Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 22CoCsp/5/2025 z 9. 6. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 9. júna 2025, sp. zn. 22CoCsp/5/2025, ECLI:SK:KSPO:2025:8724202708.2
Krajský súd Prešov | 22CoCsp/5/2025 | ECLI:SK:KSPO:2025:8724202708.2 | 2025-06-09 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: CSP, zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024)
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7e4e8170-c7fd-4eaa-afa5-8474a00a41d4
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8724202708.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Prešov
22CoCsp/5/2025
8724202708
09. 06. 2025
JUDr. Viera Kandriková
ECLI:SK:KSPO:2025:8724202708.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr.
Michala Boroňa a JUDr. Daniely Babinovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D.
XXXX/XX, XXX XX E., zastúpenej JUDr. Danielom Tarbajom, advokátom so sídlom Zámocká 525/28,
091 01 Stropkov, proti žalovanému: 365.bank, a. s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava,
IČO: 31 340 890, zastúpenému: AK RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořakovo nábrežie 8/A, 811 02
Bratislava, IČO: 47 232 471, o primerané finančné zadosťučinenie, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Poprad č. k. 13Csp/15/2024-64 zo dňa 13.11.2024, jednohlasne takto
rozhodol:
I. Mení rozsudok vo výroku II. tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 750 eur v lehote do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti potvrdzuje výrok II. rozsudku.
II. Žalobkyni sa voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol:
,,I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 250,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.“
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej veci sa
žalobkyňa domáha zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2.940,43 eura, a to na
základe § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Dospel k záveru, že žalobkyňa
preukázala, že v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp.zn. 8Csp/83/2019, v ktorom súd
uložil žalovanej povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie z dôvodu, že poskytnutý úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov, úspešne uplatnila svoje nároky za porušenie práva spotrebiteľa,
a keďže táto okolnosť je jedinou podmienkou na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,
v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, nárok uplatnený
žalobkyňou, čo do základu je dôvodný.
Súd prvej inštancie uviedol, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. neupravuje výšku
primeraného finančného zadosťučinenia, ktorá tak závisí od úvahy súdu, avšak súd musí vziať do úvahy
všetky okolnosti konkrétneho prípadu, na základe ktorých stanoví rozsah finančného zadosťučinenia.
Pri určení výšky tohto nároku súd musí prihliadať na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania
dodávateľa, rozsah jeho následkov a možnosti ich odstránenia. Existencia ujmy spotrebiteľa nie je
predpokladom pre úspešné uplatnenie nároku na zadosťučinenie, ale rozsah ujmy, ktorá spotrebiteľovi

vznikla, prípadne mohla vzniknúť v prípade protiprávneho konania je taktiež jednou z okolností, ktorá
ovplyvňuje výšku priznaného nároku. Krajský súd v Prešove v rozsudku sp.zn. 18CoCsp/19/2022
zo dňa 27.10.2022 konštatoval, že výška primeraného finančného zadosťučinenia nemusí byť v
každom jednom prípade totožná s výškou bezdôvodného obohatenia. Takýto názor by neumožňoval
zohľadňovať konkrétny skutkový dej tej - ktorej veci, čo by viedlo k prílišnému formalizmu. Zákon hovorí
o „primeranom finančnom zadosťučinení“ čo má umožniť súdu posúdiť a zohľadniť jednotlivé prípady
osobitne s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Odvolací súd taktiež konštatoval, že
inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobkyne,
resp. na kompenzáciu jej majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a
odradzujúceho prostriedku ochrany (k tomu porovnaj aj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.
2Co/137/2016 zo dňa 24.5.2017).
