Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Sa/23/2019 z 19. 2. 2020
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 19. februára 2020, sp. zn. 8Sa/23/2019, ECLI:SK:KSPO:2020:8019200643.3
Krajský súd Prešov | 8Sa/23/2019 | ECLI:SK:KSPO:2020:8019200643.3 | 2020-02-19 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, SSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/59bbcc40-09df-48ef-a6b7-2fd468df3a6e
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8019200643.3

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Sa/23/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8019200643
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Kalináková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8019200643.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Ingrid Kalinákovou v právnej veci žalobcov: 1. X. I. V., bytom
O. X/XX, XX-XXX B., G. republika, 2. C. X., bytom T. XX, XX XXX T., G. republika, právne zastúpení
JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou, so sídlom J. M. Geromettu 146/1, Žilina, proti žalovanej
Sociálnej poisťovni, ústrediu v Bratislave, Ul. 29. augusta 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti postupu a
rozhodnutia žalovanej č. 14149-3/2019-BA zo dňa 17. júla 2019 na základe správnej žaloby v sociálnych
veciach, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e    rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo: 14149-3/2019-BA zo dňa 17. júla 2019
a vec   v r a c i a    žalovanej na ďalšie konanie.

II. P r i z n á v a    žalobcovi nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanej.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Stručný priebeh administratívneho konania

1. Žalovaná napadnutým rozhodnutím číslo: 14149-3/2019-BA zo dňa 17. júla 2019 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“) odvolanie žalobcov proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č.
2304-35/2015-SK zo dňa 22. januára 2015 vo veci zániku sociálneho poistenca zamestnanca zamietla
v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník (ďalej len
„správneho orgánu prvého stupňa“).

2. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím číslo
2304-35/2015-SK zo dňa 22. januára 2015 rozhodla tak, že žalobcovi v 1. rade ako zamestnancovi
zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v
nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 23.07.2013.

3. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správny orgán prvého stupňa citoval ustanovenia §
4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c) bod 1, § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1
písm. a), § 19 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), článok 11 ods. 3 písm. a), čl. 13 ods. 1, čl. 13 ods. 3
Nariadenia (SR) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo
dňa 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie“). Správny orgán prvého stupňa konštatoval,
že Sociálna poisťovňa, ústredie vydala formulár PD A1, na základe ktorého sa na žalobcu v 1. rade
od 01.06.2012 do 23.07.2013 vzťahuje legislatíva Slovenskej republiky. Prvostupňový správny orgán



vykonal dňa 14.03.2013 kontrolu so zameraním na preverenie sídla zamestnávateľa a reálny výkon
činnosti zamestnancov. V rámci kontroly zistila, že v mieste registrovaného sídla zamestnávateľa
žalobcu v 2. rade uvedeného v osvedčení o živnostenskom oprávnení - Centrálna 274, 089 01 Svidník,
sa zamestnávateľ nenachádzal a nebol tam prítomný ani jeden z jeho zamestnancov. Zamestnávateľ
riadi spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska v Poľsku. Na ulici Q. XXX vo D. navštevuje
zamestnávateľ - žalobca v 2. rade poverenú osobu za účelom riadenia spoločnosti. Na tejto adrese
sú uchovávané účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie
písomnosti. Konkrétny rozpis zadávania práce pre zamestnancov nie je určený. Práca je zadávaná
osobne, telefonicky, mailom. Realizácia predmetu činnosti je doručovanie letákov a prieskum verejnej
mienky podľa objednávky zmluvných partnerov. Obdobie, za ktoré má pracovník zrealizovať prácu
je v rozsahu 10 hodín, podľa tvrdenia zamestnávateľa a rozhodnutí zamestnanca, kedy túto prácu
zrealizuje. Konkrétny rozpis zadávania práce pre zamestnancov nie je určený, zadáva sa ústne. Na
základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobca v 1. rade reálne vykonáva činnosť ako
zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom
ani podľa jedného z článkov základného nariadenia. Vzhľadom na uvedené správny orgán prvého stupňa
konštatoval, že žalobcovi v 1. rade ako zamestnancovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa
23.07.2013.

4. Žalobcovia v 1. a 2. rade v zákonom stanovenej lehote podali voči rozhodnutiu správneho orgánu
prvého stupňa odvolanie.

II.

Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia

5. Žalovaná napadnutým rozhodnutím zo dňa 17. júla 2019 číslo: 14149-3/2019-BA podľa § 218 ods.
2 zákona o sociálnom poistení zamietla odvolania žalobcov v 1. a 2. rade podané proti rozhodnutiu
správneho orgánu prvého stupňa číslo: 2304-35/2015-SK zo dňa 22. januára 2015 vo veci zániku
sociálneho poistenia žalobcu v 1. rade a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka
Svidník.

