{"guid": "b673dc21-e819-4a24-ba8b-d9d116552661:ec7cac2a-e8a5-47e7-8161-500a754fb746", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8718200579.2", "spisova_znacka": "10CoPr/1/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 10CoPr/1/2020 z 9. 3. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 9. marca 2020, sp. zn. 10CoPr/1/2020, ECLI:SK:KSPO:2020:8718200579.2", "identifikacne_cislo": "8718200579", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Miroslav Soga", "sudca_id": 207, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslav-soga-207", "datum_vydania": "2020-03-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ec7cac2a-e8a5-47e7-8161-500a754fb746", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8718200579.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2020:8718200579.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2020:8718200579.2/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10CoPr/1/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718200579
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8718200579.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu
JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej, v právnej veci žalobcu: N. I., Y.. X.X.XXXX, E. Š.
XXX/XX, XXX XX C., Š. W. C. B., práv. zast. JUDr. Roland Kovács, advokát, Mäsiarska 30, 040 01
Košice, IČO: 42321841, proti žalovanému: Letisko Poprad - Tatry, a.s., Na letisko 100, 058 98 Poprad,
IČO: 35 912 651, práv. zast. Mgr. Lucia Lorenčíková, advokátka, Murgašova 86/1, 058 01 Poprad,
IČO: 50053167, v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady
mzdy s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 10Cpr/4/2018-357 zo dňa
1.4.2019, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti I. výroku, ktorým žalobu na určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu a žalobu na náhradu mzdy zamietol.

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho  konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
rozhodol takto:
„I. Súd žalobu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu podľa § 68
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 30.11.2017 doručenú žalovaným žalobcovi dňa 30.11.2017 a
žalobu na náhradu mzdy  z a m i e t a .

II. Žalobu v časti určenia, že žalovaný porušil zákaz diskriminácie vo vzťahu k žalobcovi vo forme priamej
diskriminácie a obťažovania a i.  v y l u č u j e   na samostatné konanie spolu s rozhodnutím o trovách
celého konania.“

2.  V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 26.1.2018
domáhal, aby určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu podľa § 68 ods.1
písm. b/ ZP zo dňa 30.11.2017 doručeného žalovaným žalobcovi dňa 30.11.2017. Zároveň si uplatnil
náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku za obdobie od 6.12.2017 až do právoplatného
skončenia vo veci samej. Podaním zo dňa 14.8.2018 žalobca  požiadal o pripustenie rozšírenia
žaloby tak, že súd určí, že žalovaný porušil zákaz diskriminácie vo vzťahu k žalobcovi vo forme
priamej diskriminácie a obťažovania, uloží žalovanému  povinnosť verejne sa ospravedlniť žalobcovi
za to, že ho priamo diskriminoval v pracovno-právnej oblasti z dôvodu jeho oznámenia kriminality a
inej protispoločenskej činnosti na pracovisku, a žalovaný je povinný tak urobiť do 30 dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to nasledovným spôsobom, že  žalovaný je povinný
po dobu 30 kalendárnych dní zverejniť ospravedlnenie prostredníctvom úradnej tabule na webovom
sídle žalovaného v nasledujúcom znení: Letisko Poprad - Tatry a. s. diskriminovalo N. I. v pracovno-



právnej oblasti z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Porušilo tak zákaz
diskriminácie podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o
ochrane pred diskrimináciou a o zmene a o doplnení niektorých predpisov v znení neskorších predpisov.
Letisko Poprad - Tatry, a.s. sa ospravedlňuje N. I. za porušenie zásady diskriminácie a jeho následky
a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu spôsobnej nemajetkovej ujmy vo výške 20. 000,- eur
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“

3. Podaním zo dňa 13.9.2018 žalobca zobral žalobu čiastočne späť v časti uplatnenia nemajetkovej
ujmy vo výške presahujúcej 10.000,- eur. Uznesením zo dňa 8.11.2018 súd rozhodol o zmene žaloby.

4. Žalobu v časti neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru odôvodnil tým,  že u právneho
predchodcu žalovaného začal pracovať od 1.11.1993 na základe uzavretej pracovnej zmluvy ako
pracovník ochrany majetku a osôb. Zamestnancom žalovaného sa stal v súvislosti s prechodom práv
a povinností dňom 1.1.2005. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 1.1.2005 došlo k rozšíreniu
pôvodne dohodnutého druhu práce o prácu operátora bezpečnostnej ochrany detekčnej kontroly  s
účinnosťou od 1.1.2015.  S účinnosťou od 1.11.2015 jeho mzda predstavovala sumu 731,- eur vo funkcii
pracovníka bezpečnostnej ochrany.  Jeho priemerná čistá mesačná mzda za rok 2015 bola 686,04
eur, v roku 2016 vo výške 602,10 eur, v roku 2017 vo výške 616,61 eur. Dávka v nezamestnanosti
za december 2017 mu bola vyplatená sociálnou poisťovňou vo výške 39,70 eur. Dňa 30.11.2017 mu
žalovaný doručil list o okamžitom skončení pracovného pomeru podľa § 68 ods.1 písm. b/ ZP z dôvodu
závažného porušenia pracovnej disciplíny na skutkovom základe uvedenom v písomnosti s tým, že
jeho pracovný pomer končí okamžite.  List prevzal dňa 30.11.2017 o 8,42 hod. Do listu vpísal svoje
stanovisko k uvedeným dôvodom. Listom zo dňa 4.12.2017 oznámil žalovanému, že trvá na pokračovaní
pracovného pomeru a žiada o umožnenie vykonávať dohodnutú prácu. Žalovaný napriek prevzatiu
listu zo dňa 5.12.2017 prácu mu odmieta prideľovať. Závažného porušenia pracovných povinností sa
mal dopustiť tým, že dňa 21.11.2017  svojvoľne vstúpil do miestnosti výkonu stálej služby na letisku v
Poprade, ktorá je režimovým pracoviskom, kde je vstup a zotrvanie zakázaný. Svojim konaním nemohol
porušiť pracovnú disciplínu tak, ako to tvrdí žalovaný. Na okresnom súde pod sp. zn. 17Cpr 4/2016 je
vedené konanie o neplatnosť výpovede zo dňa 18.11.2015, v ktorom rozsudkom súdu bola výpoveď
určená za neplatnú. Ku dňu podania žaloby o odvolaní žalovaného nebolo rozhodnuté.  Uznesením súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 12Cpr 1/2016 zo dňa 22.2.2016 bolo nariadené predbežné opatrenie,
podľa ktorého účinnosť výpovede z pracovného pomeru danej odporcom navrhovateľovi dňa 18.11.2015
sa pozastavuje až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej o neplatnosti výpovede z pracovného
pomeru. Rozhodnutie súdu I. inštancie potvrdil druhostupňový súd.  Z uvedeného vyplýva, že v čase
doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru bola účinnosť výpovede žalovaného pozastavená,
teda v čase doručenia ukončenia pracovného pomeru  bol so žalovaným naďalej v pracovnom pomere
v zmysle pracovnej zmluvy s dohodnutou náplňou práce -  pracovník bezpečnostnej ochrany letiska.
So žalovaným neuzavrel žiadnu dohodu o zmene pracovnej zmluvy na výkon inej dohodnutej práce.
Listom zo dňa 1.3.2016 žalovaný svojvoľne vydal poverenie výkonom náhradných prác, ktorým mu
bez jeho súhlasu žalovaný nariadil vykonávať náhradné práce. Jeho požiadavku o prideľovanie prác
podľa pracovnej zmluvy žalovaný neakceptoval. Do príkazov na náhradné práce od 5.9.2016 vpísal
poznámku, že požaduje pridelenie prác podľa pracovnej zmluvy. Žalovaný si túto povinnosť nesplnil
ani po písomnej výzve adresovanej mu dňa 8.7.2016. Žalovaný mu nariaďoval okrem inej činnosti
i práce, ktorú sú podľa zákona o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti a zákona č.
143/1998 o civilnom letectve náplňou jeho úseku letiskovej ochrany (ÚLO) a pracovníkov bezpečnostnej
ochrany letiska, napríklad zaistenie verejného poriadku v priestore letiska a dôkazov na správne konanie.
Poverenie výkonom náhradných prác nijakým spôsobom nemohlo zmeniť znenie pracovnej zmluvy
v časti pracovnej náplne. Tým, že bol v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru
pracovníkom BO (bezpečnostnej ochrany) na letisku, mal všetky práva vstúpiť do miestnosti výkonu
stálej služby. Tak v pracovnej zmluve zo dňa 1.11.1993, dohode zo dňa 1.12.2013 ako aj v potvrdení
o zamestnaní zo dňa 30.11.2017 sám žalovaný uvádza jeho zaradenie na svojom bezpečnostnom -
právnom úseku v pracovnej funkcii pracovník bezpečnostnej ochrany. Ako pracovník v danej funkcii má
právo a povinnosť výkonu uvedenej funkcie aj v priestoroch, ktoré by nemali byť prístupné iným osobám
a sú priestorom, v ktorom pracovníci bezpečnostnej ochrany bežne plnia svoje povinnosti. Zároveň,
ak bolo žalovaným vyžadované plnenie náhradných prác, konkrétne činností súvisiacich s prevádzkou
parkoviska a parkovacieho systému, tak ich plnenie  záviselo aj od umožnenia prístupu k jeho ovládaniu,
ktoré sa vykonáva cez počítač umiestnený práve v predmetnom priestore, z ktorého ho chceli vykázať.