Na základe uvedených úvah súd prvej inštancie konštatoval, že zo strany žalobkyne nebola deklarovaná
žiadna ujma, nebolo preukázané, akým spôsobom uplatnenie nárokov voči žalovanej zasiahlo do jej
života. Aj vzhľadom na značný časový odstup, keď žalobkyňa sa porušenia práv domáhala s odstupom 8
rokov po uzavretí zmluvy o úvere, súd prvej inštancie dospel k záveru, že protiprávne konanie žalovanej,
ako dodávateľa možno hodnotiť ako konanie nízkej intenzity, preto priznal žalobkyni primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 250,- eur, čo predstavuje 5 % z celkovej výšky poskytnutého úveru a takmer 10
% zo sumy priznaného bezdôvodného obohatenia. V danom prípade žalovaná bola sankciovaná už tým,
že poskytnutý úver bol považovaný za bezúročný a bez poplatkov, teda žalovanej sa vrátila iba istina
poskytnutého úveru a musí vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie. Súd prvej inštancie poukázal na
to, že požadovaná výška primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyňou predstavuje cca 59 %
výšky úveru, čo súd považoval za absolútne neadekvátne. Primerané finančné zadosťučinenie v sume
250,- eur je postačujúce z hľadiska žalobkyne, ktorá nepreukázala vznik žiadnej ujmy a je dostatočnou
sankciou voči žalovanej s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti.
3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len ako „CSP“). Žalobkyňa bola v konaní úspešná v časti základu nároku v
rozsahu 100 %, pričom výška priznaného nároku závisela výlučne na posúdení súdu. Preto súd prvej
inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom pri vyčíslení sa bude
vychádzať z priznanej sumy.
4. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov II. a III. podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobkyňa. Žalobkyňa sa nestotožnila so závermi prvoinštančného súdu a tieto považuje za nesprávne.
Vo vzťahu k odôvodneniu prvoinštančného súdu, že nepreukázala vznik ujmy, žalobkyňa poukázala na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019: „Pre úspešné uplatnenie
tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby
žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Odvolací súd v tejto časti žaloby správne vec
po právnej stránke posúdil, keď vychádzal zo záveru, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia
žiadne osobitné podmienky nestanovuje.“ Z dikcie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a odôvodnenia dovolacieho súdu je zrejmé, že zákonodarca vôbec nestanovil podmienku
vzniku, resp. preukazovania akejkoľvek ujmy. Jedná sa iba o neprípustný extenzívny výklad contra
legem.
Uviedla, že ujmu jasne preukázala, keďže konaním žalovanej ujma, ktorá vznikla, nebola len v
akademickej rovine, pretože porušenie zo strany žalovanej malo bezpochyby majetkový charakter.
Zároveň uplatňovaním legitímneho nároku žalobkyne v niekoľkoročnom súdnom konaní bol narušený
nielen jej bežný život, keďže ako starobná dôchodkyňa sa musela zaktivizovať a vyhľadať právnu pomoc
advokáta. Ak má primerané finančné zadosťučinenie reálne plniť svoj účel, tak je to možné len priznaním
v takej výške, ktorá má nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale aby mala tieto
funkcie aj reálne, čo primerané finančné zadosťučinenie priznané v symbolickej výške nemôže spĺňať.
Súdu prvej inštancie je pritom z rozhodovacej praxe známe, že žalovaná takýmto spôsobom, v ktorom
sa bezdôvodne obohacuje v niekoľkých tisícoch eur, postupuje v početných prípadoch.
V konaní ďalej žalobkyňa poukázala na rozhodnutia, podľa ktorých výška primeraného finančného
zadosťučinenia, aby dosiahla svoje funkcie, by mala v prípade hroziacej majetkovej ujmy (nie to ešte
v prípadoch, kde ujma aj reálne nastala) predstavovať aspoň 50 % zo sumy, o ktorú bol alebo mal
byť spotrebiteľ ukrátený. Samotný súd prvej inštancie v odseku 10. odôvodnenia rozsudku poukázal
na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 2Co/137/2016 zo dňa 24.05.2017, v ktorom súd priznal
sumu 400,- eur, čo je 40 % zo sumy požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia. V danom

prípade súd prvej inštancie priznal iba 8,5 % (250,- eur) zo sumy priznaného bezdôvodného obohatenia,
resp. požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia.
