{"guid": "25f3ddbb-777c-4ee2-894d-6f5b1244480e:0e4241b6-a0eb-4794-8afe-bbb822411bd0", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8620200215.2", "spisova_znacka": "12Co/39/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 12Co/39/2024 z 22. 8. 2024", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Prešov z 22. augusta 2024, sp. zn. 12Co/39/2024, ECLI:SK:KSPO:2024:8620200215.2", "identifikacne_cislo": "8620200215", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Karol Krochta", "sudca_id": 408, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-karol-krochta-408", "datum_vydania": "2024-08-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/351", "nazov": "zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/351", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/351-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2013/122", "nazov": "zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2013/122", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/122-2013"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/250", "nazov": "zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/250-2007"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/71", "nazov": "zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/71", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1992"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0e4241b6-a0eb-4794-8afe-bbb822411bd0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8620200215.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2024:8620200215.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2024:8620200215.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Prešov\n12Co/39/2024\n8620200215\n22. 08. 2024\nJUDr. Karol Krochta\nECLI:SK:KSPO:2024:8620200215.2\n\nUznesenie\nKrajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu\nJUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom\nC. XXX/XX, XXX XX D., právne zastúpený advokátom JUDr. Ambróz Motyka, so sídlom Námestie SNP\n7, 091 01 Stropkov proti žalovanej E. D., F., D. D. C. X, XXX XX G., H.: XX XXX XXX, právne zastúpený\nAdvokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., so sídlom Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava, IČO:\n46 759 875, o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv vo výške 5.000,- Eur – trovy\nkonania, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník, č.k. 4C/10/2020-213 zo dňa 09.\nmarca 2023 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bardejov, č.k. SK-4C/10/2020-279 zo\ndňa 22. mája 2024, takto\nrozhodol:\nI. Mení rozsudok v spojení s opravným uznesením v napadnutom výroku V. o trovách konania\ntak, že žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom\nrozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnom skončení veci\nsamostatným uznesením.\nII. Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým,\nže o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnom skončení veci samostatným\nuznesením.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v spojení s opravným\nuznesením rozhodol tak, že:\n„I. Konanie v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4.500,-eur zastavuje.\nII. Návrh žalovanej na spojenie vecí zamieta.\nIII. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 110,-eur v lehote do\ntroch dní od právoplatnosti rozsudku.\nIV. V časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 390,-eur žalobu žalobcu zamieta.\nV. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, o\nvýške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší\nsúdny úradník.“\n2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 11 až § 16, § 52, § 100 ods. 1, § 101 zákona\nč. 40/1964 Zb.\nObčiansky zákonník, čl. 10 ods. 2, 3 Listiny základných práv a ľudských slobôd, čl. 8 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 19 ods. 2, 3, čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nCharta základných práv Európskej únie, Zmluva u fungovaní Európskej únie, § 9 ods. 1, § 56 ods. 3\n\nzákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách, § 1, § 3 ods. 3, § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, §\n6 ods. 2, § 8 ods. 1, 2, 9, 10, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane\nosobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 12 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach\ntrestných činov, § 2 písm. u) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 19 písm. b), d), § 20,\n§ 42, § 145 ods. 2, 3, § 146 ods. 1, § 166 ods. 1, § 193, § 255 ods. 1, 2, § 257, § 262 ods. 1, 2, § 290\nzákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, § 2 ods. 2, § 14 ods. 4 zákona\nč. 71/1992 Zb.\no súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.