nsa v ňom zdržiavať, predstavuje v celom rozsahu pracovný čas v zmysle tohto ustanovenia, len pokiaľ\nz celkového posúdenia všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej lehoty, a prípadne z\npriemernej pravidelnosti zásahov počas tejto doby, vyplýva, že obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi\npočas uvedenej doby sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto\npracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje,\na venovať tento čas svojim vlastným záujmom. Slabá dostupnosť voľnočasových aktivít v najbližšom\nokolí predmetného miesta nie je na účely takéhoto posúdenia relevantná.\n53. Na položené otázky vo veci C-580/19 z 09.03.2021, RJ a Stadt Offenbach am Main (mesto\nOffenbach am Main, Nemecko) Súdny dvor EÚ odpovedal cit.: „článok 2 bod 1 smernice 2003/88 sa má\nvykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého\npracovník musí byť schopný so svojou zásahovou uniformou a služobným vozidlom, ktoré mu poskytol\nzamestnávateľ, s využitím oprávnení spočívajúcich vo výnimkách zo Zákona o cestnej premávke a\nv práve prednosti viažucich sa na toto vozidlo dostaviť sa na hranice mesta, v ktorom sa nachádza\njeho služobný útvar, v lehote 20 minút, predstavuje v celom rozsahu „pracovný čas“ v zmysle tohto\nustanovenia, len pokiaľ z celkového posúdenia všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej\nlehoty, a prípadne z priemernej pravidelnosti zásahov počas tejto doby, vyplýva, že obmedzenia uložené\ntomuto pracovníkovi počas uvedenej doby sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú\nmožnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon\npráce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom.“\n54. Obdobne Súdny dvor EÚ vo veci C-107/19 z 09.09.2021 (XR proti Dopravní podnik hl. m. Prahy,\nakciová společnost) rozhodol tak, že „ článok 2 smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo\n04. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle,\nže prestávka v práci, ktorá sa poskytuje pracovníkovi počas jeho denného pracovného času a počas\nktorej musí byť v prípade potreby schopný do dvoch minút odísť na výjazd, je „pracovným časom“ v\nzmysle uvedeného ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností vyplýva, že obmedzenia\nuložené tomuto pracovníkovi počas uvedenej prestávky v práci majú takú povahu, že objektívne a veľmi\nvýznamne ovplyvňujú možnosť pracovníka slobodne nakladať s časom, v rámci ktorého sa od neho\nvýkon práce nepožaduje, a venovať sa vlastným záujmom.“\n55. V rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-214/20 z 11.01.12020 (MG a Dublin City Council\n(mestská rada v Dubline, Írsko) súdny dvor odpovedal na položené otázky cit.: „článok 2 bod 1\nSmernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že doba pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej\ndostupnosti zabezpečovanej hasičom v zálohe, počas ktorej tento pracovník vykonáva so súhlasom\nsvojho zamestnávateľa samostatnú zárobkovú činnosť, ale v prípade tiesňového volania sa musí\ndostaviť na hasičskú stanicu, na ktorú je pridelený, v lehote najviac desiatich minút, nepredstavuje\n„pracovný čas“ v zmysle tohto ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností prejednávanej\nveci, najmä z rozsahu a spôsobu, akým môže pracovník vykonávať inú zárobkovú činnosť, a skutočnosti,\nže nie je povinný zúčastniť sa na všetkých zásahoch zabezpečovaných z tejto hasičskej stanice, vyplýva,\nže obmedzenia kladené na pracovníka počas tejto doby nemajú takú povahu, aby objektívne a vo veľmi\nvýznamnej miere ovplyvnili schopnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas danej doby s časom,\nv rámci ktorého sa od neho výkon profesionálnej služby hasiča v zálohe nevyžaduje.“\n56. Vo vzťahu k pôsobnosti cit. Smernice na žalobcu, t.j. na hasičov, resp. príslušníkov Záchranného a\nhasičského zboru, jej výklad bol uvedený aj v rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01\naž C-403/01 zo dňa 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj v uznesení Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo dňa\n14.7.2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. V prejednávanom spore sa na činnosť, vykonávanú\nžalobcom v rámci služobného pomeru, táto výnimka nevzťahuje. Cieľom Smernice 89/391 je podpora\nzlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Z čl. 2 ods. 1 vyplýva, že rozsah\npôsobnosti je nutné chápať širšie, teda výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom\npododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku nevylučuje z pôsobnosti\nsmernice služby civilnej ochrany en bloc, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb. Rozsah\npôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským\nštátom chrániť. Jej účelom bolo zabezpečenie riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu\n\nverejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného\nrozsahu - napríklad katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre\nzásahové a záchranné tímy. Taká služba civilnej ochrany v užšom zmysle sa odlišuje od štandardnej,\nzákladnej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru.\nNevyznačuje sa žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v\noblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z\npôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice 89/391. Na jednej strane zákonodarca\nSpoločenstva síce vychádzal zo zásady použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, na strane\ndruhej, dal možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení\nsmernice (článok 17). V článku 17 ods. 3 písm. b/ iii) Smernice 2003/88/ES sa uvádza, že v súlade s\nodsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 až 16 v prípade činností spojených s\npotrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Odchýlku\nod článku 6 však Smernica nepripúšťa ani v prípade takéhoto charakteru činností.\n57. Zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva,\nže článok 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a\nochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3 Smernice Rady 2003/88/ES o niektorých\naspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané\nzásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci\nsamej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES\nv zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný\nčas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných\nokolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho\nfungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,\nzdravie, bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov\npridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v\nčo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/EHS definuje\nsvoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na\nčlánok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje „na všetky odvetvia\nčinnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb\n(priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako\nvyplýva z ods. 2 prvého pododseku, neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v\nrozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb\ncivilnej ochrany.\n58. V prejednávanom spore sa na činnosť, vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru, táto\nvýnimka nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ smernice 89/391, ktorý je zameraný na podporu\nzlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rovnako aj zo znenia jeho čl. 2 ods.1\nvyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať širšie. Z toho vyplýva, že výnimky z pôsobnosti\nuvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek\nSmernice 89/391 nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité\nosobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu\nustanovení tejto smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391\nsa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov,\nktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z tohto hľadiska bola výnimka uvedená v čl. 2\nods. 2 prvom pododseku Smernice 89/391 prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb\nnevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia\nalebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť\npracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle\nslova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej\nnáplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru.