{"guid": "439e44f0-eacc-494f-9568-5a84bc069b9e:6d9bc095-85d7-43ce-a8a4-5d6b502e8f3f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8325201248.1", "spisova_znacka": "14CoCsp/23/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14CoCsp/23/2025 z 28. 5. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 28. mája 2026, sp. zn. 14CoCsp/23/2025, ECLI:SK:KSPO:2026:8325201248.1", "identifikacne_cislo": "8325201248", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Roman Lajoš", "sudca_id": 1195, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-lajos-1195", "datum_vydania": "2026-05-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129", "nazov": "zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/129-2010"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/266", "nazov": "zákon č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/266", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/266-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6d9bc095-85d7-43ce-a8a4-5d6b502e8f3f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8325201248.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2026:8325201248.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2026:8325201248.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Prešov\n14CoCsp/23/2025\n8325201248\n28. 05. 2026\nJUDr. Roman Lajoš\nECLI:SK:KSPO:2026:8325201248.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu\nJUDr. Andreja Radomského a JUDr. Kataríny Krochtovej v sporovej veci žalobcu: A., B., B. B. C. XXX/X,\nXXX XX D., E.: XX XXX XXX, právne zastúpeného: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, so sídlom\nMajerníkova 3/A, 841 05 Bratislava, IČO: 42 185 190, proti žalovanej: A. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale\nbytom F. B. XXX, XXX XX F. B., v konaní o zaplatenie 440,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu\nproti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 12Csp/35/2025-47 z 08.09.2025, takto\nrozhodol:\nI. P o t v r d z u j e rozsudok.\nII. Žalovanej voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorého\nrozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie\nkončí.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Humenné (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 12Csp/35/2025-47 z 08.09.2025:\n,, I. Súd žalobu z a m i e t a.\nII. Súd žalovanej vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.“\n2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia 440,- eur\ns príslušenstvom titulom poskytnutia úveru.\n3. Svoje rozhodnutie založil na aplikácii ust. § 1 ods. 1 prvá veta, § 1 ods. 3 písm. l), § 2, § 11 ods. 3,\n§ 20 ods. 1, § 24 ods.1 a 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a\npôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“), § 2 písm. a), c)\na d) zákona č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri službách na diaľku (ďalej len zákon č. 266/2005\nZ. z.) a § 39, § 52 ods. 1, 3 a 4, § 54 ods. 1 a 2, § 54a, § 100ods. 1 a 2, § 107 ods. 1 a 2, § 122, § 451 ods.\n1 a 2, a § 457, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“).\n4. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že v predmetnej veci ide o konanie\ns cudzím prvkom, nakoľko žalobca je právnickou osobou so sídlom mimo územia Slovenskej republiky\na na území Slovenskej republiky nemá založenú organizačnú zložku, bolo potrebné sa v prvom rade\nvysporiadať s otázkou právomoci tuzemského súdu na prejednanie a rozhodnutie predmetného sporu\nako aj s otázkou rozhodného práva, ktoré je potrebné, aby súd na danú právnu vec aplikoval. Právomoc\nprejednať a rozhodnúť predmetný spor súd odvodil z článku 17 ods. 1 písm. c) v spojení s článkom\n18 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a\n\nvýkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I bis), nakoľko žalobca so sídlom v G.\nH., smeruje svoju podnikateľskú činnosť do Slovenskej republiky, v ktorej má žalovaná ako spotrebiteľ\nsvoje bydlisko, ktorá skutočnosť bola preukázaná aj existenciou slovenskej webovej stránky I., vedenou\nv slovenskom jazyku, a skutočnosťou, že pôžičky sú poskytované v mene euro, z čoho mu vyplynulo,\nže žalobca sa orientuje na slovenský trh. Za rozhodné právo určil právny poriadok Slovenskej republiky,\na to z rovnakého dôvodu, z ktorého súd odvodil svoju právomoc, čo vyvodil z článku 6 ods. 1 písm.\na) a písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre\nzmluvné záväzky (Rím I). Právny poriadok Slovenskej republiky je potrebné považovať za rozhodné\nprávo v danej veci aj napriek tomu, že v Zmluve o úvere je v čl. II ods. 2 uvedené, že zmluva je uzavretá\npodľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úvěru\nv znení neskorších predpisov a že v čl. 04 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je uvedené, že\nna úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani VPPÚ sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej\nrepubliky, najmä príslušné ustanovenia OZ, ZSÚ a zákona č. 634/1992 Sb. o ochraně spotřebitele.\nUvedená voľba práva podľa názoru súdu prvej inštancie nezodpovedá voľbe práva podľa čl. 3 ods. 1\nnariadenia Rím I, pretože nebola urobená výslovne ustanoveniami zmluvy a že ani okolnosti prípadu\nnenasvedčujú, že medzi stranami prišlo k voľbe práva. Článok II ods. 2 Zmluvy o úvere ani čl. 04\nVšeobecných podmienok poskytnutia úveru nie je možné považovať podľa názoru súdu za výslovnú\nvoľbu právneho poriadku Českej republiky, nakoľko priemerný spotrebiteľ nemôže tomuto zmluvnému\nustanoveniu rozumieť tak, že sa zmluva ako celok a všetky práva a povinnosti jej účastníkov spravujú\nprávnym poriadkom Českej republiky a nemôže ani rozumieť následkom, ktoré sú s tým spojené. Okrem\ntoho podľa názoru súdu nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť znenie uvedených ustanovení Zmluvy\no úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, nakoľko tieto neboli individuálne dojednané.