Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1S/44/2019 z 5. 10. 2020
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 5. októbra 2020, sp. zn. 1S/44/2019, ECLI:SK:KSPO:2020:8019200403.3
Krajský súd Prešov | 1S/44/2019 | ECLI:SK:KSPO:2020:8019200403.3 | 2020-10-05 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, zákon č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 105/2002 Z. z. o poskytnutí jednorazového finančného príspevku príslušníkom československých zahraničných alebo spojeneckých armád, ako aj domáceho odboja v rokoch 1939 – 1945 v znení neskorších predpisov (563/2003 Z. z.), SSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/00455e91-9152-4f95-8365-6a6d28e6eff3
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8019200403.3

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1S/44/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8019200403
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marian Hoffmann, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8019200403.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna PhD. a
členiek senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu:
PREMETAL MON, s.r.o., so sídlom Bardejovská 42, 080 01 Prešov, IČO: 36 449 750, právne zastúpený:
JUDr. Peter Farkaš, advokátska kancelária spol. s.r.o., so sídlom Puškinova 16, 080 01 Prešov proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 31 Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného pod č.: XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 9.
apríla 2019, na základe všeobecnej správnej žaloby takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu   z a m i e t a .

II. Náhradu trov konania účastníkom   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou krajskému súdu dňa 11.06.2019 domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného pod č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 09.04.2019.

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Správny orgán I. stupňa (ďalej len „správny orgán I. stupňa“) vykonal u daňového subjektu PREMETAL
MON, s.r.o., Bardejovská 42, Prešov, IČO 36 449 750, DIČ 2020005966, IČ DPH SK2020005966 (ďalej
len „žalobca“) daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december
2013 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 18.03.2016 (zápisnica č.
XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 13.04.2016).

2. Žalobca v zdaňovacom období jún 2013 uplatnil odpočítanie dane na základe faktúry č. FV
XXXXXXXX s dátumom dodania dňa 28.06.2013 a zmluvy o poskytovaní reklamných služieb zo dňa
31.05.2013 od dodávateľa STN Trade, s.r.o., Tačevská 3463/43, Bardejov, IČO 46 448 713, IČ DPH
SK2023398740 v celkovej sume 120.000,00 eur, základ dane 100.000,00 eur, daň z pridanej hodnoty
20.000,00 eur.

3. Z predloženej zmluvy vyplýva, že reklamná agentúra STN Trade, s.r.o. sa zaväzuje touto zmluvou
poskytovať objednávateľovi PREMETAL MON, s.r.o. reklamné služby na reklamnú a mediálnu
spoluprácu v období od 01.06.2013 do 31.12.2013 na konkrétne podujatia, ako aj skutočnosť, že cena
služieb a rozsah kampane budú špecifikované výlučne v písomných dodatkoch k tejto zmluve. V dodatku
č. 1 k zmluve zo dňa 31.05.2013 boli doplnené podujatia, na ktorých mala byť uskutočnená reklama v B.



a B. v termíne od 01.06.2013 do 31.12.2013. Išlo o podujatia 2. H. (M. revival) dňa 26.07.2013, N. dňa
02.08.2013, K. (revival) dňa 09.08.2013 v Záhradnom centre B., 37. BM. dňa 10.08.2013, 3. OE.ty (B.
revival, T. revival) dňa 30.08.2013, 4. OE.y (H. revival, A.t revival) dňa 20.09.2013, Q. dňa 21.09.2013,
2. rM. dňa 30.11.2013 v Záhradnom centre B., VD. dňa 14. a 15.12.2013 v Športovej hale Mier B.v a
VD.y v dňoch 18.-23.12.2013 na HV.vej ulici v BT.ve.

4. Daňový subjekt STN Trade, s.r.o. vyhotovil predmetnú faktúru pre odberateľa PREMETAL MON,
s.r.o. s dátumom dodania 28.06.2013, ktorý prvú splátku zaplatil dňa 07.08.2013 v sume 20.000,00 eur.
Následne daňový subjekt STN Trade, s.r.o. dňa 07.08.2013 previedol pohľadávku v sume 100.000,00
eur na postupníka JP agro, s.r.o., L. XX, B., IČ DPH XXXXXXXXXX, ktorej konateľom bol V. X..
Daňový subjekt Q. K., s.r.o. hneď nasledujúci deň, a to 08.08.2013, zanikol zlúčením so spoločnosťou
STENDREZ s.r.o., Dubnica nad V., IČO XX XXX XXX, ktorej konateľom bol P. A.. Daňový subjekt JP
agro, s.r.o., ktorý prevzal pohľadávku Q. K., s.r.o., bol dňa 17.12.2013 zrušený a dňa 09.01.2014 sa
zlúčil s nástupníckou spoločnosťou F. - MT s.r.o., E. 1, O., IČO 45 998 710, ktorej konateľom bol opäť
Ján A.. Následne bola táto spoločnosť dňa 02.12.2015 vymazaná. Nástupnícke spoločnosti Q. s.r.o. a
F. - MT s.r.o. boli následne v priebehu roka 2015 vymazané. Ich konateľom bol P. A..

5. Konateľom spoločnosti STN K., s.r.o. bol F. O., trvale bytom X. X - F., G. republika, s ktorým bol
spísaný protokol o výsluchu svedka č. XXXXXXX/XX/XXXX-XXXXX-XXXXXX, a to na základe žiadosti
o medzinárodnú výmenu informácií Kriminálneho úradu finančnej správy č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX-
X.ZV zo dňa 17.03.2015.

6. Milan O. uviedol, že v čase, keď bol konateľom spoločnosti STN K., s.r.o., spoločnosť zabezpečovala
len reklamné služby, obchodné činnosti nevykonávala, len on ako konateľ vystavoval a podpisoval
faktúry za spoločnosť, podával daňové priznania, účtovnú firmu, ktorá spracovávala účtovníctvo, si
nepamätá. Ďalej uviedol, že nikto nebol oprávnený vystavovať daňové doklady, prijímať hotovosť,
zabezpečovať zákazky a predávať finálne produkty menom spoločnosti Q. K., s.r.o. Nepamätá si, či
niekoho poveril na dielčie veci plnou mocou, nepamätá si svojich obchodných partnerov, a len on ako
konateľ disponoval oprávnením k prístupu na bankové účty spoločnosti Q. K., s.r.o. Túto skutočnosť
si správny orgán I. stupňa overil zaslaním požiadavky na poskytnutie údajov adresovanou na peňažný
ústav VÚB banky, a. s. listom č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 08.12.2016.  V odpovedi č. XXXXXXX/
XXXX zo dňa 19.12.2016 VÚB banka, a.s. potvrdila, že Milan O. je uvedený ako oprávnená osoba
(majiteľ účtu) a má právo disponovať s týmto účtom. Či podpísal dňa 07.08.2013 s daňovým subjektom
JP agro, s.r.o. zmluvu o postúpení pohľadávok v celkovej sume 100.000,00 eur, F. O. uviedol, že v tej
dobe už nebol konateľom STN K. s.r.o., pretože dňa 17.07.2013 odovzdal účtovné doklady spoločnosti
Q. s.r.o. Je možné, že celkovú faktúru na 120.000,00 eur vyhotovil, boli to reklamné služby za viac akcií,
týkali sa napríklad zabíjačkových hodov, hudobné produkcie, zabezpečoval regionálne rádio, tlačili sa a
rozdávali letáky. Žiadne dôkazy o poskytnutých reklamách, okrem doložených dokumentov o prevode
na spoločnosť Q. s.r.o., konateľ spoločnosti Milan O. pri výpovedi nedoložil.

7. V nadväznosti na uvedené zistenia bola Kriminálnym úradom finančnej správy v Bratislave dňa
19.11.2014 spísaná s P. A., konateľom spoločnosti Q. s.r.o., zápisnica o podaní vysvetlenia č. XXXXXXX/
X/XXXXXX/XXXX, v ktorej uviedol, že nevie, že je konateľom nejakej spoločnosti, nie je zbavený
svojprávnosti. Na otázku, ako je možné, že podľa obchodného registra figuruje ako konateľ v 17-tich
obchodných spoločnostiach, uviedol, že ho niekoľkokrát vyhľadala osoba s prezývkou Hitler, s ktorou boli
podpísať papiere u notára v TJ.e alebo v DR.d V.. Nevie však, o čo išlo, pretože nemal okuliare a nevedel
prečítať text, osoba s touto prezývkou mu len ukázala, kde má podpísať papiere, a on to podpísal.
Rovnakým spôsobom sa stal konateľom spoločnosti F.-MT s.r.o. a Q. s.r.o. Potom mu vyplatili 10-20 eur,
neprevzal žiadne účtovné, obchodné doklady, pečiatky a iné doklady zo spoločnosti Q. K., s.r.o., a nevie
ani, akú ekonomickú činnosť vykonávajú spoločnosti, ktorých je konateľom, a akým spôsobom sa stali
právnym nástupcom spoločností JP agro, s.r.o. a Q. K., s.r.o.

8. Daňový subjekt Q. K., s.r.o. dňa 07.08.2013 na základe zmluvy o postúpení pohľadávok previedol
pohľadávku dlžníka - žalobcu odplatne vo výške 100.000,00 eur na základe faktúry č. XXXXXXXX
postupníkovi - P., zastúpenej konateľom V.om X.. Štefan X. v ten istý deň oznámil túto skutočnosť
daňovému subjektu X. MON, s.r.o. ako dlžníkovi oznámením o postúpení pohľadávky. V oznámení však
nebolo uvedené, či postupník na seba preberá aj záväzok vyplývajúci zo zmluvy, t. j. záväzok poskytnúť



reklamné služby v zmysle zmluvy zo dňa 31.05.2013 a dodatku č. 1 zo dňa 31.05.2013. Išlo len o
finančnú transakciu pohľadávky.

9. Konateľom spoločnosti JP agro, s.r.o. bol V. X., F. XXXX, O. B., G. republika, s ktorým boli spísané
dva protokoly o výsluchu svedka, a to na základe žiadosti Kriminálneho úradu finančnej správy o
medzinárodnú výmenu informácií č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX - l.ZV zo dňa 17.03.2015. V. X. pri
výsluchu svedka k prevzatiu pohľadávok od daňového subjektu Q. K., s.r.o. uviedol, že v období
od 13.03.2013  do 08.01.2014 bol konateľom spoločnosti JP agro, s.r.o., B. a zmluvu o postúpení
pohľadávky so spoločnosťou Q. K., s.r.o. v celkovej čiastke 100.000,00 eur podpísal, ale v čase, keď
bol konateľom, k uhradeniu žiadnej z pohľadávok nedošlo.

