{"guid": "76ced286-4d84-4c91-af66-cd1f67cc56c5:589f9397-d213-4a52-bcc6-d428f3564d44", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8718204055.1", "spisova_znacka": "8CoPr/3/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8CoPr/3/2019 z 26. 2. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 26. februára 2020, sp. zn. 8CoPr/3/2019, ECLI:SK:KSPO:2020:8718204055.1", "identifikacne_cislo": "8718204055", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Ďurišová", "sudca_id": 1005, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zuzana-durisova-1005", "datum_vydania": "2020-02-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/589f9397-d213-4a52-bcc6-d428f3564d44", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8718204055.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2020:8718204055.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2020:8718204055.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8CoPr/3/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718204055
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8718204055.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr.
Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej, v právnej veci žalobcu N. B., nar.XX.X.XXXX, trvale bytom R.,
Y. XXXX/XX, právne zastúpený N.. Július Kvetán, advokát so sídlom Štefánikova 17, 066 01Humenné,
proti žalovanému Spoločnosť SPEDGARANT, s.r.o. Třebíčska ul. 1833/4, 066 01 Humenné, IČO 36
497 649, právne zastúpený JUDr. Miroslavom Korchom, advokátom so sídlom Kukorelliho 1505/50, 066
01 Humenné, P.O.Box 104, o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 12Cpr/20/2018-117 zo dňa 24. apríla 2019, takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady
rozhodne súd I. inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil okrem iného ustanoveniami § 1 ods. 4, § 37, § 79 ods. 1, 2, § 129, §
252i ods. 1,4, § 132 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce účinného od 01.01.2013, § 100, § 101,
§ 112 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 3.8.2018
domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť mu 13.694,40 eur spolu s 5,75 % úrokom
z omeškania počnúc dňom podania žaloby do zaplatenia. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.
Žalobu v písomnom podaní odôvodnil tým, že dňa 19.12.2012 si prevzal oznámenie žalovaného o
okamžitom skončení pracovného pomeru, podľa ktorého mal pracovný pomer skončiť dňom 13.12.2012.
Na základe podanej žaloby Okresný súd Humenné rozsudkom pod sp. zn. 17Cpr 1/2013-185 rozhodol
tak, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 13.12.2012 je neplatné. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 28.11.2017 len vo výroku 1., 2.,3. V spojení s rozsudkom Krajského
súdu Prešov súd II. inštancie potvrdil prvostupňové rozhodnutie týkajúce sa skončenia pracovného
pomeru a zmenil rozsudok vo výroku o náhrade trov konania tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov v rozsahu 80 %. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že jeho pracovný pomer naďalej trvá. Žalovaný



odmieta situáciu vziať na vedomie a umožniť mu výkon práce. Vzhľadom na to, že jeho pracovný
pomer trvá, má nárok na náhradu mzdy. Na základe dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 1.11.2011
bola dohodnutá odmena vo výške 380,40 eur. Požaduje náhradu mzdy vo výške 380,40 eur za obdobie
od mesiaca december 2012 do mesiaca november 2015, teda za obdobie 36 mesiacov spolu vo
výške 13.694,40 eur. Náhradu mzdy si uplatnil s poukazom na ust. § 79 ods.1,2 Zákonníka práce.
Vzhľadom na fakt, že protiprávnym konaním zamestnávateľa mu bola podstatne sťažená možnosť
uplatnenia a zamestnávateľ si neplnil povinnosť na základe rozhodnutia súdu, patrí mu náhrada
mzdy v plnom rozsahu nároku. Žalovaného písomne požiadal žiadosťou zo dňa 8.3.2018, aby zaujal
stanovisko k právoplatnému a vykonateľnému rozsudku súdov, avšak žalovaný ku dňu podania žaloby
nereagoval žiadnym spôsobom na jeho žiadosť. V ďalšom písomnom podaní konštatoval, že konanie
pred Okresným súdom Humenné trvalo od 13.2.2013 do 27.11.2017. Ako vyplýva z rozhodnutia súdu,
trval na ďalšom zamestnávaní u žalovaného. Žalovaný mal možnosť v konaní na súde uplatniť si
požiadavku, že nevyplatí jeho nárok na mzdu. To neurobil. V konaní pred OS Humenné mimo určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa domáhal aj zaplatenia sumy 1.604,40 eur preto, že chce
zostať aj naďalej u zamestnávateľa zamestnaný. Potom treba predpokladať, že sa uplatňuje aj nárok na
náhradu mzdy. Teda ďalší súvisiaci nárok je i nárok na náhradu mzdy, ktorý bol tak uplatnený včas. Po
dobu uvedeného konania o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru premlčacia
doba neplynula. Žalobca si pred Okresným súdom Poprad uplatnil svoj nárok v zákonnej 3-ročnej lehote.
Z toho dôvodu námietka premlčania nároku nie je dôvodnou. Poukázal na rozhodovaciu činnosť súdov,
a to na identickú právnu vec v konaní vedenom pred Okresným súdom v Dolnom Kubíne pod sp. zn. 7C
1919/98, kde na základe žaloby žalobcu z 9.10.1998 začalo konanie o vyslovenie neplatnosti výpovede
z 20.7.1998 s tým, že rozsudkom súdu z 21.12.2004, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu
v Žiline z 21.6.2005 sp. zn. 23Co 155/05, bolo určené, že výpoveď daná žalobcovi je neplatná. Tento
rozsudok nadobudol právoplatnosť 9.8.2005. V právnej úvahe súdy sa stotožnili v názore, že počas
konania súdu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru premlčacia doba neplynie, začína opätovne
plynúť od právoplatnosti rozhodnutia vo veci určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Ak si
žalobca uplatnil samostatným návrhom na súde dňa 6.2.2006 nárok na náhradu mzdy vyplývajúci z ust.
§ 61 ods.1 zák. práce, urobil tak v zákonnej trojročnej premlčacej lehote . Aj rozhodovacia činnosť súdov
je zdrojom práva. Na pojednávaní ďalej uviedol, že súdny spor o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru prebiehal od roku 2013. Nebol však rozhodnutý z dôvodu na strane žalovaného. Žalobca sa
domáhal prideľovania práce.

