Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14CoCsp/23/2025 z 28. 5. 2026
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 28. mája 2026, sp. zn. 14CoCsp/23/2025, ECLI:SK:KSPO:2026:8325201248.1
Krajský súd Prešov | 14CoCsp/23/2025 | ECLI:SK:KSPO:2026:8325201248.1 | 2026-05-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: CSP, zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, zákon č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6d9bc095-85d7-43ce-a8a4-5d6b502e8f3f
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8325201248.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Prešov
14CoCsp/23/2025
8325201248
28. 05. 2026
JUDr. Roman Lajoš
ECLI:SK:KSPO:2026:8325201248.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu
JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Kataríny Krochtovej v sporovej veci žalobcu: A., B., B. B. C. XXX/X,
XXX XX D., E.: XX XXX XXX, právne zastúpeného: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, so sídlom
Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava, IČO: 42 185 190, proti žalovanej: A. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom F. B. XXX, XXX XX F. B., v konaní o zaplatenie 440,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 12Csp/35/2025-47 z 08.09.2025, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Žalovanej voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorého
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Humenné (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 12Csp/35/2025-47 z 08.09.2025:
,, I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Súd žalovanej vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.“
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia 440,- eur
s príslušenstvom titulom poskytnutia úveru.
3. Svoje rozhodnutie založil na aplikácii ust. § 1 ods. 1 prvá veta, § 1 ods. 3 písm. l), § 2, § 11 ods. 3,
§ 20 ods. 1, § 24 ods.1 a 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“), § 2 písm. a), c)
a d) zákona č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri službách na diaľku (ďalej len zákon č. 266/2005
Z. z.) a § 39, § 52 ods. 1, 3 a 4, § 54 ods. 1 a 2, § 54a, § 100ods. 1 a 2, § 107 ods. 1 a 2, § 122, § 451 ods.
1 a 2, a § 457, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“).
4. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že v predmetnej veci ide o konanie
s cudzím prvkom, nakoľko žalobca je právnickou osobou so sídlom mimo územia Slovenskej republiky
a na území Slovenskej republiky nemá založenú organizačnú zložku, bolo potrebné sa v prvom rade
vysporiadať s otázkou právomoci tuzemského súdu na prejednanie a rozhodnutie predmetného sporu
ako aj s otázkou rozhodného práva, ktoré je potrebné, aby súd na danú právnu vec aplikoval. Právomoc
prejednať a rozhodnúť predmetný spor súd odvodil z článku 17 ods. 1 písm. c) v spojení s článkom
18 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a

výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I bis), nakoľko žalobca so sídlom v G.
H., smeruje svoju podnikateľskú činnosť do Slovenskej republiky, v ktorej má žalovaná ako spotrebiteľ
svoje bydlisko, ktorá skutočnosť bola preukázaná aj existenciou slovenskej webovej stránky I., vedenou
v slovenskom jazyku, a skutočnosťou, že pôžičky sú poskytované v mene euro, z čoho mu vyplynulo,
že žalobca sa orientuje na slovenský trh. Za rozhodné právo určil právny poriadok Slovenskej republiky,
a to z rovnakého dôvodu, z ktorého súd odvodil svoju právomoc, čo vyvodil z článku 6 ods. 1 písm.
a) a písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre
zmluvné záväzky (Rím I). Právny poriadok Slovenskej republiky je potrebné považovať za rozhodné
právo v danej veci aj napriek tomu, že v Zmluve o úvere je v čl. II ods. 2 uvedené, že zmluva je uzavretá
podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úvěru
v znení neskorších predpisov a že v čl. 04 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je uvedené, že
na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani VPPÚ sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej
republiky, najmä príslušné ustanovenia OZ, ZSÚ a zákona č. 634/1992 Sb. o ochraně spotřebitele.
Uvedená voľba práva podľa názoru súdu prvej inštancie nezodpovedá voľbe práva podľa čl. 3 ods. 1
nariadenia Rím I, pretože nebola urobená výslovne ustanoveniami zmluvy a že ani okolnosti prípadu
nenasvedčujú, že medzi stranami prišlo k voľbe práva. Článok II ods. 2 Zmluvy o úvere ani čl. 04
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru nie je možné považovať podľa názoru súdu za výslovnú
voľbu právneho poriadku Českej republiky, nakoľko priemerný spotrebiteľ nemôže tomuto zmluvnému
ustanoveniu rozumieť tak, že sa zmluva ako celok a všetky práva a povinnosti jej účastníkov spravujú
právnym poriadkom Českej republiky a nemôže ani rozumieť následkom, ktoré sú s tým spojené. Okrem
toho podľa názoru súdu nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť znenie uvedených ustanovení Zmluvy
o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, nakoľko tieto neboli individuálne dojednané.
