{"guid": "681ac392-9a27-463a-a5fb-efec7944ff59:bd2aba09-7d2b-4d8e-8e42-c878fd30064c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8023200210.3", "spisova_znacka": "6CoPr/2/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6CoPr/2/2025 z 20. 11. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 20. novembra 2025, sp. zn. 6CoPr/2/2025, ECLI:SK:KSPO:2025:8023200210.3", "identifikacne_cislo": "8023200210", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Andrej Radomský", "sudca_id": 1150, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-andrej-radomsky-1150", "datum_vydania": "2025-11-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/206", "nazov": "predpis č. 206/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/206", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/206-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/552", "nazov": "zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/552", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/552-2003"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bd2aba09-7d2b-4d8e-8e42-c878fd30064c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8023200210.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2025:8023200210.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2025:8023200210.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Prešov\n6CoPr/2/2025\n8023200210\n20. 11. 2025\nJUDr. Andrej Radomský\nECLI:SK:KSPO:2025:8023200210.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov\nsenátu JUDr. Kataríny Krochtovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,\nbytom D. XXXX/X, XXX XX D., právne zast. Advokátska kancelária SEMANČÍN & PARTNERS s.r.o.,\nBottova 2A, 811 09 Bratislava, IČO: 50 567 942, proti žalovanému: 1/ E. A. A., E., E. E. F. G., H. A.\nXXXX/X, XXX XX E., I.: XX XXX XXX, zast. J. K. G., H. A. X, XXX XX E. X/ E. F. G., H. A. XXXX/X,\nXXX XX E., I.: XX XXX XXX, o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, o odvolaní žalobcu proti\nrozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 15Cpr/1/2024-116 zo dňa 30.01.2025 jednohlasne takto\nrozhodol:\nI. Zamieta návrh žalobcu zo dňa 17.10.2025 na vykonanie dokazovania.\nII. Potvrdzuje rozsudok.\nIII. Žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Prešove dňa 18.04.2023 domáhal\nzrušenia odvolacieho dekrétu E. A. A., E., E. E. F. G. zo dňa 16.03.2023, ktorým ako štatutárny orgán\nsamosprávneho kraja podľa § 16 zákon č. 302/2011 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov v\nznení neskorších predpisov a v súlade s § 3a zákon č. 206/2099 Z. z. o múzeách a o galériách a o\nochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.\no priestupkoch v znení neskorších predpisov, odvolal s účinnosťou od 20.03.2023 A. B. C. z funkcie\nriaditeľa B. A. B. D. F. F. H. F. X, XXX XX D., I.: XX XXX XXX a priznania odkladného účinku žalobe.\n2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom identifikovanom v záhlaví tohto\nrozhodnutia rozhodol tak, že cit.:\n„I. Žalobu zamieta.\nII. Žalovaným právo na náhradu trov konania nepriznáva.“\n3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanovením § 137 Civilného sporového\nporiadku, článku 9 Zákonníka práce, § 14, § 68, § 240 Zákonníka práce, § 3, § 3b Zákona č. 206/2009 Z.z.\no múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty, podľa ustanovenia § 4 Zákona č.\n552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme.\n4. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 16. mája 2023 postúpil vec Okresnému súdu Poprad.\nOkresný súd Poprad dňa 25.09.2023 nesúhlasil s postúpením veci Krajského súdu v Prešove a predložil\n\nvec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie kompetenčného sporu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky listom z 02.10.2023 vrátil nesprávne zaslaný spis Okresnému súdu\nPoprad, nakoľko agenda kompetenčného senátu prešla na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.\nOkresný súd Poprad listom z 19.10.2023 nesúhlasil s postúpením veci Krajského súdu v Prešove a\npredložil vec na rozhodnutie Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky. Najvyšší správny súd\nSlovenskej republiky uznesením 18SKomp/12/2023 zo dňa 09.11.2023 určil, že na prejednanie veci nie\nje daná právomoc správneho súdu. V odôvodnení konštatoval že odvolanie z funkcie riaditeľa je právny\núkon urobený zriaďovateľom. Odvolaním z funkcie riaditeľa došlo k zmene pracovného pomeru žalobcu\npri výkone práce vo verejnom záujme spočívajúci v zániku funkcie riaditeľa. Zákon o múzeách obsahuje\njedinú podmienku odvolania z funkcie riaditeľa múzea a to uvedenie dôvodu odvolania z funkcie riaditeľa.\nPosudzujúc žalobu podľa obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) je zrejmé, že predmetom konania je určenie\nneplatnosti odvolania žalobcu z funkcie riaditeľa múzea. Predmetom tohto konania preto bude skúmanie\nsplnenia podmienok odvolania z funkcie riaditeľa žalobcu, a teda naplnenie dôvodu pre jeho odvolanie,\nexistenciu ktorého dôvodu žalobca popiera. Pri posudzovaní platnosti tohto právneho úkonu je potrebné\naplikovať subsidiárnu právnu normu obsiahnutú v zákone o výkone práce vo verejnom záujme a v zákone\nčíslo 311/2001 Z.z. Zákonníku práce (§ 1 ods. 4 zákona o výkone práce vo verejnom záujme), čím je\ndaná právomoc civilného súdu. Listom zo dňa 04.01.2024 Okresný súd Poprad postúpil vec Okresnému\nsúdu Prešov ako kauzálne príslušnému súdu na konanie od 01.06.2023.\n5. Súd prvej inštancie vec skutkovo posúdil tak, že súd vykonal dokazovanie oboznámením spisu,\nktorý tvorí žaloba na č. l. 1-3, ďalej na č. l. 4-9, informácia o poistencoch na č. l. 12, list žalobcu\nadresovaná žalovanému na č. l. 13 zo dňa 23.2.2023, list žalobcu adresovaný žalovanému z 1.3.2023\nna č. l. 14-15, emaily z 10.4.2023 na č. l. 15-17, odvolací dekrét zo 16.3.2023 na č. l. 18, odvolací\ndekrét vyjadrenie z 21.3.2023 na č. l. 19-20, zápisnica o prešetrení sťažnosti na č. l. 21-24, zápisnice\no prešetrení sťažnosti vyjadrenie z 31.3.2023 na č. l. 25-26, opis pracovnej činnosti z 23.3.2023 na č.