\n3. Vychádzal zo zistenia, že dňa XX.XX.XXXX našiel C. D. v D. za budovou na I. J. K. XX, v ktorej\nsídli značková predajňa E. D., F. v neuzamknutom priestore určenom na skladovanie papierového\nodpadu, medzi papierovým odpadom aj archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo množstvo originálnych\npísomností s osobnými údajmi zákazníkov spoločnosti E. D., F., vrátane originálu písomností\noznačených ako „Žiadosť o znovupripojenie SIM karty“ zo dňa 20.04.2012 a „Žiadosť o vydanie novej\nSIM karty a potvrdenie o jej prevzatí\" zo dňa 22.08.2012 na ktorých sa nachádzali osobné údaje\nžalobcu, ale aj originály písomností s osobnými údajmi ďalších zákazníkov (klientov) žalovanej. Nebolo\ntiež sporné, že predmetná archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola ako dôkazný materiál\nodovzdaná C. D. advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, ktorý bol splnomocnený právnym zastupovaním\nvo veci neoprávneného zásahu do súkromného života dotknutých osôb v súvislosti so spracovávaním\nosobných údajov spoločnosťou E. D., F.. Zo záznamu E. L. M. N. O. D., odbor poriadkovej polície, E.\nE. M. N. D. zo dňa 20.02.2017 vyplýva, že H. I. ako vedúci predajne žalovanej v D. podal oznámenie\no priestupku proti majetku z dôvodu, že dňa 20.02.2017 v čase o 11.00 hod. zistil, že zo skladu,\nktorý sa nachádza hneď za predajňou bol ukradnutý jeden igelitový mech o objeme 60 litrov, ktorý\nbol plný tlačív s osobnými údajmi ich klientov a tento bol určený na skartovanie. Tieto tlačivá si\nv sklade naposledy všimol ešte dňa 25.01.2017, kedy boli tlačivá s mechom uložené na podlahe.\nKrádežou tlačív a mecha bola pre spoločnosť žalovanej spôsobená škoda vo výške 2,- Eur. Z listu\nE. M. O. D. zo dňa 30.03.2017 vyplýva, že vykonaným objasňovaním bolo zistené, že v predmetnej\nveci krádežou tlačív, ktoré boli voľne uložené v igelitovom vreci v sklade za predajňou E. D., F. P. J. I.\nO. D., nedošlo k spáchaniu priestupku proti majetku, nakoľko podozrivý C. D. nájdením a následným\nprisvojením si predmetných tlačív z neuzamknutého skladu spoločnosti nespôsobil žiadnu majetkovú\nškodu, čo vylučuje naplnenie skutkovej podstaty priestupku proti majetku, avšak vzniklo podozrenie\nz porušenia zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov, v zmysle ktorého za bezpečnosť\nosobných údajov zodpovedá prevádzkovateľ, v predmetnej veci spoločnosť E. D., F., preto vec bola\nodovzdaná Úradu na ochranu osobných údajov. Z Rozhodnutia Úradu na ochranu osobných údajov\nSR zo dňa 16.08.2017 vyplýva, že spoločnosť Q. D. ako sprostredkovateľ porušil ustanovenie § 17\nods. 1 a § 19 ods. 1 zákona tým, že pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov\nspoločnosti E. D., F. nepostupoval s náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli uložené v archívnej krabici\na umiestnené v sklade na papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej sídli predajňa E.\nD., F. O. D.. Úrad neuložil uvedeným rozhodnutím spoločnosti Q. D. opatrenie na odstránenie zistených\nnedostatkov a príčin ich vzniku, keď konštatoval, že sprostredkovateľ v priebehu konania preukázal\nplnenie povinností vyplývajúcich mu z ustanovení zákona a následne po bezpečnostnom incidente\nnanovo prijal bezpečnostné opatrenia a tým uloženie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov\na príčin ich vzniku už nebolo v danom prípade dôvodné a účelné. Následne Úrad rozhodnutím zo\ndňa 22.12.2017 uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti Q. D.\nza porušenie povinností v súvislosti s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a v súvislosti\ns likvidáciou dokumentov pokutu vo výške 5.000,- Eur. Toto rozhodnutie bolo na základe rozkladu\npotvrdené rozhodnutím predsedníčky Úradu na ochranu osobných údajov SR zo dňa 09.03.2018.\nAdministratívne konanie (konanie o ochrane osobných údajov) na základe podnetu spoločnosti E. D., F.\nproti advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi bolo rozhodnutím Úradu na ochranu osobných údajov SR\nzo dňa 08.09.2017 zastavené. Rovnako bolo zastavené aj administratívne konanie voči žalovanej a to\nrozhodnutím Úradu na ochranu osobných údajov SR zo dňa 23.08.2018, v ktorom bol navrhovateľom C.\nD.. Zo žiadosti o znovupripojenie SIM karty zo dňa 20.04.2012 a zo Žiadosti o vydanie novej SIM karty a\npotvrdenia o jej prevzatí zo dňa 22.08.2012 bolo zistené, že tieto listiny obsahovali osobné údaje žalobcu\nv rozsahu: meno a priezvisko, adresu bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo,\nčíslo SIM karty, účastnícke číslo a vlastnoručný podpis. Tieto listiny s osobnými údajmi žalobcu boli\nneodborne odložené v archívnej krabici v sklade za tovarom značkovej predajne žalovanej v D. spoločne\ns ďalšími originálnymi listinami klientov žalovanej do 09.02.2017.\n\n4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že po oboznámení sa s obsahom všetkých vyjadrení strán a na\nzáklade výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti žaloby a čiastočnej\nnedôvodnosti žaloby. V prvom rade dospel k záveru, že námietka miestnej nepríslušnosti nie je dôvodná,\nnakoľko predmetný spor je sporom o ochranu osobnosti z dôvodu zásahu do súkromia žalobcu, no tento\nzásah do súkromia bezprostredne súvisel s porušením ochrany osobných údajov pri ich spracúvaní\nžalovanou v rámci plnenia zo zmluvy o pripojení, pričom vychádzajúc aj z literatúry k zásahu do súkromia\nžalobcu malo dôjsť pri spracúvaní osobných údajov žalobcu a toto spracovanie osobných údajov malo\nzáklad v uzavretej zmluve o pripojení, ktorá je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou. Následne zamietol\nnávrh žalovanej na spojenie vecí, pretože samotná totožnosť právnych zástupcov strán nestačí a pokiaľ\nide o skutkový súvis, tento tu síce je, ale ide o špecifickú povahu vecí, kde v jednotlivých k spojeniu\nnavrhnutých