\nNa základe uvedeného uzavrel, že dotknuté ustanovenia sú neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na\nzáklade čoho je potrebné ich vyhodnotiť ako neplatné. Slovenský právny poriadok je nutné použiť aj v\nsúlade s čl. 10 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 o rozhodnom práve\npre mimozmluvné záväzky (Rím II), podľa ktorého rozhodným právom je právny poriadok krajiny, na\núzemí ktorej došlo k bezdôvodnému obohateniu.\n5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca ako veriteľ a žalovaná\nako dlžník uzavreli zmluvu dňa XX.XX.XXXX J. X:XX hod. elektronicky. Zmluva o úvere mala byť\nuzavretá podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník (v znení neskorších predpisov) a zákona č.\n257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru (tiež v znení neskorších predpisov). Istina úveru predstavovala\nsumu vo výške 450,- eur, úroková sadzba 0%, poplatok za poskytnutie úveru (odmena) bol 128,- eur,\ndeň splatnosti úveru bol určený na 02.02.2022, doba trvania spotrebiteľského úveru bola dohodnutá na\n28 dní, celková čiastka, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť predstavovala sumu vo výške 578,- eur a ročná\npercentuálna miera nákladov bola vo výške 2513,26 %. Podľa článku II ods. 2 veta druhá Zmluvy o úvere,\nokamihom, v ktorom veriteľ poskytne spotrebiteľovi úver podľa tejto zmluvy sa zmluva stáva platnou\na účinnou a všetky podmienky tejto zmluvy sa považujú za obomi stranami odsúhlasené. Splatnosť\núveru bola na opakované žiadosti žalovanej zaslané žalobcovi prostredníctvom e-mailov posunutá až\ndo 29.06.2022. Z oboznámených dôkazov mu vyplynulo, že podľa výzvy z 03.03.2025 žalovaná mala\nbyť vyzvaná na úhradu sumy vo výške 970,99 eur vrátane trov právneho zastúpenia do 17.03.2025,\nodoslanie tejto výzvy však nebolo súdu preukázané. Konštatoval tiež, že súdu je z jeho činnosti známe,\nže Národná banka Slovenska oznámením zo dňa 09.08.2018 žalobcu upozornila, že jej povolenie na\nposkytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov ani pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej\nrepubliky nebolo udelené.. V tomto upozornení uviedla okrem stránky I. aj iné internetové stránky a\ndomény, ktorých je žalobca prevádzkovateľom v SR a ktorých prostredníctvom v rozpore so zákonom\na spotrebiteľských úveroch poskytuje spotrebiteľské úvery. Súčasne konštatoval, že podľa webovej\nstránke Národnej banky Slovenska „B.“ žalobca nemá povolenie na poskytovanie spotrebiteľských\núverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky.\n6. V prejednávanej veci dospel k záveru, že predmetná zmluva o pôžičke má povahu spotrebiteľskej\nzmluvy, ktorá je súčasne absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej\npovinnosti, t. j. bez toho, aby sa protistrana tejto neplatnosti dovolala. Konštatoval, že zmluvu o úvere\nje potrebné posúdiť podľa OZ, nakoľko v danom prípade sa jednalo o úver, ktorý sa mal splatiť v\nlehote nepresahujúcej 3 mesiace, a teda nešlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Keďže v Zmluve o\núvere neboli dojednané úroky za poskytnutie úveru, nejedná sa o zmluvu o úvere, ale o inú pôžičku,\nktorá však musí byť v súlade s niektorými zákonom určenými ustanoveniami ZoSÚ. Žalobca však\nnedisponuje povolením podľa § 24 ods. 3 ZoSÚ udeleným Národnou bankou Slovenska, ktoré by ho\n\noprávňovalo poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované\ninými veriteľmi spotrebiteľom, ohľadom okolnosti ktorej dokonca Národná banka Slovenska vydala dňa\n9.8.2018 upozornenie, hoci ust. § 24 ods. 3 ZoSÚ obsahuje výslovný zákaz poskytovania takýchto\núverov bez príslušného povolenia. V dôsledku toho je potrebné predloženú Zmluvu o úvere považovať\nza neplatný právny úkon pre jej rozpor so zákonom, čo má za následok jej absolútnu neplatnosť. Ak\nbolo na základe zrušenej alebo neplatnej zmluvy plnené, každý z účastníkov zrušenej alebo neplatnej\nzmluvy je povinný vrátiť druhému to, čo podľa nej dostal. Keďže predmetom konania je uplatnenie\nnároku voči spotrebiteľovi, súd musel skúmať, či tento nárok nie je premlčaný. Pretože zmluva o úvere\nbola medzi stranami sporu uzatvorená dňa 05.01.2022 a predĺžená splatnosť úveru bola dohodnutá na\ndeň 29.06.2022, dňa 30.06.2022 začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota, ktorá uplynula\ndňom 30.06.2024. Keďže žaloba bola podaná na súde dňa 13.05.2025, teda po uplynutí subjektívnej\npremlčacej lehoty, došlo k premlčaniu uplatneného nároku. Súd tak žalobu zamietol z dôvodu premlčania\nuplatneného nároku, na čo muselo byť prihliadnuté ex offo.\n7. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2, a § 262 ods. 1 a 2 zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) majúc za to, že v konaní bola plne\núspešná žalovaná, ktorej však žiadne trovy konania nevznikli.