6. Žalovaná ako odvolací orgán preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočka Svidník v celom rozsahu a dospela k záverom, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne
a v súlade so zákonom. Rozhodnutie odôvodnila tým, že poukázala na odvolacie námietky žalobcov,
opísala priebeh administratívneho konania, zistený skutkový stav správnym orgánom prvého stupňa,
citovala najmä ustanovenia § 218 ods. 1, 2 zákona o sociálnom poistení, § 193 ods. 5 zákona v znení
zákona č. 449/2008 Z. z. (účinného od 1. januára 2009), čl. 11. ods. 3 písm. a), čl. 13 ods. 3 základného
nariadenia, čl. 16 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004
z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení neskorších zmien a doplnkov,
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje
postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia
(ďalej len „vykonávacie nariadenie“).

7. Žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatovala, že podľa výpisu  zo Živnostenského
registra Okresného úradu Svidník bol žalobca v 2. rade  ako zamestnávateľ zapísaný v živnostenskom
registri číslo: 750-36777, pod obchodným menom: C. X. - I., na základe osvedčenia o živnostenskom
oprávnení č. OŽP-Z/2010/08598- 00002, v období od 1. októbra 2010 do 4. apríla 2017, pričom  od
1. októbra 2010 bol prihlásený do registra zamestnávateľov,  v ktorom  bol  registrovaný do 31. marca
2017. Žalobca v 2. rade ako zamestnávateľ prihlásil žalobcu v 1. rade ako zamestnanca do registra
poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, od 1. júna 2012, v ktorom  bol prihlásený
do 30. apríla 2016.

8. Žalovaná ďalej konštatovala, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, dňa 14. marca 2013 vykonala
kontrolu zameranú na preverovanie sídla zamestnávateľa a reálny výkon činnosti zamestnancov na
území Slovenskej republiky za kontrolované obdobie od 1. októbra 2010 do 14. marca 2013. V rámci
vykonanej kontroly zistila, že v registrovanom sídle spoločnosti Q. XXX, XXX XX D., sa zamestnávateľ
ani žiaden z jeho zamestnancov nenachádzal. Podľa zamestnávateľovho splnomocnenca Ing. C. S.



sa záznamy z pracovných stretnutí sa nevyhotovujú. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné
zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti sú uchovávané na adrese Q. XXX D.. Práce sú
zamestnancom zadeľované ústnou formou a realizujú sa na celom území Slovenskej republiky a nie je
možné určiť konkrétny dátum výkonu činnosti, keďže je na pracovníkovi, kedy túto prácu realizuje.

9. V uvedenom kontexte žalovaná poukázala na skutočnosť, že Sociálnej poisťovni bolo zo strany
poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, Oddzial w Lublinie, v súlade s článkom 16 (2)
vykonávacieho nariadenia doručené oznámenie č. UBS1/UE/200000/450/713/2013/65100111911, zo
dňa 28. novembra 2013, ktorým ZUS určila, že žalobca v 1. rade podlieha od 24. júla 2013 právnym
predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.

10. Sociálna poisťovňa, ústredie, vydala dňa 14. septembra 2012 formulár PD A1 36177/2012-BA/1,
12-00038249-320-010-A-1721987, ktorým bolo určené, že žalobca v 1. rade ako zamestnanec v období
od 1. júna 2012 do 23. júla 2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej
republiky.

11. Žalobca v 1. rade ako zamestnanec bol žalobcom v 2. rade ako zamestnávateľom prihlásený do
registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne až do 30.
apríla 2016, pričom zamestnancovi dňom 23. júla 2013, skončila príslušnosť k právnym predpisom
Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu bola pobočka Sociálnej poisťovne povinná odstrániť
dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov vydaním rozhodnutia o zániku
povinného sociálneho poistenia zamestnanca podľa slovenskej legislatívy, čím zosúladila skutkový
stav s právnym. Po vydaní napadnutého rozhodnutia naďalej prebiehali medzi Sociálnou poisťovňou a
ZUS rozsiahle rokovania za účelom doriešenia sporných situácií, týkajúcich sa určovania uplatniteľnej
legislatívy v prípadoch, ktoré vzbudzovali dôvodné obavy, že zo strany osôb s bydliskom v Poľskej
republike dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k zneužívaniu
slovenského systému sociálneho zabezpečenia.

III.

Podstatné zhrnutie argumentov žalobcov

12. Včas podanou žalobou sa žalobcovia domáhali preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovanej č.
14149-3/2019-BA zo dňa 17. júla 2019 a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň požadovali
náhradu trov konania.