konaniach vystupujú rôzni žalobcovia, pričom ak predmetom sporu je nárok spájaný\npráve s ohrozením a sprístupnením ich osobných údajov, potom nie je možné, účelné, logické a ani\nhospodárne spájať konania rôznych žalobcov a vystavovať tak dané údaje ďalšiemu riziku sprístupnenia\nďalším neoprávneným osobám. Ani námietku premlčania vznesenú žalovanou nepovažoval za dôvodnú,\npretože za rozhodujúci dátum pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby považuje deň 09.02.2017,\nt.j. deň neoprávneného zásahu do osobnostných práv a keďže žaloba bola doručená dňa 03.02.2020,\nstalo sa tak pred uplynutím všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Rovnako mal súd prvej inštancie za\npreukázanú otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej s poukazom na judikatúru súdov Slovenskej a\nČeskej republiky, podľa ktorej v prípade neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby,\nak bol spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou alebo fyzickou osobou k realizácii činností tejto\nprávnickej či inej osoby, pričíta sa neoprávnený zásah samotnej fyzickej či právnickej osobe. Nakoľko\nk predmetnému zásahu došlo pri vykonávaní obchodnej činnosti žalovanej, ktorú táto zabezpečovala\nprostredníctvom svojich obchodných zástupcov nesie zodpovednosť za takýto zásah táto osoba. Po\ntom čo mal súd prvej inštancie preukázaný základ nároku aj s poukazom na rozhodnutie Úradu na\nochranu osobných údajov dospel k záveru, že v zmysle citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka\nje primerané zaviazať žalovanú na zaplatenie sumy 110,- Eur žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy v\npeniazoch, pričom v prevyšujúcej časti zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 390,- Eur žalobu\nzamietol a konanie v časti o zaplatenie 4.500,- Eur zastavil z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby.\nPriznanú výšku nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že pod pojem nemajetková ujma spadá ujma, ktorá\nnie je vyjadriteľná v peniazoch a postihuje inú ako majetkovú sféru poškodeného, teda sféru osobnostnú,\npričom ani do týchto práv nie je možné zasiahnuť, či ich obmedziť s poukazom na ustanovenie § 11\na § 13 Občianskeho zákonníka, pričom pre priznanie takéhoto nároku stačí ak zásah bol objektívne\nspôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené Občianskym zákonníkom. Osobné údaje sú vstupnou\nbránou do súkromia každého jednotlivca, preto právo na ich ochranu požíva vysoký stupeň. Zároveň\nnie je pravdou, že žalobcovi nemohla vzniknúť ujma vo vzťahu k povahe osobných údajov o čom\nsvedčí aj rozhodnutie Úradu pre ochranu osobných údajov, ktorým bolo rozhodnuté o uložení pokuty za\ntento bezpečnostný incident. Uviedol, že boli neoprávnene sprístupnené osobné údaje vrátane rodných\nčísiel a ďalších identifikátorov žalobcu, ktorým sa priznáva zvýšená ochrana. To, že tieto písomnosti\ns osobnými údajmi neboli skartované, ale naopak boli neodborne odložené v sklade za predajňou a\ntam boli nezabezpečené či nepovšimnuté, sú priťažujúcimi okolnosťami pri takýchto nárokoch. Tento\nzáver vyplýva aj z rozhodnutia Úradu pre ochranu osobných údajov, pričom všetky tieto osobné údaje\nžalobcu sú chránené právnymi predpismi vrátane Listiny základných práv a slobôd. S poukazom na to,\nakým spôsobom došlo k zásahu do osobných práv žalobcu, kedy súd prvej inštancie neuveril, že došlo\nk takémuto konaniu len z dôvodu omylu či hrubej nedbanlivosti obchodného zástupcu žalovanej ako aj\nvzhľadom na to, že primárnou funkciou sankcie je funkcia aj preventívna v rámci generálnej prevencie\nmal súd prvej inštancie za to, že je dôvodné priznať žalobcovi sumu 110,- Eur.\n5. Vo vzťahu k trovám konania uviedol, že žalobca bol v základe nároku plne úspešný, preto rozhodnutie\no výške nároku záviselo len od úvahy súdu, preto žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti\nžalovanej v rozsahu 100% z prisúdenej sumy. K návrhu žalovanej, aby súd aplikoval pri rozhodovaní\no trovách konania § 257 Civilného sporového poriadku a náhradu trov konania žalobcovi nepriznal alebo\nich aspoň primerane znížil uviedol, že nezistil dôvod na jeho výnimočnú aplikáciu. Poukázal na to, že\nžalovaná po celý čas, a to dokonca aj po rozhodnutiach odvolacieho súdu, kedy vo vzťahu k viac ako 70im žalobcom už bol základ nároku potvrdený stále spochybňovala základ nároku, preto jej argumentácia\nneobstojí. Napokon ani po rozhodnutiach odvolacieho súdu a ani po čiastočnom späťvzatí žaloby\nnezmenila žalovaná svoj postoj, namietala nielen výšku, ale aj základ nároku, neponúkla mimosúdnu\ndohodu, či dobrovoľné plnenie do sumy 110,- Eur už právoplatne odvolacím súdom judikovanej ako\nvýška relutárnej náhrady, nárok žalobcu v žiadnej (ani tejto) výške neuspokojila, čo samo osebe prispelo\n\njednak k navýšeniu trov sporu, ako aj k tomu, že v žiadnom prípade nemožno uvažovať o dôvodoch\nosobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Ostatné tvrdenia žalovanej (neúčelnosť\njednotlivých úkonov právnej služby a podobne) sa týkajú a majú priestor pri rozhodovaní o výške nároku\nna náhradu trov konania a tieto preto môžu byť zohľadnené v rozhodovaní vyššieho súdneho úradníka\no výške trov konania. K polemike strán ohľadom výšky tarifnej odmeny