\n8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa §\n365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Poukázal v ňom na ustanovenia článku 56 ZFEÚ ktoré sa\nmá vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej,\nktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách,\nktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom\nčlenskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu\nna účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia,\na to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy, čo opieral\no rozhodnutie Súdny dvor EÚ sp. zn. C-630/17 K. A. vs. Raiffeisenbank St. Stefan L. I. eGen zo dňa\n14.02.2019, z ktorého obsahu v odvolaní rozsiahlo citoval. Podľa žalobcu, v označenom rozhodnutí\nSúdny dvor EÚ jasne uviedol, že akékoľvek ustanovenia národného práva stanovujúce neplatnosť\nzmluvy o úvere uzavretej národným spotrebiteľom so zahraničným veriteľom nemajúcim príslušné\npovolenie v krajine národného spotrebiteľa nie je prípustné a nemožno na jeho základe dovodiť\nneplatnosť zmluvy o úvere. Podstatný je záver Súdneho dvora EÚ, že takéto poskytovanie úverov na\nkomerčnom základe sa v zásade týka tak slobodného poskytovania služieb v zmysle článku 56 ZFEÚ a\nnasl., ako aj voľného pohybu kapitálu v zmysle článku 63 ZFEÚ a nasl. (rozsudok z 22. novembra 2018,\nVorarlberger Landes- und Hypothekenbank, C-625/17, EU:C:2018:939, bod 23 a citovaná judikatúra)\nako aj, že slobodné poskytovanie služieb stanovené v čl. 56 ZFEÚ vyžaduje nielen vylúčenie z dôvodu\njeho štátnej príslušnosti, ale aj odstránenie všetkých obmedzení, i keď sa uplatňujú bez rozdielu na\nvnútroštátnych poskytovateľov a poskytovateľov z iných členských štátov, pokiaľ môžu zabraňovať\nčinnosti poskytovateľa so sídlom v inom členskom štáte, kde legálne poskytuje obdobné služby, sťažovať\nju alebo ju robiť menej atraktívnou (rozsudok z 18. júla 2013, Citroën Belux, C-265/12, EU:C:2013:498,\nbod 35 a citovaná judikatúra). Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že činnosť úverovej inštitúcie\nspočívajúca v poskytovaní úverov predstavuje službu v zmysle článku 56 ZFEÚ (rozsudok z 12. júla\n2012, SC Volksbank România, C-602/10, EU:C:2012:443, bod 72 a citovaná judikatúra). Okrem toho z\njudikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pojem „obmedzenie“ sa vzťahuje na opatrenia prijaté členským\nštátom, ktoré hoci sa uplatňujú bez rozdielu, ovplyvňujú prístup na trh pre hospodárske subjekty z iných\nčlenských štátov (rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank România, C-602/10, EU:C:2012:443, bod\n75 a citovaná judikatúra). Z uvádzaného rozhodnutia sp. zn. C-630/17 tiež vyplýva, že dôvody, pre\nktoré obmedzujúca právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, nebola priamo diskriminačná, možno\nodôvodniť len dôvodmi verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a verejného zdravia stanovených v\nčlánku 52 ZFEÚ, na ktorý odkazuje článok 62 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 9. septembra\n2010, Engelmann, C-64/08, EU:C:2010:506, bod 34; z 22. októbra 2014, Blanco a Fabretti, C-344/13 a\nC-367/13, EU:C:2014:2311, bod 38, ako aj z 28. januára 2016, Laezza, C-375/14, EU:C:2016:60, bod\n26). V prípade neexistencie takýchto dôkazov však treba konštatovať, že zákon o neplatnosti zmlúv o\núvere s medzinárodným prvkom platný v Chorvátskej republike ide zjavne nad rámec toho, čo je potrebné\nna dosiahnutie cieľov, ktoré zamýšľa sledovať, pokiaľ prostredníctvom retroaktívneho pravidla, ktoré je\nvšeobecné a automatické, stanovuje neplatnosť všetkých zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré\nboli uzatvorené s veriteľmi bez povolenia, s výnimkou tých, ktoré boli úplne splnené. Okrem toho treba\npoznamenať, že na účely umožnenia preskúmania zákonnosti zmlúv o úvere a ochrany slabšej zmluvnej\n\nstrany bolo možné prijať iné opatrenia, ktoré by menej zasahovali do slobodného poskytovania služieb, a\nto predovšetkým právne predpisy oprávňujúce príslušné orgány k tomu, aby mohli na základe oznámenia\nalebo ex offo zasiahnuť v prípade nekalých obchodných praktík alebo porušenia práv spotrebiteľov.\n9. V ďalšom k rozoberanej problematike poukázal na to, že názory SDEÚ smerujú k tomu, že členské\nštáty nemôžu zakazovať spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na ich území z dôvodu, že\nnesplňujú vnútroštátne požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ tieto spoločnosti splňujú podmienky\nštátu, v ktorom majú sídlo. V tomto kontexte poukázal žalobca na skutočnosť, že má registrovaný\npredmet podnikania na poskytovanie spotrebiteľských úverov, a teda spĺňa podmienky domovského\nštátu (Českej republiky) na založenie, vznik a existenciu spoločnosti a na poskytovanie spotrebiteľských\núverov. Na podporu tohto názoru citoval z rozhodnutia vo veci C-76/90 Manfred Säger – ods. 12,\npodľa ktorého cit.: „Článok 49 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva požaduje nielen potláčanie\ndiskriminácie osôb poskytujúcich služby na základe ich národnosti, ale i zákaz akýchkoľvek obmedzení\nvrátane tých, ktoré sa uplatňujú bez rozlišovania poskytovateľov služieb so zreteľom na ich národnosť,\npokiaľ sú spôsobilé znemožniť alebo akokoľvek inak obmedziť činnosti poskytovateľa služieb usídleného\nv inom členskom štáte EÚ, v ktorom podobné služby poskytuje v súlade so zákonom.“ Pokiaľ ide o\noprávnenie vykonávať dohľad, Európsky súdny dvor v rozhodnutí Cassis de Dijon v zásade vyjadril, že\ndomovská krajina nielen vydáva oprávnenie na vykonávanie činnosti spoločnosti usídlenej na svojom\núzemí, ale dohliada i na jej všetky aktivity vrátane tých, ktoré sú vykonávané na území iného členského\nštátu EÚ. Vo veci C–384/93 Alpine Investments, odsek 48, Európsky súdny dvor k námietkam dotknutej\nspoločnosti týkajúcim sa porušenia jej práva na slobodné poskytovanie služieb v rámci spoločného\ntrhu EÚ uviedol, že domovský štát je najlepšie situovaný na to, aby reguloval jej praktiky. Aj keby si\nprijímajúci štát želal zastaviť tieto praktiky alebo ich vykonávanie podrobiť určitým podmienkam, nemôže\nto učiniť bez spolupráce s príslušnými orgánmi prvého štátu (t.j. domovského). Podľa recitálu č. 6\nSmernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení\nsmernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“) v súlade so zmluvou vnútorný trh zahŕňa priestor\nbez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb tovaru a služieb a sloboda usadiť sa. Rozvoj\ntransparentnejšieho a efektívnejšieho trhu s úvermi v oblasti bez vnútorných hraníc má zásadný význam\npre podporu rozvoja cezhraničných aktivít.