{"guid": "350e2a15-e853-418c-81c5-ad9c54bbbd1c:646f2715-4c69-45fd-b728-44f6c1a94874", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8720203324.5", "spisova_znacka": "20Co/65/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/65/2023 z 24. 10. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 24. októbra 2024, sp. zn. 20Co/65/2023, ECLI:SK:KSPO:2024:8720203324.5", "identifikacne_cislo": "8720203324", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr Michal Boroň", "sudca_id": 76, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michal-boron-76", "datum_vydania": "2024-10-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Kúpna zmluva"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/646f2715-4c69-45fd-b728-44f6c1a94874", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8720203324.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2024:8720203324.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2024:8720203324.5/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Prešov\n20Co/65/2023\n8720203324\n24. 10. 2024\nJUDr. Michal Boroň\nECLI:SK:KSPO:2024:8720203324.5\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu\nJUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s. so\nsídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o. so\nsídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovaným: 1) A. B., nar. XX.XX.XXXX,\nbytom C. XX, XXX XX B., 2) D. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, XXX XX B., zastúpení JUDr. Alicou\nPetrovskou Homzovou, advokátkou so sídlom Moyzesova 46, 040 01 Košice, o neúčinnosť kúpnej\nzmluvy, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 17C/45/2020-352\nzo dňa 17.05.2023 v spojení s opravným uznesením č.k. 17C/45/2020-430 zo dňa 18.10.2023, takto\nrozhodol:\nI. Potvrdzuje sa rozsudok v spojení s opravným uznesením.\nII. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v spojení s opravným\nuznesením rozhodol takto cit.:\n,,I. U r č u j e, že kúpna zmluva zo dňa 06.12.2017, ktorou bolo prevedené vlastnícke právo k\nnehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území B., obec B., E. F., zapísaným na liste\nvlastníctva č. XXXX, evidovanom Okresným úradom Poprad, a to pozemky: zastavaná plocha a nádvorie\nparc. reg. „G.“ č. XXX/XX výmera 364 m2 stavby byt č. XX, F., vchod XX, nachádzajúci sa v obytnom\ndome so súp. č. XXX, postavenom na pozemku parc. reg. „G.“ č. XXX/XX podiel priestoru na spoločných\nčastiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k pozemku o\nveľkosti 1537/10000 z H. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX B. ako predávajúceho\nna žalovaných, ako kupujúcich, na základe ktorej bol vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností\npovolený Okresným úradom Poprad v konaní vedenom pod V-6322/2017 je voči žalobcovi n e ú č i n n á\nII. Stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.“\n2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v konaní sa žalobca domáhal určenia, že kúpna\nzmluva zo dňa 6.12.2017, ktorou bolo prevedené vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam\nako predávajúceho na žalovaných, ako kupujúcich, na základe ktorej bol vklad vlastníckeho práva do\nkatastra nehnuteľností povolený Okresným úradom Poprad v konaní vedenom pod V-6322/2017 je voči\nžalobcovi neúčinná. V konaní nebolo sporné, že dňa 6.12.2017 bola medzi žalovanými v 1. a 2. rade\nuzatvorená kúpna zmluva, predmetnom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k bytu, spoluvlastníckemu\npodielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu, pozemku, v k.ú. B. z\npredávajúceho H. B. na kupujúcich žalovaných v 1. a 2. rade.\nSúd prvej inštancie uzavrel, že existuje vymáhateľná pohľadávka žalobcu voči H. B.. Ide o pohľadávku\ntitulom vlastnej zmenky vystavenej 26.5.2016. Predmetné právo žalobcu bolo priznané rozsudkom\n\nOkresného súdu Trenčín č.k. 26CbZm/5/2017 zo dňa 9.11.2018, ktorým bol H. B. ako žalovaný v 2. rade\nzaviazaný spolu so žalovaným v 3. rade I. J. B. spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 719.297,45\neura s prísl., v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16CoZm/7/2019 zo dňa 12.5.2020,\nktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.6.2020. Vymáhateľná pohľadávka žalobcu existovala v čase\npodania žaloby 12.11.2020.\nSúd prvej inštancie považoval za sporné, či právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia\nvymáhateľnej pohľadávky a či žalovaní v 1. a 2. rade ani pri vynaložení náležitej starostlivosti nemohli\npoznať, že právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky žalobcu. Predmetnou kúpnou zmluvou došlo\nk ukráteniu veriteľa žalobcu, ktorý nemá možnosť na základe ručiteľského záväzku uspokojiť svoju\npohľadávku. Je nepochybné, že možno odporovať aj právnym úkonom zmenkového ručiteľa. Kúpnou\nzmluvou došlo k zmenšeniu majetku zmenkového ručiteľa, pričom ide o nehnuteľný majetok (byt s\nprísl.), aj keď výška pohľadávky žalobu je podstatne vyššia ako všeobecná hodnota prevádzaných\nnehnuteľností, žalobca ako veriteľ musí mať možnosť uspokojiť pohľadávku i keď len sčasti.\nKonštatoval, že bolo na žalovanej osobe blízkej dlžníkovi, aby si splnila dôkaznú povinnosť a navrhla také\ndokazovanie, z ktorého by nepochybne vyplynulo, že boli naplnené uvedené podmienky ubránenia sa\nodporovacej žalobe vo vzťahu k jej osobe. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že žalovaní\nv 1. a 2. rade nepreukázali, žeby v tejto súvislosti vyvinuli takú relevantnú činnosť, z výsledkov ktorej by\nmohli rozpoznať úmysel H. B. ukrátiť veriteľa. Náležitá starostlivosť vyžaduje určitú konkrétnu aktivitu\nkupujúcich pred realizáciou odporovateľného právneho úkonu. Nepostačuje v tomto smere procesná\nobrana žalovaných v 1. a 2. rade, že napriek ich dobrým vzťahom so synom H. B., nevedeli o záväzkoch\nH. B. voči žalobcovi. Svedok H. B. uviedol, že o finančných problémoch žalovaným v 1. a 2. rade\nnehovoril. Žalovaná v 2. rade uviedla, že mala od H. B. vedomosť o pôžičke voči bratovi A. B. 11.000,eur. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na rozpory vo výpovedi žalovanej v 2. rade a svedka H.\nB., keď H. B. uvádzal, že mal požičanú sumu 15.000,- eur od žalovanej v 2. rade a na úhradu tejto došlo k\nprevodu pozemkov v k.ú. K. kúpnou zmluvou zo dňa 11.12.2017. V tomto smere sa nezhodovali prejavy\nžalovanej v 2. rade a svedka H. B.. Žalovaní v 1. a 2. rade tvrdili, že kúpna zmluva bola uzatvorená\nna ich popud, nie na podnet H. B., tak aby sa zachovali korektné vzťahy v rodine, medzi bratmi v\nsúvislosti s majetkom rodičov. Vzhľadom na prevod pozemkov v k.ú. K. v tom istom čase 11.12.2017 súd\nvšak tomuto tvrdeniu len ťažko mohol uveriť, keďže vzbudzuje pochybnosti o úmysle uzatvoriť kúpnu\nzmluvu. Vykonaným dokazovaním tak súd prvej inštancie ustálil, že v tomto smere žalovaní v 1. a 2.\nrade neuniesli dôkazné bremeno, keď nepreukázali vykonanie takých úkonov, ktoré by bolo možné\nsubsumovať pod náležitú starostlivosť pri poznaní úmyslu H. B..\nNa záver súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ bolo namietané zo strany žalovaných v 1. a 2. rade,\nže kúpnou zmluvou bol vykonaný ekvivalentný právny úkon, pretože za nehnuteľnosti dlžník H. B.\ndostal kúpnu cenu 25.000,- eur, teda iné plnenie rovnocennej povahy, je potrebné prihliadať na obsah\nvzájomných plnení. Ak dlžník vlastní nehnuteľnosť, nakladanie s ňou, nie je také voľné ako v prípade\nvlastníctva peňažných prostriedkov, ktoré sú hnuteľnou vecou, ktorá je navyše najlikvidovanejším\ntovarom a je ich možné prakticky okamžite po uzatvorení kúpnej zmluvy použiť tak, že sa stane pre\nveriteľa nedostupnými. Pri odporovateľnosti právnych úkonov, v prípade ak ide o právny úkon, ktorým\nsa mení štruktúra majetku dlžníka, potrebné skúmať nielen to, či na základe právneho úkonu dlžníka\nnedošlo k zníženiu hodnoty majetku dlžníka v „ekonomickom“ (číselnom) vyjadrení, ale tiež to, či nedošlo\nk zhoršeniu možnosti uspokojenia veriteľovej pohľadávky vzhľadom na zmenenú štruktúru majetku\ndlžníka. Pod pojem kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka, resp. ukrátenie veriteľa, je na účely\nodporovateľnosti právneho úkonu, podľa názoru odvolacieho súdu, potrebné zaradiť aj takú zmenu v\nmajetku dlžníka, ktorá síce nepredstavuje zníženie hodnoty majetku dlžníka v peňažnom vyjadrení, ale\nktorá umožní dlžníkovi s majetkom nakladať rýchlejšie, jednoduchšie a podľa menej prísnych pravidiel,\nako by to bolo pri nakladaní s pôvodným majetkom, ak po takejto zmene aj skutočne veriteľova\npohľadávka zostane neuspokojená.\n3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 257 zákona č. 160/2015 Civilného sporového\nporiadku (ďalej ako ,,CSP“), tak, že z dôvodov hodných osobitného zreteľa náhradu trov konania\núspešnému žalobcovi nepriznal. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval súd prvej inštancie\nosobitnú procesnú situáciu, keď výsledok tohto konania bude mať významný negatívny dopad na\nmajetok žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí navyše pôvodne nadobudli byt od rodičov žalovaného v 1. rade.\nŽalovaní v 1. a 2. rade t. č. sú dôchodcovia, ich jediným príjmom je starobný dôchodok, ktorým po\nzaplatení výdavkov na bývanie, stravu, prípadne lieky, ťažko umožňuje nahradiť žalobcovi trovy konania\nbez toho, aby vážnym spôsobom bolo zasiahnuté do práva žalovaných v 1. a 2. rade na zabezpečenie\nzákladných životných potrieb. Navyše ako na pojednávaní uviedol svedok H. B., má ťažko zdravotne\n\npostihnuté dieťa, s ktorým má nesporne vysoké výdavky na zabezpečenie zdravotníckych pomôcok,\nrehabilitácie a pod., v ktorom smere sú určite nápomocní podľa možnosti aj starí rodičia žalovaní v 1. a\n2. rade. Navyše nepriznaním náhrady trov konania žalobca vzhľadom na predmet podnikania žalobcu,\nide o banku, nebude závažným spôsobom zasiahnuté do finančnej sféry žalobcu.\n4. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade z dôvodov\nuvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namietajú, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav vo\nveci dostatočne, avšak dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam\na následne vec nesprávne právne posúdil. Žalovaní majú za to, že ich výsluchom ako aj výsluchom\nsvedka H. B. preukázali, že kúpnu zmluvu dňa 6.12.2017, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho\npráva k bytu s príslušenstvom v k.ú. B. uzatvorili dobromyseľne. Žalovaní súhlasne ozrejmili súdu prvej\ninštancie dôvody, pre ktoré uvedenú nehnuteľnosť kúpili a za akých podmienok. Žalovaní listinnými\ndôkazmi preukázali, že šlo o odplatný právny úkon a kúpnu cenu za byt s príslušenstvom riadne uhradili.\nZ výsluchu žalovaných je zrejmé, že sa jednalo o byt nadobudnutý od rodičov žalovaného v 1. rade,\nktorý podľa potreby užívali a mali vo vlastníctve ich synovia, avšak v snahe predísť sporom o majetky\nmedzi synmi mali záujem o vrátenie tejto nehnuteľnosti do svojho vlastníctva a následne spravodlivé\nprerozdelenie rovnomerne medzi všetkých svojich synov v rámci dedičského konania.\nŽalovaní sa nestotožňujú so záverom súdu prvej inštancie o tom, že neuniesli dôkazné bremeno pokiaľ\nide o vynaloženie náležitej starostlivosti pri rozpoznaní úmyslu ich syna ukrátiť veriteľa. Z výsluchu\nžalovaných ako aj svedka H. B. je zrejmé, že mali dobrý vzťah, vzájomne si pomáhali, bývali v jednom\nmeste a vzájomne spolu komunikovali. Už samotná skutočnosť, že žalovaní mali so synom H. B. dobrý\nvzťah je dôvodom pre vyvodenie záveru, že mohli a mali vedomosť o záväzkoch svojho syna, ale aj\npre záver, že vždy plne dôverovali svojmu synovi, ktorého považovali za rozumného a zodpovedného\nčloveka.