13. Žalobcovia namietali ukrátenie svojich práv nezákonným rozhodnutím žalovanej ako orgánu verejnej
správy. V žalobe v bode III. popísali priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal predmetnému
žalobou napadnutému rozhodnutiu. V bode V. žalobcovia namietali prekročenie právomoci žalovanej
s poukazom na článok 16 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, nakoľko podľa názoru žalobcov správne
orgány nemali oprávnenie vydať rozhodnutie o vzniku a zániku sociálneho poistenia podľa § 178
ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o sociálnom poistení. Žalobcovia ďalej namietali nesprávny procesný
postup a absenciu určenia uplatniteľnej legislatívy, namietali zákonnosť procesného postupu vydania
rozhodnutia a to v rovine absencie vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1
a nezákonného prerušenia konania o odvolaniach rozhodnutím č. 27410-2/2015-BA zo dňa 18.09.2015.
Konanie bolo prerušené až do dňa presného a úplného skutkového stavu. Žalobcovia majú za to, že
žalovaná mala prinajmenšom povinnosť preveriť a dopytovať sa poľského styčného orgánu ZUS v rámci
vzájomnej výmeny informácií a súčinnosti na to, či využil žalobca opravné prostriedky v Poľsku, a či v
čase vydania rozhodnutia prebiehali súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku.

14. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy
určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia.
Vychádzajúc zo stavu veci, nie je sporné, žeby mal zamestnanec bydlisko v Poľsku. Inštitúcia príslušná
na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje základné nariadenie príslušná
nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadenia, ktorým je okrem iného, aby
osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného
členského štátu a aby sa predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych
predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. S ohľadom na uvedené a najmä s poukazom



na čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia žalobcovia namietajú oprávnenie správneho orgánu prvého
stupňa  ako aj žalovanej vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu v 1.
rade ako zamestnanca žalobcu v 2. rade podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom
poistení, nakoľko toto nie je v ich zákonnej kompetencii vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu.
Podporiac uvedené žalobcovia poukázali  na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
9Sžso/90/2015 zo dňa 14.12.2016.

15. Žalobcovia poukázali na záver Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v uznesení č. k. 1Vs/1/2018, ktorý je zjednocujúci, a v zmysle ktorého definitívne určenie
uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3
vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje
právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie
o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň Veľký senát prijal záver, že dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho
nariadenia musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych
predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu.

16. Pri zachovaní zásad a postupu deklarovaných v základnom resp. vykonávacom nariadení (čl. 16
ods. 4), ako aj v rozhodnutí č. A1, mal prebehnúť medzi ZUS a žalovanou dialóg, ktorého existencia
musí byť objektívne preukázateľná, a teda má byť pri zachovaní právnej istoty v materiálnom zmysle
súčasťou administratívneho spisu žalovanej. Uvedené v administratívnom spise  absentuje, a teda
procesný postup určenia uplatniteľnej legislatívy má vady, keď neboli dodržané jeho základné pravidla
a zmierovací dialóg neprebehol.

17. Žalovaná prerušila konanie o odvolaniach žalobcov, tak ako uvádza v rozhodnutí o prerušení
konania č. 27410-2/2015-BA zo dňa 18.09.2015 z dôvodu nemožnosti presného a úplného zistenia
skutkového stavu. Konanie bolo prerušené až do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu.
S ohľadom na už uvedené skutočnosti považujú žalobcovia predmetné prerušenie konania za účelový
postup žalovanej, nakoľko žalovaná v preskúmavanom  rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedla
ani sa nezaoberala tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu právoplatne
ukončený. Žalobca má za to, že žalovaná mala prinajmenšom povinnosť preveriť a dopytovať sa
poľského styčného orgánu ZUS v rámci vzájomnej výmeny informácií a súčinnosti na to, či využil žalobca
opravné prostriedky v Poľsku, a či v čase vydania Rozhodnutia prebiehali súdne konania ohľadom
určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku.

18. Žalobca namieta údajné nepreukázanie reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky
žalobcu s poukazom na vonkajšiu kontrolu vykonanú za obdobie od 01.10.2010 do 14.03.2013.
Žalobca na tomto mieste zdôrazňuje, že posudzovaným obdobím v zmysle Rozhodnutie je obdobie
po 23.07.2013, tzn. obdobie, za ktoré sa reálny výkon činnosti žalobcu nepreveroval, takže vonkajšia
kontrola nemôže byť podkladom pre prijatie rozhodnutia.

19. Žalobcovia poukázali na nález Ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 87/2014 zo dňa 10.09.2014, podľa
ktorého „ Ak sociálna poisťovňa vydala rozhodnutia na základe úsudku prijatého v rámci predbežnej
otázky, je potom úlohou všeobecných súdov, aby v rámci postupu podľa § 247 a nasl. Občianskeho
súdneho poriadku a v medziach podanej žaloby preskúmali, či prijatý záver správneho orgánu o
relevantnej predbežnej otázke mal oporu v dokazovaní potrebnom na jej riadne objasnenie alebo či
nejde o exces alebo zjavnú svojvôľu, ktorá môže mať za následok vyslovenie nezákonnosti rozhodnutí
a postupu správneho orgánu “.

