{"guid": "1ecb062d-0d0a-4c8c-aa8b-391d30faebe2:1685e091-1efe-48df-9aa6-3327e9f7ef76", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8524201225.2", "spisova_znacka": "14Co/30/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/30/2025 z 26. 2. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 26. februára 2026, sp. zn. 14Co/30/2025, ECLI:SK:KSPO:2026:8524201225.2", "identifikacne_cislo": "8524201225", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Roman Lajoš", "sudca_id": 1195, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-lajos-1195", "datum_vydania": "2026-02-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1685e091-1efe-48df-9aa6-3327e9f7ef76", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8524201225.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2026:8524201225.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2026:8524201225.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Prešov\n14Co/30/2025\n8524201225\n26. 02. 2026\nJUDr. Roman Lajoš\nECLI:SK:KSPO:2026:8524201225.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu\nJUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v sporovej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,\ntrvale bytom C. D. XXX/X, XXX XX E. F., právne zastúpená: JUDr. Ján Slovinský, advokát, so sídlom\nŠtefánikovo námestie 13, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 50 525 158, proti žalovaným: 1/ A. C., nar.\nXX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXX/X, XXX XX E. F., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr.\nMaroš Zima, s. r. o., so sídlom Okružná 1945/107, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 47 234 831, 2/ A. E.\nF., E. E. H. XXXX/X, XXX XX E. F., I.: XX XXX XXX, o zriadenie vecného bremena s prísl., o odvolaní\nsporových strán proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 7C/4/2024-177 z 18.03.2025 takto\nrozhodol:\nI. Zamieta návrhy žalobkyne na vykonanie dokazovania uplatnené v odvolacom konaní.\nII. Potvrdzuje rozsudok.\nIII. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 7C/4/2024-177 z\n18.03.2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol tak, že cit.:\n„I. Súd žalobu zamieta.\nII. Stranám sporu náhradu trov konania\n\nnepriznáva.“\n\n2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala zriadenia vecného bremena spočívajúceho v\npráve prechodu a prejazdu cez pozemky J. D. G. K. XXX/X - orná pôda o výmere 138 m2 a č. XXX/\nX – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 3 m2, obidve vedené na LV č. XXXX, kat. úz. E. F., vo\nvlastníctve žalovaného 1/ ako aj pozemok J. D. G. K. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere\n108 m2, vedenom na LV č. XXXX, kat. úz. E. F. vo vlastníctve žalovaného 2/ v rozsahu vymedzenom\ngeometrickým plánom (ďalej len „dotknuté pozemky“) z dôvodu prístupu na pozemok v jej výlučnom\nvlastníctve J. D. G. K. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 90 m2, vedený na LV č. XXXX kat.\núz. E. F. (ďalej len „pozemok žalobkyne“), a to za jednorazovú odplatu žalovanému 1/ v sume 673,59\neur a žalovanému 2/ v sume 152,69 eur.\n3. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok oprel o ust. § 123, § 124, § 181n ods. 2, § 151n ods. 2, §\n151o ods. 1, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“)\nako aj § 187 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1 a § 215 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok\n\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a výrok o trovách konania o ust. § 255 ods. 1, § 257\na § 262 ods. 1 CSP.\n4. V skutkovej rovine prípadu vyhodnotil ako nesporné, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou pozemku\nJ. D. G. K. XXX/X v k. ú. E. F., žalovaný 1/ je výlučným vlastníkom pozemku J. D. G. K. XXX/X v k.\nú. E. F., a žalovaný 2/ pozemkov J. D. G. K. XXX/X L. XXX/X v k. ú. E. F., ako aj že žalovaní 1/ a 2/\nžalobkyni v prechode cez ich pozemky žiadnym spôsobom nebránia. Zároveň vychádzal zo zistenia,\nže na pozemku vo vlastníctve žalobkyne sa nenachádza stavba, vo vzťahu ku ktorej možno zriadiť vecné\nbremeno spočívajúce v práve prechodu.\n5. Právne v súdenej veci uzavrel, že vecné bremeno možno zriadiť iba v prípade neoprávnenej\nstavby, ak je vecné bremeno nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe (§ 135c ods. 3\nOZ), zrušenia a vysporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, ktoré sa uskutočnilo jej\nreálnym rozdelením (§ 142 ods. 3 OZ) a v prípade zriadenia práva cesty vlastníkovi stavby (§ 151o\nods. 3 OZ). Podporne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/3155/2009 ako\naj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1438/2004 zo 16.05.2005. V ďalšom\nkonštatoval, že pri zriaďovaní práva cesty je potrebné dbať na to, aby právo vlastníka pozemku\nbolo obmedzené čo možno najmenej, keďže predstavuje vážny zásah do práv vlastníka pozemku.\nZriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu na účel prístupu na pozemok\nžalobkyne a prenosu materiálu ku kurníku, ktorý sa na ňom nachádza, a to aj za predpokladu, že by\nišlo o stavbu v právnom slova zmysle, no nejde, by však podľa súdu prvej inštancie bolo potrebné\npovažovať za neprimerané obmedzenie vlastníckeho práva žalovaných, ku ktorému by došlo zaťažením\nich nehnuteľností z uvedeného dôvodu, a to za situácie, keď žalovaní 1/ a 2/ žalobkyni v prechode cez\nich pozemky, a to aj pre prípad prenosu väčšieho množstva materiálu, nebránia. Za týchto okolností\nby zriadenie žalobou požadovaného vecného bremena neprimerane obmedzilo vlastníkov zaťažením\nich pozemkov a viedlo k porušeniu spravodlivého pomeru medzi výhodou, ktorú cesta poskytuje\nžalobkyni a ujmou, ktorá by vznikla zriadením cesty vlastníkom zaťaženej nehnuteľnosti (žalovaným).\nVzhľadom na uvedené uzavrel, že pre požadované zriadenie vecného bremena podľa § 151o ods. 3\nOZ neboli splnené zákonné predpoklady, ktoré by umožňovali súdu svojim rozhodnutím vecné bremeno\nzriadiť, keďže vychádzajúc z nesporných tvrdení strán, žalobkyňa nie je vlastníčkou žiadnej stavby na\npriľahlom pozemku, ku ktorej by bolo potrebné zabezpečiť prístup a žalovaní žalobkyni v prístupe na jej\npozemok aj tak nebránia. Všetky návrhy na vykonanie dokazovania v súvislosti so zriadením vecného\nbremena vyhodnotil ako nehospodárne a neúčelné, resp. pre meritórne posúdenie žalobného návrhu\nbezvýznamné a nespôsobilé preukázať skutočnosti relevantné pre vyhovenie žalobnému nároku.\n6. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania vychádzal z názoru, že právna úprava nevylučuje vidieť\ndôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP aj vo vzájomných vzťahoch medzi účastníkmi,\nči v ich príbuzenskom pomere, vo vzťahu k čomu poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. II. ÚS 158/2015 zo 17. marca 2015. V okolnostiach prípadu prihliadal na vzájomne\ndlhodobo vážne narušené až antagonistické vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným 1/, ktoré sa\nnegatívne prejavili aj v priebehu konania a na pojednávaní. V záujme eliminácie prípadnej ďalšie\neskalácie tohto negatívneho vzťahu medzi stranami sporu, ktorí sú súčasne blízkymi príbuznými\nmal za to, že nepriznanie nároku na náhradu trov konania ani jednej z týchto sporových strán je\nv súlade so zásadou spravodlivosti súdneho konania, pričom takéto rozhodnutie výraznejším spôsobom\nneovplyvní majetkovú situáciu sporových strán a nebude mať na ich pomery zásadnejší dopad. Vo\nvzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou 2/ zase pokiaľ ide o trovy konania zohľadnil skutočnosť, že inak\núspešný žalovaný 2/ si nežiadal v konaní priznať náhradu trov konania.\n7. Proti napadnutému rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, a to z odvolacích dôvodov v zmysle\n§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, t. j. že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom\nznemožnil uskutočňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nže konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej\ninštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej\ninštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci. V jeho obsahu namietala, že podanú žalobu odôvodňovala § 151o ods. 1\naž 3 OZ a súčasne čl. 4 ods. 1 a 2 CSP, nakoľko sa domáhala jej prejednania podľa právnej normy\nčo do obsahu a účelu najbližšej, s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti tak, aby nedošlo\nk tzv. odopretiu spravodlivosti. Namietala, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo\n\nvo veci nepostupoval v zmysle čl. 4 CSP, čím jej odoprel právo na spravodlivý proces. Namietala\nzáver súdu prvej inštancie, že jej nikto nebráni v užívaní pozemku, ktorý označila ako rozporný\ns dokazovaním vykonaným v konaní, keďže žalovaný 1/ mal pred vstup na nehnuteľnosti postaviť plot,\nnapriek čomu tvrdil, že žalobkyni vo vstupe na svoje nehnuteľnosti nebráni a poukázala aj na zistenie\nsúdu prvej inštancie o naštrbenom vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným 2/. Voči úvahám súdu prvej\ninštancie o porušení spravodlivého pomeru medzi výhodou, ktorú by cesta poskytla žalobkyni a ujmou,\nktorá by vznikla jej zriadením žalovaným namietala, že bez zriadenia vecného bremena na svojom\npozemku by nikdy nezískala stavebné povolenie. Súd prvej inštancie sa podľa žalobkyne nezaoberal,\nči v danom prípade neboli naplnené podmienky vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu,\nako aj skutočnosťou že na pozemku žalobkyne sa nachádzala skládka odpadu, ktorú na vlastné náklady\nvypratala a že už od roku 1998, teda po dobu 25 rokov využívala v dobrej viere prístup k svojej\nnehnuteľnosti cez nehnuteľnosti žalovaných 1/ a 2/ a rovnakým spôsobom tieto nehnuteľnosti užívala\naj právna predchodkyňa žalobkyne. Podľa žalobkyne, napadnutý rozsudok vykazuje znaky prílišného\nformalizmu a celý je v rozpore so zásadami logiky, z dôvodu ktorého ho navrhla zrušiť a vec vrátiť súdu\nprvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, alebo alternatívne žalobe vyhovieť a žalobkyni priznať\nnárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n8. Žalovaný 1/ k odvolaniu žalobkyne voči napadnutému rozsudku uviedol, že použitie analógie\npri aplikácii čl. 4 CSP má svoje limity, ktorým je princíp zákonnej licencie vyplývajúci z čl. 2 ods. 2\nÚstavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a\nspôsobom ustanoveným zákonom. V súdenom prípade podľa neho nie je splnená materiálna podmienka\npre aplikáciu článku 4 CSP, pretože zákonodarca presne taxatívne upravuje zákonné možnosti zriadenia\nvecného bremena, pričom podmienky vyplývajúce z § 151o ods. 3 OZ v danom prípade neboli zo strany\nžalobkyne vôbec splnené, a to osobitne aj so zreteľom na skutočnosť, že táto má k svojmu pozemku\nzabezpečený peší prístup.\n9. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne proti napadnutému rozsudku poukázal na bod\n12. svojho vyjadrenia k žalobe z 08.11.2024 tvrdiac, že v priebehu konania žalobkyňu neobvinil zo stavby\nplota, iba poukázal na skutočnosť, čo sa na týchto nehnuteľnostiach nachádza. V ďalšom poukázal\nna obsah vyjadrení žalobkyne na pojednávaní konanom 18.03.2025 a jasný záver súdu prvej inštancie,\nže žalobkyni nikdy nebolo bránené využívať pozemok žalovaného 2/ k prechodu na svoj pozemok.\nSkutkový stav zistený súdom prvej inštancie považoval za správny, rovnako ako aj realizované právne\nposúdenie a napadnutý rozsudok navrhol v celom rozsahu potvrdiť.\n10. Žalobkyňa v odvolacej replike z 13.06.2025 k vyjadreniu žalovaného 2/ uviedla, že pozemok,\nku ktorému sa domáhala zriadenia vecného bremena nezamieňa s pozemkom vo svojom vlastníctve,\nktorý je riadne oplotený pletivom, a na ktorom sa nachádza hydina, kurín a iné hnuteľné veci a teda,\nže tvrdenia žalovaného 2/ v jeho vyjadrení sú fakticky nesprávne. Podľa žalobkyne vizuálna obhliadka\npredmetných pozemkov by jednoznačne preukázala, že na pozemku žalovaného 2/ sa žiadna hydina,\nkurín ani iné hnuteľné veci žalobkyne nenachádzajú. Tvrdenia žalovaného 2/ sú tak podľa nej\nnepravdivé, skreslené, zavádzajúce a ako také nehodné inštitúcie územnej samosprávy. Argumentovala,\nže vo veci sa domáha len zabezpečenia nerušeného prístupu k svojej nehnuteľnosti potrebného pre\nnakladanie s ňou, bez spochybňovania alebo narušenia jej postavenia v dôsledku existencie oplotenia,\nktoré jej síce aktuálne nebráni v užívaní pozemku, no žalovaný 2/ sa účelovo a bez právneho základu\nsnaží pripísať jeho vyhotovenie žalobkyni, hoci išlo o stavbu realizovanú žalovaným 1/.\n11. Žalobkyňa v odvolacej replike z 13.06.2025 k vyjadreniu žalovaného 1/ namietala limity výkladu čl.\n4 CSP v kontexte čl. 2 ods. 2 Ústavy SR tvrdiac, že jej právo na užívanie vlastnej nehnuteľnosti je\nnevyhnutne späté s možnosťou prechodu cez pozemky vo vlastníctve žalovaného 1/ a 2/ a že súčasný\nstav je z hľadiska právnej istoty neakceptovateľný a obmedzuje jej možnosti nakladania z jej pozemkom.\nŽalovaný 1/ vo svojom vyjadrení iba reprodukuje závery súdu prvej inštancie bez toho, aby mohla\nžalobkyňa reagovať na jeho relevantne rozpracované právne stanovisko.\n12. Žalovaný 2/ vo svojej odvolacej duplike k vyjadreniu žalobkyne z 13.06.2025 vyjadril presvedčenie,\nže stavba oplotenia bola pred súdom dostatočne ozrejmená, a to vyjadrením žalovaného 1/, že jeho\nstavbu vykonal pred 25 rokmi. Rovnako poukázal na zabezpečenie prístupu k pozemku zo strany\nžalovaného 2/, ktorý žalobkyni nebráni v prechode k jej nehnuteľnosti a že na jeho pozemku sa\nnenachádza ani žiadna stavba v zmysle stavebného zákona.\n\n13. Proti výroku II. napadnutého rozsudku podal odvolanie aj žalovaný 1/, a to z odvolacieho dôvodu\npodľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia. Podľa žalovaného 1/ bola žaloba od samého počiatku nedôvodná\na žalobkyňa bola v konaní zastúpená advokátom napriek čomu na podanej žalobe trvala aj po doručení\nvyjadrení žalovaných 1/ a 2/ a prednesení predbežného právneho posúdenia súdom prvej inštancie.