{"guid": "9c453b99-efd9-48c9-85e0-f5312ee386a4:cc1987ab-578c-445a-80c9-7e22ddab6deb", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8320202723.4", "spisova_znacka": "7Co/51/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/51/2024 z 27. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 27. mája 2025, sp. zn. 7Co/51/2024, ECLI:SK:KSPO:2025:8320202723.4", "identifikacne_cislo": "8320202723", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Branislav Breza", "sudca_id": 294, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-branislav-breza-294", "datum_vydania": "2025-05-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cc1987ab-578c-445a-80c9-7e22ddab6deb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8320202723.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2025:8320202723.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2025:8320202723.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Prešov\n7Co/51/2024\n8320202723\n27. 05. 2025\nJUDr. Branislav Breza\nECLI:SK:KSPO:2025:8320202723.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.\nAnny Kovaľovej, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobcov: 1/ H. X., nar.\nXX.XX.XXXX, bývajúceho v V., na ulici V. č. X a 2/ T. X., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v V., na ulici V.\nč. X, právne zastúpených JUDr. Milošom Kaščákom, advokátom so sídlom vo Vranove nad Topľou, na\nul. Kalinčiakovej č. 10, proti žalovanému T. C., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v V., na ul. R. č. XXX/\nXXXX, právne zastúpenému JUDr. Annou Drugdovou, advokátkou so sídlom v Humennom, na Námestí\nslobody č. 2, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu\nHumenné zo dňa 30.06.2021 č.k. 10C 1/2020 - 428, takto\nrozhodol:\nMení rozsudok vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť uhradiť žalobcovi v 1. rade sumu\n6.638,78 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku tak, že v tejto časti žalobu zamieta.\nŽalovanému sa priznáva proti žalobcovi v 1. rade náhrada trov prvoinštančného, odvolacieho a\ndovolacieho konania v rozsahu 100 %.\nSlovenskej republike sa priznáva proti žalobcovi v 1. rade náhrada trov svedočného v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a 2.\nrade sumu vo výške 6.638,78 eur v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti a v\nčasti úroku z omeškania žalobu zamietol. Žalobcom v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania\nproti žalovanému v rozsahu 33,32 %. Slovenskej republike priznal nárok na náhradu svedočného proti\nžalobcom v 1. a 2. rade v rozsahu 33,54 % a proti žalovanému v rozsahu 66,66 %.\n2. Vec bola právne posúdená v súlade s ust. § 11, § 13 odstavec 2 a 3 Občianskeho zákonníka, článkom\n19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 21 ods. 1 Ústavy. Podľa odôvodnenia žalobcovia sa v spore\ndomáhali náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 9.958,18 eur s príslušenstvom. Na základe výsledkov\nvykonaného dokazovania prvoinštančný súd považoval za preukázané, že žalobca v 1. rade kúpnopredajnou zmluvou z 30.01.2007 odpredal kupujúcim Ing. Y. L., H. L., rod. W., Mgr. H. P., Mgr. I. P., rod.\nS., nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, kat. úz. V., a to pozemok s parc. č. XXXX - zastavaná plocha\no výmere 552 m2 a rodinný dom súpisného č. XXXX, postavený na tomto pozemku. Dohodnutá kúpna\ncena bola určená vo výške 3 milióny Sk. Zo žaloby, ako aj z predloženého čestného prehlásenia vyplýva,\nže dňa 30.08.2007 Ing. Y. L., ktorý jednal aj za ostatných kupujúcich, uhradil žalobcovi zvyšok kúpnej\nceny vo výške 1.979.829,- Sk, čo žalobca potvrdil čestným prehlásením a zároveň v uvedenom čestnom\nprehlásení požiadal Ing. L. o poskytnutie lehoty dvoch mesiacov na vysťahovanie sa. Následne malo\ndôjsť k ďalšej dohode ohľadom odpredaja prístavby a garáže v hodnote 300.000,- Sk. Dňa 24.09.2007\nbola doručená žalobcovi v 1. rade výzva na vypratanie priestorov z 21.09.2007 od žalovaného v lehote\n\n7 dní od doručenia výzvy. Uvedené skutkové okolnosti boli v spore preukázané listinnými dôkazmi. V\nkonaní sa žalobcovia bránili tým, že so žalovaným viedli rokovania o spätnom odpredaji nehnuteľností,\navšak žalovaný od nich požadoval sumu 3.428.800,- Sk. Keďže medzi nimi prebiehali ešte rokovania\nohľadom spätnej kúpy nehnuteľností, žalobca v 1. rade bol toho názoru, že v rodinnom dome naďalej\nbýval so súhlasom žalovaného až do doby, kým nedôjde k dohode, preto sa z uvedeného dôvodu\nz rodinného domu nevysťahoval. Reálne k vysťahovaniu došlo až dňa 03.11.2007 prostredníctvom\npracovníkov SBS. Podľa skutkových tvrdení žalobcov malo vysťahovanie im a ich deťom spôsobiť ťažký\npsychický šok, z ktorého sa dosiaľ nemôžu spamätať. Došlo v značnej miere k zníženiu ich dôstojnosti\na občianskej cti a k zásahu do ich súkromia. Od tej doby vlastne žijú pod neustálym stresom, žijú u\nbrata žalobkyne v 2. rade, čo negatívne vplýva na psychiku ich rodiny. Takéto vysťahovanie negatívnym\nspôsobom zasiahlo do osobnosti žalobcov a ich rodiny a poškodilo ich občiansku česť, ľudskú dôstojnosť\na súkromie a z týchto dôvodov si uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.