10. V ďalšom výsluchu V. X. uviedol, že v období od 13.03.2013 do 08.01.2014 bol konateľom spoločnosti
JP agro, s.r.o., B., ktorá sa potom zlúčila s firmou F. - MT, s.r.o.. O., pričom konateľom tejto spoločnosti
bol v čase zlúčenia P. A. (zlúčenie nastalo dňa 09.01.2014). Na túto firmu prešli na základe udelenej
plnej moci všetky bankové účty. Taktiež uviedol, že o úhrade v sume 25.000,00 eur zo dňa 16.01.2014,
ktorú žalobca uhradil na účet XXXXXXXXXX/XXXX, nič nevie. Za žalobcu sa vypočutia svedka V. X.
nikto nezúčastnil aj napriek skutočnosti, že konatelia spoločnosti boli o výsluchu svedka informovaní.

11. Kriminálny úrad finančnej správy mailom dňa 27.09.2016 oznámil správnemu orgánu I. stupňa, že
daňový subjekt Q. K., s.r.o., B. nie je v Sociálnej poisťovni evidovaný v registri zamestnávateľov (úradný
záznam č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 07.12.2016).

12. Správny orgán I. stupňa v priebehu výkonu daňovej kontroly zistil, že úhrady faktúry č. FV
XXXXXXXX v sume 120.000,00 eur boli žalobcom uskutočnené v splátkach a boli poukazované na
účet daňového subjektu JP agro, s.r.o. č. XXXXXXXXXX/XXXX. Disponovať súčtom daňového subjektu
Q. K., s.r.o. v období od 08.08.2013, kedy bola spoločnosť zlúčená s nástupníckou spoločnosťou Q.
s.r.o., mali konateľ spoločnosti F. O. a ako disponent bola určená Ing, D. U.. Na účet tejto spoločnosti
č. XXXXXXXXXX/XXXX dňa 05.08.2013 previedol žalobca ako prvú splátku sumu 20.000,00 eur (V
Uvedené skutočnosti preukazujú aj kópie výpisov zaslané peňažným ústavom. Konateľ nástupníckej
spoločnosti Q. s.r.o. P. A. právo disponovať súčtom nemal. Oprávnenou osobou na disponovanie s
bankovým účtom bol stále bývalý konateľ V. X. (odpoveď peňažného ústavu evidovaná v došlej pošte
pod číslom XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.12.2016).

13. Žalobca po postúpení pohľadávky uhradil zostávajúcu sumu v splátkach po 25.000,00 eur, a to dňa
10.12.2013, 13.12.2013, 08.01.2014 a 16.01.2014, teda aj v období, kedy bola spoločnosť JP agro, s.r.o.
zlúčená so spoločnosťou F.-MT, s.r.o., na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX daňového subjektu JP agro,
s.r.o. To znamená, že žalobca vykonával v decembri 2013 peňažné transakcie so zaniknutým daňovým
subjektom Q. K., s.r.o. Uvedené skutočnosti preukazujú kópie výpisov zaslané peňažným ústavom.
Konateľ nástupníckej spoločnosti F.-MT s.r.o. P. A. právo disponovať s účtom nemal.

14. Správny orgán I. stupňa sa ďalej zaoberal listinnými dôkazmi, ktoré žalobca poskytol správnemu
orgánu I. stupňa s uvedením miesta a času reklamnej akcie. V rámci dokazovania vykonal aj zistenie
u žalobcu, ktorý bol tiež uvedený na reklamnom letáku. Žalobca reklamu deklaroval faktúrou č. FV
XXXXXXXX, s dátumom dodania dňa 28.06.2013 a doloženou zmluvou od daňového subjektu Q. K.,
s.r.o.

15. Predmetom zisťovania bol daňový subjekt Hornošarišské osvetové stredisko v B., ktoré bolo uvedené
aj ako organizátor akcie Vianočné trhy v dňoch 18.12. - 23.12.2013, O. ul., BT.v.

16. Správny orgán I. stupňa vykonal dňa 23.03.2017 miestne zisťovanie u daňového subjektu O.
osvetové stredisko, B., IČO XX XXX XXX, DIČ XXXXXXXXXX, z dôvodu preverenia zmlúv a doloženia
reklamných partnerov v nadväznosti na akcie v roku 2013, konkrétne akciu Vianočné trhy v dňoch 18.12.
- 23.12.2013. O zistených skutočnostiach bola spísaná zápisnica o miestnom zisťovaní č. XXXXXXXXX/
XXXX, v ktorej sa konateľ vyjadril, že reklamné letáky vyhotovilo Hornošarišské osvetové stredisko, B.,
ale s niektorými reklamnými partnermi neprišli do styku. Pán A. súhlasil, ktorého ako osobu oslovili s tým,
či by nemohol pomôcť s materiálnym vybavením, ale ako protihodnotu žiadal o poskytnutie priestoru na
umiestnenie firiem na reklamný leták, ktoré určí on. Žiadna písomná dohoda o tom spísaná nebola.



17. Predmetné zistenie je podporným dôkazom o tom. že reklamná akcia Vianočné trhy konaná v dňoch
18.12. - 23.12.2013 nebola skutočne dodaná deklarovanou spoločnosťou Q. K., s.r.o., B..

18. Podľa správneho orgánu I. stupňa žalobca aj napriek preukázanej úhrade faktúry č. XXXXXXXX zo
dňa 28.06,2013 nepreukázal, že predmetné reklamné služby boli dodané osobou tak, ako je to uvedené
v zmluve o poskytovaní reklamných služieb zo dňa 31.05.2013 a dodatku č. 1, teda priamo daňovým
subjektom Q. Trade, s.r.o., K. XXXX/XX, B. alebo nepriamo prostredníctvom tretích subjektov. Ako
vyplýva zo zistení správcu dane konateľ spoločnosti STN K., s.r.o. F. O. uviedol, že je možné, že faktúru
za reklamné služby vystavil. Žiadne dôkazy však nedoložil a pri prvom konaní uviedol, že nevedel, či
dňa 07.08.2013 podpísal so spoločnosťou JP agro, s.r.o. zmluvu o postúpení pohľadávok, pretože, v tej
dobe už nebol konateľom spoločnosti, a dňa 17.07.2013 odovzdal účtovné doklady novému konateľovi
spoločnosti Q. s.r.o. P. A.. Spoločnosť Q. K., s.r.o. sa v priebehu trvajúceho obchodného vzťahu so
žalobcom zlúčila dňa 08.08.2013 sinou spoločnosťou, ktorej konateľ je bezdomovec. Tento nevedel, čo
podpisuje, nevedel, akú ekonomickú činnosť vykonávajú spoločnosti, nevedel ani, že sa stal konateľom,
nevlastnil doklady, napriek všetkým listinným dôkazom, ktoré boli bývalým konateľom spoločnosti F. O.
predložené, pritom disponovanie s bankovým účtom spoločnosti STN K., s.r.o., ktorá bola následne
zrušená, sa nezmenilo, naďalej bol disponentom bývalý konateľ.

19. Podľa účtovných dokladov predložených v priebehu výkonu daňovej kontroly žalobcom daňový
subjekt Q. K., s.r.o. dňa 07.08.2013 na základe zmluvy o postúpení pohľadávok previedol pohľadávku vo
výške 100.000,00 eur na základe faktúry č. XXXXXXXX postupníkovi P.a XX, B., zastúpenej konateľom
V. X.. Podľa ďalších predložených písomností postupník v ten istý deň oznámil túto skutočnosť
žalobcovi ako dlžníkovi oznámením o postúpení pohľadávky. Uvedený dokument je datovaný v BT.
dňa 07.08.2013. V predmetnom oznámení však absentuje skutočnosť, kto na seba preberá záväzok
vyplývajúci zo zmluvy medzi veriteľom a dlžníkom, t. j. záväzok poskytnúť reklamné služby v zmysle
zmluvy o poskytovaní reklamných služieb zo dňa 31.05.2013 a dodatku č. 1. Podľa doloženého dokladu
išlo len o finančnú transakciu pohľadávky.

20. Daňový subjekt JP agro, s.r.o. prevzatím pohľadávky na seba nepreukázal, že prevzal povinnosť
poskytovať reklamné služby dlžníkovi - žalobcovi, za ktorú konateľ V. X. aj napriek jeho tvrdeniam,
že žiadne sumy neboli uhradené, peňažné prostriedky na účet spoločnosti dostal. Správny orgán I.
stupňa overil, že žalobca faktúru uhradil v plnej výške splátkami na bankový účet spoločnosti JP agro,
s.r.o. Podľa vykonaných zistení správcom dane V. X. zostal oprávneným disponentom bankového účtu
zaniknutej spoločnosti JP agro, s.r.o., ktorá sa potom zlúčila s firmou F. - MT, s.r.o., O.. Právo disponovať
s účtom konateľ nástupníckej spoločnosti nemal.

21. Podľa správneho orgánu I. stupňa žalobca nepreukázal, že služby boli dodané spoločnosťou
Q. K., s.r.o. tak, ako ich deklaruje uplatnenou faktúrou (§ 49 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení
neskorších predpisov), pretože spoločnosť Q. K. s.r.o. nemala materiálne vybavenie ani žiadnych
zamestnancov, navyše dňa 06.07.2013 zanikla zlúčením do novej spoločnosti. Konateľ spoločnosti Milan
O. v čase, kedy malo dôjsť jeho spoločnosťou k dodaniu prvej reklamnej služby pri výsluchoch nevedel
špecifikovať svojich dodávateľov ani skutočného poskytovateľa reklamných služieb pre žalobcu. Konateľ
nástupníckej spoločnosti Ján A. je osobou, ktorá vystupuje len formálne ako konateľ spoločnosti, nevie
ojej ekonomickej činnosti, nevykonáva ekonomickú činnosť a rovnako nemá právo disponovať s účtom
spoločnosti, ktorej je konateľom.

22. Z preverených skutočností a dôkazov vyplýva, že žalobca nepreukázal správnemu orgánu I.
stupňa prijatie reklamných služieb od spoločnosti Q. Trade, s.r.o., ani ním poverených tretích osôb,
nepreukázal priame ani nepriame uskutočnenie zdaniteľného obchodu spoločnosťou, ktorá reklamné
služby fakturovala.