Na základe uvedeného uzavrel, že dotknuté ustanovenia sú neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na
základe čoho je potrebné ich vyhodnotiť ako neplatné. Slovenský právny poriadok je nutné použiť aj v
súlade s čl. 10 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 o rozhodnom práve
pre mimozmluvné záväzky (Rím II), podľa ktorého rozhodným právom je právny poriadok krajiny, na
území ktorej došlo k bezdôvodnému obohateniu.
5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca ako veriteľ a žalovaná
ako dlžník uzavreli zmluvu dňa XX.XX.XXXX J. X:XX hod. elektronicky. Zmluva o úvere mala byť
uzavretá podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník (v znení neskorších predpisov) a zákona č.
257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru (tiež v znení neskorších predpisov). Istina úveru predstavovala
sumu vo výške 450,- eur, úroková sadzba 0%, poplatok za poskytnutie úveru (odmena) bol 128,- eur,
deň splatnosti úveru bol určený na 02.02.2022, doba trvania spotrebiteľského úveru bola dohodnutá na
28 dní, celková čiastka, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť predstavovala sumu vo výške 578,- eur a ročná
percentuálna miera nákladov bola vo výške 2513,26 %. Podľa článku II ods. 2 veta druhá Zmluvy o úvere,
okamihom, v ktorom veriteľ poskytne spotrebiteľovi úver podľa tejto zmluvy sa zmluva stáva platnou
a účinnou a všetky podmienky tejto zmluvy sa považujú za obomi stranami odsúhlasené. Splatnosť
úveru bola na opakované žiadosti žalovanej zaslané žalobcovi prostredníctvom e-mailov posunutá až
do 29.06.2022. Z oboznámených dôkazov mu vyplynulo, že podľa výzvy z 03.03.2025 žalovaná mala
byť vyzvaná na úhradu sumy vo výške 970,99 eur vrátane trov právneho zastúpenia do 17.03.2025,
odoslanie tejto výzvy však nebolo súdu preukázané. Konštatoval tiež, že súdu je z jeho činnosti známe,
že Národná banka Slovenska oznámením zo dňa 09.08.2018 žalobcu upozornila, že jej povolenie na
poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov ani pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej
republiky nebolo udelené.. V tomto upozornení uviedla okrem stránky I. aj iné internetové stránky a
domény, ktorých je žalobca prevádzkovateľom v SR a ktorých prostredníctvom v rozpore so zákonom
a spotrebiteľských úveroch poskytuje spotrebiteľské úvery. Súčasne konštatoval, že podľa webovej
stránke Národnej banky Slovenska „B.“ žalobca nemá povolenie na poskytovanie spotrebiteľských
úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky.
6. V prejednávanej veci dospel k záveru, že predmetná zmluva o pôžičke má povahu spotrebiteľskej
zmluvy, ktorá je súčasne absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej
povinnosti, t. j. bez toho, aby sa protistrana tejto neplatnosti dovolala. Konštatoval, že zmluvu o úvere
je potrebné posúdiť podľa OZ, nakoľko v danom prípade sa jednalo o úver, ktorý sa mal splatiť v
lehote nepresahujúcej 3 mesiace, a teda nešlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Keďže v Zmluve o
úvere neboli dojednané úroky za poskytnutie úveru, nejedná sa o zmluvu o úvere, ale o inú pôžičku,
ktorá však musí byť v súlade s niektorými zákonom určenými ustanoveniami ZoSÚ. Žalobca však
nedisponuje povolením podľa § 24 ods. 3 ZoSÚ udeleným Národnou bankou Slovenska, ktoré by ho

oprávňovalo poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované
inými veriteľmi spotrebiteľom, ohľadom okolnosti ktorej dokonca Národná banka Slovenska vydala dňa
9.8.2018 upozornenie, hoci ust. § 24 ods. 3 ZoSÚ obsahuje výslovný zákaz poskytovania takýchto
úverov bez príslušného povolenia. V dôsledku toho je potrebné predloženú Zmluvu o úvere považovať
za neplatný právny úkon pre jej rozpor so zákonom, čo má za následok jej absolútnu neplatnosť. Ak
bolo na základe zrušenej alebo neplatnej zmluvy plnené, každý z účastníkov zrušenej alebo neplatnej
zmluvy je povinný vrátiť druhému to, čo podľa nej dostal. Keďže predmetom konania je uplatnenie
nároku voči spotrebiteľovi, súd musel skúmať, či tento nárok nie je premlčaný. Pretože zmluva o úvere
bola medzi stranami sporu uzatvorená dňa 05.01.2022 a predĺžená splatnosť úveru bola dohodnutá na
deň 29.06.2022, dňa 30.06.2022 začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota, ktorá uplynula
dňom 30.06.2024. Keďže žaloba bola podaná na súde dňa 13.05.2025, teda po uplynutí subjektívnej
premlčacej lehoty, došlo k premlčaniu uplatneného nároku. Súd tak žalobu zamietol z dôvodu premlčania
uplatneného nároku, na čo muselo byť prihliadnuté ex offo.
7. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2, a § 262 ods. 1 a 2 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) majúc za to, že v konaní bola plne
úspešná žalovaná, ktorej však žiadne trovy konania nevznikli.
8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Poukázal v ňom na ustanovenia článku 56 ZFEÚ ktoré sa
má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej,
ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách,
ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom
členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu
na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia,
a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy, čo opieral
o rozhodnutie Súdny dvor EÚ sp. zn. C-630/17 K. A. vs. Raiffeisenbank St. Stefan L. I. eGen zo dňa
14.02.2019, z ktorého obsahu v odvolaní rozsiahlo citoval. Podľa žalobcu, v označenom rozhodnutí
Súdny dvor EÚ jasne uviedol, že akékoľvek ustanovenia národného práva stanovujúce neplatnosť
zmluvy o úvere uzavretej národným spotrebiteľom so zahraničným veriteľom nemajúcim príslušné
povolenie v krajine národného spotrebiteľa nie je prípustné a nemožno na jeho základe dovodiť
neplatnosť zmluvy o úvere. Podstatný je záver Súdneho dvora EÚ, že takéto poskytovanie úverov na
komerčnom základe sa v zásade týka tak slobodného poskytovania služieb v zmysle článku 56 ZFEÚ a
nasl., ako aj voľného pohybu kapitálu v zmysle článku 63 ZFEÚ a nasl. (rozsudok z 22. novembra 2018,
Vorarlberger Landes- und Hypothekenbank, C-625/17, EU:C:2018:939, bod 23 a citovaná judikatúra)
ako aj, že slobodné poskytovanie služieb stanovené v čl. 56 ZFEÚ vyžaduje nielen vylúčenie z dôvodu
jeho štátnej príslušnosti, ale aj odstránenie všetkých obmedzení, i keď sa uplatňujú bez rozdielu na
vnútroštátnych poskytovateľov a poskytovateľov z iných členských štátov, pokiaľ môžu zabraňovať
činnosti poskytovateľa so sídlom v inom členskom štáte, kde legálne poskytuje obdobné služby, sťažovať
ju alebo ju robiť menej atraktívnou (rozsudok z 18. júla 2013, Citroën Belux, C-265/12, EU:C:2013:498,
bod 35 a citovaná judikatúra). Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že činnosť úverovej inštitúcie
spočívajúca v poskytovaní úverov predstavuje službu v zmysle článku 56 ZFEÚ (rozsudok z 12. júla
2012, SC Volksbank România, C-602/10, EU:C:2012:443, bod 72 a citovaná judikatúra). Okrem toho z
judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pojem „obmedzenie“ sa vzťahuje na opatrenia prijaté členským
štátom, ktoré hoci sa uplatňujú bez rozdielu, ovplyvňujú prístup na trh pre hospodárske subjekty z iných
členských štátov (rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank România, C-602/10, EU:C:2012:443, bod
75 a citovaná judikatúra). Z uvádzaného rozhodnutia sp. zn. C-630/17 tiež vyplýva, že dôvody, pre
ktoré obmedzujúca právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, nebola priamo diskriminačná, možno
odôvodniť len dôvodmi verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a verejného zdravia stanovených v
článku 52 ZFEÚ, na ktorý odkazuje článok 62 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 9. septembra
2010, Engelmann, C-64/08, EU:C:2010:506, bod 34; z 22. októbra 2014, Blanco a Fabretti, C-344/13 a
C-367/13, EU:C:2014:2311, bod 38, ako aj z 28. januára 2016, Laezza, C-375/14, EU:C:2016:60, bod
26). V prípade neexistencie takýchto dôkazov však treba konštatovať, že zákon o neplatnosti zmlúv o
úvere s medzinárodným prvkom platný v Chorvátskej republike ide zjavne nad rámec toho, čo je potrebné
na dosiahnutie cieľov, ktoré zamýšľa sledovať, pokiaľ prostredníctvom retroaktívneho pravidla, ktoré je
všeobecné a automatické, stanovuje neplatnosť všetkých zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré
boli uzatvorené s veriteľmi bez povolenia, s výnimkou tých, ktoré boli úplne splnené. Okrem toho treba
poznamenať, že na účely umožnenia preskúmania zákonnosti zmlúv o úvere a ochrany slabšej zmluvnej

strany bolo možné prijať iné opatrenia, ktoré by menej zasahovali do slobodného poskytovania služieb, a
to predovšetkým právne predpisy oprávňujúce príslušné orgány k tomu, aby mohli na základe oznámenia
alebo ex offo zasiahnuť v prípade nekalých obchodných praktík alebo porušenia práv spotrebiteľov.