4. Žalobca ako strana v konaní pred súdom uviedol, že u žalovaného pracoval od 31.5.2011 ako vodič
medzinárodnej kamiónovej dopravy. Asi dva týždne pred 19.12.2012 mal rozhovor so štatutárom firmy,
ktorý mu povedal, že ak uzná svoj záväzok voči firme, bude môcť pokračovať v práci naďalej. Proti tomu
sa ohradil. Následne mu dňa 19.12. poštou žalovaný doručil okamžité skončenie pracovného pomeru.
Poslednýkrát v práci bol nasledujúci deň po sedení s vedením firmy, kedy štatutárnemu zástupcovi
oznámil, že nesúhlasí s návrhom uhradiť škodu, pretože neporušil žiadne zákony. Následne odovzdal
všetky veci, súvisiace s činnosťou vodiča manželovi, šéfky firmy p. N.. Zároveň mu oznámil, že keď S.
poisťovňa právnej ochrany a súd im dajú za pravdu, tak, že bude naďalej vykonávať pracovnú činnosť,
ak s tým oni budú súhlasiť. P. N. pri ich spoločnom stretnutí bola proti tomu, aby naďalej vykonával
prácu vo firme a p. N., jej manžel chcel, aby pokračoval v práci. Sám chcel vo firme zostať pracovať
naďalej, len sa vyjadril, že pokiaľ súd rozhodne o práve na ich strane, bude považovať ich rozhodnutie
za právoplatné. Po doručení listu o okamžitom skončení pracovného pomeru žalovanému zaslal list, že
nesúhlasí s ich stanoviskom a trvá naďalej na pracovnom pomere.

5. O pokračovanie v práci požiadal zamestnávateľa aj na druhý deň po spoločnom sedení. Asi po 3
mesiacoch od skončenia pracovného pomeru u žalovaného sa zamestnal vo firme R., s.r.o. H., pracovný
pomer uzavrel na dobu neurčitú. Tam pracoval ako vodič I. asi do roku 2016 resp. do konca roku
2015. Potom sa zamestnal ako montér interiérových nábytkov v ďalšej spoločnosti na dobu neurčitú. Od
7.1.2019 je zamestnaný v nemeckej firme. Po ukončení súdneho sporu na OS Humenné žalovaného
listom požiadal o vyjadrenie, kedy sa bude môcť dostaviť. Po doručení listu nedostal od p. N.ovej žiadne
vyjadrenie. Osobne sa k zamestnávateľovi nedostavil. Medzi obdobím zamestnania v spoločnosti R. v
spoločnosti G. DS bol 8 mesiacov práceneschopný pre operáciu ramenného kĺbu. Sociálna poisťovňa mu
uhrádzala nemocenské za dané obdobie. Za obdobie rokov 2013 až 2015 pri zamestnaní v spoločnosti
R. peniaze mu chodili na účet vo D., a to v rozčlenení základnej mzdy a diét. Spolu to bolo cca 1.600,- eur.
Suma nebola rozdelená. Je živiteľom rodiny a po konaní žalovaného nemohol čakať, ako súd dopadne,
musel živiť rodinu a platiť úvery. Na preukázanie svojich tvrdení predložil rozsudky OS Humenné a KS v



Prešove, žiadosť o stanovisko, dodatok k pracovnej zmluve, rozšírenie poverenia S. poisťovne právnej
ochrany, potvrdenia z Úradu práce, Sociálnej poisťovne, výzvu a podací lístok pošty.

6. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení žiadal žalobu zamietnuť. Túto neuznal čo do dôvodu
ani výšky. Uplatnil prostriedok procesnej obrany a to hmotnoprávnu námietku premlčania žalovaného
nároku, čo odôvodnil ust.§ 119 ods. 1 Zákonníka práce, § 262 ods. 1 Zákonníka práce. Právo na
náhradu mzdy možno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane splatnou. Splatnosťou sa právo
na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, teda nárokom a od tohto okamihu začína plynúť 3-
ročná premlčacia lehota v zmysle § 263 ods.1 Zákonníka práce. Náhrada mzdy je rovnako ako mzda
splatná pozadu za mesačné obdobie. Dochádza k premlčaniu jednotlivých náhrad mzdy za ten - ktorý
mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu mzdy za
obdobie počnúc mesiacom december 2012 do novembra 2015. Ak by sa súd I. inštancie nestotožnil
s premlčaním žalovaného nároku za čas presahujúci 12 mesiacov, uplatnil si nárok na nepriznanie
náhrady mzdy s odkazom na ust. § 79 ods. 2 ZP. Žalobca si napriek právoplatnému rozhodnutiu súdu
o vyslovení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru neplnil svoje povinnosti ustanovené
v § 81 ZP, a to najmä byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu
a odchádzať z neho až po skončení pracovného času. Žalobca o vykonávanie práce nejavil žiadny
záujem. Až po 3,5 mesiaci požiadal žalovaného o stanovisko k rozsudku. Ako zamestnanec mal ako
prvý začať plniť svoje základné povinnosti zamestnanca. Žalovaný nemal žiadnu povinnosť vyzývať
ho na splnenie takejto elementárnej povinnosti, a preto neexistuje dôvod na priznanie náhrady mzdy
uplatnenej žalobou. Na svojom stanovisko zotrval tiež na pojednávaní. Náhrada mzdy za obdobia,
kedy bol žalobca zamestnaný u iného zamestnávateľa a poberal mzdu by bola výkonom práva v
rozpore s dobrými mravmi. Náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nemá sankčnú
alebo satisfakčnú povahu v období presahujúcom 12 mesiacov, ale má zastávať sociálnu funkciu.
Žalobca pri podanej žalobe o neplatnosť skončenia pracovného pomeru si neuplatnil náhradu mzdy, ani
žalobu o určenie trvania pracovného pomeru. Od 13.12.2012 už u žalovaného nepracoval. Predmetom
pôvodného konania bol peňažný nárok na vyplatenie diét. Žiadna náhrada mzdy žalobcovi vyplatená
nebola. Náhradu mzdy za obdobie od decembra 2012 do mesiaca júla 2015 vzhľadom k podanej žalobe
dňa 3.8.2018 pokladá za premlčaný uplynutím všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehoty. Na podporu
svojho stanoviska poukázal na judikatúru súdov a to rozhodnutie NS SR č. 4Cdo 159/2008, rozhodnutie
ÚS SR č. 3ÚS 482/2013, č. 446/2016. Od mesiaca august 2015 do mesiaca november 2015 žalobca bol
zamestnaný u iného zamestnávateľa, u ktorého poberal mzdu. Priznanie nároku na náhrady mzdy za toto
obdobie by bolo zo strany žalobcu zneužitím jeho práva. Výkon práce u iného zamestnávateľa žalobca
deklaroval aj v konaní pred Okresným súdom Humenné. Súdu predložil zápisnicu z pojednávania pred
OS Humenné zo dňa 2.7.2015 a navrhol vykonanie dôkazu o zistenie, či žalobca bol v období rokov
2012-2015 zamestnaný u iného zamestnávateľa, s akou výškou mzdy, prípadne či v tomto období
nepoberal nemocenské dávky.

7. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že podľa mzdového listu žalobcu za rok 2011 v mesiaci
júl žalobca odpracoval 20 dní - 160 hodín, bola mu priznaná základná mzda 309,81 eur. V mesiaci
august odpracoval 12 dní - 96 hodín a bola mu priznaná mzda 169,73 eur, v mesiaci september
odpracoval 18 dní - 144 hodín a bola mu priznaná mzda 266,16 eur. Podľa dodatku k pracovnej zmluve
zo dňa 1.11.2011 pracovná zmluva uzavretá medzi stranami dňa 1.6.2011 sa mení v časti dohodnutej
odmeny na sumu 380,40 eur mesačne od 1.11.2011 so splatnosťou do 30-teho dňa nasledujúceho
mesiaca. Listom zo dňa 22.12.2012 odoslaného žalovanému dňa 27.12.2012 žalobca nesúhlasil s
údajmi uvedenými vo výpovedi a trval na ďalšom pracovnom pomere. Z pripojeného spisu Okresného
súdu Humenné sp.zn. 17Cpr 1/2013 súd zistil, že žalobca sa žalobou doručenou uvedenému súdu
dňa 13.2.2013 domáhal, aby určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 13.12.2012
je neplatné, pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá, nakoľko nebol dôvod na
okamžité ukončenie pracovného pomeru. Zároveň si uplatnil sumu vyčíslených diét 1.604,40 eur s
príslušenstvom odo dňa 13.12.2012 do zaplatenia. Okresný súd Humenné rozsudkom zo dňa 20.2.2017
určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 13.12.2012 dané žalovaným žalobcovi je
neplatné. Konanie v časti o zaplatenie sumy 1.527,- eur s príslušenstvom zastavil, vo zvyšnej časti
žalobu zamietol a náhradu trov stranám nepriznal. Podľa odôvodnenia rozhodnutia neboli dané zákonné
dôvody pre rozviazanie pracovného pomeru spôsobom uplatneným žalovaným. Pretože žalobca v časti
uplatneného nároku na zaplatenie cestovných náhrad zobral žalobu čiastočne späť čo do sumy 1.527,-
eur s príslušenstvom, v tejto časti konanie zastavil. V zvyšku uplatnených cestovných náhrad žalobu
zamietol ako nedôvodnú. Na základe odvolania žalobcu a žalovaného súd II. stupňa rozsudkom zo