\nNapriek tomu, že nedal žiadnu zámienku na podanie žaloby a žalobkyni žiadnym spôsobom nebránil\nv užívaní jej pozemku, je v rozpore s dobrými mravmi rozhodnutie, podľa ktorého je nútený znášať\nnáklady trov svojho právneho zastúpenia. Navrhol preto odvolaciemu súdu napadnutý výrok II. zmeniť,\ntak aby žalovanému 1/ odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom\nsi súčasne uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n14. Žalobkyňa sa vyjadrila k odvolaniu žalovaného 1/ podaním z 13.06.2025, v ktorom súhlasila\ns názorom súdu prvej inštancie o naštrbených súrodeneckých vzťahoch medzi ňou a žalovaným 1/,\nk čomu poukázala na iné konanie vedené pred súdom prvej inštancie pod sp. zn. 6C/56/2023, ktoré\nproti vnútornému presvedčeniu žalobkyne skončilo uzatvorením zmieru dňa 24.03.2025. Poukázala\nna skutočnosť, že so žalovaným 1/ sa snažila pred podaním žaloby skontaktovať, tento si však\ndoručovanú zásielku neprevzal argumentujúc inou doručovacou adresou, ako aj faktom výstavby\nna pozemku pani K., z dôvodu ktorého nie je možný prechod cez jej pozemok.\n15. Po predložení veci odvolaciemu súdu žalobkyňa v podaní doručenom 15.09.2025 doplnila svoje\nskutkové tvrdenia a dôkazy (označiac ich za novoty) tak, že k podaniu priložila žiadosť o odkúpenie\npozemku adresovanú žalovanému 2/ z 30.05.2025, ohlásenie drobnej stavby podané žalovanému 2/\ndňa 23.07.2025, výzvu žalovaného 2/ z 18.08.2025 o doplnenie ohlásenia o súhlas vlastníka dotknutého\npozemku, ako aj svoje stanovisko zo 04.05.2025 vrátane technickej dokumentácie, podľa ktorého má\nbyť plánovaný plot umiestnený vo vzdialenosti XX cm od jeho hranice a vstupnej brány s tým, že táto\nsa bude otvárať výlučne smerom do pozemku v jej vlastníctve. Podaním doručeným odvolaciemu súdu\n31.10.2025 žalobkyňa predložila žiadosť o písomný súhlas na pozemok z 23.09.2025 adresovanú\nžalovanému 1/ ako vlastníkovi pozemku J. D. G. K. XXX/X, kat. úz. E. F., ktorým žiadala o udelenie\npísomného súhlasu na vstup na jej pozemok nachádzajúci sa v blízkosti pozemku vo vlastníctve\nžalovaného 1/.\n16. Žalovaný 1/ v stanovisku k podaniam žalobkyne z 15.09.2025 a z 31.10.2025 žiadal na tieto\nneprihliadať, pretože ide o dôkazy doručené po uplynutí zákonnej lehoty.\n17. Žalovaný 2/ v stanovisku k podaniam žalobkyne z 15.09.2025 a z 31.10.2025 odmietol, že by\npo vydaní rozsudku súdu prvej inštancie nastali nové skutočnosti majúce vplyv na rozhodnutie\no zriadení, resp. nezriadení vecného bremena, keďže takéto podanie mohla urobiť kedykoľvek\naj pred podaním žaloby. Zdôraznil, že žalobkyňa má zabezpečený prístup k svojmu pozemku iným\nspôsobom, ktorý nevyžaduje zásah do vlastníckeho práva žalovaného 2/. Zriadenie vecného bremena\nby predstavovalo neodôvodnený zásah do vlastníckeho práva žalovaného 2/.\n18. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po zistení,\nže odvolanie žalobkyne aj žalovaného 1/ bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1\nCSP) a oprávnenými osobami (§ 359 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj\nkonanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil\nodvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil\ndokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho\nsúdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri\npreskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej\nmiery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne\nuvedené v podaných odvolaniach. Výnimkou by mohli byť len vady konania týkajúce sa procesných\npodmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo\nveci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a\nčas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove\n(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).\n\n19. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v\nktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie\nodvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal\nsuspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a\npovinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.\n20. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte\nnamietaného porušenia práva na spravodlivý proces, tvrdenej inej vady konania majúcej za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci, nevykonania navrhnutých dôkazov, nesprávnych skutkových zistení,\nako aj nesprávneho právneho posúdenia veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav\nsprávne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko\ns prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo\nargument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní rozhodujúci\nvýznam (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05).\n21. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím\nnesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľom uskutočnenie procesných práv v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky\npráva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,\nprávo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,\nprávo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach\na povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť\nkonania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa\nso všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany\nsporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu\nv zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci\nrealizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie\nsa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého\nkonania. Pokiaľ ide o námietky voči odôvodneniu napadnutého rozsudku odvolací súd v kontexte\nodvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP prízvukuje, že v zmysle ustálenej judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), musia súdy v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť\ndôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, zaoberať sa najdôležitejšími argumentami vznesenými\nstranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov s tým, že nedodržanie\ntýchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces. Civilný sporový poriadok v §\n220 ods. 2 určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodenie rozsudku ako\ni záväznú logickú štruktúru jeho odôvodnenia.\n22. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu,\nktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd uvádza, že tento dôvod\ndopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné\nodvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci\n(napr. nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu,\nporušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím, alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore\ns existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2 CSP), pričom jej dôsledkom\nje vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.\n23. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t. j. že vo veci neboli súdom prvej\ninštancie vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu odvolací súd uvádza,\nže vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je\núlohou súdu. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je\nargument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez\nrelevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti\ntvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec\ntretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo\nvyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo\nvyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv.\n\nopomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok\ndôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2021, sp.\nzn. 5Cdo/107/2019, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk).\n24. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie\ndospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že\ndokazovanie je procesný postup, založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom\na ich následnom zhodnotení. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je\njednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom\nvôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia\nsprávnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti,\na to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Vyhodnotenie\nvykonaných dôkazov súd musí uviesť v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP. Hodnotením\ndôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a\ndôležitosti pre rozhodnutie. Pri zisťovaní skutkového stavu súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a\nto každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na\nvšetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Za skutkové zistenia, ktoré\nnemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom,\nktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (teraz § 191 ods. 1 CSP), pretože\nsúd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak\nv konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi\npreukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov,\nktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti\n(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie\ndôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p., resp. teraz § 192 a 193 CSP.\n25. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. h) CSP, t.j. že napadnuté rozhodnutie súdu\nprvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že právnym\nposúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu\nprávnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii\npráva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak\nsíce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových\nzáverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Vo\nvzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia zákonných\npredpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť v súlade s\núčelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti\ntak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a\nvýkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd\nprvej inštancie, obmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV.\nÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\n26. V predmetnej veci zistil súd prvej inštancie skutkový stav v dostatočnom rozsahu, jeho skutkové\nzistenia zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania, nie sú svojvoľné ani inak neudržateľné,\nz dôvodu ktorého sa odvolací súd stotožňuje so skutkovými závermi súdu prvej inštancie vyplývajúcimi\nz napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne poukazuje. Z napadnutého rozsudku ani z konania\npredchádzajúceho jeho vydaniu tiež odvolací súd neidentifikoval takú vadu, ktorá by mohla mať za\nnásledok nesprávne rozhodnutie vo veci. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových\na právnych zisteniach vyjadrených v napadnutom rozsudku nič nezmenilo, odvolací súd sa stotožňuje\ns odôvodnením napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na neho poukazuje (§ 387 ods. 1 a 2\nCSP). V tomto smere odvolací súd prízvukuje, že odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a\nodvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (por. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),\npretože prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.\nNa zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku ako aj k odvolacím námietkam žalobkyne\nodvolací súd v ďalšom uvádza nasledovné.\n27. Predmetom konania bol nárok žalobkyne na zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve\nprechodu a prejazdu cez dotknuté pozemky v prospech vlastníka pozemku žalobkyne, podaný\npre nemožnosť priameho prístupu na neho, t.j. bez toho, aby predtým nebolo nevyhnutné prejsť\n\ncez dotknuté pozemky. Svoj návrh žalobkyňa odôvodňovala analogickou aplikáciou § 151o ods. 1 a 3 OZ\nv spojení s čl. 4 ods. 1 a 2 CSP, ktorú však súd prvej inštancie vyhodnotil ako vylúčenú, vychádzajúc zo\nzáveru o možnosti zriadiť vecné bremeno iba na základe výslovného zákonného splnomocnenia. Tento\nsvoj záver oprel odkazom na rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn. 10C/8/2023 zo 14.03.2023, v zmysle\nktorého zákon umožňuje zriadiť vecné bremeno iba v prípadoch upravených v § 135c ods. 3, § 142 ods.\n3 a § 151o ods. 3 OZ. Uvedený záver je v podstate zhodný s názorom právnej vedy, podľa ktorej môžu\nvecné bremená vznikať rozhodnutím príslušného orgánu, ktorým sa myslí ako súd, tak aj orgán verejnej\nsprávy. V oboch prípadoch však tieto rozhodnutia musia vychádzať z konkrétneho zákonného dôvodu,\nčo znamená, že ani súd a ani orgán verejnej správy nemôžu pristúpiť k zriadeniu vecného bremena\nlen na základe vlastnej úvahy. To znamená, že súd nemôže svojím rozhodnutím zriadiť vecné bremeno\nv iných prípadoch, než v tých ktoré sú upravené zákonom (predovšetkým v OZ), a to ani vtedy, kedy by\nsa z okolností prípadu javilo zriadenie vecného bremena nevyhnutným východiskom na jeho riešenie\n(por. Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky\nzákonník I. § 1-450. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2019, s. 1381 – 1407). Na závere, že súd môže\nautoritatívne rozhodnúť o zriadení vecného bremena len v tých prípadoch vyplýva už z historickej súdnej\npraxe [porovnaj R 37/1985 (Cpj 67/84 z 23.05.1985) alebo rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.\n3Cz 4/89 z 30.01.1989] a zotrváva na ňom aj aktuálna súdna prax.\n28. Analógia v práve je špecifický spôsob interpretácie práva, zmyslom ktorého je vyplnenie medzery\nv zákone. Vychádza sa z postulátu, že rozsah pojmu „právo“ je širší, než rozsah pojmu „zákonom\nupravené právo“. Nepravé medzery v zákone predstavujú situácie, keď zákonodarca zamýšľa určitú\notázku neupraviť a tak na ňu zákon vztiahnuť nemožno, pretože otázka stojí mimo práva samotného.