{"guid": "f177afb9-998d-453a-90b6-811e522da553:2c187402-91ca-4108-9613-1bbd833d9842", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8722201767.3", "spisova_znacka": "14CoPr/3/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14CoPr/3/2025 z 25. 9. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 25. septembra 2025, sp. zn. 14CoPr/3/2025, ECLI:SK:KSPO:2025:8722201767.3", "identifikacne_cislo": "8722201767", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Roman Lajoš", "sudca_id": 1195, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-lajos-1195", "datum_vydania": "2025-09-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2c187402-91ca-4108-9613-1bbd833d9842", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8722201767.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2025:8722201767.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2025:8722201767.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Prešov\n14CoPr/3/2025\n8722201767\n25. 09. 2025\nJUDr. Roman Lajoš\nECLI:SK:KSPO:2025:8722201767.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu\nJUDr. Andreja Radomského a JUDr. Kataríny Krochtovej v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,\nD. XXXXX/XXX, XXX XX E., právne zastúpená: JUDr. Vladimír Milas, advokát, Masarykova 13, 080 01\nPrešov, IČO: 37 944 851, proti žalovanému: B. F. G. H., E. X, XXX XX I., A.: XX XXX XXX, o neplatnosť\nskončenia pracovného pomeru s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov\nč. k. 17Cpr/7/2023-465 zo 17.12.2024 takto\nrozhodol:\nI. Mení rozsudok tak, že určuje, že výpoveď žalovaného z pracovného pomeru daná žalobkyni\ndňa 26.01.2022 je neplatná a že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného založený pracovnou zmluvou\nz XX.XX.XXXX trvá.\nII. Žalobkyni voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorého\nrozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie\nkončí.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom vydaným pod č. k. 17Cpr/7/2023-465\nzo 17.12.2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), rozhodol takto, cit:\n„I. Žalobu\n\nzamieta.\n\nII. Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania,\nv plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po\nprávoplatnosti tohto rozsudku.“\n2. Rozhodol tak v poradí druhýkrát o žalobe doručenej 20.06.2022, ktorou sa žalobkyňa domáhala\nurčenia neplatnosti výpovede z 26.01.2022, ktorá jej bola daná žalovaným podľa § 63 ods. 1 písm.\nb) Zákonníka práce, ako aj náhrady mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku odo dňa\nnasledujúceho po dni, keď sa mal pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončiť, a to až do dňa,\nod ktorého jej začne žalovaný prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy (táto časť bola vylúčená na\nsamostatné konanie) a náhrady trov konania.\n3. Prípad právne posúdil podľa čl. 2, § 13 ods. 1 až 3, § 59 ods. 1, § 61 ods. 1 až 3, § 63 ods. 1 písm.\nb), § 63 ods. 2, § 73 ods. 1 až 7, § 74, § 77, § 237 ods. 1 až 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník\npráce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) ako aj § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964\nZb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) a vo vzťahu k nároku na náhradu\n\ntrov konania podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „CSP“).\n4. Z vykonaných dôkazov skutkovo ustálil, že žalobkyňa bola u žalovaného, resp. u jeho právneho\npredchodcu (J. H. E. F. E.) zamestnaná od 01.01.2000 vo funkcii radca, a neskôr vo funkcii odborný\nradca s tým, že v čase, kedy jej bola daná výpoveď bola zaradená v zmysle ustanovení nariadenia\nvlády SR č. 341/2004 Z. z., ktorým sa ustanovujú katalógy pracovných činností pri výkone práce vo\nverejnom záujme a o ich zmenách a dopĺňaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie vlády\nč. 341/2004 Z. z.“) na miesto označené XX.XX.XX, čo predstavuje spoločné pracovné činnosti (01),\nôsmu platovú triedu (08) s náplňou práce komplexné zabezpečovanie prác na úseku rozpočtovania\na financovania (04). Na identickej pracovnej pozícii ako žalobkyňa pracovalo v čase doručenia\nvýpovede sedem zamestnancov, z ktorých u dvoch z nich bol pracovný pomer skončený v danom\nobdobí. Vychádzal zo zistenia, že dňa 26.01.2022 bol žalovaným so žalobkyňou ako zamestnankyňou\nuskutočnený pohovor, v súvislosti so skončením pracovného pomeru v zmysle § 59 ods. 1 písm. b)\nZákonníka práce a súčasne jej na ňom bola v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce\ndoručená výpoveď z dôvodu zrušenia jej zamestnaneckého miesta. Zo záznamu z tohto pohovoru\nvyplýva, že žalobkyňa na ňom bola informovaná o organizačnej zmene vyplývajúcej z písomného\nrozhodnutia ministra vnútra SR vydaného formou organizačného opatrenia ministra vnútra SR č.\n15/2021 z 24.11.2021 o znížení stavu zamestnancov (ďalej len „organizačné opatrenie“), podľa ktorej\ndošlo s účinnosťou od 01.02.2022 k organizačným a systematizačným zmenám zloženia a počtu\nzamestnaneckých miest na K. E. E. B. F. G. H. a konkrétne k zrušeniu zamestnaneckého miesta odborný\nradca, platová trieda 08, činnosť uvedená v nariadení vlády SR č. 341/2004 Z. z. pod č. 01.08.04,\noddelenie finančné K. E. E. B. F. G. H., s miestom výkonu práce E., na ktorom žalobkyňa vykonávala\nprácu. Na označenom stretnutí dňa 26.01.2022 bola žalobkyňa tiež žalovaným informovaná o tom,\nže žalovaný ako zamestnávateľ nemá možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať, pretože nemá k dispozícii\nžiadne voľné vhodné zamestnanecké miesto, ktoré by jej ako zamestnancovi mohol ponúknuť, a to ani na\nkratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a oboznámil ju s možnosťou\nskončenia pracovného pomeru dohodou podľa § 60 ods. 2 Zákonníka práce, možnosť ktorú žalobkyňa\nneprijala. Zo stanoviska odborového zväzu polície v SR k zrušeniu pracovného miesta z 15.05.2022\npovažoval za zistené, že výpoveď žalobkyni bola so zástupcom zamestnancov v zákonom stanovenej\nlehote predom prerokovaná. Nadväzne súd prvej inštancie vychádzal z obsahu výpovede z pracovného\npomeru doručenej žalobkyni dňa 26.01.2022 a jej odôvodnenia, ktoré v rozsudku v podstatnom citoval.\nZ organizačného opatrenia ministra vnútra SR č. 15/2021 z 24.11.2021 zistil, že na zabezpečenie úloh\nvyplývajúcich z uznesenia vlády SR č. 649 z 14.10.2020 k návrhu rozpočtu verejnej správy na roky\n2021 až 2023 ním boli ku dňu 01.01.2022 vykonané zmeny v tabuľke zloženia a počtov, kde sa v\nrámci vymenovaných tabuliek zloženia a počtov uvádza aj tabuľka a počty K. E. E. XX XXX XX. Toto\norganizačné opatrenie ministra vnútra bolo doručené K. E. E. dňa 26.11.2020 o 13:42 hod. sekciou\npersonálnych a sociálnych činností B. F. G. a ako prílohu obsahovalo prehľady zmien v tabuľkách\nzloženia a počtu, v ktorých boli špecifikované jednotlivé funkcie, v ktorých dochádza k zmenám. V\ntabuľke „Prehľad zmien v tabuľke zloženia a počtov K. E. E. XX XXX XX sa pri funkcii odborný radca\nna oddelení finančnom - pracovná činnosť XX.XX.XX uvádza (-1), čo v zmysle stručného vysvetlenia\noznačenia stĺpcov/skratiek v tabuľkách zloženia a počtov znamená, že pri predmetnom mieste bude ku\ndňu účinnosti toto miesto presystemizované na inú organizačnú zložku alebo bude zrušené. Súčasne\nsúd prvej inštancie zistil, že dňa 08.12.2021 bolo vedúcou oddelenia personálneho osobného úradu\nsekcie personálnych a sociálnych činností B. F. G., L. B. M. N. zaslané usmernenie k pohovorom\nk O. B. G. P. Q. XX/XXXX, podľa ktorého personálne oddelenia príslušných K. nesmú vykonávať\nžiadne činnosti týkajúce sa zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, ktorí sú zaradení\nna zrušených zamestnaneckých miestach s tým, že termín realizácie personálnych pohovorov s týmito\nzamestnancami im bude oznámený následne, ďalej že 21.01.2022 bola personálnemu oddeleniu K.\nE. doručená informácia, že v zmysle stanoviska Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny možno k\nrealizácii hromadného prepúšťania zamestnancov pristúpiť najskôr 24.01.2022 a že listom z 29.03.2022\nžalobkyňa žiadala žalovaného o prešetrenie správnosti jeho postupu v súvislosti s jej výpoveďou,\nna čo jej žalovaný prípisom z 30.05.2022 oznámil, že nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali\nnespravodlivý a diskriminačný postup pri výbere jej osoby. Skutkovo tiež ustálil, že pred daním výpovede\nžalobkyni žalovaný obsadil dve voľné pozície, a to funkciu skladníka oddelenia nehnuteľností K. E. E.\nB. G. (voľnú od 15.09.2021, obsadenú 01.12.2021) ako aj funkciu radcu oddelenia nehnuteľností K. E.\nE. B. G. (voľnú od 28.12.2021, obsadenú dňa 15.01.2022).