Poverenie výkonom náhradných prác zo dňa 1.3.2017 nespĺňa zákonom vyžadované náležitosti na
zmenu pracovnej zmluvy.
Pri vstupe  a zotrvaní do miestnosti výkonu stálej služby konal práve v snahe doslovne plniť to,
čo mu určovala pracovná zmluva, pracovné zaradenie a funkcia, tiež písomne prikázaný pokyn o
náhradných prácach na vykonávanie činností súvisiacich s prevádzkou parkoviska a parkovacieho
systému. Žalovaný ho sám vmanévroval do situácie, keď pri plnení náhradných prác do priestorov
ochrany vstúpiť musel,   či už sa jednalo o činnosti spojené s parkovacím systémom a zaistením dôkazov
na správne konanie, alebo pri zabezpečení, výkone hliadkovej poriadkovej služby za účelom ochrany
zdravia, majetku osôb a objektov. I keď sa jednalo o činnosti podľa zák. č. 473/2005, i vtedy ho žalovaný
nezaraďoval a nevplánoval do služby, neevidoval ho v legislatívou určenej dokumentácii. Žalovaný vtedy,
keď mu to vyhovovalo, nepovažoval za prekážku údajné nespĺňanie podmienok na výkon SBS, avšak
v súčasnosti v tom už vidí dôvod na závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný nemá názorovú
jednotnosť, či je jeho pracovníkom bezpečnostnej ochrany a vôbec zamestnancom. Porušiť pracovnú
disciplínu a bezpečnosť letiska mal dňa 21.11.2017 tým, že odmietol opustiť priestor letiskovej ochrany.
Z priestoru ho chcel vykázať najprv riaditeľ bezpečnostnoprávneho úseku letiska K.. I., následne na jeho
pokyn vedúci útvaru ochrany N.. B. C.. Ako nadriadení zamestnanci sa museli cítiť veľmi ponížene, keď
im pred ich podriadenými uviedol, že nastúpil do práce na svoje pracovisko podľa pracovnej zmluvy,
zaradenia a prikázanej práce a pokiaľ trvajú , aby opustil dané pracovisko, tak je ochotný tak urobiť
po ich písomnom potvrdení pokynu s ich podpisom. Obaja manažéri nevedeli a nedokázali vzniknutú
situáciu riešiť. Vydanie písomného potvrdenia bolo pre nich neprijateľné. Ak by mal skutočne  obmedziť
bezpečnosť letiska, obzvlášť keby použil násilie, neváhali by využiť svoje oprávnenia a okamžite by
zjednali nápravu. Tak závažnú vec, akou je použitie násilia, žalovaný vôbec nespomenul v zápise o
porušení pracovnej disciplíny - osobný pohovor zo dňa 23.11.2017. Uvedenie násilia v odôvodnení
okamžitého skončenia pracovného pomeru je účelové a nepravdivé. Ak do určeného priestoru nemal
vstupovať, nemal byť poverený činnosťou, ktorá si to vyžadovala. Parkovací systém je zabezpečovaný a
prevádzkovaný práve z priestoru ochrany letiska.  Vedúci pracovníci nemali istotu a odvahu na vydanie
pokynu pracovníkom bezpečnostnej ochrany v službe na zásah voči jeho osobe prípadne na požiadanie
o asistenciu polície, čím by za konanie voči jeho osobe prevzali zodpovednosť.  Ak chceli v odôvodnení
výpovede uviesť narušenie bezpečnosti letiska a obzvlášť násilie, t.j. § 35 ods. 2 Zák. o civilnom letectve,
bolo ich povinnosťou podľa § 35 ods., ods. 3 písm. d/ a f/ tohto zákona konať. Nestalo sa tak a
zodpovednosť za vyriešenie situácie  ponechali na dvoch radových pracovníkov ochrany v službe. Títo
mali byť za udalosť údajne aj potrestaní.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe  navrhol konanie prerušiť do právoplatného skončenia
konania vedeného pod sp. zn. 17Cpr 4/2016, v ktorom súd rozhodoval o neplatnosti výpovede. K
veci samotnej uviedol, že bez ohľadu na konanie o neplatnosť výpovede, všetky nároky vyplývajúce
z pracovného pomeru žalobcu závisia od právoplatného meritórneho rozhodnutia súdu vo veci samej.
Pretože pracovné miesto pracovníka bezpečnostnej ochrany bolo zrušené, žalobcovi nemohla byť
prideľovaná práca podľa pracovnej zmluvy. Len z uvedených dôvodov žalovaný poveril žalobcu
náhradnými prácami, ktoré poverenie zamestnanec aj prijal, čo potvrdil svojim podpisom a tieto práce
od 1.3.2016 do 21.11.2017 aj vykonával. Poverenie je možné chápať ako zmenu obsahu pracovnej
zmluvy akceptovanú zamestnancom. Nesúhlas s touto zmenou žalobca výslovne zamestnávateľovi
neoznámil. Naďalej bol odmeňovaný podľa pracovnej zmluvy a nedochádzalo k jeho finančnej ujme.  S
týmto postupom organizácie sa stotožnil  Inšpektorát práce Prešov pri vykonávanej kontrole.  Podpisom
náhradných prác došlo k zmene obsahu pracovnej zmluvy. Žalovaný je medzinárodným letiskom
schengenského typu, teda tvorí schengenskú hranicu. Sú tu vykonávané lety v rámci EÚ, mimo EÚ a do
tretích krajín, s čím súvisia bezpečnostné opatrenia, postupy a kontrola. Centrom riadenia bezpečnosti
a prevádzky letiska je miestnosť stálej služby.  V tejto miestnosti je na základe poskytnutej licencie
v zmysle zák. 473/2005 Z. z. vykonávaná stála služba vlastnou súkromnou bezpečnostnou službou
v počte dvoch zamestnancov bezpečnostnej ochrany letiska (ÚLO) ozbrojených služobnou zbraňou v
služobnej rovnošate, na ktorej musí byť viditeľne označený preukaz s fotografiou, v nepretržitých 12
hodinových zmenách so striedaním o 7.00 hod a 19.00 hod. Do výkonu služby nastupujú zamestnanci
ÚLO, ktorí sú evidovaní v mesačnom pláne služieb 6 hodín pred nástupom do služby, a zapísaných v
knihe služieb. Nedodržanie čo i len jednej z uvedených podmienok zakladá sankčný postih v zmysle
zákona až so sankciou zákazu činnosti.  Miestnosť stálej služby  pozostáva z troch miestností, kde v prvej
sa nachádzajú prostriedky telefonického spojenia s riadiacou vežou a interné prepojenie,  počítačový
systém na ovládanie parkovacieho systému a aktuálny stav letiskového informačného systému, interné
normy, kľúče od vozidiel a miestností. Pracovník ÚLO na tomto stanovišti zabezpečuje úlohy vstupného