\nNepravá medzera v podstate žiadnou medzerou nie je, pretože zákonodarca vlastne „chcel“ určitú\notázku neupraviť, čím jasne stanovil hranice právneho poriadku. Pravé medzery v zákone sú situácie,\nkeď určitý právny prípad nie je pokrytý textom právnej normy, no zároveň možno spoľahlivo ustáliť, že\númyslom zákonodarcu nebolo vylúčiť túto právnu situáciu z právneho poriadku. Zákonná úprava na\nkonkrétnu situáciu teda zdanlivo nedopadá a obsah právnej normy možno odvodiť z princípov ústavného\nporiadku a zásad na ktorých sú budované jednotlivé právne odvetvia. Pravá medzera v zákone je\nodstrániteľná interpretačnými metódami tak, aby sa postihol účel a zmysel právnej normy. Podstatná je\nteda otázka, či daná medzera v zákone je „chcenou a plánovanou“ medzerou, alebo zákonodarca mal\nv úmysle určitú právnu situáciu z normatívneho pôsobenia zákona vylúčiť a len pre nedokonalé jazykové\nvyjadrenie právnej normy vzniká pochybnosť o právnej regulácii daného javu. Odpoveď na túto otázku je\nzložitá a závisí na právno-hermeneutických metódach vyabstrahovania úmyslu zákona a zákonodarcu.\nPrvým krokom je vyabstrahovať „účel zákona“ a to z jeho logickej štruktúry, celkovej stavby a sociálneho\núčelu. Nemožno ho teda vyvodzovať len z dôvodových správ, či iných materiálií k zákonnému textu, ale\npreferuje sa tzv. objektívny teleologický výklad zákona podľa zmyslu právnej normy v tom čase, v akom\nsa ten, či onen inštitút vykladá. Z princípu denegatio iustitiae totiž jednoznačne vyplýva interpretačný\na aplikačný imperatív spočívajúci vo vyplnení pravej medzery v zákone (k uvedeným východiskám bližšie\npozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný\nsporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 37-38 s.)\n29. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zaoberal podmienkami vypĺňania medzier v nedávnom\nobdobí napr. vo svojom rozsudku sp. zn. 5Cdo/121/2021 z 27.01.2022, publikovanom aj v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 8/2022. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v bodoch 12.2., 12.3, 13.1, 15.1, 15.3, 17.1 označeného rozhodnutia k podmienkam\npoužitia analógie v práve uviedol: «Analógia zákona (analogia legis) je použitie „práva na prípady,\nktoré nie sú upravené v žiadnom ustanovení právneho predpisu, t. j. nachádzanie práva v oblasti\nmimo rozsah pojmu“ (Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha:\nC. H. BECK, 2010. s. 211). Analógia je metodologický nástroj na uzavretie medzier zákona, ktorého\npodstatou je to, že „spája právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi, ktoré nie sú zahrnuté do\nich jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch.“ (s. 240). Prípustnosť analógie musí vyplynúť z\nobjektívnej teleologickej argumentácie, teda v zásade z účelu právneho predpisu (jeho teleologického\npozadia) a z vyvažovania právnych princípov (pozri s. 240 - 241). Analógia zákona spočíva v tom,\nže sa na skutkovú podstatu zákonom neriešenú aplikuje ustanovenie zákona upravujúceho obdobnú\nskutkovú podstatu. Analogické použitie zákona dovoľuje niekedy vyslovene zákon sám. Analógia zákona\nje však prípustná i vtedy, keď na ňu zákon výslovne neodkazuje. Použitie analógie má však svoje medze.\n(Knapp, V.: Teorie práva, 1. Vydání. Praha, C. H. Beck 1995, s. 172, 173) (pre porovnanie pozri uznesenie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/85/2014 i rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 336/2012\n\na I. ÚS 450/2017). ... Všeobecný súd by si pri aplikácii práva mal položiť otázku, či jeho interpretačný\nzáver, na základe jazykového (gramatického) výkladu nezakladá bezdôvodnú diferenciáciu, čo by bolo v\nrozpore s princípom bezrozpornosti právneho poriadku a princípom rovnosti. Tieto princípy sú legitímnym\ndôvodom na dotváranie práva cestou analógie legis (za pomoci argumentu a simili či a fortiori). Nejde\no tvorbu práva, ale o dotváranie práva, ktorým sudca „iba“ domýšľa existujúci právny poriadok do\ndôsledkov, čím sudca stále zostáva na pôde platného práva a iba vychádza z prezumpcie racionálneho\nzákonodarcu. Toto dotváranie práva je treba odlíšiť od právne politickej predstavy sudcu rozpornej s\nplatným právom, jej realizácia by bola možná len cestou zmeny zákona (pozri rozhodnutie Ústavného\nsúdu ČR sp. zn. I. ÚS 3960/16). ... Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/137/2010\npovinnosť súdu nachádzať právo neznamená iba vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom\ntexte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom i tam, kde ide o interpretáciu\nabstraktných noriem alebo noriem nejasných či legislatívne nepresných (pozri i rozhodnutie Ústavného\nsúdu SR sp. zn. IV. ÚS 105/2013). Z teoretického hľadiska právna metodológia rozlišuje dve základné\nmetódy nachádzania práva: (i) výklad právnych predpisov a (ii) dotváranie práva (Melzer, F. Metodologie\nnalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha: C. H. BECK, 2010. s. 79). Analógia je metódou\ndotvárania práva. ... Predpokladom použitia analógie legis aj akéhokoľvek dotvárania práva je existencia\ntzv. medzery v zákone. Pri hľadaní medzery v zákone porovnávame jazykový význam ustanovení\nprávnych predpisov s tým, aký by tento význam mal byť, aby boli rešpektované existujúce hodnotové\nrozhodnutia v právnom poriadku a nedošlo tak k hodnotovým rozporom, a jednak aby bola rešpektovaná\nhierarchistická výstavba právneho poriadku (zjednodušene hovoríme o hodnotovom pozadí právneho\nporiadku). Pokiaľ žiadny z jazykovo možných výkladov ustanovení právnych prepisov nie je zlučiteľný s\nhodnotovým pozadím právneho poriadku, ktoré sú súčasťou právneho poriadku, objavili sme medzeru\nv zákone (Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha: C. H. BECK,\n2010. s. 221-222). Medzerou je neúplnosť písaného práva (jeho absencia) v porovnaní s explicitnou\núpravou obdobných prípadov, t. j. neúplnosť z pohľadu princípu rovnosti alebo z pohľadu všeobecných\nprávnych princípov možno normatívne vyplniť pomocou ústavne konformnej interpretácie príslušnej\nzákonnej úpravy. Inštrument k potlačeniu týchto dôsledkov je však k dispozícii už v rovine podústavného\npráva a predstavuje jej štandardné výkladové pravidlo v podobe analogie legis, ktorá umožňuje právny\npomer výslovne normatívne neupravený posúdiť podľa pravidla v norme zakotveného pre prípady blízke,\nresp. svojou povahou obdobné (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 3/06). ... Ak by\nsa preukázalo, že ide o vedomú medzeru v zákone, bola by jasne stanovená hranica dotvárania práva\nlex lata a analógiu legis by na prejednávaný prípad nebolo možné použiť. Aby bolo možné hovoriť o\ntakejto vedomej medzere, bolo by potrebné mať jasne preukázaný úmysel (historického) zákonodarcu. ...