\n\n5. Právne do svojho rozhodnutia prevzal závery odvolacieho súdu vyjadrené v bodoch 24. a 25.\nodôvodnenia predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia (č. k. 12CoPr/2/2024-340 zo 16.05.2024)\nkonštatujúc, že výpoveď daná žalobkyni dňa 26.01.2022 spĺňala všetky formálne a obsahové náležitosti\na predstavuje výpoveď žalovaného danú žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z\ndôvodu jej nadbytočnosti vzhľadom na písomné rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo organizačné\nopatrenie B. F. Q. XX/XXXXX z 24.11.2021. Konštatoval, že z obsahu napadnutej výpovede vyplýva\ndostatok vzájomne nerozporných skutkových okolností súhrne tvoriacich skutok, ktorý ako celok možno\nsubsumovať iba pod skutkovú podstatu vo výpovedi uvádzaného výpovedného dôvodu (§ 63 ods.\n1 písm. b) Zákonníka práce), že vo výpovedi je nezameniteľne špecifikované písomné rozhodnutie\nzamestnávateľa - organizačné opatrenie z 24.11.2021, dátum jeho účinnosti (01.02.2022) i skutočnosť,\nže ním dochádza k organizačným a systematizačným zmenám zloženia a počtu zamestnaneckých\nmiest, zníženiu stavu zamestnancov a zrušeniu zamestnaneckého miesta žalobkyne a že výpoveď\nobsahuje špecifikáciu zrušeného pracovného miesta žalobkyne, na ktoré vyššie uvedené rozhodnutie\nzamestnávateľa dopadá (t.j. že ide o miesto vo funkcii odborný radca, platová trieda 08, na oddelení\nfinančnom K. E. E. B. F. G. H.), ako aj informáciu, že ide o dôsledok organizačnej zmeny, z dôvodu\nktorého sa žalobkyňa pre žalovaného stala nadbytočným zamestnancom. Konštatoval, že uvedené\norganizačné opatrenie predstavuje vnútorný právny akt zamestnávateľa bez presne stanovenej formy,\npo objasnení legendy ktorého je z textovej a tabuľkovej časti organizačného opatrenia možné logicky\nvyvodiť, že ňou dochádza k organizačnej zmene na jednotlivých útvaroch B. F. G. H., medzi ktoré patrí\naj K. E. E., a to spôsobom vyplývajúcim zo zmien v pripojenej tabuľke zloženia a počtov, ktorej úplný\nobsah žalovaný v konaní doložil. Skutočnosť, že výpoveď neobsahuje formuláciu cieľa organizačného\nopatrenia slovami uvedenými v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, t.j. zabezpečenie efektívnosti\npráce znížením počtu zamestnancov nie je s ohľadom na ostatné okolnosti prípadu pre záver o\nneplatnosti napadnutej výpovede postačujúca. Podľa názoru súdu prvej inštancie, Zákonník práce v §\n63 ods. 1 písm. b) uvádza i „inú organizačnú zmenu“, pod ktorú možno subsumovať i zníženie počtu\nzamestnancov z iných dôvodov než s cieľom zabezpečenia efektívnosti práce. Je totiž logické, že ak\nzamestnávateľ nedisponuje dostatočnými finančnými prostriedkami a vie, že z tohto dôvodu nebude\nschopný vyplácať mzdy, na tieto skutočnosti musí reflektovať a inú organizačnú zmenu realizovať, hoci\naj neprispeje k efektívnejšej práci, ale je pre neho nevyhnutná z dôvodu, aby nedochádzalo k jeho\nplatobnej neschopnosti voči jeho zamestnancom.\n6. Vo vzťahu k tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľa zamestnancom prepúšťaným z organizačných\ndôvodov dospel k záveru, že túto žalovaný neporušil, nakoľko v čase dania výpovede žalobkyni\nnedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom, ktoré by mohol žalobkyni ponúknuť. S odkazom na\nrozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/72/2010 z 08.03.2011 vychádzal z toho, že ponukovú\npovinnosť je potrebné vyhodnocovať vždy ku dňu, kedy bola výpoveď doručená zamestnancovi.\nKonštatoval, že Zákonník práce neupravuje v akom časovom predstihu pred daním výpovede v zmysle\n§ 63 ods. 1 písm. b) má zamestnávateľ splniť svoju ponukovú povinnosť, a z účelu právnej úpravy, z\npodstaty a zmyslu tejto povinnosti, ako aj dostupnej judikatúry dovodil, že zamestnávateľova ponuka\nmusí byť aktuálna a zodpovedajúca stavu, ktorý existuje v čase doručenia výpovede, čo opieral aj\no závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/168/2017 z 08.02.2018. Podľa názoru súdu\nprvej inštancie bolo v prípade potrebné zohľadniť, že išlo o hromadné prepúšťanie upravené § 73\nZákonníka práce, vzhľadom na podmienky ktorého žalovaný nebol povinný pracovné miesta voľné\nv určitom časovom úseku ponúknuť žalobkyni, ale v priebehu od prijatia rozhodnutia o organizačnej\nzmene až do času jej realizácie mohol týmito voľnými pracovnými miestami disponovať (obsadiť)\na umelo nepredlžovať čas, počas ktorého by tieto voľné pracovné miesta neboli obsadené. Podľa\nnázoru súdu prvej inštancie žalovaný relevantným spôsobom odôvodnil okolnosti, ktoré ho viedli k\nprejednaniu skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou až dňa 26.01.2022. Po objasnení časového\nsledu udalostí pred podaním výpovede žalobkyne - prijatia organizačného opatrenia, informovania\nÚstredia práce, sociálnych vecí a rodiny, doby, kedy najskôr uplynula lehota podľa § 73 ods. 6 Zákonníka\npráce mal súd prvej inštancie za to, že konanie žalovaného pri podávaní výpovede žalobkyni, čo sa\nčasového okamihu dania výpovede týka nebolo umelo prispôsobované tomu, aby bolo žalobkyni cielene\nznemožnené dať ponuku voľného pracovného miesta a že by tieto boli narýchlo obsadzované. Ani\nv prípade miesta radcu oddelenia nehnuteľnosti K. E. E. B. G., ktoré sa uvoľnilo dňa 28.12.2021 a\nobsadilo dňa 15.01.2022 nemožno bez ďalšieho konštatovať, že by šlo o cielené konanie žalovaného,\nktorého účelom bolo znemožnenie ponukovej povinnosti žalobkyni. Hoci predmetné miesto bolo v\nčase, kedy žalovaný vedel o zamýšľanom hromadnom prepúšťaní voľné, podľa názoru súdu prvej\ninštancie mu nič nebránilo, aby do času, kedy skutočne dôjde k realizácii tejto organizačnej zmeny,\n\nprípadne i dočasne, obsadil pracovné miesto, ktoré sa počas tejto doby (od prijatia rozhodnutia\no organizačnej zmene do realizácie, resp. účinnosti organizačnej zmeny - prepúšťania) uvoľnilo.\nPoukazujúc na skutočnosť, že podľa prehľadu zmien v zložení a počte zamestnancov na útvare K.\nE. E. vyplýva, že i na oddelení nehnuteľností na pozícii radca (v katalógu pracovných činností pod č.\nXX.XX.XX) malo dôjsť k zníženiu počtu zamestnancov o jedného podotkol, že pri posudzovaní výpovede\ndanej zamestnancovi na práve rovnakej pozícii ako bol prijatý zamestnanec dňa 15.01.2022, by bolo\nrelevantné zohľadňovať, či vzhľadom na uvoľnenie totožnej funkcie by nebola výpoveď daná inému\nzamestnancovi vykonávajúcemu túto funkciu neplatná pre obchádzanie zákona alebo pre rozpor s\ndobrými mravmi. Z obsahu žiadostí o prijatie do pracovného pomeru L. D. doručenej 05.01.2022 a B. J.\ndoručenej 07.01.2022 a listu žalovaného z 12.01.2022 adresovanému v poradí druhému uchádzačovi\nsúčasne dovodil, že k voľbe nového zamestnanca na pozíciu radca na oddelení nehnuteľností došlo\n12.01.2022.\n7. Nadväzne konštatoval, že predmetné organizačné opatrenie ministra vnútra nemožno hodnotiť ako\núčelové, snažiace sa zastrieť iné zámery, než zúženie aparátu, ktorý pre žalovaného vykonával pracovnú\nčinnosť z dôvodu šetrenia finančných prostriedkov. Podľa súdu prvej inštancie žalovanému nebol\nohľadne jeho ponukovej povinnosti vo vzťahu k žalobkyni preukázaný postup s priamym úmyslom\nspôsobiť jej ujmu (sp. zn. 5Cdo/72/2010 z 08.03.2011). Vo vzťahu k námietkam o diskriminačnom, resp.\nšikanóznom správaní zo strany nadriadeného dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by\nsprávanie nadriadeného žalobkyne, L. I., malo nejakú spojitosť s prijatím organizačného opatrenia, resp.\nže by vyvrcholilo do prijatia organizačného opatrenia, v dôsledku ktorého bola žalobkyňa prepustená.\nV tomto smere hodnotil tvrdenia žalobkyne ako subjektívne negatívne vnímanie situácií na pracovisku\n(preloženie do inej kancelárie, pohľad alebo komunikácia zo strany vedúceho, či spôsob cestovania\nna služobnú cestu), ktoré sa bez ďalších tvrdení zo strany žalobkyne a bez predloženia návrhov na\ndoplnenia dokazovania aspoň výsluchmi konkrétnych osôb nedajú hodnotiť inak ako diskriminačné alebo\nšikanózne. Podľa súdu prvej inštancie podal žalovaný na žalobkyňou označené situácie vysvetlenie a\nhoci žalobkyňa všeobecne uvádzala, že „na pracovisku bola známa bezdôvodná osobná nevraživosť\nvoči mne“, ako aj, že „na Centre podpory je plno svedkov, ktorí si všimli nerovnaký prístup k mojej\nosobe“, nekonkretizovala žiadne osoby, ktoré by mohli dosvedčiť, že situácie, ktoré sa vyskytli a\nžalobkyňa ich subjektívne vnímala ako šikanózne, či diskriminačné, boli skutočne prejavom/výsledkom\nšikany zo strany nadriadeného alebo nerovnakého zaobchádzania so zamestnancami, diskriminácie z\ndôvodu, či už pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti,\njazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností,\nviery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho\npôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo\nz dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Uviedol, že žalobkyňa v konaní\nnenavrhovala dôkazy o diskriminačnom alebo šikanóznom správaní nadriadeného k nej, hoci bolo v\njej záujme sa v tomto smere vyjadrovať konkrétnejšie tak, aby to súdu vytváralo možnosť vykonať\ndokazovanie výsluchom týchto osôb z vlastného podnetu. Beztak ale je potrebné opätovne zdôrazniť,\nže i za prípadného preukázania predchádzajúceho nerovnakého zaobchádzania, či šikany zo strany\nnadriadeného, možno s ohľadom na rozsah organizačnej zmeny jednoznačne konštatovať, že jej prijatie\nnebolo zavŕšením takéhoto správania nadriadeného žalobkyne, ktoré by malo nejaký súvis s údajnou\ndiskrimináciou, či šikanou a že by pri organizačnej zmene nemohla byť zo strany žalovaného pri\njeho slobodnom výbere spomedzi zamestnancov, ktorí pracovali na rovnakej funkcii, vybraná práve\nžalobkyňa (súd prvej inštancie k tomu podporne poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.