Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Sa/16/2019 z 9. 12. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 9. decembra 2019, sp. zn. 8Sa/16/2019, ECLI:SK:KSPO:2019:8019200307.2 Krajský súd Prešov | 8Sa/16/2019 | ECLI:SK:KSPO:2019:8019200307.2 | 2019-12-09 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/29f86211-cd8e-4805-a1dd-3142bf373f5c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8019200307.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Sa/16/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8019200307
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Kalináková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8019200307.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, sudkyňou JUDr. Ingrid Kalinákovou, v právnej veci žalobcu O., bytom R. XXX/
X, XXX XX N., proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63
Bratislava, v konaní o správnej žalobe, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo
dňa 6. marca 2019 číslo: 37979-2/2019-BA v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne,
pobočka Vranov nad Topľou, zo dňa 16. januára 2019 číslo: 443/2019-VT-DvN, v sociálnych veciach,
takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie číslo: 37979-2/2019-BA zo dňa 6. marca 2019
v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Vranov nad Topľou číslo 443/2019-VT-DvN zo
dňa 16. januára 2019 a v e c v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie.

II. Účastníkom súd n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalovanej.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Žalovaná napadnutým rozhodnutím číslo: 3797-2/2019-BA zo dňa 6. marca 2019 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“) odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Vranov
nad Topľou, č: 443/2019-VT-DvN zo dňa 16. januára 2019 vo veci nepriznania nároku na dávku v
nezamestnanosti zamietla v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Vranov
nad Topľou (ďalej na účely rozsudku „správneho orgánu prvého stupňa“). Z obsahu administratívneho
spisu vyplýva, že správny orgán prvého stupňa zaradil žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie
dňom 22. augusta 2018 žalobca si žiadosť o dávku v nezamestnanosti uplatnil dňa 17. decembra 2018
na správnom orgáne prvého stupňa.

2. Podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme žalovanej,
údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou potrebné na posúdenie nároku na
dávku v nezamestnanosti, potvrdenie kompetentnej inštitúcie príslušného členského štátu Európskej
únie Spojené kráľovstvo, údaje predložené žalobcom, zápisnica zo dňa 11.1.2019.

3. Správny orgán prvého stupňa prvostupňovým rozhodnutím číslo: 443/2019-VT-DvN zo dňa 16.
januára 2019 rozhodol, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších
predpisov (ďalej na účely rozsudku „zákon o sociálnom poistení“) a podľa článku 61 Nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej
len na účely rozsudku „základné nariadenie“) nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.



4. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia prvostupňový správny orgán citoval príslušné ustanovenia
právnych predpisov na vec sa vzťahujúce, konštatoval, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením
do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 22.8.2014 do 21.8.2018 žalobca na území
Slovenskej republiky preukázal nasledovné doby poistenia v nezamestnanosti: -. Na území iného
členského štátu Európskej únie preukázal žalobca dobou poistenia v nezamestnanosti od 27.6.2014 od
26.8.2018, t. j. 1 522 dní. Prvostupňový správny orgán ďalej konštatoval, že zohľadňoval zachovanie
žalobcových pracovných rodinných osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania
zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie, pričom dospel k záveru, že na území
Spojeného kráľovstva sa zdržiaval od 25. novembra 2012 do 21.8.2018 z dôvodu práce. Pracovnoprávny
vzťah trval od 25. novembra 2012 do 21.8.2018 bol uzatvorený priamo so zamestnávateľom na skúšobnú
dobu, následne automaticky bol tento pracovný pomer predĺžený na dobu neurčitú, mal povahu
stabilného zamestnania, bol ukončený vzájomnou dohodou so zamestnávateľom. Pracovnú činnosť na
pozícii skladník žalobca vykonával na území Spojeného kráľovstva. Podľa potvrdenia príslušnej inštitúcie
členského štátu Spojeného kráľovstva (PD U1) žalobca získal dobu poistenia v Spojenom kráľovstve
od 27.6.2014 do 26.8.2018. Daňové priznanie podával iba v Spojenom kráľovstve. Počas pracovnej
činnosti v Spojenom kráľovstve sa nezúčastňoval pracovných pohovorov a prácu na Slovensku nehľadal.
V Spojenom kráľovstve s ním nebola žiadna blízka osoba. Slovensko navštevoval každé 2-3 mesiace
v dĺžke trvania 2 až 3 týždne počas našej návštevy. Ak sa náhodou zdržiaval na Slovensku, býval
spolu s matkou v rodičovskom dome, na chod domácnosti neprispieval a neriešil otázku vlastného
bývania. Konštatoval, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľnosti. V Spojenom kráľovstve si ubytovanie
v podnájme zabezpečoval sám, na nájme sa podieľalo viacero spolubývajúcich, nevykonával žiadnu
nezárobkovú činnosť a nebol členom žiadnych občianskych a podobných združení ani na Slovensku
ani v Spojenom kráľovstve.

5. Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že vzhľadom na to, že bezprostredne pred uplatnením
nároku na dávku v nezamestnanosti žalobca neukončil dobou poistenia v nezamestnanosti podľa
európskych právnych a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo
žalobcove bydlisko na území Slovenskej republiky, článok 65 ods. 2 a 5 Základného nariadenia sa na
žalobcu nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle článku 61 Základného
nariadenia.

6. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu 1. stupňa podal žalobca v zákonom stanovenej
lehote odvolanie.

II.

Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia

7. Žalovaná napadnutým rozhodnutím číslo: 37979-2/2019-BA zo dňa 6. marca 2019 potvrdila
prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa číslo: 443/2019-VT-DvN zo dňa 16. januára
2019 vo veci nepriznania nároku na dávku v nezamestnanosti a odvolanie žalobcu v celom rozsahu
zamietla.

8. Žalovaná napadnuté rozhodnutie odôvodnila tým, že poukázala na odvolacie námietky žalobcu,
popísala priebeh administratívneho konania, zistený skutkový stav správnym orgánom prvého stupňa,
vyjadrila sa k jednotlivým odvolacím námietkam a citovala najmä ustanovenia § 218 ods. 1 a ods.
2, § 104 ods. 1, ods. 6 zákona o sociálnom poistení, článok 61 ods. 1, 61 ods. 2, článok 65 ods. 5
písm. a), článok 1 písm. j) , článok 61 ods. 2 Základného nariadenia, článok 11 ods. 1 Nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Základného
nariadenia (ďalej len na účely rozsudku „Vykonávacie nariadenie“). Žalovaná konštatovala, že v období
posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 22. augusta
2014 do 21. augusta 2018 žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu
bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca v posudzovanom
období pracoval na území iného členského štátu Európskej únie - Spojeného kráľovstva.