Čo sa týka sankčnej funkcie, tá musí byť účinná a odrádzajúca a tieto dva ukazovatele predurčujú
aj pojem primeranosti finančného zadosťučinenia. Práve zo strany žalovanej sa jedná o mimoriadne
závažné porušenie spotrebiteľských práv a povinností. Porušenie zo strany žalovanej malo bezpochyby
majetkový charakter. V tejto súvislosti žalobkyňa citovala ustanovenia § 4 ods. 8 a § 24 ods. 1 zákona
č. 250/2007 Z.z. a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS. Primerané finančné zadosťučinenie vo výške
250 eur je neprimerané aj s ohľadom na výšku sankcií (pokút až do výšky 50.000 eur), ktoré podľa
zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa alebo zákona
č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančný trhom je oprávnená dodávateľovi uložiť Slovenská obchodná
inšpekcia alebo Národná banka Slovenska.
V skutkovo a právne obdobných veciach žalobkyňa poukázala na najnovšie rozhodnutia, a to rozsudok
Krajského súdu v Prešove č.k. 22CoCsp/22/2024–166 zo dňa 28.11.2024, ktorým bola priznaná
výška primeraného finančného zadosťučinenia 1.500 eur, a rozsudok Krajského súdu v Prešove
č.k. 7CoCsp/9/2024-138 zo dňa 28.11.2024, ktorým bola priznaná výška primeraného finančného
zadosťučinenia 500 eur, t.j. viac ako 50 % zo sumy požadovanej dodávateľom nedôvodnou žalobou
v tzv. základnom konaní. Ďalej na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 22CoCsp/8/2023 zo
dňa 30.03.2023, podľa ktorého „je primerané finančné zadosťučinenie v neproporcionálne nízkej výške
100,- eur. Odvolací súd preto považoval odvolanie žalobcov v tejto časti za dôvodné. Ako aj na
rozsudok Okresného súdu Žilina, sp.zn. 14C/295/2014, zo dňa 24.09.2015, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 11Co/471/2015, zo dňa 28.06.2016 a v spojení s rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6Cdo/127/2017, zo dňa 30.01.2019, ktorým bolo priznané primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 1.194,98 eura. Súd prvej inštancie však priznal žalobkyni sumu 250,eur, ktorú považoval za primeranú, ako uviedol v odôvodnení v bode 11. napadnutého rozsudku.
V zmysle uvedeného žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý II. výrok rozsudku súdu prvej
inštancie zmenil a žalobe vyhovel v celom rozsahu, resp. primerane finančné zadosťučinenie zvýšil,
alternatívne ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. K odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná. Napadnutý rozsudok považovala za správny po stránke
právnej aj skutkovej, nakoľko jeho vydaniu predchádzalo dostatočné zistenie skutkového stavu a náležitá
aplikácia relevantných právnych predpisov na predmetnú vec. Žalovaná sa v plnom rozsahu stotožňuje
so závermi súdu prvej inštancie a nenachádza žiadne pochybenia ani v rámci odôvodnenia napadnutého
rozsudku. Žalobca upriamil pozornosť na odôvodnenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, podľa ktorého
súd musí uvažovať v intenciách konkrétneho sporu a prihliadať na závažnosť, intenzitu protiprávneho
konania, vplyv tohto konania, intenzitu trvania a rozsah nepriaznivých následkov a na subjektívny
prístup strán k protiprávnemu konaniu. Zo strany žalobkyne nebola deklarovaná žiadna ujma, nebolo
preukázané, akým spôsobom uplatnenie nárokov voči žalovanej zasiahlo do jej života. Aj vzhľadom na
značný časový odstup, keď žalobkyňa sa porušenia práv domáhala s odstupom 8 rokov po uzavretí
zmluvy a úvere, súd dospel k záveru, že protiprávne konanie žalovanej, ako dodávateľa možno hodnotiť
ako konanie nízkej intenzity, preto súd priznal žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške
250,- eur, čo predstavuje 5 % z celkovej výšky poskytnutého úveru a takmer 10 % zo sumy priznaného
bezdôvodného obohatenia. V danom prípade žalovaná bola sankciovaná už tým, že poskytnutý úver bol
považovaný za bezúročný a bez poplatkov, teda žalovanej sa vrátila iba istina poskytnutého úveru a musí
vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie. Žalovaná poukázala na odôvodnenia napadnutého rozsudku,
v ktorom súd uviedol, že požadovaná výška primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyňou
predstavuje cca 59 % výšky úveru, čo súd považoval za absolútne neadekvátne. Primerané finančné
zadosťučinenie v sume 250,- eur je postačujúce z hľadiska žalobkyne, ktorá nepreukázala vznik žiadnej
ujmy a je dostatočnou sankciou voči žalovanej. Na základe uvedených skutočností žalovaná navrhla,