dňa 28.9.2017 potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo výroku o určení neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru a zmenil rozhodnutie o výroku o náhrade trov konania tak, že žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov v rozsahu 80 %. Z obsahu samotnej žaloby ako aj prednesov žalobcu na pojednávaniach
vyplýva, že žalobca si neuplatnil spolu so žalobou o vyslovenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru aj nárok na náhradu mzdy. Z obsahu spisu nie je zrejmé, ako súd rozhodol o časti
žalobného návrhu na určenie, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá. Podľa
zápisnice z pojednávania OS Humenné zo dňa 2.7.2015 žalobca na pojednávaní v súvislosti so svojou
možnou účasťou na ďalších pojednávaniach uviedol, že od mesiaca august bude mať zvláštny pracovný
režim, pretože berie do zácviku vodiča. Listom zo dňa 20.2.2018 poisťovňa právnej ochrany skupiny J.
rozšírila poverenie právnemu zástupcovi žalobcu o zastupovanie klienta vo veci náhrady mzdy od G.
G., s.r.o. z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Listom zo dňa 8.3.2018 žalobca požiadal
žalovaného o stanovisko k rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 20.2.2017 pod sp. zn. 17Cpr
1/2013. Konštatuje, že rozhodnutia Okresného súdu Humenné v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Prešove nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 28.11.2017. Žalovaný nereagoval žiadnym
spôsobom na tieto rozsudky a preto ho vyzval, aby zaujal k nemu písomné stanovisko a toto mu oznámil
v lehote 5 dní. Dňa 15.1.2014 žalobca uzavrel pracovnú zmluvu s organizáciou R. s.r.o. H., podľa obsahu
ktorej dňom 17.1.2014 začal vykonávať funkciu vodiča za minimálnu mzdu s možnosťou priznania
pohyblivej zložky - prémií určených priamym nadriadeným zamestnanca. Pracovný čas bol stanovený
v rozsahu 40 hodín týždenne. Dňa 25.10.2017 žalobca uzavrel pracovnú zmluvu s organizáciou G.
S., s.r.o. D., podľa obsahu ktorej dňom 28.10.2017 začal vykonávať prácu na pracovnej pozícii -
montážne práce. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu neurčitú. S uvedenou organizáciou žalobca
uzavrel dňa 13.9.2018 dohodu o pracovnej činnosti, ktorá bola ukončená vzájomnou dohodou strán dňa
27.10.2017. Podľa potvrdenia Úradu práce, soc. vecí a rodiny Humenné zo dňa 20.3.2019, žalobca
bol vedený ako uchádzač o zamestnanie okrem iného v období od 11.1.2014 do 16.1.2014 a od
1.9.2017 do 27.10.2017. Podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 4.4.2019 žalobca bol vedený v
období rokov 2011 až 2018 v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia ako
zamestnanec v pracovnom pomere, okrem iného od 1.6.2011 do 13.12.2012 v organizácii G., s.r.o.
Humenné, od 7.3.2013 do 30.4.2013 v organizácii Z. G., s.r.o. H., od 1.5.2013 do 10.1.2014 v organizácii
I. od 17.1.2014 do 31.8.2017 v organizácii R. s.r.o. H., od 28.10.2017 do 5.12.2017 v organizácii SZ.
Menovaný v danom období poberal nemocenské dávky vyplácané sociálnou poisťovňou od 17.12.2012
do 6.3.2013, od 9.9.2013 do 31.12.2013, od 1.1.2014 do 6.1.2014, od 17.5.2014 do 30.6.2014, od
12.9.2014 do 19.10.2014, od 19.9.2015 do 17.4.2016 a i.

8. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia mal súd preukázané,
že žaloba nie je dôvodná. Medzi stranami nie je sporným, že žalovaný neplatne rozviazal so žalobcom
pracovný pomer okamžitým zrušením listom zo dňa 13.12. 2012, ktorý list prevzal žalobca poštou
dňa 19.12.2012. Rozsudok Okresného súdu Humenné v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov
nadobudol právoplatnosť dňa 28.11.2017. Predmetom pôvodného konania nebol nárok žalobcu na
náhradu mzdy. Tento nárok žalobca uplatnil žalobou doručenou súdu dňa 3.8.2018, pričom náhradu
mzdy vyčíslil za obdobie troch rokov/36 mesiacov/za mesiace december 2012 až november 2015 vo
výške po 380,40,- eur mesačne. V priebehu konania žalobca uviedol, že u žalovaného sa domáhal
ďalšieho zamestnávania osobne pri stretnutí dňa 12.12.2012 a písomne listom odoslaným poštou dňa
27.12.2012. Predpokladom úspešnosti nároku na náhradu mzdy pracovníka je preukázanie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru a oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní. Nárok nemôže vzniknúť skôr, ako zamestnávateľ so zamestnancom pracovný pomer
skončí a oznámenie o ďalšom zamestnávaní sa môže vzťahovať iba k zamestnávaniu iba v dobe po
dni, keď sa pracovný pomer mal skončiť. Nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného
pomeru podľa § 79 ods.1 Zákonníka práce môže zamestnanec uplatniť nielen súčasne so žalobou
o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, ale aj neskôr; v takom prípade však s rizikom
úspešného namietania premlčania takéhoto nároku zo strany zamestnávateľa. Žalobca preukázal
v konaní splnenie obidvoch podmienok právoplatným rozsudkom súdu o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru a listom, v ktorom oznámil žalovanému, že so skončením pracovného pomeru
nesúhlasí a trvá na platnosti pracovného pomeru. Ak takéto oznámenie podľa svojho tvrdenia žalobca
urobil ústne dňa 12.12.2012, bolo právne neúčinným, pretože v uvedený deň s ním pracovný pomer
ešte ukončený nebol. Za právne účinné súd pokladal písomné oznámenie podané žalovanému poštou
dňa 27.12. 2012, ktoré súd posúdil podľa jeho obsahu. Z obsahu podania je možné konštatovať,
že žalobca trvá na ďalšom zamestnávaní. Náhrada mzdy mu preto prislúchala od uvedeného dňa.
Podľa Zákonníka práce účinného v čase rozviazania pracovného pomeru mal zamestnanec nárok na