\nŽalovaní považujú za nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie o tom, že žalovali nepreukázali\nvynaloženie takej aktívnej činnosti, z výsledkov ktorej mohli rozpoznať úmysel ich syna H. B. ukrátiť\nveriteľa. Z výsluchu žalovanej v 2. rade na pojednávaní dňa 31.08.2022 vyplynulo, že sa syna H. B.\npýtala, či má nejaké problémy a finančné záväzky, avšak ten nikdy existenciu akýchkoľvek finančných\nproblémov nepriznal. Žalovaná v 2. rade rovnako uviedla, že mala vedomosť o pôžičke H. B. vo výške\n11.000,- eur od brata A. B., ako aj o pôžičke na byt, z čoho je možné jednoznačne usúdiť, že žalovaná\nv 2. rade mala vedomosť o finančných záväzkov svojho syna a je zrejmé, že vynaložila aktívny prístup\nna zistenie, či jej syn H. B. má nejaké finančné záväzky prípadne nejakých veriteľov.\nNamietajú, že súd prvej inštancie pri vyhodnotení dôkaznej situácie opomenul skutočnosť, že iniciatíva\nna predaj bytu s príslušenstvom prišla od samotných žalovaných, preto nebol v čase uzatvárania kúpnej\nzmluvy ani najmenší dôvod na akékoľvek podozrievanie ich syna, že k právnemu úkonu dochádza z\ndôvodu snahy ukrátiť veriteľa.\nK súdom tvrdenému rozporu vo výpovedi svedka H. B. a žalovanej v 2. rade D. B., žalovaní uviedol, že\nv danom prípade nejde o rozpor v ich výpovediach. Skutočnosť, že žalovaná v 2. rade pravdepodobne\nopomenula pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 31.8.2022 spomenúť pôžičku pre syna H. B. vo\nvýške 15.000,- eur neznamená, že o tejto skutočnosti vypovedala rozporne alebo nepravdivo ako jej\nsyn H. B..\nPodľa žalovaných z vykonaného dokazovania je zrejmé, že vyvinuli takú relevantnú aktívnu činnosť\nz výsledkov ktorej by mohli ukracujúci úmysel ich syna rozpoznať, alebo sa o ňom dozvedieť. Z\nvýsluchu žalovaných, svedka H. B. ako aj predložených listinných dôkazov je zrejmé, že úmysel ukrátiť\nžalobcu nebol prítomný ani na jednej zo zmluvných strán, keďže motívom pre uzavretie tejto zmluvy\nbolo zachovanie dobrých rodinných vzťahov, najmä medzi súrodencami. Návrh na uzavretie prišiel od\nžalovaných s motívom uvedeným v prechádzajúcej vete, ktorí aj pri vynaložení náležitej starostlivosti\nnevedeli o úmysle syna H. B. ukrátiť veriteľa.\nŽalovaní majú za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s obranou žalovaných, že v\nuvedenom prípade sa jednalo o ekvivalentný právny úkon. Zmluva, ktorou žalovaní nadobudli byt s\npríslušenstvom, ich zaviazala na plnenie voči ich synovi H. B. vo výške 25.000,- eur. Z vykonaného\ndokazovania je zrejmé, že žalovaní tento záväzok splnili, čím ich syn H. B. ako zmenkový ručiteľ v\nskutočnosti neukrátil svoj majetok na ťarchu žalobcu ako jeho veriteľa, ale len ho pretransformoval\ndo inej podoby. Skutočnosť, že ich syn H. B. žalobcovi finančné prostriedky nevrátil, nemôže byť na\nťarchu žalovaných. Súd prvej inštancie sa s námietkou žalovaných o absencii ukracujúceho charakteru\nprávneho úkonu, keďže kúpna cena za byt s príslušenstvom bola H. B. riadne uhradená, nevysporiadal\nNa základe uvedeného žalovaní navrhli, aby odvolací súd napadaný rozsudok súdu prvého zmenil tak,\nže žalobu zamieta a priznáva žalovaným náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n\n5. Voči výroku II. rozsudku o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietal,\nže súd prvej inštancie určil neúčinnosť namietaného prevodu, avšak žalobcovi prekvapivo nepriznal\nnárok na náhradu trov konania, keď svojvoľne aplikoval § 257 CSP, o čom sa žalobca dozvedel až\nz písomného odôvodnenia doručeného rozsudku. Závery prvoinštančného súdu sú neudržateľné a\ndiskriminujú žalobcu iba z dôvodu, že ide o banku. Osobitne zdôraznil, že žalovaní sa aplikácie § 257\nCSP nedomáhali a o prípadnom použití § 257 CSP súdom nemal žalobca pred vydaním napadnutého\nrozhodnutia žiadnu vedomosť. Argumentácia, prezentovaná až v tomto odvolacom konaní, bola tak\nžalobcovi v konaní pred súdom prvej inštancie objektívne znemožnená, čo považuje za flagrantné\nporušenie práva na spravodlivý proces. O možnej aplikácii § 257 CSP nemal žalobca žiadnu vedomosť.\nSúd neposkytol žalobcovi priestor vyjadriť sa k zamýšľanému postupu, čím mu odňal možnosť sa\nrelevantne procesne brániť. Vzhľadom na opísaný skutkový a právny stav žalobca preto považuje\nrozhodnutie v napadnutej časti za mimoriadne prekvapivé a arbitrárne, čo v materiálnom právnom štáte\nnemožno akceptovať. Súd bol povinný explicitne vyzvať žalobcu, aby sa vyjadril k prípadnej aplikácii §\n257 CSP. Keďže tak nespravil, znemožnil mu uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.\nNamietal, že prvoinštančný súd tendenčne a nesprávne odôvodňuje aplikáciu § 257 CSP procesnou\nsituáciou žalovaných. Nemožno sa preto stotožniť s konklúziou súdu, že v konaniach o určenie\nneúčinnosti právneho úkonu nemá veriteľ nárok na náhradu trov konania. Poukazovanie na procesnú\nsituáciu v tejto súvislosti je bez právneho významu. Žalovaní by boli procesne úspešní, ak by preukázali,\nže úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohli poznať (§ 42a ods. 2 OZ). Súd\njudikoval, že žalovaní nepostupovali pri namietanom prevode nehnuteľností s náležitou starostlivosťou.\nSú preto povinní v plnom rozsahu niesť negatívne dôsledky z toho vyplývajúce, vrátane povinnosti\nnahradiť trovy konania. Finančná situácia žalovaných nebola v konaní nikdy predmetom dokazovania.