\n3. Súd prvej inštancie posudzujúc namietaný spôsob vysťahovania považoval za spôsob, ktorý bol\nspôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcov, čo potvrdili aj časti videa v rozsahu 20 minút, kedy\nsa žalovaný dostal do rodinného domu žalobcov tým, že vyvŕtal zámok na vchodových dverách a vnikol\ndo domu násilne. V tom čase bola doma dcéra žalobcov Z. X., ktorej spôsob vniknutia do rodinného\ndomu spôsobil šok. Rovnako sa stotožnil s názorom právneho zástupcu žalobcov, že v danom prípade\ndošlo k stretu dvoch základných práv, a to vlastníckeho práva žalovaného a práva na obydlie žalobcov,\nako aj ich práva na súkromný a rodinný život, pričom podľa článku 21 Ústavy je obydlie nedotknuteľné.\nV tejto súvislosti skonštatoval, že spôsob vysťahovania, ktorý zvolil žalovaný, bol spôsobilý privodiť\npsychickú a morálnu ujmu, bol v rozpore s dobrými mravmi, a preto išlo o zásah neoprávnený. Zároveň\ndôvodil, že žalovaný sa stal vlastníkom nehnuteľnosti cca 2 mesiace pred ich vysťahovaním, preto\npodľa názoru súdu prvej inštancie žalovanému nehrozila na jeho majetku žiadna škoda. Žalobcovia\nužívali nehnuteľnosť ako vlastnú a riadne sa o ňu starali. Žalovaný nevyužil zákonom dané právo\ndomáhať sa vypratania nehnuteľnosti podaním žaloby na súd. Podľa názoru súdu prvej inštancie\nnedošlo k neodôvodnenému uprednostneniu práva na ochranu súkromia u žalobcov pred právom\nžalovaného na ochranu vlastníckeho práva jeho majetku. V tom prípade súd prvej inštancie poznamenal,\nže do úvahy prichádzajúce priznanie len morálneho zadosťučinenia nepovažoval za postačujúce a\nto s prihliadnutím na okolnosti a spôsob realizácie vysťahovania. K vyprataniu nehnuteľnosti došlo\nbez prítomnosti exekútora, bez náležitého rozhodnutia súdu a k vniknutiu do rodinného domu došlo\nnásilným spôsobom. Na základe uvedeného súd prvej inštancie priznal žalobcom v 1. a 2. rade finančné\nzadosťučinenie vo výške, ktorú pôvodne požadovali, teda vo výške 200.000,- Sk, čo predstavuje sumu\n6.637,78 eur, ktorú výšku považoval za primeranú s prihliadnutím aj na okolnosti za akých došlo k zásahu\ndo osobnostných práv žalobcov. V prevyšujúcej časti uplatneného nároku náhrady nemajetkovej ujmy\nsúd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. Zároveň zamietol žalobu aj vo vzťahu k uplatnenému\núroku z omeškania s odôvodnením, že dlžník sa s plnením do omeškania priznaného rozhodnutia súdom\nnedostal. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ust. § 262 v spojení s ust. § 255 C.s.p.\ns vymedzením rozsahu priznaného nároku na náhradu trov konania žalobcov. O trovách konania štátu\nrozhodol v súlade s ust. § 259 C.s.p.\n4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok\nzmeniť tak, aby žaloba žalobcov bola zamietnutá. Alternatívne požadoval rozsudok zrušiť a vec vrátiť\nna nové konanie a rozhodnutie. Napadnutému rozsudku predchádzalo uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 24.06.2020 sp. zn. 4Cdo 8/2020, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky\nzrušil rozsudok Krajského súdu Prešove zo dňa 30.03.2015 č. k. 8Co 187/2014 - 294 v spojení s\ndopĺňacím rozsudkom a rozsudkom Okresného súdu V. z 28.05.2014 č. k. 10C 20/2007 - 259 a vec\nvrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva,\nže predchádzajúce rozhodnutia súdov nižšej inštancie sa nedostatočným spôsobom zaoberali kolíziou\nzákladných práv a slobôd strán sporu, ktorý mal byť riešený a podrobený testu proporcionality, pričom\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazoval aj na niektoré skutkové\nokolnosti významné v danej veci v súvislosti s kolíziou týchto základných práv a slobôd. Nakoľko súd\nprvej inštancie nepostupoval v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nevykonal\ntest proporcionality vyžadovaným spôsobom, náležite nevysvetlil, porušením ktorého práva malo dôjsť\nk odvodeniu nároku žalobcov na priznanie nemajetkovej ujmy a vôbec neodôvodnil priznanú výšku\nnemajetkovej ujmy tak, ako to bolo uložené Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ktorý zdôraznil\nnevyhnutnosť preukázania závažnosti poškodenia osobnostných práv, žalovaný mal za to, že došlo k\nporušeniu ust. § 455 C.s.p.\n\n5. V priebehu dlhého súdneho konania bolo jednoznačne preukázané, že žalobcovia v deň 03.11.2007,\nkedy došlo k namietanému údajnému zásahu do ich práv, užívali nehnuteľnosti bez právneho dôvodu,\npretože vlastníkom týchto nehnuteľností bol žalovaný. Samotný žalobca v 1. rade si sám určil ešte\nv mesiaci august 2007 v čestnom prehlásení, že sa dobrovoľne vysťahuje do 2 mesiacov. Teda\nžalobcovia vedeli, že užívajú cudziu nehnuteľnosť a vedeli, že sa majú vysťahovať do konca októbra\n2007. V priebehu konania bolo tiež preukázané, že dňa 03.11.2007 sa uskutočnilo vysťahovanie,\npričom ani polícia, ktorá bola privolaná na miesto, nenamietala takémuto postupu. Celý priebeh bol\nriadne zdokumentovaný, ku škodám na majetku žalobcov nedošlo. Zároveň však nebolo ani výsluchom\nsvedkov navrhovaných zo strany žalobcov preukázané, že by týmto postupom utrpelo dobré meno\nžalobcov alebo došlo k závažnému zníženiu ich dôstojnosti v očiach spoluobčanov, čo by mohlo založiť\nnárok na priznanie aj finančného zadosťučinenia.\n6. Okrem toho, pri začatí vysťahovania sa ani žalobcovia nenachádzali v rodinnom dome, a preto jedinou\nosobou, ktorá mohla byť skutočne zaskočenou z tohto vysťahovania, bola ich dcéra Z., ktorá sa v\ntom čase v rodinnom dome nachádzala, ktorá ale nie je žalobcom v tomto konaní. Zároveň je veľmi\nzarážajúce, ak žalobca v 1. rade sám priznáva, že o predaji domu nepovedal ani svojej blízkej rodine,\nteda aj toto jeho konanie svedčí o tom, že nemal úmysel opustiť nehnuteľnosti, ktoré predal a ktoré\nužíva neoprávnene. Na tieto okolnosti súd prvej inštancie neprihliadal, resp. ich nevyhodnotil správne\na zľahčoval ich, pričom žalovaný má za to, že práve tieto okolnosti by mali byť zohľadňované pri teste\nproporcionality.