\nMožno ďalej poukázať na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 388/2018 a III. ÚS 44/2011,\nktoré uvádzajú, že zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu spravidla vychádza z toho, čo je bežné\nz tzv. normálnych prípadov, pričom osobitné, špecifické situácie, ktoré život prináša, môžu uniknúť\njeho pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu súdy postupovať formalisticky a zohľadniť iba doslovné\nznenie zákona, ktorého aplikácia môže mať protiústavné dôsledky. V prípadoch medzery zákona, ak\nsú dané podmienky pre dotváranie práva súdom, je súd k dotváraniu práva nielenže oprávnený, ale\nvychádzajúc z princípu rovnosti, dokonca povinný. Inštitút analógie je tak legitímnou metódou aplikácie\npráva a využíva sa v prípadoch, ak určitý spoločenský vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením\npríslušného zákona, resp. iného právneho predpisu (analogia legis), resp. ak existuje spoločenský vzťah,\nna ktorý nepamätá právna norma, ktorá by ho regulovala (analogia iuris) (II. ÚS 317/09). ... Okrem\nexistencie medzery v zákone je ďalším predpokladom použitia analógie legis podobnosť právnej úpravy,\nslovami zákonodarcu je potrebné nájsť a aplikovať ustanovenia „ktoré sú im účelom najbližšie“ (pozri\n§ 853 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Sudca vypĺňa medzeru v právnom predpise spôsobom, ktorý\nzachováva vnútornú harmóniu medzi neúplným právnym predpisom (právnou normou) a právnou\nnormou, ktorú svojou činnosťou „vytvára“ (porov. Barak, A. Purposive Interpretation in Law. Princeton:\nPrinceton University Press, 2005, s. 71 - 72). Deje sa tak predovšetkým za pomoci analógie použitej za\nreštriktívnych, prísnych podmienok (porov. rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka 1 BvR\n1905/02 zo 6.12.2005, bod 56), tzn. aplikáciou základných princípov (ustanovení) toho istého všeobecne\nzáväzného právneho predpisu, ktoré upravujú skutkovú podstatu najpodobnejšiu danému skutkovému\nstavu či právnej otázky (analógia legis) alebo aplikáciou základných princípov (ustanovení) všeobecne\nzáväzného právneho predpisu svojím obsahom najbližšieho (analógia iuris) k aplikovanému všeobecne\nzáväznému právnemu predpisu, v ktorom absentuje relevantná právna norma. Vylúčené však nie je\nani odvolávanie sa na všeobecné princípy vlastné ústavnému poriadku, princípy spravodlivosti a pod.\n(Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 46/2015, publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení pod č.\n32/2015). V prípade analógie zákona (analógia legis) ide o prenesenie zákonného hodnotiaceho meradla\n\nna zákonom (alebo iným právnym predpisom) neupravenú právnu otázku na základe podobnosti.\nPosúdenie, resp. výklad, či v danom prípade ide o takú otázku, ktorá môže byť predmetom analógie\nzákona, ako aj prípadné použitie analógie zákona (podobného právneho predpisu na podobný vecný\nstav), a rozhodnutie na základe jej použitia patrí zásadne do právomoci všeobecného súdu (m. m. II.\nÚS 122/03). Podstata analógie spočíva v tom, že právny následok normovaný v tomto ustanovení sa\naplikuje aj na prípady, ktoré jeho dikcia nezahŕňa. Podobnosť spočíva práve v tom, že oba prípady, t. j.\ntak v dikcii zahrnutý, ako i ten, na ktorý sa dikcia nevzťahuje, majú aspoň v podstatných bodoch rovnaký\nalebo podobný teleologický základ (Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace.\nPraha: C. H. BECK, 2010. s. 242).»\n30. V súvislostiach súdenej veci odvolací súd uvádza, že § 151o ods. 3 OZ v znení, cit.: „Ak nie je vlastník\nstavby zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak,\nsúd môže na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby spočívajúce\nv práve cesty cez priľahlý pozemok.“ bol do normatívneho textu OZ zavedený dodatočne a to čl. II.\nbodom 7. zákona č. 568/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných\ndražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej\nčinnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\ns účinnosťou od 01.01.2008. Z dôvodovej správy k uvedenému doplneniu § 151o OZ vyplýva, že jeho\nnový tretí odsek „vychádza z praktických potrieb a rozširuje zriadenie vecného bremena výrokom súdu\npopri už existujúcich možnostiach podľa § 142 ods. 3 a § 135c ods. 3. Priľahlý pozemok je pozemok,\ncez ktorý sa má dostať vlastník stavby ku komunikácií prípadne k pozemku, z ktorého má oprávnenie\ndostať sa ku komunikácií.“ Z uvedeného je tak zrejmé, že zámerom zákonodarcu bolo upraviť len jeden\nz konkrétne určených prípadov, v ktorých za presne špecifikovaných podmienok zveruje súdu právomoc\nrozhodnúť o obmedzení vlastníka pozemku zriadením vecného bremena spočívajúceho v práve cesty\ncez pozemok a to v prospech vlastníka stavby na priľahlom pozemku. Súčasne možno konštatovať, že\nžiadna zákonná ani iná právna norma nezveruje všeobecnému súdu právomoc zriadiť (konštituovať)\nprávo, ktorého obsahom je vecné bremeno v prospech vlastníka pozemku spočívajúce v práve cesty\ncez priľahlý pozemok vo vlastníctve iného subjektu.\n31. Pre právne prijateľné vyriešenie otázky, či žalobkyňou požadovanú analógiu možno využiť\nna rozšírenie právomoci súdu zriadiť vecné bremeno práva prechodu aj v prípade, ktorý nezodpovedá\nobsahu § 151o ods. 3 CSP, a tým obmedziť výlučné užívacie právo vlastníka veci bez jeho súhlasu je\npodľa odvolacieho súdu nutné prihliadať na obsah ústavného princípu obmedzujúceho konanie štátnych\norgánov iba na konanie „v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Uvedený princíp predstavuje\njeden zo základných princípov materiálneho právneho štátu, vyjadrený v základných ustanoveniach\nÚstavy Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Pre dotváranie zákona spôsobom, ktorý v konaní\npožaduje žalobkyňa, t.j. sudcovskou analógiou práva, by preto museli existovať mimoriadne závažné\ndôvody, ak by tento spôsob v zásade predstavoval jedinú možnosť pre subjekt práva domáhajúci\nsa takejto právnej ochrany. Odvolací súd pripomína, že v zmysle vyššie opísaných všeobecných\nvýchodísk pre použitie analógie, použitie tejto metódy aplikácie práva je prípustné v prípadoch,\nkeď určitý spoločenský vzťah nie je upravený ustanovením zákona alebo iného právneho predpisu,\nalebo ktorý právny poriadok upraviť opomenul. V tejto súvislosti však odvolací súd poukazuje na §\n127 ods. 3 OZ, ktorého prvá veta ukladá vlastníkom susediacich pozemkov (a stavieb) povinnosť\numožniť na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere vstup na svoje pozemky, pokiaľ to nevyhnutne\nvyžaduje údržba a obhospodarovanie susediacich pozemkov (a stavieb). To znamená, že platné právo\nžalobkyni umožňuje vstup na dotknuté pozemky aj bez zriadenia vecného bremena požadovaného\nžalobou, hoci obmedzené len na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere a závislé od potrieb údržby\na obhospodarovania označeného pozemku. Napriek jeho obsahovému obmedzeniu uvedené právo\nsvedčí pre záver, že absencia právnej úpravy umožňujúcej zriadenie vecného bremena v prospech\nvlastníka pozemku spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok vo vlastníctve iného predstavuje tzv.\nnepravú medzeru v práve, v ktorej možno vidieť nie opomenutie, ale zámer zákonodarcu.