\n59. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej\nochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností pri haváriách,\nživelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť\nv čo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Súdny dvor dospel k záveru, že jediným\ncieľom výnimky, ktorá je uvedená v čl. 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice 89/391, bolo zabezpečenie\nriadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v\n\nprípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad v prípade katastrofy. Odvolací\nsúd na základe vyššie uvedeného tak uzatvára, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti\nSmernice 2003/88/ES.\n60. K námietke nedostatku vecnej pasívnej legitimácie štátu treba uviesť, že Súdny dvor tiež rozhodol,\nže čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu\npriamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade,\nak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva\nÚnie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu\na chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia\nnijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ\naj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené\njednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých\nje Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia\npráva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a\nbez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť\ntúto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov\nza škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať\npodľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi môže\nzabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát. Právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť\nverejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má\nsamotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,\nkeď sú splnené tri podmienky, t.j. 1. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom\npráva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi\nporušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Za splnenia týchto troch podmienok musí\nštát napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za\nspôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách\nnemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy\n(zásada ekvivalencie) a nemôže byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému\nsťaženiu získania náhrady (zásada efektivity).\n61. Žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora,\nodpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený\nv čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88. Preto sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti\norgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia\ntohto ustanovenia.\n62. Prvá podmienka priznania uplatneného nároku je v danom prípade splnená, pretože čl. 6 písm. b/\nSmernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má\nmať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti\na ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre\npriemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od\nktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom\nprípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k\ntomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho\npráva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu.\n63. Vo vzťahu k druhej podmienke, judikatúra Súdneho dvora za dostatočne závažné porušenie práva\nÚnie považuje zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré\nmajú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej\nnormy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom.\nPorušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora\nv danej oblasti.\n64. Nesprávnu transpozíciu Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. potvrdzuje priamo\nnovela zákona č. 315/2001 Z.z. schválená Národnou radou Slovenskej republiky na 35. schôdzi dňa\n17. júna 2025 uverejnená v Zbierke zákonov pod č. 179/2025 Z.z. účinná od 01. júla 2025. Návrh\nnovely Zákona o hasičskom a záchrannom zbore predložila vláda, ktorá uznesením č. 298/2025\n\nz 12.06.2025 schválila návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z.z. a potreba\nnovelizácie Zákona o hasičskom a záchrannom zbore podľa dôvodovej správy k návrhu zákona bola\nvyvolaná prebiehajúcimi súdnymi spormi príslušníkov hasičského a záchranného zboru v súvislosti s\nprekračovaním 48 hodinového priemerného týždenného služobného času, ktoré vznikajú preto, že sa do\ntohto limitu nezarátava služobná pohotovosť v mieste výkonu štátnej služby ako to vyžaduje európska\nlegislatíva. V návrhu zákona sa uvádza, že služobný čas príslušníka hasičského a záchranného zboru\npodľa aktuálneho znenia zákona č. 315/2001 Z.z. predstavuje 40 hodín týždenne, pričom služobná\npohotovosť sa nezapočítava do služobného času. Služobná pohotovosť sa príslušníkom určuje, t.j.\nnemajú možnosť ju odmietnuť. Výslovne sa uvádza, že Súdny dvor Európskej únie posudzuje legálnosť\npostupu Slovenskej republiky pri aplikácií smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, ktorá\nstanovuje maximálny pracovný čas zamestnanca. Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na hasičské a\nzáchranné zložky. Zároveň začne Európska komisia posudzovať súlad zákona so Smernicou 2003/88/\nES. Nie je predpoklad úspechu Slovenskej republiky, pričom pri nezosúladení národnej legislatívy so\nSmernicou 2003/88/ES hrozia pokuty v státisícoch a až miliónoch eur (vysoká pravdepodobnosť v\npomerne krátkom horizonte). Na základe uvedeného je potrebné zabezpečiť zosúladenie národnej\nlegislatívy so Smernicou 2003/88/ES.\n65. Schválená novela zákona č. 315/2001 Z.z. uskutočnená zákonom č. 179/2025 Z.z. nemá žiaden\nvplyv na tento prebiehajúci súdny spor. Odvolací súd na prijatie novely Zákona o hasičskom a\nzáchrannom zbore a časť predkladacej správy, v ktorej vláda Slovenskej republiky odôvodňuje potrebu\nprijatia tejto novely, poukazuje len pre účely skráteného odôvodnenia svojho rozhodnutia v zmysle\nust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p., ktoré umožňuje odvolaciemu súdu pri stotožnení sa s odôvodnením\nrozhodnutia súdu prvej inštancie obmedziť sa v odôvodnení svojho rozhodnutia len na konštatovanie\nsprávnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia ďalšie dôvody.\n66. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na to, že\nprvoinštančný súd správne vyriešil všetky podstatné sporné otázky vzniknuté v priebehu konania.\nTaktiež správne aplikoval právne predpisy, podľa ktorých nárok žalobcu posúdil. Zákon o hasičskom\na záchrannom zbore v znení účinnom za rozhodné obdobie v ust. § 85 ods. 1 a 2 považoval za\nslužobný čas len časový úsek, v ktorom príslušník vykonával štátnu službu a časť služobnej pohotovosti\nupravený v ust. § 92 ods. 1 a 2 od služobného času oddeľoval. Práve takéto znenie ustanovení Zákona\no hasičskom a záchrannom zbore umožňovalo nezapočítavať čas služobnej pohotovosti do služobného\nčasu a prekračovanie maximálneho týždenného pracovného času určeného v čl. 1 ods. 2 Smernice.\nPritom účelom Smernice 2003/88/ES je chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov. Smernica sa podľa\nčl. 1 ods. 3 vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné, v zmysle čl. 2 Smernice 89/391/\nEHS bez toho, aby boli dotknuté čl. 14, 17, 18 a 19 tejto Smernice. Smernica 2003/88/ES sa tak vzťahuje\nna služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Služba hasičov sa nevyznačuje\nžiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva v oblasti ochrany\nbezpečnosti a zdravia zamestnancov, preto sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedenej v\nčl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Aj keď príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia úlohy\npri zdolávaní požiarov a na úseku civilnej ochrany obyvateľstva vykonávajú záchranárske činnosti\npri haváriách, živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, ktoré nemožno predvídať, za\nobvyklých podmienok činností s ňou spojené možno vopred plánovať a služobný čas príslušníkov\nrozvrhnúť tak, aby maximálny týždenný pracovný čas aj u príslušníkov Hasičského a záchranného zboru\ndodržaný bol.