za úkony právnej služby preto\nuviedol, že táto je absolútne mimo priestoru rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, týka\nsa rozhodovania o výške trov. V tomto rozsudku rozhodoval len o nároku na náhradu trov konania,\npričom vyjadrenie 100% z rozsahu prisúdenej sumy odzrkadľuje len skutočnosť, že žalobcovi napriek\nnie plnému úspechu čo do výšky nároku patrí plná náhrada trov konania z prisúdenej sumy, ale samo\no sebe v tomto konkrétnom prípade nič nehovorí o tom, v akej výške sa budú tieto priznávať, či podľa\nakého ustanovenia advokátskej vyhlášky, keďže všetko toto je vyhradené výlučne štádiu rozhodovania\no výške trov konania (v prvom kroku vyšší súdny úradník, v druhom kroku, teda v prípade podanej\nsťažnosti stranou sporu sudca). O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti\nrozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník a rovnako samostatným uznesením\nvyššieho súdneho úradníka rozhodne o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok za žalobu vzhľadom\nna zákonné oslobodenie žalobcu od tejto povinnosti.\n6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku V. o trovách konania.\nNamietal, že takto formulovaný výrok o náhrade trov konania je nesprávny, pretože priznáva žalobcovi\nnáhradu trov konania voči žalovanej „z prisúdenej sumy“ a uvedená nesprávna formulácia tak eliminuje\nmožnosť vydania zákonného rozhodnutia o výške trov konania, o ktorých bude po právoplatnosti\nrozsudku rozhodovať vyšší súdny úradník samostatným uznesením. Poukázal na to, že táto otázka\nbola už v skutkovo a právne identických veciach iných žalobcov dotknutých rovnakým bezpečnostným\nincidentom predmetom opakovaného prieskumu rôznych senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky\na bude tiež predmetom prieskumu Najvyššieho súdu SR. Konkrétne poukázal na uznesenie Ústavného\nsúdu SR, č.k. II. ÚS 233/2022-18 zo dňa 24.05.2022 a na uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn.\n13Co/7/2021, sp. zn. 22Co/23/2022, sp. zn. 9Co/45/2022, sp. zn. 17Co/34/2022 a sp. zn. 17Co/41/2023,\nv ktorých odvolací súd neakceptoval názor žalovanej, že náhrada trov žalobcu má byť priznaná „z\nprisúdenej sumy“. Uviedol, že doposiaľ mu nie je známe ani jedno rozhodnutie odvolacieho súdu,\nktorým by odvolací súd výrok o trovách konania žalovanou navrhovaným spôsobom doplnil. Poukázal\nna to, že žalovaná podala proti výrokom o trovách konania odvolanie vo viacerých rozhodnutiach,\nktoré však nemôžu byť úspešné pre jeho neprípustnosť. V konaniach o ochranu osobnosti nie je\nrozhodujúca výška požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ale rozhodujúca je hodnota osobnostných\npráv o ochranu ktorých v konaní ide. Keďže hodnotu týchto práv nemožno vyjadriť v peniazoch je\npotrebné základnú sadzbu tarifnej odmeny paušalizovať pevnou sumou, čoho výrazom je znenie § 10\nods. 8 advokátskej vyhlášky. Tým, že prvoinštančný súd v napadnutom výroku o náhrade trov konania\npriznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej sumy, eliminoval možnosti vyššieho\nsúdneho úradníka pri rozhodovaní o výške základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej\nslužby postupovať zákonne. Uviedol, že s poukazom na doterajšiu rozhodovaciu prax prvoinštančných\na aj odvolacích senátov sa napadnutý výrok o náhrade trov konania javí ako mimoriadne prekvapivé\nrozhodnutie a súd sa mýli, ak tvrdí, že výrok o priznaní plnej náhrady trov konania z prisúdenej sumy sám\no sebe nič nehovorí o tom, v akej výške sa budú priznávať trovy a podľa akého ustanovenia advokátskej\nvyhlášky. Rovnako nie je pravdou, že súdna prax nie je pri výklade § 10 ods. 8 advokátskej vyhlášky\njednotná, a to poukazujúc na komentár k citovanej vyhláške a na odlišné rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSR, sp. zn. 5MCdo/7/2010. Napadnutý výrok je preto z vyššie uvedených dôvodov vecne nesprávny.\nNa margo žalovanej navrhovanej aplikácie § 257 Civilného sporového poriadku poukázal na výstižné\nodôvodnenie neopodstatnenosti takéhoto postupu. S poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací súd\nnapadnutý výrok rozsudku zmenil tak, že mu prizná nárok na náhradu trov konania proti žalovanej\nv rozsahu 100% o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením,\nktoré vydá vyšší súdny úradník.\n7. Žalovaná sa k podanému odvolaniu vyjadrila tak, že odvolanie žalobcu nijakým spôsobom\nnešpecifikuje z akého presne zákonného odvolacieho dôvodu považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie\nv odvolaním napadnutej časti za nesprávne, preto jeho odvolanie nespĺňa z dôvodu neurčitosti\nobligatórne náležitosti podľa § 363 Civilného sporového poriadku. Z uvedených dôvodov má za to, že\nodvolanie žalobcu by malo byť odmietnuté, čo týmto aj navrhuje. Vo vzťahu k aplikácii vyhlášky pri\nrozhodovaní o náhrade trov konania uviedla, že sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie\nvyjadrenom v bode 86. odôvodnenia rozsudku, preto sa polemikou ohľadom výpočtu odmeny za\n\nprávne služby súd vôbec nezaoberal a ani sa zaoberať nemôže, lebo táto je absolútne mimo priestoru\nrozhodovania o nároku na náhradu trov konania. Podľa jej názoru súd prvej inštancie správne poukazuje\naj na to, že pre konanie v merite veci a rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania sú bezpredmetné\núvahy, ktoré patria výlučne do konania o výške náhrady trov konania. Z uvedeného dôvodu sú pre toto\nkonanie relevantné závery Ústavného súdu SR, ktoré sa týkajú nároku na náhradu trov konania a závery\ntýkajúce sa výšky trov a sadzby tarifnej odmeny použiteľné až v štádiu konania o výške náhrady trov\nkonania. Zároveň poukázala na to, že v súvislosti s určením výšky trov konania budú mať obe sporové\nstrany k dispozícii riadny opravný prostriedok pre prípad, ak by mali za to, že by súd prvej inštancie\nnesprávne aplikoval príslušné ustanovenia vyhlášky. Žalovaná rovnako poprela tvrdenia žalobcu\no rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu, pričom poukázala napr. na senáty 8Co a 14Co odvolacieho\nsúdu, ktoré priamo vo výroku rozsudku judikovali právo na náhradu trov konania z prisúdenej sumy. Vo\nvzťahu k podaným odvolaniam uviedla, že mala za to, že ak sa nárok priznáva z prisúdenej sumy, je\npotrebné túto skutočnosť vyjadriť aj v samotnom výroku rozsudku, nielen v jeho odôvodnení. Rovnako\nargumentáciu žalobcu o neprípustnosti podaných odvolaní označila za právne bezvýznamnú, a to\ns poukazom na § 357 písm. m) Civilného sporového poriadku. V súvislosti so samotnou vyhláškou\na jej aplikáciou dala do pozornosti aj právny názor Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 233/2022 zo\ndňa 24.05.2022. Odvolaním napadnutý výrok považuje za správny a plne korešpondujúci s príslušným\nustanovením Civilného sporového poriadku. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd odvolanie\nžalobcu odmietol alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku ako vecne\nsprávny potvrdil a zároveň aby jej priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n8. Žalobca sa k podanému vyjadreniu žalovanej nevyjadril.\n9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie §\n34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „C.s.p.“)),\npreskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z\nustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario)\na dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.\n10. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobca namieta nesprávne právne posúdenie (§ 365\nods. 1 písm. h) C.s.p.).\n11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte\ns namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav\nsprávne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko\ns prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo\nargument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o\nodvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).\n12. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.\n13. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p., ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania\npomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.\n14. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné\nosobitného zreteľa.\n15. Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené\npodmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.\n16. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietkou žalovanej, ktorou namietala, že podané\nodvolanie neobsahuje uvedenie odvolacích dôvodov v dôsledku čoho nespĺňa zákonom predpísané\nnáležitosti. V zmysle Civilného sporového poriadku (čl. 11 ods. 1 Základných princípov a § 124 ods. 1\nC.s.p.) je potrebné posudzovať každý procesný úkon sporovej strany predovšetkým s prihliadnutím na\njeho obsah. Posudzujúc preto odvolanie žalobcu podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 C.s.p.) je zrejmé,\nže žalobca uplatnil nepochybne odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.. Naplnenie\ntohto odvolacieho dôvodu vzhliadol žalobca v nesprávnej formulácii výroku o trovách konania, pričom\n\nkonkrétne dôvody precizoval v podanom odvolaní. Z uvedeného dôvodu túto námietku žalovanej\nvyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.\n17. Vo vzťahu k samotným dôvodom podaného odvolania je potrebné uviesť, že predmetná vec\nnepochybne patrí do skupiny viacerých vecí s rovnakým skutkovým a právnym základom, ktoré sú\nprejednávané na Okresnom súde Svidník z dôvodu, ktorý aj v prejednávanej veci bol nepochybne\nustálený súdom prvej inštancie.\n18. Otázka náhrady trov konania v týchto veciach bola predmetom prieskumu tak odvolacieho súdu,\nako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 233/2022, pričom Ústavný súd v uznesení\nz 24.05.2022 uviedol, že možno konštatovať plný úspech žalobcu v spore o ochranu proti zásahu do\njeho osobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto situácie patrí žalobcovi plný\nnárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásad úspechu. Zároveň Ústavný súd konštatoval,\nže z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy\nv peniazoch.