9. V ďalšom k rozoberanej problematike poukázal na to, že názory SDEÚ smerujú k tomu, že členské
štáty nemôžu zakazovať spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na ich území z dôvodu, že
nesplňujú vnútroštátne požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ tieto spoločnosti splňujú podmienky
štátu, v ktorom majú sídlo. V tomto kontexte poukázal žalobca na skutočnosť, že má registrovaný
predmet podnikania na poskytovanie spotrebiteľských úverov, a teda spĺňa podmienky domovského
štátu (Českej republiky) na založenie, vznik a existenciu spoločnosti a na poskytovanie spotrebiteľských
úverov. Na podporu tohto názoru citoval z rozhodnutia vo veci C-76/90 Manfred Säger – ods. 12,
podľa ktorého cit.: „Článok 49 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva požaduje nielen potláčanie
diskriminácie osôb poskytujúcich služby na základe ich národnosti, ale i zákaz akýchkoľvek obmedzení
vrátane tých, ktoré sa uplatňujú bez rozlišovania poskytovateľov služieb so zreteľom na ich národnosť,
pokiaľ sú spôsobilé znemožniť alebo akokoľvek inak obmedziť činnosti poskytovateľa služieb usídleného
v inom členskom štáte EÚ, v ktorom podobné služby poskytuje v súlade so zákonom.“ Pokiaľ ide o
oprávnenie vykonávať dohľad, Európsky súdny dvor v rozhodnutí Cassis de Dijon v zásade vyjadril, že
domovská krajina nielen vydáva oprávnenie na vykonávanie činnosti spoločnosti usídlenej na svojom
území, ale dohliada i na jej všetky aktivity vrátane tých, ktoré sú vykonávané na území iného členského
štátu EÚ. Vo veci C–384/93 Alpine Investments, odsek 48, Európsky súdny dvor k námietkam dotknutej
spoločnosti týkajúcim sa porušenia jej práva na slobodné poskytovanie služieb v rámci spoločného
trhu EÚ uviedol, že domovský štát je najlepšie situovaný na to, aby reguloval jej praktiky. Aj keby si
prijímajúci štát želal zastaviť tieto praktiky alebo ich vykonávanie podrobiť určitým podmienkam, nemôže
to učiniť bez spolupráce s príslušnými orgánmi prvého štátu (t.j. domovského). Podľa recitálu č. 6
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“) v súlade so zmluvou vnútorný trh zahŕňa priestor
bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb tovaru a služieb a sloboda usadiť sa. Rozvoj
transparentnejšieho a efektívnejšieho trhu s úvermi v oblasti bez vnútorných hraníc má zásadný význam
pre podporu rozvoja cezhraničných aktivít.
10. Ako nesprávnym vyhodnotil aj právny záver súdu prvej inštancie o počítaní premlčacej doby, keď
súd prvej inštancie zjavne počítal začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy. No v zmysle § 11 ods.
3 Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 129/2010 Z.z. v znení neskorších predpisov a v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy): Ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by
inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Ak vznikne spotrebiteľovi povinnosť
vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná umožniť spotrebiteľovi uhradiť
len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako
lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere; tým nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa na dlhšej lehote na
vrátenie poskytnutého finančného plnenia a právo spotrebiteľa vrátiť poskytnuté finančné plnenie naraz
alebo v splátkach v lehote kratšej, ako bola dohodnutá v zmluve podľa prvej vety. Z toho teda vyplýva,
povinnosť spotrebiteľa vydať bezdôvodné obohatenie nie okamžite, ale až v lehote podľa zmluvy. Ak teda
súd prvej inštancie počítal začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy, konal v priamom rozpore s § 11
ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Naviac, je nesprávne použitie subjektívnej premlčacej doby v
zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože žalobca nemal žiadnu vedomosť o tom, že v čase
uzavretia zmluvy má poskytovať spotrebiteľský úver iba na základe povolenia Národnej banky Slovenska
(naviac žalobca dodnes dôvodne tvrdí (viď vyššie), že toto povolenie je v jeho prípade neaplikovateľné).
Zo všetkých v odvolaní uvádzaných dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po zistení, že
odvolanie žalobcu bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou
(§ 359 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle
zásad vyplývajúcich z § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385
CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným
súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom
zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol
odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený

preskúmavať z iných dôvodov, než tých, ktoré boli výslovne uvedené. Výnimkou by mohli byť len vady
konania týkajúce sa procesných podmienok, aj keď v odvolacích dôvodoch neboli uplatnené (§ 380
ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd v zákonom
stanovenej lehote uverejnil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej
stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).
12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha jej prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie
nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený
a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym procesným postupom znemožňujúcim strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nesprávnymi
skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci i to, či súd prvej inštancie na zistený
skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie
odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
14. Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na základe
ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie
žalobou uplatneného nároku a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej
inštancie vo veci, ktorý na spor aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou
vecou i správne vyložil a tiež sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na §
387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na správne a presvedčivé
písomné vyhotovenie rozsudku.
15. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím
nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere,
že došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky
práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,
právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a
povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v
zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania.
16. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd uvádza, že tento dôvod
dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné
odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(napr. nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu,
porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím, alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore
s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2 CSP), pričom jej dôsledkom
je vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.
17. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na

základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. K námietke
nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.
2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí
jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne
súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky.
18. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme,
ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej
otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej
právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel,
normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo
neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr.
uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9Cdo/23/2021 z 29.09.2021). Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7Cdo/7/2010).
19. Podstata odvolacej argumentácie žalobcu spočívala v nesúhlase so skutkovým a právnym
posúdením veci súdom prvej inštancie podľa slovenského práva v zmysle nariadenia Rím I, ako aj so
záverom o absolútnej neplatnosti zmluvy, (len) preto, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky
udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, a s nadväzujúcim záverom o premlčaní
žalobou uplatneného nároku.
20. V prejednávanom spore sa žalobca podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobcovi sumu 440,- eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že žalovaný sa prostredníctvom
webovej stránky I. registroval a požiadal žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 450,- eur. Žalobca tvrdil,
že so žalovaným uzavrel Smlouvu o úvěru č. XXXXXX M. XX.XX.XXXX podľa zákona č. 89/2012 Sb.
Občanský zákonník a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úveru, v znení neskorších predpisov,
na základe ktorej mal žalobca poskytnúť žalovanej úver vo výške 450,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala
vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 578,- eur v lehote 28 dní (ďalej len
Zmluva o úvere). Pri registrácii a odoslaní žiadosti o poskytnutie úveru žalovaná podľa žalobcu zároveň
potvrdila, že súhlasí so zmluvou o úvere, ako aj Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru a zároveň
potvrdila, že údaje, ktoré žalobcovi ako veriteľovi poskytla, sú pravdivé a úplné (bod V. zmluvy). V rámci
Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru si podľa žalobcu zmluvné strany v bode 4
dojednali voľbu práva platného v Českej republike.
21. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne ustálil, že právomoc rozhodovať a konať v
predmetnom spore má súd Slovenskej republiky, pretože na území Slovenskej republiky má žalovaná

bydlisko, a má aj postavenie spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 OZ s tým, že žalobca má postavenie
dodávateľa podľa § 52 ods. 3 OZ a v zmysle čl. 18 ods. 2 nariadenia Brusel I. môže druhý účastník
zmluvy žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko).
22. Správnym bol i postup súdu prvej inštancie, ktorý aplikoval nariadenie Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.),
pričom správne použil a aplikoval čl. 6 ods. 1 písm. b) citovaného nariadenia a dospel k správnemu
záveru o potrebe použiť na prejednávanú vec slovenský právny poriadok, keď bolo potrebné
vychádzať z obvyklého pobytu spotrebiteľa, nakoľko bolo preukázané, že žalobca svoju činnosť
smeruje i na Slovenskú republiku, čo je známe odvolaciemu súdu aj z jeho predchádzajúcej činnosti.
Aplikáciu rozhodného práva súd prvej inštancie dostatočným spôsobom zdôvodnil v odôvodnení svojho
rozhodnutia, a preto nie je dôvodnou námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku
v tejto časti.
23. Žalobca namietal, že so žalovaným uzavrel dohodu o voľbe rozhodného práva, ktorým bol právny
poriadok Českej republiky, a to v zmysle čl. 6 ods. 2 nariadenia Rím I, podľa ktorého bez ohľadu na
ods. 1 si strany môžu zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky čl. 6 ods. 1 nariadenia
Rím I. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také
ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby
bolo na základe ods. 1 rozhodným.
24. Voľba iného rozhodného práva nemôže zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktoré poskytujú ustanovenia
krajiny jeho obvyklého pobytu, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou. Uzatvorenie zmluvy so
žalovaným ako spotrebiteľom s obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky, bolo v tomto prípade
medzi zmluvnými stranami „dohodnuté“ len Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru (bod 4), a nie
priamo textom zmluvy o úvere tak, aby si to aj sám žalovaný ako spotrebiteľ mohol uvedomiť v súlade s
ustanovením § 53 ods. 1, 2, 3 OZ a aj v súlade s ustanovením článku 3 ods. 1 nariadenia Rím I, v zmysle
ktorého voľba iného právneho poriadku, než právneho poriadku podľa obvyklého pobytu spotrebiteľa,
musí byť urobená výslovne alebo musí byť jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami
prípadu. V danom prípade žalobca nepreukázal, že by voľba iného právneho poriadku než právneho
poriadku krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa bola so žalovaným predmetom predzmluvného jednania,
že by bola dojednaná individuálne, a teda výslovne alebo by bola jasne preukázaná ustanoveniami
zmluvy alebo okolnosťami daného prípadu. Poukázanie na obsah Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru ako prílohy úverovej zmluvy v smere dojednania iného právneho poriadku nemožno považovať
za platnú dohodu o voľbe práva. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s
ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah
a ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom
sa nepovažujú za individuálne dojednané. Išlo teda o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53
ods. 1 OZ.