a výstupného režimu v prevádzkovej budove a režimu na vchode do technickej časti letiska. Monitoruje
sklad zbraní a dohliada na verejný poriadok. V druhej miestnosti sa nachádzajú dva kamerové systémy,
z ktorých je jeden policajný a druhý letiskový. Tieto monitorujú vonkajší a vnútorný priestor letiska,
priľahlé priestory pred budovou. V miestnosti sa nachádzajú  zariadenia protipožiarneho systému. V
tretej miestnosti je RTG zariadenie prechodového rámu a ručného detektora, na ktorom zamestnanci
ÚLO vykonávajú výkon bezpečnostnej kontroly osôb vstupujúcich do letiskovej časti. Pracovníci ÚLO
v miestnosti stále služby sú zodpovední aj za biologickú ochranu letiska, čo súvisí s tým, že jeden
z nich minimálne dvakrát denne vykonáva kontrolu dráhy, pričom druhý zostáva v miestnosti sám.
Miestnosť stálej služby je režimový pracoviskom. Vstup je povolený iba službu konajúcim zamestnancom
ÚLO a vymedzeným zamestnancom ako riaditeľ letiska, riaditeľ BPU, vedúci ÚLO, security manažér,
pracovníci vykonávajúci kontrolu služby, personál zabezpečujúci chod technických zariadení stálej
služby. Oprávnenými nie sú ani zamestnanci ÚLO, ktorí nevykonávajú službu. Pracovníci bezpečnostnej
ochrany letiska službu vykonávajú ako pracovníci SBS. Povinnosti sú im stanovené podľa § 54, § 55
Zákona č. 473/2005 Z. z. a internými normami. Žalobca bol dňa 21.11.2017 pred 7.00 h ráno poverený
vedúcim ÚLO konkrétnym výkonom náhradných prác. Tie spočívali vo výkone činností súvisiacich s
prevádzkou parkoviska a parkovacieho systému (zaznamenávanie EVČ vozidiel a ich fotografie pri
zlom parkovaní). Tieto činnosti mu boli ústne vysvetlené a mali byť vykonávané v teréne a nie v
miestnosti stálej služby. Súvisiacimi činnosťami bola kontrola preukazu ZŤP pri výjazdovej rampe s
následným upozornením pracovníka letiskovej ochrany cez rádiostanicu na otvorenie výjazdovej rampy.
V náhradných prácach mal tiež uložené odkladanie vozíkov pred a po linke, ktoré ponechajú cestujúci
na parkovisku. Ani jedna z týchto prác sa nedá vykonávať z pracoviska miestnosti stálej služby. Žalobca
dňa 21.11.2017 o 7.00 h v občianskom odeve svojvoľne vstúpil cez vedľajšie dvere do miestnosti výkonu
stálej služby, kde ostal stáť. Svoj vstup odôvodnil nástupom do práce. Po upozornení, že v miestnosti
sa nemôže zdržiavať, pričom práve prebiehalo odovzdávanie a preberanie stálej služby, vedúcim ÚLO
p. C. mu bol následne daný pokyn, aby miestnosť opustil a začal vykonávať náhradné práce. Pokyn
odmietol s tým, že prácu bude vykonávať v miestnosti stálej služby. Najmenej dvakrát bol vyzvaný a
bol mu daný pokyn na opustenie miestnosti. Aj tieto opakované pokyny odmietol splniť. Dôsledkom
bolo  prerušenie odovzdávania služby a ukončenie odovzdávania, po čom menovaný miestnosť opustil.
Po krátkej dobe však opäť do miestnosti stálej služby vstúpil, kde si sadol do kresla v miestnosti
s kamerovým systémom a sledoval jednotlivé výstupy z kamier na monitoroch.  Ani ďalšiu výzvu
vedúceho ÚLO na opustenie tejto miestnosti neakceptoval. Bol upozornený, že vážnym spôsobom
ohrozuje výkon služby a bezpečnú prevádzku letiska. Opakovane mu bol daný pokyn na opustenie
daného pracoviska. Dané konanie zamestnávateľ posúdil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny
spočívajúce  v ohrození  riadneho a bezpečného výkonu služby a bezpečnosti prevádzky letiska. Žalobca
nevyhovel ani žiadostiam službu konajúcich pracovníkov o opustenie miestnosti s odôvodnením, že sa
nemajú báť, že sa aj tak nič nestane. Žalobca mal vydanú IDC kartu na pridelený rozsah sprístupnenia
na zelenú zónu, a to hospodársku časť letiska. Pridelená IDC karta ho neoprávňovala na vstup do
priestorov stálej služby. Náhradné práce žalobca vykonával od 1.3.2016, pričom až po cca 20 mesiacoch
sa rozhodol, že bude obsluhovať parkovací systém z miestnosti režimového pracoviska. Náhradné práce
prideľované žalovanému boli naviac odôvodnené aj absenciou periodicity jeho školení pre nebezpečný
náklad a i. Žalobca porušením právnych a interných noriem závažným spôsobom porušil pracovnú
disciplínu v zmysle III. časti odsek 5 pracovného poriadku. Okamžité skončenie pracovného pomeru
bolo prerokované s odborovým orgánom.

6. Následne aplikujúc § 47 ods. 1, 2, 3, § 54, § 55 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, § 68 ods. 1, 2, 3, § 81, §
82, § 142 ods. 1, 2, 3, 4, 5, všetko Zákonníka práce, § 56 ods. 1 zákona č. 473/2005 Z. z. a § 19
ods. 1, 2 vyhlášky č. 634/2005 Z. z. a § 2 písm. n/ zákona č. 143/1998 Z. z. v spojení s § 34 a §
35 citovaného zákona, súd prvej inštancie uzavrel, že s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a
citované zákonné ustanovenia mal súd prvej inštancie preukázané že žaloba nie je dôvodná. Formálnym
predpokladom okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť  prejav vôle realizovaný písomnou
formou, jeho doručenie druhému účastníkovi. Skutkovo vymedzený musí byť aj dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru, ktorý nie je možné dodatočne meniť. Materiálnym predpokladom je
porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom takej intenzity, ktorá odôvodňuje skončenie pracovného
pomeru daným spôsobom. Závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom na okamžité skončenie
pracovného pomeru. Intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, ktorá má byť základom na uplatnenie
okamžitého skončenia pracovného pomeru Zákonník práce nezakotvuje. Právna kvalifikácia závažného
porušenia závisí od okolností konkrétneho prípadu. Súd nie je viazaný dôvodmi, ktoré zamestnávateľ



popisuje ako dôvody pre okamžité skončenia pracovného pomeru v pracovných poriadkoch, prípadne
iných vnútropodnikových normách.

7. Ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b/ ZP, patrí k právnym normám s neurčitou hypotézou. Je vždy úlohou
súdu, aby svojho uváženia s ohľadom na okolnosti prípadu sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou
súdu prvej inštancie, aby posúdil, či  zamestnanec porušil pracovnú disciplínu a v prípade kladného
záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia v danom prípade ide, teda či došlo k závažnému porušeniu
prac. Disciplíny. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, ale
berie do úvahy iba špecifiká prejednávanej veci, prípadne platnú judikatúru. Naplnenie tejto skutkovej
podstaty najčastejšie súvisí so zavineným porušením pracovnej disciplíny, základných právnych
povinností zamestnanca, formulovaných v ust. § 81 Zákonníka práce. Toto zavinenie musí byť aspoň
z nedbanlivosti.

8. Žalovaný v danom prípade podľa súdu prvej inštancie splnil všetky formálne a materiálne podmienky
stanovené zákonom pre platné skončenie pracovného pomeru so žalobcom okamžitým skončením
pracovného pomeru. Právny úkon bol urobený písomnou formou, skutkovo vymedzil dostatočne
jeho dôvod, pred doručením prerokovaný zástupcami zamestnancov a doručený zamestnancovi v
ustanovenej lehote. Žalovaný zároveň  preukázal, že minimálne jedno z viacerých porušení pracovnej
disciplíny, pre ktoré bol skončený pracovný pomer,  je závažným porušením pracovnej disciplíny.