\nArgument súdu, že zmenkový ručiteľ má zdravotne postihnuté dieťa nie je na mieste (osobitne, ak to\nnebolo preukázané). Zmenkový ručiteľ (H. B.) nie je stranou sporu a jeho majetkové, či iné sociálne\n(zdravotné) pomery sú pre rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania bez právneho významu.\nRovnako neobstojí domnienka súdu, že v tomto smere sú podľa možností nápomocní aj žalovaní (ako\nstarí rodičia).\nV konaní nebola preukázaná obligatórna existencia takých výnimočných okolností, ktoré by oprávňovali\naplikovať predmetné ustanovenie na škodu žalobcu, resp. v prospech žalovaných. Súd iba v stručnosti\nuviedol v čom vidí dôvody hodné osobitného zreteľa, avšak už nešpecifikuje, v čom konkrétne by mali\nspočívať výnimočné okolnosti. Absentuje preto obligatórny znak (podmienka) pre aplikáciu § 257 CSP.\nNavrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti podľa § 388 CSP zmenil tak, že prizná žalobcovi\nvoči žalovaným nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n6. K odvolaniu žalovaných podal vyjadrenie žalobca. Uviedol, že žalovaní sa snažia navodiť dojem,\nže vyvinuli dostatočnú aktivitu na to, aby rozpoznali (mohli rozpoznať) úmysel zmenkového ručiteľa\nH. B. ukrátiť žalobcu. Žalovaná v II. rade sa údajne pýtala syna, či má nejaké problémy a finančné\nzáväzky, avšak ten nikdy existenciu akýchkoľvek finančných problémov nepriznal. Zákon od osoby\ndlžníkovi blízkej vyžaduje, aby sa pri právnych úkonoch s dlžníkom náležite presvedčila, že týmto\núkonom neukracuje jeho veriteľov. Tento postup je pri prevodoch majetku medzi blízkymi osobami (v\nrodine) typický a ex lege nevyhnutný. Ak tak neučiní, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže\npožadovať uspokojenie svojej pohľadávky aj z majetku nadobudnutého na základe odporovateľného\nprávneho úkonu od dlžníka. Žalovaní vychádzali pri uzatváraní zmluvy iba z informácií, ktoré im poskytol\nzmenkový ručiteľ H. B., žiadne iné šetrenie v tejto súvislosti nevykonali (nekládli mu ďalšie otázky,\nneoslovili iné blízke osoby, nelustrovali v katastri nehnuteľností atď.). Žalovaní nevenovali dostatočnú\npozornosť dôsledkom odporovanej kúpnej zmluvy na strane jej účastníkov, najmä následným zmenám\nv pomeroch zmenkového ručiteľa (či sa táto zmena nepremietne nepriaznivo do jeho majetkovej sféry),\nrovnako neuvažovali ani o tom, či prevod nehnuteľnosti neohrozí zmenkového ručiteľa v plnení záväzkov\na či tak odporovaným právnym úkonom nedôjde k ukráteniu jeho veriteľov. Odkaz na vzájomnú „dôveru“\nmedzi žalovanými a ich synom, či na to, že syn nikdy nepriznal existenciu finančných problémov, takýto\ndôkaz nenahradzuje, ako sa mylne domnievajú žalovaní. Výpoveď osoby blízkej žalovaným (zmenkový\nručiteľ), u ktorej je minimálny predpoklad, že vypovedala nezaujato a pravdivo, už vôbec nemožno\npovažovať v konaní za určujúcu. V postupe žalovaných, ako osôb blízkych zmenkovému ručiteľovi,\nabsentuje náležitá starostlivosť, ktorú musí osoba dlžníkovi blízka v zmysle § 42a ods. 3 písm. a) OZ\npreukázať, aby sa s úspechom ubránila odporovacej žalobe.\n\nŽalovaní sa bránia tým, že zmenkový ručiteľ neukrátil svoj majetok na ťarchu žalobcu, ale ho iba\npretransformoval do inej podoby. Prezentovaný záver neobstojí. Odporovaným právnym úkonom\nsa zmenkový ručiteľ zbavil majetku, ktorého osud môže veriteľ sledovať prostredníctvom verejných\nregistrov a efektívne postihnúť v rámci výkonu rozhodnutia. Kúpna cena žiaden z týchto atribútov\nnespĺňa. Nemožno opomenúť, že zmenkový ručiteľ nepoužil peňažné prostriedky, ktoré mal inkasovať\nz predaja, na čo i len čiastočné splnenie svojho dlhu. Záver súdu, že možno odporovať aj tzv.\nekvivalentným právnym úkonom, jednoznačne zodpovedá prevažujúcim názorom právnej doktríny a\nzohľadňuje relevantnú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu 1. ČSR, ktorá bola publikovaná v tzv.\nZbierke Vážný (priložené k vyjadreniu). Poukázal aj na aktuálnu rozhodovaciu prax odvolacích súdov,\nkonkrétne na uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.3.2022 sp.zn. 13Cob/81/2021.\nPohľadávka žalobcu voči zmenkovému ručiteľovi vo výške 719.297,45 eura s prísl. bola právoplatne\npriznaná súdom. Zmenkový ručiteľ namiesto toho, aby dobrovoľne splnil svoj peňažný záväzok,\npreviedol na svojich rodičov byt s príslušenstvom za cenu 25.000,- eur. Žalovaní ani zmenkový ručiteľ\nsa pritom vôbec nezaoberali otázkou, aká je trhová cena takýchto bytov. Záver, že plnenie vo výške\n25.000,- eur je ekvivalentné hodnote prevedeného bytu s príslušenstvom, tak zostal iba v rovine ničím\nnepodloženého tvrdenia. Opakovane zdôraznil, že zmenkový ručiteľ nepoužil peňažné prostriedky, ktoré\nmal inkasovať z predaja, na čo i len čiastočné splnenie svojho dlhu. Súd prvej inštancie nepostupoval\narbitrárne, keď za daných okolností vyhovel odporovacej žalobe.\nVzhľadom na prezentované skutočnosti považuje žalobca rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej\nčasti za vecne správny a navrhol aby ho odvolací v zmysle § 387 ods. 1 CSP v tejto časti potvrdil a\npriznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. §\n379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru o vecnej správnosti rozhodnutia súdu\nvo veci samej ako aj vo vzťahu k trovám konania.\n8. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom\nprvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je\nnesprávne, tzn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je\nnesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového\nzistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v\nzmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval\niné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam.\nSkutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s\n§ 191 ods. 1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v\nich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,\nčo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov\nalebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul\nrozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.\nNesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu,\nkeď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp.\npoznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti\n(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov\nnezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP.\n9. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením\nje činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu\nnormu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na\nzistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval\nsprávny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov\nvyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7Cdo 7/2010). Táto odvolacia\nnámietka nebola naplnená.\n10. Podľa ust. § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove\nprávne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči\nnemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného\nprávneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.\n\n11. Podľa ust. § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník\nurobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane\nznámy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch\nrokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase\nv prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj\npri náležitej starostlivosti nemohla poznať.\n12. Predmetom odvolacieho prieskumu je preskúmanie vecnej správnosti vyhovujúceho rozsudku o\nurčenie neúčinnosti právneho úkonu, kúpnej zmluvy zo dňa 6.12.2017, uzavretej medzi H. B. ako\npredávajúcim a žalovanými v 1. a 2. rade ako kupujúcimi, na základe ktorej došlo k prevodu nehnuteľnosti\nnachádzajúcich sa v katastrálnom území B., obec B., okres F., zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX,\nevidovanom Okresným úradom Poprad, a to pozemky: zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „G.“ č.\nXXX/XX výmera 364 m2 a stavby: byt č. XX, F., vchod XX, nachádzajúci sa v obytnom dome so súp.\nč. XXX, postavenom na pozemku parc. reg. „G.“ č. XXX/XX podiel priestoru na spoločných častiach\na spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k pozemku o veľkosti\n1537/10000.\n13. Podľa komentára k Občianskemu zákonníku I. 2. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2019, s.\n345, prvým predpokladom uplatnenia subjektívneho odporového práva veriteľa je existencia koreálneho\nveriteľsko-dlžníckeho záväzkového vzťahu, v rámci ktorého existuje subjektívna povinnosť dlžníka plniť\nveriteľovi dlh a oprávnenie veriteľa požadovať splnenie tohto dlhu. Normatívny text túto skutočnosť\nvyjadruje ako požiadavku na existenciu tzv. vymáhateľnej pohľadávky veriteľa.\nV prejednávanom spore nebolo sporným to, že vymáhateľnou pohľadávkou je pohľadávka titulom\nvlastnej zmenky vystavenej H. B. v prospech žalobca dňa 26.5.2016 na sumu 719.297,45 eura (č.l. 15\nspisu), ktorá bola priznané rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 26CbZm/5/2017 zo dňa 9.11.2018\n(č.l. 46 spisu), ktorým bol H. B. ako žalovaný v 2. rade zaviazaný spolu so žalovaným v 3. rade I. J. B.\nspoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 719.297,45 eura s prísl., v spojení s rozsudkom Krajského\nsúdu v Trenčíne č.k. 16CoZm/7/2019 zo dňa 12.5.2020 (č.l. 35 spisu), ktorý nadobudol právoplatnosť\ndňa 23.6.2020.\n14. Druhý predpoklad vzniku subjektívneho odporového práva predstavuje tzv. ukracujúci právny\núkon medzi dlžníkom a kvalifikovanou treťou osobou, resp. v prospech takejto osoby. Tým v tomto\nprípade bola kúpna zmluva uzavretá dňa 6.12.2017 medzi H. B. (synom žalovaných) ako predávajúcim\na žalovanými ako kupujúcimi, ktorou predávajúci previedol predmetné nehnuteľnosti v prospech\nžalovaných. Vklad kúpnej zmluvy do katastra bol povolený dňa 23.1.2018.\nV tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že je dodržaná 3-ročná lehota na podanie žaloby o určenie\nneúčinnosti právneho úkonu (12.11.2020) počítanej od momentu zavkladovania kúpnej zmluvy v katastri\nnehnuteľnosti (23.01.2018).\n15. Tretím predpokladom vzniku odporového oprávnenia veriteľa je charakter odporovateľného\nprávneho úkonu ako úkonu in fraudem creditoris. Musí ísť teda o úkon, ktorý ukrátil veriteľa v možnosti\ndomáhania sa uspokojenia z majetkovej sféry dlžníka. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom\nsúdu prvej inštancie, že odplatným prevodom vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam,\ndošlo k zmenšeniu nehnuteľného majetku zmenkového ručiteľa, v dôsledku čoho nemá žalobca ako\nzmenkový veriteľ možnosť na základe ručiteľského záväzku uspokojiť pohľadávku. A to i za situácie,\nže výška judikovanej pohľadávky žalobcu je podstatne vyššia ako všeobecná hodnota prevádzaných\nnehnuteľností.\n16. Štvrtým predpokladom vzniku subjektívneho odporového práva je existencia kvalifikovaných\npredpokladov na strane tretej osoby, s ktorou dlžník odporovateľný právny úkon uzatvoril, resp. ktorá\nmala z tohto úkonu prospech (ak ide o úkon jednostranný), ktoré možno rozdeliť do dvoch skupín: po\na) subjektívna vedomosť tretej osoby o fraudóznom úmysle dlžníka, teda vedomosť tejto osoby o tom,\nže právny úkon sa realizuje za účelom ukrátenia veriteľa a po b) právny status tretej osoby, ktorý sa\nposudzuje objektívne a bez ohľadu na subjektívnu vedomosť tretej osoby o úmysloch dlžníka, resp. ktorý\nvo vzťahu k tejto osobe zakladá relevantnú právnu domnienku.\n\n17. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obdo/4/2016 z 30. marca 2017,\nuverejnené pod R 67/2017 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 7/2017,\nkde najvyšší súd uvádza: „Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe,\nktorá znamená, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovaného\nprávneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Z ust. § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka\nvyplýva, že odporovateľným je taký právny úkon dlžníka, ktorý urobil v posledných troch rokoch v úmysle\nukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, pričom bremeno tvrdenia a\ndôkazné bremeno v tomto smere nesie veriteľ (žalobca). Preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa nie\nje podmienkou odporovateľnosti v prípade, ak dlžník realizoval právny úkon s osobami jemu blízkymi (§\n116 a § 117 Občianskeho zákonníka) alebo v prospech týchto osôb. V takomto prípade sa existencia\nukracujúceho úmyslu dlžníka predpokladá ex lege a skutočný úmysel dlžníka pre procesný úspech\nžalujúceho veriteľa nie je podstatný.\nRozhodujúcou skutočnosťou je ukrátenie veriteľa, teda objektívny stav ktorý svoje právne následky\nneodvodzuje od subjektívneho motívu (ukracujúceho úmyslu) dlžníka. V takomto prípade zákon u\nblízkych osôb dlžníka konštruuje vyvrátiteľnú domnienku, že úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa poznali;\nje preto na týchto dlžníkovi blízkych osobách (ak sa chcú účinne ubrániť podanej odporovacej žalobe),\naby v konaní preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nemohli v čase uskutočnenia\nukracujúceho právneho úkonu poznať, a to ani pri vynaložení náležitej starostlivosti. K účinnému\nvyvráteniu tejto zákonnej domnienky je preto nevyhnutné jednak tvrdenie žalovanej blízkej osoby\ndlžníka, že dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať, ale najmä\npreukázanie (splnenie si dôkaznej povinnosti) konkrétnych úkonov vynaloženia náležitej starostlivosti.\nNa tento účel musí žalovaná blízka osoba hodnoverným spôsobom v konaní preukázať, že v súvislosti s\nodporovaným právnym úkonom vynaložila takú relevantnú činnosť, aby ukracujúci úmysel z výsledkov\ntejto činnosti rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť.“\n18. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne posudzoval naplnenie podmienky podľa §\n42a ods. 2 OZ v súlade s vyššie uvedeným a dospel tiež k správnemu záveru o tom, že žalovaní v 1.\na 2. rade neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie toho, že vyvinuli náležitú starostlivosť na poznanie\númyslu ich syna ako zmenkového dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, ani, že úmysel dlžníka odporovateľným\nprávnym úkonom ukrátiť svojho veriteľa ani pri zachovaní náležitej starostlivosti nemohli poznať.\nŽalovaným sa ani podaným odvolaním nepodarilo spochybniť uvedený záver súdu prvej inštancie.\n19. V konaní nebolo preukázané žiadne také konkrétne aktívne konanie žalovaných v súvislosti s\nuzatvorením odporovanej kúpnej zmluvy zodpovedajúce náležitej starostlivosti, ktoré by nasvedčovalo\nich snahe zistiť alebo sa aspoň dozvedieť o úmysle ich syna (dlžníka) ukrátiť veriteľa. Žalovaní vychádzali\npri uzatváraní zmluvy iba z informácií, ktoré im poskytol zmenkový ručiteľ H. B., žiadne iné šetrenie v\ntejto súvislosti nevykonali (nekládli mu ďalšie otázky, neoslovili iné blízke osoby, nelustrovali v katastri\nnehnuteľností atď.). Žalovaní nevenovali dostatočnú pozornosť dôsledkom odporovanej kúpnej zmluvy\nna strane jej účastníkov. Nepostačuje odkaz na dobré vzájomné vzťahy v rodine a dôveru medzi\nrodičmi ako darcami a žalovanými ich deťmi ako obdarovanými nenahrádza dôkaz o vyvinutí náležitej\nstarostlivosti k poznaniu úmyslu dlžníka. Preto odvolaciu námietku žalovaných odvodzujúcu splnenie\nsi náležitej starostlivosti od dobrých vzťahov a vzájomnej dôvere so synom nepovažoval odvolací súd\nza dôvodnú.\n20. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaných, že to boli oni kto iniciovali uzavretie kúpnej zmluvy,\na preto absentuje akýkoľvek ukracujúci úmysel u ich syna ako dlžníka, to v konaní pred súdom prvej\ninštancie žalovaní žiadnym spôsobom nepreukázali. Za vyššie uvedených okolností však aj tak odvolací\nsúd považuje za irelevantné, kto inicioval uzavretie kúpnej zmluvy.\n21. Odvolací súd považuje za nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalovaných, že súd prvej inštancie\nsa nevyporiadal dostatočne s ich obranou, že v uvedenom prípade sa jednalo ekvivalentný právny\núkon. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočne vyrovnal s tým, že súčasná\nprávna úprava nevylučuje možnosť úspešne odporovať aj tzv. ekvivalentným právnym úkonom dlžníka,\nčo potvrdzuje aj právna doktrína. Súd prvej inštancie poukázal na to, že najvýraznejšie je to vidno\npráve pri nehnuteľnom majetku, ktorý je relatívne stabilnou a trvalou majetkovou hodnotou, ktorú dlžník\nnemôže zakryť ani utajiť, a to s poukazom na nemožnosť presunu nehnuteľnosti, ako aj na evidenciu\nkatastra nehnuteľnosti. Akékoľvek disponovanie s takýmto majetkom je jednoducho sledovateľné.\nV prípade predaja nehnuteľnosti, nadobudnutá protihodnota potom už žiaden z týchto atribútov\n\nnemennosti a ľahkej sledovateľnosti nespĺňa. V danom prípade vyplatená protihodnota (ekvivalent)\npodľa predložených dôkazov predstavovala zmenenú štruktúru majetku dlžníka, teda z vlastníctva\nnehnuteľnosti na finančné prostriedky (porovnaj uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.3.2022\nsp.zn. 13Cob/81/2021).