náhradu mzdy maximálne za čas deväť mesiacov. Tu súd však poukazuje na ust. § 252i ods. 4 Z.p.
obsahujúci prechodné ustanovenia ZP účinné od 1. januára 2013. Podľa uvedeného ustanovenia iba
nároky z výpovede a dohody sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2012. Nárok z
okamžitého skončenia pracovného pomeru súd preto posúdil ako nárok podľa znenia ZP platného od
1.1.2013, teda v čase podania žaloby. Splatnosť prvej žalovanej náhrady mzdy uplatnenej za mesiac
december 2012 uplynula dňom 31.1.2013 a dňom 1.2.2013 sa dostal žalovaný s náhradou mzdy do
omeškania. Splatnosť poslednej uplatnenej náhrady mzdy za mesiac november 2015 uplynula dňom
31.12.2015 a žalovaný sa s náhradou mzdy dostal do omeškania dňom 1.1.2015. Pretože rozhodnutie
súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru nadobudlo právoplatnosť dňom 28.11.2017, žalobcovi
vzniklo právo na náhradu mzdy najviac za čas 36 mesiacov. Maximálny čas na poskytnutie náhrady
36 mesiacov súd počítal odo dňa 27.12. 2012, pričom podľa názoru súdu nie je možné tento
čas predlžovať za obdobie, za ktoré žalobcovi nárok na náhradu mzdy nevznikol z dôvodu jeho
práceneschopnosti. Žalobcovi neprislúchala náhrada za obdobie, keď zamestnanec nie je schopný z
dôvodu práceneschopnosti vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Za obdobie od 27.12.2012 do
30.11.2015 to podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne bolo od 1.1.2013 do 6.3.2013, 9.9.2013 do 6.1.2014,
17.5.2014 do 30.6.2014, 12.9.2014 do 19.10.2014 a 19.9.2015 do 17.4.2016. Za danú dobu žalobcovi
boli vyplatené dávky nemocenského poistenia.

9. Na základe žiadosti zamestnávateľa súd môže v odôvodnených prípadoch primerane znížiť, prípadne
náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru vôbec nepriznať, za čas presahujúci 12
mesiacov. Základným hľadiskom, na ktoré súd musí pri znižovaní, prípadne nepriznaní náhrady mzdy
brať zreteľ, je skutočnosť, či sa pracovník po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil do práce,
prípadne z akých dôvodov tak neurobil. Pri rozhodovaní o znížení alebo nepriznaní náhrady mzdy
musí totiž súd uvážiť, či pracovník mal možnosť obstarať si vhodnú prácu a za akých podmienok, či a
aké zárobky dosahoval, či to nebolo za nepriaznivých okolností (R15/1978). Pri posudzovaní žiadosti
zamestnávateľa súd prihliada len k okolnostiam, ktoré tu boli po uplynutí 12 mesiacov z celkovej doby,
za ktorú mala byť náhrada mzdy zamestnancovi poskytnutá a ktorej sa týkajú pomery zamestnanca z
hľadiska jeho ďalšieho zamestnávania. Okolnosti, za ktorých došlo ku skončeniu pracovného pomeru,
a pre ktoré bolo toto skončenie neplatné, tu nemajú význam, pretože právna úprava s nimi možnosť
zníženia alebo nepriznania náhrady mzdy nespája (rozsudok NS ČR 21Cdo 3286/2013.) Súd sa na
základe žiadosti žalovaného zaoberal dôvodnosťou námietky uplatnenej žalovaným, ktorý s odkazom
na ust. § 79 ods.2 Zákonníka práce žiadal žalobcovi náhradu za čas prevyšujúci 12 mesiacov nepriznať.
V období rozhodnom pre posúdenie možného krátenia náhrady mzdy nad 12 mesiacov, teda od
27.12.2013 do 27.12.2015 bol žalobca zamestnaný v organizácii I. do 10.1.2014, a od 17.1.2014
podľa predloženej pracovnej zmluvy v organizácii R. a. s. v rovnakej funkcii vodiča, ako u pôvodného
zamestnávateľa za obdobných mzdových podmienok/mzda na hranici minimálnej mzdy, a to až do
31.8.2017 so zárobkom spolu s vyplácanými cestovnými náhradami podľa jeho výpovede všetko vo
výške cca 1600,- eur mesačne. Ako nezamestnaný bol vedený iba v čase od 11.1.2014 do 16.1.2014.
Je preto daný dôvod na primerané krátenie náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov. Zamestnanec z
dôvodu nezáujmu pôvodného zamestnávateľa prideľovať mu prácu počas vedenia súdneho sporu, si
našiel iné vhodné zamestnanie na zabezpečenie príjmu , v tomto zotrval a bez príjmu, resp. dávky v
čase práceneschopnosti bol iba minimálnu dobu, kedy bol vedený ako uchádzač o zamestnanie. Súd
preto za adekvátne zníženie času na poskytnutie náhrady mzdy presahujúce 12 mesiacov považoval
čas 12 mesiacov z uplatneného obdobia 24 mesiacov.

10. K vznesenej námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že Zákonník práce oproti pôvodnému
Zákonníku práce /zákon č. 65/1965 Zb./ samostatne otázku premlčania nerieši, súd s odkazom na
ust. § 1 ods.4 Zákonníka práce aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a to § 100 a nasl.
Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru
nezačína plynúť od právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti rozväzovacieho prejavu, ale od
splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za príslušný mesiac, za ktorý sa požaduje /viď rozhodnutie
NS SR 6 Cdo 248/2011, 1Cdo 180/2009, 4Cdo 243/2008. Nie je významným, či v tom čase už bolo
v konaní o neplatnosť právneho úkonu rozhodnuté./  Premlčacia doba na uplatnenie náhrady mzdy v
danom prípade preto začala plynúť vždy prvým dňom mesiaca nasledujúceho po splatnosti jednotlivých
mesačných náhrad mzdy po neplatnom skončení pracovného pomeru, teda pri náhrade mzdy za
mesiac december 2012 dňom 1.2.2012, pri náhrade za posledný 36 uplatnený mesiac november 2015
1.1.2016. Pretože súdu bola žaloba na náhradu mzdy doručená dňa 3.8.2018, do dňa uplatnenia
nároku na náhradu mzdy na súde došlo k premlčaniu náhrad za 31 mesiacov, posledná premlčaná