\n19. Odvolací súd do pozornosti aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 225/2020\nz 27.08.2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod\nč. 31/2020, v ktorom konštatoval cit.: „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň\nčasť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho\nzaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o\nnáhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje\nrozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“\nObdobne rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky vo veciach pod sp. zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS\n225/2020, II. ÚS 399/2019, III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020. Z týchto názorov Ústavného súdu\nSlovenskej republiky vychádzali potom rozhodnutia odvolacieho súdu (Krajského súdu v Prešove) v\notázke náhrady trov konania a z tohto názoru treba vychádzať aj v prejednávanej veci pri rozhodovaní\no nároku na náhradu trov.\n20. Zo samotného znenia § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytnutie právnych služieb (advokátskej tarify do 31.12.2023) vyplýva, že tarifnou hodnotou je\nsuma 1.000,- Eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma 2.000,- Eur, ak sa žiada náhrada\nnemajetkovej ujmy. Okolnosť v akej výške v konečnom dôsledku táto náhrada nemajetkovej ujmy\nbude priznaná, nie je právne významná z pohľadu nárokov na náhradu trov konania. Rozhodujúcou\nokolnosťou je teda to, že žalobca mal vo veci úspech, nakoľko zásah do jeho osobnostných práv\nv súvislosti s nesprávnym nakladaním s jej osobnými údajmi, bol zistený, a preto má nárok v\nzmysle citovanej judikatúry Ústavného súdu na plnú náhradu trov konania. Nemožno preto súhlasiť s\nargumentáciou žalovanej, že žalobcovi ako plne úspešnej strane čo do základu, patrí plná náhrada\ntrov konania z prisúdenej sumy, pričom ide o štandardný a zaužívaný výrok o nároku na náhradu trov\nkonania používaných v prípadoch, kedy výška plnenia závisí od úvahy súdu a kde za plne úspešného\nsa považuje žalobca vtedy, ak vo výške plný úspech nemal.\n21. Odvolací súd sa ďalej zaoberal aj tým, či v predmetnom prípade je vytvorený priestor na aplikáciu §\n257 C.s.p., teda či v predmetnom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.\n22. Podľa § 257 C.s.p. môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody hodné\nosobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie náhrady\ntrov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo\nna náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným\nokolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.\n23. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. 98/2018 zo dňa 02.05.2018 vyplýva,\nže podľa § 257 C.s.p. súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné\nosobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za\nvýsledok (§ 255 C.s.p.) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 C.s.p.). Ústavný súd\nSlovenskej republiky v spomínanom náleze uviedol, že súd: ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu\nnahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím\nzavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane.“. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné\n\nokolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi.\nTo však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci\núspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného\nzáveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré\nby sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn.\nIII. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri\nnález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej\núpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo\nvšeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1 C.s.p.).\n24. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré\núspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide\nkonkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a\nčl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny (porovnaj\nNález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 119/2012).\n25. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257\nC.s.p., ktorej sa aj v konaní pred súdom prvej inštancie dožadovala žalovaná pripomína, že všeobecné\nnariadenie o ochrane údajov (anglicky General Data Protection Regulation, skrátene GDPR), plným\nnázvom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27.04.2016 o ochrane fyzických\nosôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica\n95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), je nariadenie Európskej únie, ktorého cieľom\nje výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov občanov. V Úradnom vestníku Európskej únie bolo\nvyhlásené 27.04.2016. Nariadenia, v schválenom znení, sú priamo účinné pre každý členský štát EÚ.\nV slovenskom právnom poriadku je nariadenie premietnuté aj do zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane\nosobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov z 29.11.2017. Zákon 18/2018 Z. z. je účinný\nna Slovensku rovnako ako GDPR od 25.05.2018. Zákon bol priamo aj nepriamo aktualizovaný v roku\n2019 (v znení č. 35/2019 Z. z. (nepriamo), č. 221/2019 Z. z.). Nariadenie chráni základné práva a slobody\nfyzických osôb so zameraním na právo ochrany osobných údajov a stanovuje pravidlá ochrany fyzických\nosôb a pravidlá pre voľný pohyb (ktorý sa nesmie obmedziť ani zakázať) osobných údajov v Európskej\núnii (Článok 1, ods. 1-3). Táto konzistentná úroveň ochrany fyzických osôb v celej Únii má zabrániť\nrozdielom, ktoré sú prekážkou voľného pohybu osobných údajov v rámci vnútorného trhu (preambula,\nods. 13). GDPR niektoré osobné údaje považuje za „citlivé“ (článok 4 ods. 13, 14 a 15, článok 9 a\nodôvodnenia 51 - 56 GDPR, ktoré sa takto súhrnne nenazývajú, ale sú uvádzané ako „genetické údaje“,\n„biometrické údaje“ „údaje týkajúce sa zdravia“), ktorých spoločným znakom je, že podliehajú osobitným\npodmienkam spracovania.