\nIV. ÚS 16/09 z 30.04.2009 ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/1085/2015 zo\ndňa 01.10.2017). Dôkazné bremeno teda zaťažuje žalovaného až po tom, čo žalujúci zamestnanec\npreukáže okolnosti, ktoré objektívne nasvedčujú existencii diskriminácie zamestnávateľom pri výbere\njeho osoby ako nadbytočnej spomedzi viacerých zamestnancov. Ohľadom miest, ktoré sa uvoľnili u\nžalovaného až po daní výpovede žalobkyni, zastal názor, že žalovaný síce mohol pristúpiť ku stiahnutiu\nvýpovede a dohode o obsadení voľného pracovného miesta žalobkyňou, avšak takéto správanie\nnemožno od zamestnávateľa vyžadovať ako realizáciu ponukovej povinnosti, ktorá je jasne definovaná\na má byť splnená ku dňu dania výpovede. Ak by mala byť ponuková povinnosť chápaná až v takomto\nširokom zábere, t. j. že by zamestnávateľa zaťažovala počas plynutia výpovednej doby, podľa súdu\nprvej inštancie by sa jednalo o neprimerané zaťaženie zamestnávateľa (neprimeranú obštrukciu) pri\nobsadzovaní uvoľnených pracovných miest, zvlášť v prípade väčšieho zamestnávateľa (aby bol takýto\nzamestnávateľ vždy obmedzený povinnosťou najprv realizovať preukázateľne ponuky prepusteným\n\nzamestnancom - v prípade hromadného prepúšťania i relatívne mnohým zamestnancom - a vyčkával\nza ich stanoviskom a až následne obsadzoval uvoľnenú funkciu).\n8. Voči napadnutému rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a to z odvolacích dôvodov podľa § 365 písm.\nb), d), e), f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni\nuskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces; že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; že súd\nprvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; že súd\nprvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a napokon\nže rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolaním\nbol rozsudok súdu prvej inštancie napadnutý v celom rozsahu, pričom žalobkyňa v ňom žiadala určiť\nneplatnosť výpovede z pracovného pomeru, ktorá bola žalovaným daná žalobkyni dňa 26.01.2022\na určiť, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného naďalej trvá a súčasne jej priznať voči žalovanému\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje námietky žalobkyňa sústredila na závery súdu\nprvej inštancie k posúdeniu ponukovej povinnosti žalovaného, vo vzťahu k hodnoteniu jeho konania\nz hľadiska dobrých mravov pri výbere zamestnanca ako aj vo vzťahu k otázke unesenia tzv. dôkazného\nbremena. Vo vzťahu k tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľa argumentovala, že hľadanie uplatnenia\nzamestnancov v rámci jeho organizačnej štruktúry by malo úvahám o skončení pracovného pomeru\ntoho, ktorého zamestnanca predchádzať a teda, že ponuka vhodného zamestnania sa musí uskutočniť\nešte predtým, než zamestnávateľ dá zamestnancovi výpoveď. Na podporu tohto názoru poukázala\nna uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/2/2010 z 31.03.2011, podľa ktorého na záver\no nesplnení ponukovej povinnosti zamestnávateľa stačila listom preukázaná vedomosť generálneho\nriaditeľa o zániku pracovného miesta žalobkyne predtým, ako jej bola daná výpoveď, keď v dňoch\nnasledujúcich po vzniku takejto vedomosti zamestnávateľa došlo k obsadzovaniu voľných pracovných\nmiest inými osobami. Nadväzne poukázala na to, že v jej prípade bolo organizačné opatrenie B. G.\nvydané 24.11.2021 a K. E. E. sa o ňom dozvedel dňa 26.11.2021, z dôvodu čoho nebola voči žalobkyni\nsplnená ponuková povinnosť žalovaného, ktorý v dňoch 01.12.2021 a 15.01.2022, t.j. v období\nmedzi 26.11.2021 až 26.01.2022, prijal do pracovného pomeru nové osoby na miesta, ktoré boli vhodné\naj pre žalobkyňu. Podotkla, že ponuková povinnosť zamestnávateľa platí voči každému z nadbytočných\nzamestnancov osobitne, a to aj v prípade, že k dispozícii je len jedno voľné pracovné miesto, ktoré je\nzamestnávateľ povinný ponúknuť všetkým do úvahy prichádzajúcim zamestnancom; v takom prípade\nzamestnávateľovi nepatrí oprávnenie vybrať si zamestnanca, ktorému voľné miesto ponúkne, a voľné\npracovné miesto prípadne tomu, kto prijal ponuku ako prvý. V tejto súvislosti mala za to, že v konaní\nnebola preukázaná nevhodnosť jej neponúknutého voľného pracovného miesta, keď žalovaným neboli\npredložené konkrétne kvalifikačné predpoklady a minimálne požiadavky na vzdelanie na uvoľnené\npracovné miesto radcu oddelenie nehnuteľnosti K. E. E. B. G. vzniknuté dňa XX.XX.XXXX úmrtím\nzamestnanca A. B. Q.. Totiž za inú vhodnú prácu súdna prax rozumie prácu zodpovedajúcu zdravotnému\nstavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj kvalifikácii zamestnanca s tým, že Zákonník práce požaduje,\naby zamestnávateľ ponúkol zamestnancovi prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu\npráce, pričom ponúknutá práca nemusí nevyhnutne zodpovedať druhu doteraz vykonávanej práce\npodľa pracovnej zmluvy a malo by ísť o prácu, na ktorú zamestnanec má zdravotné predpoklady\n(por. rozsudok Krajského súdu v Bratislave spisová značka 10CoPr/7/2022). Ustanovenie § 63 ods. 2\nZákonníka práce poskytuje širokú voľnosť pri výbere druhu ponúkanej práce, pričom zamestnávateľ\nnemôže postupovať arbitrárne (svojvoľne), nakoľko musí predniesť ponuku tzv. vhodnej práce, ktorá\nspĺňa priestorové a vecné kritérium. Vecné kritérium znamená, že zamestnávateľ pri výbere vhodného\ndruhu práce nie je limitovaný obsahom pracovnej zmluvy, keď obligatórnymi hranicami sú zo zákona\npráve zdravotná spôsobilosť a schopnosti zamestnanca. Z ustanovenia § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka\npráce totiž vyplýva, že ak zamestnancovi pre výkon ponúkanej práce chýba potrebná kvalifikácia, je tento\nnedostatok v niektorých prípadoch možné riešiť predchádzajúcou prípravou na výkon iného druhu práce.\nV spore tak nebolo preukázané, že žalovaný ponúkol žalobkyni akúkoľvek inú prácu, napriek čomu však\nbolo preukázané, že v čase medzi 26.11.2021 (kedy sa K. E. E. dozvedelo o Organizačnom opatrení)\na 26.01.2022 (výpoveď) mal žalovaný dve voľné pracovné miesta, ktoré žalobkyni neponúkol, preto\nžalovaný nepreukázal splnenie hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede, spočívajúcej v unesení\ndôkazného bremena v spore, t. j. že pred daním výpovede žalobkyni, si vo vzťahu k nej splnil ponukovú\npovinnosť a ponúkol jej prechod na inú pre ňu vhodnú prácu.\n9. K otázke súladu konania žalovaného s dobrými mravmi ďalej žalobkyňa namietala, že súd prvej\ninštancie nevenoval dostatočnú pozornosť otázke výberu zamestnanca, ani iným podstatným skutkovým\n\nokolnostiam, ktoré skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti predchádzali a danou\notázkou sa zaoberal len v spojitosti s príslušným organizačným opatrením. Prezentovala názor, že\njej nadriadený (L. I.) pristupoval k plneniu organizačného opatrenia B. G. svojvoľne, jeho rozhodnutie\nnenaplnilo účel hromadného prepúšťania (zníženie mzdových nákladov), keď spomedzi 7 zamestnankýň\nvybral zamestnankyňu, ktorej mzda bola nižšia. Okrem už uvádzaného poukázala na to, že k výpovedi\nkolegyne žalobkyne (p. R.) po zrejmej dohode s L. I. došlo krátko po skončení výpovednej lehoty\nžalobkyne s tým, že na uvoľnené miesto bola prijatá blízka príbuzná (nevesta) jedného zo zamestnancov\nK. E. E. p. G., ktorý úzko spolupracoval s A. J., riaditeľom K. E. E. schvaľujúcim prijatie nových\nzamestnancov a L. I., zástupcom tohto riaditeľa. Za rozporný s dobrými mravmi označila aj postup\nžalovaného pri obsadení voľného pracovného miesta p. D., ktorého žiadosť bola doručená 05.01.2022,\nkeď k jeho obsadenie došlo neobvykle rýchle od doručenia tejto žiadosti. Preto bolo podľa žalobkyne\njej prepustenie vyvrcholením predošlého šikanovania a rozdielneho prístupu L. I. k žalobkyni, ktorý