\nl. 27, okamžité skončenie pracovného pomeru z 25.1.2023 na č. l. 29-29, vyjadrenie k odvolaciemu\ndekrétu odpoveď z 27.3.2023 na č. l. 29-30, podanie žalobcu doručené súdu 27.4.2023 na č. l. 36,\nustanovenie do funkcie z 30.9.2002 na č. l. 37, pracovná zmluva z 1.11.1985 na č. l. 37-38, pracovná\nnáplň z 3.9.1986 na č. l. 38-39, vyjadrenie žalovaného doručené súdu 20.2.2024 na č. l. 66-67, žiadosť\no udelenie súhlasu z 10.1.2023 na č. l. 68-69, odpoveď na žiadosť o udelenie súhlasu zo dňa 17.1.2023\nna č. l. 70, okamžité skončenie pracovného pomeru z 25.1.2023 na č. l. 71-72, záznam o výsledku\ninšpekcie práce zo 7.7.2023 na č. l. 73-74, vyjadrenie žalovaného doručené súdu 8.3.2024 na č. l.\n82-90, vyjadrenie žalobcu doručené súdu 15.4.2024. Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledujúci\nskutkový stav. Dňa 10.01.2023 B. A. B. D. konajúce riaditeľom - žalobcom požiadalo A. J. C., predsedu\nL. F. E. B. A. B. D. o udelenie súhlasu podľa § 240 ods. 9 Zákonníka práce s okamžitým skončením\npracovného pomeru so zamestnancom A. J. C.. Listom zo dňa 17.01.2023 označeným ako odpoveď\nna žiadosť o udelenie súhlasu výbor L. F. E. B. A. B. D. adresovaným riaditeľovi B. A. B. D. - žalobcovi\nvýslovne odmieta udeliť súhlas na okamžité skončenie pracovného pomeru s A. J. C.. Výbor L. F. sa na\ntomto uzniesol na svojom zasadnutí dňa 12.01.2023. Dňa 25.01.2023 B. A. B. D. konajúce riaditeľom žalobcom okamžite skončilo pracovný pomer s A. J. C. podľa § 68 ods. 1 písm. b) zákona číslo 311/2001\nZ.z. Zákonníka práce. V listine bolo uvedené, že vzhľadom na skutočnosť, že zamestnanec A. J. C. u\nzamestnávateľa vykonával funkciu predsedu L. F. E. B. A. B. D. dňa 10.01.2023 bola tomuto zástupcovi\nzamestnancov doručená žiadosť o udelenie súhlasu podľa § 240 ods. 9 Zákonníka práce. Podaním\ndoručeným zamestnávateľovi dňa 23. januára 2023 výbor L. F. E. B. A. B. D. oznámil, že v súlade s §\n240 ods. 9 Zákonníka práce odmieta udeliť súhlas na okamžité skončenie pracovného pomeru s A. J. C.\ns tým, že výbor sa na tom uzniesol na svojom zasadnutí dňa 12. januára 2023. Ako súčasť tohto podania\nL. F. E. B. A. B. D. nebola priložená zápisnica zo zasadnutia dňa 12.01.2023. Odvolacím dekrétom zo\ndňa 16.03.2023 žalovaný 1./ ako štatutárny orgán žalovaného 2./ odvolal s účinnosťou od 20.03.2023\nžalobcu z funkcie riaditeľa B. A. B. D. F. F. H. F. X D., I. XXXXXXXX. V odôvodnení odvolacieho dekrétu\npoukázal na skutočnosť, že dňa 25.01.2023 B. A. B. D. ako zamestnávateľ zastúpené riaditeľom žalobcom okamžite skončilo pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) zákona číslo 311/2001 Z.z.\nZákonníka práce s A. J. C., zamestnancom B. A. na pracovnej pozícii samostatný odborný pracovník\netnograf z dôvodu, že nechránil majetok (zbierkové predmety) pred poškodením alebo zničením. A. J. C.\npôsobil u zamestnávateľa ako člen odborového orgánu L. F. a bol zároveň jeho predsedom. Z uvedeného\ndôvodu mohlo B. A. B. D. zastúpené riaditeľom A. B. C. okamžite skončiť pracovný pomer s A. J. C. až\npo udelení predchádzajúceho súhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zástupcov\nzamestnancov - L. F.. Listom zo dňa 17.01.2023 Výbor L. F. E. B. A. B. D. odmietol udeliť súhlas na\nokamžité skončenie pracovného pomeru s A. J. C.. V § 8 ods. 1 písm. a) z. č. 552/2003 Z. z. o výkone\n\npráce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov sa uvádza: „Zamestnanec je povinný dodržiavať\nÚstavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony, ostatné všeobecné záväzné právne predpisy a\nvnútorné predpisy a uplatňovať ich podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rešpektovať a chrániť\nľudskú dôstojnosť a ľudské práva.“ V § 240 ods. 9 prvej vete z. č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce je\nustanovené: „Zamestnávateľ môže dať členovi príslušného odborového orgánu, členovi zamestnaneckej\nrady alebo zamestnaneckému dôverníkovi výpoveď alebo s nimi okamžite skončiť pracovný pomer len s\npredchádzajúcim súhlasom týchto zástupcov zamestnancov. Na základe vyššie uvedených skutočností\nriaditeľ B. A. B. D. A. B. C. tým, že pri okamžitom skončení pracovného pomeru s A. J. C., nedisponoval\nsúhlasom zástupcov zamestnancov L. F. E. B. A. B. D. s okamžitým skončením pracovného pomeru s\nA. J. C. (naopak výbor L. F. E. B. A. B. D. odmietol udeliť súhlas na okamžité skončenie pracovného\npomeru s A. J. C.), porušil § 240 ods. 9 z. č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, a tým aj § 8 ods. 1 písm.\na) z. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov, a tak porušil\njednu z najdôležitejších a základných povinností zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme.\n6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil tak, že v súlade s Čl. 11 ods. 1 Civilného sporového poriadku\nsúd posúdil žalobu s prihliadnutím na jej obsah a mal za to, že predmetom tejto žaloby je určenie\nneplatnosti odvolania žalobcu z funkcie riaditeľa múzea. Rovnako podľa obsahu žaloby mal súd za to,\nže žalovaným je 1./ E. A. A., E. E. E. F. G., ale aj v žalobe označený 2./ E. F. G.. Žalovaný 1./ E. A.\nA., E. predseda E. F. G. nie je pasívne vecne legitimovaný subjektom v tejto právnej veci o neplatnosť\nodvolania z funkcie riaditeľa, nakoľko odvolací dekrét, respektíve samotné odvolanie voči žalobcovi\nnerealizoval ako fyzická osoba, ale konal ako štatutár žalovaného 2./ E. F. G. v súlade s ustanovením § 4\nzákona číslo 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme. Pasívne vecne legitimovaný subjektom\nv tomto spore je teda žalovaný 2./ Prešovský samosprávny kraj, v mene ktorého pri odvolaní žalobcu\nžalovaný 1./ konal. Preto súd zamietol žalobu proti žalovanému 1./. Vychádzajúc zo základných zásad\n(článok 9 veta prvá) Zákonníka práce zamestnanci a zamestnávatelia, ktorí sú poškodení porušením\npovinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, môžu svoje práva uplatniť na súde. Rovnako\nznenie § 14 Zákonníka práce konkrétne uvádza, že spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom\no nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. V konaní sa stalo sporným, či\ndôvod uvedený žalovaným 2./ na odvolanie žalobcu z funkcie riaditeľa B. A. B. D. bol z materiálneho\nhľadiska reálnym. Žalobca poukazoval na to, že aj keď došlo z jeho strany ako riaditeľa B. A. B. D.