\n22. Dlužníkův majetek se samotnou ekvivalentní směnou nezmenší. V důsledku směny a nějaké další\nskutečnosti – v uvedených případech šlo o zašantročení nebo utracení peněz – se však může zmenšit\nten dlužníkův majetek, který je věřiteli k dispozici při exekuci. Jedině v tomto smyslu lze podle mého\nnázoru hovořit o zmenšení majetku dlužníka jako o podmínce odporovatelnosti. K takto nahlížené\npodmínce ovšem nelze dodávat, že „odporovatelnými nemohou být nikdy tzv. ekvivalentní právní úkony,\npři kterých nedochází k objektivnímu zmenšení majetku dlužníka“. Ke zhoršení věřitelova postavení\ntedy může vést nejen zmenšení celkové hodnoty majetku dlužníka, nýbrž i změna jeho skladby. Zcizení\nnemovitosti je typickým případem, ale podoby zkrácení ekvivalentními právními úkony nevyčerpává.\nMůže jít o jakoukoliv směnu, po které se zhorší věřitelovo postavení. Jak se říká, záleží na konkrétních\nokolnostech. Může se stát, že prodej nemovitosti naopak věřitelovo postavení zlepší, neboť peníze,\nnejsou-li skryty či utraceny, uspokojí věřitele rychleji než nemovitost, která se v exekuci nejprve musí\nzpeněžit. Zda důsledkem právního úkonu je nebo není zkrácení, se ukáže až ex post.“ (PULKRÁBEK,\nZ.: Odporovatelnost tzv. ekvivalentních právních úkonů. In: Právní rozhledy č. 21/2009, s. 753.\n23. Odporovateľnými nemôžu byť tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k\nobjektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. Je však nevyhnutné, aby išlo o reálne ekvivalentné právne\núkony. V konaní o odporovacej žalobe musí byť preto záver, že napadnutý právny úkon je úkonom\nekvivalentným, vždy bezpečne preukázaný, a to nielen odkazom na samotné znenie právneho úkonu,\nale zistením, že za plnenie, ktoré ním dlžník stratil, nadobudol iné plnenie skutočne ekvivalentnej\npovahy (rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 21Cdo/2791/1999, 30Cdo/2435/2006a\n21Cdo/2426/1999).\n24. Žalovaní poukázali na skutočnosť, že v danom prípade išlo o ekvivalentný právny úkon, učinený\nmedzi žalovanými a ich synom, že teda pri prevode došlo k vyplateniu kúpnej ceny 25.000,- eur za\npredaj predmetných nehnuteľnosti. Je však nevyhnutné preukázať, že ak išlo o reálne ekvivalentné\nprávne úkony, a práve v konaní o odporovacej žalobe musí byť preto záver, že napadnutý právny úkon\nje úkonom ekvivalentným, vždy preukázaný, a to nielen odkazom na samotné znenie právneho úkonu\n(ako v danom prípade kúpnu zmluvu), ale zistením, že za plnenie, ktoré ním dlžník stratil, nadobudol\niné plnenie skutočne ekvivalentnej povahy, dôkazné bremeno zaťažuje v tomto smere žalovaných\n(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.10.2013 sp.zn. 7Cdo/144/2013).\nV prejednávanej veci tvrdenia žalovaných, že v prípade predaja nehnuteľnosti za sumu 25.000,- eur, išlo\no ekvivalentný právny úkon, ostali len v rovine „tvrdenia“ a preukázané neboli. Aj tie tvrdenia však boli\nrozporuplné, keď na otázku právneho zástupcu žalobcu, aby sa svedok H. B. vyjadril prečo potom byt\npredal v roku 2017 za cenu 25.000,- eur, svedok odpovedal: „Lebo mama chcela takú sumu, malo sa to\nvrátiť rodine a mohol som tam ostať bývať.“. Kúpnu cenu navrhla mama 25.000,-, povedala, že je preto\ntak, lebo v takej cene to dali staršiemu bratovi.“(str. 3 zápisnice o pojednávaní zo dňa 28.2.2023 na č.l.\n295 spisu). Žalovaná v 2. rade sa však v tejto súvislosti vyjadrila takto: „Ja som neriešila v tom čase\naké sú trhové ceny takýchto bytov. My sme dali cenu takú akú nám povedal syn A..“ (str. 4 zápisnice\no pojednávaní zo dňa 31.8.2022 na č.l. 245 spisu). Odvolací súd dodáva, že podľa kúpnej zmluvy ide\no H. byt predávaný v roku 2017, kedy sa trhové ceny za takéto byty pohybovali v rozmedzí trojnásobku\naž štvornásobku kúpnej ceny.\n25. Za tejto situácie sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o dôvodnosti podanej\nžaloby o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy z dôvodu splnenia všetkých zákonných podmienok\nodporovateľnosti právneho úkonu.\n26. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)\nbola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája\n1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší\nproti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;\nuznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04).\n\n27. S poukazom na tieto skutočnosti nezostávalo odvolaciemu súdu iné ako konštatovať, že rozsudok\nsúdu prvej inštancie vo výroku I. je vecne správny, preto rozsudok súdu prvej inštancie v tejto výrokovej\nčasti potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.\n28. Vzhľadom na odvolanie žalobcu bolo predmetom odvolacieho prieskumu taktiež preskúmať vecnú\nsprávnosť výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie o nepriznaní náhrady trov konania stranám sporu na\nzáklade zistenej existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.\n29. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné\nosobitného zreteľa.\n30. Z Nálezu ÚS III. 98/2018 z 02.05.2018 vyplýva, že podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu\ntrov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje\nodchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie\n(§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania\núspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto\ntrovy nahradila protistrane.“. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza\nani exemplifikatívne.\n31. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor\nna celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov\npodľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia\no určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému\ntypu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12),\nale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III.\nÚS 727/2000).