9. Príslušná vedecká inštitúcia osvedčila vo formulári U1 zo dňa 19. novembra 2018 nasledovné údaje:
v bode 2.1.1. obdobie poisteného zamestnania: od 27. júna 2014 do 26. augusta 2018, v bode 3.4.



- dôvod ukončenia zamestnania výpoveď zo strany zamestnanca, v bode 6.2. držiteľ nemá nárok na
dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych predpisov
neexistuje žiaden takýto nárok.

10. Žalovaná konštatovala, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o
zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy a z
uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území
Spojeného kráľovstva do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 ods. 1
Základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území
Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.

11. Žalovaná argumentovala, že centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1
vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií
súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - žalobca podľa údajov vo Výsluchu
sa zdržiaval na území Spojeného kráľovstva od 25. novembra 2012 do 21. augusta 2018, t. j. cca 6 rokov,

b) situáciu žalobcu vrátane:
- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - podľa údajov
v informačnom systéme platiteľov sociálneho poistenia navrhovateľ pred odchodom do zahraničia na
Slovensku bol platiteľom sociálneho poistenia na území Slovenska v rokoch 2008 až 2012 vo viacerých
krátkodobých pracovnoprávnych vzťahoch na základe dohody. Podľa jeho údajov vo Výsluchu odišiel do
Spojeného kráľovstva z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí na Slovensku a zlepšenia finančnej
situácie. Na území Spojeného kráľovstva bol podľa jeho údajov po celú dobu zamestnaný v jednom
pracovnom pomere u jedného zamestnávateľa, v pozícii skladníka. Podľa jeho údajov vo Výsluchu
pracovný pomer boli uzavretý na neurčitý čas a bol ukončený z jeho podnetu /bod 3.4 formuláru U1, zo
dňa 19. novembra 2018/. Vzhľadom na jedno stabilné zamestnanie možno jeho pracovnú situáciu na
území Spojeného kráľovstva hodnotiť ako stabilnú, s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh.
- jeho rodinného stavu a rodinných väzieb - žalobca je slobodný, v zahraničí s ním nebola žiadna blízka
osoba. Na Slovensku uvádza blízke osoby matku a priateľku, ktorých podľa Vyhlásenia navštevoval
každé 2-3 mesiace na 2-3 týždne, /nepredložil doklady/. Vo Vyhlásení uvádza, že hlavnými dôvodmi
návratu boli rodina a priateľka na Slovensku.
- jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - žalobca na území Spojeného kráľovstva
nevlastní žiadnu nehnuteľnosť na bývanie, na území Spojeného kráľovstva býval v podnájme, ktorý si
zabezpečoval sám spolu s inými podnájomníkmi. Podľa jeho údajov na Slovensku počas návštev a v
súčasnosti býva v spoločnej domácnosti s matkou v rodičovskom dome. Podlá údajov vo Výsluchu v
súčasnosti nerieši otázku vlastného bývania. V odvolaní uviedol, že s dlhoročnou priateľkou plánuje
spoločnú budúcnosť a otázku vlastného bývania bude riešiť až po nájdení si zamestnania na Slovensku.
- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely
Žalobca bol zamestnaný na území Spojeného kráľovstva, takže daňové povinnosti si plnil na tomto
území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Spojené
kráľovstvo.

12. Žalovaná poukázala na Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho
zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 základného nariadenia.

13. V súlade s Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia
č. U2, z 12. júna 2009, boli celková dĺžka pobytu vrátane stability zamestnania na území Spojeného
kráľovstva (ukončenie posledného pracovného pomeru zo strany žalobcu), vyhodnotené žalovanou
silnejšie ako ostatné skutočnosti (prítomnosť rodiny na Slovensku, návraty na územie Slovenska vo
frekvencii každé 2-3 mesiace, menej významná pracovná história na Slovensku, vlastníctvo účtu v
Slovenskej sporiteľni, zachovanie trvalého pobytu na Slovensku), ktoré žalobca uviedol ako väzby k
Slovensku. Žalovaná mala zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti
na území Spojeného kráľovstva sa žalobca v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný
čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Spojeného kráľovstva. Všetky tieto



skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania práve na
území Spojeného kráľovstva.

14. Žalovaná konštatovala, že v zmysle koordinačných nariadení, pojem „bydlisko“ je potrebné chápať
v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov,
kde trávi čas v mimopracovnom čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné
väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite
a dĺžke trvania. V tejto súvislosti uviedla, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom
„bydlisko“. V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva.
Na základe všetkých dostupných informácií si žalobca vytvoril počas posledného zamestnania centrum
záujmov v Spojenom kráľovstve.

15. Žalovaná ďalej uviedla, že žabca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti
na území Spojeného kráľovstva, zdôraznila, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia
v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie nemajú v zmysle ustanovení
základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si
uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom
štáte Európskej únie, podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne
poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení
výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v
štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti
má dotknutá osoba v zmysle ČI. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej
dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie
Slovenskej republiky. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku
v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom
členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné
dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v
nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podlá čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade
zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku
v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu teda
nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti,
ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na
dávku v nezamestnanosti.

16. Žalovaná prijala záver, že v zmysle britských právnych predpisov je jedným z dôvodov vylučujúcich
priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetu zamestnanca
a v zmysle formuláru U1 (bod 3.4). osvedčeného príslušnou britskou inštitúciou dňa 19. novembra
2018, bolo posledné zamestnanie žalobcu na území Spojeného kráľovstva ukončené výpoveďou zo
strany zamestnanca. Je teda dôvodný predpoklad, že žalobcovi by podľa britských právnych predpisov
nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. Podľa názoru žalovanej žalobca nemôže tento fakt zvrátiť
tým, že sa domáha vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, hoci aj takom,
kde si zachoval isté väzby. Žalobca si mal a mohol uvedomiť dôsledky svojho konania (ukončenie
pracovného pomeru z vlastného podnetu), z čoho žalovaná vyvodzuje jeho uzrozumenie s následným
nezabezpečením po strate zamestnania.

17. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že jeho bydliskom vždy bola Slovenská republika, pretože tu mal
a má trvalý pobyt, matku a do zahraničia odchádzal len za zamestnaním a finančným zabezpečením,
žalovaná uviedla, že v prípade väzby na rodičov je prirodzené osamostatnenie sa plnoletých detí a
vytvorenie vlastných samostatných domácností, preto pobyt rodičov v krajine pôvodu jednoznačným
spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska v tejto krajine, počas výkonu zárobkovej činnosti v inom
členskom štáte Európskej únie.