\nk okamžitému skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom bez súhlasu základnej organizácie\nF., nie je uvedená skutočnosť dôvodom pre jeho odvolanie, pričom poukazoval na skutočnosť že o\nneplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru s týmto zamestnancom môžu rozhodnúť len\nsúdy, nie predseda samosprávneho kraja, pričom samotným okamžitým skončením pracovného pomeru\nešte nemuselo dôjsť vzhľadom na ustanovenia Zákonníka práce k skončeniu pracovného pomeru. Z\nvykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca požiadal v zmysle § 240 ods. 9 Zákonníka\npráce dňa 10.01.2023 základnú organizáciu F. E. B. A. B. D. o udelenie súhlasu s okamžitým skončením\npracovného pomeru so zamestnancom A. C.. Základná organizácia však odmietla udeliť súhlas na\nokamžité skončenie pracovného pomeru listom zo dňa 17.01.2023. Napriek uvedenému žalobca v mene\nB. A. B. D. okamžite skončil pracovný pomer s A. C. podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce dňa\n25.01.2023. V odvolacom dekréte žalovaný 2/ konajúci žalovaným 1/ dňa 16.03.2023 konštatoval že\ndôvodom pre odvolanie žalobcu z funkcie riaditeľa B. A. B. D. je, že pri okamžitom skončení pracovného\npomeru s A. J. C. nedisponoval súhlasom zástupcov zamestnancov L. F. E. B. A. B. D., teda porušil\n§ 240 ods. 9 zákona číslo 311/2001 Z.z. Zákonníka práce a tým aj § 8 ods. 1 písm. a) zákona číslo\n552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme a tak porušil jednu z najdôležitejších základných\npovinností zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme. Súd má teda za to, že dôvodom pre\nodvolanie žalobcu z funkcie nebolo konštatovanie neplatnosti skončenia pracovného pomeru vo vzťahu\nk uvedenému zamestnancovi, ale porušenie povinnosti žalobcu ako riaditeľa múzea uvedenej v §\n240 ods. 9 zákona číslo 311/2001 Z.z. a teda nerešpektovanie tohto ustanovenia v tom smere, že\npred okamžitým skončením pracovného pomeru so zamestnancom musí štatutár múzea disponovať\nsúhlasom zástupcov zamestnancov. Z uvedeného dôvodu súd považuje odvolací dekrét za materiálne aj\nformálne správny. Žalobca jednoznačne porušil svoje povinnosti zamestnanca vykonávajúceho prácu vo\nverejnom záujme keď konal v rozpore s predmetným ustanovením Zákonníka práce vyžadujúcim súhlas\nzástupcov zamestnancov s okamžitým skončením pracovného pomeru. V tomto smere v § 240 ZP\nzakotvuje pre zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru vo vzťahu k zástupcovi zamestnancov\njednotný postup. ZP vyžaduje k výpovedi zamestnávateľa alebo k okamžitému skončeniu pracovného\npomeru predchádzajúci súhlas zástupcov zamestnancov. Pokiaľ žalobca preukázateľne konal v rozpore\ns výslovným odmietnutím takéhoto súhlasu zo strany zástupcu zamestnancov porušil svoje povinnosti\n\nbez ohľadu na to, že ZP upravuje možnosť zo strany zamestnávateľa domáhať sa v prípadnom\nbudúcom súdnom spore určenia, že od zamestnávateľa nemožno požadovať, aby zamestnanca naďalej\nzamestnával za predpokladu, že sú splnené ostatné podmienky okamžitého skončenia pracovného\npomeru. Jednak okamžité skončenie pracovného pomeru nešpecifikovalo dôvody pre takéto rozhodnutie\nsúdu, navyše súd o takomto predmete konania rozhoduje iba na návrh zamestnanca, teda nie v\nkaždom spore o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a ani z tvrdení a vykonaného\ndokazovania v konaní nevyplývajú dôvody pre konštatovanie, že by takéto dôvody neexistovali. Pokiaľ\nby však aj takéto dôvody existovali, uvedené nemení nič na okolnosti, že žalobca ako riaditeľ B. A.\nB. D. porušil ustanovenie § 240 Zákonníka práce. Preto súd žalobu voči žalovanému 2./ v časti o\nurčenie neplatnosti odvolania z funkcie zamietol. Zamietnutie žaloby sa vzťahuje aj na návrh žalobcu\nna priznanie odkladného účinku žaloby, nakoľko súd v pracovnoprávnych veciach postupuje v zmysle\nCivilného sporového poriadku, ktorý takúto kompetenciu súdu nepriznáva.\n7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a podľa § 255 ods. 2\nCivilného sporového poriadku, a to tak, že žalovaní boli v konaní plne úspešný, preto im patrí právo\nna náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi .\n8. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca,\nktorý uviedol, že napáda rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu, a to z dôvodov normovaných\nustanovením § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) Civilného sporového poriadku teda, že súd dospel\nna základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci. Najzávažnejšie pochybenie súdu pri posúdení veci spočíva\nv jej nesprávnom právnom posúdení, keď súd pri posúdení veci vychádzal z ustanovenia § 240\nods. 9 Zákonníka práce. Súd v tejto veci skonštatoval, že žalobca ako riaditeľ Vihorlatského múzea\nv Humennom porušil ustanovenie § 240 ods. 9 Zákonníka práce z toho dôvodu, že žalobca konal\nv rozpore s výslovným odmietnutím takéhoto súhlasu zo strany zástupcov zamestnancov. Súd\nbez bližšieho odôvodnenia neuviedol nejakú ďalšiu dôvodnú argumentáciu, pričom nezobral do úvahy\nviaceré aspekty, ktoré vyplývajú priamo zo Zákonníka práce alebo z ustálenej rozhodovacej praxe súdov.\nOdvolateľ zároveň súhlasil s názorom súdu, že pasívne vecne legitimovaný subjekt je v tomto prípade\nE. F. G.. Odvolateľ zastáva názor, že odvolací dôvod v odvolacom dekréte sa nezakladal na právnom\nzáklade, pretože obsahoval odkaz na porušenie § 240 ods. 9 Zákonníka práce, hoci v skutočnosti\ntomu tak nenasvedčovali. Keďže ku dňu odvolania žalobcu z funkcie riaditeľa žiaden súd nekonštatoval\nneplatné skončenie pracovného pomeru s pánom C. tvrdenie žalovaného v odvolacom dekréte nemôže\nobstáť a nemohlo byť ani platným dôvodom na základe, ktorého žalovaný žalobcu z funkcie odvolal. A. J.