je\npodľa nej „zrejmý zo skutočností, že neriešil že p. R. žalobkyňu stále urážala, že na jej podnet preložil\nžalobkyňu do inej kancelárie, že povedal žalobkyni, keď ju prekladal do kancelárie k p. S., že keď\npo preložení budú nejaké problémy, tak ju preloží na oddelenie autodopravy, pritom p. S. nič také\nnepovedal, že by ju prekladal, keď by boli nejaké problémy, čo prišlo žalobkyni ponižujúce, že on už\nvopred vedel, že keď bude nejaký problém, bude automaticky na vine žalobkyňa a že ju porieši, že\nnásledky dlhodobých PN p. S. teda vyše 6 mesiacov v roku posledné dva roky musela odpracovať\nlen žalobkyňa, bez adekvátnej finančnej náhrady, neurčil žiadnu inú na výpomoc, že spôsob a čas\ncestovania na služobnú cestu bol neúmerne horší ako u ostatných napriek dôležitosti cesty – popísané\nnižšie, že na podnet p. S. nariadil žalobkyni dovolenku, aby sa išla liečiť, pritom žalobkyňa mala lístok od\nlekára, že môže do práce, a to už ma-la cez dve hodiny odpracované v ten deň a prikázal jej vziať si do\nkonca týždňa dovolenku vrátane dňa, keď bola v práci, že keď pán vedúci I. dostal finančné prostriedky\nna odmeny a tieto mal rozdeliť medzi svojich podriadených postupoval nespravodlivo a nie podľa toho\nkto si tie odmeny zaslúži, ale zrejme podľa toho s kým má aký vzťah a to, že sa majú dávať nejaké\nodmeny sa žalob-kyňa často dozvedela len od pracovníkov mimo ich oddelenia, stalo sa napríklad, že\nv čase keď žalobkyňa zastupovala p. S. už druhý mesiac vkuse a to v mesiaci november 2020, tak\nsa do-zvedela od pracovníkov iného oddelenia, že prišli peniaze na odmeny a na jedného pracovníka\nod-delenia to vychádzalo 800 Eur, pritom žalobkyni nedal L. I. žiadnu odmenu, pričom zdôrazňujeme,\nže žalobkyňa práve vtedy robila dvojitú robotu aj za p. S., preto mala žalobkyňa pocit, že jedná o\nzjavne nerovnaký prístup, ktorého pôvod si nevedela vysvetliť a to sa ho aj pýtala na to a on nebol\nochotný sa s ňou baviť“. Žalobkyňou uvádzané skutočnosti tak svedčia o rozpore namietaného konania\ns dobrými mravmi, pretože sú v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou a že nikto nechce, aby sa\nmu také skutočnosti diali, alebo aby sa stali jemu blízkej osobe. Napokon k záveru súdu prvej inštancie\no neunesení dôkazného bremena žalobkyňou namietala, že súd prvej inštancie vo veci ani nezabezpečil\nvšetky dôkazy, ktoré žalobkyňa navrhla, napr. nevyžiadal stanovisko K. E. E. na otázku, koľko mesiacov\nv roku zastupovala kolegyňu S. počas troch rokov pred výpoveďou, nezabezpečil si informácie od\nzamestnávateľa o spôsobe cestovania iných zamestnancov a žalobkyne. Súčasne namietala, že záver\no neunesení dôkazného bremena, pokiaľ ide o tvrdené šikanózne a diskriminačné správanie voči nej,\nbol súdom prvej inštancie prezentovaný až pri vyhlásení rozsudku, teda v situácii, kedy už k veci nemohli\nnič uviesť.\n10. K odvolaniu žalobkyne sa podaním z 20.02.2025 vyjadril žalovaný, stotožniac sa pritom so\nzáverom súdu prvej inštancie ustáleným v napadnutom rozsudku. Zdôraznil, že (i) rozhodnutie, ktorý\nzamestnanec je pre zamestnávateľa nadbytočný, je výlučne v kompetencii zamestnávateľa, že (ii)\nodo dňa, kedy Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny udelil súhlas s uskutočnením hromadného\nprepúšťania, do dňa uskutočnenia pohovoru, na ktorom bola žalobkyni doručená výpoveď z pracovného\npomeru, nebolo v mieste výkonu práce žalobkyne voľné žiadne pracovné miesto a že (iii) žiaden\nvšeobecne záväzný právny predpis zamestnávateľovi neukladá povinnosť takúto organizačnú zmenu\nzamestnancom komunikovať v časovom predstihu (pred udelením súhlasu úradu práce), nakoľko\nneboli splnené podmienky pre to, aby zamestnávateľ voči zamestnancom uskutočnil akékoľvek úkony.\nObsadenie dvoch miest, o ktorých žalobkyňa tvrdí, že boli pre ňu vhodné, nastalo pred týmto\ndátumom, pričom akékoľvek úvahy žalobkyne o tom, ako rýchlo bolo to-ktoré miesto obsadené, príp.\nči zamestnanec spĺňal podmienky pre výkon tejto práce označil za irelevantné. Zamestnávateľ nebol\npovinný čakať na to, či a kedy bude udelený súhlas s hromadným prepúšťaním, na toto miesto\nmal vhodného kandidáta, pričom aj v tejto časti odvolanie žalobkyne neobstojí, lebo úvahy o tom,\nči daný uchádzač spĺňal kritériá, ktoré mal zamestnávateľ na obsadenie tohto miesta, sú výlučne\nvecou zamestnávateľa, nie iných zamestnancov, ktorí nedisponujú personálnou právomocou. Uznesenie\n\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 2Mcdo/2/2010 sa podľa žalovaného vzhľadom na špecifickú situáciu\nzaloženú hromadným prepúšťaním k prejednávanej veci nevzťahuje. Tvrdenia žalobkyne o tom, kedy\nzastupovala kolegyňu v práci, či cestovania na služobnú cestu označil za irelevantné stotožniac sa\ns postupom súdu prvej inštancie, že akékoľvek tvrdenia žalobkyne o zlých vzťahoch na pracovisku, resp.\nprístupe jej nadriadeného v konaní preukázané neboli a že žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení\nnenavrhla žiadne dôkazy. Odvolanie žalobkyne nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nepovažujeme\nho za dôvodné a opodstatnené, pričom súd nemá povinnosť vymýšľať dôkazy na preukázanie tvrdení\nniektorej sporovej strany, najmä v prípade, ak tieto dôkazy strana mohla navrhnúť vykonať, nakoľko\nz podaného odvolania je zrejmé, že žalobkyňa ďalšie dôkazy na podporu svojich tvrdení, napr. výsluchmi\nsvedkov, navrhnúť mohla a neurobila tak. Súd podľa žalovaného nie je povinný nahrádzať žalobkyňu a\nvykonať dokazovanie podľa jej predstáv, alebo s cieľom preukázať jej tvrdenia, a to obzvlášť v situácii,\nkedy je žalobkyňa právne zastúpená.\n11. V odvolacej replike zo 07.03.2025 k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkyňa nad rámec\nargumentácie uvedenej vo svojom odvolaní k argumentácii žalovaného, že vo veci riešenej Najvyšším\nsúdom SR v uznesení sp. zn. 2MCdo/2/2010 z 31.03.2011 nešlo o hromadné prepúšťanie uviedla,\nže aj v označenom prípade musel zamestnávateľ splniť hmotnoprávne podmienky, ako napr. v\nzmysle § 74 Zákonníka práce prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov, bez ktorého\nje výpoveď neplatná, no najvyšší súd sa zaujímal len o dátum, od ktorého žalovaný vedel o\nzániku pracovného miesta žalobkyne, čo bolo ešte pred organizačným opatrením a pred splnením\npodmienky prerokovania so zástupcami zamestnancov. Súčasne poukázala na to, že Zákonník práce\ns nesplnením povinností zamestnávateľa spojených s hromadným prepúšťaním nespája sankciu\nneplatnosti hromadne skončených pracovných pomerov, a tiež na skutočnosť, že v zmysle žiadneho\nz ustanovení Zákonníka práce nevyplýva, že by úrad práce, sociálnych vecí a rodiny udeľoval súhlas\ns uskutočnením hromadného prepúšťania. Nadväzne zo svojho pohľadu podrobne opísala podmienky\na postup pri hromadnom prepúšťaní vyplývajúce z § 73 Zákonníka práce s konštatovaním, že\nv rámci postupu hromadného prepúšťania má úrad práce, sociálnych vecí a rodiny iba kompetenciu\nprimeraného skrátenia jednomesačnej lehoty na hľadanie riešení problémov spojených s plánovaným\nhromadným prepúšťaním a opatrení umožňujúcich zmierniť následky hromadného prepúšťania, k čomu\nv konkrétnych okolnostiach prípadu poukázala na e-mail predložený žalovaným s názvom: O. X,\nodoslaný vedúcou oddelenia personálneho B. M. N., podľa ktorého sa Úrad práce, sociálnych vecí a\nrodiny vyjadril len k termínu prepúšťania so záverom, že dátumy a lehoty boli dodržané. S ohľadom\nna to vyjadrila presvedčenie, že v prípade, že by sa súd nezaoberal skutočnosťami len v súvislosti\nso samotným organizačným opatrením a venoval by dostatočnú pozornosť ich súvisu s výberom\nzamestnanca a iným podstatným skutkovým okolnostiam, ktoré skončeniu pracovného pomeru z dôvodu\nnadbytočnosti predchádzali, zabezpečené dôkazy súhrnne ešte viac preukázali, že výber žalobkyne\nna prepustenie bol vyvrcholením predošlého šikanovania a rozdielneho prístupu L. I. k žalobkyni\na že v rozpore s dobrými mravmi bolo šikanovanie, výber žalobkyne na prepustenie, dôvody takého\nvýberu, následné prijímanie viacerých nových pracovníkov na miesta vhodné pre žalobkyňu, neobvykle\nrýchle schválenie prijatia nového pracovníka, okaté podržanie miesta p. R., na ktoré bola následne\nprijatá rodinná príslušníčka jej kolegu p. G., ktorý úzko spolupracuje s vedením K. E. E. a s firmou,\nkde bol predtým riaditeľ K. A. J. T. zamestnaný a kde ostala zamestnaná jeho dcéra a spolu rokovali o\nstavebných zákazkách a v neposlednom rade skutočnosť, že bola vybraná na prepustenie matka s dvomi\nnezaopatrenými deťmi a v práci boli ponechané osoby s dvojitým príjmom, pričom výpoveďou žalobkyni\nsa nenapĺňal hlavný motív a sledovaný cieľ organizačného opatrenia. Po zopakovaní argumentácie\nuvedenej už v jej odvolaní na preukázanie ňou tvrdených skutočností navrhla ako dôkaz vypočutie\nzamestnancov K. E. E. A. E., A. G., U. V., L. W., V. G., F. R., G. B., M. B., G. X., E. B., L. B. a ako svedkov\nšikany tiež pracovníčky oddelenia rozpočtu (aktuálne finančného): V. Y. F., U. I. –W. a E. V.. Výpovede\nuvedených svedkov by podľa žalobkyne preukázali, že L. I. využil príležitosť zbaviť sa žalobkyne\nz osobných dôvodov, teda nie z dôvodov, pre ktoré bolo predmetné organizačné opatrenie vydané,\nv dôsledku čoho musela odísť pracovníčka výkonovo aj ekonomicky pre zamestnávateľa výhodnejšia.