\n10. Ako nesprávnym vyhodnotil aj právny záver súdu prvej inštancie o počítaní premlčacej doby, keď\nsúd prvej inštancie zjavne počítal začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy. No v zmysle § 11 ods.\n3 Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 129/2010 Z.z. v znení neskorších predpisov a v znení\núčinnom v čase uzavretia zmluvy): Ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by\ninak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Ak vznikne spotrebiteľovi povinnosť\nvydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná umožniť spotrebiteľovi uhradiť\nlen skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako\nlehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy\no spotrebiteľskom úvere; tým nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa na dlhšej lehote na\nvrátenie poskytnutého finančného plnenia a právo spotrebiteľa vrátiť poskytnuté finančné plnenie naraz\nalebo v splátkach v lehote kratšej, ako bola dohodnutá v zmluve podľa prvej vety. Z toho teda vyplýva,\npovinnosť spotrebiteľa vydať bezdôvodné obohatenie nie okamžite, ale až v lehote podľa zmluvy. Ak teda\nsúd prvej inštancie počítal začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy, konal v priamom rozpore s § 11\nods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Naviac, je nesprávne použitie subjektívnej premlčacej doby v\nzmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože žalobca nemal žiadnu vedomosť o tom, že v čase\nuzavretia zmluvy má poskytovať spotrebiteľský úver iba na základe povolenia Národnej banky Slovenska\n(naviac žalobca dodnes dôvodne tvrdí (viď vyššie), že toto povolenie je v jeho prípade neaplikovateľné).\nZo všetkých v odvolaní uvádzaných dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil\nvec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po zistení, že\nodvolanie žalobcu bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou\n(§ 359 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle\nzásad vyplývajúcich z § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385\nCSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným\nsúdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom\nzisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol\nodvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený\n\npreskúmavať z iných dôvodov, než tých, ktoré boli výslovne uvedené. Výnimkou by mohli byť len vady\nkonania týkajúce sa procesných podmienok, aj keď v odvolacích dôvodoch neboli uplatnené (§ 380\nods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd v zákonom\nstanovenej lehote uverejnil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej\nstránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).\n12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,\nv ktorých sa odvolateľ domáha jej prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej\ninštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie\nnastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený\na povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.\n13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte\ns namietaným nesprávnym procesným postupom znemožňujúcim strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nesprávnymi\nskutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci i to, či súd prvej inštancie na zistený\nskutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie\nodôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na\nkaždú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam\npre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).\n14. Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na základe\nktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie\nžalobou uplatneného nároku a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej\ninštancie vo veci, ktorý na spor aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou\nvecou i správne vyložil a tiež sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na §\n387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na správne a presvedčivé\npísomné vyhotovenie rozsudku.\n15. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím\nnesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky\npráva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,\nprávo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,\nprávo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a\npovinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť\nkonania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa\nso všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany\nsporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v\nzmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci\nrealizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie\nsa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého\nkonania.\n16. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu,\nktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd uvádza, že tento dôvod\ndopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné\nodvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci\n(napr. nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu,\nporušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím, alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore\ns existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2 CSP), pričom jej dôsledkom\nje vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.\n17. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na\nzáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že dokazovanie\nje procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a\nich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na\n\nzáklade ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na\nktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie\nskutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci\nsporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený\nskutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia\ndôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane\nrozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne\nnemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a\nobsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné\núkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným\nprocesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje\nsvoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. K námietke\nnesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané\ndôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej\nsúvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.\n2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí\njednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne\nsúd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných\ndôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením\npravidiel formálnej logiky.\n18. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. nesprávnemu právnemu posúdeniu\nveci súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej\nzo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový\nstav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme,\nktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej\notázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej\nprávnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel,\nnormu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo\nneexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr.\nuznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9Cdo/23/2021 z 29.09.2021). Nesprávnym právnym posúdením\nveci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny\nprávny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak\nzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.\nzn. 7Cdo/7/2010).\n19. Podstata odvolacej argumentácie žalobcu spočívala v nesúhlase so skutkovým a právnym\nposúdením veci súdom prvej inštancie podľa slovenského práva v zmysle nariadenia Rím I, ako aj so\nzáverom o absolútnej neplatnosti zmluvy, (len) preto, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky\nudelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, a s nadväzujúcim záverom o premlčaní\nžalobou uplatneného nároku.\n20. V prejednávanom spore sa žalobca podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť\nžalobcovi sumu 440,- eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že žalovaný sa prostredníctvom\nwebovej stránky I. registroval a požiadal žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 450,- eur. Žalobca tvrdil,\nže so žalovaným uzavrel Smlouvu o úvěru č. XXXXXX M. XX.XX.XXXX podľa zákona č. 89/2012 Sb.\nObčanský zákonník a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úveru, v znení neskorších predpisov,\nna základe ktorej mal žalobca poskytnúť žalovanej úver vo výške 450,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala\nvrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 578,- eur v lehote 28 dní (ďalej len\nZmluva o úvere). Pri registrácii a odoslaní žiadosti o poskytnutie úveru žalovaná podľa žalobcu zároveň\npotvrdila, že súhlasí so zmluvou o úvere, ako aj Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru a zároveň\npotvrdila, že údaje, ktoré žalobcovi ako veriteľovi poskytla, sú pravdivé a úplné (bod V. zmluvy). V rámci\nVšeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru si podľa žalobcu zmluvné strany v bode 4\ndojednali voľbu práva platného v Českej republike.\n21. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne ustálil, že právomoc rozhodovať a konať v\npredmetnom spore má súd Slovenskej republiky, pretože na území Slovenskej republiky má žalovaná\n\nbydlisko, a má aj postavenie spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 OZ s tým, že žalobca má postavenie\ndodávateľa podľa § 52 ods. 3 OZ a v zmysle čl. 18 ods. 2 nariadenia Brusel I. môže druhý účastník\nzmluvy žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko).\n22. Správnym bol i postup súdu prvej inštancie, ktorý aplikoval nariadenie Európskeho parlamentu\na Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.),\npričom správne použil a aplikoval čl. 6 ods. 1 písm. b) citovaného nariadenia a dospel k správnemu\nzáveru o potrebe použiť na prejednávanú vec slovenský právny poriadok, keď bolo potrebné\nvychádzať z obvyklého pobytu spotrebiteľa, nakoľko bolo preukázané, že žalobca svoju činnosť\nsmeruje i na Slovenskú republiku, čo je známe odvolaciemu súdu aj z jeho predchádzajúcej činnosti.\nAplikáciu rozhodného práva súd prvej inštancie dostatočným spôsobom zdôvodnil v odôvodnení svojho\nrozhodnutia, a preto nie je dôvodnou námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku\nv tejto časti.\n23. Žalobca namietal, že so žalovaným uzavrel dohodu o voľbe rozhodného práva, ktorým bol právny\nporiadok Českej republiky, a to v zmysle čl. 6 ods. 2 nariadenia Rím I, podľa ktorého bez ohľadu na\nods. 1 si strany môžu zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky čl. 6 ods. 1 nariadenia\nRím I. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také\nustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby\nbolo na základe ods. 1 rozhodným.