\nC. podal žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, uvedené konanie sa viedlo na Okresnom\nsúde Poprad. Žalobca má vedomosť, že konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru\ns pánom C. je už skončené, avšak nie meritórnym rozhodnutím teda súd už právoplatne skončeným\nkonaním meritórne nekonštatoval, že by k neplatnému skončeniu pracovného pomeru zo strany žalobcu\ndošlo. Konanie bolo zastavené, keďže žalobca pán C. a B. A. B. D. uzatvorili zmier. Fakticky odňali súdu\nmožnosť vo veci meritórne rozhodnúť. Ak neexistuje dôvod, respektíve neexistoval dôvod neplatného\nskončenia pracovného pomeru, v takom prípade ani odvolací dekrét nemôže byť platný. Dôvod\nv odvolacom dekréte by bol naplnený v takom prípade, ak by bola uzatvorená nová pracovná zmluva\ns pánom C. a táto nová pracovná zmluva by musela byť podpísaná osobou poverenou riadením múzea,\nkeďže odvolateľ bol odvolaný z funkcie. Ak by sa potvrdilo, že ide o pôvodnú pracovnú zmluvu, dôvod\nuvedený v odvolacom dekréte by bol tým pádom irelevantný a absolútne neplatný. Súčasne je potrebné\npoukázať na skutočnosť, že po odvolaní žalobcu z funkcie riaditeľa B. A. B. D. žalobca v tejto inštitúcii\npracoval ďalej vo funkcii bežného radového zamestnanca, kde pracovnoprávny vzťah u zamestnanca bol\nzaložený ešte pracovnou zmluvou zo dňa 01.11.1985. V auguste 2023 B. A. B. D. so žalobcom okamžite\nskončilo pracovný pomer. Keďže žalobca toto okamžité skončenie pracovného pomeru považuje\nza právny úkon v rozpore so zákonom, žalobou o neplatnosť skončenia pracovného pomeru ju napadol\nna súde, pričom konanie sa vedie na Okresnom súde Prešov sp.zn. 29Cpr/4/2023. Okresný súd Prešov\npod sp.zn. 29Cpr/4/2023 skončil v prospech odvolateľa a súd rozhodol, že pracovný pomer i naďalej\ntrvá a okamžité skončenie pracovného pomeru s odvolateľom bolo neplatné. V súčasnosti je podané\nodvolanie voči tomuto rozsudku a bude na uvážení odvolacieho súdu ako sa k predmetnej veci postaví\na túto vyhodnotí. Vzhľadom na vyššie uvedené mal odvolateľ za to, že dôvod uvedený v odvolacom\ndekréte je neplatný, respektíve odpadol z dôvodu pokračujúceho zamestnávania pána C. vo B. A. B. D.\na príslušný súd nekonštatoval, že by išlo o porušenie Zákonníka práce z dôvodu neplatne skončeného\npracovného pomeru. Zároveň Zákonník práce zakotvuje výnimku v ustanovení § 77 Zákonníka práce\n\nv spojitosti s ustanovením § 240 ods. 10 Zákonníka práce, ktorá znie, že od zamestnávateľa nemôže\nspravodlivo požadovať, aby zamestnanca i naďalej zamestnával, je výpoveď alebo okamžité skončenie\npracovného pomeru platné. Zároveň pán C. podal žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného\npomeru, avšak uzatvoril s B. A. zmier, a tak súd nemohol rozhodnúť o tom, že zamestnanca nemožno\ni naďalej zamestnávať. Odvolateľ zastáva názor, že žalovaný predčasne vyhodnotil situáciu na strane\nodvolateľa a odvolal ho z funkcie riaditeľa, keďže súd vo veci pána C. nestihol rozhodnúť o tom či bol\nprávoplatne s ním skončený pracovný pomer alebo nebol právoplatne skončený. Z tohto dôvodu by\nsúd mal zobrať do úvahy aj tú skutočnosť, že išlo o predsedu odborovej organizácie a táto odborová\norganizácia zámerne neudelila súhlas so skončením pracovného pomeru jej predsedu, hoci bola riadne\ninformovaná o dôvode skončenia pracovného pomeru. Je dôležité si uvedomiť, že procesný postup\nna strane odvolateľa bol správny, pretože pripravil všetky podklady pre skončenie pána C. a predložil\nich odborovej organizácii na prerokovanie a udelenie súhlasu. To, že odborová organizácia neudelila\nsúhlas automaticky neznamená, že ide o neplatné skončenie pracovného pomeru. Túto skutočnosť by\nmusel pán C. napadnúť na súde a skončiť právoplatným rozhodnutím súdu, že sa neplatne skončil\npracovný pomer, čo sa v tomto prípade nestalo a posledná podstatná podmienka rozhodnutie súdu\nsa neuskutočnila a nebolo o tom rozhodnuté. V neposlednom rade poukazuje odvolateľ na existenciu\nkonfliktu záujmov medzi predsedom odborovej organizácie pánom C. a jeho ako zamestnancom.\nZároveň považuje za hrubý zásah do základných práv odvolateľa, ak nemal možnosť vyjadriť sa\nvoči svojmu odvolaniu z funkcie štatutárneho orgánu, čo môže mať za následok porušenie dodržiavania\nprávnych predpisov a postupov najmä na právo na spravodlivý proces. Z tohto dôvodu má za to, že neboli\nsplnené podmienky a mohlo ísť k narušeniu práva na spravodlivý proces.\n9. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný 1/ a 2/, ktorí uviedli, že predseda E. F. G.\nneodvolal žalobcu z funkcie riaditeľa B. A. pre neplatné skončenie pracovného pomeru s A. J. C.. Táto\nskutočnosť sa v odvolacom dekréte vôbec nenachádza, nespomína a ani by žalovaný túto skutočnosť\nkonštatovať nemohol. O tom či je pracovný pomer skončený neplatne alebo trvá naďalej rozhodujú súdy.\nPredseda E. F. G. odvolal žalobcu z funkcie riaditeľa múzea pre hrubé a vedomé porušenie právnych\npredpisov. Je potrebné si uvedomiť, že žalobca si bol porušenia predpisov vedomý a bol vo funkcii\nštatutárneho orgánu organizácie v zriaďovateľskej pôsobnosti E. F. G.. Vykonával prácu vo verejnom\nzáujme a pri výkone tejto práce hrubo porušil ustanovenie § 240 ods. 9 Zákona č. 311/2001 Z.z., a tým\naj ustanovenie § 8 ods. 1 písm. a) Zákona č. 552/2003 Z.z. Jednou z najdôležitejších a základných\npovinností pre zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme je dodržiavať Ústavu Slovenskej\nrepubliky, ústavné zákony, zákony, ostatné všeobecné právne predpisy a vnútorné predpisy a uplatňovať\nich podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť a ľudské\npráva. Túto povinnosť žalobca vedome porušil. Bez ohľadu na platnosť alebo neplatnosť okamžitého\nskončenia pracovného pomeru s A. J. C. a na akýkoľvek výsledok súdneho sporu v tejto veci je potrebné\nmať na zreteli, že okamžitým skončením pracovného pomeru s A. J. C. bez udelenia súhlasu zástupcu\nzamestnancov s okamžitým skončením pracovného pomeru tohto zamestnanca došlo zo strany\nštatutárneho orgánu múzea, teda žalobcu k porušeniu Zákonníka práce č. 552/2003 Z.z., a preto bol\nžalobca odvolaný z funkcie. Zároveň žalovaný poukázal na skutočnosť, že v prípade žalobcu došlo len\nk odvolaniu z funkcie štatutárneho orgánu múzea na základe zákona s uvedením riadneho dôvodu,\nale nie k ukončeniu pracovného pomeru. Pracovný pomer žalobcu trval a aj naďalej nebol ukončený.