\n12. Žalovaný v odvolacej duplike z 13.03.2025 nad rámec skôr uvádzaného doplnil, že ním v konaní\nprezentované stanovisko úradu práce bolo smerované k tomu, kedy je možné u žalovaného\nnajskôr začať uskutočňovať pohovory, smerujúce k ukončeniu pracovných, resp. služobných pomerov\nzamestnancov, ktorých sa organizačná zmena dotkla, že vzhľadom na doručenie takéhoto stanoviska\nním bol v procese hromadného prepúšťania viazaný a že sa ním musel riadiť, pričom ako ústredný orgán\n\nštátnej správy s celoslovenskou pôsobnosťou musel v prípade hromadného prepúšťania postupovať\nkoordinovane.\n13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP,\npo zistení, že odvolanie žalobkyne bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP),\noprávnenou osobou (§ 359 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu\npredchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil\nodvolacie pojednávanie podľa ust. § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil\ndokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho\nsúdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri\npreskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej\nmiery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne\nuvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných\npodmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo\nveci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a\nčas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove\n(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).\n14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v odvolacom\nkonaní v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov nastal u rozhodnutia súdu\nprvej inštancie suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd\noprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.\n15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte\ns namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či\nsúd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, to\nvšetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku\nalebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie\no odvolaní (napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).\n16. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím\nnesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky\npráva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,\nprávo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,\nprávo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach\na povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť\nkonania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa\nso všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany\nsporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu\nv zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci\nrealizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie\nsa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého\nkonania.\n17. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu,\nktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd uvádza, že tento dôvod\ndopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné\nodvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci\n(napr. nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu,\nporušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,\nnie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.\n18. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t. j. že vo veci neboli súdom prvej\ninštancie vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu odvolací súd uvádza,\nže vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania\n\nje úlohou súdu. Ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má\npreukazovať takú, medzi stranami konania spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie\nžalobného nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej\npatriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Znamená\nto vo svojich dôsledkoch aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 168/2019 z\n21. novembra 2019, zdroj: ustavnysud.sk; uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu\nSlovenskej republiky pod č. 29/2019). Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť\nlen tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo\nvyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument,\npodľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje\nvypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité\ntvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez\ndôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v\nrozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo\nna spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen\nnepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť\n(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2021, sp. zn. 5Cdo/107/2019, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej\nvety: najprávo.sk).\n19. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie\ndospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že\ndokazovanie je procesný postup založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a\nich následnom zhodnotení. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou\nz najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre\nrozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia správnosti\ntvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť\nv sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd zdôrazňuje, že\nsúd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj\nstrany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,\nprocesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú však povinné na\nvšetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom\nreagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v\nktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného\nprocesu.\n20. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. nesprávnemu právnemu posúdeniu\nveci súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo\nskutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový\nstav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme,\nktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej\notázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej\nprávnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel,\nnormu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo\nneexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr.\nuznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9Cdo/23/2021 z 29.09.2021). Nesprávnym právnym posúdením\nveci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny\nprávny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak\nzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.\nzn. 7 Cdo 7/2010).\n21. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v súdenom prípade zistil skutkový stav\nv postačujúcom rozsahu tak, aby bolo možné súdenú vec riadne právne posúdiť a o prípade vecne\nsprávne rozhodnúť. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú výsledkom vykonaného\ndokazovania a podľa odvolacieho súdu nie sú svojvoľné ani inak neudržateľné, preto sa odvolací\nsúd stotožňuje so skutkovými závermi súdu prvej inštancie vyplývajúcimi z napadnutého rozsudku\nuvedenými hlavne v bodoch 21. až 33., 63. a 64. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ako aj s ich\nvyhodnotením implicitne obsiahnutým v bodoch 59. až 66. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Keďže\n\nani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič\nnezmenilo, odvolací súd na ne v podrobnostiach poukazuje.\n22. Vychádzajúc z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie odvolací súd v podstatnom\nrekapituluje, že (i) žalobkyňa bola od 01.01.2000 zamestnankyňou žalovaného, resp. jeho právneho\npredchodcu (J. H. E. Z. F. E.), že (ii) u zamestnávateľa bola v čase organizačnej zmeny zaradená na\nfunkciu odborný radca, a v rámci neho oddelenia finančného, K. E. E. s miestom výkonu práce E., že\n(iii) dňa 24.11.2021 bolo vydané organizačné opatrenie B. F. G. H. Q. XX/XXXX, ktorým okrem iného\ndošlo aj ku zmene v tabuľke zloženia a počtov týkajúcej sa K. E. E., a to pokiaľ ide o funkciu odborný\nradca na oddelení finančnom (ktorú vykonávala aj žalobkyňa), pracovná činnosť XX.XX.XX, kde je\nuvedené (- 1), čo znamená, že predmetné miesto má byť k účinnosti tohto opatrenia (01.01.2022)\npresystematizované na inú organizačnú zložku alebo zrušené, pričom toto opatrenie bolo doručené K. E.