\n67. Vo vzťahu k žalovaným uvádzanému čl. 16 písm. b/ Smernice 2003/88/ES je potrebné dodať, že\nSmernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie čl. 6 (maximálny týždenný pracovný\nčas) referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že na to,\naby sa takéto ustanovenie mohlo aplikovať, bolo nevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho poriadku\nSlovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. v znení účinnom v žalovanom období nevyplýva, aby\nSlovenská republika uvedené ustanovenie prevzala a teda, že by maximálny týždenný pracovný čas\nbolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia Smernicou\nstanovených podmienok aj v dlhšom období. Slovenská republika neprevzala do žiadneho ustanovenia\nzákona č. 315/2001 Z.z. články Smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného času a\nteda nemožno konštatovať ani to, že by boli transponované ustanovenia Smernice o možnosti určenia\nreferenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ust. § 86 zákona\n\nč. 315/2011 Z.z. sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s\nmaximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa Smernice. Ustanovenie o referenčnom\nobdobí súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času nebolo do právneho poriadku\nSlovenskej republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.\n68. Právne bezvýznamnou je námietka žalovaného, podľa ktorej sa prvoinštančný súd vôbec nezaoberal\naplikáciou ust. § 85 ods. 9 Zákonníka práce, na ktorú výslovne odkazuje ust. § 193 zákona č. 315/2001\nZ.z. Vzťah zákona č. 315/2001 Z.z. a Zákonníka práce je vzťahom medzi lex generalis a lex specialis,\npričom špeciálna úprava služobného času v zákone č. 315/2001 Z.z. má prednosť pred všeobecnou\núpravou v Zákonníku práce, a preto sa Zákonník práce nemôže v tejto otázke aplikovať ani subsidiárne.\n69. V posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad\nupravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti.\nPredmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho\nosobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej),\nako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti je zabezpečenie\ndôstojnej existencie a slobodného rozvoja osobnosti fyzickej osoby.\n70. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je, o.i., právo na súkromný a rodinný život,\nako aj právo na ochranu zdravia. Odvolací súd odkazuje na závery súdu prvej inštancie o vzniku\nnemajetkovej ujmy u žalobcu, ktorej podstatou je skutočnosť, že tento namiesto času, ktorý mohol tráviť\ns rodinou, prípadne inak ako v zamestnaní, tento čas trávil práve v zamestnaní. Je potrebné dodať, že\nžalobca má aj právo na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, že uvedený článok\nzaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy materiálnych\na inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon. V pracovnoprávnej oblasti je\nprávo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním opatrení na zlepšenie bezpečnosti\na ochrany zdravia pracovníkov, vrátane úpravy pracovných podmienok, medzi ktoré patrí aj organizácia\npracovného času a odpočinku. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného\nvymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky (článok 24 Všeobecnej Deklarácie\nľudských práv). Z úvodných ust. Smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia\nbezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj Smernice Rady 2003/88/ES o niektorých\naspektoch organizácie pracovného času, vyplýva, že normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále\npríliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo\nzlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší\nstupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci\nby mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času,\nt.j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný,\ntýždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť\nmaximálnu hranicu týždenného pracovného času; primeraný odpočinok znamená, že pracovníci majú\npravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý\na nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia\npráce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani\ndlhodobo nepoškodia zdravie.\n71. Vychádzajúc aj z vyššie uvedených skutočností, je potrebné sa stotožniť so záverom súdu, že\nžalobcovi nepochybne vznikla nemajetková ujma. Uvedená ujma u žalobcu spočíva v porušení jeho\nzákladného osobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život, práva na ochranu zdravia, telesnej\na psychickej integrity, spočívajúceho predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku.\nNemožno sa stotožniť s argumentáciou žalovaného, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že v\nzmysle uvedeného ustanovenia je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce\nzadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 a že neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť,\nresp. vážnosť žalobcu v spoločnosti.\n72. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na\nochranu zdravia) a jeho okolnosti, nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie\npožadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti.\nObčianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka\n\nsú uvedené príkladmo, teda právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky\nochrany, a ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej\nvôli, ktorá bude ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Fyzická osoba má právo\nnajmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto\nzásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie\nmorálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa odseku 1\nnejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu\ndošlo, t.j., že žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,\naby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijal\nvnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zák. č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý\numožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že\ntento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu\na rady 2003/88/ES, neprichádza do úvahy morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie\npredovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a pod. Uvedené prostriedky nápravy\npodľa § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v\ntakomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.\n73. Právo na odpočinok u žalobcu bolo niekoľko rokov porušované, pričom žalobca plní v spoločnosti\nveľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života a je preto o to viac dôležité,\naby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu\naktivít, ktoré priamo či nepriamo súvisiace s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko\nzodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Vzhľadom na odpracované hodiny nad týždenný\nlimit dovolený právom Európskej únie za obdobie od januára 2022 do októbra 2024, výška priznanej\nnemajetkovej ujmy 1.500 eur s tým súvisiaca, nie je neprimeraná aj vzhľadom už na predchádzajúcu\núvahu. Práca žalobcu ako hasiča je náročná, riziková, nezameniteľná a veľmi dôležitá. Preto je potrebné\nzabezpečiť, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie a rodinný\nživot.\n74. Odvolací súd výšku peňažnej náhrady priznanú súdom prvej inštancie považuje za minimálne\nprimeranú. Vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku a čas, ktorý žalobca nestrávil odpočinkom,\nnevenoval sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia\ns výkonom jeho povolania, nemožno považovať záver súdu prvej inštancie za nesprávny. Súd totiž\npri posudzovaní tejto výšky je viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť primeranosť\nuplatňovanej výšky ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej únie utrpel.\nSpôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu neprimeraná,\nzjavne nevybočujúca z pravidiel odškodňovania.\n75. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov Slovenskej republiky\nv skutkovo a právne totožných prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej príslušníkmi\nhasičského a záchranného zboru. Len príkladmo možno uviesť nasledujúce závery odvolacích súdov\nv SR:\n76. Krajský súd v Košiciach v odôvodnení rozsudku sp. zn. 6Co/24/2024 zo dňa 05.03.2024 uviedol,\ncit.: „54. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel\no hodiny voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i\nfyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní\npracovného času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i\ndo práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom\nna formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ za závažný zásah do práv,\nkeď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu\npracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve\npeňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala\nbyť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však\nnemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Pokiaľ súd prvej inštancie rozsah peňažnej náhrady\nvo výške 3.000 eur odvodil od charakteru zásahu, jeho trvania, následkoch na živote žalobcu, nemožno\ntýmto jeho úvahám vytknúť žiadne nedostatky. Svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných\nokolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a ním stanovený rozsah\nnemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad\n\npriznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach\nsp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 6Co/244/2019, 1CoPr/8/2019, 6Co/60/2022,\n6Co/69/2022, 6Co/102/2022 a 6Co/129/2022).“\n77. „17.1 Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdil, že v\nrámci žalovaného obdobia dosahoval jeho priemerný pracovný čas 54,03 h týždenne a v rámci\njednotlivých období dosahoval jeho priemerný pracovný týždenný čas za rok 2020 53,76 h, za rok\n2021 54,02 h a za rok 2022 54,30 h, čo preukazoval výpismi plánu služieb z dochádzkového systému\nSAP za obdobie 01/2020 - 11/2022, pričom žalovaný uvedené skutkové tvrdenia a listiny žalobcu\núčinne nerozporoval. Zároveň odvolací súd kontrolou počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a\nslužobnej pohotovosti zistil, že v žalovanom období skutočne dochádzalo k opakovanému prekročeniu\nmaximálneho prípustného týždenného pracovného času podľa Smernice. Výkazom o služobnej činnosti\nžalobca preukázal, že v období od januára 2020 do novembra 2022 bolo porušované jeho právo na\n48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku 6 písm. b/ Smernice .... Podľa\n§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od\nneoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané\nzadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza\ndo úvahy tam, kde by satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca.\nOdvolací súd teda uvádza, že je v zhode s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi ako fyzickej\nosobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Keďže nemajetkovú ujmu nie je\nmožné nahradiť inak z dôvodu uplynutia času, berúc do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti\nžalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie tohto zásahu, nie je primerané porovnávanie\ns inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní. Prisúdená\nnáhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznané v prípadoch zásahov do osobnosti\nneoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny a ani neprevyšuje náhrady priznané obetiam\ntrestných činov. K námietke žalovaného o tom, že výška nemajetkovej ujmy by nemala byť vyššia ako\nnáhrady priznané obetiam trestných činov, odvolací súd osobitne uvádza, že v predmetnej veci nejde\no nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení § 17 explicitne reflektuje na potrebu\nrešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam trestných činov, a preto je aj v tomto smere odvolacia\nnámietka žalovaného nedôvodná (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.\nI.ÚS 273/2021). Odvolací súd považuje výšku nemajetkovej ujmy primeranú k závažnosti nezákonného\nzásahu, spočívajúc v obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným časom a organizovať sociálny\na rodinný život a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy primeranú k okolnostiam\nza ktorých k zásahu došlo, spočívajúc v dlhodobom časovom horizonte, v rámci ktorého dochádzalo\nk porušovaniu práv žalobcu.“ (rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.02.2024, sp. zn.\n14Co113/2023)\n78. „Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 5.427,13 eur, ktorú vyčíslil\nako súčet odpracovaných hodín služobnej povinnosti za obdobie od 01.03.2020 do 28.02.2023 vrátane\na rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 zákona\nč. 315/2001 Z. z. a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona\nč. 315/2001 Z. z., pričom v konaní pred súdom prvej inštancie výpoveďou v spojení s listinnými\ndôkazmi, ktoré má žalobca k dispozícii od svojho zamestnávateľa, preukázal, tak ako to vyhodnotil\nsúd prvej inštancie, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ\nprichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov,\nfyzickej a psychickej relaxácii. Domáhal sa náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa\npočtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného\nčasu (čo je rozpor s čl. 2 ods. 1 smernice), nedomáhal sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný\npočet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne. .......Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi\n(občanovi členského štátu EÚ) porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla\nzabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby\npri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť\nvo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež\ndefinovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú\núpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani\nzákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu\núpravu neobsahuje, preto súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav\n\nmá ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho\nzákonníka). Žalovaného odvolacia námietka, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu nie je dôvodná,\npretože z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca v\nžalovanom období od marca 2020 do februára 2023 odpracoval celkovo 1962,06 hodín služobnej\npohotovosti, ktoré mu v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES neboli započítané do pracovného\nčasu a zároveň opakovane dochádzalo u žalobcu k prekračovaniu limitu 48-hodinového týždenného\nslužobného odpracovaného času.“ (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15Co/161/2023\nzo dňa 31.01.2024)\n79. „Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel o veľký\npočet hodín voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov\ni fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní\npracovného času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i\ndo práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom\nna formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ za závažný zásah do práv,\nkeď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu\npracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve\npeňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala\nbyť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však\nnemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Pokiaľ súd prvej inštancie rozsah peňažnej náhrady\nvo výške 2.000 eur odvodil od charakteru zásahu, jeho trvania, následkoch na živote žalobcu, nemožno\ntýmto jeho úvahám vytknúť žiadne nedostatky. Svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných\nokolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a ním stanovený rozsah\nnemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad\npriznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach\nsp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 6Co/244/2019 a 1CoPr/8/2019, 6Co/89/2022,\n6Co/60/2022 a 6Co/35/2022).