\nDošlo iba k odvolaniu z funkcie. Žalobca pracoval v múzeu ďalej ako historik. O udelení súhlasu\nzástupcov zamestnancov s okamžitým skončením pracovného pomeru A. J. C. rokoval a rozhodoval\nvýbor L. F. E. B. A. B. D. a nie A. J. C.. Výbor L. F. kvalifikovane odpovedal na žiadosť zamestnávateľa,\na to Vihorlatského múzea o udelenie súhlasu, a to listom -odpoveď na žiadosť o udelenie súhlasu\nzo dňa 17.01.2023, v ktorom odmietol súhlas udeliť. Na tomto dokumente bol podpísaný celý výbor\nL. F., ktorý o tejto veci rokoval a takto sa jednoznačne uzniesol. Preto nemožno povedať, že A.\nC. rozhodoval sám o sebe. Je potrebné mať na zreteli, že v prípade žalobcu došlo k odvolaniu\nz funkcie štatutárneho orgánu múzea na základe zákona s uvedením riadneho dôvodu. V čase vydania\nodvolacieho dekrétu bol tento dôvod (porušenie právnych predpisov) dostatočne preukázaný a doložený\ndokumentmi a písomnosťami. Jednoznačne došlo k porušeniu právnych predpisov zo strany žalobcu,\nčoho si bol žalobca plne vedomý, takže dôvod na odvolanie žalobcu z funkcie riaditeľa múzea existoval\na predseda E. F. G. ho na základe toho v súlade so zákonom odvolal.\n10. Následne žalobca podal odvolaciu repliku, v ktorej uviedol, že sa pridržiava v plnom rozsahu\nodvolania, ktoré bolo doručené príslušnému súdu. Žalobca zároveň vidí rozpor v argumentácii\nžalovaného. Žalovaný sa stále odvoláva na tú skutočnosť, že zo strany žalobcu došlo k okamžitému\n\nskončeniu pracovného pomeru bez udelenia súhlasu zástupcov zamestnancov, avšak vôbec neberie\ndo úvahy výnimku uvedenú v § 77 Zákonníka práce v spojitosti s ustanovením § 240 ods. 10 Zákonníka\npráce. Podľa jeho názoru nemožno vylúčiť skutočnosť, že samosprávny kraj porušil zásadu rovného\nzaobchádzania, respektíve zákaz diskriminácie z dôvodu jeho dôchodkového veku. Žalobca nemal\nmožnosť sa vyjadriť k odvolaciemu dekrétu, čo považuje žalobca za ďalší prejav diskriminácie voči jeho\nosobe z hľadiska dodržiavania právnych predpisov a práva na spravodlivé a objektívne rozhodnutie.\nZároveň poukázal podľa jeho názoru na existujúcu neobjektívnosť rozhodnutia závodného výboru.\nČlenovia závodného výboru nemohli byť objektívní, pretože pán C. bol predsedom odborovej organizácie\na spolu s členmi rozhodoval sám o svojom prepustení. Z uvedeného je dosť zrejmé, že ide o evidentný\nkonflikt záujmov. V závere poukázal na ustanovenie § 13 ods. 2 Zákonníka práce a článku 4 Základných\nzásad Zákonníka práce. V prípade, ak by odvolací súd dospel k záveru, že zrušuje rozhodnutie súdu\nprvej inštancie a vec vracia na ďalšie rozhodovanie, navrhoval by ako dôkazný prostriedok výsluch\nsvedkov A. M. N., E., I. F. ako aj samotného žalobcu a A. J. C., ktorá počula rozhovor s poverenou\nriaditeľkou A. M. N. ako aj predsedu E. F. G..\n11. Následne žalovaní podali odvolaciu dupliku, v ktorej uviedli, že žalobca sa všemožne snaží\nv tomto konaní vnútiť a presadiť názor, že podľa jeho subjektívnych pocitov bol vraj skutočným\ndôvodom na jeho odvolanie z funkcie riaditeľa jeho vek. Žalovaný dôrazne toto tvrdenie popiera.\nVek nebol a ani nemohol byť dôvodom na odvolanie žalobcu z funkcie riaditeľa. Na pozícii riaditeľov\norganizácií zriaďovateľskej pôsobnosti žalovaného 2/ vždy boli a sú aj riaditeľa v dôchodkovom veku\na doteraz ani jeden z nich nebol odvolaný z dôvodu veku. Odvolanie žalobcu z funkcie riaditeľa\nbolo založené na jeho vedomom porušení právnych predpisov. Žalovaný poukazuje na skutočnosť,\nže žalobca si uvedomuje dôvod svojho odvolania a v konaní toto porušenie predpisov ani raz nepoprel.\nNamiesto toho sa snaží zavádzať a hľadať nejaké skryté dôvody jeho odvolania z funkcie, ktoré\nneexistujú. Ústne vyjadrenie žalobcu k odvolaniu nebolo potrebné, nakoľko v čase vydania odvolacieho\ndekrétu bol dôvod odvolania z funkcie riaditeľa (porušenie právnych predpisov) dostatočne preukázaný\na doložený dokumentmi a písomnosťami, z ktorých jasne a jednoznačne vyplývalo porušenie právnych\npredpisov žalobcom pri výkone funkcie O. A., a to aj z toho dôvodu, že na žiadosti o udelenie\nsúhlasu či okamžitom skončení pracovného pomeru je jednoznačne žalobca podpísaný. Predseda mal\ndôvod odvolania preukázaný a zdokumentovaný písomne. V konaní toto žalobca ani nepoprel. § 13\nods. 2 Zákonníka práce, ktorý cituje žalobca sa na toto konanie neaplikuje, nakoľko žalobca nebol\nz funkcie riaditeľa múzea odvolaný z dôvodu veku, ale z dôvodu porušenia legislatívy. Čo sa týka\nnamietanej neobjektívnosti rozhodnutia závodného výboru pri udelení súhlasu zástupcov zamestnancov\ns okamžitým skončením pracovného pomeru, k tomu je potrebné povedať, že všetci členovia boli\nriadnymi členmi závodného výboru a rozhodoval celý výbor. K tejto otázke sa žalovaný viackrát vyjadril\na na týchto svojich vyjadreniach trvá. Žalovaný naďalej má za to, že prvostupňový súd na základe\nvykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil.\n12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP,\npo zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou\nosobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej\ninštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP\nbez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní\nzopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto\npostupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,\n§ 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného\nodvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré\nboli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú\nprocesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože\nrozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote\nmiesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu\nv Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie\nuvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu\nnie je dôvodné.