\nE. dňa 26.11.2021, že (iv) v čase od prijatia organizačného opatrenia (24.11.2021) do dňa uskutočnenia\npracovného pomeru so žalobkyňou a dania jej výpovede z pracovného pomeru (26.01.2022) bola\nv období od 15.09.2021 do 01.12.2021 neobsadená funkcia skladníka oddelenia nehnuteľnosti K. E. E.\na v období od 28.12.2021 do 15.01.2022 aj funkcia radcu oddelenia nehnuteľností K. E. E., že (v) funkcia\nradcu oddelenia nehnuteľností K. E. E. nebola žalobkyni ponúknutá a dňa 15.01.2022 bola obsadená\nnovým zamestnancom L. D., ktorého žiadosť o prijatie do pracovného pomeru bola žalovanému\ndoručená 05.01.2022, že (vi.) dňa 20.01.2022 bolo žalovanému doručené stanovisko Úradu práce,\nsociálnych vecí a rodiny k realizácii hromadného prepúšťania, podľa ktorého je k nemu možné pristúpiť\nnajskôr 21.01.2022, že (vii) dňa 26.01.2022 uskutočnil žalovaný so žalobkyňou ako zamestnankyňou\npohovor v zmysle § 59 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a súčasne na ňom bola v zmysle § 63 ods. 1\npísm. b) Zákonníka práce doručená žalobkyni výpoveď z dôvodu zrušenia jej zamestnaneckého miesta\na že žalobkyňa bola na tomto stretnutí informovaná o nemožnosti ju ďalej zamestnávať, pretože nemá\nk dispozícii žiadne vhodné zamestnanecké miesto, ktoré by jej ako zamestnancovi mohol ponúknuť,\na to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce oboznámiac\nju súčasne s možnosťou skončenia pracovného pomeru dohodou podľa § 60 ods. 2 Zákonníka práce,\nmožnosť, ktorú žalobkyňa neprijala a napokon, že (viii) žalobkyňa listom zo 17.06.2022 oznámila\nžalovanému svoj nesúhlas so skončením pracovného pomeru výpoveďou z 26.01.2022 považujúc ju za\nneplatnú a oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával ako zamestnanca a prideľoval jej prácu.\n23. Z obsahu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby\nžalobkyne o neplatnosť jej výpovede z pracovného pomeru bol záver súdu prvej inštancie, že (i) výpoveď\nžalovaného z pracovného pomeru daná žalobkyni dňa 26.01.2022 spĺňa formálne a obsahové náležitosti\nvyžadované Zákonníkom práce, že (ii) žalovaný v čase dania výpovede žalobkyni nedisponoval\nžiadnym voľným pracovným miestom, ktoré by mohol žalobkyni ponúknuť a že (iii) žalobkyňa v konaní\nnepreukázala také správanie jej nadriadeného L. I., ktoré by malo spojitosť s prijatím organizačného\nopatrenia, v dôsledku ktorého bola žalobkyňa prepustená z pracovného pomeru, resp. ktoré by\ns ohľadom na rozsah organizačnej zmeny súviselo s diskrimináciou, či šikanou alebo bolo v rozpore\ns dobrými mravmi.\n24. Vo vzťahu k uvedenému sa odvolací súd stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie,\nže žalobou napadnutá výpoveď žalovaného z pracovného pomeru daná žalobkyni dňa 26.01.2022\nspĺňala náležitosti vyžadované § 61 ods. 1 a 2 Zákonníka práce v spojení s § 63 ods. 1 písm. b)\nZákonníka práce, nakoľko je v nej nezameniteľne špecifikované písomné rozhodnutie zamestnávateľa organizačné opatrenie z 24.11.2021, dátum jeho účinnosti (01.02.2022) i skutočnosť, že ním dochádza\nk organizačným a systematizačným zmenám zloženia a počtu zamestnaneckých miest, zníženiu stavu\nzamestnancov a k zrušeniu zamestnaneckého miesta žalobkyne, ktoré bolo vo výpovedi dostatočne\nšpecifikované. V tomto ohľade sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s bodom 59. odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku a v podrobnostiach na neho poukazuje.\n25. Nadväzne na uvedené odvolací súd pripomína, že vo svojom skoršom rozhodnutí vydanom v danej\nveci (uznesení č. k. 12CoPr/2/2024 – 340 zo 16. mája 2024) ako jeden z dôvodov zrušenia prvého\nvo veci vydaného prvoinštančného rozsudku (a nie jeho zmeny) konštatoval, že súd prvej inštancie\nnevenoval dostatočnú pozornosť tvrdeniam žalobkyne o prijatí iných osôb do pracovného pomeru\nv dohodnutom mieste výkonu práce v období od prijatia organizačného opatrenia do dňa dania výpovede\nz pracovného pomeru žalobkyni a o šikanóznom, resp. diskriminačnom postupe voči nej, o čom pred\nsúdom prvej inštancie žalobkyňa vypovedala na pojednávaní konanom 17.10.2022, resp. čo vyplýva\n\nz príloh jej žaloby (žiadosti o prešetrenie správnosti postupu zamestnávateľa), súčasne zvýrazniac, že\nzmyslom pravidiel uvedených v § 63 ods. 2 Zákonníka práce je uprednostniť zachovanie existujúceho\npracovnoprávneho vzťahu aj tým, že výpoveď z neho možno realizovať až v prípade, keď zamestnávateľ\nnemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo\ndohodnuté ako miesto výkonu práce a súčasne zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú, pre neho\nvhodnú prácu v mieste výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.\n26. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi\nvýpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie\nzamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o\nznížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných\nzmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane\nnadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú\nbol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.\n27. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde\no výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa\n§ 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre\nneuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z\ndôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, alebo o výpoveď podľa odseku 1 písm. f),\niba vtedy, ak\na) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v\nmieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,\nb) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol\nv mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave\nna túto inú prácu.\n28. Podľa § 73 ods. 2 Zákonníka práce, s cieľom dosiahnuť dohodu je zamestnávateľ povinný najneskôr\njeden mesiac pred začatím hromadného prepúšťania prerokovať so zástupcami zamestnancov, a ak u\nzamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov priamo s dotknutými zamestnancami opatrenia\numožňujúce predísť hromadnému prepúšťaniu zamestnancov alebo ho obmedziť, predovšetkým\nprerokovať možnosť ich umiestnenia vo vhodnom zamestnaní na iných svojich pracoviskách, a to aj po\npredchádzajúcej príprave, a opatrenia na zmiernenie nepriaznivých dôsledkov hromadného prepúšťania\nzamestnancov. Na ten účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť zástupcom zamestnancov všetky\npotrebné informácie a písomne ho informovať najmä o\na) dôvodoch hromadného prepúšťania,\nb) počte a štruktúre zamestnancov, s ktorými sa má pracovný pomer rozviazať,\nc) celkovom počte a štruktúre zamestnancov, ktorých zamestnáva,\nd) dobe, počas ktorej sa hromadné prepúšťanie bude uskutočňovať,\ne) kritériách na výber zamestnancov, s ktorými sa má pracovný pomer rozviazať.\n29. Podľa § 73 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnávateľ doručí odpis písomnej informácie podľa ods.\n2 spolu s menami, priezviskami a adresami trvalého pobytu zamestnancov, s ktorými sa má rozviazať\npracovný pomer, súčasne aj úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na účely hľadania riešení problémov\nspojených s hromadným prepúšťaním podľa odseku 7.\n30. Podľa § 73 ods. 4 Zákonníka práce, zamestnávateľ po prerokovaní hromadného prepúšťania so\nzástupcami zamestnancov je povinný doručiť písomnú informáciu o výsledku prerokovania\na) úradu práce, sociálnych vecí a rodiny,\nb) zástupcom zamestnancov.\n31. Podľa § 73 ods. 6 Zákonníka práce, pri hromadnom prepúšťaní zamestnávateľ môže dať\nzamestnancovi výpoveď z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) a b) alebo návrh na rozviazanie\npracovného pomeru dohodou z tých istých dôvodov najskôr po uplynutí jedného mesiaca odo dňa\ndoručenia písomnej informácie podľa ods. 4 písm. a).\n32. Podľa § 73 ods. 7 Zákonníka práce, lehotu ustanovenú v odseku 6 úrad práce, sociálnych vecí a\nrodiny využije na hľadanie riešení problémov spojených s plánovaným hromadným prepúšťaním. Úrad\n\npráce, sociálnych vecí a rodiny môže lehotu podľa odseku 6 z objektívnych dôvodov primerane skrátiť,\no čom bezodkladne písomne informuje zamestnávateľa.\n33. Podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ poruší povinnosti ustanovené v ods. 2 až 4 a\n6, má zamestnanec, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania,\nnárok na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku podľa § 134.