Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 23Co/100/2017 z 26. 6. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 26. júna 2018, sp. zn. 23Co/100/2017, ECLI:SK:KSPO:2018:8116226780.2 Krajský súd Prešov | 23Co/100/2017 | ECLI:SK:KSPO:2018:8116226780.2 | 2018-06-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/45425d4b-f176-4948-95f9-2fe5700c548b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8116226780.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 23Co/100/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116226780
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Kolek
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116226780.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Koleka a členov senátu JUDr.
Mariany Muránskej a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobcu: Rozhlas a televízia Slovenska,
Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 47 232 480 proti žalovanému: L. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom E.
XXX/X, XXX XX P. O. X., občan F., o zaplatenie 420,68 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 20Csp/212/2016-19 zo dňa 03.04.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o náhrade trov
konania.

Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 105,16 eur a
úhradu poštových sadzieb spojených z vymáhaním vo výške 1,40 eura do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol, rozhodol, že žalobca nemá nárok na náhradu trov
konania a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Rozsudok odôvodnil tým, že žalobca
sa podanou žalobou na súde dňa 29.12.2016 domáhal zaplatenia sumy 420,68 eur s príslušenstvom.
Žalobca je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby podľa § 4 ods. 1 a § 10 ods. 5 zákona
340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska. Žalovaný
je zo zákona platiteľom úhrady za služby verejnosti s mesačnou úhradou 4,64 eura. Súd zistil, že
žalovaný je vedený ako odberateľ elektriny na odbernom mieste elektriny E. XXX, P. O. X. od 17.10.2007.
Z prehľadu predpisov a platieb vyplýva, že žalovaný má nedoplatok za obdobie od 01.04.2008 do
30.06.2015 vo výške 403,68 eura (87 x 4,64 eura). Listom zo dňa 29.04.2016 bol žalovaný vyzvaný
na úhradu nedoplatku za obdobie od 01.04.2008 do 30.06.2015. Žalovaný si uplatnil zaplatenie
zmluvnej pokuty vo výške 17 eur a poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 1,40 eura.
Súd uviedol, že posudzovaný právny vzťah je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou.
Povinnosť žalovaného platiť úhrady za služby poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v oblasti
vysielania televízneho vysielania vznikol tak, že žalovaný je evidovaný dodávateľom elektriny v evidencii
odberateľov elektriny. V konaní nebolo preukázané a ani tvrdené, aby žalovaný pri uzatváraní zmluvy o
dodávke elektriny konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti,
teda vystupoval ako spotrebiteľ. Ak je zmluva o dodávke elektriny spotrebiteľskou zmluvou, tak aj právny
vzťah, ktorý z neho vyplýva, teda povinnosť platiť úhrady za služby, je spotrebiteľským právnym vzťahom.
Súd v predmetnom spore prihliadol na premlčanie úhrad, ktorých splatnosť nastala 3 roky pred podaním
žaloby. Za premlčané považoval súd úhrady, ktorých splatnosť nastala pred 29.12.2013, t.j. 68 úhrad
od 04.2008 do 11.2013. Podľa § 7 ods. 1, 2 zákona 340/2012 Z.z. bol žalovaný povinný úhrady zaplatiť
do posledného dňa príslušného mesiaca, teda prvého dňa nasledujúceho mesiaca u jednotlivých úhrad
začala plynúť premlčacia doba. Súd preto nárok v časti zaplatenia 315,52 eur považoval za premlčaný