9. Dôvod pre skončenie pracovného pomeru žalovaný v liste definoval tak, že žalobca porušil pracovnú
disciplínu tým, že vstúpil do miestnosti strážnej služby bez oprávnenia, rušil a bránil predaniu služby
a neuposlúchol príkaz nadriadených, aby opustil miestnosť a začal vykonávať činnosť uloženú mu v
písomnom poverení. Vzhľadom k obsahu  písomného poverenia na výkon práce na dni 20.11.2017 a
nasl. nie je možné jednoznačne konštatovať,  že samotný vstup žalobcu na režimové pracovisko by bolo
možné považovať za závažné porušenie pracovných povinností. Žalobca mal  dňa 21.11.2017 podľa
pokynu zamestnávateľa zabezpečiť o.i. obsluhu parkovacieho systému, pod ktorým je potrebné chápať
aj obsluhu rampy pri vjazde a výjazde vozidiel, ktoré nepodliehajú režimu platenia za parkovanie/. Ak
túto činnosť chcel žalobca vykonávať, mohol sa domnievať, že jeho vstup je na základe uvedeného
oprávnený. Až následne žalovanému nadriadeným bol vysvetlený obsah povinností stanovených v
poverení ako aj miesto, kde má prácu výkonávať /výpoveď svedka N.. C.R./.

10. V posudzovanom prípade však podľa súdu prvej inštancie nie je pochýb, že  žalobca následným
konaním, ktoré je popísané v okamžitom skončení pracovného pomeru, a to svojou  prítomnosťou
na pracovisku stálej služby ako neoprávnenej osoby  bránil riadnemu  predaniu služby rannej zmene
a neuposlúchnutím príkazu nadriadeného pracovníka ani vedúceho zmeny na opustenie daného
pracoviska zavinene porušil jednu zo základných povinností zamestnanca stanovených zákonníkom
práce a to plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi. Toto konanie žalobcu je
preukázané výpoveďami svedkov N.. C.Á., N. a R., ako aj písomnými záznamami. Pri posudzovaní
intenzity porušenia pracovnej povinnosti súd prvej inštancie prihliadol k tomu, že žalobca  opakovane
neuposlúchol príkaz nadriadených na rôznych stupňoch, čím závažným spôsobom sťažil plnenie úloh
ostatných zamestnancov tak pri predaní služby, ako aj pri jej výkone. Žalobca vzhľadom k vystavenej
ID karte, ktorá ho neoprávňovala ku vstupu na dané pracovisko, pracovnému zaradeniu na daný deň,
ktoré ho po upresnení nadriadeným neoprávňovalo zotrvávať na režimovom pracovisku, nezaradení
do služby ÚLO v daný deň, ktoré je podriadené formálnym postupom stanoveným osobitným zákonom
a postupom známym samotnému žalobcovi,  je možné konštatovať, že žalobca zavinene  porušil
pracovnú disciplínu závažným spôsobom vysokej intenzity. Závažnosť porušenia je odôvodnená aj tým,
že sám  na danom pracovisku  v minulosti službu vykonával  a museli mu byť známe  tak podmienky
výkonu služby ako aj  následky porušenia povinností. Neuposlúchnutia pokynu nadriadeného, ktorý
bol vydaný v súlade s právnymi predpismi je možné samotné kvalifikovať ako závažné porušenie
pracovných povinností odôvodňujúce skončenie pracovného pomeru. Na stupeň závažnosti porušenia
pracovných povinností žalobcom nemôže nič zmeniť okolnosť, že žalobca mimo uloženia pokynu na
opustenie daného pracoviska nebol  z neho vykázaný   iným spôsobom. Táto skutočnosť nemôže
znížiť mieru zavinenia žalobcu. Dôsledkom odmietnutia pokynu nadriadeného  došlo  k narušeniu
predania výkonu služby rannej zmene ako aj nevyhnutnosť zabezpečenia na pracovisku po určitú dobu
ďalšieho pracovníka, v danom prípade N.. C.. Zamestnávateľ sa tolerovaním daného stavu vystavil
možnému uplatneniu sankcie zo strany kontrolných orgánov. Mieru zavinenia žalobcu neznižuje tvrdenie
o tolerantnom postoji žalovaného k obdobným porušeniam iných zamestnancov, ktorí na pracovisku



stálej služby tolerovali  zdržiavanie sa  v nočnej zmene nepovolaných osôb. / N.. W./. Žalobca podľa súdu
prvej inštancie nepreukázal, aby o obdobnom porušení pracovných povinností mal žalovaný vedomosť a
vo vzťahu k takémuto pracovníkovi nevyvodil  opatrenie.  Ak žalobca konštatuje, že dňa 1.3.2016  sa na
pracovisku stálej služby zdržiaval bez  vyvodenia následkov, v konaní bolo preukázané, že na uvedený
deň bol riadne zaradený do stálej služby, do tejto služby v súlade s príslušnými predpismi nastúpil a až
po začatí výkonu služby bol z tejto odvolaný nadriadeným pracovníkom. Nejednalo sa teda o identický
prípad s porušením pracovných povinností dňa 21.11.2017. Mimo tvrdenia žalobcu zo žiadneho iného
dôkazu, teda listinného dôkazu resp. výpovede svedka nevyplynulo, aby  na deň 21.11.2017 žalobcovi
boli uložené povinnosti, ktoré by súviseli  s jeho nepretržitým zdržiavaním sa  na pracovisku stálej služby.
Žalobcovi už v minulosti bola pridelená práca spočívajúca v obsluhe parkovacieho systému, kde nikdy
výkon tejto práce nerealizoval na pracovisku stálej služby.

11. Z obsahu  pracovnej zmluvy, jej dodatkov a rozhodnutí súdu týkajúcich sa skončenia pracovného
pomeru výpoveďou podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca pracoval ako pracovník
bezpečnostnej ochrany. Do dňa okamžitého skončenia pracovného pomeru nedošlo k zmene funkcie
zákonným spôsobom - dohodou. Ak žalobcovi žalovaný počnúc dňom 1.3.2016 neprideľoval prácu
podľa platnej pracovnej zmluvy, ani neboli naplnené zákonné podmienky na prideľovanie inej práce,
nebolo povinnosťou žalobcu vykonávať inú prácu. Žalobca na základe  poverenia výkonom náhradných
prác vykonával stanovené práce podľa  písomných poverení v období od 1.3.2016 do dňa skončenia
pracovného pomeru, teda akceptoval pokyn nadriadeného. Dôvod skončenia pracovného pomeru sa
netýka odmietnutia výkonu pracovnej činnosti žalobcom v danom období, ktorá mu bola nariaďovaná
nie v súlade s popisom pracovnej činnosti a obsahom pracovnej zmluvy. Dôvodom bolo nesplnenie
pokynu nadriadených na opustenie priestoru, v ktorom sa žalobca nemal oprávnenie zdržiavať, ktorými
nepochybne vo vzťahu k žalobcovi pracovníci  C., I. aj vedúci stálej služby boli, a zároveň boli
oprávnení takýto pokyn vydať. Je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že nemohol porušiť vnútropodnikovú
normu, na ktorú sa odvoláva žalovaný, s ktorou nebol riadnym spôsobom oboznámený, aj keď daná
norma podľa vyjadrenia žalovaného mala v podstate preberať obsah normy predchádzajúcej, s ktorou
bol žalobca oboznámený. Rovnako žalobca nemohol porušiť zákon o súkromných bezpečnostných
službách, pretože dňa 21.11.2017 nevykonával prácu na režimovom pracovisku podľa rozpisu služieb ,
plnil iba úlohy , na ktoré  bol poverený. Mieru zavinenia žalobcu neznižuje to, že mal v úmysle podriadiť
sa pokynu nadriadeného až po doručení zmeny pokynu písomnou formou. Tento argument žalobcu
súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelový a bezprávny. Zákonník práce neupravuje osobitnú formu
zadávania pokynov podriadeným zamestnancom a nedodržanie formy nesankcionuje neplatnosťou. Za
daných okolností udelenia pokynu nadriadeným  za prítomnosti viacerých osôb nebolo  pochýb, kto a aký
pokyn vydal, v akých súvislostiach a preto nebol dôvod so záväznosťou vydaného pokynu polemizovať.