\n13. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalovaného odvolací\nsúd uvádza nasledovné.\n\n14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v\nktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie\nodvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal\nsuspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a\npovinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.\n15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s\nnamietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej\ninštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne\nsvoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť\ndaná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú\nrozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).\n16. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností\nprijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových\na právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa § 387 ods.\n2 CSP. Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia\nnižšieho súdu vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997 č.20772/92. Na\nzvýraznenie presvedčivosti napadnutého rozsudku a v odpovedi na sporovými stranami uplatnené\nodvolacie námietky odvolací súd uvádza nasledovné.\n17. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1\nCSP písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený\nna vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam\ndokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový\nstav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu\nprávnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne\nzodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je\nzákladným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný\nvšak aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré\nje predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR\nsp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade\nso skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže\nbez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah\nopravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné\núkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným\nprocesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu\nuplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke\nnesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané\ndôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej\nsúvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.\n2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí\njednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne\nsúd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných\ndôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením\npravidiel formálnej logiky. Táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie\nlistinné dôkazy nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť vykonaných dôkazov sporovými\nstranami napadnutá nebola a súd takto samotné listinné dôkazy ani nevyhodnocoval (nepravdivosť\ndôkazov) a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.\n18. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd\nuvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery\na aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci\nje omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny\nprávny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak\nzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.\nzn. 7 Cdo 7/2010). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu\n\ntohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má odvolací súd\nza to, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade\nsúd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým\nje poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a\noprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako\nich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v\nrozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\n19. Z obsahu odvolania samotného žalobcu možno vyvodiť tri základné odvolacie dôvody. Prvý zásadný\nodvolací dôvod je, že súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, keďže dôvod uvedený v odvolacom\ndekréte je neplatný respektíve tento dôvod odpadol z dôvodu pokračujúceho zamestnávania pána C. vo\nB. A. B. D.. Druhým dôvodom bola skutočnosť, že súd prvej inštancie mal okrem iného aj zohľadňovať\nvýnimku ustanovenia § 77 Zákonníka práce v spojitosti s ustanovením § 240 ods. 10 Zákonníka práce,\nz ktorých vyplýva možnosť, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca\ni naďalej zamestnával, tak výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru sú platné a tretím\nodvolacím dôvodom bola skutočnosť že pán C. podal žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného\npomeru, avšak nakoniec uzatvoril s B. A. zmier, a tak zabezpečil taký skutkový stav, že súd nemohol\nrozhodovať o tom, či zamestnanca nemožno i naďalej zamestnávať.\n20. Predtým než sa odvolací súd vyjadrí k trom zásadným odvolacím dôvodom žalobcu je potrebné\nkonštatovať, že aj samotný žalobca v podanom odvolaní súhlasí s názorom súdu prvej inštancie,\nže pasívne vecne legitimovaným subjektom je v tomto prípade Prešovský samosprávny kraj,\npričom zároveň je možné konštatovať, že Prešovský samosprávny kraj odvolanie proti predmetnému\nrozhodnutiu súdu prvej inštancie nepodal.