18. V závere žalovaná konštatovala, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo
posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a)
vykonávacieho nariadenia (cca 6 rokov), aj situácia žalobcu - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho
nariadenia (stabilná pracovná situácia v Spojenom kráľovstve, orientácia na britský pracovný trh, plnenie



daňových povinností na území Spojeného kráľovstva) preukazujú, že žalobca si väzby so Slovenskou
republikou, počas výkonu činnosti zamestnanca v Spojenom kráľovstve, nezachoval.

III.
Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu

19. Žalobou doručenou správnemu súdu dňa 9.5.2019 sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého
rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa
a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň požadoval náhradu trov konania. Žalobca v
žalobe poukázal na priebeh administratívneho konania, namietal, že s napadnutým rozhodnutím
žalovanej nesúhlasí, pretože žalovaná nedostatočne zistila skutkový stav veci a na základe vykonaného
dokazovania dospela k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdila.

20. Žalobca namietal, že keďže v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti žalobca preukázal
v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského
štátu EÚ, v Spojenom kráľovstve, bol prvostupňový správny orgán povinný posúdiť, či je možné takúto
dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 Základného
nariadenia. Žalovaná a taktiež prvostupňový správny orgán pochybili, keď nezohľadnili dobu poistenia
žalobcu v nezamestnanosti dosiahnutú na území Spojeného kráľovstva do celkovej doby poistenia
v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 a 5 Základného nariadenia a pochybili, keď dospeli
k nesprávnemu záveru, že žalobca v konaní pred prvostupňovým aj odvolacím správnym orgánom
dostatočne nepreukázal zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenska počas výkonu
posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Napriek tomu, že žalovaná v napadnutom
rozhodnutí uviedla, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb
žalobcu na území SR na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t. j. širšie, ona
samotná tento princíp v predmetnom konaní porušila a nerešpektovala.

21. Žalobca v konaní pred žalovanou aj prvostupňovým správnym orgánom uviedol, že síce pracoval
na území Spojeného kráľovstva, no na Slovensko sa pravidelne vracal v rámci možností ako to len bolo
možné každé 2-j mesiace v trvaní minimálne 2-3 týždňov. Žije v rodičovskom dome s matkou, kde žije
ešte jeho brat s rodinou a do smrti starých rodičov v roku 2013 a 2018 s nimi žili aj starí rodičia žalobcu
zo strany jeho nebohého otca, s ktorými prežil celý svoj život. Na Slovensku má žalobca dvoch bratov.
Žalobca na Slovensku trávil všetky dovolenky, sviatky, rodinné udalosti, tu si zabezpečoval zdravotnú
starostlivosť a tu aj počas celého svojho života liečil svoj zlý zdravotný stav, o čom konajúcemu súdu
predkladá lekárske správy. V roku 2016 sa podrobil operácii kolena v Bratislave, predtým svoj zdravotný
stav konzultoval a vždy riešil so slovenskými lekármi, a teda nie v Spojenom kráľovstve, nakoľko
svoj domov, bydlisko a centrum záujmov má na Slovensku. Najprv domov žalobca dochádzal letecky
alebo spoločnou cestou v aute jeho krajanov, neskôr po zakúpení osobného automobilu už vlastným
autom. Vzhľadom na vzdialenosť Spojeného kráľovstva od Slovenska nemožno od žalobcu rozumne a
dôvodne vyžadovať, aby dochádzal domov napr. v týždenných intervaloch tak, ako je to zvykom napr.
u slovenských občanov pracujúcich v Českej republike. Napriek tomu však boli návraty žalobcu do
jeho bydliska na Slovensku časté a v dlhšom trvaní. Ďalej v tejto súvislosti žalobca zdôrazňuje, že do
Spojeného kráľovstva vycestoval ako mladý 20 ročný človek , ktorý do tej doby prežil celý svoj život
na Slovensku a ktorý sa aj snažil nájsť si lepšie platenú prácu na Slovensku, no nedarilo sa mu to.
Pracoval na Slovensku na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, a to ešte
aj pred dovŕšením plnoletosti. Žalovaná túto skutočnosť nepoprela. Ako 15-ročnému zomrel žalobcovi
otec, mal ešte d a 1 š ich dvoch bratov, z toho jeden bol vtom čase ešte mladší od žalobcu, a preto sa
žalobca snažil vypomôcť sebe aj matke vlastným pričinením aj počas svojho štúdia. Žalobca nikdy nemal
v úmysle odísť zo Slovenska dlhodobo a usadiť sa v inom členskom štáte. Nemal na to žiaden dôvod. Na
Slovensku udržiaval aj počas trvania zamestnania v Spojenom kráľovstve dlhodobý vzťah, ktorý v tomto
roku vyústil do zasnúbenia. Z rodinných dôvodov a aj zdravotných dôvodov sa preto žalobca rozhodol
pracovný pomer v Spojenom kráľovstve ukončiť a pokúsiť sa nájsť si prácu tu. Ako nezamestnanému bez
stabilného príjmu by mu žiadna banka neposkytla hypotekárny úver na zakúpenie vlastnej nehnuteľnosti,
a to bol aj dôvod, prečo sa s hľadaním vlastného bývania rozhodol počkať do doby, než sa mu podarí
zamestnať na trvalý pracovný pomer. V Spojenom kráľovstve býval žalobca v podnájme s viacerými
spolubývajúcimi, čo rozhodne nemožno považovať za zamýšľané rodinné a stabilné zázemie, o ktoré by
ktokoľvek usiloval a už vôbec nie z dlhodobého horizontu. Finančné prostriedky, ktoré žalobca zarobil
v Spojenom kráľovstve investoval do kúpy osobného automobilu a na úhradu svojich potrieb, potrieb



priateľky (teraz už snúbenice) a prispieval aj matke na chod domácnosti. Je síce pravdou, že žalobca
si na území Spojeného kráľovstva plnil daňové a odvodové povinnosti, no iné by am nebolo možné,
nakoľko to vyplýva z povahy jeho zárobkovej činnosti v riadnom pracovnom pomere, kedy je každému
zamestnancovi vyplácaná čistá mzda po zrazení odvodových a daňových povinností už samotným
zamestnávateľom. Vykonávanie práce poctivo a stabilne u jedného zamestnávateľa nemôže byť zo
strany žalovaných správnych orgánov hodnotené v jeho neprospech.