Podstatné zhrnutie vyjadrenia žalovanej vo vyjadrení k žalobe

20. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomným podaním doručeným správnemu súdu dňa 29.11.2019,
v ktorom uviedla priebeh administratívneho konania, skutkový stav zistený správnym orgánom prvého
stupňa, skutkový stav zistený odvolacím orgánom, citovala príslušné zákonné ustanovenia totožné s
odôvodnením napadnutých rozhodnutí, zároveň navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

21. Žalovaná konštatovala, že v súlade s vyššie uvedeným postupom, ZUS, ako príslušná inštitúcia,
v zmysle článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, určila, že
zamestnanec podlieha od 1. júna 2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej



republiky. Sociálna poisťovňa vychádzajúc z prezumpcie správnosti poskytnutých údajov zo strany
ZUS a berúc do úvahy skutočnosť, že v tom čase nedisponovala žiadnymi informáciami, ktoré by
boli v rozpore s tvrdeniami ZUS, súhlasila s určením slovenskej legislatívy ako uplatniteľnej a dňa
14. septembra 2012 vystavila formulár PD A1, č. 12-00038249-320-010-A-1721987 na obdobie od
1. júna 2012 do 23. júla 2013. Následne Sociálna poisťovňa kontrolou zistila, že nebol preukázaný
reálny výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky, avšak z dôvodu zachovania právnej
istoty nevyhlásila vystavený formulár PD A1 v celom rozsahu za neplatný, ale v zmysle povinností
ustanovených koordinačnými nariadeniami informovala o zistených skutočnostiach príslušnú ZUS.
Uvedené inštitúcie následne v rámci vzájomnej komunikácie dospeli k záveru, že ak prihlásenie na
povinné sociálne poistenie zamestnanca bude trvať aj po uplynutí platnosti vystaveného formulára PD
A1, nebude možné so zreteľom na zistené skutočnosti vystaviť nový (pokračujúci) formulár PD A1,
pričom skončením doby platnosti formulára PD A1 zanikne dôvod na registráciu zamestnanca v systéme
sociálneho poistenia Slovenskej republiky. Fyzická osoba totiž nemôže byť prihlásená do poistenia v
rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie, pretože koordinačné nariadenia majú vyššiu
právnu silu ako vnútroštátny právny predpis.

22. Zároveň bolo Sociálnej poisťovni dňa 6. decembra 2013, v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho
nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, doručené oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho
zabezpečenia ZUS, Oddziaľ w Lublinie, č. UBS1/UE/200000/450/713/2013/65100111911, zo dňa 28.
novembra 2013, ktorým ZUS určila, že zamestnanec, v súlade s článkom 11 (3a) základného nariadenia
v znení neskorších zmien a doplnkov, podlieha od 24. júla 2013 právnym predpisom sociálneho
zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého
členského štátu, toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia
v znení neskorších zmien a doplnkov, definitívnym.

23. Vo vzťahu k záveru Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
na ktorý žalobcovia v žalobe poukazujú, žalovaná uvádza, že prijatý záver sa týka takých prípadov, v
ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS
v zmysle článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Z vyššie
uvedených skutočností týkajúcich sa procesu určovania uplatniteľnej legislatívy je však zrejmé, že v
predmetnom prípade bola poľská uplatniteľná legislatíva určená zamestnancovi zo strany ZUS, ako
príslušnej inštitúcie, v zmysle článku 16 (2) v spojení s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení
neskorších zmien a doplnkov, a nie dohodou podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení
neskorších zmien a doplnkov. Postup podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia sa totiž využíva až
v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia.
Na základe uvedeného má žalovaná za to, že predmetné námietky žalobcov sú právne irelevantné.
Predmetné informácie o procese určovania uplatniteľnej legislatívy, ako aj o definitívnom určení poľskej
uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca, boli v celom rozsahu uvedené aj v napadnutom rozhodnutí.

24. Žalovaná argumentovala, že napadnuté rozhodnutie vychádza z jednoznačne preukázanej
skutočnosti, že vo vzťahu k zamestnancovi došlo zo strany ZUS, ako príslušnej inštitúcie, v zmysle
článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, k individuálnemu určeniu
poľskej uplatniteľnej legislatívy, ktoré sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení
neskorších zmien a doplnkov, stalo definitívnym, v dôsledku čoho je nevyhnutné uvedenú situáciu vnímať
ako uzatvorenú na úrovni koordinačných nariadení.