\n21. K prvému odvolaciemu dôvodu žalobcu, že dôvod uvedený v odvolacom dekréte je neplatný,\nrespektíve odpadol odvolací súd uvádza, že sa plne stotožňuje s právnymi závermi súdu prvej\ninštancie, ktoré boli uvedené v odstavci č. 28 a odstavci č. 29 odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej\ninštancie. Odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania bez akýchkoľvek pochybností\nvyplynulo, že žalobca požiadal organizáciu F. P. udelenie súhlasu s okamžitým skončením pracovného\npomeru so zamestnancom múzea. Uvedenú skutočnosť žalobca nepoprel. Zároveň bolo bez ďalších\npochybností preukázané a medzi stranami sporu aj nesporné, že predmetná organizácia odmietla udeliť\nsúhlas na okamžité skončenie pracovného pomeru. O uvedenej skutočnosti svedčí listinný dôkaz, a to\nlist zo dňa 17. januára 2023. Rovnako tak na základe predložených listinných dôkazov bolo preukázané,\nže žalobca v mene B. A. B. D. okamžite skončil pracovný pomer so zamestnancom podľa ustanovenia\n§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. O uvedených skutočnostiach teda svedčí okrem iného aj listinný\ndôkaz nachádzajúci sa na č.l. 28 súdneho spisu „Okamžité skončenie pracovného pomeru - § 68\nods. 1 písm. b) ZP“ zo dňa 25.01.2023. Zároveň z listinného dôkazu, a to odvolacieho dekrétu (č.l.\n18 súdneho spisu) mal odvolací súd za preukázané, že k odvolaniu žalobcu z funkcie O. B. A. B. D.\ndošlo z nasledovného dôvodu: „Na základe vyššie uvedených skutočností riaditeľ B. A. B. D. A. B.\nC. tým, že pri okamžitom skončení pracovného pomeru s A. J. C. nedisponoval súhlasom zástupcov\nzamestnancov L. F. E. B. A. B. D. s okamžitým skončením pracovného pomeru s A. J. C. porušil § 240\nods. 9 Zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, a tým aj ustanovenie § 8 ods. 1 písm. a) Zákona\nč. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov, a tak porušil\njednu z najdôležitejších a základných povinností zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme“.\nVzhľadom na tieto skutočnosti je možné konštatovať, že dôvodom pre odvolanie žalobcu z funkcie\nnebola neplatnosť skončenia pracovného pomeru k predmetnému zamestnancovi, ale dôvodom bolo\nporušenie povinností žalobcu ako riaditeľa v zmysle § 240 ods. 9 Zákonníka práce. V odvolacom\ndekréte sa teda uvádza nerešpektovanie tohto ustanovenia v tom smere, že pred okamžitým skončením\npracovného pomeru so zamestnancom mal žalobca ako štatutár múzea disponovať súhlasom zástupcov\nzamestnancov. Vzhľadom na túto skutočnosť možno konštatovať, že dôvod uvádzaný v odvolacom\ndekréte skutočne nastal a bol po materiálnej ako aj formálnej stránke reálny. Skutočnosť či pán C.\nďalej pokračoval ako zamestnanec vo B. A. B. D. respektíve nepokračoval ako jeho zamestnanec,\nnemá vplyv na skutočnosť, že žalobca postupoval pri plnení svojich povinností a oprávnení spôsobom\nnerešpektujúcim ustanovenie § 240 ods. 9 Zákonníka práce.\n22. K druhému odvolaciemu dôvodu, že bolo potrebné zohľadniť aj výnimku § 77 Zákonníka práce\nv spojitosti s ustanovením § 240 ods. 10 Zákonníka práce odvolací súd konštatuje, že jedná sa o takú\n\nskutočnosť, keď zákon predpokladá aj právnu situáciu kedy zástupcovia odborov odmietnu udeliť\nsúhlas a zo strany zamestnávateľa je aj napriek tomu pracovný pomer so zamestnancom skončený\nokamžite. V takom prípade je zamestnanec oprávnený využiť ustanovenie § 77 Zákonníka práce\na podať v zákonnej lehote žalobu o neplatné skončenie pracovného pomeru a v prípade, ak súd\nskonštatuje, že ostatné podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru sú platné a súčasne zistí,\nže od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával môže\nbyť výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru označené za platné. Táto skutočnosť však\nnemá priamy vplyv na samotný dôvod uvedený v odvolacom dekréte. Tak ako odvolací súd vyššie citoval,\ndôvod uvedený v predmetnom odvolacom dekréte nebol postavený/vymedzený na tej skutočnosti,\nči výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru bolo platné alebo neplatné. Dôvod uvedený\nv odvolacom dekréte bol postavený/vymedzený na porušení ustanovenia § 240 ods. 9 Zákonníka práce,\na teda na tej skutočnosti, že žalobca bez súhlasu zástupcov zamestnancov pristúpil k ďalším právnym\nkrokom smerujúcim k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Neskorší dej udalostí existenciu\ndôvodu vymedzeného v odvolacom dekréte nevyvrátil.\n23. Rovnako tak tretí odvolací dôvod, že pán C. pôvodnú žalobu o určenie neplatnosti skončenia\npracovného pomeru sa rozhodol ukončiť súdnym zmierom, čím súd nemohol rozhodnúť o tom,\nže zamestnanca nemožno i naďalej zamestnávať, teda nemohol súd dospieť k záveru o platnosti\nči neplatnosti výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru nemá vplyv na skutočnosť,\nktorá je uvádzaná ako dôvod pre vydanie odvolacieho dekrétu. Aj tu naďalej platí, že bez ohľadu na to,\nči by okamžité skončenie pracovného pomeru bolo súdom vyrieknuté za platné či neplatné nezhojilo by\ntú skutočnosť, že žalobca vo svojich oprávneniach napriek neudeleniu súhlasu zástupcu zamestnancov\npokračoval v ďalších právnych krokoch voči zamestnancovi a vykonal okamžité skončenie pracovného\npomeru so svojím zamestnancom v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce aj bez výslovného\nsúhlasu zástupcu zamestnancov, ktorého potrebu si uvedomoval, keďže o jeho udelenie riadne požiadal.\n24. K odvolacej replike žalobcu, v ktorej uvádza doplnenie odvolania a doplnenie dokazovania\nako aj argumentáciu k neobjektívnosti rozhodovania závodného výboru odvolací súd uvádza,\nže na uvedené sa aplikuje ustanovenie § 366 Civilného sporového poriadku pojednávajúceho o novotách\nv odvolacom konaní, ktorého aplikácia má za následok neprípustnosť navrhovaného doplnenia\ndokazovania, keď obsah navrhovaného doplnenia nespĺňa ani jedno z kritérií normovaných pre\nprípustnosť novoty v odvolacom konaní. K uvedenému je potrebné taktiež dodať, že v závere svoje\nrepliky žalobca uvádza ďalšie návrhy na dokazovanie, a to výsluchy svedkov iba v prípade, ak by\nodvolací súd dospel k záveru, že zrušuje rozhodnutie súdu prvej inštancie. Z tohto ohľadu možno\nmať za to, že samotný žalobca ani nenavrhoval predmetné dokazovanie výsluchom svedkov priamo\nv odvolacom konaní. Z tohto dôvodu nebolo potrebné ani tieto návrhy na dokazovanie samostatne\nzamietať.