23. Správca dane na základe zistených skutočností konštatoval, že s poukázaním na ustanovenia § 2
ods. 1, § 9 ods. 1, § 19 ods. 2, § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH
žalobcovi, nevznikol nárok na uplatnenie odpočítania dane z faktúry č. 13XXXXX1 v sume 20.000,00 eur.

24. S predbežnými výsledkami daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január
- december 2013 správca dane oboznámil daňový subjekt v oznámení č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa
10.04.2017, ku ktorému sa daňový subjekt vyjadril podaním č. X/XXXXXXXX/XXXX zo dňa 21.04.2017.



25. Žalobca v stanovisku namietal, že nemôže zodpovedať za potencionálne neplnenie daňových
povinností zo strany dodávateľov. Šírenie reklamných informácií bolo realizované na 10-tich kultúrno-
spoločenských akciách v meste BT.v. V rámci výkonu daňovej kontroly predložil súhrnný informačný
manuál za účelom zdokumentovania reklamných akcií. Na základe realizácie reklamnej kampane zvýšil
ročný obrat približne o 2,5 milióna eur. V roku 2014 dosiahol ročný obrat 4,7 milióna eur. Pre presné a
úplné zistenie skutkového stavu je podľa daňového subjektu potrebné vykonať prešetrenie v spoločnosti
STN K., s.r.o., ktorá bola dodávateľom reklamných služieb. Kvôli objektivizácii skutkového stavu navrhuje
vypočuť ako svedka Milana O. prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií.

26. Podľa správcu dane Milan O.k predložil listinné dôkazy o tom, že v čase, kedy došlo k prvej reklamnej
akcii dňa 26.07.2013, nebol konateľom, pretože dňa 17.07.2013 bolo schválené zrušenie spoločnosti
bez likvidácie a právnym nástupcom formou zlúčenia sa stala spoločnosť Q., s. r. o., B. XXX/XX, L. nad
V..

27. Zároveň spoločnosť Q. K., s.r.o. nemala zamestnancov a dôkazy o tom, že spoločnosť JP agro,
s.r.o. prevzala od spoločnosti STN K., s.r.o. aj povinnosť poskytnúť dohodnuté reklamné služby,
kontrolovaným daňovým subjektom predložené neboli. Ako vyplýva z vyjadrenia vtedajšieho konateľa
spoločnosti JP agro, s.r.o., V. X. (protokoly o výsluchu svedka zo dňa 11.05.2015, ktoré vykonala česká
finančná správa), zmluvu o postúpení pohľadávky podpísal, ale v čase, keď bol konateľom, nedošlo k
uhradeniu žiadnej z pohľadávok.

28. O výsledku daňovej kontroly správny orgán I. stupňa vyhotovil protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa
04.05.2017, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. XXXXXXXXX/
XXXX zo dňa 05.05.2017 doručil daňovému subjektu dňa 09.05.2017. Žalobca sa k zisteniam uvedeným
v protokole vyjadril podaním č. X/XXXXXXXX/XXXX zo dňa 26.05.2017. Vo vyjadrení pod bodmi 2., 3.
a 4. namieta skutočností ohľadom neuznania odpočítania dane za reklamné služby od dodávateľa STN
K., s.r.o., BaJ. pod bodom 5. namietal kontrolné závery správneho orgánu I. stupňa zakomponované v
protokole z daňovej kontroly a spôsob ich zdôvodnenia, prerušenie daňovej kontroly a vydanie dvoch
protokolov. Pod bodom 6. žalobca namietal porušenie § 45 ods. 1 písm. e) Daňovhé poriadku správnym
orgánom I. stupňa pri výsluchu svedkov a pod bodom 7. namietal k záveru správneho orgánu I. stupňa
v súvislosti s vývozom tovaru pre daňový subjekt POSADA U. s.r.o.

29. Správny orgán I. stupňa v rámci vvrubovacieho konania žiadosťou o medzinárodnú výmenu
informácií č. XXXXXXXXXXXX/XXXX zo dňa 15.08.2017 požiadal českú daňovú správu o opakované
vypočutie svedka Milana O.. Na základe odpovede prijatej dňa 10.11.2017 a zaevidovanej pod číslom
XXXXXXF/XX/Ska správny orgán I. stupňa zaslal žalobcovi informácie listom č. 10XXXXXXX/XXXX
zo dňa 22.01.2018, v ktorom popísal celý obsah konania a výpoveď svedka tak, ako to bolo uvedené
v protokole o výsluchu svedka č. 7XXXXXX/XX/XXXX-XXXXX-XXXXXX, ktorý vyhotovila a zaslala
Finančná správa Českej republiky.

30. Dňa 18.06.2018 zaslal správny orgán I. stupňa svoje stanovisko č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa
15.06.2018 k vyjadreniu žalobcu k protokolu z daňovej kontroly, na ktoré žalobca reagoval odpoveďou
č. X/XXXXXXXX/XXXX zo dňa 13.08.2018.

31. Oznámením č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 04.09.2018 správny orgán I. stupňa informoval žalobcu
o konaní ústneho pojednávania z dôvodu prerokovania všetkých vyjadrení daňového subjektu vo
vyrubovacom konaní s jeho následným zhodnotením.

32. Dňa 17.09.2018 sa u správneho orgánu I. stupňa v zmysle § 68 ods. 3 Daňového poriadku
uskutočnilo ústne pojednávanie (zápisnica č. XXXXXXXXX/XXXX) so splnomocneným zástupcom
žalobcu, v ktorom správca dane zhodnotil dokazovanie a konštatoval, že žalobca vo svojich vyjadreniach
neuviedol skutočnosti, ani nedoložil dôkazy, ktoré by mali vplyv na vykonanie ďalšieho dokazovania v
rámci vyrubovacieho konania, preto správca dane trvá na kontrolných zisteniach tak, ako boli uvedené
v protokole.

33. Následne správny orgán I. stupňa na základe zákona č. 333/2011 Z.z. orgánov štátnej správy na
základe zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení



neskorších predpisov, zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov vydal rozhodnutie, ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č.
563 2009 Z.z. v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 20.000,00 EUR na
dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013.

Daň vyrubená daňovým priznaním                                  455,85 EUR
Daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní    20 455,85 EUR
Rozdiel dane v sume                                                   20 000,00 EUR

34. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný žalobou napádaným
rozhodnutím zo dňa 09.04.2019.

II.

Stručné zhrnutie žalobou napádaného rozhodnutia

35. Žalovaný pod č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 09.04.2019 vydal rozhodnutie, ktorým  podľa § 74 ods.
4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov rozhodnutie č. 101879991/2018 zo dňa 24.09.2018, rozhodnutie správneho
orgánu  I. stupňa, ktorým správny orgán I. stupňa podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil za
zdaňovacie obdobie jún 2013 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 20.000,00 eur žalobcovi, potvrdil.

36. Z odôvodnenia žalobou napádaného rozhodnutia vyplýva, že v danom prípade žalobca uplatnil
odpočítanie dane na základe faktúry č. FV XXXXXXXX zo dňa 28.06.2013 a zmluvy o poskytovaní
reklamných služieb zo dňa 31.05.2013. Faktúra bola vyhotovená daňovým subjektom STN K., s.r.o.,
K. XXXX/XX, B.. Podľa kontrolných zistení správcu dane i napriek tomu, že žalobca uvedenú faktúru
uhradil, nepreukázal prijatie reklamných služieb od spoločnosti STN K., s.r.o., ani ním poverených tretích
osôb, nepreukázal priame ani nepriame uskutočnenie zdaniteľného obchodu daňovým subjektom, ktorý
reklamné služby fakturoval.

37. Žalobca namietal, že závery správneho orgánu I. stupňa považuje za neopodstatnené, pretože
vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Okrem toho sa správny orgán I. stupňa podľa
žalobcu nedostatočne vysporiadal s jeho námietkami.

38. K uvedeným námietkam žalovaný poukázal na ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku a §
49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z, z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), podľa
ktorých dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý disponuje právom uplatniť si za podmienok
stanovených zákonom odpočítanie dane, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje
odôvodnene a v súlade so zákonom. Pokiaľ nie sú splnené tieto hmotnoprávne podmienky, nie je možné
konštatovať, že žalobca preukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na priznanie práva na
odpočítanie dane.

39. Pochybnosti správneho orgánu I. stupňa vyplývali zo sporných svedeckých výpovedí konateľov
spoločností o realizácii deklarovaného zdaniteľného obchodu a jeho úhrade, z informácií o spôsobe a
forme zániku týchto spoločností, ako aj svedeckých výpovedí konateľov nástupníckych spoločností.

40. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bol zdaniteľný obchod uskutočnený, nie
je povinný dokazovať jeho neuskutočnenie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať jeho uskutočnenie
osobou uvedenou v predloženej faktúre. Ak daňový subjekt neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno,
nemôže si uplatňovať nárok na odpočítanie dane.

41. Podľa žalobcu správny orgán I. stupňa nevykonal štandardné dokazovanie, pretože neumožnil
žalobcovi konfrontovať niektoré dôkazy, resp. mu neumožnil sa k ním vyjadriť. Túto námietku žalovaný
považuje za neopodstatnenú. Správny orgán I. stupňa oboznamoval žalobcu so všetkými zistenými
skutočnosťami písomne a na všetky jeho vyjadrenia aj písomne reagoval. Žalobca informoval aj o
predbežných výsledkoch daňovej kontroly oznámením č. 1005XXXXX/XXX7 zo dňa 10.04.2017 a



oznámením č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 20.08.2018. Zároveň bola žalobcovi poskytnutá možnosť,
ktorú aj využil, a to vyjadriť sa ku všetkým kontrolným zisteniam, ktoré správny orgán I. stupňa
zaznamenal v protokole z daňovej kontroly.

42. Neopodstatnená je i námietka žalobcu o porušení jeho práva byť účastný pri vypočúvaní svedkov,
resp. klásť im otázky, pretože i napriek oznámeniu, že sa takýto úkon vykonáva, sa ho nezúčastnil, a to v
prípade výsluchu svedka ŠtM.ho (protokol č. XXXXXXX/XX/XXXX-XXXXX-XXXXXX zo dňa 11.5.2015),
pri výsluchu svedka F. O. (protokol č. XXXXXXX/XX/XXXX-XXX+X-XXXXXX zo dňa 20.07.2015 a č.
XXXXXXX/XX/XXXX-XXXXX-XXXXXX zo dňa 16.10.2017), ktoré zabezpečila Finančná správa Českej
republiky.