25. K námietke žalobcu, ktorý poukázal na pravidlá zakotvené v Zmluve o fungovaní Európskeho
spoločenstva (čl. 49, 54, 56), v zmysle ktorých sloboda poskytovania služieb zaručuje, že poskytovatelia
pochádzajúci z krajín Únie môžu voľne ponúkať služby bez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu
príslušnosť, pričom rozhodujúce je, aby v domovskej členskej krajine spĺňali podmienky stanovené
štátom na založenie živnosti, resp. podniku, a že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov
žalovaným so sídlom v Českej republike na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou
prostredníctvom internetu nie je potrebné ďalšie povolenie zo strany Národnej banky Slovenska, a
postačuje iba notifikácia príslušného orgánu dohľadu, t. j. Českej Národnej banky, odvolací súd uvádza,
že každý členský štát Európskej únie si stanovuje vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch
podmienky, za ktorých príslušný orgán dohľadu (v danom prípade Národná banka Slovenska) poskytuje
povolenie, na základe ktorého je veriteľ oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery na jeho
území. To neznamená, že by bol žalobca obmedzovaný vo výkone svojej podnikateľskej činnosti na
vnútornom trhu EÚ, je však povinný dodržiavať právny rámec na území, na ktoré svoju činnosť smeruje.
Preto tvrdenie žalobcu, že postačuje len notifikácia Českej národnej banky o zámere vykonávať činnosť
v Slovenskej republike Národnej banke Slovenska právne neobstojí.
26. Právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizovaná v
podobe Smernice 2008/48/ES. Táto plná harmonizácia sa prejavuje v tom, že aj v českom zákone

č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru je v ustanovení § 9 upravené, že nebankový poskytovateľ
spotrebiteľského úveru je právnická osoba, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľský úver na
základe oprávnenia k činnosti nebankového poskytovateľa spotrebiteľského úveru, ktoré jej udelila
Česká národná banka a v ustanovení § 135 ods. 1 uvedeného zákona sa uvádza, že dohľad nad
dodržiavaním povinností poskytovateľa stanovených týmto zákonom a nariadením Komisie v prenesenej
právomoci (EU) č. 1125/2014, vykonáva Česká národní banka. Zákon č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském
úvěru je platný a účinný len na území Českej republiky a Česká národná banka udeľuje povolenia na
poskytovanie spotrebiteľských úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľov len na území Českej
republiky. Česká národná banka neposkytuje teda spotrebiteľom s bydliskom, či obvyklým pobytom
na území Slovenskej republiky právnu ochranu spočívajúcu v prípadných sankciách za porušenie
predmetných ustanovení zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru. Každá smernica Únie sa
usiluje o dosiahnutie určeného cieľa, pričom členské štáty si pri transpozícii smernice zachovávajú
určitú mieru právomoci voľnej úvahy, nakoľko si môžu zvoliť spôsob a prostriedky dosiahnutia výsledku
smernice v rámci vlastného právneho poriadku. Odvolací súd v tomto smere dáva do pozornosti čl. 20
veta prvá Smernice 2008/48/ES, v zmysle ktorého členské štáty zabezpečia, aby veritelia podliehali
dohľadu vykonávanému subjektom alebo orgánom nezávislým od finančných inštitúcii alebo, aby boli
regulovaní. Na území Slovenskej republiky je takýmto orgánom dohľadu NBS, ktorá udeľuje povolenia na
poskytovanie úverov, iných úverov a pôžičiek spotrebiteľom. V čl. 23 Smernice 2008/48/ES je uvedené,
že členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na
základe tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie.
27. Vzhľadom na to, že zákon č. 129/2010 Z. z. predstavuje úplnú transpozíciu Smernice 2008/48/ES
do slovenského právneho poriadku, predmetné ustanovenie čl. 20 uvedenej smernice sa do zákona
č. 129/2010 Z. z. premietlo v ustanovení § 20 vo vzťahu k veriteľom (veriteľ je oprávnený ponúkať a
poskytovať spotrebiteľské úvery len na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska) a v
ustanovení § 24 vo vzťahu k iným veriteľom (iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo
pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len
na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného NBS). Na uvedené potom nadväzuje ustanovenie §
11 ods. 3 veta prvá zákona č. 129/2010 Z. z. (v ktorom je transponovaný čl. 23 Smernice 2008/48/ES),
ustanovujúce absolútnu neplatnosť zmluvy v prípade, že na jej základe poskytne peňažné prostriedky,
ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, subjekt, ktorý k tomu nemá potrebné povolenie. Cieľ
uvedenej smernice by totiž nebol naplnený, ak by na území členského štátu Únie, v ktorom má
veriteľ sídlo, podliehala jeho podnikateľská činnosť udeleniu povolenia na poskytovanie spotrebiteľských
úverov a dohľadu príslušnej centrálnej banky daného členského štátu, ale v prípade poskytovania
spotrebiteľských úverov spotrebiteľom v inom členskom štáte, by ten istý veriteľ požiadavke takéhoto
povolenia a dohľadu príslušnej centrálnej banky daného členského štátu nepodliehal, čím by jeho
podnikateľská činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa ostala bez kontroly a spotrebiteľ by tak
zostal bez ochrany garantovanej mu harmonizovanou smernicou.