12. Súd prvej inštancie právoplatne rozhodol o neplatnosti výpovede danej žalobcovi. Ak žalovaný
so žalobcom skončil pracovný pomer iným spôsobom v čase, kedy účinnosť výpovede z dôvodu
neodkladného opatrenia vydaného súdom bola pozastavená, pracovný pomer medzi stranami trval
a nebola podľa súdu prvej inštancie daná zákonná prekážka, pre ktorú by zamestnávateľ nemohol
pracovný pomer so zamestnancom ukončiť  iným spôsobom , v danom prípade okamžitým skončením.

13. Súd prvej inštancie samostatne nerozhodoval o procesnom návrhu žalovaného na prerušenie
konania do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn.
17Cpr 4/2016, pretože medzičasom rozsudok vo veci  nadobudol právoplatnosť dňa 17.10.2018. Po
nadobudnutí právoplatnosti rozsudku žalovaný ďalej na prerušení konania netrval.

14. Proti tomuto rozsudku, a to proti I. výroku podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie, keď v rámci
svojho odvolacieho návrhu žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobe
vyhovie, alternatívne, aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové
konanie.

15. Žalobca svoje odvolanie odôvodnil s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

16. Žalobca svoje odvolanie odôvodnil nasledovne:
„So záverom súdu uvedenom v bode 69 odôvodnenia rozsudku sa stotožňujem, kde súd konštatoval,
že môj vstup na režimové pracovisko nemožno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Rovnako sa stotožňujem aj so záverom súdu, keď súd v tomto bode zároveň konštatuje, že som sa



mohol domnievať, že je môj vstup na toto pracovisko oprávnený. Ak to zhrniem, súd prvej inštancie
dospel k záveru, že na základe vydaných a doručených poverení o vykonanie náhradných prác som bol
oprávnený vstúpiť na režimové pracovisko, a zároveň som týmto konaním nemohol porušiť pracovnú
disciplínu. Tvrdím, že ak som bol oprávnený na vstup na režimové pracovisko, bol som zároveň
oprávnený aj na vykonávanie prác v tejto miestnosti, a teda zotrvaním v tejto miestnosti som nemohol
porušiť pracovnú disciplínu. V tejto súvislosti preto ústne pokyny nadriadených na opustenie režimového
pracoviska neboli v súlade s obsahovým znením písomného poverenia na výkon náhradných prác, ale
predstavovali jeho zmenu, a preto logicky ani nemôžu požívať právnu ochranu. Súd pochybil ak na jednej
strane dospel k záveru, že som bol oprávnený vstúpiť do miestnosti režimového pracoviska a odtiaľ som
mal vykonávať nariadené práce, a na druhej strane „schválil“ (vyhodnotil že bol v súlade s právnymi
predpismi) pokyn mojich nadriadených na opustenie tejto miestnosti. Súd prvej inštancie týmto udobril
jednostrannú zmenu písomného poverenia na výkon náhradných prác zo strany žalovaného, pričom
mojou jedinou požiadavkou uposlúchnutia pokynu bolo, aby bol vydaný v písomnej podobe. Teda v
danom prípade sa nejednalo o neuposlúchnutie pokynu nadriadeného, ale o podmienenie uposlúchnutia
pokynu nadriadeného jeho vydaním v písomnej podobe. Súd prvej inštancie však moju požiadavku na
vydanie pokynu v písomnej podobe vyhodnotil ako účelovú a bezprávnu. V tejto súvislosti sa pýtam, akú
právnu istotu by som mal, ak by som nekonal tak ako som konal, teda že by som sa nedožadoval vydania
tohto pokynu (zmena výkonu náhradnej práce) v písomnej podobe. Tvrdím, že žiadnu. Preto požiadavka
na vydanie pokynu v písomnej podobe bola v celom rozsahu dôvodná najmä vzhľadom na môj doterajší
negatívny vzťah so žalovaným ako mojím zamestnávateľom. Zároveň poukazujem na pojednávanie
konané dňa 10.1.2019, kde súd z vlastnej iniciatívy položil svedkovi C. otázku v znení : „z akého dôvodu
pri vyhotovení 348 poverení na výkon práce mu zamestnávateľ písomne nedal pokyn opustiť režimové
pracovisko, ktoré sa domáhal“, z čoho evidentne vyplýva, že samotný súd mal pochybnosti o danej
skutočnosti.

So záverom súdu uvedeným v bode 66 v znení, že ak zamestnanec porušuje pokyn zamestnávateľa,
jeho konanie môže byť hodnotené ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, nemožno nesúhlasiť.
Súd má pri hodnotení závažnosti porušenia pracovnej disciplíny prihliadnuť na skutočnosti, ktoré súd
uvádza v bode 65 rozsudku, pričom tvrdím, že súd na uvedené skutočnosti neprihliadol.

K argumentácii súdu v bode 70, že mojím konaním došlo k „narušeniu predania výkonu služby“
poukazujem na výpoveď svedka N., ktorý na otázku môjho právneho zástupcu či došlo k odovzdaniu
služby odpovedal : Áno. Podotýkam, že u žalovaného nebol v daný deň vykonávaný žiaden prílet ani
odlet, a teda som svojím konaním ani nemohol spôsobiť žiadne ohrozenie fungovania letiska. Sankcia z
dôvodu mojej prítomnosti na režimovom pracovisku nehrozila, nakoľko som nebol v službe ako pracovník
SBS, ale som vykonával práce na základe poverenia na výkon náhradných prác, z ktorého obsahu
jednoznačne vyplýva, že som práce mohol vykonávať z tejto miestnosti. Odôvodnenie závažnosti môjho
konania preto postráda oporu vo vykonanom dokazovaní, a preto nemôže obstáť.

Súd si v bode 71 rozsudku konštatuje: Do dňa okamžitého skončenia pracovného pomeru nedošlo
k zmene funkcie zákonným spôsobom - dohodou. Ak žalobcovi žalovaný počnúc dňom 1.3.2016
neprideľoval prácu podľa platnej pracovnej zmluvy, ani neboli naplnené zákonné podmienky na
prideľovanie inej práce, nebolo povinnosťou žalobcu vykonávať inú prácu. S uvedeným konštatovaním
súdu v celom rozsahu súhlasím. Z uvedeného však podľa môjho názoru vyplýva aj to, že som pridelené
práce mohol kedykoľvek odmietnuť vykonávať, pričom by sa nemohlo jednať o porušenie pracovnej
disciplíny.Za tejto situácie preto nemôže obstáť kvalifikácia súdu o závažnom porušené pracovnej
disciplíny mojím konaním, nakoľko som vstúpil a zotrval v predmetnej miestnosti iba z účelom výkonu
nariadených prác, teda dobromyseľne. Moje konanie preto nemožno hodnotiť ako zavinené konanie,
nakoľko som vlastne plnil úlohy pridelené mi samotným žalovaným. V celom vyššie uvedenom kontexte,
teda skutočnosť, že som neopustil režimové pracovisko z dôvodu neuloženia tohto pokynu v písomnej
podobe, nemožno hovoriť o porušení pracovnej disciplíny. Ak by sme pripustili, že som neodídením z
miestnosti porušil pracovnú disciplínu, dovolím si tvrdiť, že takéto porušenie nemôže byť kvalifikované
ako závažné porušenie pracovnej disciplíny s prihliadnutím na okolnosti, na ktoré má súd pri kvalifikácia
prihliadať.“

17. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že splnil všetky formálne a materiálne
podmienky stanovené zákonom pre platné skončenie pracovného pomeru, keď dodržal formálne
podmienky pre takýto úkon a zároveň preukázal, že minimálne jedno z viacerých porušení pracovnej



disciplíny žalobcu je závažným porušením pracovnej disciplíny, a to opakované neuposlúchnutie pokynu
nadriadeného, ktoré bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Žalovaný (zrejme mal žalovaný na
mysli žalobca - poznámka odvolacieho súdu) pri tom svoje odvolanie zúžil na konštatovanie, že vstup
na režimové pracovisko nemožno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, preto žalobca
sa mohol domnievať, že jeho vstup na režimové pracovisko je oprávnený a na tomto základe súd dospel
k záveru, že žalobca bol oprávnený vstúpiť na režimové pracovisko. Ani toto samotné konštatovanie
súdu, ktorým však podľa žalovaného súd myslel skôr to, že v kontexte písomného poverenia to nemožno
jednoznačne považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny nič nemení na skutočnosti, že
nezakladalo právo žalobcu zdržiavať sa, alebo vykonávať náhradne práce v miestnosti stálej služby.
Na rozdiel od žalobcu žalovaný podľa svojho vyjadrenia preukázal svedeckými a listinnými dôkazmi,
že miestnosť stálej služby je režimovým pracoviskom, na ktorom sa môže vykonávať iba stála služba
v zmysle zákona o SBS a ďalších noriem, a nie práce, ktoré vykonával žalobca a ktoré sa nikdy v tejto
miestnosti nevykonávali.

18. Rovnako aj ďalšia argumentácia žalobcu (že došlo k odovzdaniu služieb) je podľa žalovaného
vytrhnutá z kontextu výpovede svedka N., pretože tento v úvode výpovede jasne uviedol, že končiaca
nočná zmena hlásenie nedala, ďalej svedok vo výpovedi pokračoval tak, že žalobca bol vyzvaný aby
odišiel preč, to sa však nestalo, pretože služba odovzdaná nebola.

19. Pokiaľ žalobca argumentoval tým, že na letisku v daný deň nebol žiadne prílet ani odlet, a teda
svojím konaním nemohol ohroziť fungovanie letiska, tak podľa žalovaného opomenul uviesť, že pokiaľ
20.11.2017 (pondelok, a na letisku bola silná prevádzka) vykonáva tieto náhradne práce po celý deň
vo verejnej časti, teda ak mal podľa poverenia na parkoviskách, tak dňa 21.11.2017 sa už rozhodol, že
tie isté práce už bude vykonávať v miestnosti stálej služby. Taktiež v dňoch 22.11.2017 až 24.11.2017
vykonával tieto náhradne práce po celý deň vo verejnej časti, teda tak ako mal podľa poverenia na
parkoviskách. Pokiaľ teda 21.11.2017 nebola na letisku žiadna prevádzka, aký parkovací systém chcel
regulovať z miestnosti stálej služby, pretože pokiaľ nič nelietalo, tak ani nič neparkovalo.

20. Podľa žalovaného neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že za jeho prítomnosť v miestnosti stálej služby
nehrozila sankcia, pretože najpodstatnejšie na uvedenom konaní je skutočnosť, že miestnosti stálej
služby ako to vyplýva aj zo samotného názvu miestnosti sa môže vykonávať iba stála služba podľa
zákona o SBS a ďalších noriem. Nemôže, ani nikdy sa tam nevykonávala žiadna iná služba a už vôbec
nie náhradne práce, čo žalobca ako dlhoročný pracovník s odbornou spôsobilosťou pre výkon SBS veľmi
dobré ovládal. Dňa 21.11.2017 sa svojvoľne rozhodol vykonávať službu v miestnosti stálej služby, a to
bez toho, aby bol okrem iného aj riadne zapísaný do evidencie služieb, za ktoré konanie by ponechaním
vo výkone služby hrozilo letisku až odňatie licencie.

21. Dôvodom skončenia pracovného pomeru podľa súdu bolo nesplnenie pokynu nadriadeného na
opustenie priestoroch, v ktorom sa žalobca nemal oprávnene zdržiavať, ktorými nepochybne vo vzťahu
k žalobcovi pracovníci C., I. aj vedúci stálej služby boli, a zároveň boli oprávnení takýto pokyn vydať.
S týmto vyjadrením sa žalobca nestotožňuje, pretože podľa neho pokyn na opustenie pracoviska
nebol jeho osobou odmietnutý iba podmienený jeho vydaním v písomnej forme. Preto nemôže obstáť
kvalifikácia súdu o závažnom porušení pracovnej disciplíny, nakoľko vstúpil a zotrval v miestnosti
stálej služby iba za účelom výkonu nariadených prác, teda dobromyseľne. Na rozdiel od účelového a
subjektívneho názoru žalobcu, ktorý nemá podľa žalovaného oporu vo vykonanom dokazovaní, žalovaný
podľa svojho vyjadrenia jednoznačne preukázal, že v miestnosti stálej služby sa náhradne práce nikdy
nevykonávali, ani nemohli vykonávať. Čo je ale podstatné, je podľa žalovaného to, že parkovací systém
sa z miestnosti stálej služby ovládať nedá, pretože je centrálne vyvedený do miestnosti riaditeľa. V
miestnosti č. X, v ktorej počas služby sedí vedúci zmeny sa dajú realizovať iba veľmi obmedzené činnosti
ako zdvihnutie závory v prípade nejakej poruchy, ale toto plne zabezpečuje vedúci zmeny a nepotrebuje
k tomu žiadneho pomocníka alebo ďalšieho zamestnanca. O nepravdivosti tvrdenia žalobcu o ovládaní
parkovacieho systému z miestnosti stálej služby podľa žalovaného svedčí aj skutočnosť, že pokiaľ by
žalobca mal v náhradných prácach aj takéto ovládanie, dostal by k dispozícií servisnú kartu, s ktorou
by tento systém ovládal vonku pri rampách.

22. Za najpodstatnejšie v tomto vyjadrení považoval žalovaný to, že žalobca aj napriek tomu, že deklaruje
dobromyseľnosť výkonu náhradných prác v miestnosti stálej služby, počas celej doby sedel v miestnosti
č. X, v ktorej je vyvedený kamerový systém a odkiaľ sa parkovací systém vôbec ovládať nedá.



23. Aj samotné tvrdenie, že žalobca vstupom na režimové pracovisko a vynucovaním výkonu služby
konal dobromyseľne je účelové, pretože ak konal dobromyseľne pri vstupe na režimové pracovisko,
v akej viere konal, ak odmietol splniť opakované výzvy a pokyny nadriadených a službukonajúcich
pracovníkov SBS. Žalovaný mal v tejto súvislosti za to, že z tejto argumentácie žalobcu vyplýva jeho
pohŕdanie nadriadenými, pohŕdanie ich pokynmi a danými úlohami, ako aj jeho konfrontačné správanie
vo vzťahu k nim.

24. V priebehu konania žalovaný podľa svojho vyjadrenia jednoznačne preukázal, že žalobca okrem
opakovaných výziev a pokynov jeho nadriadených na opustenie miestnosti stálej služby túto odmietol
opustiť. Taktiež je preukázané, že odmietol slniť žiadosti službukonajúcich pracovníkov SBS na
opustenie režimového pracoviska so slovami „čo sa bojíte, aj tak sa nič nestane“, aj napriek tomu, že
výzve osoby poverenej fyzickej ochrany je povinný každý vyhovieť.

25. S poukazom na vyššie uvedené preto žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdil ako vecne správne s tým, že si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

26. K tomuto žalobca vo svojej replike k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol nasledovné:
„Ku hodnoteniu môjho vstupu na režimové pracovisko uvádzam, že žalovaný od počiatku tvrdil, že som
nebol oprávnený ani len vstúpiť, pričom vo svojom vyjadrení vysvetľuje myšlienkové pochody súdu,
teda čo tým súd myslel, avšak takéto oprávnenie žalovanému neprináleží. Vo vzťahu k vykonávaniu
nezákonne pridelenej náhradnej práce uvádzam, že som súdu hodnoverne a najmä nesporne vysvetlil,
prečo som v uvedený deň chcel vykonávať práce na režimovom pracovisku. Na pojednávaní ale aj vo
svojom odvolaní som poukázal na incident s mojim nadriadeným C., ktorý sa odohral v predchádzajúci
deň. Tvrdím, že pokiaľ by som nekonal tak ako som konal, žalovaný by mal opäť dôvod aby so mnou
ukončil pracovný pomer. V každom prípade by som sa nachádzal v dôkaznej núdzi, pričom práve
z uvedeného odôvodňujem oprávnenosť mojej požiadavky na písomné potvrdenie ústneho pokynu
žalovaného v inkriminovaný deň. V tejto súvislosti vyvstáva otázka, či je možné porušiť pracovnú
disciplínu vykonávaním nezákonne uloženej práce a v toho dôsledku platne ukončiť pracovný pomer.
Podľa môjho názoru, na „nepráve“ nemožno „založiť právo“.