43. K námietke žalobcu, že sa správny orgán I. stupňa vôbec nezaoberal návrhmi žalobcu na vykonanie
dokazovania a nevykonal dokazovanie smerujúce k predloženým manuálom preukazujúcim poskytnutie
reklamných služieb, že použil len dôkazy, ktoré sa mu hodia, a dôkazy znejúce v prospech žalobcu
odignoroval, žalovaný uviedol, že správca dane zo vzorky poskytnutých dôkazov, ktoré predložil žalobca,
overil akciu Vianočné trhy konané v dňoch 18.12. - 23.12.2013 na O. ulici v B., ktorej organizátorom bolo
O. osvetové stredisko v B. (zápisnica z miestneho zisťovania č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.03.2017),
ktorého konateľ sa vyjadril, že reklamné letáky vyhotovilo O. osvetové stredisko, čo jednoznačne
preukazuje, že reklamná akcia Vianočné trhy konaná v dňoch 18. 12. - 23.12.2013 nebola dodaná
daňovým subjektom Q. K., s.r.o., B..

44. Správny orgán I. stupňa podľa žalovaného opodstatnene spochybnil, že reklamné služby
nemohol uskutočniť daňový subjekt Q. K., s.r.o., pretože nemal žiadnych zamestnancov, nedisponoval
materiálnym zabezpečením, pred splnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o poskytovaní reklamných
služieb zo dňa 31.05.2013 zanikol zlúčením do novej spoločnosti ku dňu 06.07.2013, na ktorú preniesol
zostávajúce záväzky a pohľadávky, o ktorých nový konateľ nevedel nič, pritom žalobca vo svojom
odvolaní tvrdil, že reklamné služby prijal priamo od reklamnej agentúry STN K., s.r.o.

45. Daňový subjekt je povinný v čase vzniku zdaniteľného obchodu zabezpečiť také doklady a dôkazy,
ktoré preukážu hodnovernosť uskutočnenia zdaniteľného obchodu aj v čase daňovej kontroly. Je
jeho povinnosťou preukázať, že nárok na odpočítanie dane uplatňuje odôvodnene a za zákonom
stanovených podmienok. Nemôže predpokladať, že za určitých dodávateľov nebude vedená riadna
evidencia o zdaniteľnom obchode, a za týmto účelom zabezpečovať nadštandardné dôkazy o jeho
uskutočnení. Musí mať však vedomosť o tom, či daňový subjekt, s ktorým uzatvára obchodný vzťah, je
funkčný a či riadne uskutočňuje podnikateľskú činnosť. Preto nemožno tvrdiť, že ide o prenos dôkaznej
povinnosti z daňového subjektu STN K., s.r.o. na žalobcu.

46. Žalobca v odvolaní poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.
3Sžf/66/2007 zo dňa 06.03.2008, podľa ktorého reklama je definovaná ako činnosť zameraná na
ovplyvňovanie trhu, ovplyvňovanie dopytu po určitom produkte, pričom vlastníctvo propagovaného
produktu nie je v čase uskutočnenia reklamy rozhodujúce! K uvedenému právnemu názoru súdu
žalovaný uviedol, že daňové orgány nespochybnili, že obchodné meno žalobcu bolo uvedené na
plagátoch, ktoré ako dôkazný prostriedok predložil daňový subjekt za účelom zdokladovania reklamy,
správca dane však dokazovaním zistil, že daňový subjekt uvedený na faktúre reálne nedodal fakturovanú
službu, ani nepreukázal jej obstaranie prostredníctvom subdodávateľov.

47. Na základe výsledkov daňovej kontroly a dokazovania vo vyrubovacom konaní správca dane dospel
k záveru, že žalobca uplatnením odpočítania dane z faktúry prijatej od dodávateľa Q. K., s.r.o. porušil
ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na § 49 citovaného zákona, pretože
nepreukázal dodanie služby platiteľom uvedeným na faktúre.

48. Z uvedeného dôvodu žalobcovi nevznikol nárok na odpočítanie dane z faktúry č. XXXXXXXX v sume
20.000,00 eur, preto mu správny orgán I. stupňa rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 24.09.2018
vyrubil za zdaňovacie obdobie jún 2013 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 20.000,00 eur.

49. Žalovaný na základe uvedených skutočností posúdil, že správny orgán I. stupňa pri vydávaní
napadnutého rozhodnutia postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, preto
rozhodlo tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.



III.

Argumenty žalobcu v podanej žalobe

50. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zákonnosti preskúmania rozhodnutia žalovaného.

51. Žalobca namietal arbitrárnosť a nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a nedostatočne
zistený skutkový stav daňovej veci. Žalovaný sa okrem paušálneho zhrnutia skutkového stavu v
rozhodnutí nevysporiadal s námietkami a dôkazmi predloženými žalobcom. Žalovaný stroho zaujal k
jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu stanovisko bez toho, aby toto odôvodnil právne relevantnými
argumentami a alibisticky konštatoval, že správny orgán I. stupňa v danom prípade na základe
zabezpečených dôkazov v rámci daňovej kontroly dostatočne zistil skutkový stav a oprávnene
konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie hmotnoprávnych
podmienok na uplatnenie oslobodenia od dane pri intrakomunitárnom dodaní tovaru do iného členského
štátu. Žalobca predložil správnemu orgánu I. stupňa množstvo listinných dôkazov, ktorými preukázal
dodanie tovaru do Českej republiky a navrhol vykonať výsluchy svedkov. Ani s jedným z dôkazov
predložených žalobcom sa žalovaný nevysporiadal a výsluchy svedkov zamietol bez relevantného
zdôvodnenia, pritom ide o dôležitých svedkov, ktorých bolo nevyhnutné v konaní vypočuť. Správca dane
má povinnosť v daňovom konaní dostatočne zistiť skutkový stav a musí pritom vykonať dokazovanie čo
najúplnejšie. To síce neznamená, že ťarcha vykonania dôkazov je len na ňom, ale na druhej strane musí
mať k dispozícii všetky podklady potrebné k vydaniu objektívneho daňového rozhodnutia. Podľa žalobcu
správny orgán I. stupňa nevykonal v daňovej kontrole dostatočné dokazovanie, ktoré by odôvodňovalo
závery uvedené v napadnutom rozhodnutí žalovaného a preto je podľa názoru žalobcu napadnuté
rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nedostatočne zistený skutkový stav daňovej
veci. V tomto bode je žalované daňové rozhodnutie vydané v rozpore § 63 ods. 5 Daňového poriadku
v platnom znení, podľa ktorého rozhodnutie v daňovom konaní obsahuje odôvodnenie, v ktorom má
správca dane uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia a má sa vysporiadať s návrhmi a
námietkami daňového subjektu a uviesť aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych
predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Žalobca upriamil pozornosť súdu, že žalovaný nenaplnil dikciu
zákona v intenciách, že sa dostatočne nevysporiadal s námietkami a návrhmi na vykonanie dokazovania
zo strany žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu.

52. Žalobca uviedol, že žalovaný pri svojom konaní a rozhodovaní procesne pochybil v tom, že jeho
rozhodnutie neobsahujú také dostatočné odôvodnenie, ktoré by disponovalo všetkými obsahovými
zákonnými náležitosťami stanovenými v daňovom poriadku. Uvedené pochybenie žalovaného má preto
podľa žalobcu dopad na preskúmateľnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Dokazuje to fakt, že
s jednotlivými námietkami žalobcu a ním predloženými dôkazmi sa žalovaný dostatočne nevysporiadal,
neprihliadol na vysvetlenia žalobcu a dôkazy predložené žalobcom odignoroval.

53. Žalobca považuje rozhodnutie žalovaného za nezákonné, arbitrárne, vychádzajúce z nesprávneho
právneho názoru a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nedostatočne zistený skutkový stav
daňovej veci. Žalobca uviedol, že v rámci výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania so správnym
orgánom I. stupňa spolupracoval a predložil správnemu orgánu I. stupňa všetky doklady a vysvetlenie
k zdaniteľnému obchodu. Export tovaru do Českej republiky dokazujú dokumenty: a) medzinárodný
nákladný list, b) výdajka prevodka s podpisom nadobúdateľa, c) dodací list, d) potvrdenie vyhotovené
podľa ustanovenia § 43 ods. 5 zákona o DPH a e) kúpna zmluva. Podľa žalobcu žalovaný vôbec nebral
listinné dôkazy v úvahu a ani sa s nimi v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal. Podľa § 24 ods. 1
Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane
a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný
podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane
v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a
záznamov, ktoré je povinný viesť. Z uvedeného podľa správneho orgánu I. stupňa vyplýva, že žalobca je
povinný preukazovať všetky skutočnosti uvedené v daňovom priznaní. Žalobca v plnej miere splnil svoju
dôkaznú povinnosť a v súlade s § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukázal všetky skutočnosti, ktoré
uviedol v daňovom priznaní. Žalobca preukázal údaje uvedené v daňovom priznaní listinnými dôkazmi a
vyjadreniami. Preto namietal neuznanie oslobodenia od dane žalovaným a určený rozdiel dane považuje
za svojvoľné a ničím neodôvodnené rozhodnutie žalovaného.



54. Žalobca uviedol, že účtovníctvo je samo o sebe dôkazom vo vzťahu k tvrdeniam obsiahnutým v
daňovom priznaní. Až potom, čo správca dane preukáže dôvodnosť svojich pochýb o vierohodnosti,
úplnosti, preukázateľnosti či správnosti účtovníctva, môže po daňovom subjekte požadovať
predkladanie ďalších dôkazov. Účtovníctvo je kvalitným a judikatúrou uznaným dôkazným prostriedkom
slúžiacim na preukázanie tvrdení daňových subjektov. Z rozsudku Najvyššieho správneho súdu v Brne z
30.01.2008 č.k.: 2 Afs 24/2007- 119 vyplýva, že daňový subjekt je povinný v zmysle platných zákonných
ustanovení viesť účtovníctvo, či iné povinné záznamy či evidencie. Zmyslom a účelom účtovníctva
je poskytnúť tomu, kto ich vedie, aj oprávnenej tretej osobe (vo veciach daní správnemu orgánu I.
stupňa), vierohodný, úplný, transparentný a správny prehľad o jeho predmete, ktorým je zjednodušene
povedané hospodárenie daňového subjektu. Z hľadiska metód zaznamenávania sa u účtovníctva jedná
o štandardizovaný, formalizovaný a značne detailný prehľad o hospodárení, ktorý by, ak je vedený
predpísaným spôsobom, nemal umožniť, aby o hospodárení dotknutého daňového subjektu bol podaný
skreslený obraz. Daňový subjekt preto splní svoju dôkaznú povinnosť vo vzťahu k tvrdeniam, ktoré
správnemu orgánu I. stupňa predostrie, ak preukáže tieto tvrdenia svojím účtovníctvom, ibaže správca
dane preukáže, že vo vzťahu k týmto tvrdeniam je účtovníctvo daňového subjektu nevierohodné,
neúplné, nepresvedčivé alebo nesprávne. V žalovanom prípade správca dane ani žalovaný nenamietali,
aby účtovníctvo žalobcu bolo nevierohodné, neúplne, nepresvedčivé alebo nesprávne.