a z toho dôvodu žalobu zamietol. Zvyšný nárok bol odôvodnený a preukázaný a súd ho priznal, pretože
v konaní nebolo sporné, že žalovaný úhrady za obdobie december 2013 až jún 2015 nezaplatil. Výrok
o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, a to proti výroku,
ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a proti výroku o náhrade trov konania. Odvolanie
odôvodnil tým, že súd prvej inštancie vec nesprávne posúdil, keď spor považoval za spotrebiteľský a
na vec aplikoval § 5b zákona 250/2007 Z.z.. Nárok žalobcu totiž nevyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy a
žalobca nie je dodávateľom v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že nárok žalobcu
nevyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy. Úhrady za služby verejnosti poskytované RTVS, ktorých zaplatenie
je predmetom konania, platiteľ neplatí na základe zmluvného vzťahu so žalobcom, ale táto povinnosť
mu vyplýva priamo zo zákona. Úhrada za služby verejnosti je vo svojej podstate neekvivalentnou
platbou. Platitelia sú povinní ju platiť bez ohľadu na to, či služby žalobcu využívajú alebo nie. Úhrady
za služby verejnosti sa najviac približujú dani. Pre naplnenie definície platiteľa úhrady stačí, ak je
fyzická osoba evidovaná ako odoberateľ elektriny v zmysle znenia zákona o úhradách nie je významné
ani to, či platiteľ reálne odoberá v odbernom mieste elektrinu, ale že ho dodávateľ energie na tomto
odbernom mieste ako odoberateľa eviduje. Pre konštatovanie spotrebiteľského sporu podľa § 290
CSP nestačí, ak spor vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy alebo s ňou súvisí, ale musí ísť o spor medzi
dodávateľom a spotrebiteľom. Uvedenou skutočnosťou sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal a
opomenul skutočnosť, že v tomto konaní nejde o spor medzi platiteľom a dodávateľom elektriny. Žalobca
pri vymáhaní úhrad za služby verejnosti nevystupuje ako dodávateľ, t.j. osoba, ktorá koná v rámci svojej
obchodnej činnej podnikateľskej činnosti. Poukázal na hlavný predmet činnosti žalobcu a jeho poslanie
uvedený v zákone o Rozhlase a televízii Slovenska a uviedol, že zákon pripúšťa, že žalobca môže
mimo hlavného predmetu činnosti vykonávať aj podnikateľskú činnosť, avšak iba za veľmi obmedzených
podmienok. V zmysle § 19 ods. 6 zákona o RTVS žalobca nemôže verejné prostriedky, teda príjmy z
úhrad za služby verejnosti, ktorých zaplatenie je predmetom konania, používať na podnikateľskú činnosť.
Prostriedky získané z úhrad sú používané na financovanie hlavného predmetu činnosti žalobcu a nie
jeho podnikateľskej činnosti. Súd nesprávne aplikoval § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalobca
uviedol, že ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa sa má aplikovať výlučne na situáciu, keď príslušný
orgán rozhoduje o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy. V tomto prípade nárok žalobu nevyplýva zo
spotrebiteľskej zmluvy, ale priamo zo zákona o úhradách, a preto súd nemal toto ustanovenie aplikovať
a vôbec nemal prihliadnuť na námietku premlčania. Súd nesprávne posúdil otázku premlčania. Súd
nesprávne posúdil otázku premlčania žalovaného nároku, pretože zákon o úhradách určuje žalobcovi
presný procesný postup ako postupovať pri vymáhaní dlhu. Žalobca je povinný vyzvať platiteľa na
zaplatenie úhrady, ak platiteľ na základe výzvy nezaplatí ani do 30 dní od jej doručenia, je potom
žalobca povinný uplatniť si u platiteľa nárok na zaplatenie úhrady na príslušnom súde. Žalobca sa
teda nemôže domáhať výlučne zaplatenia úhrady, prípadne zaplatenia poštových sadzieb či výlučne
zaplatenia pokuty, ale má presne stanovený procesný postup. Po podaní výzvy musí počkať, či v
30 dňovej lehote platiteľ dobrovoľne povinnosť nesplní a podľa výslovného znenia zákona je povinný
uplatniť si všetky 3 nároky na príslušnom súde. Bez dodržania uvedeného postupu nemôže byť žalobca
vo veci úspešný. Žalobca podľa zákona o úhradách môže svoje právo vykonať po prvý raz (uplatniť si ho
na súde), až deň nasledujúci po uplynutí 30 dňovej lehoty od momentu uplatnenia práva (od doručenia
výzvy na zaplatenie). Momentom zrodu žaloby, a teda momentom rozhodujúcim pre začatie plynutia
premlčacej doby, je v tomto prípade deň nasledujúci po uplynutí 30 dňovej lehoty po doručení výzvy
platiteľovi. Žalobca je preto presvedčený, že premlčacia doba ohľadom uplatnených nárokov začala
plynúť až 21.06.2016. Uviedol ďalej, že bolo porušené právo na spravodlivý proces, najmä porušený
princíp rovnosti zbraní tým, že súd spor považoval za spotrebiteľský a nesprávne aplikoval ustanovenia
CSP, ktoré sú špecifické pre spory s ochranou slabšej strany. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že
žalovaný sa k žalobe nevyjadril, súd mal tak rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie aj bez nariadenia
pojednávania. Keďže súd však zrejme aplikoval § 299 ods. 1 CSP, špecifický pre spotrebiteľské spory,
rozsudok pre zmeškanie nebol vydaný, hoci by to bolo vzhľadom na pasivitu žalovaného namieste.
Nesprávne nebolo vo veci nariadené pojednávanie. Zákon predpokladá rozhodnutie aj bez nariadenia
pojednávania v prípade, ak skutkové tvrdenia strán nie sú sporné. Keďže sa žalovaný k žalobe nevyjadril,
žalobca je presvedčený, že táto podmienka nebola splnená. Súčasťou práva na spravodlivý proces je
aj dodržiavanie princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Žalobca sa prvýkrát dozvedel o aplikácii
sporného ustanovenia a § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa až z odôvodnenia rozsudku. Preto je
rozsudok nutné považovať za prekvapivé rozhodnutie. Súd nesprávne nedodržal postup podľa § 138
CSP. Ak súd chcel aplikovať § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, mal súd v zmysle § 138 CSP vyzvať