\n25. Ohľadne zamietnutia návrhu žalobcu zo dňa 17.10.2025 na vykonanie dokazovania odvolací súd\nuvádza, že žalobca navrhol ako dôkaz videozáznam v časovom úseku cca od 15. do XX. A. L. XX.\nzasadnutia zastupiteľstva E. F. G. zo dňa 14.10.2025. Týmto záznamom by sa mal preukazovať skutočný\ndôvod odvolania z funkcie O. A., čím mala byť údajná hrozba hromadného rozviazania pracovného\npomeru zo strany zamestnancov v prípade, ak by žalobca zotrval vo funkcii. Podľa názoru žalobcu takéto\nvyjadrenie poslanca zásadným spôsobom spochybňuje pravdivosť a zákonnosť rozhodnutia o odvolaní\nžalobcu, keďže nasvedčuje tomu, že oficiálne deklarovaný dôvod bol iba zástupný a rozhodnutie bolo\nmotivované inými nezdokumentovanými okolnosťami. Zároveň ako druhý dôkazný prostriedok navrhol\nvýsluch svedka pána N. G.. K tomu odvolací súd uvádza, že takto navrhnuté dôkazy by boli síce\nprípustné v súlade s ustanovením § 366 Civilného sporového poriadku, ktorý je označovaný ako novoty\nv odvolacom konaní a to s ohľadom na časové hľadisko ich vzniku po vydaní rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, avšak možno konštatovať, že vykonanie takýchto dôkazov by nesmerovalo k vyvráteniu\nskutočností, na ktorých bol argumentačne postavený rozsudok súdu prvej inštancie, a to na G. E. E. E.\nL. F. Q.. B. F. B. L. XX. zasadnutia zastupiteľstva E. F. G. zo dňa 14.10.2025 ako aj vypočutie si svedka N.\nG. nemohlo nič zmeniť na dôkaznej situácii, a to na existencii listinných dôkazov predložených v konaní,\nktoré preukazovali existenciu dôvodu uvádzaného v odvolacom dekréte. Z vykonaného dokazovania tak\njednoznačne vyplýva, že žalobca porušil ustanovenie § 240 ods. 9 Zákonníka práce, a to spôsobom\ntak ako to vyššie opísal odvolací súd. Na tejto skutočnosti nič nemôže zmeniť to, že poslanec E. F.\nG. sa k dôvodom odvolania z funkcie O. A. vyjadroval, respektíve aké vyjadrenia či názory poslanca\nodzneli na 24. zasadnutí zastupiteľstva E. F. G. konaného dňa 14.10.2025. K zamietnutiu návrhu\n\nžalobcu na vykonanie dokazovania tak z pohľadu odvolacieho súdu došlo nie pre neprípustnú novotu\nv odvolacom konaní, ale dôvodom zamietnutia týchto návrhov na dokazovanie žalobcu bola rýchlosť\na hospodárnosť súdneho konania s tým ohľadom, že takéto prípadné dokazovanie nemalo žiaden\npotenciál vyvrátiť skutočnosti preukázané na základe listinných dôkazov doložených v spise, ktorých\nobsah samotný žalobca v konaní nerozporoval.\n26. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval podané odvolanie za nedôvodné, a preto napadnutý\nrozsudok spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia\n§ 387 ods. 1 a 2 CSP.\n27. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností\nprijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových\na právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa § 387 ods. 2 CSP.\nSkutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu\nvyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997 č.20772/92.\n28. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady\nspravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto\nsúdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,\nbola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec\nzásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.\ndecembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.\n303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd\nSR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou\nproti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval\nza potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite\nveci bez významu.\n29. O trovách odvolacieho konania tak odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v\nspojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP a ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným\n1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu\ns tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,\nktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\nOdvolací súd na základe vyššie uvedenej úvahy zároveň nevidel dôvod pre aplikáciu výnimočného\nustanovenia § 257 CSP.\n30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa\n(§ 419 C.s.p.)\nv lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).\nDovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.\n2 C.s.p.).\nPodanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu\ntreba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného\npredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné\ndoručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).\n\nDovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom\n(§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15Cpr/1/2024", "guid": "000213f2-d720-4ab3-ae58-1c2d33b50664:6e0cd949-f92a-476a-92e7-901f9f2c42b5", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 295/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 295/2012 z 28. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-28", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4"}, {"guid": "ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2011 z 29. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-29", "citacie_n": 587, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5"}, {"guid": "ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 214/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 214/04 z 30. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-30", "citacie_n": 476, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "83483fd0-09c3-4ffe-a4c2-e2e710838c8c:78976ab1-da37-441b-a306-8064ff7a803f", "ecli": "ECLI:SK:OSPO:2024:8123209070.7", "spisova_znacka": "29Cpr/4/2023", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 29Cpr/4/2023 z 27. 11. 2024", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2024-11-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPO:2024:8123209070.7"}], "citovane_v": []}