55. Správny orgán I. stupňa neuznanie oslobodenia od dane odôvodnil tým, že odberateľ POQ.UP,
s.r.o. je nekontaktnou osobou, odberateľ nepreukázal vykonávanie ekonomickej činnosti a od 04/2013
odberateľ nepodáva daňové priznania. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí odvolával na odpoveď
na žiadosť o MVDI českej finančnej správy, ktorá konštatovala, že odberateľ fakticky nevykonáva
ekonomickú činnosť. Žalobca konštatoval, že nekontaktnosť a nespoluprácu zahraničného odberateľa
s finančnou správou v jeho daňovom domicile nemožno pripísať na ťarchu žalobcu. V tomto zmysle
vyznieva aj súdna judikatúra, podľa ktorej v rámci reťazenia predaja tovarov každý subjekt zodpovedá za
svoj úsek dodávateľsko-odberateľského mechanizmu. Obchodný partner v kontrolovanom zdaniteľnom
období riadne vykonával podnikateľskú činnosť a žalobca ako dodávateľ nemal žiadne kompetencie,
páky ako si preveriť či jeho obchodný partner si splnil, resp. nesplnil svoje daňové povinnosti. Žalobca
namietal, že správny orgán I. stupňa síce dožiadal v rámci MVDI českú finančnú správu za účelom
preverenia zdaniteľného plnenia u odberateľa X. U., s.r.o., ale nevykonal výsluch konateľa odberateľskej
spoločnosti X. U., s.r.o. F. V.. Správny orgán I. stupňa sa upokojil s tým, že predvolanie sa vrátilo späť
na správny orgán I. stupňa ako nedoručené s uvedením „adresát neznámy“. Správny orgán I. stupňa sa
vôbec nesnažil zabezpečiť výsluch svedka konateľa spoločnosti X. U., s.r.o. F. V., a to napriek tomu, že
ide o kľúčového svedka, ktorý jediný sa vie relevantne vyjadriť k obchodným záležitostiam spoločnosti
POQ.A U., s.r.o.

56. Podľa žalobcu v prípade neúspešného predvolania na výsluch mal správny orgán I. stupňa
aktivizovať inštitút predvedenia a dať svedka predviesť za asistencie polície.

57. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že tovar nebol dodaný do Českej republiky.
S týmto záverom žalobca nesúhlasil. Podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora C-184/05- Twoh
dodávateľ musí dokázať (dokladovať) prepravu, resp. zásielku. Musí dokázať, že predmet dodania bol
zaslaný alebo prepravený do iného členského štátu a že tovar fyzicky opustil dodávateľskú krajinu.
Len samotné odovzdanie potvrdenia o nadobudnutí nadobúdateľom nie je dôkazom pre oslobodenie
intrakomunitárneho dodania od dane, pretože tým sa nedokáže, že tovar skutočne opustil dodávateľský
štát, avšak v danom prípade bol jednoznačne preukázaný opak a tovar skutočne opustil dodávateľskú
krajinu. Podľa žalobcu správny orgán I. stupňa aj v tomto bode týkajúcom sa prepravy tovaru do Českej
republiky neúplne zistil skutkový stav veci. Správny orgán I. stupňa v rozhodnutí konštatoval, že výsluch
prepravcu nebolo možné uskutočniť, nakoľko spoločnosť, ktorá prepravu vykonala, zanikla zlúčením.
Uvedený argument správneho orgánu I. stupňa podľa žalobcu neobstojí. Správny orgán I. stupňa ako
štátny orgán má postupovať na základe a v medziach zákona a je povinný vykonať dokazovanie čo
najúplnejšie. Podľa žalobcu správny orgán I. stupňa mal vypočuť vtedajšieho konateľa spoločnosti
MM.S, spol. s r.o. B. J., ktorý v rozhodnom období vykonával funkciu štatutárneho orgánu spoločnosti.
Jedine vtedajší konateľ spoločnosti by vedel zodpovedať otázky správcu dane k preprave tovaru do
Českej republiky, a preto nevykonaním výsluchu svedka je napadnuté rozhodnutie poznačené vadou
nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Správny orgán I. stupňa a žalovaný podľa žalobcu
nevykonali dokazovanie v dostatočnej miere, odmietli vykonať dôkazy navrhované žalobcom v daňovom



konaní, čím ukrátili žalobcu na jeho právach a preto rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa a napadnuté
rozhodnutie žalovaného trpia vadou nezákonnosti.

58. Podľa žalobcu správny orgán I. stupňa v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania
vykonal formálnu kontrolu dokladov, nedôsledne skúmal reálnosť zdaniteľného obchodu, nevykonal v
tomto smere dokazovanie v dostatočnom rozsahu, ale uspokojil sa Iba s výsledkami MVDI, čo viedlo
k nesprávnemu určeniu daňovej povinnosti žalobcu za kontrolované zdaňovacie obdobie. Žalobca
namietal, že správny orgán I. stupňa vôbec nevenoval pozornosť ani neoveroval materiálnu existenciu
plnenia. Správny orgán I. stupňa na preverenia reálnej existencie tovaru nevykonal jediný dôkaz. Celé
kontrolné zistenia správcu dane sú postavené na spochybňovaní odberateľa a prepravy tovaru bez toho,
aby si správny orgán I. stupňa overil, či tovar skutočne existoval. správny orgán I. stupňa vychádzal pri
neuznaní oslobodenia dane z posúdenia predložených dokladov, ktoré vyhodnotil ako nedostatočné vo
vzťahu k deklarovanému zdaniteľnému obchodu. Ustanovenie § 24 ods. 4 Daňového poriadku pritom
umožňuje správnemu orgánu I. stupňa využiť pre správne určenie dane aj ďalšie možnosti uplatnenia
dôkazných prostriedkov na vylúčenie pochybností. Navyše správny orgán I. stupňa nesprávne právne
posúdil ustanovenie § 69 ods. 1 zákona o DPH v nadväznosti na ustanovenie § 19 ods. 1 a § 13 ods.
1 písm. c) tohto zákona. V súlade s ustanovením § 69 ods. 1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar
alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak. V danom prípade
zákon ustanovuje inak, pretože ustanovenie § 43 ods. 1 zákona o DPH predstavuje odchýlenie sa od
tejto právnej úpravy. V zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 citovaného zákona oslobodené od dane je
dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim
alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň
v inom členskom štáte. V danom prípade bol tovar preukázateľne, čo bez akýchkoľvek pochybnosti
vyplynulo z výsledkov dokazovania, odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu
predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet. To znamená, že ustanovenie § 19 v spojení
s ustanovením § 13 zákona o DPH sa neuplatní. Tovar bol naložený a prevezený do Českej republiky,
pričom k prevodu vlastníckeho práva nedošlo na území Slovenska, ale v zahraničí v Českej republike, čo
dokazujú aj predložené medzinárodné prepravné listy (CMR). Žalobca v kontexte poukázal na rozsudok
Európskeho súdneho dvora vo veci C-273/11 Mecsek-Gabona, podľa ktorého formálnou podmienkou na
uplatnenie oslobodenia od dane z pridanej hodnoty je, aby bol tovar dodaný osobe, ktorá má pridelené
identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty v inom členskom štáte EÚ, získa právo nakladať s tovarom
ako vlastník a preprava tovaru sa fyzicky skončí v inom členskom štáte EÚ.

59. Podľa žalobcu správny orgán I. stupňa a žalovaný nevykonali dokazovanie v dostatočnej miere,
odmietli vykonať dôkazy navrhované žalobcom v daňovom konaní, čím ukrátili žalobcu na jeho právach.
Žalobca namietal, že dožiadaná česká daňová správa vypočula svedka Milana O., ale o vypočutí svedka
nebol žalobca vopred upovedomený. Správny orgán I. stupňa porušil ustanovenie § 45 ods. 1 písm.
e) Daňového poriadku, podľa ktorého má daňový subjekt právo dávať svedkom otázky pri ústnom
pojednávaní. Bez ohľadu na skutočnosť, že išlo o vypočutie svedka v Českej republike žalobca namietal
nezákonnosť výsluchu svedka z dôvodu porušenia § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku. Správny
orgán I. stupňa vykonal výsluch svedka F. O., pričom o výsluchu svedka vopred neinformoval žalobcu
ako daňový subjekt. Podľa rozsudku Najvyššie súdu Slovenskej republiky č.k.: 2Sžf/86/2013 zo dňa
15.04.2015 na daňové konanie sa vzťahuje pravidlo, že finančné orgány sú povinné postupovať ústavne
konformným spôsobom. Ak je v daňovom konaní v rámci dokazovania vykonávaný výsluch svedkov a
daňový subjekt nemá možnosť byť prítomný na tomto výsluchu a klásť svedkom otázky, sú potom takto
získané svedecké výpovede dôkaznými prostriedkami zabezpečenými správcom dane v rozpore so
zákonom. Pre účely dokazovania v daňovom konaní je potrebné preferovať i pred dožiadaným správcom
dane vykonanie dôkazov bezprostredným spôsobom, aby sa mohol s týmito dôkazmi daňový subjekt
bezprostredne oboznámiť a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Žalobca uviedol,
že uvedený judikát treba analogicky použiť na žalovaný prípad.

60. Na základe uvedeného sa žalobca domáhal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného a
rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa a vec vrátil žalovanému na nové konanie. Súčasne si uplatnil
náhradu trov konania.