22. Podľa názoru žalobcu vzhľadom na vyššie uvedené skutkové okolnosti v spojení s citovaným
právnymi predpismi bolo možné resp. nevyhnutné dobu poistenia žalobcu v nezamestnanosti získanú na
území Spojeného kráľovstva zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl.
61 Základného nariadenia. Žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán dospeli k neprávnym skutkovým
zisteniam a následne aj právnym záverom ohľadom bydliska žalobcu a centra jeho záujmov, ktoré boli
v prejednávanej veci podstatné pre ďalšiu aplikáciu čl. 65 Základného nariadenia. Správne orgány vec
nesprávne právne posúdili napriek skutočnostiam, že žalobca predložil v rámci konania pred nimi dôkazy
preukazujúce bydlisko na území Slovenska a po celú dobu produkoval bez vnútorných rozporov logické
tvrdenia osvedčujúce zachovanie centra záujmov na Slovensku. Tieto skutočnosti nevyhodnotili správne
orgány dostatočne vážne a dôsledne s poukazom na práve čl. 1 písm. j) Základného nariadenia s
poukazom na čl. 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia.

23. Na základe uvedených skutočností, ktoré vyplývajú z obsahu administratívneho spisu, ako aj z
ustálenej rozhodovacej činnosti správnych súdov má žalobca za to, že žalovaná ani prvostupňový
správny orgán dostatočne nevyhodnotili zistený skutkový stav veci, pretože v predmetnom konaní
okrem samotného vyhlásenia pre účely posúdenia bydliska a výpovede formou výsluchu žalobcu, na
základe ktorých mali byt dostatočne preukázané väzby žalobcu na území Slovenska sa nezaoberali
vyhodnotením všetkých vyhlásení a argumentov žalobcu, ktoré uvádzal v odvolaní, ako aj pri podaní
nároku na dávku v nezamestnanosti.

24. Žalobca má za to, že v konaní dostatočným spôsobom preukázal, že počas výkonu zamestnania v
Spojenom kráľovstve sa nepretržite na dlhšie časové obdobia vracal do miesta trvalého bydliska, kde
mal trvalý pobyt, bydlisko, aj korešpondenčná adresu, kde bývali jeho matka a súrodenci a do času
svojej smrti aj jeho starí rodičia, prispieval na chod domácnosti, zabezpečoval si zdravotnú starostlivosť
na Slovensku, a zároveň má väzby na svoju rodinu a teraz už aj snúbenicu, konkrétne na matku a
súrodencov, má tu aj finančné záväzky, a preto jeho väzby zostali zachované na území Slovenska.
Tieto väzby udržiaval pravidelnými návštevami. Naproti tomu v Spojenom kráľovstve viedol žalobca
iba pracovný život. Osobný, spoločenský a rodinný život spätý s trvalými väzbami bol zachovaný na
území Slovenska, kde je stále štátnym občanom s trvalým bydliskom. V Spojenom kráľovstve nebola so
žalobcom žiadna z jeho blízkych osôb a nenadobudol tam žiadnu nehnuteľnosť, pretože nemal v úmysle
usadiť sa tam. Ako už žalobca uviedol vyššie, skutočnosť, že v Spojenom kráľovstve vykonával prácu
nemenne a poctivo u jedného zamestnávateľa, nemôže byť hodnotená žalovanou a prvostupňovým
správnym orgánom v jeho neprospech.

25. Aj podľa ustálenej rozhodovacej činnosti správnych súdov Slovenskej republiky v obdobných
veciach, na ktorú žalobca odkazuje v ďalšom texte predmetnej žaloby, „ Vzťah k rodičom je totožný ako
vzťah k prípadnej manželke a deťom, na ktorý často poukazuje správny orgán vo svojich rozhodnutiach.
Trvalé bydlisko, ktoré zdieľal spolu s rodičom je toho istého charakteru, ako v inom prípade bolo bydlisko
s prenájmom na dočasné užívanie, kde správny orgán v inom prípade tieto skutočnosti vyhodnotil v
prospech žiadateľa, avšak v tomto prípade vyhodnotené v prospech žalobcu neboli. Ubytovanie, hoci v
samostatnej izbe, ale v dome s desiatimi podnájomníkmi, aj po siedmych rokoch pobytu vo Veľkej Británii,
nesvedčí o vytváraní si náležitého komfortu a súkromia s úmyslom usadenia sa v danej krajine, ale svedčí
skôr o úmysle ušetriť počas tohto zamestnania čo najviac finančných prostriedkov. Limitovaný počet
návštev žalobcu na Slovensku pred rokom 2012 (1-2 návštevy), resp. 4 návštevy v roku 2012 nemožno,
vzhľadom na vzdialenosť a cieľ pobytu vo Veľkej Británii a so zohľadnením možností pracovného voľna
(dovolenky), považovať za relevantný dôkaz zániku centra záujmov na území Slovenskej republiky.
Možno konštatoval, že žalobca síce trvalo pracoval sedem rokov na území Veľkej Británie, avšak
na Slovensko sa pravidelne vracal s cieľom návštevy svojej najbližšej rodiny (rodičov a súrodenca).
Skúmanie okolnosti uvedených v čl. 11 vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centra záujmov
dotknutej osoby nemožno zúžiť len na posudzovania dĺžky a stability zamestnania. Zobrať do úvahy je
potrebné i ďalšie, nielen tam aj ako príklad uvedené okolnosti v ich vzájomnej súvislosti. "



Podstatné zhrnutie argumentov žalovanej vo vyjadrení k žalobe

26. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomným podaním zo dňa 8. júla 2019, v ktorej navrhla žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť. Žalovaná poukázala na námietky žalobcu uvedené v žalobe, popísala priebeh
administratívneho konania, zistený skutkový stav správnym orgánom prvého stupňa, zistený skutkový
stav odvolacím orgánom a v celom rozsahu sa pridržiava odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

27. Žalovaná uviedla, že žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území
Veľkej Británie. Nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného
členského štátu Európskej únie, nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia
právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti.
Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie podlieha právnym
predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej
legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní
mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V
prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného
nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského
štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky.

28. Námietku žalobcu, že žalovaná nedostatočne zistila skutkový stav veci, na základe vykonaného
dokazovania dospela k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdila,
považuje žalovaná za tendenčnú a súčasne poukazuje na § 121 Správneho súdneho poriadku, v
zmysle ktorého sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca
v rozpore s uvedeným neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých považuje zistený skutkový
stav veci za nedostatočný a ktoré skutočnosti mali byť podľa jeho názoru v konaní o nároku na
dávku v nezamestnanosti dôslednejšie zistené a preukázané. Súčasne v prvostupňovom konaní, v
druhostupňovom konaní (a napokon ani v žalobe) žalobca nenavrhol na zistenie skutkového stavu veci
vykonanie žiadnych ďalších dôkazov v súlade s §196 ods. 6 zákona. Počas podrobného Výsluchu
žalobcu, zo dňa 11. januára 2019, mu bolo umožnené uviesť všetky skutočnosti, o ktorých sa domnieva,
že môžu byť významné pri posudzovaní jej centra záujmov počas pobytu vo Veľkej Británii. Žalobca
výslovne prehlásil, že uviedol všetky skutočnosti, o ktorých mal vedomosť, že by mohli byť relevantné
pri posudzovaní jeho väzieb na území Slovenska počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii.
Zároveň uviedol, že nežiada výsluch rodinných príslušníkov ani iných osôb.