\n7. Tým, že súd prvej inštancie neposúdil konflikt medzi základnými právami strán sporu tak ako to\nuložil Najvyšší súd Slovenskej republiky a nepodrobil ho testu proporcionality a v rozhodnutí absentuje\nvýsledok tohto vykonaného testu, žalovaný má za to, že nie je možné konštatovať, že z jeho strany\ndošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov. Súd prvej inštancie nedostatočne určil, resp. ani presne\nneurčil, do zásahu ktorých konkrétnych osobnostných práv žalobcov malo byť zasiahnuté.\n8. Pretože priznanie finančného odškodnenia má byť len v prípade, ak sa preukáže, že došlo k\nzávažnému poškodeniu osobnostných práv, žalovaný má za to, že v tom prípade sa súd prvej\ninštancie nedostatočne vysporiadal aj s otázkou, či bolo v konaní preukázané tak závažné poškodenie\nosobnostných práv žalobcov, ktoré by skutočne zakladalo právo na priznanie finančného odškodnenia.\nTakéto závažné poškodenie nebolo preukázané a nemá oporu v žiadnom vykonanom dôkaze. Ak súd\ndospel k inému záveru, tento jeho záver sa však v odôvodnení rozsudku nenachádza a z odôvodnenia\nrozsudku nie je možné zistiť, v čom videl súd prvej inštancie preukázanie tak závažného poškodenia\nosobnostných práv žalobcov a ktoré dôkazy o tomto závažnom porušení svedčia.\n9. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom z 30. júna 2022 sp. zn. 8Co/39/2021\nzmenil rozsudok vo vyhovujúcom výroku tak, že žalobu zamietol; žalovanému priznal nárok na náhradu\ntrov celého konania proti žalobcom v plnom rozsahu; Slovenskej republike priznal nárok na náhradu trov\nsvedočného proti žalobcom v plnom rozsahu.\n10. Odvolací súd s poukazom na právny záver vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 24. júna 2020 sp. zn. 4Cdo/8/2020 vydaného v danej veci skonštatoval, že základ\nuplatneného nároku nemožno považovať za dôvodný. Z jeho obsahu citoval, že ,,nárok žalobcov vznikol\nv súvislosti s procesom núteného vypratania pre nich už cudzej nehnuteľnosti, po tom, čo nedodržali\nsvoj prísľub do konca októbra 2007 o dobrovoľnom odovzdaní predmetných nehnuteľností a obrana\nžalovaného je zase krytá ústavou zaručeným právom legitímneho očakávania uspokojenia jeho práva\nna užívanie týchto nehnuteľností. Ide o typickú kolíziu základných práv a slobôd strán sporu, ktorá sa\nrieši testom proporcionality tak, aby sa neodôvodnene neuprednostnilo právo na ochranu súkromia u\nžalobcov, pred právom na ochranu vlastníckeho práva a právom na spravodlivý proces u žalovaného\ntak, ako sa to stalo aj v tomto prípade. Uložil súdom nižších inštancií vyhodnotiť kolíziu medzi základnými\nprávami sporových strán testom proporcionality a to zodpovedaním na otázky, či návrh žalobcov bol\nodôvodnený, či sledoval legitímny cieľ a či bol nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa, založený na\nnaliehavej osobnej potrebe. Odvolací súd preto viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zmenil rozsudok, s výnimkou výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti a v časti úroku z\nomeškania zamietol tak, že v jeho vyhovujúcom výroku žalobu zamietol. Dôvodom takéhoto rozhodnutia\nbola skutočnosť, že závery súdu prvej inštancie uvedené v bode 37. a 39. napadnutého rozsudku\n\nneprešli testom proporcionality uloženým Najvyšším súdom Slovenskej republiky a tak nárok žalobcov\nvyznieva nedôvodne. Neboli tak splnené podmienky pre aplikáciu § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho\nzákonníka. O nároku na náhradu trov celého konania rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v spojení s §\n396 ods. 1 C.s.p. a § 262 C.s.p. a zásadou úspechu žalovaného v spore, ktorému priznal nárok na ich\nnáhradu proti žalobcom v plnom rozsahu (§ 255 C.s.p.).\n11. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia (ďalej len dovolatelia“),\nktorého prípustnosť vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f) C.s.p. Namietali porušenie ich procesných\npráv z dôvodu porušenia princípu rovnosti zbraní, extrémneho rozporu skutkových zistení súdom s\nvykonávanými dôkazmi, arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutie\nodvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania a vykonania akéhokoľvek dokazovania. Argumentovali\ntým, že odvolací súd napriek tomu, že na viac ako dvadsiatich stranách otrocky opísal priebeh takmer\npäťnásťročného súdneho konania, zmenu rozsudku a zamietnutie žaloby odôvodnil na str. 23 v bodoch\n75 až 77., ktorých obsah citovali. Podľa ich názoru je dôvodné položiť si otázku, čo bránilo odvolaciemu\nsúdu nariadiť pojednávanie a odpovedať na otázky testu proporcionality. V tejto súvislosti namietali\nsvojvôľu odvolacieho súdu v procese hodnotenia dôkazov a nevykonanie dôkazov, čoho následkom\nje jednostranný záver odvolacieho súdu, ktorý je hrubým narušením spravodlivej objektivity a kvality\nsúdneho rozhodnutia a tým znemožnenie procesných práv žalobcov v takej miere, že došlo k porušeniu\nich práva na spravodlivý proces. Napadnutý rozsudok považovali za nepreskúmateľný v plnom rozsahu,\nlebo neobsahuje postačujúce vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odvolací súd dospel v porovnaní so súdom\nprvej inštancie k odlišným záverom. Poukázali na náležitosti odôvodnenia odvolacieho súdu v prípade\nzmeny rozsudku súdu prvej inštancie, citujúc právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/72/2010. Navrhli zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť odvolaciemu\nsúdu na ďalšie konanie. Zároveň predložili návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia\nv zmysle § 444 ods. 1 C.s.p. Poukázali na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, za ktoré\npovažovali samotné dovolanie a existenciu vady zmätočnosti, hrozbu vzniku nenapraviteľnej alebo ťažko\nnapraviteľnej ujmy, ako aj, že by výkonom rozhodnutia mohol byť zmarený význam a účinok preskúmania\na rozhodnutia o dovolaní.