aby odvolací súd rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
6. V odvolacej replike žalobkyňa opätovne vyzdvihla najmä okolnosť vzniku ujmy a jej preukázania.
Z tohto dôvodu opätovne zdôraznila, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa nevyžaduje vznik ani hrozbu ujmy a poukázala na recentné uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019. Opätovne uviedla, že žalobkyňa ujmu dokonca
jasne preukázala, keďže konaním žalovanej ujma, ktorá vznikla, nebola len v akademickej rovine,
pretože porušenie zo strany žalovanej malo bezpochyby majetkový charakter (2.940,43 eura). Zároveň
uplatňovaním legitímneho nároku žalobkyne v niekoľkoročnom súdnom konaní bol narušený nielen
jej bežný život, keďže ako starobná dôchodkyňa sa musela zaktivizovať a vyhľadať právnu pomoc

advokáta. Ak má primerané finančné zadosťučinenie reálne plniť svoj účel, tak je to možné len priznaním
v takej výške, ktorá má nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale aby mala tieto
funkcie aj reálne, čo primerané finančné zadosťučinenie priznané v symbolickej výške nemôže spĺňať. Za
absolútne neprimerané a neproporcionálne je potrebné považovať priznanú sumu 250,- eur, ktorá nijako
nezohľadňuje okolnosti porušenia, reálne vzniknutú majetkovú ujmu (iba 8,5 % zo sumy bezdôvodného
obohatenia) a jednotlivé ciele a funkcie inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa žalobkyne za absolútne mylné je potrebné považovať chápanie súdom uloženej povinnosti
vydať bezdôvodné obohatenie žalovanou. Podľa názoru žalovanej vydanie bezdôvodného obohatenia
predstavuje satisfakciu pre žalobkyňu a sankciu pre žalovanú. Bolo by to možné pripustiť, avšak iba
za stavu, ak by sa žalovaná sama dobrovoľne a mimosúdne k tomuto kroku odhodlala. Žalovaná však
práve naopak so žalobkyňou viedla niekoľkoročný súdny spor. Žalobkyňa nielenže počas tohto obdobia
bola prirodzene vystavená stresu z tohto súdneho sporu, avšak počas tohto obdobia žalobkyňa bola o
svoje finančné prostriedky ukrátená a mohla ich spotrebovať iným spôsobom, než len čakaním na ich
znehodnotenie rastúcou infláciou až do vyplatenia žalovanou. Satisfakciou pre žalobkyňu a sankciou pre
žalovanú má byť práve uloženie primeraného finančného zadosťučinenia v takej výške, ktoré jednotlivé
ciele inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia a okolnosti prípady aj reálne zohľadní.
Za absolútne mylné chápanie inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia žalovanou považuje
žalobkyňa aj tvrdenie, že tento inštitút nemôže slúžiť na finančné obohatenie spotrebiteľa. Z dôvodu,
že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nepozná žiadnu alternatívu k peňažnej forme
primeraného finančného zadosťučinenia, tak z toho vyplýva, že úspešnou žalobou sa práve spotrebiteľ
v istej forme obohatiť musí. Nemožno však takéto obohatenie spotrebiteľa stotožňovať s bezdôvodným
obohatením (ako to bolo v prípade žalovanej), t.j. každé získanie finančných prostriedkov je predsa
obohatením sa subjektu, ktorý finančné prostriedky získal.