29. Žalovaná poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci posúdenia bydliska,
a to rozsudok Sp. zn. 10Sžsk/5/2016, zo dňa 13. decembra 2017, rozsudok Sp. zn. 1Sžso/26/2016,
zo dňa 30. januára 2018, a rozsudok Sp. zn. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, v zmysle
ktorých sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne, ústredie,
ohľadne bydliska a zároveň považoval zistenie skutkového stavu za dostatočné pre správne posúdenie
veci. Obdobne rozhodli v roku 2018 viacerými rozsudkami aj krajské súdy (napr. Krajský súd v Žiline, v
rozsudku Sp. zn. 25Sa/13/2017, zo dňa 27. septembra 2018, Krajský súd v Banskej Bystrici, v rozsudku
Sp. zn. 24Sa/5/2018-54, zo dňa 26. júla 2018, aj v rozsudku Sp. zn. 24Sa/7/2018-42, zo dňa 11. októbra
2018, Krajský súd v Košiciach, v rozsudku Sp. zn. 2Sa/49/2018, zo dňa 5. marca 2019).

30. Žalovaná uviedla, že o každom uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti rozhoduje
príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne individuálne, v samostatnom konaní a vo vzťahu ku
konkrétnemu účastníkovi konania.

31. V žalobe žalobca viackrát uvádza, že nemal v úmysle odísť zo Slovenska dlhodobo a usadiť sa v
inom členskom štáte Európskej únie a že na jeho úmysel vrátiť sa na Slovensko malo byť pri posudzovaní
miesta jeho bydliska prihliadnuté. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že pobyt vo Veľkej Británii v
rozsahu takmer 6 rokov nie je možné v žiadnom prípade považovať za krátkodobý, príp. dočasný. V
konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území
Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území
členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (6 rokov), aj situácia
žalobcu - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii,
orientácia na britský pracovný trh, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie) jednoznačne



preukazujú, že žalobca si centrum záujmov na Slovensku, počas výkonu činnosti zamestnanca vo Veľkej
Británii, nezachoval. Nakoľko o mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl.
11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia
aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel.

32. K námietke žalobcu, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva aké stanovisko k určeniu miesta
bydliska žalobcu zaujala príslušná britská inštitúcia ani to, či medzi ňou a žalovanou došlo k dohode o
určení centra záujmov žalobcu, žalovaná uviedla, že v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia
ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska, tieto
inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe kritérií stanovených
v tomto článku. Podľa právneho názoru žalovanej nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia
bydliska žalobcu medzi príslušnou britskou inštitúciou a žalovanou, pretože príslušná britská inštitúcia
nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobcu. Podľa uvedeného ustanovenia by bolo nutné postupovať
jedine v prípade, ak by príslušná britská inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku (a
na základe toho by mu napr. nepriznala nárok na niektoré sociálne dávky) a podľa názoru žalovanej by
bolo vo Veľkej Británii. Nakoľko však k takému rozporu nedošlo, zvolila žalovaná priamu aplikáciu kritérií
stanovených v čl. 11 ods. 1 písm. a) a b) vykonávacieho nariadenia.

33. Na základe vyššie uvedených skutočností považuje žalovaná zistenie skutočného stavu veci
za presné a úplné. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybností
preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobcu na
území dotknutého členského štátu Európskej únie, charakter vykonávanej činnosti na území Veľkej
Británie, jeho rodinná aj bytová situácia a ktorý členský štát sa považuje za bydlisko žalobcu na daňové
účely. Nakoľko žalobca nemal počas posledného zamestnania vo Veľkej Británii zachované bydlisko na
území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie
nebol poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby
poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na
dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu v replike

34. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej vyjadril replikou zo dňa 23.9.2019, v ktorej zotrval na podanej
žalobe v celom rozsahu a dôvodoch žaloby.

IV.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

35. Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej podľa ustanovení § 199 a nasl. zákona
č. 162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len „SSP“) a po oboznámení sa s napadnutým
rozhodnutím žalovanej, žalobou žalobcu, vyjadreniami účastníkov konania a po oboznámení sa s
obsahom administratívnych spisov správnych orgánov, po vypočutí účastníkov konania na pojednávaní
dospel k záveru, že žalobe žalobcu treba priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov.

36. Podľa ust. § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

37. Podľa ust. § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

38. Podľa ust. § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie
rozhodovanie Sociálnej poisťovne okrem ďalších v tomto ustanovení uvedených inštitúcií.

39. Podľa ust. § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v
sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.



40. Podľa ust. § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich
subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

41. Podľa ust. § 203 ods. 1, 2 SSP rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť
alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd
viazaný žalobnými bodmi.

42. Podľa ust. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom
poistení“) poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred
zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky,
ak tento zákon neustanovuje inak.

43. Podľa § 104 ods. 6 zákona o sociálnom poistení, rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia
v nezamestnanosti.

44. Z ustanovenia § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení vyplýva, že organizačná zložka sociálnej
poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na
ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôsledne
všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka
konania.

45. V súlade s ust. § 209 zákona o sociálnom poistení, rozhodnutie musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti, pričom v odôvodnení
rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená
pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

46. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu
zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych
predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré
uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia,
vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov
iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli
dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

47. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5
písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že dané osoba bezprostredne ukončila
v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: • doby poistenia, ak tieto
právne predpisy vyžadujú doby poistenia, • doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby
zamestnania, alebo • doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby
samostatnej zárobkovej činnosti.

48. V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete
odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá
má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi
predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej
poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje
inštitúcia miesta bydliska.

49. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcii dvoch alebo
viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné Nariadenie, tieto
inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia
všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a)
dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i)
povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť
zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu



a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja
ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa
považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

50. Podľa čl.11 ods. 2 uvedeného článku, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných
skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie
skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z
uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

51. Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia na účely tohto Nariadenia "bydlisko" znamená miesto,
kde osoba zvyčajne býva.