\n12. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že nie sú naplnené zákonné predpoklady dovolacích\ndôvodov. Postup odvolacieho súdu považoval za správny. Podľa jeho názoru otázka testu proporcionality\nmala byť vykonaná po doplnení dokazovania súdom prvej inštancie , ktorý sa aj pokúsil podrobiť\nskúmaniu stretu dotknutých práv, čo sa mu však nepodarilo správne preniesť do výsledného procesu\nrozhodnutia, pretože jeho záver v prospech žalobcov z vykonaného testu nevyplynul. Nesúhlasil\ns námietkou týkajúcou porušenia povinnosti odvolacieho súdu nariadiť pojednávanie. Odvolací súd\npostupoval správne, ak vyhodnotil, že záver testu proporcionality nevyznieva v prospech žalobcov,\nrešpektujúc vyjadrený názor súdu vyššej inštancie. Podľa názoru žalovaného ani doplnenie dokazovania\ns nariadením pojednávania pred odvolacím súdom a zodpovedanie na otázky testu proporcionality\nby nepriniesli zmenu právneho názoru odvolacieho súdu. Na základe uvedených dôvodov navrhol\ndovolanie zamietnuť. Zároveň nesúhlasil ani s návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého\nrozhodnutia, ktorý navrhol zamietnuť, pre neuvedenie konkrétnych dôvodov hodných osobitného zreteľa.\n13. Právny zástupca žalobcov repliku k vyjadreniu žalovaného k dovolaniu nepredložil.\n14. Uznesením súdu prvej inštancie č. k. 10C/1/2020-525 z 2. januára 2023 v spojení s uznesením\nodvolacieho súdu z 18. mája 2023 s právoplatnosťou od 2. júna 2023 bolo dovolacie konanie\nžalobkyne 2/ proti žalovanému zastavené, z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za podané\ndovolanie. Žalobcovi 1/ bolo uznesením súdu prvej inštancie č. k. 10C/1/2020-508 zo 6.októbra 2022 s\nprávoplatnosťou od 13. októbra 2022 priznané oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku za podané\ndovolanie.\n15. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní\n(§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana sporu, v\nneprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§\n443 C.s.p.) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 C.s.p.) a či sú\nsplnené podmienky podľa § 429 C.s.p., v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie\nje nielen prípustné, ale aj dôvodné.\n\n16. Podľa § 419 C.s.p. proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\n17. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421\nC.s.p. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie\nje proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne\nnapadnúť dovolaním.\n18. Podľa § 420 C.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n19. Podľa § 431 C.s.p. dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k\nvade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva\ntáto vada.\n20. Podľa § 440 C.s.p. dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.\n21. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) C.s.p. sú zásah súdu\ndo práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci\nprocesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v\ndôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).\n22. Ustanovenie § 420 písm. f) C.s.p. zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na\nspravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať\npostup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré\nsa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie\nústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo\nna zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán\nv konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n23. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,\nktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava\npriznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom\n- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý\nproces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).\n24. Podľa § 384 ods. 1 C.s.p. ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje\nsám.\n25. Podľa § 385 ods. 1 a 2 C.s.p. na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy,\nak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Ak\nodvolací súd nariadi pojednávanie, na jeho začiatku podá predseda alebo poverený člen senátu správu o\ndoterajšom priebehu konania. Potom sa vyjadria strany a iné subjekty konania a prednesú svoje návrhy.