25. Vo vzťahu k námietke žalobcov o absencii dôkazov o priebehu zmierovacieho dialógu v
administratívnom spise žalovaná uviedla, že v danom prípade zmierovací dialóg medzi ZUS a Sociálnou
poisťovňou neprebehol, pretože proces určenia uplatniteľnej legislatívy bol ukončený v súlade s
postupmi ustanovenými v článku 16 (2) v spojení s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení
neskorších zmien a doplnkov. V uvedenom prípade totiž neexistovali medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS
protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy, na ktorých by tieto inštitúcie trvali, a
preto nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009. Z uvedeného
vyplýva, že námietky žalobcov uvedené v bode VI. žaloby nie sú pre tento prípad relevantné.

26. Z dôvodu skončenia platnosti príslušného formulára PD A1, v dôsledku ktorého zanikol dôvod na
pokračovanie registrácie zamestnanca v systéme slovenského sociálneho poistenia, a v nadväznosti



na definitívne určenie poľskej uplatniteľnej legislatívy, vydala Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník,
rozhodnutie o zániku slovenského sociálneho poistenia zamestnanca dňom 23. júla 2013.

27. V súvislosti s námietkami žalobcov týkajúcimi sa nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne
na vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaná poukázala na skutočnosť, že Sociálna poisťovňa
napadnutým rozhodnutím zamestnancovi neurčila uplatniteľnú legislatívu, ale rozhodla vo veci zániku
sociálneho poistenia zamestnanca podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.

28. Zamestnanec bol totiž prihlásený v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového
sporenia Sociálnej poisťovne, tzn. v systéme slovenského sociálneho poistenia, v období od 1. júna 2012
do 30. apríla 2016, pričom z vyššie uvedeného vyplýva, že zamestnancovi dňom 23. júla 2013 skončila
platnosť formulára PD A1, t. j. príslušnosť k právnym predpisom Slovenskej republiky a od 24. júla 2013
mu bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Z uvedeného dôvodu bola Sociálna
poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov. Nápravu
nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o
zániku slovenského sociálneho poistenia zamestnanca.

29. Žalobcovia sa k vyjadreniu žalovanej nevyjadrili.

IV.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

30. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v správnom
súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a
právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

31. Podľa § 5 ods. 2 SSP konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských
práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania.

32. Podľa § 5 ods. 3 SSP pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu.

33. Podľa § 5 ods. 4 SSP správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi
predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade zo základnými princípmi tohto zákona.

34. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

35. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánov verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

36. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako
účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu
verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

37. V tretej hlave SSP je upravené rozhodovanie o správnych žalobách v sociálnych
veciach.

38. Podľa § 199 ods. 1 písm. c) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
sociálnej poisťovne.



39. Podľa § 199 ods. 2 SSP v konaní podľa tejto hlavy správny súd zohľadňuje špecifické potreby
vychádzajúce zo zdravotného stavu a sociálneho postavenia účastníka konania - fyzickej osoby a
poskytuje jej poučenie o jej procesných právach a povinnostiach.

40. Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

41. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.

42. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

43. Správny súd v danej veci považuje za potrebné uviesť, že správnu žalobu posudzoval podľa § 202
ods. 2 SSP neformálne, neviazanúc rozsahom a dôvodmi správnej žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d) SSP),
čo znamená, že preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu.

44. Podľa § 107 ods. 1, ods. 2 SSP predseda senátu nariadi na prejednávanie veci samej pojednávanie
ak: a) o to požiada aspoň jeden z účastníkov, b) vykonáva dokazovanie, c) to vyžaduje verejný záujem,
d) je to na prejednanie veci potrebné alebo e) tak ustanovuje zákon. V ostatných prípadoch rozhoduje
správny súd bez pojednávania.

45. V danom prípade nepožiadal o nariadenie pojednávania vo veci samej ani jeden z účastníkov
konania, preto súd pojednávanie vo veci nenariadil a vo veci upovedomil účastníkov konania o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku dňa 20.02.2020 v súlade s ustanovením § 137 ods. 4 SSP.

46. Keďže sa na vyhlásenie rozsudku nedostal žiaden z účastníkov konania správny súd podľa § 137
ods. 3 druhá veta SSP vyvesil skrátenú formu písomného vyhotovenia rozsudku na úradnej tabuli súdu
a zároveň bolo verejné vyhlásenie rozhodnutia uverejnené aj na webovej stránke súdu dňa 20.02.2020.

47. Krajský súd v Prešove ako správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 199 a
nasledujúcich SSP v spojení s § 177 SSP, pričom dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené
zákonné podmienky pre zamietnutie žaloby. Vychádzal pritom z právneho názoru vysloveného v
rozhodnutí Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 4. decembra
2018.

48. Predmetom prieskumného konania na správnom súde bolo rozhodnutie žalovanej č. 14149-3/2019-
BA zo dňa 17.07.2019, ktorým zamietla odvolanie žalobcov a potvrdila prvostupňové rozhodnutie
žalovanej, pobočky Svidník, vo veci zániku sociálneho poistenia žalobcu v 1. rade. V procese
posudzovania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej, správny súd vychádzal zo skutkových
zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu.