žalobcu na späťvzatie žaloby v tej časti, v ktorej žalobu považoval za nedôvodnú. Po tejto výzve by sa
žalobca mohol vyjadriť k aplikácii sporného § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. Takto však žalobca
musí nie z vlastnej viny predkladať súdu svoje argumenty prvýkrát až v odvolaní proti rozsudku. Navrhol,
aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu alebo aby rozsudok zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.
4. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav a správne vo veci rozhodol, odvolací súd sa stotožňuje s jeho záverom, že nárok uplatnený v tomto
konaní je nárokom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy, a preto bolo možné aplikovať § 5b zákona
o ochrane spotrebiteľa a ex offo prihliadnuť na premlčanie nároku. Posúdenie premlčania nároku je
správne. Podľa názoru odvolacieho súdu aj keď zákon ukladá žalobcovi akým spôsobom má uplatňovať
nárok z nezaplatených úhrad, bolo by v rozpore s inštitútom premlčania, aby premlčacia lehota začala
plynúť až potom, ako žalobca doručí výzvu a uplynie 30 dní. Takýto postup by umožňoval žalobcovi
kedykoľvek aj po mnohých rokoch prvýkrát doručovať výzvu platiteľovi a premlčacia doba by začala
plynúť až od doručenia tejto výzvy. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné vychádzať z toho, že
svoje právo môže žalobca vykonať prvýkrát potom, ako nie je v zákonnej lehote zaplatené. Vykonaním
práva sa nerozumie len samotné podanie žaloby na súd, ale všetky úkony súvisiace s uplatnením práv, a
teda v danom prípade aj výzva s poskytnutím 30 dňovej lehoty na plnenie. Aj ostatné námietky žalobcu
ohľadom porušenia práva na spravodlivý proces sú nedôvodné. V danom prípade mohlo byť o veci
rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, pretože tvrdenia strán neboli sporné - spornými by tvrdenia boli
vtedy, keby sa žalovaný vyjadril a poprel by tvrdenia žalobcu. Aj keď rozhodnutie môže byť pre žalobcu
prekvapivé, nebol ukrátený na žiadnych svojich právach, pretože argumentovať mohol v odvolacom
konaní a odvolací súd sa s jeho argumentáciou vysporiadal. Nie je povinnosťou súdu v takejto situácii
vyzývať žalobcu na späťvzatie časti žaloby, pretože sa nejedná o prípad zjavne nedôvodnej žaloby
(nedôvodnej už z tvrdení). Podľa názoru odvolacieho súdu sa v danom prípade jedná o spor s ochranou
slabšej strany, a preto bol správny postup súdu prvej inštancie, ktorý aplikoval § 299 ods. 1 CSP a
nevydal rozsudok pre zmeškanie.

5. V zmysle ustanovenia § 7 zákona č. 340/2012 Z. z. je platiteľ úhrad za služby verejnosti povinný
tieto uhrádzať mesačne vždy do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca a s tým, že ak
ich v zákonom stanovenej lehote nezaplatí v zmysle ustanovenia § 10 ods. 1 citovaného zákona, je v
omeškaní. Vzhľadom na zákonom určenú dobu ich splatnosti v súlade s ustanovením § 101 v spojení
s ustanovením § 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je tak začiatok plynutia premlčacej doby určený
dňom nasledujúcim po splatnosti každej z mesačných úhrad za služby verejnosti. Ustanovenie § 10
ods. 5 zákona č. 340/2012 Z. z. upravuje procesný postup vyberateľa pre účely uplatnenia si nároku na
zaplatenie úhrad poštových sadzieb, ako aj pokút na súde, no nemá vplyv na určenie začiatku a plynutie
premlčacej doby na uplatnenie nároku na zaplatenie úhrad určenej v súlade s ustanovením § 101 a 122
ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 7 zákona č. 340/2012 Z. z.

6. S ohľadom na ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka odvolací súd ustálil, že zamietnuté nároky
žalobcu na zaplatenie úhrady za služby verejnosti v zmysle zákona č. 340/2012 Z. z. do 20.09.2014 sú
premlčané. Preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobcovi nepriznal právo na zaplatenie
premlčaných úhrad za služby verejnosti.