\n\n26. V zmysle citovaného ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. na prejednanie odvolania nariadi odvolací\nsúd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý\nverejný záujem. Podstata princípu ústnosti a priamosti vychádza z požiadavky, aby súd rozhodoval o\nveci samej na základe bezprostredne získaných poznatkov a vychádzal len z dôkazov, vykonaných\nním. Povinnosť nariadiť odvolacie pojednávanie z dôvodu verejného záujmu spĺňa požiadavky ustálené\njudikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) napr. vo veci Hakansson a Sturesson\nproti Švédsku z 2. februára 1990, Schuler-Zgraggen proti Švajčiarsku z 24. júna 1994, Zumtobel proti\nRakúsku z 21. septembra 1993. Pri určovaní kritérií na definovanie obsahových náležitostí pojmu\n„verejný záujem“ ESĽP konštatoval, že verejný záujem je nevyhnutne rozsiahly, a preto je prirodzené,\nže štát má pomerne široký priestor na voľnú úvahu. Obdobný prístup možno vysledovať aj v judikatúre\nÚstavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“), ktorý všeobecne akceptoval, že\nkonkrétny obsah verejného záujmu môže byť vymedzený v konkrétnom zákone na okruh spoločenských\nvzťahov, ktoré sú v zákone upravované. V náleze PL. ÚS 33/95 ústavný súd uviedol, že pojem verejného\nzáujmu je právne vymedziteľný len vo vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode. Dôležitý\nverejný záujem zákon používa ako pojem bez bližšieho naplnenia jeho obsahu. Posúdenie toho, či sú\nsplnené zákonné podmienky na postup podľa § 385 C.s.p., t. j. či existuje dôležitý verejný záujem na\nnariadení verejného pojednávania na prejednanie odvolania, na ktorom by strana mala právo vznášať\nsvoje námietky a mala by právo byť na ňom prítomná, je výsostnou úlohou konajúceho odvolacieho\nsúdu po zohľadnení skutkového a právneho stavu a ďalších konkrétnych okolností prejednávanej veci\n(sp. zn. II. ÚS 285/2017).\n27. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že odvolací súd o podanom odvolaní žalovaného rozhodol\nbez nariadenia a zopakovania dokazovania v potrebnom rozsahu tak, že napadnutý rozsudok súdu\nprvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku zmenil a žalobu zamietol. Z obsahu jeho odôvodnenia\nnevyplýva, ako sa vysporiadal s vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu v uznesení z 24.\njúna 2020 sp. zn. 4Cdo/8/2020 i napriek tomu, že bol ním v súlade s § 455 C.s.p. viazaný. Z\njeho odôvodnenia len vyplýva, že ,,bolo povinnosťou súdov nižších inštancií posúdiť konflikt medzi\nzákladnými právami strán sporu pri kolízii práva na ochranu súkromia u žalobcov, pred právom na\nochranu vlastníckeho práva a právom na spravodlivý proces u žalovaného testom proporcionality v\njeho troch krokoch, t. j. posúdením či návrh žalobcov bol odôvodnený, či sledoval legitímny cieľ a či\nbol nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa, založený na naliehavej osobnej potrebe. I napriek kasačnej\nzáväznosti súdu nižšej inštancie vysloveným právnym názorom súdu vyššej inštancie, odvolací súd\nnepovažoval základ nároku za dôvodný s uvedením, že závery súdu prvej inštancie uvedené v bodoch\n37. a 39. rozsudku súdu prvej inštancie neprešli testom proporcionality a tak nárok uplatnený žalobcov\nvyznieva nedôvodne. Z dôvodu nesplnenia podmienok pre aplikáciu § 13 Občianskeho zákonníka,\npreto napadnutý vyhovujúci výrok zmenil a žalobu zamietol“ (bod 76. a 79. odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia). Jeho strohé odôvodnenie nespĺňa náležitosti vyplývajúce z § 393 ods. 2 C.s.p., ani splnenie\npovinnosti odvolacieho súdu vysporiadať sa s uplatnenými podstatnými námietkami stranami v spore,\npokiaľ sa s nimi dostatočne alebo vôbec nevysporiadal súd prvej inštancie.\n28. Z uznesenia najvyššieho súdu zo 7. septembra 2010 sp. zn. 5Cdo/131/2009 vyplýva, že\npredpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má\nza to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\nje opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v\ntakomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na\nzáklade ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým\nsúdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci. Z nálezu ústavného súdu z 9. septembra 2014,\nsp. zn. II. ÚS 506/2013, vyplýva, že „odvolací súd musí zopakovať dôkazy vykonané súdom prvého\nstupňa, ak vykonané dôkazy mali byť podľa názoru druhostupňového súdu hodnotené odlišne, ako sa\nstalo v konaní pred prvostupňovým súdom.“\n29. Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie\nvyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvej inštancie bez toho, aby\nvo veci vykonal akékoľvek dokazovanie, jeho zopakovanie alebo doplnenie v potrebnom rozsahu. Pri\nzmene rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd nahrádza toto rozhodnutie svojím rozhodnutím;\nrozhodnutie odvolacieho súdu musí preto obsahovať nielen úplné a výstižné zdôvodnenie, ale aj všetko\nto, čo je potrebné z hľadiska určitosti a vykonateľnosti o otázkach predstavujúcich predmet odvolacieho\nkonania vrátane súvisiacich otázok (m. m. Z IV., s. 44).\n\n30. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ dôvodne namieta porušenie\njeho procesných práv z dôvodu porušenia povinnosti odvolacieho súdu vyplývajúcej mu z § 385 C.s.p.,\nako aj z § 393 ods. 2 C.s.p. jeho nedostatočným, nepresvedčivým odôvodnením, z ktorého vôbec\nnevyplýva, ako vykonal test proporcionality pri kolízii základných práv strán sporu. Jeho odôvodnenie je\nnepreskúmateľné, lebo z jeho obsahu nevyplývajú žiadne relevantné dôvody na základe ktorých založil\nzmenené rozhodnutie vo vyhovujúcom výroku. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah\nmedzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na\nstrane druhej. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí\nvyplývajúce z § 393 ods. 2 C.s.p., preto ho možno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený,\nči zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku nezodpovedá základnej (formálnej) štruktúre\nodôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne)\nnáplne nezakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť.\n31. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej\nv odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy\nzvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú\n(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.\nVšeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená\nspravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS\n117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).\n32. Nadväzujúc na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že dovolateľ dôvodne namietal existenciu\nvady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) C.s.p., preto zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu\nv súlade s § 449 ods. 1 C.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 C.s.p.).\n33. Zároveň odvolaciemu súdu uložil povinnosť rozhodnúť o trovách pôvodného konania, ako aj o\ntrovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 1 a 3 C.s.p.).\n34. Po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a §\n381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade spolu s konaním, ktoré mu\nprechádzalo, na prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 27.05.2025, na ktorom v súlade s ust.\n§ 384 ods. 1 C.s.p. zopakoval dokazovanie oboznámením sa s obsahom kúpno-predajnej zmluvy o\nprevode nehnuteľnosti zo dňa 30.01.2007 (č. l. 3 a 4 spisu), čestným prehlásením žalobcu v 1. rade\nzo dňa 30.08.2007 (č. l. 6 spisu), výzvou na vypratanie priestorov zo dňa 21.09.2007 (č. l. 8 spisu),\nvýpoveďami svedkov K. X., J. W. a Ing. L. V. na pojednávaní konanom dňa 02.12.2008 (č. l. 56 až 60\nspisu), výpoveďou svedkyne H. J. na pojednávaní dňa 07.09.2011 (č. l. 131 a 132 spisu), výpoveďami\nsvedkov T. P., L. P., Y. R. a H. X. na pojednávaní konanom dňa 15.05.2013 (č. l. 192 až 198 spisu) a\nvýpoveďou svedkyne Z. X. na pojednávaní dňa 04.02.2014 (č. l. 225 a 226 spisu) a zistil, že odvolanie\nžalovaného je opodstatnené.\n35. V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, žalobca v 1. rade ako výlučný vlastník nehnuteľností\nzapísaných na LV č. XXXX,. kat. úz. V., kúpno-predajnou zmluvou o prevode nehnuteľností zo dňa\n30.01.2007, tieto nehnuteľnosti odpredal kupujúcim Ing. Y. L., H. L., Mgr. H. P. a Mgr. I. P. do podielového\nspoluvlastníctva. Kúpna cena medzi účastníkmi zmluvy bola dojednaná na sumu 3 milióny Sk. Túto\nčiastku sa kupujúci zaviazali zaplatiť v dvoch splátkach a to tak, že suma 1.020.171,30 Sk mala byť\nzaplatená po uzavretí zmluvy a zvyšok kúpnej ceny vo výške 1.979.828,70 Sk mal byť uhradený do\n10 dní odo dňa poskytnutia a vyplatenia úveru pre kupujúcich zo strany P. pobočka V. a po zriadení\nzáložného práva v prospech VÚB, a.s., pobočka V. na prevádzané nehnuteľnosti. Zmluvné strany sa\ndohodli, že kupujúci vstúpia do užívacích práv k nehnuteľnostiam dňom podpísania kúpnej zmluvy.\nV tento deň sa žalobca v 1. rade ako predávajúci zaviazal povinnosťou umožniť kupujúcim užívanie\nnehnuteľností.\n36. Kúpna zmluva ako právny inštitút je upravená v ust. § 588 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc\nz tohto ustanovenia, z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu\nodovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú\ncenu.\n\n37. Kúpna zmluva je najbežnejším odvodený spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o\ndvojstranný právny úkon pozostávajúci z návrhu (oferty) a prijatia návrhu (akceptácie), spočívajúci vo\nvzájomných a obsahovo zhodných prejavoch vôle dvoch strán, na základe ktorých predávajúcemu\nvznikne povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať\na zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu.\n38. Pokiaľ ide o povinnosť kupujúcich zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu, táto bola bez akýchkoľvek\npochybností splnená. Samotný žalobca v 1. rade v čestnom prehlásení zo dňa 30.08.2007 (č. l. 6\nspisu) potvrdil skutočnosť, podľa ktorej dňa 30.08.2007 osobne prevzal od Ing. Y. L. zvyšok kúpnej ceny\nvo výške 1.979.829 eur. Ďalej v tomto čestnom prehlásení žalobca v 1. rade požiadal o poskytnutie\nčasového priestoru na vysťahovanie sa z nehnuteľnosti z dôvodu zabezpečenia náhradného ubytovania\nv trvaní približne 2 mesiacov. Tento záväzok, ku ktorému sa zaviazal samotný žalobca v 1. rade splnený\nnebol a teda nebola splnená základná povinnosť žalobcu v 1. rade ako predávajúceho predmet kúpy\nkupujúcim odovzdať. Žalobca v 1. rade pritom v dôsledku uzatvorenia kúpnej zmluvy nemohol ani pri\nnajlepšej vôli očakávať, že v dôsledku tohto právneho úkonu mu zostane zachované i právo sporné\nnehnuteľnosti naďalej užívať spôsobom ako to bolo pred uzatvorením kúpnej zmluvy.\n39. Uzatvorením kúpnej zmluvy a následným vkladom do katastra nehnuteľností (§ 133 ods. 2\nObčianskeho zákonníka) žalobca v 1. rade prestal byť vlastníkom prevádzaných nehnuteľností a tieto\nnadobudli do vlastníctva kupujúci.\n40. Vlastnícke právo je najvýznamnejším vecným právom, definíciu ktorého obsahuje priamo zákon. V\nsúlade s ust. § 123 Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho\nvlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Definovanie práv vlastníka platí\npre každého vlastníka, pretože ústavné právo, ani zákon nerozlišuje medzi druhmi a formami vlastníctva.