náhrada mzdy za mesiac jún 2015 splatná 31.7. 2015. Pretože žalobca bol práceneschopný od
19.9.2015 do mesiaca apríl 2016, náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru mu za
uvedené obdobie nevznikla. Do úvahy u žalobcu prichádzalo priznanie nepremlčanej náhrady mzdy za
mesiace júl 2015 do dňa 19.9.2015 zo žalobcom uplatneného obdobia. Pretože súd ako odôvodnenú
náhradu mzdy považoval náhradu za obdobie 24 mesiacov, s poslednou náhradou mzdy za mesiac
december 2014, ani náhrada za dané obdobie preto žalobcovi neprislúcha. Tvrdenie žalobcu o spočívaní
premlčacej doby na náhradu mzdy uplatnením žaloby pred Okresným súdom Humenné, a to až do
právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného pomeru, nemá oporu v zákone. Ak
žalobca poukazuje na rozhodovaciu prax súdov a to na rozhodnutie KS Žilina sp. zn. 5Co/254/20016
zo dňa 28.6. 2007, ktorý sa mal stotožniť so závermi súdu prvého stupňa OS Dolný Kubín o spočívaní
plynutia premlčacej lehoty na náhradu mzdy v konaní o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru pri oznámení zamestnávateľovi na trvaní pracovného pomeru, tak predmetné rozhodnutie
krajského súdu bolo zrušené rozhodnutím NS SR sp. zn. 1Cdo 101/2007 zo dňa 11.9.2009 /týkalo sa
rozhodnutia súdu prvého stupňa OS Ružomberok/. NS SR v zrušujúcom rozhodnutí o.i. konštatoval,
že ak súd rozhodol na základe prijatého záveru, že počas konania o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy neplynie a začína opätovne plynúť
od právoplatnosti rozhodnutia vo veci určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Pretože súd neuznal
žalobu dôvodnou, osobitne sa nezaoberal žalobcom vyčíslenou mesačnou náhradou mzdy. S poukazom
na ust. § 134 Zák. práce pri uplatnení nároku od mesiaca december 2012 prichádza do úvahy priemerný
zárobok na pracovnoprávne účely zistený zo mzdy za tretí štvrťrok 2012. Za toto obdobie žalobca
odpracoval podľa mzdového listu celkom 400 hodín a dosiahol mzdu 745,70,- eur. jeho priemerný
hodinový zárobok bol 1,864,- eur, teda nižší, ako minimálna mzda za rok 2012, ktorá bola 1,880 eura za
každú hodinu odpracovanú zamestnancom (pri 40 hodinovom úväzku). Preto by prichádzala do úvahy
aplikácia ust. § 134 ods. 5 zákonníka práce.

11. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 odsek 1 a § 262 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok.

12. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Uviedol, že žalobca splnil podmienky podľa Zákonníka
práce, oznámil písomne žalovanému dňa 27.11.2012, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Súd prvej
inštancie podľa názoru žalobcu dospel k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci, lebo nevyhodnotil a
nezaoberal sa plynutím premlčacej lehoty a uplynutím premlčacej lehoty. Nesúhlasí s názorom súdu
prvej inštancie ani v tom, že ako žalobca pracoval a zarobil peniaze, teda nemá nárok na náhradu mzdy.
Podľa názoru žalobcu počas konania súdu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru premlčacia
lehota neplynie, začína opätovne plynúť od právoplatnosti rozhodnutia vo veci určenia neplatnosti
skončenia pracovného pomeru. Nejestvuje u súdov interpretácia jednotného výkladu na premlčanie, čo
sa týka plynutia premlčacej lehoty a spočívania premlčacej lehoty pri uplatňovaní nároku na náhradu
mzdy. Nie je zrejmé, prečo súd nepriznal náhradu za obdobie nepremlčaných nárokov a obmedzil
náhradu mzdy len za obdobie 24 mesiacov.  Má za to, že súd prvej inštancie odňal právo na čo i len
čiastočnú náhradu za mzdu za obdobie 3 mesiacov, t.j. od júla 2015 do 19.9.2015. Navrhol, aby odvolací
súd vec spravodlivo posúdil.

13. K odvolaniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný. S možnosťou uplatnenia práva na náhradu mzdy pri
neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, ktorá nastáva jeho splatnosťou, nijako nesúvisí skutočnosť,
že v tej dobe prípadne ešte nie je rozhodnuté o žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru. Samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť
skončený pracovný pomer, právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ustanovenia
§ 61 ods. 1 Zákonníka práce nevzniká. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na
náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená
v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa § 64 Zákonníka práce, na uplatnenie tohto
nároku je postačujúce, aby uplynul termín splatnosti náhrady mzdy. Premlčacia lehota na uplatnenie
nároku na náhradu mzdy začne plynúť od jej splatnosti bez ohľadu na to, či v tej dobe už bolo v konaní
podľa § 64 Zákonníka práce o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté. Treba totiž
rozlišovať medzi možnosťou uplatnenia tohto práva (nároku) a možnosťou jeho priznania rozhodnutím
súdu. Žalobca si uplatnil právo na náhradu mzdy až žalobou podanou dňa 03.08.2018 a teda napriek
tomu, že bol po celý čas zastúpený právnym zástupcom, nehájil svoje práva dostatočne včas. Poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 159/2008 zo dňa 27. januára 2010, kde najvyšší súd



konštatoval, že z ustanovenia § 119 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako
mzda splatná pozadu za mesačné obdobie (pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej
zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za
ktoré sa poskytuje. Premlčujú sa preto jednotlivé náhrady mzdy za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy
u nich nastala splatnosť. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom
rozviazaní pracovného pomeru teda začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten
- ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy nad obdobie 12 mesiacov
súd spravidla zisťuje okolnosti, ktoré súvisia so zabezpečením zamestnanca. Po uplynutí lehoty podľa
ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce ustupuje do pozadia sankčná a satisfakčná povaha náhrady
mzdy a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca bol po
skončení pracovného pomeru zabezpečený, našiel si inú primeranú prácu s obdobnou a väčšou mzdou,
než akú poberal u žalovaného. Výkon práva uplatniť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru nemôže v žiadnom prípade byť zneužitím práva. Náhrada mzdy za obdobie, kedy bol žalobca
zamestnaný u iného zamestnávateľa by bola výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi. Napadnutý
rozsudok považuje za vecne správny, navrhol ho v celom rozsahu potvrdiť a priznať žalovanému náhradu
trov konania.