Žalobkyňa dala do pozornosti niekoľko novších rozhodnutí (z roku 2024), a to rozsudok Krajského
súdu v Prešove č.k. 13CoCsp/28/2024-140 zo dňa 05.11.2024, ktorým bola priznaná suma primeraného
finančného zadosťučinenia 1.862,23 eura (kde bezdôvodné obohatenie v tzv. Základnom konaní
bolo vo výške 962,23 eura), rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 18CoCsp/2/2024-150 zo
dňa 27.06.2024, ktorým bola priznaná suma primeraného finančného zadosťučinenia 2.000,- eur
(bezdôvodné obohatenie v tzv. Základnom konaní bolo 3.417,- eur), Ďalej poukázala na rozsudok
Krajského súdu v Prešove č.k. 22CoCsp/4/2024-177 zo dňa 25.04.2024, ktorým bola priznaná suma
1.150,- eur, rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 1CoCsp/21/2024-151 zo dňa 19.11.2024, ktorým
bola priznaná suma 1.050,- eur, rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 3CoCsp/29/2024-198 zo
dňa 03.12.2024, ktorým bola priznaná suma 850,- eur alebo rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k.
10CoCsp/24/2024-149 zo dňa 26.09.2024, ktorým bola priznaná suma 800,- eur.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné.
8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
9. So zreteľom na obsah odvolania žalobkyne bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok II.
napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu v prevyšujúcej časti, ako aj súvisiaci
výrok III. o trovách konania. Keďže výrok I., ktorým bolo žalobe vyhovené v časti o zaplatenie 250,- eur
žalovaná odvolaním nenapadla, nebol preto v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako taký
nadobudol právoplatnosť.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov a námietok
žalobkyne, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné
právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky
II. ÚS 78/05).
11. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 30.06.2024 (ďalej ako „Zákon o ochrane
spotrebiteľa“), upravujúce práva spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak
na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za porušenie zodpovedá v spojení
s prechodným ustanovením § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a zmene
a doplnení zákonov účinným od 01.07.2024.
12. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu primeraného finančného zadosťučinenia v celkovej
výške 2.940,43 eura titulom úspešného uplatnenia svojich spotrebiteľských práv v spore vedenom
na Okresnom súde Poprad pod sp.zn. 8Csp/83/2019, v konaní o zaplatenie 3.226,43 eura titulom
bezdôvodného obohatenia.
13. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní bolo preukázané
splnenie všetkých zákonných podmienok pre preukázanie základu nároku v zmysle ust. § 3 ods. 5
Zákona o ochrane spotrebiteľa (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/127/2017 zo
dňa 30.01.2019). Tvrdenie žalobkyne o úspechu v základnom konaní bolo preukázané rozsudkom
Okresného súdu Poprad č.k. 8Csp/83/2019-245 zo dňa 24.01.2022, ktorým bola vo výroku I.
uložená povinnosť žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 738 eur s príslušenstvom a vo výroku II.
žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k.
9CoCsp/29/2022-290 z 27.06.2023, ktorým bol výrok II. rozsudku okresného súdu zmenený tak, že
žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 2.202,43 eura s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti bola
žaloba zamietnutá. Za stavu, keď uvedenými právoplatnými rozsudkami súdov došlo k čiastočnému
vyhoveniu žalobe spotrebiteľa voči dodávateľovi v dôsledku prijatého záveru o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru (nesprávny údaj o výške úveru), kde bolo preukazné, že
žalobkyňa plnila nad rozsah poskytnutého úveru, čím došlo na strane žalovanej k bezdôvodnému
obohateniu, sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie, že v tejto veci základ nároku je daný.