\n32. Okrem vyššie uvedeného, podľa odvolacieho súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nemôže\nviesť k stavu zodpovedajúcemu tzv. denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti) tiež vzhľadom na\nsituáciu, v ktorej žalovaní 1/ a 2/ deklarovali možnosť využitia ich pozemkov žalobkyňou za účelom\nprístupu k pozemku v jej vlastníctve, resp. že takémuto ich využitiu nebránia, a v ktorej žalobkyňa\nnetvrdila a ani nepredložila dostatočné dôkazy, ktorými by preukázala opak. Odvolacia námietka\nžalobkyne voči skutkovému záveru, že žalovaný 1/ a 2/ nebránia žalobkyni v prechádzaní cez ich\n\npozemky podľa odvolacieho súdu neobstojí, a to ani napriek žalobkyňou vytýkaným nepresnostiam vo\nvyjadreniach subjektov zúčastnených konania ohľadne existujúceho oplotenia, zriadeného v minulosti\nžalovaným 1/ a potvrdzovanému negatívnemu vzťahu medzi ňou a žalovaným 1/. Podstatný je aktuálne\nzistený stav, v ktorom prechádzaniu žalobkyni na jej pozemok cez dotknuté pozemky ani jeden zo\nžalovaných nebráni.\n33. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku tiež dostatočne vysporiadal s rozporom uplatneného\nnároku so zásadou proporcionality (por. bod 28. napadnutého rozsudku, s ktorým sa odvolací súd\nstotožňuje). Argumentácia žalobkyne o nemožnosti získania stavebného povolenia na jej pozemok\nv prípade zamietnutia návrhu na zriadenie požadovaného vecného bremena je len v hypotetickej\nrovine, nakoľko naplnenie prípadných podmienok pre vydanie stavebného povolenia iným spôsobom\nnie je vylúčené. S prihliadnutím na uvedené, ako aj na záver, že právny vzťah medzi stranami sporu\na nevyhnutné oprávnenia žalobkyne k dotknutým pozemkom sú dostatočne kryté právnou úpravou\nvyplývajúcou z § 127 ods. 3 OZ možno tak považovať zamietnutie žalobného nároku len za prejav\nžalobkyňou nesprávne zvoleného právneho prostriedku ochrany svojho práva, nie však za prejav\nodmietnutia spravodlivosti. Súčasne možno dodať, že na nutnosť použitia analógie v prípade žalobkyne\nnemá zásadný význam ani čl. 4 ods. 1 a ods. 2 základných princípov CSP, ktorý je aplikovateľný\nna usporiadanie procesnoprávnych, nie však hmotnoprávnych vzťahov medzi subjektami práva.\n34. Súdom prvej inštancie zamietnuté návrhy na vykonanie ďalšieho dokazovania aj podľa\nnázoru odvolacieho súdu neboli spôsobilé zmeniť vecne správny záver súdu prvej inštancie,\no nesplnení zákonných predpokladov pre zriadenie žalobkyňou požadovaného vecného bremena.\nOdročenie pojednávania za účelom ich vykonania by nepochybne nebolo v súlade so zásadou\nhospodárnosti a efektívnosti konania, s čím sa súd prvej inštancie dostatočne vyporiadal v bodoch\n30. a 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalobkyňa vo svojej odvolacej argumentácii\nneuvádza, ktorý konkrétny ňou navrhovaný dôkaz by mal potenciál zvrátiť súdom prvej inštancie\nrealizované právne posúdenie veci. Argumentácia o naplnení odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1\npísm. e) CSP sa nesie len vo všeobecnej rovine, a je tak bez relevantného dopadu na rozhodnutie o jej\nodvolaní.\n35. Skutkové tvrdenia žalobkyne o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu predstavujú\nnové prostriedky procesného útoku uplatnené žalobkyňou až v odvolacom konaní na ktoré bez splnenia\npodmienok vyplývajúcich z § 366 CSP nemožno prihliadať. Keďže tie v okolnostiach prípadu naplnené\nneboli, odvolací súd na nich v ďalšom neprihliadal. Okrem toho, v predmetnom konaní bol uplatnený\nžalobný nárok na zriadenie vecného bremena rozhodnutím súdu (§ 151o ods. 3 OZ), ktorému bolo\nmožné vyhovieť len z dôvodov prameniacich v zákonnej právnej úprave, medzi ktoré nepatrí vydržanie\ntakéhoto práva. Pokiaľ malo dôjsť k vzniku vecného bremena jeho vydržaním, jeho právnej ochrany\nsa mohla žalobkyňa domáhať negatórnou žalobou (napr. o uloženie povinnosti zdržať sa zásahov\ndo jeho výkonu), či žalobou na určenie takéhoto práva, za splnenia zákonom predpísaných podmienok.\nRozhodnutie súdu o takto definovaných žalobných nárokoch (čo nebol súdený prípad) by však malo\ncharakter deklaratórneho a nie konštitutívneho rozhodnutia. Odvolací súd pripomína tiež zásadu\nviazanosti súdu žalobným návrhom (§ 216 CSP), spočívajúcu v nemožnosti súdu ísť nad rámec petitu\n(tzv. zásada „ne ultra petitum“). Žalobný návrh (petit) je obligatórnou náležitosťou žaloby vyplývajúcou\nz § 132 ods. 1 CSP. Civilný sporový poriadok síce upravuje aj výnimku, kedy súd môže prekročiť\nžalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, ak z osobitného predpisu vyplýva určitý\nspôsob usporiadania vzťahu medzi stranami, avšak súdený prípad takúto výnimku nepredstavuje. Súd\nteda bol povinný rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom znejúcim na zriadenie\nvecného bremena rozhodnutím súdu, preto ani právna argumentácia žalobkyne vydržaním tohto práva\nby nemohla viesť k inému ako prijatému rozhodnutiu súdu prvej inštancie o žalobkyňou uplatnenom\nnároku.\n36. Neopodstatnené je aj odvolanie žalovaného 1/ proti výroku II. napadnutého rozsudku o trovách\nkonania. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku rozsiahlo vyjadril k predpokladom aplikácie\n§ 257 CSP, pričom pred svojím rozhodnutím umožnil sporovým stranám vyjadriť sa k možnosti jeho\npoužitia. Jeho záver, že v antagonistickom právnom vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ možno\nvidieť dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktorý by nebolo spravodlivé žalovanému 1/ priznať náhradu\ntrov konania je právne udržateľný, keď práve takýto charakter ich vzájomného vzťahu mohol u žalobkyni\nvyvolať neistotu ohľadne možnosti užívania prístupu k svojej nehnuteľnosti cez dotknuté pozemky a tým\n\niniciovať začatie tohto sporu. S ohľadom na to, ako aj na rozsah žalovanému 1/ poskytnutých právnych\nslužieb v spore, rozhodnutie prijaté súdom prvej inštancie v časti týkajúcej sa trov konania nemôže\nzásadne dopadať ani na majetkovú situáciu sporových strán.\n37. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď\nna každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby\nbolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR II. ÚS\n251/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovanej, zachádzajúcu do\nnadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech jej odvolaniu, preto už na tomto mieste\nodvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.\n38. Keďže odvolací súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku nezistil naplnenie odvolacích dôvodov\nv zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP (uplatnenie niektorých z nich zostalo len vo všeobecnej\nrovine bez konkretizácie okolností, v ktorých sporové strany videli ich naplnenie), postupom podľa § 387\nods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny (výrok II.\ntohto rozsudku).