49. Správny súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správny súd v procese súdneho prieskumu
zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánu verejnej správy nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri
preskúmaní zákonnosti rozhodnutí a postupu správneho orgánu podľa tretej časti prvej a tretej hlavy
Správneho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách v sociálnych veciach (§§ 199
a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán bol príslušný na konanie a následne, či si zadovážil
dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutí, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v
súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi
predpismi a či obsahovali zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutia správneho orgánu
boli vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume
zákonnosti rozhodnutí žalovaného správneho orgánu v konaní o sociálnej žalobe, ktorú podala fyzická
osoba, správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta
nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu
a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych
právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.



50. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je
zvrchovaný, demokratický a právny štát.

51. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho
právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť
práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s
právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako
určuje právny poriadok.

52.  Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom
štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a
spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa
osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých
štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané“ (ÚS
17/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365;
zhodne I. ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR
1999, s. 382, I. ÚS 10/98)“. (I. ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení
Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra
ústavného súdu tiež kladie dôraz na to, že v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej
istoty v právom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a
spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz
svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m.m. PL. ÚS
1/04).

53. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

54. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

55. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych
predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti
štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených
hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej
normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie,
ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány
štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle
čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v
medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná a po vstupe Slovenskej republiky
do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi
Európskeho spoločenstva, Európskej únie (čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

56. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske
spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie
majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 ( čl. 7 ods.2 Ústavy
Slovenskej republiky).

57. Slovenská republika vstupom do Európskej únie na základe Zmluvy o pristúpení podpísanej v
Aténach dňa 16. apríla 2003 jej zmluvnými stranami, ktorá podľa čl. 2 ods. 2 zmluvy vstúpila do
platnosti dňa 1. mája 2004, ako nový členský štát Európskej únie touto Zmluvou o pristúpení preniesla
svoje právomoci na Európsku úniu v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho spoločenstva
sa súčasne zaviazala k uplatňovaniu právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej
únie. Právne záväznými aktami na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie
(teda aj pre Slovenskú republiku) sú Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z
29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a Nariadenie



Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje
postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia
(vykonávacie nariadenie). Európsky parlament a Rada prijal Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä
na jej články 42 a 308, konajúc postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule
zmluvy.

58. Základné nariadenie v druhej hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov
uplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v
členských štátoch. V článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje
všeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie
vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v
súlade s touto hlavou. V čl. 11 ods. 3 písm. a/ uvedeného nariadenia európsky zákonodarca stanoví, že s
výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo
činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy
ustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,
alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom
určeným v súlade s odsekom 1 čl. 13.

59. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje v čl.
16 vykonávacieho nariadenia (č. 987/2009).

60. Podľa čl. 16 ods. 1 až 6 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné
právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia
a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje
o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v
ktorom sa činnosť vykonáva. Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje
v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými
orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné
právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá
inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto
dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné,
aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých
inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov
navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a
so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho
nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa
dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.
Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené
za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. Ak dotknutá osoba neposkytne informácie
podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom
členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej
dotknutej inštitúcie.

61. V čl. 2 až v čl. 5 vykonávacieho nariadenia európsky zákonodarca ustanovuje rozsah pôsobnosti,
pravidlá výmen medzi inštitúciami a rozsah pôsobnosti a pravidlá výmen medzi dotknutými osobami a
inštitúciami, formát a spôsob výmeny údajov a právnu relevantnosť dokumentov a podporných dokladov
vystavených v inom členskom štáte nasledovne:

62. Čl. 2 ods. 1 až 4, na účely vykonávacieho nariadenia sa výmeny medzi úradmi a inštitúciami
členských štátov a osobami, na ktoré sa vzťahuje základné nariadenie, zakladajú na zásadách



verejnej služby, účinnosti, aktívnej pomoci, rýchleho poskytovania a dostupnosti vrátane elektronickej
dostupnosti, a to predovšetkým pre staršie osoby a osoby so zdravotným postihnutím. Inštitúcie si
bezodkladne poskytujú alebo vymieňajú všetky údaje potrebné na stanovenie a určenie práv a povinností
osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Prenos takýchto údajov medzi členskými štátmi
prebieha buď priamo medzi inštitúciami, alebo nepriamo prostredníctvom styčných orgánov. V prípade,
že osoba omylom predložila informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii na území iného členského
štátu, ako je ten, v ktorom sa nachádza inštitúcia určená v súlade s vykonávacím nariadením, táto
inštitúcia bezodkladne postúpi predmetné informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii určenej v
súlade s vykonávacím nariadením spolu s údajom o pôvodnom dátume ich predloženia. Tento dátum
je pre príslušnú inštitúciu záväzný. Inštitúcie členského štátu však nemôžu niesť zodpovednosť ani sa
ich nečinnosť nemôže považovať za prijatie rozhodnutia, ak im inštitúcie iného členského štátu zaslali
informácie, dokumenty alebo žiadosti oneskorene. Ak sa údaje postúpia nepriamo prostredníctvom
styčného orgánu členského štátu určenia, lehoty na odpoveď na žiadosti začínajú plynúť od dátumu,
keď styčný orgán prijal žiadosť, ako keby ju prijala inštitúcia v tomto členskom štáte.