“ (Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6Co/113/2023 zo dňa\n17.10.2023)\n80. „Polemika žalovanej v podanom odvolaní, keď uvádza, že otáznym zostáva akú činnosť by chcel\nžalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas\npripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené,\naby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne\ntráviť s rodinou, neobstojí. Námietka, že pokiaľ nie je nariadený služobný zákrok, žalobca môže\nodpočívať alebo sa venovať inej činnosti, s poukazom na to, že pri nariadenej služobnej pohotovosti\nje v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená,\nže zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych zamestnanca a v čase služobnej pohotovosti sa preto\nod žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca\nodpočívať alebo sa venovať inej činnosti, rovnako neobstojí, a to z dôvodu, že žalobca vykonáva službu\nna mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť\n„aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp.\nspánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti, nenachádza sa, a teda\nje oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb\na jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je\nz týchto dôvodov fakticky vylúčená. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom\ndodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to\naj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal\nmožnosť si po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcu\nza dôvodný a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu\ndochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti.“ (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.\nzn. 12Co/59/2022 zo dňa 11.10.2023)\n81. „Nerešpektovaním čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu,\ndošlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho\nzdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá\nsa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav\nstraty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len\nsamotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada\n\npredstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Pokiaľ súd prvej inštancie rozsah peňažnej\nnáhrady stanovil vo výške 2.750,- eur, svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných okolnostiach\nprihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa\npodmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad priznaných v obdobných\nsúdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019,\n6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 1CoPr/8/2019). (rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.\n2Co/152/2022 zo dňa 17.08.2023)\n82. „Aj súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na iné rozhodnutia iných všeobecných súdov v\nkonaniach o náhradu škody začatých žalobcami ako príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru proti\nžalovanej z totožných dôvodov, ktoré riešili námietky žalovanej predložené žalovanou aj v tomto konaní.\nAj v týchto iných sporoch bola žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej\ntranspozícii smernice umožňujúcej vyžadovať od príslušníkov Hasičského a záchranného zboru výkon\nštátnej služby nad smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín, a všetky námietky\nžalovanej boli posúdené ako nedôvodné. Preto aj odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Krajského\nsúdu v Košiciach sp. zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020, sp. zn. 2Co/54/2020 z 03.12.2020 a tiež\nrozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/86/2022 zo dňa 10.05.2023, sp. zn.\n16Co/36/2022 zo dňa 23.03.2023.“ (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/15/2023 zo dňa\n10.08.2023)\n83. „Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel\no voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a\npsychickej relaxácii. V danej veci žalobcom predložené dôkazy o počte ním odpracovaných hodín nad\nlimit stanovený normami Únie neboli v konaní relevantne spochybnené, preto z nich súd prvej inštancie\nsprávne vychádzal (§ 151ods.1, § 185 ods. 2 veta za bodkočiarkou, § 186 ods. 2 C.s.p.) a nemal žiadny\nzákonný dôvod ich podrobovať akémukoľvek preskúmavaniu. Správne uzavrel, že nerešpektovaním čl. 6\npísm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu\nna vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí\nnárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry\nSúdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín\nvoľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia\npráva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie\ntakto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu,\nnielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada neprimeraného rozsahu.“ (rozsudok\nKrajského súdu v Košiciach, sp. zn. 9Co/66/2022 zo dňa 13.04.2023)\n84. „Na jednej strane okresný súd prijal záver, že neprimerane dlhý čas v práci a strata odpočinku\nv posudzovanom období súvisia s porušením smernice a nie s hodinami odslúženými v rámci\nlimitu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Na druhej strane prepočítaním\nvýšky peňažného zadosťučinenia reagoval na obranu žalovaného, ktorý tvrdil, že nie všetky hodiny\nodpracovanej pohotovosti sú hodinami nad maximálny limit pracovného času. Základom sporu však nie\nje vzťah žalobcu a žalovaného zamestnávateľa, ale vzťah zodpovednosti žalovaného za nemajetkovú\nujmu, ktorá vznikla v dôsledku nesprávnej transpozície smernice o 48 hodinovom pracovnom čase.\nPráve táto skutočnosť je príčinou, pre ktorú zamestnávateľ žalobcu, vykladá zákon č. 315/2001 Z. z.\no Hasičskom a záchrannom zbore v neprospech žalobcu tak, že odslúžená služobná pohotovosť nie\nje vykazovaná ako odpracovaný čas. Preto z hľadiska formálne vykazovaného počtu odpracovaných\nhodín nedochádza k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času a služobná pohotovosť\nsa síce započítava do štátnej služby, ale nie je započítaná do služobného pracovného času. 26.3.\nĎalším, nie menej vážnym dôsledkom toho, že hodiny pohotovosti nie sú zarátané do pracovného\nfondu hasiča je aj skutočnosť, že odpracovaný čas nemá vplyv na výšku dôchodku. Pokiaľ platí, že\nod mzdy žalobcu závisí výška jeho dôchodku a okresný súd posudzoval nemajetkovú ujmu žalobcu\nza jednotlivé mesiace ako dôsledok zodpovednosti štátu za nesprávnu transpozíciu smernice, potom\nstrata odpočinku a v dôsledku toho aj vplyv na zdravotný stav žalobcu, nesporne súvisia aj so sociálnymi\nistotami. Pre posúdenie veci nie je rozhodujúci prepočet hodín pracovného času, ako urobil okresný súd\nale to, že v dôsledku nesprávneho transponovania smernice o 48 hodinovom pracovnom čase žalobca\npo celé žalované obdobie znášal nemajetkovú ujmu. 27. Primerané finančné odškodnenie zodpovedalo\nodmene, ktorú žalobcovi priznáva zákon č. 315/2001 Z.z. pri nariadenej služobnej pohotovosti, t.j. mimo\nurčenej služobnej pohotovosti. Vyčíslenie náhrady vo väzbe na cenu práce v danom mieste a čase\n\nje priliehavé vzhľadom na charakteru ujmy a k následkom na osobe a v osobnom živote žalobcu. Z\nuvedeného dôvodu odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť\nzaplatiť žalobcovi sumu 4.965 eur do troch dní.“ (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.\n16Co/11/2022 zo dňa 22.02.2023)\n85. „14.2 ...Námietka, že pokiaľ nie je nariadený služobný zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa\nvenovať inej činnosti, s poukazom na to, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania\nštátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára\npodmienky na oddych zamestnanca a v čase služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje\naktívna činnosť, a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať\ninej činnosti, rovnako neobstojí, a to z dôvodu, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom\nzamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas\ncelej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí\nbyť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti, nenachádza sa, a teda je oddelený od\nsvojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť\norganizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov\nfakticky vylúčená. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom dodržiavané,\npričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej\nskutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si\npo práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcu za dôvodný\na prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo\npráve výkonom služobnej pohotovosti. Keďže nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvodu\nuplynutia času, berúc do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva\nÚnie a trvanie tohto zásahu, nie je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to\nnamietal žalovaný v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady\npriznané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo\nobetiam trestných činov.