28. K záveru súdu prvej inštancie týkajúceho sa absencie povolenia NBS na poskytovanie
spotrebiteľských úverov, iných úverov a pôžičiek na území Slovenskej republiky na strane žalobcu,
žalobca v odvolaní argumentoval porušením práva na spravodlivý súdny proces z dôvodu ignorovania
rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-630/17 z 14. februára 2019. K tejto argumentácii odvolací súd
uvádza, že (prvá) prejudiciálna otázka vnútroštátneho - chorvátskeho súdu sa v tomto prípade (vo
veci C-630/17) týkala zákona o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktorý nadobudol
účinnosť 14. júla 2017, ktorý v ustanovení § 10 upravil, že zmluvy o úvere s medzinárodným prvkom,
ktoré boli uzatvorené v Chorvátskej republike pred nadobudnutím účinnosti tohto zákonu medzi dlžníkmi
a veriteľmi bez povolenia, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia s následkami uvedenými v
§ 7 tohto zákona. Zmluva, ktorá bola predmetom konania na vnútroštátnom (chorvátskom) súde, bola
uzatvorená 5. januára 2007 a bola na základe ustanovení takejto právnej úpravy neplatná, vzhľadom na
jej retroaktívne uplatňovanie. Naproti tomu v prejednávanej veci nemožno konštatovať, že by zákon č.
129/2010 Z. z. pôsobil retroaktívne, nakoľko ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. upravujúce
neplatnosť zmlúv o úvere v prípade absencie povolenia NBS bolo účinné v našom právnom poriadku
už v čase uzatvárania predmetnej zmluvy o úvere, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou, a to tak
vo vzťahu k veriteľom so sídlom v Slovenskej republike, ako aj vo vzťahu k veriteľom so sídlom v inom
členskom štáte Európskej únie. Žalobca sa v rámci svojej odvolacej argumentácie odvolával na bod
75 odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-630/17 z 14. februára 2019 bez zohľadnenia
odlišností skutkového základu v konaní pred Súdnym dvorom EÚ a v prejednávanom prípade. Odvolacia

námietka žalobcu o nerešpektovaní uvedeného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie súdom prvej
inštancie, nie je preto opodstatnená.
29. Ani z ďalších rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal nevyplýva, že by
rozsudok súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp. že by išlo o skutkovo obdobné prípady, ako je
tomu v tomto spore. V rozsudku vo veci C-120/78 (Cassis de Dijon) sa riešila iná otázka, a to otázka či je
jednostranná požiadavka uložená predpisom jedného členského štátu na minimálny obsah alkoholu na
účely predaja alkoholických nápojov vo všeobecnom záujme, ktorý by mal prednosť pred požiadavkami
voľného obehu tovarov, pričom Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že neexistuje žiadny závažný dôvod,
prečo by sa alkoholické nápoje, pokiaľ sú legálne vyrábané a uvedené na trh v niektorom členskom štáte,
nemohli uviesť na trh iných členských štátov a prečo by sa na ne mal vzťahovať zákonom stanovený
zákaz uvádzania na trh nápojov s nižším obsahom alkoholu, ako je limit stanovený vnútroštátnym
predpisom. Z rozsudku vo veci C-76/90 (A. B.) zase vyplýva, že sa týkal poskytovania patentovej
obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora EÚ nemecká právna úprava prekročila
to, čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď stanovila, že osoby vykonávajúce túto činnosť, musia
mať odbornú kvalifikáciu, ktorá je špecifická a neprimeraná potrebám príjemcov. Pokiaľ ide o žalobcom
citovanú pasáž z odôvodnenia rozsudku vo veci C-384/93 (Alpine Investments BV), uvedené rozhodnutie
sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling“ - telefonické kontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť
im rôzne finančné služby, kedy samotný členský štát poskytovateľa tejto služby uložil poskytovateľovi
zákaz činnosti v tomto smere (bez jeho predchádzajúceho súhlasu), s čím sa Súdny dvor EÚ stotožnil a
vyslovil, že členský štát, z ktorého sa uskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti
„cold calling“ a aj keby prijímajúci štát chcel zakázať operáciu „cold calling“ alebo ju chcel podriadiť
určitým podmienkam, nie je schopný zabrániť alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu
bez spolupráce s príslušnými úradmi tohto štátu. V nadväznosti na uvedené nepovažoval odvolací súd
námietku žalobcu o obmedzovaní slobodného poskytovania služieb za opodstatnenú.