52. Podľa článku 1 písm. k) základného nariadenia "pobyt" znamená prechodné bydlisko.

53. Krajský súd v Prešove ako správny súd na nariadenom pojednávaní (§ 107 ods. 1 písm. a) SSP)
dňa 10.12.2019 preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 199 a nasledujúcich SSP v spojení s §
177 SSP, pričom dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie
žaloby. Správny súd s poukazom, na žalobné dôvody správnej žaloby spočívajúce v namietanom
nedostatočnom zistení skutkového stavu potrebnom pre riadne posúdenie veci podľa § 191 ods. 1 písm.
e/ SSP a nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 191 ods.1 písm. c/ SSP, konštatuje, že žaloba
je dôvodná. Preto napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého
stupňa podľa § 191 ods. 3 SSP zrušil a vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

54. Súd vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a majúc na zreteli najmä ust. čl. 11 ods.
1 a 2 vykonávacieho nariadenia vzal za preukázané, že žalobca bol od 27.06.2014 do 26.08.2018
zamestnaný vo Veľkej Británii, v dôsledku čoho by bolo možné zohľadniť podľa čl. 61 ods. 1 základného
nariadenia vyššie uvedenú dobu, a to v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska
na území Slovenskej republiky. Podľa názoru žalovanej žalobca toto nepreukázal, a preto žalovaná
dospela k záveru, že v súlade s rozhodnutím správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho
zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 boli celková dĺžka pobytu vrátane stability zamestnania na území
Spojeného kráľovstva vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (prítomnosť rodiny na Slovensku,
návrat na územie Slovenska vo frekvencii každé 2-3 mesiace, menej významná pracovná história na
Slovensku, vlastníctvo účtu v Slovenskej sporiteľni, zachovanie trvalého pobytu na Slovensku). Žalovaná
mala za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti na území Spojeného kráľovstva sa žalobca
v tomto čase dlhodobo zdržiaval , býval, trávil pracovný čas aj mimo pracovný čas, platil zákonné
odvody i dane na území Spojeného kráľovstva, čo preukazuje vytvorenie centra záujmov žalobcu
počas posledného zamestnania práve na území Spojeného kráľovstva. Žalovaná prijala záver, že v
konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území
Slovenskej republiky v súlade článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území
členského štátu Európskej únie - článok 11 ods. 1 písm. a) Vykonávacieho nariadenia (cca 6 rokov),
aj situácia žalobcu - článok 11 ods. 1 písm. b) Vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia
v Spojenom kráľovstve, orientácia na britský pracovných trh, plnenie daňových povinnosti na území
Spojeného kráľovstva) preukazujú, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti
zamestnanca v Spojenom kráľovstve nezachoval.

55. Na druhej strane žalobca považoval rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie orgánu nižšieho
stupňa za nesprávne a nezákonné, pretože žalovaná nedostatočne zistila skutkový stav veci a
nesprávne právne vec posúdila. Žalobca zvýraznil, že v Spojenom kráľovstve bol iba dočasne, chcel
si tam zarobiť peniaze , keďže si na Slovensku nemohol nájsť prácu no centrum jeho záujmov zostalo
zachované na Slovensku. Po celú dobu jeho zamestnania v Spojenom kráľovstve sa pravidelne vracal
domov na dobu 2 až 3 týždne každé 2 až 3 mesiace, trávil tu všetky svoje dovolenky, sviatky,
rodinné udalosti, na Slovensku mal všetkých svojich lekárov, v Spojenom kráľovstve žiadneho, na
Slovensku má zriadený účet v banke, na Slovensku mal a spravoval svoje záväzky, býval aj teraz
býva v rodičovskom dome v domácnosti s matkou, bratom a jeho rodinou, kde má aj evidovaný trvalý
pobyt ako aj korešpondenčnú adresu. Na chod domácnosti matke prispieval preto aj namietal tvrdenie
prvostupňového správneho orgánu, že na chod domácnosti neprispieval. Navyše takúto konkrétnu
otázku ohľadne príspevkov na domácnosť mu správny orgán prvého stupňa nepoložil, a tak nevie, na
základe čoho dospel prvostupňový správny orgán k takémuto záveru. Z územia Slovenska žalobca



spravoval všetky svoje podstatné občianske veci, udržiaval na Slovensku svoj dlhodobý vzťah s
priateľskou U., ktorá je v súčasnosti jeho snúbenicou. V súčasnosti si hľadajú spoločné bývanie, pretože
žalobcovi sa podarilo nájsť prácu na Slovensku. V roku 2016 sa podrobil operácii kolena v Bratislave,
predtým svoj zdravotný stav konzultoval a riešil so slovenskými lekármi, a teda nie v Spojenom
kráľovstve. Namietal, že vzhľadom na vzdialenosť Spojeného kráľovstva od Slovenska nemožno od
neho odôvodne a rozumne vyžadovať aby dochádzal domov v týždenných intervaloch ako je to zvykom u
slovenských občanov pracujúcich v Českej republike. Zvýraznil, že do Spojeného kráľovstva vycestoval
ako mladý 20 ročný človek, ktorý dovtedy prežil celý svoj život na Slovensku a ktorý sa snažil nájsť si
lepšie platenú prácu na Slovensku, no nedarilo sa mu to. Ako 15 ročnému mu zomrel otec, má ešte dvoch
ďalších bratov a preto sa žalobca snažil vypomôcť sebe aj matke vlastným pričinením aj počas svojho
štúdia. Zdôraznil, že nikdy nemal úmysel odísť zo Slovenska dlhodobo a usadiť sa v inom členskom štáte.
Na Slovensku udržiaval počas trvania zamestnania v Spojenom kráľovstve dlhodobý vzťah, ktorý v tomto
roku vyústil do zasnúbenia. Z rodinných a zdravotných dôvodov sa rozhodol pracovný pomer v Spojenom
kráľovstve ukončiť a pokúsiť sa nájsť si prácu na Slovensku. Ako nezamestnaného bez stabilného
príjmu by mu však žiadna banka neposkytla hypotekárny úver na zakúpenie vlastnej nehnuteľnosti,
čo bol aj dôvod prečo sa s hľadaním vlastného bývania rozhodol počkať do doby než sa mu podarí
zamestnať na trvalý pracovný pomer. V Spojenom kráľovstve býval žalobca v podnájme s viacerými
spolubývajúcimi, čo rozhodne nemožno považovať za zamýšľané rodinné a stabilné zázemie, o ktoré by
sa ktokoľvek usiloval z dlhodobého horizontu. Finančné prostriedky, ktoré si žalobca zarobil v Spojenom
kráľovstve investoval do kúpy osobného automobilu a na úhradu svojich potrieb a potrieb snúbenice
a prispieval aj matke na chod domácnosti. Žalobca potvrdil, že si na území Spojeného kráľovstva plnil
daňové a odvodné povinnosti, no iné by ani nebolo možné nakoľko to vyplýva z povahy jeho zárobkovej
činnosti v riadnom pracovnom pomere, keď je každému zamestnancovi vyplácaná čistá mzda po zrazení
odvodových a daňových povinností samotným zamestnávateľom.