“ (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14Co/2/2023 zo dňa\n13.02.2023)\n86. „Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu, že\nuplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak. Vzhľadom na špecifickosť zásahu\ndo osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie\ns inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní (v prípade zásahov\ndo osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti).\nPrisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp.\nobetiam trestných činov. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o\nochranu osobnosti, pretože ustanovenia o ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie\nako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného\nza spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli aplikované na základe judikatúry SD EÚ.“ (rozsudok\nKrajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/82/2022 zo dňa 13.12.2022)\n87. „Právo na odpočinok u žalobcu bolo niekoľko rokov porušované, pričom žalobca plní v spoločnosti\nveľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité,\naby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu\naktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko\nzodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Vzhľadom na odpracované hodiny nad týždenný\nlimit dovolený právom Európskej únie za obdobie od februára 2014 do februára 2017 výška priznanej\nnemajetkovej ujmy 1.500 eur s tým súvisiaca nie je neprimeraná (aj vzhľadom už na predchádzajúcu\núvahu). Práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná, riziková, nezameniteľná a veľmi dôležitá. Preto je\npotrebné zabezpečiť, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie,\nrodinný život.“ (rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 14Co/7/2022 zo dňa 12.10.2022)\n88. „Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel o\n1633,85 hodín voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov\ni fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní\npracovného času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i\ndo práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom\nna formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ za závažný zásah do práv,\n\nkeď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu\npracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve\npeňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala\nbyť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však\nnemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Pokiaľ súd prvej inštancie rozsah peňažnej náhrady\nvo výške 2.500 eur odvodil od charakteru zásahu, jeho trvania, následkoch na živote žalobcu, nemožno\ntýmto jeho úvahám vytknúť žiadne nedostatky. Svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných\nokolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a ním stanovený rozsah\nnemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad\npriznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach\nsp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 6Co/244/2019, 1CoPr/8/2019 a 6Co/60/2022,\n6Co/69/2022).“ (rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6Co/129/2022 zo dňa 10.10.2022)\n89. „Je predovšetkým potrebné prihliadnuť na to, že právo na odpočinok u žalobcu je permanentne\nniekoľko rokov porušované, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú\naj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať\nsa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom\njeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná.\nOdpracované hodiny nad týždenný limit dovolený právom EÚ za obdobie 02/2014-02/2017 hodín\n(špecifikované v odôvodnení rozsudku) 429,97 týždenne a výška priznanej nemajetkovej ujmy 2.089,60\neur a s tým súvisiaca náhrada nie je neprimeraná, vzhľadom už na predchádzajúcu úvahu. Práca\nžalobcu ako hasiča je nielen náročná, riziková, nezameniteľná a veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti\nokrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných haváriách, živelných\npohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve rôznych technických zásahov a\nrôznych záchranných prácach, pričom nezanedbateľná je aj ich osvetová činnosť ohľadom poučenia\nobyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to viac sa javí potreba, aby žalobca ako\nhasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život, a keďže porušením práva\nÚnie bolo žalobcovi do tejto sféry zasiahnuté. 51. Odvolací súd požadovanú výšku peňažnej náhrady\npovažuje za minimálne primeranú. Vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku, spôsob výpočtu\nnemajetkovej ujmy, aj s prihliadnutím na skutočnosť, že predstavuje vyčíslenie ujmy v sume 2089,60\neur za 429,97 hodín týždenne služobnej pohotovosti, ktorá nebola žalobcovi započítaná do fondu\npracovného času, t.j. času, ktorý nestrávil odpočinkom, nevenoval sa svojím záľubám, rodine, resp. aj\nvykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania, nemožno považovať za\nnesprávny. Súd totiž pri posudzovaní tejto výšky je viazaný právnym predpisom len v tom , že má posúdiť\nprimeranosť uplatňovanej výšky ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej\núnie utrpel. T.j., spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu\nneprimeraná.“ (rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 9CoCsp/4/2020 zo dňa 04.05.2021)\n90. „V okolnostiach prejednávanej veci žalobca v roku 2013 odpracoval 285,04 hodín služobnej\npohotovosti nezapočítaných do fondu pracovného času, v roku 2014 odpracoval 736,11 hodín\nnezapočítaných do fondu pracovného času, v roku 2015 odpracoval 679,50 hodín nezapočítaných do\nfondu pracovného času, v roku 2016 odpracoval 363,78 hodín nezapočítaných do fondu pracovného\nčasu. Spolu počet hodín služobnej pohotovosti nezapočítaných do fondu pracovného času predstavuje\n2064,43 hodín. Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalobca odpracoval 2064,43 hodín nad týždenný\nlimit dovolený právom Únie vykonávaní služobnej pohotovosti na pracovisku. Možno tak ustáliť, že\ndošlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho\nzdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, keď\nide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času, len samotné konštatovanie porušenia\npráva nie je dostatočným zadosťučinením, a peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie\ntakto vzniknutej ujmy. Žalobca nepožadoval poskytnutie dodatočného náhradného voľna, preto nebolo\nmožné rozhodovať o takomto nároku vzhľadom na zásadu „non ultra petit“.“ (rozsudok Krajského súdu\nv Košiciach, sp. zn. 5CoPr/3/2020 zo dňa 18.03.2021)\n91. „Odvolací súd nepovažuje za dôvodné ani výhrady odvolateľa k spôsobu, akým súd prvej\ninštancie zdôvodnil svoje závery o forme a rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy. Svoje úvahy v\ntýchto otázkach súd prvej inštancie podrobne vysvetlil v bodoch 70 až 75 odôvodnenia napadnutého\nrozsudku, pričom v kontexte odvolacej argumentácie žalovaného možno v tejto súvislosti konštatovať,\nže zdôvodnil, aká ujma žalobcovi vznikla a prečo ju považoval za vážnu (viď. body 74 a 75 odôvodnenia\n\nnapadnutého rozsudku) a ozrejmil tiež dôvody, na podklade ktorých dospel k záveru o primeranosti výšky\npriznaného peňažného odškodnenia (viď bod 75 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd má\nv zhode s názorom prvoinštančného súdu za to, že všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva\nEurópskej únie došlo, ktoré aj ESD v rozhodnutí vo veci C-429/09 Fuss považoval za vážne, zakladajú\nv spojitosti s objektom zásahu (vnútorné prežívanie dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného\nčasu žalobcom), intenzitou porušenia (prekračovanie limitu pravidelne viac ako 10 hodín týždenne)\na jeho trvanie (len v posudzovanom období viac ako 3 roky), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu\npeňažnou náhradou. Súd prvej inštancie správne posudzoval výšku priznanej nemajetkovej ujmy tiež\nv kontexte hierarchii iných osobnostných hodnôt a jeho predstava o primeranosti odškodnenia je\nkonzistentná s výškou náhrad, ktoré súdy priznali v obdobných (kolegovia žalobcu) veciach (por. napr.\nrozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2019, 3CoPr/229/2019, sp.\nzn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019).“ (rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/222/2020 zo\ndňa 16.12.2020)\n92. „S poukazom na splnenie všetkých podmienok pre zodpovednosť štátu za porušenie práva Európskej\núnie spočívajúceho v prekračovaní maximálneho priemerného týždenného pracovného času súd prvej\ninštancie žalobe vyhovel v časti týkajúcej sa zaplatenia peňažnej náhrady vo výške 243,98 eur\npozostávajúcej z odškodnenia vo výške 125,66 eur (žalobca odpracoval v prvom polroku roka 2015 o\n67:01 hodín viac ako je maximálny povolený limit pracovného času) a odškodnenia vo výške 118,32 eur\n(žalobca odpracoval v období január a február 2017 o 59:04 hodín viac ako je maximálny povolený limit\npracovného času). V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. 34. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú\nodvolaciu námietku žalobcu vzťahujúcu sa k neprimerane nízkej priznanej nemajetkovej ujme. Napriek\ntomu, že súd prvej inštancie zvolil pomerne zložitý spôsob jej výpočtu, úvaha týmto smerom nie je v\nrozpore so zákonom ako aj s princípmi racionality. Nie je bez právneho významu skutočnosť, aký dlhý čas\nboli žalobcovi upreté jeho práva na súkromný život, čo súd prvej inštancie podrobne rozviedol.“ (rozsudok\nKrajského súdu v Prešove, sp. zn. 15Co/6/2020 zo dňa 16.11.2020)\n93. „Odvolací súd požadovanú výšku peňažnej náhrady považuje za minimálne primeranú. Vzhľadom\nna špecifickosť uplatňovaného nároku, spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy, aj s prihliadnutím na\nskutočnosť, že predstavuje vyčíslenie ujmy v sume 3.631,14 eur za 2.098,05 hodín služobnej pohotovosti\n(1,73 eur za jednu hodinu), ktorá nebola žalobcovi započítaná do fondu pracovného času, t. j.\nčasu, ktorý nestrávil odpočinkom, nevenoval sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít,\nktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania, nemožno považovať za nesprávny.\nSúd totiž pri posudzovaní tejto výšky je viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť\nprimeranosť uplatňovanej výšky ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej\núnie utrpel. T.j., spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu\nneprimeraná.“ (rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 9CoPr/1/2019 zo dňa 12.05.2020)\n94. Podobné závery k priznaniu nárokov podobných ako v tejto veci boli prijaté aj Krajským súdom v\nPrešove vo veci 14Co 5/2024 zo dňa 23.05.2024 a vo veci 14Co 6/2024 zo dňa 27.06.2024.\n95. Aj cez prizmu uvedených právoplatných záverov všeobecných súdov Slovenskej republiky nemal\nodvolací súd v predmetnej veci dôvod na relevantné pochybnosti o opodstatnenosti svojich záverov\ntýkajúcich sa základu i výšky nároku, akú žalobcovi priznal súd prvej inštancie odvolaním napadnutým\nrozsahom.\n96. Správnym je tiež rozhodnutie o trovách konania. V danom prípade predmetom konania bol nárok\nžalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Výška uplatňovaného nároku teda bez akýchkoľvek pochybností\nzávisela od úvahy súdu. Aj keď Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave\nobsiahnutej v ust. § 142 ods. 3 O.s.p., uvedené neznamená, aby nová právna úprava vylučovala osobitný\nrežim posudzovania úspechu v konaní a nároku na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela\nod úvahy súdu. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo povinnosťou žalobcu v žalobe\nuviesť jeho požadovanú výšku. Z povahy tohto nároku však vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia\nje závislé od úvahy súdu. V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom\nposudzovania náhrady trov, čomu zodpovedá aj systematické začlenenie ustanovenia § 255 C.s.p.\nPodľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj vtedy, ak súd priznal nárok\núspešnej strane, nie však v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy súdu.\n\n97. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok,\ns výnimkou nenapadnutého výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako vecne správny potvrdil.\n98. Zároveň žalobcovi majúcemu v odvolacom konaní plný úspech, bola priznaná i náhrada trov\nodvolacieho konania v rozsahu 100 % v súlade s ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2\nC.s.p. s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.\n99. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).\nDovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.\n2 C.s.p.).\nPodanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu\ntreba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného\npredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné\ndoručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5C/4/2025", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:96729b43-58c2-460f-95e9-8ddf8fa84ba1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.273.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 273/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 273/2021 z 29. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-29", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.273.2021.1"}, {"guid": "59d674dc-e6cd-4d86-a95f-c7fd0fe4d3cd:21ad7940-1364-4b9a-89f4-abf300da054f", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2025:6123415094.1", "spisova_znacka": "6Co/24/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/24/2024 z 28. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2025-02-28", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2025:6123415094.1"}, {"guid": "53a62ae8-9ab0-49e6-8792-fd2ca31fc9b3:817f5d4a-2aac-430e-b9f9-474e4f93af4c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323202133.1", "spisova_znacka": "14Co/6/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/6/2024 z 27. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323202133.1"}, {"guid": "99e96add-c630-4d1f-948c-054c1e1b1d19:7a42beed-9179-4be2-b2fc-844ad735ac41", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323202043.1", "spisova_znacka": "14Co/5/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/5/2024 z 23. 5. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-05-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323202043.1"}, {"guid": "42e3d412-cb66-47b1-8101-0b3fa4d617f1:af445dbf-0873-4047-8db5-0f866707ec7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/113/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/113/2023 z 27. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-02-27", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/42e3d412-cb66-47b1-8101-0b3fa4d617f1:af445dbf-0873-4047-8db5-0f866707ec7d"}, {"guid": "087e848f-aad9-4c94-8262-4efb29ffaf36:86771d4c-08c0-45fc-89d0-a609c62f1742", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/161/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/161/2023 z 31. 1. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-01-31", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/087e848f-aad9-4c94-8262-4efb29ffaf36:86771d4c-08c0-45fc-89d0-a609c62f1742"}, {"guid": "ddb79e81-017b-4b2b-9733-69214e5fd4ec:fc375e1e-3518-48ef-b1f4-ed412e161e05", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Co/15/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/15/2023 z 6. 12. 2023", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2023-12-06", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ddb79e81-017b-4b2b-9733-69214e5fd4ec:fc375e1e-3518-48ef-b1f4-ed412e161e05"}, {"guid": "d20b6c78-73fb-46a4-b248-25ef598fcc1c:7f7fd880-c10d-491f-9f06-67ba3bd2b239", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/113/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/113/2023 z 17. 10. 2023", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2023-10-17", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d20b6c78-73fb-46a4-b248-25ef598fcc1c:7f7fd880-c10d-491f-9f06-67ba3bd2b239"}, {"guid": "e7d52b7e-cb06-434c-8623-df94735dc967:a3d915cb-7537-4221-a45a-2b484777459a", "ecli": null, "spisova_znacka": "12Co/59/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/59/2022 z 11. 10. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-10-11", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e7d52b7e-cb06-434c-8623-df94735dc967:a3d915cb-7537-4221-a45a-2b484777459a"}, {"guid": "3ff17382-6b1d-4654-af01-f0f1001ff213:777ed152-3732-4f67-99bf-458cdd5f701c", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/152/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/152/2022 z 17. 8. 2023", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2023-08-17", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/3ff17382-6b1d-4654-af01-f0f1001ff213:777ed152-3732-4f67-99bf-458cdd5f701c"}, {"guid": "a50e624d-eb16-45e7-b4ce-72dccbe6958c:89898fc8-2519-44a5-a419-e827edae2c32", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/86/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/86/2022 z 10. 5. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-05-10", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a50e624d-eb16-45e7-b4ce-72dccbe6958c:89898fc8-2519-44a5-a419-e827edae2c32"}, {"guid": "f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/36/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/36/2022 z 23. 3. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-03-23", "citacie_n": 130, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49"}, {"guid": "a07347cd-996c-4cb9-b8dc-810aa959ae79:be740166-4219-4504-a80b-e67f5f94e72f", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/2/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/2/2023 z 14. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-02-14", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a07347cd-996c-4cb9-b8dc-810aa959ae79:be740166-4219-4504-a80b-e67f5f94e72f"}, {"guid": "57a0c4e3-133e-4500-ae0a-5ebe5fa1d649:70a466a7-64ed-4c3e-bd8b-29977b8fafd6", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/82/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/82/2022 z 14. 12. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-12-14", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/57a0c4e3-133e-4500-ae0a-5ebe5fa1d649:70a466a7-64ed-4c3e-bd8b-29977b8fafd6"}, {"guid": "8f3809ba-f188-40eb-9f71-0a44227ee673:b21a1a6b-6814-4254-9115-d1e94881eaad", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/89/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/89/2022 z 30. 11. 2022", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2022-11-30", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/8f3809ba-f188-40eb-9f71-0a44227ee673:b21a1a6b-6814-4254-9115-d1e94881eaad"}, {"guid": "c5605dba-cf36-462e-931d-0304becd7652:1cc8062e-bf65-40c7-9278-d76589aa95d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/66/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/66/2022 z 10. 11. 2022", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2022-11-10", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c5605dba-cf36-462e-931d-0304becd7652:1cc8062e-bf65-40c7-9278-d76589aa95d6"}, {"guid": "9ea44cba-54e9-45b3-bf30-e0ff4ad75dcc:528e6ba6-58c2-4623-80f5-d5944941b498", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/129/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/129/2022 z 11. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2022-10-11", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/9ea44cba-54e9-45b3-bf30-e0ff4ad75dcc:528e6ba6-58c2-4623-80f5-d5944941b498"}, {"guid": "c2968dce-9d52-4f30-9c49-4e9e18426ec3:ab49dbaf-3e51-47b6-a5aa-323df885f3d5", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/11/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/11/2022 z 26. 9. 2022", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2022-09-26", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c2968dce-9d52-4f30-9c49-4e9e18426ec3:ab49dbaf-3e51-47b6-a5aa-323df885f3d5"}, {"guid": "bbe97f84-fa1e-488b-b8df-88307851b431:d818f6d6-11bc-4a2d-bab8-bc022ca39541", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/69/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/69/2022 z 7. 6. 2022", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2022-06-07", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/bbe97f84-fa1e-488b-b8df-88307851b431:d818f6d6-11bc-4a2d-bab8-bc022ca39541"}, {"guid": "91f98945-dcad-4266-b20d-55fa0fd96c2a:f05e3fd6-1d96-4531-9248-4d8ed403980c", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/60/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/60/2022 z 31. 5. 2022", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2022-05-31", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/91f98945-dcad-4266-b20d-55fa0fd96c2a:f05e3fd6-1d96-4531-9248-4d8ed403980c"}, {"guid": "b0510f53-186f-43ac-ac6a-934623a2adfc:302dcb4f-3f74-45b1-ae56-953338c8217e", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/7/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/7/2022 z 22. 3. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-03-22", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b0510f53-186f-43ac-ac6a-934623a2adfc:302dcb4f-3f74-45b1-ae56-953338c8217e"}, {"guid": "0e3cc22a-a961-4e3b-b13e-e4b55a4f2542:b0ac575c-b642-4fb6-840e-c0e7e88deae6", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/244/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/244/2019 z 23. 2. 2022", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2022-02-23", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/0e3cc22a-a961-4e3b-b13e-e4b55a4f2542:b0ac575c-b642-4fb6-840e-c0e7e88deae6"}, {"guid": "6e3f46a0-5d67-47cc-afab-86a0c6d0a8c5:0afa4ebd-b71e-492f-89bd-8443ee45901a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2021:7617211753.3", "spisova_znacka": "9CoCsp/4/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9CoCsp/4/2020 z 4. 5. 2021", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2021-05-04", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2021:7617211753.3"}, {"guid": "35140fbb-26a7-4bde-ad97-90aad3e00abf:c170b09b-f8fb-4a0c-a12b-92dd8a152f67", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2021:3519200001.2", "spisova_znacka": "5CoPr/3/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5CoPr/3/2020 z 16. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2021-03-16", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2021:3519200001.2"}, {"guid": "f0dc0270-f0ac-4f9b-9da2-a7b123b66f9e:65fe79e7-2aec-49b3-aa04-c39dd9c1499a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7216210447.2", "spisova_znacka": "11Co/222/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/222/2020 z 15. 12. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-12-15", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7216210447.2"}, {"guid": "97427be9-deed-451d-96a5-3c98a265f4ca:9a84c6a8-25c9-4107-8c56-844cdd1a3aa6", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7217218859.2", "spisova_znacka": "2Co/54/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/54/2020 z 2. 12. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-12-02", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7217218859.2"}, {"guid": "2765d8e0-a31d-4850-a8e8-f1201d2398f0:87218439-ef3a-4b3c-a66d-617f00c4fddb", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/6/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 15Co/6/2020 z 24. 11. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2765d8e0-a31d-4850-a8e8-f1201d2398f0:87218439-ef3a-4b3c-a66d-617f00c4fddb"}, {"guid": "e65838ce-796c-456d-bee0-a05c99a558b8:46d331cb-6519-4805-ac75-fa60404d9996", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7617211752.2", "spisova_znacka": "2Co/1/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/1/2020 z 18. 11. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-11-18", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7617211752.2"}, {"guid": "a7d9ed37-de44-43bf-993e-746f5abcfa67:3ed874fb-c73e-464d-ad2e-af9b7c49646b", "ecli": null, "spisova_znacka": "11CoPr/1/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11CoPr/1/2020 z 28. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a7d9ed37-de44-43bf-993e-746f5abcfa67:3ed874fb-c73e-464d-ad2e-af9b7c49646b"}, {"guid": "03c204ac-ee89-46cc-b235-1634a03bf0e2:be831d77-e1ca-4db8-9042-256654c2ed72", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2019:4617203968.1", "spisova_znacka": "6CoPr/2/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 6CoPr/2/2019 z 30. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2019-07-30", "citacie_n": 85, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2019:4617203968.1"}], "citovane_v": []}