63. Článok 3 ods. 1 až 4, členské štáty zabezpečia, aby dotknutým osobám boli sprístupnené potrebné
informácie s cieľom informovať ich o zmenách, ktoré sa zaviedli základným nariadením a vykonávacím
nariadením, aby mohli uplatňovať svoje práva. Taktiež zabezpečia užívateľsky prístupné služby. Od
osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili
informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo
situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych
predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú. Členské štáty pri zhromažďovaní, odstupovaní
alebo spracovaní osobných údajov podľa svojich právnych predpisov na účely vykonávania základného
nariadenia zabezpečujú, aby dotknuté osoby mohli v plnej miere vykonávať svoje práva týkajúce sa
ochrany osobných údajov v súlade s predpismi Spoločenstva o ochrane fyzických osôb vo vzťahu k
spracovaniu osobných údajov a voľnému pohybu takýchto údajov. V rozsahu potrebnom na uplatňovanie
základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia zodpovedné inštitúcie postúpia dotknutým osobám
informácie a vydajú im dokumenty, a to bezodkladne a v každom prípade v rámci lehôt stanovených
právnymi predpismi dotknutého členského štátu. Zodpovedná inštitúcia oznámi svoje rozhodnutie
žiadateľovi s bydliskom alebo miestom pobytu v inom členskom štáte priamo alebo prostredníctvom
styčného orgánu členského štátu bydliska alebo pobytu. V prípade zamietnutia dávok táto inštitúcia tiež
uvedie dôvody zamietnutia, opravné prostriedky a lehoty na odvolanie. Kópia tohto rozhodnutia sa zašle
ďalším zainteresovaným inštitúciám.

64. Článok 4 ods. 1 až 3, správna komisia určí štruktúru, obsah, formu a podrobné mechanizmy
výmeny dokumentov a štruktúrovaných elektronických dokumentov. Zasielanie údajov medzi inštitúciami
alebo styčnými orgánmi sa uskutočňuje elektronickými prostriedkami buď priamo, alebo nepriamo
prostredníctvom prístupových bodov patriacich do spoločného bezpečnostného rámca, ktorý je
schopný zaručiť dôvernosť a ochranu vymieňaných údajov. Pri komunikácii s dotknutými osobami
zodpovedné inštitúcie používajú mechanizmy, ktoré sú vhodné v danom prípade, a podľa možnosti
maximálne uprednostňujú používanie elektronických prostriedkov. Správna komisia vypracuje praktické
pravidlá zasielania informácií, dokumentov alebo rozhodnutí dotknutej osobe pomocou elektronických
prostriedkov.

65. Článok 5 ods. 1 až 4 dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby
na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na
základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský
štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. V prípade pochybností o platnosti
dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené,
inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada inštitúciu, ktorá dokument vydala, o
poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia
prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší. V prípade pochybností týkajúcich sa
informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu alebo podporných dokladov, alebo
pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v nich uvedené, inštitúcia miesta pobytu
alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej inštitúcie v rámci svojich možností
potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu. Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode,
môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii, a to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď



inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť. Správna komisia sa pokúsi o zosúladenie
stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola záležitosť predložená.

66. Záväznosť spolupráce medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov EÚ európsky
zákonodarca ustanovuje tiež v čl. 20 ods.1 a 2 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého dotknuté
inštitúcie sprostredkujú príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú na osobu
uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, nevyhnutné informácie potrebné na určenie dátumu,
ku ktorému sa tieto právne predpisy stávajú uplatniteľnými, ako aj príspevkov, ktoré táto osoba a jej
zamestnávateľ alebo zamestnávatelia sú povinní platiť podľa týchto právnych predpisov. Príslušná
inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli určené ako uplatniteľné na osobu podľa hlavy
II základného nariadenia, sprostredkuje informáciu o dátume, ku ktorému sa uplatňovanie právnych
predpisov stáva účinným, inštitúcii určenej príslušným úradom členského štátu, ktorého právne predpisy
sa na túto osobu naposledy vzťahovali.