\n39. Žalobkyňa v priebehu odvolacieho konania predložila dôkazy týkajúce sa ňou, po vydaní\nnapadnutého rozsudku, iniciovaného stavebného konania vo vzťahu k výstavbe oplotenia jej pozemku\nako drobnej stavby. Aj keď vzhľadom na časové okolnosti ich vzniku žalobkyňa tieto dôkazy nemohla\nbez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 písm. d/ CSP), nejde o dôkazy\nspôsobilé zmeniť právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd. Ich\nvykonanie by viedlo k nutnosti otvorenia procesu dokazovania v odvolacom konaní ako i k nariadeniu\nodvolacieho pojednávania, čo by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a sporovým\nstranám spôsobilo vznik neúčelných trov konania. Postup stavebného úradu, ktorým žalobkyňu vyzval\nna predloženie súhlasu so vstupom a použitím pozemku J. D. G. K. XXX/X vo vlastníctve žalovaného\n1/ nemá žiaden dopad na záver o nedôvodnosti žalobného nároku na zriadenie vecného bremena\nspočívajúceho v práve cesty cez tento pozemok pre nesplnenie zákonom predpokladaných podmienok\nna jeho zriadenie, ako to vyplýva z napadnutého rozsudku ako aj bodov 27. a nasl. odôvodnenia tohto\nrozsudku. Preto podľa 378 ods. 1 v spojení s § 185 ods. 1 CSP odvolací súd výrokom I. procesne\nrozhodol o zamietnutí návrhov žalobkyne na vykonanie dokazovania uplatnených v odvolacom konaní.\n40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 257 v spojení s § 396\nods. 1 CSP. Podľa názoru odvolacieho súdu, dôvody pre ktoré nebol priznaný nárok na náhradu trov\nkonania vzniknutých pred súdom prvej inštancie trvajú a sú plne aplikovateľné aj v rámci odvolacieho\nkonania; v podrobnostiach odvolací súd poukazuje na body 33. až 44. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku, ako aj na bod 36. odôvodnenia tohto rozsudku. Práve vzájomný vzťah medzi žalobkyňou\na žalovaným 1/ sa aj v tomto odvolacom konaní ukázal ako určujúci pre posúdenie existencie dôvodov\nhodných osobitného zreteľa, pre ktoré nebolo dôvodné priznať nárok na náhradu trov konania niektorej\nzo sporových strán. Totiž práve len tieto dva subjekty zúčastnené na konaní vyjadrili svoju nespokojnosť\ns napadnutým rozsudkom podaním odvolania voči nemu, a obidvaja boli napokon v prebiehajúcom\nodvolacom konaní procesne neúspešní. Obdobný náhľad na danú problematiku zastal aj Ústavný súdu\nSlovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 158/2015 zo 17. marca 2015, čo už v napadnutom\nrozsudku ozrejmil súd prvej inštancie. Preto bolo o trovách odvolacieho konania rozhodnuté tak ako\nvyplýva z výroku III. tohto rozsudku.\n41. Toto rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\n\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.\n2 CSP).\nPodanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu\ntreba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného\npredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné\ndoručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).\nDovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/4/2024", "guid": "d8c98163-b82b-4539-9d31-1960cd5f68f7:20631b5b-3575-42c5-b7a1-1161c72c2bfa", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:826896ca-d690-41e5-adeb-1546d791f8d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.388.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 388/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 388/2018 z 16. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-16", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.388.2018.1"}, {"guid": "ussr:e77ad1ca-51ec-4c5f-987f-8bc5696cf513", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.450.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 450/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 450/2017 z 20. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-20", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.450.2017.1"}, {"guid": "ussr:ea98d829-2faf-4e48-a254-09960c99061f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.46.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 46/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 46/2015 z 3. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-03", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.46.2015.1"}, {"guid": "ussr:69724364-58fd-4443-86cf-232f2f1fa88b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.158.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 158/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 158/2015 z 17. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-17", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.158.2015.1"}, {"guid": "ussr:c150563d-67d9-405f-b7bd-070938100195", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 336/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 336/2012 z 13. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-13", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c150563d-67d9-405f-b7bd-070938100195"}, {"guid": "ussr:dfd739a1-a2b9-425a-b271-07591d054cb1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 105/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 105/2013 z 7. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-07", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dfd739a1-a2b9-425a-b271-07591d054cb1"}, {"guid": "ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 295/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 295/2012 z 28. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-28", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4"}, {"guid": "ussr:47d0b197-5fad-49a1-8f93-b5c2f452da74", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 44/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 44/2011 z 26. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-26", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:47d0b197-5fad-49a1-8f93-b5c2f452da74"}, {"guid": "ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2011 z 29. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-29", "citacie_n": 587, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5"}, {"guid": "ussr:9b639a8f-c8c7-4767-8ff5-ab4db4ac9a95", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 317/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 317/09 z 29. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-29", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9b639a8f-c8c7-4767-8ff5-ab4db4ac9a95"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:b5a7deef-3850-4896-957e-26078a49a6ff", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/06 z 13. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-13", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b5a7deef-3850-4896-957e-26078a49a6ff"}, {"guid": "ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 214/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 214/04 z 30. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-30", "citacie_n": 476, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:105b6378-26b8-4d1f-8e4a-6593d1a502e8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/03 z 24. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-24", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:105b6378-26b8-4d1f-8e4a-6593d1a502e8"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "2ee202bc-11a0-4dac-8632-60c927b17342:267ecce9-e4d2-4a0e-9219-363fb80e8a29", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8120201908.1", "spisova_znacka": "5Cdo/121/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/121/2021 z 27. 1. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-01-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8120201908.1"}], "citovane_v": []}