\n34. Ponuková povinnosť zamestnávateľa je pri skončení pracovného pomeru hmotnoprávnou\npodmienkou platnosti výpovede zo strany zamestnávateľa, ktorej nedodržanie je dôvodom neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru výpoveďou. Súdnou praxou je vnímaná ako povinnosť zamestnávateľa\nurobiť zamestnancovi ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody o prevedení na inú prácu. Inou vhodnou\nprácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj kvalifikácii\nzamestnanca (NS SR - 4Cdo/306/2008). Môže ísť o akúkoľvek voľnú pracovnú pozíciu, ktorú je\nzamestnanec spôsobilý vykonávať, pričom zamestnávateľ nie je automaticky povinný ponúkať pracovné\npodmienky, na ktoré bol zamestnanec doteraz zvyknutý a spájali sa s jeho doterajšou pozíciou, ale\nlen také, ktoré vyplývajú z ponúknutej pozície. Účelom ponukovej povinnosti je zachovanie pracovného\npomeru, pričom zamestnávateľ je povinný ju splniť ešte predtým, než pristúpi k výpovedi.\n35. Ponuková povinnosť zamestnávateľa platí rovnako pre všetkých zamestnancov, a to aj v prípade, že\nv rámci organizačnej zmeny sa stali nadbytočnými viacerí zamestnanci. Odvolací súd k tomu poukazuje\nna uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Mcdo/5/2010 z 13.10.2011, podľa ktorého\n„Ak sa v rámci organizačnej zmeny súčasne stali nadbytočnými viacerí zamestnanci, má zamestnávateľ\nponukovú povinnosť (§ 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce) voči každému z nich osobitne. Pokiaľ\nmá voľné len jedno pracovné miesto, nemá oprávnenie vybrať si zamestnanca, ktorému voľné miesto\nponúkne, ale je ho povinný ponúknuť všetkým do úvahy prichádzajúcim zamestnancom. K zmene\npracovnej zmluvy v zmysle § 54 Zákonníka práce dôjde v prípade toho zamestnanca, ktorý prijal ponuku\nvoľného pracovného miesta ako prvý.“\n36. Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež v uznesení sp. zn. 3Cdo/234/2018 zaujal názor, že: „Napriek\ntomu, že pre posúdenie splnenia hmotnoprávnych podmienok výpovede zamestnávateľa je rozhodujúci\nstav v čase výpovede, nie sú v niektorých prípadoch bez právneho významu aj okolnosti, ktoré\npredchádzali doručeniu výpovede zamestnancovi. Zákonník práce síce umožňuje zamestnávateľovi,\naby reguloval počet a kvalifikačné zloženie svojich zamestnancov tak, aby to zodpovedalo jeho\npotrebám, avšak aj realizácia tejto možnosti zamestnávateľa musí zachovávať isté pravidlá a musí byť v\nsúlade s dobrými mravmi. Aj keď spomedzi viacerých zamestnancov dotknutých organizačnou zmenou\nrozhoduje o nadbytočnosti konkrétneho zamestnanca výlučne zamestnávateľ, je povinný dbať o to, aby\nim v čase pred uskutočnením výberu nadbytočného zamestnanca vytvoril rovnaké podmienky pre ich\nosobné rozhodnutie a dal im rovnakú možnosť ponúkané miesto buď prijať alebo neprijať, prípadne\nukončiť pracovnoprávny vzťah so zamestnávateľom. Aj v čase pred výberom konkrétneho nadbytočného\nzamestnanca musí teda zamestnávateľ konať v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania a\nžiadneho zamestnanca nesmie v porovnaní s inými zamestnancami diskriminovať.“\n37. V uznesení sp. zn. 2MCdo 2/2010 z 31.03.2011 videl Najvyšší súd SR porušenie ponukovej\npovinnosti aj v skutočnosti, že zamestnávateľ neponúkol pracovné pozície obsadené v dňoch\nspadajúcich do obdobia od prijatia organizačnej zmeny zamestnávateľa do dňa dania výpovede\njeho zamestnancovi. Uvedený záver opieral o súdnou praxou ustálený názor, že ponuka vhodného\nzamestnania sa musí uskutočniť ešte pred tým, než zamestnávateľ dá zamestnancovi výpoveď. V tejto\nsúvislosti sa stotožnil s úvahou, že „objektívne právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje\nk cieľu sledovanému právnou normou. Ak však účastník právneho vzťahu síce formálne koná v medziach\nsvojho práva, ale prostredníctvom jeho realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka právneho\nvzťahu, ide síce o výkon práva, ale o chybný výkon práva, ktorý nepožíva ochranu. Takéto konanie sa\ntotiž realizuje nie na dosiahnutie výsledkov, ktoré má pozitívne právo v úmysle chrániť, ale len preto, aby\nsa formálne dosiahol súlad so zákonom. Preto treba takýto výkon práva považovať, aj keď je formálne\nv súlade so zákonom, za len zdanlivý výkon práva. Účelom takéhoto konania nie je totiž výkon práva,\nale snaha poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu (porovnaj napr. ZSP 5/2009).“\n38. Napokon sa žiada poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/72/2010,\npodľa ktorého je potrebné posúdiť splnenie ponukovej povinnosti aj z toho hľadiska, či zamestnávateľ\n\nnepostupoval v rozpore s ustálenými dobrými mravmi a s priamym úmyslom spôsobiť zamestnancovi\nujmu. Ak sa ukáže, že zamestnávateľ konal v rozpore s ustálenými dobrými mravmi s priamym úmyslom\nspôsobiť zamestnancovi ujmu, treba jeho konanie hodnotiť ako zneužitie výkonu práva a výpoveď z\npracovného pomeru treba považovať za neplatnú.\n39. Vo svetle vyššie uvedených právnych východísk sa odvolací súd nestotožňuje so záverom súdu\nprvej inštancie, že žalovaný v čase dania výpovede žalobkyni nedisponoval žiadnym voľným pracovným\nmiestom, ktoré by mohol žalobkyni ponúknuť, vo vzťahu k čomu sa odvolával na rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 5Cdo/72/2010 z 08.03.2011 a sp. zn. 3Cdo/168/2017 z 08.02.2018. Je nutné si\nuvedomiť, že v prípade výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce predchádza\npodaniu výpovede zamestnancovi rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách, ktorého\ndôsledkom je nadbytočnosť konkrétneho/-ych zamestnanca/-ov. Podľa odvolacieho súdu už v deň\nprijatia takéhoto rozhodnutia zamestnávateľa je zrejmé, že u zamestnávateľa zanikne pracovné miesto,\nna ktorom zamestnanec pôsobí a vznikne dôvod pre podanie výpovede. Tú však možno uplatniť až\npotom, keď u zamestnávateľa neprichádza do úvahy žiadna možnosť výkonu práce nadbytočného\nzamestnanca v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu jeho práce, teda ak zamestnávateľ\nnemá v mieste výkonu práce žiadne voľné pracovné miesto (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu SR, sp. zn. 3Cdo/361/2007). Vyhodnocovanie splnenia tejto hmotnoprávnej podmienky výpovede\nv zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce výhradne ku dňu, ku ktorému bola výpoveď žalobkyni doručená,\nako to urobil v danej veci súd prvej inštancie, je prejavom formalistického výkladu práva, ktorý\nnenapĺňa cieľ sledovaný označenou právnou normou. Tou je totiž poskytnutie príležitosti zamestnancovi\npokračovať v práci pre zamestnávateľa, aj keď na inom pracovnom mieste, než na ktorom zamestnanec\npôsobil pred prijatím rozhodnutia o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej jeho pôvodné pracovné miesto\nzaniká. Z toho vyplýva aj vo vyššie označenom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ustálený názor, že\nponuka vhodného zamestnania sa musí uskutočniť ešte pred tým, než zamestnávateľ dá zamestnancovi\nvýpoveď. Preto je pre hodnotenie splnenia ponukovej povinnosti právne významný nielen deň, kedy bola\nvýpoveď zamestnancovi doručená, ale celé obdobie od prijatia rozhodnutia o organizačnej zmene,\nv dôsledku ktorej dochádza k zániku pracovného miesta zamestnanca dotknutého takouto organizačnou\nzmenou.\n40. V tomto smere niet dôvodu spochybňovať postup súdu prvej inštancie, ktorý pri posúdení\nokolností prípadu bral zreteľ aj na zákonné podmienky ustanovené pre hromadné prepúšťanie, podľa\nodvolacieho súdu však z nich súd prvej inštancie neopodstatnene dovodzoval, že ponuková povinnosť\nzamestnávateľa sa nemôže týkať tých pracovných miest, ktoré boli obsadené skôr, než s ohľadom na\n§ 73 ods. 6 Zákonníka práce mohlo dôjsť k podaniu výpovede žalobkyni. Totiž povinnosti ustanovené\n§ 73 Zákonníka práce boli zakotvené za účelom ochrany práv zamestnancov, t. j. zmiernenia dopadov\nhromadného prepúšťania na nich, a nie preto, aby im bolo znemožnené zachovať si pracovný pomer\nso zamestnávateľom, aj keď s iným druhom práce, resp. v inej pracovnej pozícii. Odvolací súd\npoukazuje napr. na § 73 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého je zamestnávateľ povinný doručiť odpis\npísomnej informácie o prerokovaní hromadného prepúšťania so zástupcami zamestnancov, a ak u\nzamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov priamo s dotknutými zamestnancami spolu s\nmenami, priezviskami a adresami trvalého pobytu zamestnancov, s ktorými sa má rozviazať pracovný\npomer aj úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na účely hľadania riešení problémov spojených s\nhromadným prepúšťaním. To znamená, že zamestnávateľ musí mať už pri prerokovaní hromadného\nprepúšťania so zástupcami zamestnancov (teda najmenej 1 mesiac pred tým ako začne s hromadným\nprepúšťaním) vedomosť o konkrétnych zamestnancov, ktorých sa má hromadné prepúšťanie dotknúť.