67. Ďalej správny súd zistil, že veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej tiež „veľký senát“) posudzoval otázky nastolené senátom 9S v rozsahu vymedzenom v uznesení
sp. zn. 9Sžsk/22/2017 zo dňa 16. mája 2018, ktorým podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP postúpil vec vedenú
na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 9Sžsk/22/2017 na prejednanie a rozhodnutie
veľkému senátu.

68. Veľký senát uznesením sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 4. decembra 2018 rozhodol o otázkach
rozhodujúcich pre posúdenie veci nasledovne: „Odpoveď na 1. otázku: Dohoda medzi inštitúciami
dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia
č. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie
uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr.
písomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne. Odpoveď na 2.
otázku: Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého
dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len
„vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.
883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo
vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej
poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej
legislatíve.“ Rozhodnutie veľkého senátu je záväznou judikatúrou pre ďalšie rozhodovanie správneho
súdu vo veciach s obdobnou právnou problematikou.

69. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu žalovanej správny súd
zistil, že žalovaná tvrdila, že Sociálna poisťovňa, ústredie, vydala dňa 14. septembra 2012 formulár
PD A1 36177/2012-BA/1, 12-00038249-320-010-A-1721987, ktorým bolo určené, že žalobca v 1.
rade ako zamestnanec v období od 1. júna 2012 do 23. júla 2013 podlieha právnym predpisom
sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Žalobca v 1. rade ako zamestnanec bol žalobcom v 2.
rade ako zamestnávateľom prihlásený do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového
sporenia Sociálnej poisťovne až do 30. apríla 2016, pričom zamestnancovi dňom 23. júla 2013, skončila
príslušnosť k právnym predpisom Slovenskej republiky. V súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho
nariadenia v znení neskorších zmien a predpisov, poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad
Ubezpieczeň Spoľecznych, oddzial w Lubline dňa 16. júla 2014 doručila žalovanej oznámenie číslo
UBS1/UE/200000/450/713/2013/65100111911, zo dňa 28. novembra 2013, ktorým ZUS určila, že
žalobca v 1. rade podlieha od 24. júla 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej
republiky.

70. Vychádzajúc z uvedeného a právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave vykonávacieho nariadenia
správny súd v danej veci poukazom na záver veľkého senátu v uvedenom uznesení, že dohoda medzi
inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov EU podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia
musí byť určitá čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov
týkať a zároveň musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči
atď.) a založená do spisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu, v tomto prípade žalovanej,
konštatuje, že postupom určeným v článku 16 vykonávacieho nariadenia bolo definitívne určené, že
žalobca bude v období od 24.7.2013 podliehať právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej
republiky.



71. Napriek uvedenému Sociálna poisťovňa konajúc a rozhodujúc podľa ustanovení zákona o sociálnom
poistení preskúmavaným rozhodnutím vydaným v oboch stupňoch administratívneho konania určila, že
žalobcovi v 1. rade ako zamestnancovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 23.07.2013.

72. Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie Sociálna poisťovňa a inštitúcia sociálneho zabezpečenia
Poľskej republiky určili uplatniteľnú legislatívu Poľskej republiky dohodou, na sociálne poistenie žalobcu
v 1. rade sa bude aplikovať príslušná právna úprava Poľskej republiky, určená dohodou, a preto žalobca v
1. rade bude podliehať pod právomoc Poľskej republiky ako štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou
určená. Uvedená skutočnosť potom vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie sociálneho
zabezpečenia druhého členského štátu EÚ konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na sociálne
poistenie žalobcu v 1. rade, keďže uplatniteľnosť príslušnej legislatívy na jeho sociálne poistenie bola
vyriešená práve na základe dohody uzavretej medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia Slovenskej
a Poľskej republiky ako členských štátov Európskej únie. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k
záveru, že pokiaľ došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky vo vzťahu k žalobcovi v 1.
rade od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009,
ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia,
táto skutočnosť vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného
nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.

73. Vychádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu poukazom na závery
uvedené vyššie správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej náležite nevychádza
z právnej úpravy ustanovenej vo vykonávacom nariadení EÚ v spojení s právnou úpravou ustanovenou
v základnom nariadení EÚ, majúce za následok jeho nezákonnosť, z ktorých dôvodov správny súd
napadnuté preskúmavané rozhodnutia žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. c/, e/, f/ SSP zrušil a vec jej
vrátil na ďalšie konanie.

74. Správny súd konštatuje, že ak dôjde k záveru, že už prvé procesné, resp. iné pochybenia žalovanej
naplnia zrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom v ustanovení § 191 SSP <https://www.slov-lex.sk/
pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/>, potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je v zmysle
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr
Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne. Podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, že správny súd nemusí dať detailné
odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutí bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

75. V konaní úspešnému žalobcovi súd priznal právo na náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP,
s tým, že o výške náhrady bude podľa § 175 ods. 2 SSP rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa jeho doručenia na
Krajský súd v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na
podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný



zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.