56. Súd považoval rozhodnutie žalovanej za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože z tohto
odôvodnenia rozhodnutia žalovanej nie je zrejmé, ako sa žalovaná vyporiadala s ostatnými žalobcom
namietanými kritériami, ktoré vyplývajú z čl. 11 vykonávacieho nariadenia, a najmä ako si vyložila úmysel
žalobcu pri určení bydliska podľa čl. 11 ods. 2 tohto vykonávacieho nariadenia. Takto odôvodnené
rozhodnutie žalovanej nie je v súlade s vyššie citovaným ust. § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení,
pretože pri posudzovaní veci žalovaná bola povinná objasniť rovnako dôkladne všetky rozhodujúce
skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech žalobcu. Žalovaná, ako aj
prvostupňový správny orgán sa však týmto ust. § 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia dôsledne podľa
názoru súdu neriadili.

57. Podľa názoru súdu žalovaná dostatočne neodôvodnila úmysel žalobcu o zachovanie jeho bydliska
na území Slovenskej republiky napriek tomu, že žalobca žiadnym svojím konaním nenaznačil, že by sa
chcel trvalo usadiť na území Veľkej Británie, že by si tam mal zakladať také rodinné vzťahy s úmyslom
sa tam usadiť.

58. Žalobca predovšetkým poukázal na zachovanie rodinných väzieb na území Slovenskej republiky s
matkou, bratmi a snúbenicou, ktorých navštevoval, vracal sa do miesta svojho bydliska v Slovenskej
republike, pričom je preukázané, že do Veľkej Británie chodil vykonávať iba zamestnanie, tak ako väčšina
občanov Slovenskej republiky, poznamenáva súd, čo nepopiera ani žalovaná. Podľa názoru súdu nebolo
možné od žalobcu požadovať, aby cestoval na Slovensko častejšie, aby si kupoval nehnuteľnosti vo
Veľkej Británii alebo na Slovensku. V prejednávanej veci medzi účastníkmi konania bolo sporné to, či
si žalobca počas pobytu na území iného členského štátu Európskej únie Veľká Británia zachoval také
väzby na území Slovenskej republiky, z ktorých nebolo zrejmé, že za štát jeho bydliska aj napriek jeho
štvorročnému pobytu na území Veľkej Británie treba pokladať Slovenskú republiku. Žalobca uviedol,
že do Veľkej Británie odišiel ako mladý 20 ročný človek z dôvodu zložitej rodinnej situácie, v ktorej sa
nachádzal, po smrti otca mal ešte dvoch ďalších bratov, z toho jeden bol v tom čase mladší od žalobcu a
preto úmyslom jeho odchodu do Veľkej Británie bolo pomôcť sebe aj matke vlastným pričinením. Žalobca
nemal v úmysle odísť zo Slovenska dlhodobo a usadiť sa v inom členskom štáte. Naopak na Slovensku
počas trvania zamestnania vo Veľkej Británii udržiaval dlhodobý vzťah, ktorý vyústil do zasnúbenia. V
konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz o zadovážení si bývania počas zamestnania vo Veľkej Británii.
Ubytovanie hoc aj v samostatnej izbe, ale s ďalšími podnájomníkmi aj po štyroch rokoch pobytu vo Veľkej
Británii nesvedčí o vytváraní si náležitého komfortu a súkromia s úmyslom usadenia sa v danej krajine,
ale svedčí skôr o úmysle ušetriť počas tohto zamestnania čo najviac finančných prostriedkov. Limitovaný



počet návštev žalobcu na Slovensku nemožno vzhľadom na vzdialenosť a cieľ pobytu vo Veľkej Británii
zo zohľadnení možnosti pracovného voľna dovolenky považovať za relevantný dôkaz o zániku centra
záujmov na území Slovenskej republiky. Možno konštatovať, že žalobca síce trvalo pracoval 4 roky na
území Veľkej Británie avšak na Slovensko sa pravidelne vracal s cieľom návštevy svojej najbližšej rodiny,
matky, súrodencov a snúbenice. Všetky uvedené skutočnosti svedčia k zachovaniu väzieb k Slovenskej
republike.

59. Podľa článku 1 písm. i) pododseku 1 písm. i) základného nariadenia "rodinný príslušník" znamená
každú osobu definovanú alebo uznanú za rodinného príslušníka, alebo označenú za člena domácnosti
právnymi predpismi, podľa ktorých sa poskytujú dávky.

60. Na výklad pojmu „rodinný príslušník“ na účely dávok v nezamestnanosti nemožno aplikovať čl. 1
písm. i) pododsek 1 písm. ii) základného nariadenia, keďže z jeho znenia vyplýva, že sa týka iných dávok;

61. Podľa článku 1 písm. i) pododsek 2 ak právne predpisy členského štátu, ktoré sú uplatniteľné
podľa pododseku 1, nerozlišujú medzi rodinnými príslušníkmi a inými osobami, na ktoré sú uplatniteľné,
manžel/manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené deti, ktoré dosiahli vek plnoletosti, sa považujú za
rodinných príslušníkov;

62. Podľa článku 1 písm. i) pododsek 3 ak podľa právnych predpisov, ktoré sú uplatniteľné podľa
pododsekov 1 a 2, osoba sa považuje za rodinného príslušníka alebo člena domácnosti iba vtedy, ak
daná osoba žije v tej istej domácnosti ako poistenec alebo dôchodca, táto podmienka sa považuje za
splnenú, ak daná osoba je závislá hlavne od poistenca alebo dôchodcu (článok).

63. Zákon o sociálnom poistení ako právny predpis Slovenskej republiky, uplatniteľný na dávku v
nezamestnanosti, neupravuje definíciu rodinného príslušníka ani definíciu domácnosti na účely tejto
dávky. Nemožno preto aplikovať pododsek 3 článku 1 písm. i) základného nariadenia.

64. Vzhľadom na uvedené nie je zrejmé, z čoho žalovaná vyvodila záver, že za rodinného príslušníka
možno považovať len osobu, ktorá žije s poistencom v spoločnej domácnosti, a ktorá je na ňom závislá.
Správny súd v tejto súvislosti poznamenáva, že zákon o sociálnom poistení v ustanovení § 104 v spojení
s § 6 upravuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti má len poistenec, resp. že v prípade jeho smrti
ustanovuje, že tento nárok prechádza postupne na manžela (manželku), deti a rodičov (§ 118 ods. 2).