\nVlastnícke právo má u každého vlastníka rovnaký zákonný obsah a požíva rovnakú ochranu.\n41. Nesplnením zákonnej povinnosti vyplývajúcej z ust. § 588 Občianskeho zákonníka, a to povinnosti\nodovzdať kupujúcemu predmet kúpy, žalobca v 1. rade znemožnil kupujúcim realizáciu ich vlastníckeho\npráva, a to najmä vo forme oprávnenia nehnuteľnosti držať a užívať. Za účelom realizácie vlastníckych\noprávnení nadobudnutých kúpnou zmluvou vzniklo kupujúcim oprávnenie domáhať sa vypratania\nnehnuteľnosti pôvodne vlastníckym právom patriacim žalobcovi v 1. rade. Toto oprávnenie bolo\nzachované i žalovanému, ktorý od pôvodných kupujúcich nehnuteľnosti nadobudol do výlučného\nvlastníctva.\n42. Žalovaný výzvou zo dňa 21.09.2007 (č. l. 8 spisu) upozornil žalobcu v 1. rade na skutočnosť, podľa\nktorej nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, kat. úz. V., užíva bez právneho dôvodu a preto ho vyzval,\naby sa v lehote 7 dní odo dňa doručenia výzvy z nehnuteľnosti vypratal a odovzdal ich žalovanému\nako terajšiemu vlastníkovi. Žalobca v 1. rade na túto výzvu žalovaného nereagoval a nehnuteľnosti\nnevypratal.\n43. Po uplynutí lehoty stanovenej žalovaným na vypratanie nehnuteľností, žalovaný dňa 03.11.2007\nvypratal rodinný dom, pričom do tejto nehnuteľnosti sa dostal vyvŕtaním zámku na vchodových dverách.\nStalo sa tak napriek tomu, že v tom čase bola v rodinnom dome prítomná dcéra žalobcu v 1. rade Z..\nŽalovaný teda k tomuto kroku pristúpil bez toho aby využil zákonom mu danú možnosť podať žalobu\nna vypratanie nehnuteľnosti. Hoci takýto krok nemožno považovať za správny, v prejednávanej veci\nvzhľadom na okolnosti prípadu, nebolo možné uprednostniť právo žalobcu v 1. rade na ochranu obydlia\npred právom žalovaného na ochranu vlastníctva.\n44. V zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z\nobčianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov\niných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené zákonné ustanovenie má len aplikačný a\ninterpretačný význam pre výkon subjektívnych občianskych práv a nemá vlastnú normotvornú platnosť.\nVýkon práv a povinností podľa tohto ustanovenia predpokladá existenciu práva alebo povinnosti a\nak takéto právo alebo povinnosť neexistuje, nemôže ho súd založiť svojím rozhodnutím. Súd môže\nrozhodnutím výkon práva alebo povinnosti odoprieť. Citované ust. musí byť vykladané a uplatňované\nv súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4 Ústavy). Prostredníctvom tohto zákonného\nustanovenia a pri prerokovaní a rozhodovaní občianskoprávnej veci, ktorá sa dotýka základných práv a\n\nslobôd, sa umožňuje dosiahnuť vzhľadom na jej konkrétne okolnosti rovnaký cieľ a účel, ktorý sleduje\nÚstava Slovenskej republiky, t.j. spravodlivá rovnováha medzi ochranou legitímneho cieľa vo verejnom\nzáujme a zaručenými základnými právami a slobodami jednotlivca.\n45. Otázkami ochrany súkromia a obydlia, ochrany vlastníctva a výkonu tohto práva v súlade s dobrými\nmravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v\nNáleze z 10.07.2001 sp. zn. I. ÚS 13/00, v ktorom uvádza, že Ústavou Slovenskej republiky vytvorená\nochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana\nsúkromia v rôznych životných situáciách. Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do\nobydlia znemožňujúci ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života\njednotlivca. Podľa okolností konkrétnej veci sa ten istý zásah teda môže dotknúť tak práva na ochranu\nsúkromia, ako aj práva na ochranu obydlia.\n46. Aj podľa článku 19 ods. 2 Ústavy, ktorý zaručuje právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním\ndo súkromia a rodinného života v spojení s článkom 1 a článkom 3 ods. 4 Ústavy sa musia uplatniť\nobdobné zásady ako v prípade čl. 21 ods. 3 Ústavy, pretože pod neoprávneným zasahovaním treba\nrozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ, nedbá na\npodstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným\nopatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa. V prípade oboch článkov výsledok posúdenia vzťahu\nprimeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia,\nči zásah spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch.\n47. Právo vlastniť majetok, ktorý zaručuje aj právo ho užívať, je zakotvené v článku 20 Ústavy. Žalovaný\nako vlastník nehnuteľností sa výzvou na ich vypratanie domáhal vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade ochrany\nsvojho vlastníckeho práva. V prípade vypratania nehnuteľnosti slúžiacej ako obydlie, pre posúdenie, či\nvýkon určitého práva alebo povinnosti je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi, je nevyhnutné posúdiť\nzáujem vlastníka uplatňujúceho ochranu svojho vlastníckeho práva vo vzťahu k vypratávanej veci a\nna strane druhej záujem vypratávaného subjektu, u ktorého sa môže za určitých okolností javiť jeho\nvypratanie za neprimerane tvrdé. Aj keď v kontexte s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky,\nči Európskeho súdu pre ľudské práva, právo na obydlie je právom základným, jeho súdnu ochranu\nnemožno považovať za bezhraničnú, keď povinnosťou súdu je vychádzať z preukázaných skutočností\nrozhodných pre posúdenie veci.