Bol naplnený predpoklad úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti umožňujúci žalobkyni
požadovať od žalovanej primerané finančné zadosťučinenie.
14. Čo sa týka výšky súdom prvej inštancie priznaného finančného zadosťučinenia, ustanovenie § 3
ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa neustanovuje žiadne kritéria pre vymedzenie výšky, resp. spôsobu
výpočtu finančného zadosťučinenia pre spotrebiteľa.
15. Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať z toho, že toto
má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradzovalo od
získavania plnení, na ktoré dodávateľovi nárok nevznikol, či už v dôsledku neplatnosti právnych úkonov,
neprijateľnosti zmluvných podmienok, alebo nedodržania zákonných náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom
úvere a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne
ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných
spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu,
sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite.
16. Základom pre určenie sumy peňažného zadosťučinenia je primeranosť a súd túto sumu
určí na základe vlastnej úvahy. Je teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy a zohľadňuje
všetky skutočnosti, ktoré viedli spotrebiteľa k podaniu žaloby o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia
17. V tejto veci súd prvej inštancie rozsudkom vo výroku I. priznal primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 250,- eur a napadnutým výrokom II. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.
18. Vzhľadom na porušenie spotrebiteľských práv žalobkyne zo strany žalovanej, sa priznanie
finančného zadosťučinenia javí ako dôvodné. Nie však v plnej výške ako si žalobkyňa uplatnila vo
výške 2.940,43 eura. Vzhľadom na tvrdenia žalobkyne o vzniku ujmy na jej strane, obmedzujúce sa iba
na priebeh pôvodného konania a odmietavý postoj žalovanej v tomto konaní, odvolací súd v zhode

so súdom prvej inštancie pri určení výšky uplatneného nároku zohľadnil len skutočnosť úspešného
uplatnenia práv žalobkyne v pôvodnom konaní. Zhodnotením všetkých okolností v prejednávanej
veci, závažnosti, intenzity a trvania dôsledkov porušenia spotrebiteľského práva na žalobkyňu v
prejednávanej veci, ujmy, ktorá žalobkyni hrozila, keď sa žalovaná v základnom konaní chcela na
úkor žalobkyne obohatiť (2.940,43 eura), sledujúc predovšetkým sankčný a odradzujúci účinok od
protiprávneho konania žalovanej ako dodávateľa voči spotrebiteľom, odvolací súd za primerané
považoval finančné zadosťučinenie v sume vyššej ako priznal súd prvej inštancie, a to 1.000,- eur,
čo zodpovedá približne 30 % z hroziacej ujmy. Súdom prvej inštancie priznanú suma 250,- eur
odvolací súd nepovažuje za dostatočnú vo vzťahu reálnemu a efektívne odradzujúcemu účinku pre
dodávateľa na upustenie od porušovania spotrebiteľských práv. Zároveň podľa názoru odvolacieho súdu
takáto suma vo vzťahu k žalobkyni ako spotrebiteľovi nepredstavuje neopodstatnené a neprimerané
obohacovanie sa. Suma vo výške 1.000,- eur poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľovi dostatočnú
satisfakciu a kompenzáciu nekomfortnej situácie vedenia spotrebiteľského sporu voči žalovanej ako
dodávateľovi.
19. Keďže žalobkyni v danom prípade už bola právoplatne priznaná titulom primeraného finančného
zadosťučinenia suma 250,- eur, odvolací súd poukazujúc na všetky vyššie uvádzané dôvody postupom
podľa § 388 CSP zmenil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti tak, že uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni zvyšnú sumu 750,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a v prevyšujúcej časti rozsudok vo výroku II. potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny.
20. O trovách celého konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 CSP. V rámci celého konania bola úspešná žalobkyňa, nakoľko bolo vyhovené
žalobe o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, pričom výška jeho priznania závisela od
úvahy súdu, a preto nemožno na účely rozhodovania o nároku na náhradu trov konania žalobkyňu
považovať za čiastočne neúspešnú. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods. 2 CSP).
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).