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá\njej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu\nzodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1).\n32. Aplikácia uvedeného ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené\nvšetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody\nhodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí však\nísť o celkom výnimočný prípad, ktorý je potrebné v rozhodnutí náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže\nspočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri skúmaní existencie\ndôvodov hodných osobitného zreteľa prihliada súd jednak k majetkovým, osobným a sociálnym\npomerom strán sporu, ale rovnako je potrebné prihliadať aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu práva\nna súde a dôležitým je aj správanie strán sporu pred a po podaní žaloby. Pokiaľ súd dospeje k záveru,\nže pri zohľadnení vyššie uvedených kritérií by sa javilo priznanie trov konania ako neprimerane tvrdé, je\nna mieste aplikácia ustanovenia o trovách konania podľa § 257 CSP.\n33. Odvolací súd preskúmal a zvážil okolnosti prejednávanej veci a dospel k záveru o správnosti\naplikácie ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania strán sporu. Prvoinštančný súd pri\nrozhodovaní o trovách konania správne prihliadol na sociálne postavenie žalovaných v 1. a 2. rade ako\nstarobných dôchodcov s jediným príjmom v podobe starobného dôchodku, ktorí takto prišli o byt. Na\ndruhej strane, pokiaľ ide o žalobcu ako bankovej inštitúcie, jeho majetková sféra nebude použitím tohto\nvýnimočného zákonného ustanovenia výrazne dotknutá. Zároveň správne súd prvej inštancie zohľadnil\ntú skutočnosť, že syn svedka H. B. má J. A. E. (výpoveď svedka na pojednávaní na čl. 296 spisu), na\nktorého starostlivosti sa nepochybne podieľajú strany sporu, žalovaní v 1. a 2. rade ako starí rodičia\ndieťaťa, pričom uhradením trov konania žalobcovi by mohla byť ich pomoc ohrozená.\n34. Odvolací súd konštatuje, že porušením práva na spravodlivý súdny proces sa rozumie taký závadný\npostup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv strany sporu, ktoré\njej poskytujú predpisy upravujúce civilný proces. O procesnú vadu, ktorá má za následok nesprávny\nprocesný postup v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v\nrozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom\nznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.\n\n35. Ak podľa žalobcu za porušenie práva na spravodlivý proces by mal byť považovaný aj procesný\npostup súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že nevyzval strany sporu na vyjadrenie k prípadnej\naplikácii ustanovenia § 257 CSP, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu súdu o nároku\nna náhradu trov odvolanie, treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou strany vyjadriť\nsvoje odvolacie námietky ku skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie ohľadne nároku na\nnáhradu trov konania. V preskúmavanej veci žalobca možnosť podať odvolanie proti rozsudku súdu\nprvej inštancie aj využil a v podanom opravnom prostriedku vyjadril, okrem iného, aj svoj nesúhlas s\nprávnymi závermi súdu o aplikácii ustanovenia § 257 CSP v konaní. Nie je preto možné konštatovať, že\nby rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva\nna spravodlivý súdny proces.\n36. Všetky vyššie uvedené skutočnosti v súhrne preto umožňujú prijatie záveru o existencii dôvodov\nhodných osobitného zreteľa a aplikáciu ust. § 257 CSP, tak ako ich aplikoval súd prvej inštancie, preto\nodvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku II. o trovách konania ako vecne správny\npodľa § 387 ods. 1 CSP.\n37. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa 255 ods. 1 CSP, § 257 CSP a § 396 ods.\n1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobca síce bol v odvolacom\nkonaní úspešný a vznikol mu inak nárok na náhradu trov odvolacieho konania, no skutočnosť, či dôjde\nk aplikácii ust. § 257 závisí od úvahy súdu, a preto za tohto stavu by nebolo spravodlivé, aby dôsledky v\npodobe povinnosti náhrady trov odvolacieho konania znášali len žalovaní v 1. a 2. rade, ak dôvody pre\naplikáciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pretrvávali aj v tomto odvolacom konaní.\n38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.\n2 CSP).\nPodanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu\ntreba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného\npredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné\ndoručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).\nDovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "17C/45/2020", "guid": "c42b699f-55bf-42b5-9371-b830f4abefa4:0e3e9456-1843-400d-88f6-2a8347717f42", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 292/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 292/07 z 25. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-25", "citacie_n": 345, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "164a8a47-71f6-45a5-86f1-70e9385b53e4:3dbfd23a-4604-482f-b589-2f67d94c5725", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:3117208805.2", "spisova_znacka": "16CoZm/7/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16CoZm/7/2019 z 11. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2020-05-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3117208805.2"}], "citovane_v": [{"guid": "aa941394-6782-4fb6-938e-3cd56a70c98c:dcf70e48-bce3-4cf0-adc6-d1f449dabe21", "ecli": "ECLI:SK:OSVT:2025:8824200725.7", "spisova_znacka": "5C/20/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 5C/20/2024 z 24. 4. 2025", "sud": "Okresný súd Vranov nad Topľou", "datum_vydania": "2025-04-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSVT:2025:8824200725.7"}]}