\n48. V danom prípade predmetom konania je nárok žalobcu v 1. rade na náhradu nemajetkovej ujmy\nspôsobenej neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv, ku ktorému došlo v súvislosti s\nrealizáciou jeho vysťahovania žalovaným z rodinného domu, ktorý na základe kúpnej zmluvy zo dňa\n30.01.2007 nadobudli právni predchodcovia žalovaného Ing. Y. L., H. L., Mgr. H. P. a Mgr. I. P.. Bol\nto žalobca v 1. rade, ktorý sa slobodne rozhodol predať svoje nehnuteľnosti, vrátane rodinného domu\nslúžiacemu mu ako obydlie, iným osobám. Na tomto rozhodnutí žalobcu v 1. rade sa žiadnym spôsobom\nnepodieľal žalovaný, ktorý účastníkom kúpnej zmluvy zo dňa 30.01.2007 ani nebol. V tejto súvislosti\nje potrebné len opätovne zvýrazniť, že žalobca v 1. rade nedodržal svoj záväzok dojednaný v kúpnej\nzmluve vo forme umožnenia užívania nehnuteľnosti kupujúcimi a ani svoj prísľub obsiahnutý v čestnom\nprehlásení z 30.08.2007 vysťahovať sa z nehnuteľnosti zhruba do 2 mesiacov, teda do konca októbra\n2007. Žalobca v 1. rade za odpredané nehnuteľnosti obdržal finančnú hotovosť vo výške 3 milióny Sk,\na teda mal dostatok finančných prostriedkov na to, aby si mohol zabezpečiť náhradné ubytovanie pre\nseba a svoju rodinu. Žalobca v 1. rade sa tak svojím vlastným konaním pripravil o nehnuteľnosť tvoriacu\nobydlie pre neho a jeho rodinu, pričom po odpredaji nehnuteľností neuzatvoril so žalovaným, ani jeho\nprávnymi predchodcami, žiadnu zmluvu oprávňujúcu ho na užívanie nehnuteľností, ktoré mu vlastníckym\nprávom už nepatrili.\n49. Za situácie, ak k prvotnému a základnému porušeniu povinností vyplývajúcich z kúpnej zmluvy\nzo dňa 30.01.2007 došlo v dôsledku konania samotného žalobcu v 1. rade, keď tento kupujúcim\npredmet kúpy neodovzdal a z nehnuteľností sa nevysťahoval, a to ani v lehote, ku ktorej sa zaviazal\nv čestnom prehlásení zo dňa 30.08.2007, súd prvej inštancie vzhľadom na okolnosti konkrétneho\nprípadu nesprávne postupoval ak uprednostnil právo žalobcu v 1. rade na ochranu súkromia a obydlia\npred právom na ochranu vlastníckeho práva na strane žalovaného. Odvolací súd preto postupom\nvyplývajúcim z ust. § 388 C.s.p. rozsudok vo vyhovujúcej časti vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade zmenil\ntak, že žalobu zamietol.\n\n50. Zároveň v konaní úspešnému žalovanému bola priznaná proti žalobcovi v 1. rade náhrada trov\nprvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 % podľa ust. § 396 ods. 1, ods.\n2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 a § 453 ods. 1, ods. 3 C.s.p. s tým, že o výške náhrady týchto\ntrov rozhodne súd prvej inštancie.\n51. Pokiaľ ide o náhradu trov svedočného, tieto boli priznané Slovenskej republike v rozsahu 100 %\nvoči žalobcovi v 1. rade.\n52. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).\nDovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.\n2 C.s.p.).\nPodanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu\ntreba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného\npredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné\ndoručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/1/2020", "guid": "4ddda308-9abc-4020-a8a7-bce11e1e07b1:b03ffb67-4331-4f44-b203-a51f5f45b2e5", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2820e246-eca0-4bc3-8f8d-cabcbc380ca7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.559.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 559/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 559/2018 z 13. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-13", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.559.2018.1"}, {"guid": "ussr:099b978a-3586-4c3c-a949-c7bbe169643a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 47/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/2019 z 15. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-15", "citacie_n": 399, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2"}, {"guid": "ussr:7285c819-207e-4456-a836-176a2d97383e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.285.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 285/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-12", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.285.2017.1"}, {"guid": "ussr:3c8888c9-1a04-422c-940b-d05ce1ee7df4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 506/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 506/2013 z 9. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-09", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3c8888c9-1a04-422c-940b-d05ce1ee7df4"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:d9684868-3f58-4ae9-987f-eaec0074d73c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.33.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 33/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 33/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.33.1995.1"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "a3e04afe-0066-4c48-ad25-4919af43ab5b:73cc75a8-3027-4db1-9e4d-5df9bcd2dab4", "ecli": null, "spisova_znacka": "8Co/39/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/39/2021 z 2. 9. 2021", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2021-09-02", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a3e04afe-0066-4c48-ad25-4919af43ab5b:73cc75a8-3027-4db1-9e4d-5df9bcd2dab4"}, {"guid": "90940108-15fc-4751-a214-8efce6504b27:3657e4b3-bcb3-403d-97fc-f017e30751d7", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2014:4312217509.2", "spisova_znacka": "8Co/187/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/187/2014 z 6. 8. 2014", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2014-08-06", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4312217509.2"}], "citovane_v": []}