7. Odvolací súd ďalej poukazuje na argumentáciu obsiahnutú v rozsudku KS v Prešove sp. zn. 6 Co
93/2017 zo dňa 29.5.2018 podľa ktorého „existuje súvislosť medzi službou verejnoprávneho vysielania
a sporným poplatkom, či úhradou (tiež ,,koncesionársky poplatok“), aj keď povinnosť zaplatiť tento
poplatok nevyplýva z bezprostredného poskytnutia služby, ktorej priamu hodnotu by tento poplatok či
úhrada predstavovala, ale tento poplatok súvisí výlučne s uzavretou zmluvou o dodávke elektrickej
energie bez prípadnej súvislosti s preukázanou držbou televízneho prijímača, či rozhlasového aparátu.

8. Samotný prístup k takejto službe, tiež možno povedať, že je voľným a nepodlieha zaplateniu tohto
poplatku ako v prípade napr. zaplatenia poplatku za službu prijímania kódovaných televíznych staníc,
kedy až zakúpením príslušného kódovacieho zariadenia možno sledovať takéto televízne vysielanie.

9. Ak by sa mala dať odpoveď na povahu vzťahu čo možno najstručnejšie, tým elementárnym dôvodom
na podporu spotrebiteľskej povahy veci je fakt, že aj v prípade RTVS - vysielacej služby ide o službu,



a ak ju žalovaná neprijala na obchodné účely (tiež profesiu či zamestnanie ), tak ide čisto o spotrebu
služby.

10. Samotný fakt, že zákonodarca nezvolil zmluvný systém, napr. povinné zmluvné prijímanie
predmetnej vysielacej služby, nemôže byť prekážkou pre to, aby státisíce občanov stratili status
konzumentov služby. Naopak, svojim spôsobom legislatívne vnútenie televíznej a rozhlasovej služby
je jedna z okolností, ktoré majú potenciál ovplyvniť v budúcnosti posudzovanie obchodných praktik
RTVS, či nie sú nekalé. Ako RTVS priznáva, aj keď len sčasti, predsa len aj ona podniká a robí tak v
rámci poskytovania služby širokým vrstvám obyvateľstva.

11. Odvolací súd teda nijako nespochybňuje mimoriadne významné (doslova poslanie) verejnoprávnej
RTVS, no bolo by príliš odvážne konštatovať, že RTVS sa za žiadnych okolností nemôže dopustiť
nekalých obchodných praktik, ktorých nosnú reguláciu obsahuje práve Spotrebiteľský kódex. . Ak je ale
tomu tak, tak na druhej strane sú tu občania ako konzumenti služby očakávajúci, že v prípade nekalej
obchodnej praktiky budú na žalobcu dopadať ochranné normy spotrebiteľského práva.

12. Právne predpisy o ochrane spotrebiteľov pred nekalou praxou sú potencionálne vo vzťahu k širokým
vrstvám obyvateľstva tými, ktoré dávajú odpoveď o možných spotrebiteľských konzekvenciách vzťahu
medzi RTVS a prijímateľmi (konzumentmi) predmetnej transmisijnej služby. Smernica Rady 93/13 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nie je pritom jedinou smernicou spotrebiteľského
práva. To na margo odvolacích argumentov žalobcu, ktorý ako predpoklad spotrebiteľskoprávnej
ochrany považuje len a len existenciu zmluvy.

13. Nie je úlohou súdu detektívne vyhľadávať potencionálne možné nekalé obchodné praktiky podľa
spotrebiteľského kódexu a s tým spojenú existenciu spotrebiteľa. Fakt je ale ten, že unijné predpisy a
implementované vnútroštátne právo nevychádzajú z nejakého uzavretého okruhu nekalých obchodných
praktík. Zákon ani nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol všetky rozmanitosti života a postihol
všetky do úvahy prichádzajúce možné nečestnosti (porov. príkladmo vypočítané nekalé obchodné
praktiky podľa prílohy k Spotrebiteľskému kódexu a Smernice 2005/29, napr. ,,agresivnou praktikou
je okrem iného zahrnutie priameho nabádania pre deti do reklamy, aby si kúpili alebo aby presvedčili
svojich rodičov alebo iných dospelých, aby im kúpili propagované produkty).