IV.

Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu



61. K podanej žalobe sa žalovaný vyjadril písomným podaním zo dňa 19.7.2019,  v ktorom uviedol,
že v danom prípade žalobca uplatnil odpočítanie dane na základe faktúry č. FV XXXXXXXX zo dňa
28.06.2013 a zmluvy o poskytovaní reklamných služieb zo dňa 31.05.2013 od dodávateľa Q. K., s.r.o.,
K. XXXX/XX, B..

62. S poukázaním na ustanovenie § 24 ods. 1 Daňovhé poriadku a na ustanovenia § 49 a § 51
zákona o DPH dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý disponuje právom uplatniť odpočítanie
dane za podmienok stanovených zákonom, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje
odôvodnene a v súlade so zákonom.

63. Vzhľadom na to, že v prípade splnenia podmienok vyplývajúcich z ustanovení zákona o DPH ide
o splnenie podmienok vyplývajúcich z hmotnoprávneho zákona, ich prípadne nedodržanie zo strany
daňového subjektu nie je možné daňovými orgánmi odpustiť.

64. Podľa žalovaného pochybnosti správneho orgánu I. stupňa o neoprávnenom uplatnení odpočítania
dane vyplývali zo sporných svedeckých výpovedí konateľov spoločností o realizácii deklarovaného
zdaniteľného obchodu, jeho úhrade, z informácií o spôsobe a forme zániku týchto spoločností, ako aj
svedeckých výpovedí konateľov nástupníckych spoločností.

65. Pri preverovaní poskytnutia reklamných služieb na Vianočných trhoch konaných v dňoch 18.12.
- 23.12.2013 na O. ulici v B., ktorých organizátorom bolo O. osvetové stredisko v B., správny orgán
I. stupňa v rámci miestneho zisťovania zistil, že reklamné letáky vyhotovilo Hornošarišské osvetové
stredisko, čo jednoznačne preukázalo, že uvedená reklamná akcia nebola dodaná daňovým subjektom
Q. K., s.r.o., B. (zápisnica č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.03.2017).

66. Podľa žalovaného neopodstatnená je i námietka žalobcu o porušení ustanovenia § 45 ods. 1 písm.
e) Daňového poriadku z dôvodu, že správny orgán I. stupňa nezabezpečil jeho účasť pri výsluchu
svedka F. O. v Českej republike, pretože i napriek oznámeniu, že sa takýto úkon vykonáva, sa ho
nezúčastnil (protokol č. XXXXXXX/XX/XXXX-XXX+X-XXXXXX zo dňa 20.07.2015 a č. XXXXXXX/XX/
XXXX-XXXXX-XXXXXX zo dňa 16.10.2017, ktoré zabezpečila Finančná správa Českej republiky).

67. Na základe procesných a skutkových okolností uvedených v rozhodnutí správneho orgánu I. stupňa
i v žalobou napádanom rozhodnutí žalovaný považuje všetky námietky za nedôvodné a v ničom
neovplyvňujúce ich zákonnosť, preto navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

V.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

68. Podľa § 6 ods. 1 SPP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

69. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

70. Podľa § 1 ods. 1 Daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových
subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

71. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.



72. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

73. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa
berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti
uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú
realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

74. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

75. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

76. Podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu
požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom
konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri
rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť
odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací
orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo
odstránenie chýb uložiť správnemu orgánu I. stupňa s určením primeranej lehoty.

77. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

78. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

79. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

80. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

81. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

82. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného
orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených
žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho
konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti
rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP),  a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná.

83. Správny súd uznesením č. k. 1Q.9-69 zo dňa 07.11.2019 zamietol návrh na priznanie odkladného
účinku správnej žalobe.

84. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preveriť zákonnosť aplikácie hmotnoprávnych
ustanovení zákona o DPH v nadväznosti na vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, správnosť
jeho aplikácie pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na nepriznanie žalobcom uplatnených



nárokov na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a § 51 zákona o DPH, so zameraním na posúdenie miery
prenosu dôkazného bremena na žalobcu vzhľadom na zistené skutočnosti pri preverovaní oprávnenosti
uplatnených nárokov, resp. pri určení daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie jún 2013
a rovnako tiež, či boli dodržané žalobcom namietané ustanovenia Daňového poriadku.

85. Správny súd mal obsahom administratívneho spisu preukázané, že žalobca si v zdaňovacom období
jún 2013 uplatnil  odpočítanie  dane na základe faktúry FV XXXXXXXX s dátumom dodania dňa
28.6.2013 a zmluvy o poskytovaní reklamných služieb zo dňa 31. mája 2013 od dodávateľa  Q. K.,
s.r.o.B. v celkovej sume 120 000 €, základ dane 100 000 €, daň z pridanej hodnoty 20 000 €.

86. Správca dane oznámil žalobcovi oznámením o daňovej kontrole č. 102XXXXXX/XX16 zo dňa
18.3.2016 , že začne daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia 1-12/2013.

87. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správny orgán I. stupňa Protokol z daňovej kontroly č.
XXXXXXXXX/XXXX z 04.05.2017, ktorý bol žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedeným v protokole zo dňa 05.05.2017 doručený dňa 9. mája 2017, ktorým dňom bola podľa ukončená
daňová kontrola.

88. V zdaňovacom období jún 2013 si žalobca uplatnil odpočítanie dane zo spornej faktúry č. FV
XXXXXXXX zo dňa 28.6.2013 , pričom deklarovaným dodávateľom poskytnutých  služieb mala byť
spoločnosť STN K. spol. s r.o. Dôvodom neuznania práva na odpočítanie dane bola skutočnosť, že
žalobca, ani jeho bezprostredný dodávateľ nepreukázali, že služby uvedené na predmetnej faktúre
boli reálne dodané práve dodávateľom uvedeným na faktúrach, t.j. spoločnosťou Q. K. spol. s r.o. ,
nepreukázal priame ani nepriame uskutočnenie zdaniteľného obchodu daňovým subjektom, ktorý
reklamné služby fakturoval.  Bolo teda spochybnené, že spoločnosti STN K. spol. s r.o. vznikla daňová
povinnosť, ktorá skutočnosť je rozhodujúca pre uplatnenie DPH na vstupe vo vzťahu k žalobcovi.

89. Žalobca za dôvod nezákonnosti spočívajúcej v porušení zásady materiálnej (objektívnej) pravdy
pri zisťovaní a vyhodnotení skutkového stavu považoval skutočnosť, že daňové orgány oboch stupňov,
neprihliadnuc na predložené listinné dôkazy, rovnako na výpovede svedkov potvrdzujúcich reálnosť
deklarovaných zdaniteľných plnení , na základe skutočnosti, že sa nepodarilo získať doklady spoločnosti
STN K.  spol. s r.o., mu nepriznali oprávnenosť odpočítania dane za prijatie predmetných sporných
zdaniteľných plnení.

90.  S argumentom žalobcu o potvrdení zdaniteľných plnení by bolo možné sa stotožniť za takých
okolností prípadu, ak by sa vierohodnosť predložených listinných dôkazov (ktorú v zmysle § 24
ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku preukazuje žalobca) potvrdila v rámci daňovej kontroly, slúžiacej
ako jeden z inštitútov správy daní na preverenie žalobcom uplatneného nároku na odpočet dane a
rovnako v rámci vyrubovacieho konania. Avšak z obsahu administratívneho spisu a preskúmavaných
rozhodnutí bezpochybná verifikácia deklarovaných zdaniteľných plnení nevyplýva, a to minimálne v
jednej podstatnej a obligatórnej hmotnoprávnej podmienke potrebnej na priznanie uplatneného nároku
na odpočet dane zaplatenej na vstupe, a síce v osobe deklarovaného dodávateľa predmetného tovaru,
t. j. obchodnej spoločnosti STN K. spol. s r.o..

91. Správny súd na úvod považuje pre vykreslenie skutkového stavu za potrebné zvýrazniť, že
dodávateľská spoločnosť  Q. K. sa zlúčila so spoločnosťou Q., s.r.o., ktorej konateľom sa stal
bezdomovec P. A.. Rovnako pohľadávka spoločnosti  STN K., s.r.o. voči žalobcovi z posudzovanej
faktúry bola postúpená na spoločnosť JP T., spol. s.r.o., ktorá sa následne zlúčila so spoločnosťou F.-
MT, kde vystupuje rovnako ako konateľ bezdomovec P. A..

92. Z rozsiahleho dokazovania, ktoré vykonal správca dane vyplýva, že dňa 07.08.2013 spoločnosť
Q. K., s.r.o. B. (dodávateľ žalobcu) postúpila pohľadávku 100.000  Eur spoločnosti JP agro, s.r.o.,
B. (konateľ V. X.). Nasledujúceho dňa 08.08.2013 bola spoločnosť STN K., s.r.o. B. vymazaná z
Obchodného registra a jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť Q., s.r.o. B. XXX/XX, L. nad V. s
konateľom bezdomovcom P. A..

93. Pokiaľ ide spoločnosť, na ktorú bola postúpená pohľadávka z dodávateľskej faktúry FV XXXXXXXX
zo dňa 28.6.2013, a to spoločnosť JP agro, s.r.o., B., konateľom tejto spoločnosti bol v období od



13.03.2013 do 08.01.2014 V. X.. Dňom 09.01.2014 bola spoločnosť JP agro, s.r.o., B. vymazaná z
Obchodného registra. Jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť F. - MT, s.r.o., E. 1, O., pričom jej
konateľom sa stal bezdomovec P. A., ktorý podľa vlastného vyjadrenia nemal vedomosť o tom, že je
konateľ firmy, ani nevie, kde je Humenné. Spoločnosť Q. K., s.r.o. B. existovala do 07.08.2013, pričom
08.08.2013 došlo k jej výmazu a jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť Q., s.r.o., L. nad V., rovnako
s konateľom, bezdomovcom P. A., ktorý, podľa vlastného vyjadrenia, ani nevedel, že je konateľom
rôznych firiem, pričom táto spoločnosť nevykonávala žiadnu reálnu, obchodnú ani ekonomickú činnosť.
Súčasne však žalobca zaslal na účet spoločnosti JP T. s.r.o., BT.ov vedený vo VÚB banke celkovo štyri
platby po 25.000 Eur, a to v dňoch 10.12.2013, 13.12.2013, 08.01.2014 a 16.01.2014. Stalo sa tak v
čase, kedy už spoločnosť Q. K., s.r.o., B. bola vymazaná z Obchodného registra dňom 08.08.2013. Z
uvedeného vyplýva, že všetky štyri platby žalobcu po 25.000 Eur boli zaslané niekoľko mesiacov po
výmaze spoločnosti Q. K., s.r.o., B. na účet spoločnosti JX.ro, s.r.o., B., ktorej spoločnosť Q. K., s.r.o.,
B. postúpila svoju pohľadávku voči žalobcovi. Posledná štvrtá platba sa uskutočnila až dňa 16.01.2014.
Podľa tvrdenia žalobcu, však k dodaniu reklamných služieb pre žalobcu malo dôjsť spoločnosťou Q. K.,
s.r.o., B., a to v termíne najneskôr do 07.08.2013, kedy spoločnosť STN K., s.r.o., B. ešte existovala.
Žalobca vykonal úhradu faktúry v štyroch splátkach, pričom sa tak dialo aj v období, keď bola spoločnosť
JP T.o., B. zlúčená už so spoločnosťou F. - MT, s.r.o., E. 1, O.. Žalobca tak vykonával ešte v decembri
2013 peňažné transakcie s už zaniknutou spoločnosťou Q.e, s.r.o., B. s tým, že konateľ nástupníckej
spoločnosti MIE. Humenné, P. A. právo disponovať s účtom nemal.