65. Súd má za to, že žalovaná nevyhodnotila všetky jednotlivé kritéria uvedené v ust. čl. 11 ods. 2
vykonávacieho nariadenia jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti v spojitosti s čl. 11 ods. 1 základného
nariadenia a zo spisovej dokumentácie žalovanej nevyplýva ani aké stanovisko príslušná inštitúcia vo
Veľkej Británii k určeniu bydliska žalobcu, či k určeniu centra záujmov žalobcu zaujala po vzájomnej
dohode medzi žalovaným a príslušnou inštitúciou vo Veľkej Británii. Súd pri posudzovaní žaloby
žalobcu vychádzal z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp.zn.
9Sžso/4/2012). Z administratívneho spisu žalovanej nevyplýva aké stanovisko k určeniu bydliska
žalobcu zaujala príslušná inštitúcia Veľkej Británie, ani to, či medzi ňou a žalovanou došlo k dohode o
určení centra záujmov žalobcu. Skúmanie okolností uvedených v článku 11 Vykonávacieho nariadenia
pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby nemožno zúžiť len na posudzovanie dĺžky a stability
zamestnania. Zobrať do úvahy je potrebné i ďalšie, nielen tam aj ako príklad uvedené okolnosti v
ich vzájomnej súvislosti. Skutočnosti, ktoré žalobca tvrdil v priebehu konania sa správnemu súdu z
hľadiska jeho návratu na Slovensko s úmyslom vytvoriť si zamýšľané rodinné a stabilné zázemie, nejaví
byť v neprospech žalobcu. Žalobca v konaní tvrdil, že dôvodom jeho návratu na Slovensku je aj jeho
samotný zdravotný stav, o čom predložil lekárske správy. Uvedené skutočnosti podľa názoru správneho
súdu preukazujú zachovanie väzieb na území Slovenska. Pokiaľ žalovaná poukazovala na rozhodnutie
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia, aj z namietaného rozhodnutia
vyplýva, že do úvahy je potrebné brať individuálne okolnosti toho ktorého prípadu.

66. Pretože sa žalovaná a ani prvostupňový orgán riadne nevysporiadali s čl. 11 ods. 1 a 2 vykonávacieho
nariadenia a nezisťovali, či došlo, resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami štátov o
spôsobe určenia bydliska, ich závery o zistenom skutkovom stave boli nedostačujúce na riadne a právne
posúdenie veci.



67. Podľa „Nariadenia“ pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia patria do
rámca voľného pohybu osôb a mali by prispieť k zlepšeniu ich životnej úrovne a podmienok zamestnania.
Všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov. Žalobca by preto
nemal byť diskriminovaný za využitie práva voľného pohybu osôb za účelom nájdenia si zamestnania v
inom členskom štáte, keď ho nenašiel v pôvodnom členskom štáte.

68. Žalovaná mala osvedčiť zhodu názorov štátov na bydlisko žalobcu a v zmysle čl. 11 ods. 1
a 2 vykonávacieho nariadenia, t. j. s príslušnou inštitúciou a následne po vzájomnej dohode s
touto inštitúciou ustáliť jej „centrum záujmov" podľa kritérií uvedených v čl. 11 ods.1 nariadenia.
Až, ak by k zhode nedošlo, mala žalovaná skúmať úmysel žalobcu. Bez vykonania dokazovania o
uvedených skutočnostiach rozhodnutie žalovanej nemožno považovať za zákonné a dokazovanie za
riadne vykonané a zistenia skutkového stavu žalovanou ako aj prvostupňovým správnym orgánom boli
nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Žalovaná tým, že sa v plnom rozsahu nevysporiadala s čl. 11
ods. 1 vykonávacieho nariadenia a úmysel skúmala len podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia
a otázka bydliska nebola ustálená kritériami čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, závery správnych
orgánov sú predčasné a to skutkové i právne v oboch rozhodnutiach.

69. Správny súd zhŕňa, že podľa správneho orgánu prvého stupňa dĺžka pobytu žalobcu na území iného
členského štátu, stabilita jeho zamestnaní vytvorila centrum záujmov na území iného členského štátu ako
je Slovenská republika. Správny orgán prvého stupňa vzhľadom na dĺžku pobytu a stabilitu zamestnaní
na území Veľkej Británie konštatoval vplyv na otázku trvalých väzieb, ktoré mal na Slovensku žalobca
len prostredníctvom matky a bratov. Podľa článku 61 a 62 základného nariadenia správne orgány za
štát bydliska na účely aplikácie týchto ustanovení považovali Veľkej Británie za štát výkonu zárobkovej
činnosti. Z obsahu spisu správnych orgánov vyplýva, že uzavreli o bydlisku záver, že na území SR
nebolo zachované pre účely uplatnenia dávky v nezamestnanosti, preto započítanie dôb poistenia a
zamestnania v inej krajine EU nie je možné. Otázne preto zostáva, či samotné nariadenie si dalo za
cieľ o túto dávku pripraviť nezamestnaných pracujúcich v inej krajine EU v rozhodnom období len ich
nesprávnym rozhodnutím výberu krajiny.

70. Správny súd zrušil žalobcom označené a napadnuté rozhodnutia správnych orgánov podľa § 191
písm./c a e/ SSP, potom, čo žalobu posúdil neformálne a dospel k záveru, že podľa § 191 ods. 1,
písm. e) SSP, zistenie skutkového stavu žalovanou ako aj prvostupňovým správnym orgánom bolo
nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Je preto predčasné a tak nesprávne právne hodnotenie
správnych orgánov podľa § 191 ods. 1, písm. c) SSP. Konkrétne pre nedostatočné posúdenie trvalosti
prítomnosti žalobcu na území Veľkej Británie a situácie žalobcu, v ktorej sa nachádzal počas pobytu vo
Veľkej Británii, ktorú súd nevyhodnotil v súlade s ust. § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení.

71. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v
ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 prvá veta SSP). Úlohou žalovanej v ďalšom konaní bude vyhodnotiť
jednotlivé kritéria uvedené v čl. 11 vykonávacieho nariadenia úplne, jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti,
a taktiež zabezpečiť si stanovisko príslušnej inštitúcie vo Veľkej Británii k určeniu bydliska žalobcu,
pokiaľ k určeniu centra záujmov žalobcu nedošlo po vzájomnej dohode medzi žalovanou a príslušnou
inštitúciou vo Veľkej Británii.

72. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 168 SSP, podľa ktorých správny
súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených
trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalovanému prizná správny súd podľa
pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania
iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia
možno priznať len výnimočne.

73. V konaní úspešnému žalobcovi trovy konania nepriznal, nakoľko obsahom súdneho spisu má
správny súd preukázané, že žalobcovi trovy konania nevznikli.

Poučenie:



Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa jeho doručenia na
Krajský súd v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.