\n26. Pre uvedené skutkové okolnosti porušenie práva na ochranu osobných údajov a najmä 400-násobné\nporušenie ochrany R. S. T. E. E. D. F. D. by zvýhodniť porušovateľove práva a jeho majetok bolo nielen\nnerozumné, ale aj v príkrom rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov so zreteľom na\npriznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Uprednostniť osobu zodpovednú za porušenie práva pred\nobeťou porušenia osobných údajov podľa presvedčenia odvolacieho súdu je neakceptovateľné.\n27. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenie od legitímneho\nvýkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects. Inak povedané je\nneakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na ochranu osobných\núdajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o\nnáhrade trov konania. Aj preto je ustanovenie\n§ 257 C.s.p. v danej veci v prospech obchodnej\nspoločnosti neaplikovateľné. Odvolací súd je presvedčený, že nepriznaním náhrady trov inak úspešnej\nstrane sporu, by došlo k porušeniu práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.\n28. Je potrebné poukázať na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.\n1 Dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) nie je právo\nna rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v\nkonaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Hypotetické priznanie\ntrov konania v rozsahu 200.000,- Eur v iných, avšak skutkovo podobných konaniach, nemohlo mať\ndopad na prejednávanú vec, totižto nepochybne nárok na náhradu trov konania je nárokom patriacim\nstrane sporu a advokát je platobným miestom (pozri § 263 C.s.p.). Odvolací súd nepovažoval za\n\ndôvod hodný osobitného zreteľa ani tvrdené opakovanie veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých\núkonov (žalôb) zo strany žalobcu, pretože rovnaká skutočnosť svedči aj žalovanej strane, ktorá je teda\n(stranou) vo viacerých súdnych konaniach s identickým skutkovým aj právnym základom a vo všetkých\ntýchto konaniach ju zastupuje ten istý právny zástupca. Rovnako sa odvolací súd nestotožnil ani s\ntvrdením o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa spočívajúcom v tom, že žalovaná bola do\nsúdneho konania reálne donútená v dôsledku uplatnenia neprimeranej sumy vo výške 5.000,- Eur a\ntakto uplatnená suma jej nedávala možnosť vyhnúť sa tomuto súdnemu konaniu.\n29. Z úradnej činnosti je známe odvolaciemu súdu, že v tejto skupine prípadov s rovnakým skutkovým\na právnym základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho základu nároku iných\ndotknutých osôb tým istým bezpečnostným incidentom žalovaná stále namietala nielen neprimeranosť\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ nároku dotknutých osôb,\na to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré danosť\nnároku dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si žalovaná musí byť dobre vedomá\nvšetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené, vrátane povinnosti nahradiť trovy konania\núspešnej strany. Zásada úspechu vo veci (zodpovednosti za výsledok sporu) je charakteristická pre\nsporové konania a jej obsahom je stále povinnosť nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania. Článok\n6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle,\nže: bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje uložiť spotrebiteľovi povinnosť znášať časť trov\nkonania, ak v nadväznosti na konštatovanie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej nekalej povahy\nsa jeho návrhu na vrátenie súm, ktoré boli na základe tejto podmienky zaplatené bez právneho dôvodu,\nvyhovelo len čiastočne, pretože je prakticky nemožné alebo nadmerne ťažké určiť rozsah práva tohto\nspotrebiteľa na vrátenie týchto súm. (pozri rozsudok SD EU C-714/22).\n30. Z týchto stručných dôvodov odvolací súd nezistil ani jeden akceptovateľný dôvod na použitie\nzmierňujúceho ustanovenia § 257 C.s.p., a to ani čiastočne v prospech osoby zodpovednej za masívne\nporušenie osobných údajov podliehajúcej ochrane únijovému právu.\n31. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa\npre ktoré by bolo možné nepriznať náhradu trov konania inak úspešnej strane a poukazujúc na body 17.\naž 20. odôvodnenia tohto uznesenia považoval odvolanie žalobcu za dôvodné, keďže nárok žalobcu na\nnáhradu trov konania proti žalovanej sa nepriznáva z prisúdenej sumy, preto odvolací súd podľa § 388\nC.s.p. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku V. v spojení s opravným uznesením tak, ako je\nuvedené vo výroku I. tohto uznesenia.\n32. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods.\n1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p., tak že úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady\ntrov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po\nprávoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd nezistil žiadne\ndôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 C.s.p..\n33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).\nDovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.\n2 C.s.p.).\nPodanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu\ntreba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného\n\npredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné\ndoručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4C/10/2020", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6a713595-71db-44b8-955c-12073eb14e3e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.233.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 233/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 233/2022 z 24. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-24", "citacie_n": 120, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.233.2022.1"}, {"guid": "ussr:bf14b824-ba19-4d66-8ef5-37e5e5e5d0b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.24.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 24/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/2021 z 4. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-04", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.24.2021.2"}, {"guid": "ussr:3d851593-00a3-4eda-a66f-22e43da5b8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 475/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 305, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1"}, {"guid": "ussr:9e7fc3dd-9423-4377-9857-31485ba42ce0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.397.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 397/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 397/2020 z 10. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-10", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.397.2020.1"}, {"guid": "ussr:d5445e38-fd44-4696-b233-788ed9fa3006", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 225/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 209, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2"}, {"guid": "ussr:45924d35-e787-4d32-b53b-74517146d7bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1"}, {"guid": "ussr:a2b36285-7d3e-4b29-b2dc-8e78143a4958", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 119/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012 z 16. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-16", "citacie_n": 475, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a2b36285-7d3e-4b29-b2dc-8e78143a4958"}, {"guid": "ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 139/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 139/08 z 29. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-29", "citacie_n": 1218, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558"}, {"guid": "ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 265/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 265/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 1207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f"}, {"guid": "ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 292/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 292/07 z 25. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-25", "citacie_n": 345, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 218/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 1576, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169"}, {"guid": "282996e7-6964-40a7-81ef-8e626f5cecb7:b0710e66-8cd2-4e01-b91a-2843bff0d3fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/41/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/41/2023 z 30. 11. 2023", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2023-11-30", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/282996e7-6964-40a7-81ef-8e626f5cecb7:b0710e66-8cd2-4e01-b91a-2843bff0d3fd"}, {"guid": "c8c12132-394c-4856-9f5c-274815b4da98:d243fd78-7c84-429e-9380-7b50247d8bab", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/45/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/45/2022 z 30. 6. 2022", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2022-06-30", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c8c12132-394c-4856-9f5c-274815b4da98:d243fd78-7c84-429e-9380-7b50247d8bab"}, {"guid": "dfd828b3-2e9d-4858-8eab-5a2b02c9edc3:05cafa00-871e-408e-8264-78f572fb2c02", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/34/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/34/2022 z 28. 4. 2022", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2022-04-28", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/dfd828b3-2e9d-4858-8eab-5a2b02c9edc3:05cafa00-871e-408e-8264-78f572fb2c02"}, {"guid": "731d90e0-b880-4395-874b-127707f4843d:a95077fb-2757-4ef5-9f66-f7c5ef811fd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "13Co/7/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/7/2021 z 30. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2021-03-30", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/731d90e0-b880-4395-874b-127707f4843d:a95077fb-2757-4ef5-9f66-f7c5ef811fd2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:802894fa-c008-4c2a-b0de-88ace1ac51a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.220.2026.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 220/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 220/2026 z 21. 5. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-05-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.220.2026.2"}]}