\n24. Voľba iného rozhodného práva nemôže zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktoré poskytujú ustanovenia\nkrajiny jeho obvyklého pobytu, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou. Uzatvorenie zmluvy so\nžalovaným ako spotrebiteľom s obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky, bolo v tomto prípade\nmedzi zmluvnými stranami „dohodnuté“ len Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru (bod 4), a nie\npriamo textom zmluvy o úvere tak, aby si to aj sám žalovaný ako spotrebiteľ mohol uvedomiť v súlade s\nustanovením § 53 ods. 1, 2, 3 OZ a aj v súlade s ustanovením článku 3 ods. 1 nariadenia Rím I, v zmysle\nktorého voľba iného právneho poriadku, než právneho poriadku podľa obvyklého pobytu spotrebiteľa,\nmusí byť urobená výslovne alebo musí byť jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami\nprípadu. V danom prípade žalobca nepreukázal, že by voľba iného právneho poriadku než právneho\nporiadku krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa bola so žalovaným predmetom predzmluvného jednania,\nže by bola dojednaná individuálne, a teda výslovne alebo by bola jasne preukázaná ustanoveniami\nzmluvy alebo okolnosťami daného prípadu. Poukázanie na obsah Všeobecných podmienok poskytnutia\núveru ako prílohy úverovej zmluvy v smere dojednania iného právneho poriadku nemožno považovať\nza platnú dohodu o voľbe práva. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s\nktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah\na ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom\nsa nepovažujú za individuálne dojednané. Išlo teda o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53\nods. 1 OZ.\n25. K námietke žalobcu, ktorý poukázal na pravidlá zakotvené v Zmluve o fungovaní Európskeho\nspoločenstva (čl. 49, 54, 56), v zmysle ktorých sloboda poskytovania služieb zaručuje, že poskytovatelia\npochádzajúci z krajín Únie môžu voľne ponúkať služby bez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu\npríslušnosť, pričom rozhodujúce je, aby v domovskej členskej krajine spĺňali podmienky stanovené\nštátom na založenie živnosti, resp. podniku, a že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov\nžalovaným so sídlom v Českej republike na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou\nprostredníctvom internetu nie je potrebné ďalšie povolenie zo strany Národnej banky Slovenska, a\npostačuje iba notifikácia príslušného orgánu dohľadu, t. j. Českej Národnej banky, odvolací súd uvádza,\nže každý členský štát Európskej únie si stanovuje vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch\npodmienky, za ktorých príslušný orgán dohľadu (v danom prípade Národná banka Slovenska) poskytuje\npovolenie, na základe ktorého je veriteľ oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery na jeho\núzemí. To neznamená, že by bol žalobca obmedzovaný vo výkone svojej podnikateľskej činnosti na\nvnútornom trhu EÚ, je však povinný dodržiavať právny rámec na území, na ktoré svoju činnosť smeruje.\nPreto tvrdenie žalobcu, že postačuje len notifikácia Českej národnej banky o zámere vykonávať činnosť\nv Slovenskej republike Národnej banke Slovenska právne neobstojí.\n26. Právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizovaná v\npodobe Smernice 2008/48/ES. Táto plná harmonizácia sa prejavuje v tom, že aj v českom zákone\n\nč. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru je v ustanovení § 9 upravené, že nebankový poskytovateľ\nspotrebiteľského úveru je právnická osoba, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľský úver na\nzáklade oprávnenia k činnosti nebankového poskytovateľa spotrebiteľského úveru, ktoré jej udelila\nČeská národná banka a v ustanovení § 135 ods. 1 uvedeného zákona sa uvádza, že dohľad nad\ndodržiavaním povinností poskytovateľa stanovených týmto zákonom a nariadením Komisie v prenesenej\nprávomoci (EU) č. 1125/2014, vykonáva Česká národní banka. Zákon č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském\núvěru je platný a účinný len na území Českej republiky a Česká národná banka udeľuje povolenia na\nposkytovanie spotrebiteľských úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľov len na území Českej\nrepubliky. Česká národná banka neposkytuje teda spotrebiteľom s bydliskom, či obvyklým pobytom\nna území Slovenskej republiky právnu ochranu spočívajúcu v prípadných sankciách za porušenie\npredmetných ustanovení zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru. Každá smernica Únie sa\nusiluje o dosiahnutie určeného cieľa, pričom členské štáty si pri transpozícii smernice zachovávajú\nurčitú mieru právomoci voľnej úvahy, nakoľko si môžu zvoliť spôsob a prostriedky dosiahnutia výsledku\nsmernice v rámci vlastného právneho poriadku. Odvolací súd v tomto smere dáva do pozornosti čl. 20\nveta prvá Smernice 2008/48/ES, v zmysle ktorého členské štáty zabezpečia, aby veritelia podliehali\ndohľadu vykonávanému subjektom alebo orgánom nezávislým od finančných inštitúcii alebo, aby boli\nregulovaní. Na území Slovenskej republiky je takýmto orgánom dohľadu NBS, ktorá udeľuje povolenia na\nposkytovanie úverov, iných úverov a pôžičiek spotrebiteľom. V čl. 23 Smernice 2008/48/ES je uvedené,\nže členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na\nzáklade tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie.\n27. Vzhľadom na to, že zákon č. 129/2010 Z. z. predstavuje úplnú transpozíciu Smernice 2008/48/ES\ndo slovenského právneho poriadku, predmetné ustanovenie čl. 20 uvedenej smernice sa do zákona\nč. 129/2010 Z. z. premietlo v ustanovení § 20 vo vzťahu k veriteľom (veriteľ je oprávnený ponúkať a\nposkytovať spotrebiteľské úvery len na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska) a v\nustanovení § 24 vo vzťahu k iným veriteľom (iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo\npôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len\nna základe povolenia pre iného veriteľa udeleného NBS). Na uvedené potom nadväzuje ustanovenie §\n11 ods. 3 veta prvá zákona č. 129/2010 Z. z. (v ktorom je transponovaný čl. 23 Smernice 2008/48/ES),\nustanovujúce absolútnu neplatnosť zmluvy v prípade, že na jej základe poskytne peňažné prostriedky,\nktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, subjekt, ktorý k tomu nemá potrebné povolenie. Cieľ\nuvedenej smernice by totiž nebol naplnený, ak by na území členského štátu Únie, v ktorom má\nveriteľ sídlo, podliehala jeho podnikateľská činnosť udeleniu povolenia na poskytovanie spotrebiteľských\núverov a dohľadu príslušnej centrálnej banky daného členského štátu, ale v prípade poskytovania\nspotrebiteľských úverov spotrebiteľom v inom členskom štáte, by ten istý veriteľ požiadavke takéhoto\npovolenia a dohľadu príslušnej centrálnej banky daného členského štátu nepodliehal, čím by jeho\npodnikateľská činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa ostala bez kontroly a spotrebiteľ by tak\nzostal bez ochrany garantovanej mu harmonizovanou smernicou.\n28. K záveru súdu prvej inštancie týkajúceho sa absencie povolenia NBS na poskytovanie\nspotrebiteľských úverov, iných úverov a pôžičiek na území Slovenskej republiky na strane žalobcu,\nžalobca v odvolaní argumentoval porušením práva na spravodlivý súdny proces z dôvodu ignorovania\nrozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-630/17 z 14. februára 2019. K tejto argumentácii odvolací súd\nuvádza, že (prvá) prejudiciálna otázka vnútroštátneho - chorvátskeho súdu sa v tomto prípade (vo\nveci C-630/17) týkala zákona o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktorý nadobudol\núčinnosť 14. júla 2017, ktorý v ustanovení § 10 upravil, že zmluvy o úvere s medzinárodným prvkom,\nktoré boli uzatvorené v Chorvátskej republike pred nadobudnutím účinnosti tohto zákonu medzi dlžníkmi\na veriteľmi bez povolenia, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia s následkami uvedenými v\n§ 7 tohto zákona. Zmluva, ktorá bola predmetom konania na vnútroštátnom (chorvátskom) súde, bola\nuzatvorená 5. januára 2007 a bola na základe ustanovení takejto právnej úpravy neplatná, vzhľadom na\njej retroaktívne uplatňovanie. Naproti tomu v prejednávanej veci nemožno konštatovať, že by zákon č.\n129/2010 Z. z. pôsobil retroaktívne, nakoľko ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. upravujúce\nneplatnosť zmlúv o úvere v prípade absencie povolenia NBS bolo účinné v našom právnom poriadku\nuž v čase uzatvárania predmetnej zmluvy o úvere, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou, a to tak\nvo vzťahu k veriteľom so sídlom v Slovenskej republike, ako aj vo vzťahu k veriteľom so sídlom v inom\nčlenskom štáte Európskej únie. Žalobca sa v rámci svojej odvolacej argumentácie odvolával na bod\n75 odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-630/17 z 14. februára 2019 bez zohľadnenia\nodlišností skutkového základu v konaní pred Súdnym dvorom EÚ a v prejednávanom prípade. Odvolacia\n\nnámietka žalobcu o nerešpektovaní uvedeného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie súdom prvej\ninštancie, nie je preto opodstatnená.\n29. Ani z ďalších rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal nevyplýva, že by\nrozsudok súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp. že by išlo o skutkovo obdobné prípady, ako je\ntomu v tomto spore. V rozsudku vo veci C-120/78 (Cassis de Dijon) sa riešila iná otázka, a to otázka či je\njednostranná požiadavka uložená predpisom jedného členského štátu na minimálny obsah alkoholu na\núčely predaja alkoholických nápojov vo všeobecnom záujme, ktorý by mal prednosť pred požiadavkami\nvoľného obehu tovarov, pričom Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že neexistuje žiadny závažný dôvod,\nprečo by sa alkoholické nápoje, pokiaľ sú legálne vyrábané a uvedené na trh v niektorom členskom štáte,\nnemohli uviesť na trh iných členských štátov a prečo by sa na ne mal vzťahovať zákonom stanovený\nzákaz uvádzania na trh nápojov s nižším obsahom alkoholu, ako je limit stanovený vnútroštátnym\npredpisom. Z rozsudku vo veci C-76/90 (A. B.) zase vyplýva, že sa týkal poskytovania patentovej\nobnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora EÚ nemecká právna úprava prekročila\nto, čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď stanovila, že osoby vykonávajúce túto činnosť, musia\nmať odbornú kvalifikáciu, ktorá je špecifická a neprimeraná potrebám príjemcov. Pokiaľ ide o žalobcom\ncitovanú pasáž z odôvodnenia rozsudku vo veci C-384/93 (Alpine Investments BV), uvedené rozhodnutie\nsa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling“ - telefonické kontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť\nim rôzne finančné služby, kedy samotný členský štát poskytovateľa tejto služby uložil poskytovateľovi\nzákaz činnosti v tomto smere (bez jeho predchádzajúceho súhlasu), s čím sa Súdny dvor EÚ stotožnil a\nvyslovil, že členský štát, z ktorého sa uskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti\n„cold calling“ a aj keby prijímajúci štát chcel zakázať operáciu „cold calling“ alebo ju chcel podriadiť\nurčitým podmienkam, nie je schopný zabrániť alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu\nbez spolupráce s príslušnými úradmi tohto štátu. V nadväznosti na uvedené nepovažoval odvolací súd\nnámietku žalobcu o obmedzovaní slobodného poskytovania služieb za opodstatnenú.