Odovzdanie alebo neodovzdanie služby z dôvodu mojej prítomnosti nemožno automaticky kvalifikovať
ako závažnú ujmu v dôsledku môjho konania. V uvedenom prípade odovzdanie služby aj podľa
vyjadrení svedkov znamenalo iba posun (slovné uvedenie) relevantných informácií zo strany služby
ku nadriadeným. Podľa môjho názoru, neuvedenie informácií, resp. ich uvedenie neskôr nespôsobilo
žiadnu ujmu žalovanému, čo by odôvodňovalo kvalifikovať moje konanie ako porušenie pracovnej
disciplíny. Nie je pravdivé tvrdenie že parkovací systém sa z miestnosti stálej služby ovládať nedá.
Žalovaný veľmi nesprávne tvrdí, že „pokiaľ by žalobca mal v náhradných prácach aj takéto ovládanie
dostal by k dispozícii servisnú kartu s ktorou by tento systém ovládal vonku pri rampách“. Poukazujem
na znenie príslušného poverenia na výkon náhradných prác, z ktorého jednoznačne vyplýva obsluha
parkovacieho systému.

Žalovaný tvrdí, že keby som mal obsluhovať aj parkovací systém dostal by som určite kartičku, čo je
však rozporuplné, že v samotnom pokyne je uvedené : „činnosti súvisiace s prevádzkou parkoviska a
parkovacieho systému“, čo nepochybne je obsluhou parkovacieho systému.Skutočnosť, že som okrem
iného sedel aj v miestnosti č. X nepopieram, nakoľko mojou náplňou práce mali byť činnosti súvisiace s
prevádzkou parkovacieho systému, a teda nielen ovládanie parkovacieho systému.

Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného o tom, že som pohŕdal svojimi nadriadenými, resp. že som konal
konfrontačne. Jediné čoho som sa dožadoval bolo vydanie písomného pokynu o tom, že kde mám
vykonávať prácu, aby som uvedené „mal čierne na bielom“. Práve moji nadriadení používali proti mojej
osobe vulgarizmy a vyhrážky, čo samozrejme nie je uvedené v služobných záznamoch, a ani som to
neočakával, aby to potvrdili iné osoby.

Je potrebné zároveň uviesť, že počnúc dňom 1.3.2016 mi žalovaný neprideľoval prácu podľa platnej
prac. zmluvy, a zároveň neboli naplnené ani zákonné podmienky na prideľovanie inej práce, a teda
nebolo mojou povinnosťou vykonávať inú prácu. Bol som teda aj podľa záveru súdu prvej inštancie
stále pracovníkom bezpečnostnej ochrany letiska a k dohode o zmene mojej pracovnej náplne nedošlo.



Z uvedeného dôvodu si zároveň myslím, že som mal teda právo dožadovať sa práce pracovníka
ochrany a na mieste, kde sa obvykle jej výkon začínal, končil a uskutočňoval, čo je v priestoroch
stálej služby. Keby mi žalovaný nezákonne neurčoval výkon náhradnej práce, ale namiesto toho mi
umožnil riadny výkon prác pracovníka bezpečnostnej ochrany, k žiadnemu spornému incidentu by ani
nemohlo dôjsť. Je zrejmé, že žalovaný vyvolal a zapríčinil situáciu, tým že nejasne formulované písomné
pokyny pri poverovaní náhradnou prácou a ich vyžadovanie viedlo k vzniku incidentu. Pracovný poriadok
žalovaného síce určuje, že pokyny nemusia mať písomnú podobu, ale ich písomná podoba zvyšuje
právnu istotu oboch strán v prípade sporu. Z akého dôvodu súd uzavrel, že som nemal právo žiadať
o ich písomné potvrdenie!? Tvrdím, že mi týmto súd odňal toto právo, čím na druhej strane zvýhodnil
žalovaného ako môjho zamestnávateľa. Je možné uzavrieť, že som konal v súlade s pracovným
poriadkom žalovaného ako aj zákonníkom práce, keď som žiadal o presné špecifikovanie miesta výkonu
náhradnej práce a pokynu nadriadeného v písomnej podobe. Môj nadriadený p. C. ako svedok potvrdil,
že mi to odmietol dať písomne.“

27. K tomuto dupliku žalovaný nepodal.

28. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávneným subjektom - stranou, v ktorej prospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 355 ods. 1
CSP) po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. písm. f/ a h/ CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) s prihliadnutím
ex offo na prípadne vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP) súc pri
tom viazaným skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenie odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na
webovej stránke súdu minimálne 5 sní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu v napadnutej zamietavej časti rozsudku je voči nemu nedôvodné, a tomuto nie je
možné priznať úspech, pretože napadnutý výrok rozsudku je voči nemu vecne správny, čím boli splnené
zákonné podmienky pre jeho potvrdenie.

29. Podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

30. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd vykonal dostatočné dokazovanie a vec správne
právne posúdil.

31. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a v celom rozsahu zdieľa i jeho právny
záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia s poukazom na ust. §
387 ods. 2 CSP. Odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na správne a presvedčivé
odôvodnenie písomného vyhotovenia a preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod,
pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže dať
za pravdu žalobcovi.

32. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, okolnosti alebo
argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorým by sa prvoinštančný
súd náležite nevysporiadal.

33. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu
prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu domáhajúceho sa určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru ktorý bol daný 30.11.2017 zamietol, keď dospel k záveru, že žalovaný splnil všetky
hmotnoprávne podmienky platného skončenia pracovného pomeru jeho okamžitým skončením podľa §
68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.



34. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

35. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
súce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo zo správnym skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v prejednávanej veci s odvolaním sa na obsah už
uvedeného odôvodnenia odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplne a ich
právne posúdenie za správne.

36. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca
vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení
povinnosti stanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom
nadriadeného zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné, ako dôvod
na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa musí byť toto porušenie pracovných
povinnosti zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň
intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišujeme medzi menej závažným
porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej
disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie) je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného
pomeru, alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. 1 písm. b/ a § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka
práce). Tieto pojmy napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca
Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje z akých hľadísk treba pri posudzovaní vychádzať. Jedným
zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia
pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností
a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob
a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo,
dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a
pod. Pri hodnotení stupňa intenzity porušenej pracovnej disciplíny zamestnancom súd nie je viazaný
tým ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku, alebo inom internom predpise alebo pokyne
vedúceho zamestnanca hodnotí určité konanie zamestnanca, ktoré predstavuje porušenie pracovnej
disciplíny (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/71/2003).