14. K vyjadreniu žalovaného podal vyjadrenie žalobca. Poukázal na to, že pracovný pomer medzi
žalobcom a žalovaným stále trvá, nakoľko žiadna strana ani žalobca, ani žalovaný ho predsa neskončila
a s touto základnou právnou otázkou v tomto spore sa nevysporiadal ani súd prvej inštancie. Preto je
nesprávne vnímané zo strany žalovaného, že si mal žalobca uplatňovať nárok na náhradu mzdy, lebo
ak pracovný pomer stále trvá ma nárok aj na mzdu. K tvrdeniu žalovaného o premlčaných nárokoch
na náhradu mzdy má za to, že súd v dostatočnej miere nevysvetlil zrozumiteľne a spravodlivo, prečo
sa obmedzil len na obdobie 24 mesiacov. Poukázal na to, že žalobca je živiteľom rodiny a voči nemu
bolo vedené protiprávne konanie, ked' mu bolo dané okamžité skončenie pracovného pomeru s tým, že
to mala byť vraj výstraha a zastrašovanie ostatných zamestnancov. Žalobca sa nestotožňuje s celým
obsahom vyjadrenia žalovaného, ktoré je voči nemu neobjektívne a zavadzajúce. Trvá na podanom
odvolaní, domnieva sa, že odvolací súd posúdi všetky okolnosti a skutočnosti v ktorých podľa názoru
žalobcu bolo pochybené súdom prvej inštancie a odvolací súd rozhodne v prospech žalobcu.

15. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 C.s.p.),
vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutom rozsahu, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

16. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

17. Podľa ustanovenia § 1 odsek 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak,
vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

18. Podľa ustanovenia § 252i odsek 1 Zákonníka práce účinného od 1.1.2013, týmto zákonom sa
spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2013.

Podľa odseku 4, výpoveď daná zamestnávateľom zamestnancovi pred 1. januárom 2013 a nároky,
ktoré z nej vznikli, sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2012. Dohoda o skončení
pracovného pomeru uzatvorená pred 1. januárom 2013 a nároky, ktoré z nej vznikli, sa posudzujú podľa
predpisov účinných do 31. decembra 2012.

19. Podľa ustanovenia § 79 odsek 1 Zákonníka práce účinného od 1.1.2013, ak zamestnávateľ dal
zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo
v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej
zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od
zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je
povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do



času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

Podľa odseku 2, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje
12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci
12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi
vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

Podľa odseku 3, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby
ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa
jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak
a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby,
b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný
pomer skončiť.

Podľa odseku 4, v prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu
mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

20. Podľa ustanovenia § 100 odsek 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v
dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka.
Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

21. Podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené
inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

22. Z Dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 1.11.2011 (č.l. 21 súdneho spisu) vyplýva, že medzi žalobcom
a žalovaným vznikol pracovný pomer dňa 1.6.2011. Z údajov Sociálnej poisťovne (č.l. 110 ) vyplýva,
že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným skončil dňa 13.12.2012.  Okresný súd Humenné
rozsudkom zo dňa 20. februára 2017 sp.zn. 17Cpr/1/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Prešove sp.zn. 6CoPr/1/2017 zo dňa 28. septembra 2017 určil okamžité skončenie pracovného pomeru
zo dňa 13.12.2012 dané žalovaným žalobcovi za neplatné.

23. K odvolacím námietkam žalobcu sa žiada uviesť, že súd I. inštancie nárok na náhradu mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru posúdil správne a v súlade s rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít.

24. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/101/2007 zo dňa 11.
septembra 2009, kde v obdobnej právnej veci vyslovil názor cit: „Teda, právo na náhradu mzdy
pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru môže byť uplatnené za predpokladu, že zamestnanec
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a že tiež spochybnil žalobou podľa
ustanovenia § 64 Zákonníka práce platnosť rozväzovacieho právneho úkonu. Premlčacia doba pre
uplatnenie práva na náhradu mzdy začína plynúť bez ohľadu na to, či v tom čase už bolo v konaní
podľa § 64 Zákonníka práce o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté. Z uvedeného
tak vyplýva, že keď v prejednávanej veci pri riešení otázky začiatku plynutia premlčacej doby pre
účely uplatnenia si nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru (pre ktorú
otázku pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie) odvolací súd prijal záver (uvedený už vyššie v
odôvodnení tohto rozhodnutia), t.j. podmienil žalobu o náhradu mzdy právoplatnosťou rozhodnutia o
neplatnosti skončenia pracovného pomeru s tým, že počas tohto konania premlčacia doba na uplatnenie
(súvisiaceho) nároku na náhradu mzdy neplynie a začína opätovne plynúť od právoplatnosti rozhodnutia
vo veci určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.).“

25. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4 Cdo 243/2008 zo dňa 27. augusta 2009
konštatoval „Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní
pracovného pomeru začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten - ktorý mesiac,
za ktorý je požadovaná, nie je pritom významné , či v tom čase už bolo v konaní o neplatnosti
rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté.“ (Porovnaj aj rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/248/2011 zo
dňa 3. apríla 2013, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo 180/2009)



26. V súlade s hore uvedeným, potvrdzujúcim správnosť záverov súdu 1. inštancie o premlčaní časti
uplatnenému nároku žalobcu na náhradu mzdy (bod 15 napadnutého rozsudku) a nepriznaní náhrady
mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov (bod 16. a 17. napadnutého rozsudku) zostalo teda posúdiť
správnosť rozhodnutia súdu 1. inštancie o žalobou uplatnenom nároku za obdobie od 3.8.2015 do
27.12.2015.