\n30. Ustanovenia o udelení povolenia (§ 20 ods. 1 a 2 a § 24 ods. 3 ZoSÚ) sú kogentnou úpravou, od\nktorej nie je možné sa odchýliť a vyžadovanie takéhoto povolenia nie je v rozpore s právom EÚ, ktoré\npovolenie sa vyžaduje od každého subjektu, ktorý chce poskytovať služby poskytovania spotrebiteľských\núverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov, a to bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Nie je\nmožné akceptovať, že žalobca by podliehal len kontrole orgánu z iného členského štátu, ktorý kontroluje\nposkytovanie spotrebiteľských úverov v danom inom členskom štáte. Súd prvej inštancie preto správne\nvyhodnotil, že bez povolenia NBS je zmluva o úvere neplatná, v zmysle v napadnutom rozsudku\ncitovaných ust. § 11 ods. 3, § 20 ods. 1 a 2 a § 24 ods. 3 ZoSÚ a takýto záver nie je možné považovať\nza diskrimináciu z dôvodu sídla podnikateľského subjektu v inom členskom štáte a teda porušenie\noznačovaných ustanovení ZoFEÚ.\n31. Zmluva bola uzatvorená dňa XX.XX.XXXX, pričom splatnosť poskytnutého úveru bola dojednaná\nna 02.02.2022, z čoho potom vyplýva, že jeho splatnosť nepresahuje 3 mesiace, a preto nie je\nspotrebiteľským úverom podľa ZoSÚ. Žalobca na území Slovenskej republiky poskytoval ako iný veriteľ\núvery bez povolenia Národnej banky Slovenska v zmysle § 20 ods. 1, resp. § 24 ods. 3 ZoSÚ a táto\nspoločnosť je iným veriteľom podľa § 2 písm. c) ZoSÚ, pretože poskytnutý úver spĺňa podmienku\nuvedenú v § 1 ods. 3 písm. l) ZoSÚ a nespĺňa žiadnu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. a), b),\nd), e), g) až k) a m) až r) ZoSÚ. Podľa § 24 ods. 1 ZoSÚ sa na poskytnutý úver vzťahuje aj § 11 ods. 3\nZoSÚ, ktorý sankcionuje zmluvu o úvere, ktorý bol poskytnutý bez povolenia na činnosť Národnej banky\nSlovenska, neplatnosťou. Na základe vyššie citovaných ustanovení aj odvolací súd dospel k záveru, že\nZmluva o úvere je neplatná podľa § 11 ods. 3 ZoSÚ, pretože žalujúca spoločnosť poskytovala úvery na\núzemí Slovenskej republiky bez povolenia na činnosť od Národnej banky Slovenska. Vzhľadom na to,\nže predmetná zmluva o úvere je neplatná ako celok, neplatné sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia\núveru vyhlásené za jej neoddeliteľnú súčasť vrátane bodu 4 o voľbe práva Českej republiky.\n32. Následne súd prvej inštancie vo veci dôvodne skúmal (ex offo v zmysle § 54a OZ) podmienky\npremlčania žalobcom uplatneného práva na zaplatenie žalovanej sumy, ktoré malo svoj základ\npôvodne v spotrebiteľskej zmluve uzavretej medzi sporovými stranami a správne konštatoval uplynutie\ndvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Vzhľadom na rozsudky vydané voči žalobcovi už v čase\nposkytnutia úveru, či v napadnutom rozhodnutí spomenuté upozornenie Národnej banky Slovenska\nz 09.08.2018 muselo byť žalobcovi, aj s ohľadom na právnymi predpismi prezumovanú povinnosť\nodbornej starostlivosti veriteľa pri poskytovaní finančných služieb (úverov), zrejmé, že zmluvy o úveroch\n\n(pôžičkách) poskytovaných bez povolenia na činnosť od Národnej banky Slovenska sú v zmysle\n§ 11 ods. 3 ZoSÚ neplatné a že mu voči žalovanej vzniká iba nárok na vydanie bezdôvodného\nobohatenia vzniknutý na jeho úkor. Subjektívna dvojročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku\nna vydanie bezdôvodného obohatenia tak vzhľadom na poskytnutie úveru dňa XX.XX.XXXX musela\nuplynúť 05.01.2024, resp. vzhľadom na sporovými stranami dohodnuté predĺženie jeho splatnosti do\n29.6.2022 musela s prihliadnutím na obsah právnej normy vyjadrenej v § 11 ZoSÚ uplynúť 29.6.2024.\nPokiaľ teda žalobca podal na súde žalobu až dňa 13.05.2025, správny je záver súdu prvej inštancie,\nže v predmetnom prípade došlo k premlčaniu žalobou uplatneného nároku v dvojročnej subjektívnej\nlehote a správne bola žaloba na zaplatenie žalovanej sumy, predstavujúca bezdôvodné obohatenie\nžalobcu z dôvodu jej premlčania zamietnutá.\n33. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a\nprávny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku\núčastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné\nargumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 251/04,\nIII. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací\nsúd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.\n34. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom vyplývajúcim\nz ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.\n35. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP\na § 255 ods. 1 CSP tak, že odvolací súd žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nproti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu majúc za to, že v odvolacom konaní bola žalovaná\nplne procesne úspešná. Pri svojom rozhodnutí odvolací súd zohľadnil, že žalovaná v odvolacom konaní\npodala dňa 23.10.2025 vyjadrenie k odvolaniu doručené súdu prvej inštancie poštou, v dôsledku čoho\njej zrejme vznikli aj tomu zodpovedajúce trovy konania. O výške náhrady trov konania preto rozhodne\nsúd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,\nktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.\n2 CSP).\nPodanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu\ntreba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného\npredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné\ndoručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).\nDovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12Csp/35/2025", "guid": "4afeef71-ba33-4cdb-8b85-f8f366b0e58e:1b2bbdfb-873e-47dd-b652-e2bde6a38995", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "91b61a14-91c3-4841-a2dd-1b679a35b3db:862da1bc-6a60-4b58-a963-1a66527576ce", "ecli": "ECLI:SK:OSNR:2025:6125212011.3", "spisova_znacka": "12Csp/35/2025", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 12Csp/35/2025 z 12. 11. 2025", "sud": "Okresný súd Nitra", "datum_vydania": "2025-11-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSNR:2025:6125212011.3"}], "citovane_v": []}