37. K odvolacím námietkam žalobcu treba v prvom rade uviesť, že samotný žalobca nepoprel, že svojím
konaním porušil pracovnú disciplínu. Porušenie pracovnej disciplíny sa však v návrhu a následne v
podanom odvolaní snaží zľahčovať a zrelativizovať. Ak bol žalobca v zmysle predpisov a interného
zaradenia povinný obsluhovať parkovací systém, pričom nikdy sa tento výkon nerealizoval na pracovisku
stálej služby, ktorej miestnosť je režimovým pracoviskom, na ktorom sa môžu zdržať iba osoby
vykonávajúcu stálu službu v zmysle Zákona o súkromných bezpečnostných službách a v zmysle
interných smerníc žalovaného, potom je právne bezvýznamné tvrdenie žalobcu, že bol oprávnený
na vstup na režimové pracovisko a ústny pokyn jeho nadriadeného spočívajúci v príkaze opustiť
režimové pracovisko, ktorý žalobca odmietol vykonať nebol v súlade s obsahovým znením písomné
poverenia na výkon náhradných prác. Zo žiadneho znenia tohto písomného poverenia, resp. pracovnej
zmluvy žalobcu nevyplýva jeho povinnosť zdržiavať sa na tomto režimovom pracovisku a už vôbec
nie neuposlúchnuť pokyn svojho nadriadeného, ktorý mu tento pobyt žalobcu počas pracovnej doby v
priestoroch stálej služby ako režimového pracoviska zakázal a žiadal ho by toto pracovisko bezodkladne
opustil. Vzhľadom k uvedenému, keďže sa jedná o úmyselné (nie nedbanlivostné) závažné porušenie
interných predpisov žalovaného spojené s neuposlúchnutím pokynu svojho priameho nadriadeného na
opustenie tohto priestoru, nedá sa takéto porušenie pracovných povinností žalobcu ako zamestnanca
žalovaného hodnotiť inak ako závažné porušenie povinností napĺňajúce hypotézu pre okamžité
skončenie pracovného pomeru. Už samotný vstup žalobcu na režimové pracovisko napriek tomu, že
pracovné zaradenie žalobcu, ktorý na základe poverenia výkonu náhradných prác vykonával stanovené
práce podľa jednotlivých písomných poverení (v daný deň stráženie parkoviska a usmerňovanie
jeho prevádzky) možno hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny nehovoriac o následnej
priamej (žalobca to ani nepoprel) výzve nadriadeného žalobcu, aby opustil režimové pracovisko, čo
žalobca odmietol realizovať, t.j. odmietol priamy pokyn svojho nadriadeného pracovníka. Takéto konania
spočívajúce v neoprávnenému vniknutí žalobcu do priestorov stráženého pracoviska, ktoré podlieha
osobitnému režimu, a to aj napriek tomu, že žalobca na takýto pobyt, resp. zdržiavanie sa na tomto



pracovisku nielen že nemal oprávnenie v zmysle interných smerníc žalovaného, resp. podľa pracovnej
zmluvy, ale takýto pobyt bol žalobcovi zamedzený aj tým, že jeho vystavená identifikačná karta ho
neoprávňovala k vstupu na toto pracovisko, následne aj jeho priamy nadriadený ho vyzval na opustenie
režimového pracoviska, čo žalobca odmietol, keď vzhľadom k jeho predchádzajúcemu pôsobeniu
žalovaného musel mať vedomosť o závažných následkoch pobytu neoprávnenej osoby na takomto
režimovom pracovisku, nemožno hodnotiť inak ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Rovnako je
právne bezvýznamná skutočnosť, že v minulosti žalovaný toleroval pobyt iných zamestnancov, ktorí na to
nemali oprávnenie na pracovisko stálej služby a voči týmto iným pracovníkom nevyvodil opatrenie, lebo
to, že v minulosti aj iní zamestnanci porušili pracovnú disciplínu neospravedlňuje žalobcu keď naviac, a
žalobca to ani nepoprel, bola mu v daný deň pridelená tak ako to uviedol odvolací súd vyššie iná práca
spočívajúca v obsluhe parkovacieho systému, pričom nikdy a nevyplýva to ani z výpovede žalobcu sa
výkon tejto práce nerealizoval z pracoviska stálej služby.

38. Je úplne irelevantné či v daný deň, keď došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny zo strany
žalobcu, nebol na letisku žalovaného žiaden prílet ani odlet, t.j. či reálne svojím konaním mohol ohroziť
fungovanie letiska, keď tak ako uviedol odvolací súd vyššie, žalobca, ani to netvrdil, nebol oprávnený,
ani mu to nevyplývalo z pracovnej zmluvy resp. z pokynov jeho zamestnávateľa zdržiavať sa v miestnosti
stálej služby. Túto miestnosť naviac aj napriek priamemu pokynu nadriadeného odmietol opustiť, čím
nielen že závažne porušil pracovnú disciplínu, ale naviac nevykonával pridelenú prácu spočívajúcu
v obsluhe parkovacieho systému. Naviac tak ako vyplýva z obsahu spisu, musel mať ako dlhoročný
pracovník s odbornou spôsobilosťou pre výkon súkromnej bezpečnostnej služby vedomosť o závažných
následkoch tohto svojho úmyselného konania už aj na základe jeho predchádzajúceho podnetu na
udelenej sankcie zo strany R. B. I. P. I. žalovanému, ktorá bola žalovanému uložená na základe jeho
podnetu iba za to, že žalobca vykonával službu vo verejnej časti letiska, pričom nebol zapísaný do
evidencie služieb. Takýmto svojím konaním nie len že ohrozil prevádzku žalovaného, ale reálne spôsobil
možnosť uloženia ďalšej obdobnej sankcie žalovanému zo strany dozorného orgánu, ktorým je R. B.
I.J. P. I..

39. K osobe žalobcu možno uviesť už aj s ohľadom na mnohé podania na príslušné správne orgány,
W.É. B. I. P. (Inšpektorát práce) voči žalovanému ako aj s ohľadom na viaceré konflikty nielen so svojimi
nadriadenými, ale aj so spolupracovníkmi, že tento na tomto pracovisku vyhľadával konflikty a spory
a dokonca bez vedomia N.. C. vyhotovil a predložil súdu zvukový záznam nahrávky svojho rozhovoru
s N.. C. ako aj N. Z., čím nielen že porušil zákon o ochrane osobných údajov, ale konal podľa názoru
odvolacieho súdu neeticky. Odvolací súd je preto toho názoru, že žalovaný oprávnene tvrdí, že vzhľadom
na závažnosť porušenia pracovnej disciplíny a tiež vzhľadom na špecifické podmienky pracoviska -
letiska a potrebu zabezpečiť čo najvyššie mieru bezpečnosti leteckej prevádzky s dodržiavaním všetkých
bezpečnostných štandardov žalobca sa stal pre žalovaného bezpečnostným rizikom. Z tohto dôvodu
nebolo možné od žalovaného požadovať, aby skončil pracovný pomer so žalobcom výpoveďou tak, aby
tento zostal pracovať u žalovaného do skončenia výpovednej doby, ale naopak už aj s vzhľadom na
závažnosť porušenia pracovnej disciplíny prichádza v úvahu len jej okamžité skončenie pracovného
pomeru.

40. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s
§ 396 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej
výške, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP, a to cestou súdneho
úradníka.

42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý



rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10Cpr/4/2018", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "f83f47e6-ca9e-48bf-af64-38de77a26482:a8f46f6a-48a3-42a7-9148-f3241595248f", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Cpr/4/2018", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto n/V sp. zn. 10Cpr/4/2018 z 22. 8. 2019", "sud": "Okresný súd Nové Mesto n/V", "datum_vydania": "2019-08-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f83f47e6-ca9e-48bf-af64-38de77a26482:a8f46f6a-48a3-42a7-9148-f3241595248f"}, {"guid": "77023d68-d98a-4db4-948b-a2776fd6c122:f637be7b-6daf-4c9b-82b0-80139453bb54", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Cpr/4/2016", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17Cpr/4/2016 z 4. 7. 2017", "sud": "Okresný súd Zvolen", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/77023d68-d98a-4db4-948b-a2776fd6c122:f637be7b-6daf-4c9b-82b0-80139453bb54"}], "citovane_v": [{"guid": "7c26d51c-e4e9-4a7d-bda8-0e7f2c0c7a01:13ffb6ff-01a9-4fd2-9f70-2f224594953f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:4122201707.1", "spisova_znacka": "6Cob/55/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Cob/55/2023 z 21. 8. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-08-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:4122201707.1"}, {"guid": "e9e9515c-ea6a-4305-afef-ff8784cbeb84:eecc38be-977a-4131-9316-67c453b77e52", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8719203325.1", "spisova_znacka": "10CoPr/2/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 10CoPr/2/2023 z 27. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8719203325.1"}]}