27. V tejto súvislosti je treba zvýrazniť skutočnosť, ktorú v odôvodnení svojho rozhodnutia zvýraznil aj
súd I. inštancie, že za 24 mesiacov na žiadosť zamestnávateľa o zníženie, prípadne nepriznanie náhrady
mzdy podľa ust. § 79 odsek 2  Zákonníka práce súd môže v odôvodnených prípadoch primerane znížiť
náhradu mzdy. Súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie náhrady mzdy požaduje.
K zníženiu, prípadne nepriznaniu náhrady mzdy môže súd pristúpiť len ak po zhodnotení všetkých
okolností prípadu je možné dôvodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného
zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších. Významné pri tom
je najmä, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce v mieste dohodnutom pracovnou
zmluvou pre výkon práce alebo v mieste, ktoré je možné z hľadiska daného účelu považovať za
rovnocenné miestu dohodnutému pre výkon práce, či zamestnanec vykonával alebo mohol  vykonávať
takú prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dohodnutej v pracovnej zmluve, alebo prácu, ktorej výkon je
pre zamestnanca výhodnejšia, a akú mzdu za dohodnutú prácu dosiahol. (Barancová, H. a kol.: Zákonník
práce. Komentár. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019, 773-784 s.)

28. R 15/1978: Základným hľadiskom, na ktoré súd musí pri znižovaní, prípadne nepriznaní náhrady
mzdy (§ 61 ods. 2 ZP; teraz § 79 ods. 2 ZP) brať zreteľ je skutočnosť, či sa pracovník po neplatnom
skončení pracovného pomeru zapojil do práce, prípadne z akých dôvodov tak neurobil. Pri rozhodovaní
o znížení alebo nepriznaní náhrady mzdy musí súd totiž uvážiť, či pracovník mal možnosť obstarať
si vhodnú prácu a za akých podmienok, či a aké zárobky dosahoval, či to nebolo za nepriaznivých
okolností. (Porovnaj aj rozsudok Najvyššieho súdu SR 4 Cdo/125/2018 zo dňa 26. marca 2019, R
8/1994).

29. Za  stavu, keď v období od 3.8.2015 do 18.9.2015 bol žalobca preukázateľne zamestnaný a v období
od 19.9.2015 do 27.12.2015 bol dočasne práceneschopný, je v súlade s horeuvedeným názorom súdu
I. inštancie o nedôvodnosti žaloby plne opodstatnený.

30. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa ustanovenia § 387 C.s.p. rozsudok ako vecne
správny potvrdil.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 odsek 1 a 2 v spojení
s § 262 odsek 1, § 255 odsek 1, tak že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v celom rozsahu.

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v  pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.)", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12Cpr/20/2018", "guid": "ed7912e6-9f61-4b3b-98ae-2750aaad4f4a:7ccdd001-ddd9-4f54-ad68-3add14ecc6b8", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "53228435-8208-43fd-a68a-214c5f164516:266ce60d-0703-4ca9-b13f-bc10d39c0153", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1409205891.1", "spisova_znacka": "4Cdo/125/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2018 z 25. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-25", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1409205891.1"}, {"guid": "76ced286-4d84-4c91-af66-cd1f67cc56c5:f683404c-b91e-4ff7-8a45-107f054b6d35", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8718204055.1", "spisova_znacka": "8CoPr/3/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8CoPr/3/2019 z 26. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-02-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8718204055.1"}, {"guid": "401d5681-7daa-4601-8995-c296c1e0c31c:e593440c-aed1-451d-8688-f6229b6afcc0", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:3815201845.1", "spisova_znacka": "6CoPr/1/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6CoPr/1/2017 z 24. 4. 2017", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2017-04-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3815201845.1"}, {"guid": "ed7912e6-9f61-4b3b-98ae-2750aaad4f4a:7ccdd001-ddd9-4f54-ad68-3add14ecc6b8", "ecli": null, "spisova_znacka": "12Cpr/20/2018", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 12Cpr/20/2018 z 10. 6. 2022", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2022-06-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ed7912e6-9f61-4b3b-98ae-2750aaad4f4a:7ccdd001-ddd9-4f54-ad68-3add14ecc6b8"}, {"guid": "3468e213-bc80-4a59-b52a-e722a03dada7:549e6545-5c47-4704-a752-57ef458fd9f5", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Cpr/1/2013", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Prešov sp. zn. 17Cpr/1/2013 z 11. 4. 2013", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2013-04-11", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/3468e213-bc80-4a59-b52a-e722a03dada7:549e6545-5c47-4704-a752-57ef458fd9f5"}], "citovane_v": [{"guid": "8f3f3f16-4512-4c63-bf01-05e0b21df687:6167b325-7744-458e-9384-6ab86b038215", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1316217411.1", "spisova_znacka": "16CoPr/9/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16CoPr/9/2019 z 23. 11. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-11-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1316217411.1"}, {"guid": "28dfa640-ecb9-4de1-9cdf-75aa3d210ab4:98b68d7a-e19f-4917-ab20-8c7bdcaa8259", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2024:1316217412.13", "spisova_znacka": "B3-15Cpr/15/2016", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B3-15Cpr/15/2016 z 3. 5. 2024", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2024-05-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2024:1316217412.13"}]}