14. Prekážkou na kvalifikovanie veci ako spotrebiteľskej nie je ani legislatívne usporiadanie vzťahov
medzi RTVS a konzumentmi jej verejnej služby (porov. obdobnú zákonnú reguláciu vzťahov medzi
Štátnym fondom rozvoja bývania a konzumentmi ,,verejnoprávnych“ úverov; zákon č. 607/2003
Z.z. o štátnom fonde rozvoja bývania). Isteže je problematické otvárať pri službe RTVS verejnosti
tému neprijateľných zmluvných podmienok, ak zmluvy ,,niet“, no jednak nie je to celkom tak, pretože
istá zmluva predsa len pre existenciu vzťahu existuje a je kruciálna (zmluva o dodávke elektriny), no
dôležitejší je fakt, ako sa už súd zmienil, že spotrebiteľskoprávne konzekvencie a nevyhnutnosť ochrany
spotrebiteľa predmetnej vysielacej služby vyplývajú aj z možných obchodných praktík, ku ktorým môže
dôjsť aj vo vzťahoch založených zákonom.

15. Za takýchto okolností, ak niet legislatívne uzavretého okruhu do úvahy prichádzajúcich obchodných
praktík, ktoré môžu byť nekalé, tak ani čiastočne podnikajúceho žalobcu ako poskytovateľa služby
širokým vrstvám obyvateľstva nemožno vylučovať z okruhu subjektov povinných dodržiavať zákaz
nekalých obchodných praktík. Žalobca je dodávateľom služby a súčasne protipólom - protistranou
spotrebiteľom verejnej transmisijnej služby bez ohľadu na to, či dôjde ku kolízii s normami na ochranu
spotrebiteľa. Ani pri vzťahoch, v rámci ktorých niet pochybností o ich spotrebiteľskej povahe (úverové,
poistné a ii), spotrebiteľský vzťah nevzniká až porušením práva ale už jeho založením.

16. Inými slovami tiež povedané, žalobca sa nestáva dodávateľom spotrebiteľskej služby až
momentom, keď použije nekalú obchodnú praktiku v rozpore s legislatívou implementovanou na
základe Smernice 2005/29 ,,o nekalých obchodných praktikách“, ale už v čase, keď do vzťahu, z
ktorého takáto praktika môže vzísť vstúpi , a to bez ohľadu na formu vzniku vzťahu, teda vrátane
jeho založenia zákonom. O to viac, ak právny vzťah s cieľom poskytovať službu širokým vrstvám
obyvateľstva (nepodnikateľom) má zmluvný základ nevynímajúc zmluvu o dodávke elektriny so
všetkými jej vedľajšími, náhodilými zložkami (accidentalia negotii) a ďalšími súvisiacimi vzťahmi.



17. Ide o odvodený záväzok vo vzťahu k verejnoprávnej inštitúcii. Ak by sa aj pripustila možnosť, že
nejde o spotrebiteľský vzťah, potom za relevantné treba považovať vzťahy aj len súvisiace. V tomto
smere zákon zaraďuje pod režim spotrebiteľského práva nielen spory zo spotrebiteľských zmlúv, ale
aj spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou (porov. slovo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou v
§ 290 Csp).

18. Napriek skutočnosti, že vzťah priamo medzi platiteľom úhrady a RTVS nevznikol tým najbežnejším
spôsobom (,,zmluvou“), nemožno prehliadať skutočnosť, že podmienkou jeho vzniku je uzavretie
„štandardnej“ spotrebiteľskej zmluvy. Ak teda tento „pridružený vzťah“ má byť nejakým spôsobom právne
posúdený, zrejme musí byť posúdený v súlade s prvotnou zmluvou (o dodávke elektriny), od ktorej sa
odvíja a ktorá spotrebiteľskou zmluvou nepochybne je.

19. Záver o spotrebiteľskej povahe právneho vzťahu medzi sporovými stranami podporujú aj argumenty
právnej logiky, konkrétne argumentum a contrario. Ak by súd prijal právny záver, v zmysle ktorého RTVS
nemá postavenie dodávateľa, poprel by tým judikatúru Súdneho dvora Európskej únie o vymedzení
dodávateľa v prípadoch poskytovania služieb verejnoprávnymi korporáciami (napr. C-147/16). Z obsahu
súdneho spisu je zároveň zrejmé, že žalovaná nevystupuje v právnom postavení fyzickej osoby, ktorá
koná v rámci svojej podnikateľskej alebo obchodnej činnosti. Potom sa zákonite natíska otázka, aký
status žalovaná potom má.“

20. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP
a § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný v celom rozsahu, nemá teda nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. Úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli, a
preto odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2 : 1 (§ 3 ods.
9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP alebo 421
ods. 1 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí za
podmienok ustanovených v § 429 ods. 2 CSP.