94. Správca dane tak nadobudol pochybnosti o neoprávnenom uplatnení odpočítavania dane,
ktoré vyplývajú zo sporných svedeckých výpovedí konateľov spoločnosti o realizácií deklarovaného
zdaniteľného obchodu, jeho úhrade, z informácií o spôsobe a forme zániku týchto spoločností, ako aj
zo svedeckých výpovedí konateľov nástupníckych spoločností.

95. Žalobca nepreukázal, že predmetné reklamné služby boli dodané osobou tak, ako je to uvedené v
zmluve o poskytovaní reklamných služieb zo dňa 31.05.2013 a dodatku č. 1, teda priamo dodávateľom
Q. K., s.r.o., K. XXXX/XX, B. alebo nepriamo prostredníctvom tretích subjektov. V rámci výkonu daňovej
kontroly správny orgán I. stupňa od pôvodného konateľa spoločnosti STN K., s.r.o., F. O. zistil, že je
možné, že faktúru za reklamné služby vystavil. Žiadne dôkazy však nepredložil, pričom uviedol, že
nevedel, či dňa 07.08.2013 podpísal so spoločnosťou JP agro, s.r.o., zmluvu o postúpení pohľadávok,
pretože v tej dobe už konateľom spoločnosti nebol a dňa 17.07.2013 odovzdal účtovné doklady novému
konateľovi spoločnosti Q., s.r.o., bezdomovcovi Jánovi A.. Ján A. nevedel, čo podpisuje, nevedel, akú
ekonomickú činnosť vykonávajú spoločnosti, nevedel ani, že sa stal jej konateľom, nevlastnil doklady
napriek všetkým listinným dôkazom, ktoré boli F. O. predložené, pričom podstatné je, že sa nezmenilo
disponovanie s bankovým účtom spoločnosti Q. K., s.r.o.. Jej disponentom zostal naďalej bývalý konateľ.
Rovnako daňový subjekt JP agro, s.r.o., u  ktorého došlo k postúpeniu pohľadávky, nebolo preukázané,
že by prevzal povinnosť poskytovať reklamné služby žalobcovi, pričom však peňažné prostriedky na
účet spoločnosti boli poukázané. V rámci daňovej kontroly bolo zistené a preukázané, že všetky platby
za predmetnú faktúru boli uhradené v plnej výške na bankový účet spoločnosti JP agro, s.r.o. Zo zistenia
správcu dane ďalej vyplýva, že oprávneným disponentom tohto bankového účtu zostal V. X.. Spoločnosť
JP agro, s.r.o. sa následne zlúčila so spoločnosťou F. - MT, s.r.o., O., pričom jej konateľom sa stal P. A.,
pričom však rovnako nemal právo disponovať s účtom spoločnosti JP agro, s.r.o.

96. Správny orgán I. stupňa súčasne vypočul pôvodného konateľa spoločnosti Q. Trade, s.r.o., F. O.,
ktorý uviedol, že spoločnosť zabezpečovala len reklamné služby, obchodné činnosti nevykonávala.
Len on ako konateľ podpisoval a vystavoval faktúry, za spoločnosť podával daňové priznania. Účtovnú
firmu, ktorá spracovala účtovníctvo si nepamätal. Ďalej si nepamätal, či poveril niekoho na dielčie
veci plnou mocou, nepamätal si obchodných partnerov, pričom oprávneným prístupom na bankové
účty spoločnosti Q. K., s.r.o., bol oprávnený len on sám. Súčasne predložil F. O. listinné dôkazy o
tom, že v čase, keď došlo k prvej reklamnej akcii dňa 26.07.2013, on už nebol konateľom, pretože
dňa 17.07.2013 bolo schválené zrušenie spoločnosti bez likvidácie a jej právnym nástupcom sa stala
spoločnosť Q., s.r.o., Dubnica nad V.. Rovnako bolo zistené, že spoločnosť Q. K., s.r.o. nemala
zamestnancov. Rovnako v rámci daňovej kontroly nebolo zistené, že by spoločnosť JP agro, s.r.o., ktorej
bola postúpená pohľadávka žalobcu, prevzala od spoločnosti STN TRT., s.r.o., aj povinnosť poskytnúť
dohodnuté reklamné služby. Pokiaľ sa v rámci daňovej kontroly vyrubovacieho konania žalobca bránil
tým, že poskytol prehľad jednotlivých reklamných akcií, ktoré boli v prospech žalobcu uskutočnené,
správca dane preveril poskytnutie reklamných služieb na vianočných trhoch konaných v dňoch 18.12.-



23.12.2013 na O. ulici v B., ktorých organizátorom bolo O. osvetové stredisko v B., pričom správca
dane v rámci miestneho zisťovania zistil, že reklamné letáky vyhotovilo uvedené osvetové stredisko, z
čoho dôvodil, že uvedená reklamná akcia nebola dodaná daňovým subjektom STN K., s.r.o., B. (podľa
zápisnice č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.03.2017).

97. S poukazom na vyššie uvedené má správny súd za to, že správca dane vykonal rozsiahle
dokazovanie, ktorým bolo dôvodne spochybnené, že deklarované zdaniteľné plnenia uskutočnila
spoločnosť Q. K. spol. s r.o. Podľa názoru správneho súdu vykonaným dokazovaním správca dane
zhromaždil dostatok dôkazov, na základe ktorých je možné prijať záver, že cieľom a aj výsledkom
predstieranej fakturácie tovarov a služieb medzi dodávateľom STN K. spol. s r.o. a odberateľom -
žalobcom , malo byť získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol žalobca oprávnený.

98. V danom prípade je potrebné opätovne zdôrazniť, že správca dane ani žalovaný nespochybnili,
že by k reálnemu poskytnutiu reklamných služieb , ako ich žalobca dokladoval písomnými dôkazmi
(reklamnými letákmi a pod.)  nedošlo.  Žalovaný ako aj správca dane spochybnili že boli dodané na
základe zmluvného vzťahu s Q. K. spol. s r.o na základe kontrolovanej faktúry FV XXXXXXXX zo dňa
28.6.2013.

99. Obsahom administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že správca dane vyzval žalobcu
dňa 7.10.2016 na preukázanie , či skutočne došlo k poskytnutiu deklarovanej služby spoločnosťou Q.
K., spol. s.r.o.  Správny súd na tomto mieste zdôrazňuje, že spochybnením deklarovaných zdaniteľných
plnení správcom dane došlo k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu, ktorý bol
vyzvaný, aby preukázal materiálny základ predložených faktúr. Žalobca predloženými listinnými dôkazmi
deklaroval uskutočnenie reklamných akcií, odvysielanie resp. zverejnenie reklám, čo však správcom
dane spochybnené nebolo. Nevedel však preukázať, že služby dodal dodávateľ STN K., spol. s.r.o.

100.  Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného
prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd dodáva, že podmienky uvedené v § 49
ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy, na ich
bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet a ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže
to zákon neustanovuje). Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti neutrality
DPH pri uplatnení inštitútu odpočtu dane požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatňuje,
preukázal existenciu a splnenie zákonom stanovených podmienok. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok
na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli
reálne uskutočnené, tovar alebo služby (práce) reálne dodané v deklarovanom množstve a v čase a
spôsobom deklarovaným na daňových dokladoch (§ 8, § 9 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou
na faktúre. To znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve
platiteľom DPH uvedeným na faktúre. Toto sú skutočnosti, o ktorých má daňový subjekt povinnosť
účtovať a viesť evidenciu, preto sa na tieto skutočnosti v zmysle citovaných ustanovení zákona o DPH
a v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku vzťahuje dôkazná povinnosť platiteľa DPH,
vrátane preukaznosti vierohodnosti, správnosti a úplnosti povinne vedených dokladov a evidencií (§ 24
ods. 1 písm. c) citovaného zákona).

101. Taktiež nemožno opomenúť, že účelom inštitútu správy daní, ako je napr. výkon daňovej
kontroly (slúžiaci na preverenie napr. oprávnenosti odpočtu dane), je verifikácia daňovým subjektom
deklarovaných tvrdení. Na naplnenie jeho účelu sa neuplatňuje výhradne len vyhľadávacia funkcia
pre potreby podpory daňovým subjektom tvrdených skutočností. Naopak, práve kontrolovaný daňový
subjekt, vo vzťahu k jeho tvrdeniam viažucim sa k ním priznanej daňovej povinnosti alebo k ním
uplatneným nárokom voči štátnemu rozpočtu, je zaťažený dôkazným bremenom ohľadom spochybnenej
vierohodnosti, správnosti a úplnosti ním vedených záznamov a evidencií (§ 24 ods. 1 písm. a), c)
Daňového poriadku).