\nNeponúknutie iného voľného pracovného miesta u zamestnávateľa zamestnancom, o ktorých zániku\npracovného miesta už bolo rozhodnuté, iba z dôvodu, že v čase kedy bolo u zamestnávateľa iné\npracovné miesto voľné ešte neboli splnené podmienky pre začatie hromadného prepúšťania by bolo\nv rozpore s cieľom sledovaným § 63 ods. 2 Zákonníka práce.\n41. V kontexte rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/5/2010 z 13.10.2011\ncitovaného vyššie považuje odvolací súd úvahy súdu prvej inštancie týkajúce sa zmien v zložení\na počte zamestnancov na útvare K. E. E., oddelení nehnuteľností, rozvedené v bode 65. odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku ako právne irelevantné. Podstatné je totiž, že voľné pracovné miesta na oddelení\nnehnuteľností, t. j. funkcia skladníka oddelenia nehnuteľností voľna od 15.09.2021, obsadená\n01.12.2021 ako aj funkcia radcu oddelenia nehnuteľností voľná od 28.12.2021, obsadená dňa\n15.01.2022, neboli obsadené potom, ako ich žalobkyňa po predchádzajúcej ponuke žalovaného\n\nodmietla. Obsadenie týchto pracovných miest jej vôbec nebolo ponúknuté, čo jednoznačne vyplýva zo\nzáznamu z pohovoru z 26.01.2022 ako aj z obsahu v konaní oboznámenej výpovede z 26.01.2022.\nŽalovaný v konaní nepreukázal, že by uvedené pracovné pozície neboli pre žalobkyňu vhodné, resp.\naké konkrétne kvalifikačné predpoklady pre ich obsadenie nespĺňala, ani že by tieto pracovné pozície\nnezodpovedali zdravotnej spôsobilosti žalobkyne, jej schopnostiam a kvalifikácii, a v čom konkrétne.\nMožno tak súhlasiť s odvolateľkou, že v zmysle pravidiel zakotvených v § 63 ods. 2 Zákonníka\npráce malo byť uprednostnené zachovanie existujúceho pracovnoprávneho vzťahu pred vznikom\npracovnoprávneho vzťahu s inou osobou, ktorá v tom čase nebola zamestnancom žalovaného, čo však\nžalovaný svojím postupom súvislosti s napadnutou výpoveďou z pracovného pomeru žalobkyni odňal.\n42. Pokiaľ ide o otázku procesnej prípustnosti podanej žaloby o určenie neplatnosti výpovede odvolací\nsúd vzhľadom na absenciu odpovede na túto otázku v napadnutom rozsudku podotýka, že predmetná\nžaloba patrí do okruhu žalôb o určenie právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) CSP, ktorých\nprípustnosť je obmedzená len na prípady, v ktorých možnosť takéhoto určenia vyplýva z osobitného\npredpisu. Tým je v danom prípade § 77 Zákonníka práce, ktorý taxatívne vymedzuje spôsoby skončenia\npracovného pomeru (výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou),\nv prípade ktorých je možné sa domáhať určenia neplatnosti pracovného pomeru. Preto žalobkyňou\npodanú žalobu je potrebné považovať za procesne prípustnú.\n43. Z vyššie uvedených dôvodov sa súd prvej inštancie ohľadne posúdenia dôvodnosti nároku na určenie\nneplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 26.01.2022 podľa názoru odvolacieho súdu\ndopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, čím došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle\nust. § 365 ods. 1 h) CSP. Preto bolo potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa\n§ 388 CSP zmeniť a žalobnému nároku na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobkyne\nu žalovaného vyhovieť (výrok I. tohto rozsudku).\n44. Dôsledkom určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného výpoveďou\nzo strany žalovaného podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) ZP z 26.01.2022 i absencii akéhokoľvek\niného právneho úkonu medzi sporovými stranami, ktorým by došlo ku skončeniu pracovného pomeru\nmedzi žalobkyňou a žalovaným, je jeho trvanie, bez ohľadu na to, že by od uplynutia výpovednej doby\nnebola žalobkyni zo strany žalovaného prideľovaná práca, resp. umožnený jej výkon práce v súlade\ns podmienkami dohodnutými v pracovnej zmluve z 27.09.1999.\n45. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď\nna každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo\nreagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR sp.zn. II.ÚS\n251/04, II.ÚS 200/09 a pod.).\n46. Vzhľadom na vyššie uvedené závery (rozvedené hlavne v bodoch 34. až 42.) by bolo nadbytočné\nďalej sa podrobne zaoberať ďalšími odvolacími námietkami vznesenými žalobkyňou v jej odvolaní\nvoči napadnutému rozsudku (vo vzťahu k výberu žalobkyne za účelom ukončenia jej pracovného pomeru\na jeho súladu s dobrými mravmi ako aj vo vzťahu ku unesenie dôkazného bremena žalobkyňou), keď\ntieto závery by nemali žiaden dopad na právny záver odvolacieho súdu o neplatnosti výpovede doručenej\nžalobkyni dňa 26.01.2022 pre nesplnenie hmotnoprávnej podmienky tejto výpovede spočívajúcej\nv porušení ponukovej povinnosti žalovaného ako jej zamestnávateľa vyplývajúcej z § 63 ods. 2\nZákonníka práce. V tejto časti preto odvolací súd nateraz len odkazuje na body 69. až 72. odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku.\n47. S ohľadom na zmenu napadnutého rozsudku bol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP\npovinný rozhodnúť aj o náhrade trov konania na súde prvej inštancie a súčasne aj o trovách odvolacieho\nkonania. Pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania považoval odvolací súd za aplikovateľný ust.\n§ 255 ods. 1 a 2 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu\nvo veci, a ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,\nprípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Keďže žalujúca strana bola\nv súdnom konaní ako celku úspešná, odvolací súd súvisiacim výrokom II. tohto rozsudku rozhodol, že\n\nžalobkyni voči žalovanému patrí nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O jeho výške rozhodne\nsúd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí\nv lehote ustanovenej § 262 ods. 2 CSP.\n48. Toto rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.\n2 CSP).\nPodanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu\ntreba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného\npredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné\ndoručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).\nDovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "17Cpr/7/2023", "guid": "d1757b59-0958-4726-9070-275bb808d3cd:849973a2-4744-41ac-bec0-dd7d7ffe0252", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7122c832-f25a-42c1-8069-611dd7497c75", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.168.2019.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 168/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 168/2019 z 21. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-21", "citacie_n": 129, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.168.2019.2"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:1c537432-1f28-49d0-bfda-7014bd537a3b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/09 z 30. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-30", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c537432-1f28-49d0-bfda-7014bd537a3b"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "1f81b576-f269-4c19-b4d2-baec0c52e7e4:f99bae27-b48f-4f4a-a1a1-6a9bb602b76a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:3112213850.1", "spisova_znacka": "3Cdo/234/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/234/2018 z 24. 4. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-04-24", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:3112213850.1"}, {"guid": "d32e1ba1-cc69-4c15-8653-89b715a0309c:b9afc0da-46df-4abf-96a6-6c68840b8674", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2025:6123265286.1", "spisova_znacka": "12CoPr/2/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 12CoPr/2/2024 z 29. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2025-04-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2025:6123265286.1"}, {"guid": "41c3b9c7-ab66-4c00-8bed-c39aa6b2bbe0:c5594d0a-08cf-4aef-bd0b-1b61790cb41c", "ecli": null, "spisova_znacka": "10CoPr/7/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10CoPr/7/2022 z 31. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-01-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/41c3b9c7-ab66-4c00-8bed-c39aa6b2bbe0:c5594d0a-08cf-4aef-bd0b-1b61790cb41c"}, {"guid": "d1757b59-0958-4726-9070-275bb808d3cd:849973a2-4744-41ac-bec0-dd7d7ffe0252", "ecli": "ECLI:SK:OSZA:2024:6122431180.7", "spisova_znacka": "17Cpr/7/2023", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 17Cpr/7/2023 z 7. 10. 2024", "sud": "Okresný súd Žilina", "datum_vydania": "2024-10-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZA:2024:6122431180.7"}], "citovane_v": []}