30. Ustanovenia o udelení povolenia (§ 20 ods. 1 a 2 a § 24 ods. 3 ZoSÚ) sú kogentnou úpravou, od
ktorej nie je možné sa odchýliť a vyžadovanie takéhoto povolenia nie je v rozpore s právom EÚ, ktoré
povolenie sa vyžaduje od každého subjektu, ktorý chce poskytovať služby poskytovania spotrebiteľských
úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov, a to bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Nie je
možné akceptovať, že žalobca by podliehal len kontrole orgánu z iného členského štátu, ktorý kontroluje
poskytovanie spotrebiteľských úverov v danom inom členskom štáte. Súd prvej inštancie preto správne
vyhodnotil, že bez povolenia NBS je zmluva o úvere neplatná, v zmysle v napadnutom rozsudku
citovaných ust. § 11 ods. 3, § 20 ods. 1 a 2 a § 24 ods. 3 ZoSÚ a takýto záver nie je možné považovať
za diskrimináciu z dôvodu sídla podnikateľského subjektu v inom členskom štáte a teda porušenie
označovaných ustanovení ZoFEÚ.
31. Zmluva bola uzatvorená dňa XX.XX.XXXX, pričom splatnosť poskytnutého úveru bola dojednaná
na 02.02.2022, z čoho potom vyplýva, že jeho splatnosť nepresahuje 3 mesiace, a preto nie je
spotrebiteľským úverom podľa ZoSÚ. Žalobca na území Slovenskej republiky poskytoval ako iný veriteľ
úvery bez povolenia Národnej banky Slovenska v zmysle § 20 ods. 1, resp. § 24 ods. 3 ZoSÚ a táto
spoločnosť je iným veriteľom podľa § 2 písm. c) ZoSÚ, pretože poskytnutý úver spĺňa podmienku
uvedenú v § 1 ods. 3 písm. l) ZoSÚ a nespĺňa žiadnu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. a), b),
d), e), g) až k) a m) až r) ZoSÚ. Podľa § 24 ods. 1 ZoSÚ sa na poskytnutý úver vzťahuje aj § 11 ods. 3
ZoSÚ, ktorý sankcionuje zmluvu o úvere, ktorý bol poskytnutý bez povolenia na činnosť Národnej banky
Slovenska, neplatnosťou. Na základe vyššie citovaných ustanovení aj odvolací súd dospel k záveru, že
Zmluva o úvere je neplatná podľa § 11 ods. 3 ZoSÚ, pretože žalujúca spoločnosť poskytovala úvery na
území Slovenskej republiky bez povolenia na činnosť od Národnej banky Slovenska. Vzhľadom na to,
že predmetná zmluva o úvere je neplatná ako celok, neplatné sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru vyhlásené za jej neoddeliteľnú súčasť vrátane bodu 4 o voľbe práva Českej republiky.
32. Následne súd prvej inštancie vo veci dôvodne skúmal (ex offo v zmysle § 54a OZ) podmienky
premlčania žalobcom uplatneného práva na zaplatenie žalovanej sumy, ktoré malo svoj základ
pôvodne v spotrebiteľskej zmluve uzavretej medzi sporovými stranami a správne konštatoval uplynutie
dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Vzhľadom na rozsudky vydané voči žalobcovi už v čase
poskytnutia úveru, či v napadnutom rozhodnutí spomenuté upozornenie Národnej banky Slovenska
z 09.08.2018 muselo byť žalobcovi, aj s ohľadom na právnymi predpismi prezumovanú povinnosť
odbornej starostlivosti veriteľa pri poskytovaní finančných služieb (úverov), zrejmé, že zmluvy o úveroch

(pôžičkách) poskytovaných bez povolenia na činnosť od Národnej banky Slovenska sú v zmysle
§ 11 ods. 3 ZoSÚ neplatné a že mu voči žalovanej vzniká iba nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vzniknutý na jeho úkor. Subjektívna dvojročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia tak vzhľadom na poskytnutie úveru dňa XX.XX.XXXX musela
uplynúť 05.01.2024, resp. vzhľadom na sporovými stranami dohodnuté predĺženie jeho splatnosti do
29.6.2022 musela s prihliadnutím na obsah právnej normy vyjadrenej v § 11 ZoSÚ uplynúť 29.6.2024.
Pokiaľ teda žalobca podal na súde žalobu až dňa 13.05.2025, správny je záver súdu prvej inštancie,
že v predmetnom prípade došlo k premlčaniu žalobou uplatneného nároku v dvojročnej subjektívnej
lehote a správne bola žaloba na zaplatenie žalovanej sumy, predstavujúca bezdôvodné obohatenie
žalobcu z dôvodu jej premlčania zamietnutá.
33. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 251/04,
III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
34. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom vyplývajúcim
z ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
35. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP
a § 255 ods. 1 CSP tak, že odvolací súd žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu majúc za to, že v odvolacom konaní bola žalovaná
plne procesne úspešná. Pri svojom rozhodnutí odvolací súd zohľadnil, že žalovaná v odvolacom konaní
podala dňa 23.10.2025 vyjadrenie k odvolaniu doručené súdu prvej inštancie poštou, v dôsledku čoho
jej zrejme vznikli aj tomu zodpovedajúce trovy konania. O výške náhrady trov konania preto rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).