102. V kontexte skutkových okolností prípadu a záverov daňovej kontroly a vyrubovacieho konania
nemožno len tak bez ďalšieho súhlasiť s právnym názorom žalobcu, že v záujme spoľahlivého zistenia
skutkového stavu veci je daňový orgán povinný obstarať si potrebné podklady a úplne a presne zistiť
skutkový stav veci. Je pravdou, že správca dane vedie dokazovanie a zároveň dbá na to, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, pričom nie je viazaný iba návrhmi
daňových subjektov (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku). Avšak s prihliadnutím na dôkazné bremeno



zaťažujúce daňový subjekt vo vzťahu k podkladom uvedeným v § 24 ods. 1 písm. a) až c) Daňového
poriadku v spojení s účelom správy daní a daňovej kontroly (preveriť daňovým subjektom deklarované
skutočnosti; § 2 písm. a), § 45 ods. 1 Daňového poriadku), možno konštatovať, že zásada objektívnej
pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie
dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním
v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Ako už správny súd
vyššie uviedol, dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej
kontroly, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane, príp. oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH. Preto v
zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, uplatňovanej pri správe daní a v daňovom konaní, je na
správnemu orgánu I. stupňa vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce
zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 3 ods. 2 Daňového poriadku v
spojení s § 24 ods. 2 až 5 citovaného zákona).

103. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu si správny súd dovolí poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že :
„Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení
s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na
strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených
a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z
pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si
uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane
slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový
subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na
odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený."

104. Správny súd tiež s poukazom na § 24 ods. 1 Daňového poriadku pripomína, že dôkazné
bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia zaťažuje predovšetkým daňový subjekt,
pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej
únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom
zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a
C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71).

105.  Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať,
aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa
uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky Súdneho
dvora vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10).
Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej
si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany
predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej
(rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

106.  V súvislosti s obozretnosťou daňového subjektu, pri výbere svojich obchodných partnerov si
správny súd dovolí citovať z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/97/2010,
v ktorom najvyšší súd skonštatoval nasledovné : „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje
nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť,
že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny
orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ
napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj
o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu
obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva
v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti
údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené".



107.  K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu správny súd konštatuje,
správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku,
s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo
zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a
správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH.

108. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom,
predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ,
čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných
plnení, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane.

109. Za nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku žalobcu, že v rámci daňovej kontroly došlo k
porušeniu ustanovenia § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku, a to tým, že výsluch svedka MiE.a
českou finančnou správou bol vykonaný bez upovedomenia žalobcu o tomto úkone a preto sa ho nemal
možnosť zúčastniť. K tomuto správny súd uvádza, že toto tvrdenie žalobcu je v rozpore s obsahom
administratívneho spisu,  v ktorom sú založené doručenky, z ktorých vyplýva, že upovedomenie o
výsluchoch realizovaných českou finančnou správou bolo žalobcovi riadne doručené, pričom sa žalobca
výsluchov nezúčastnil. Výsluch zo dňa 20.07.2015-  doručenie upovedomenia vykonané dňa 30.6.2015
a výsluch zo dňa 16.10.2017 -doručenie upovedomenia vykonané dňa 2.10.2017. K tomu na doplnenie
správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora č. C-276/12 v právnej veci Jiří Sabou proti
Finančnímu ředitelství pro hlavní město Prahu, rozsudok z 22.10.2013. V tomto rozsudku Európsky
súdny dvor posudzoval procesne totožnú žalobcom namietanú otázku, a síce, či je možné použiť
dôkazy získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií za situácie, ak pri medzinárodnej výmene
informácií neboli realizované procesné práva daňového subjektu, ktoré má v rámci vnútroštátneho
daňového konania. V tomto smere správny súd poukazuje na bod 44 a nasl. citovaného rozsudku, v
ktorom Súdny dvor uviedol, že dodržania práv daňovníka na obhajobu nevyžaduje, aby sa daňovník
podieľal na žiadosti o informácie, ktorú adresuje dožadujúci členský štát dožiadanému členskému štátu.
Nevyžaduje ani to, aby bol daňovník vypočutý v čase, keď sa v dožiadanom členskom štáte uskutočňujú
vyšetrovania, ktoré by mohli zahŕňať výsluch svedkov ani predtým, ako tento členský štát poskytne
informácie dožadujúcemu členskému štátu. Neúčasť daňovníka pri procesných úkonoch realizovaných
v rámci medzinárodnej výmeny informácií teda Súdny dvor vykladal tak, že informácie získané v rámci
medzinárodnej výmeny informácií, ktoré sa následne majú použiť v daňovom konaní nie sú nezákonnými
informáciami, ani za situácie, že daňovníkovi nebolo priznané právo na obhajobu v rámci dožiadaného
členského štátu.

110. Vzhľadom k tomu, že s využitím relevantných procesných inštitútov správy daní sa správnemu
orgánu I. stupňa nepodarilo potvrdiť tvrdenia žalobcu, ohľadom okolností dodania deklarovaných služieb
v mesiaci jún 2013 a rovnako bola bezúspešná snaha preveriť deklarované zdaniteľné plnenia v
účtovníctve deklarovaného dodávateľa žalobcu, ktorý je povinný účtovné doklady za kontrolované
zdaňovacie obdobie archivovať, avšak ide o nekontaktnú obchodnú spoločnosť a „zmiznutého
obchodníka", správny súd vyhodnotenie získaných dôkazov a zisteného skutkového stavu správcom
dane v ich vzájomných súvislostiach pre účely posúdenia existencie zákonných podmienok na
odpočítanie dane za prijaté sporné zdaniteľné plnenia zhodnotil ako logické a správne. Jednoduché,
ničím nepodložené tvrdenia bývalého konateľa spoločnosti STN K., spol.s.r.o. o dodaní služieb žalobcovi
v kontrolovanom zdaňovacom období, a rovnako tiež všeobecné tvrdenia žalobcu samé osebe nemajú
vypovedaciu hodnotu a vo vzájomných súvislostiach s ostatnými kontrolnými zisteniami a nemožnosťou
ich následnej verifikácie, tieto dôkazy nie sú spôsobilé žalobcu privodiť priaznivejšie vyhodnotenie vzniku
nároku na uplatnený odpočet dane za jednotlivé spochybnené dodávky služieb.

111. V danom prípade, ako vyplýva z prvostupňového, ako aj napadnutého rozhodnutia, bolo dôvodom
neuznania práva na odpočet dane z pridanej hodnoty porušenie ustanovenia § 49 v spojení s § 19
ods. 1 a 2 zákona o DPH, nakoľko vierohodným a nespochybniteľným spôsobom nebolo preukázané
uskutočnenie dodania tovarov a služieb, ktorá skutočnosť má za následok nepreukázanie vzniku
daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Preto žalobcovi následne nevzniklo právo
na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 zákona o
DPH. Správny súd upriamuje pozornosť žalobcu, že na splnenie zákonných podmienok pre uznanie
daňového výdavku a následne určenie správnej výšky dane nepostačuje deklarovanie uskutočnenej



služby zo strany daňového subjektu predložením daňového dokladu - faktúry, jej zaúčtovanie a zápis do
záznamu DPH, pretože formálne doklady nepreukazujú reálne dodanie tovarov a služieb. Správca dane
daňovou kontrolou preveroval splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH v zmysle citovaných
ustanovení zákona o DPH, pričom sa z vykonaného dokazovania nepodarilo odstrániť pochybnosti
o tom, že k dodaniu tovarov a služieb uvedených na faktúrach skutočne došlo. V tejto súvislosti
správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44, podľa
ktorého zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že
z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná
výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto
poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred
formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického
dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho
obsahu.

112. Pokiaľ ide o námietku, ktorou žalobca poukazoval na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia
pre nedostatok dôvodov, správny súd uvádza, že táto neobstojí. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa podrobne vysporiadal s nosnými odvolacími námietkami,
rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav zodpovedá
aj obsahu administratívneho spisu a v daňovom konaní nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení
Daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť  napadnutého rozhodnutia. Právo na
riadne odôvodnenie tak súdneho rozhodnutia, ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy nie je možné
zamieňať s právom na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania, resp. zamieňať s
právom na úspech účastníka v konaní. (obdobne v rozhodnutiach ústavného súdu napr. IV. ÚS 203/09,
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

113. Správny súd poukazuje na to, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady
Európskej únie o spoločnom systéme dane z  pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom
a prípadom zneužívania a preto pokiaľ žalobca nevyvrátil pochybnosti správcu dane, ktoré vznikli
pri preverovaní obchodov medzi ním a jeho priamym dodávateľom - spoločnosťou STZ. naviac pri
ustálení, že bezprostredne po uzavretí obchodu došlo k prevodu dodávateľskej spoločnosti a postúpení
pohľadávky na tzv. „ biele kone“ ,  ktorého cieľom je získanie daňovej výhody pre žalobcu, neprichádza
do úvahy túto pochybnosť vyhodnotiť v prospech žalobcu v podobe priznania práva na odpočítanie DPH
podľa § 49 a § 51 zákona o DPH.

114. Na podporu svojho záveru správny súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/63/2011 zo dňa 28.06.2012, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že
existencia podmienok pre nárok na odpočet musí byť preukázaná bez akýchkoľvek pochybností.

115. Záverom správny súd dodáva, že podľa zákona o dani z pridanej hodnoty, odpočítanie dane
nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou.
Zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
dane uplatnil preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ
uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné
obchody boli reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný (§ 8 zákona o DPH) a to práve osobou uvedenou
na faktúre, to znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve
platiteľom DPH, uvedeným na faktúre.

116. S poukazom na vyššie uvedené preto správny súd zastáva názor, že len predložením účtovných
dokladov bez ich náležitého verifikovania a preukázania, že k dodaniu tovaru a služieb reálne došlo
práve dodávateľom deklarovaným na predloženej faktúre  - spoločnosťou STN K. spol. s r.o., ktorá
skutočnosť má za následok nepreukázanie vzniku daňovej povinnosti (§ 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH),
žalobca nepreukázal oprávnenosť odpočítania dane z pridanej hodnoty (§ 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1
písm. a/ zákona o DPH). Z uvedeného dôvodu vyrubenie rozdielu dane za zdaňovacie obdobie jún 2013
je vecne správne.

117. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, preto správny súd žalobu ako nedôvodnú, podľa § 190 SSP,
zamietol.



118. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému
trovy konania nepriznal, nakoľko v správnom súdnom konaní orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný
nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.

119. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Prešove  pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského
súd, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444 ods.
1 Správneho súdneho poriadku).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa
podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 Správneho súdneho
poriadku).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. Stupňa,
ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej pomoci
(§449 ods. 1,2 Správneho súdneho poriadku).