Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 23Co/325/2015 z 28. 3. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 28. marca 2017, sp. zn. 23Co/325/2015, ECLI:SK:KSPO:2017:8314213005.1
Krajský súd Prešov | 23Co/325/2015 | ECLI:SK:KSPO:2017:8314213005.1 | 2017-03-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ed1a6437-7fbe-4efb-a033-8cbcc41b971c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8314213005.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 23Co/325/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314213005
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Kolek
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8314213005.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Koleka a členov senátu JUDr.
Mariany Muránskej a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s.,
Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovanej: O. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z.
O. č. XXX, XXX XX Z. O., o zaplatenie 5.115,28 eur s prísl., trovy konania, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 3C/27/2015-42 zo dňa 21.09.2015 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, rozhodol, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania. Rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
zaplatenia sumy 5.115,28 eur titulom uzavretej zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere.
Predmetný právny vzťah súd posudzoval ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, nakoľko ide o zmluvu, ktorú uzatváral žalobca ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebitelia,
pričom obsah zmluvy bol daný žalobcom bez možnosti žalovaných privodiť akúkoľvek zmenu. Aj napriek
tomu, že ide o úverovú zmluvu, ktorá sa riadi režimom Obchodného zákonníka, jedná sa o spotrebiteľskú
zmluvu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka, úprava ktorých je v Občianskom zákonníku pre spotrebiteľa výhodnejšia. Žalobca uzatvoril
so žalovanými zmluvu o medziúvere, na základe ktorej im poskytol medziúver vo výške 5.974,91 eur,
pričom po pridelení cieľovej sumy sa mimoriadny medziúver mal zmeniť na stavebný úver vo výške
3.584,94 eur. Žalobca riadne splnil svoj záväzok poskytnúť žalovaným dohodnutý medziúver. Žalovaní
svoj záväzok riadne a včas neplnili a s jeho plnením sa dostali do omeškania. Keďže nastali podmienky
predpokladané v zmluve tým, že dlžník podstatne porušil zmluvu, žalobca listom z 27.01.2011 od
zmluvy odstúpil a žiadal o okamžité vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov. Súd prvej inštancie
poukázal na to, že podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku podľa §
48 ods. 2, a tým zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú
práva a povinnosti z porušenia práva, účastníci zmluvy si majú vrátiť navzájom už vykonané plnenia.
Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia úrokov napriek ich zrušeniu popri vzájomnej
reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc, postavenie spotrebiteľa zhoršuje. Dôsledky
odstúpenia od zmluvy  dohodnuté medzi účastníkmi konania sú nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia
podľa úpravy v Občianskom zákonníku. Na predmetnú spotrebiteľskú vec v časti vadnosti právneho
úkonu (odstúpenie od zmluvy) dopadá teda úprava občianskeho práva. Zmluvná podmienka, podľa
ktorej odstúpením od zmluvy nezaniká právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do
zaplatenia celej pohľadávky a v prípade odstúpenia od zmluvy sa splatná istina, nezaplatené úroky a
poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8 článok VII. Zmluvy, nie je



vyvážená, naopak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.
Najviac je nejasná a nezrozumiteľná v kontexte s ostatnými zmluvnými podmienkami a objektívne
zhoršuje postavenie žalovaných spotrebiteľov. Dohoda o odstúpení zaväzuje žalovaných platiť úroky aj
za obdobie, ktoré má ešte len nastať v budúcnosti. Odstúpením od zmluvy má veriteľ zachované všetky
svoje práva a spotrebiteľ žiadne. Spotrebiteľovi v dôsledku odstúpenia zanikajú všetky práva a vzniká
len povinnosť jednorazového plnenia vrátane úrokov a poplatkov, ktoré celé príslušenstvo si veriteľ
zúčtuje netransparentným spôsobom do jednej istiny a ďalej úročí navýšenou sadzbou. Odstúpenie od
úverovej zmluvy má účinky ex tunc, teda spätne ku dňu uzavretia zmluvy, úverová zmluva sa tak od
začiatku zrušila, pričom v súlade s § 457 Občianskeho zákonníka, ak by bola zmluva zrušená, je každý
z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko čo podľa nej dostal. Súd zistil, že dlžník do odstúpenia od
zmluvy uhradil 5.500 eur, pričom od odstúpenia od zmluvy uhradil sumu 3.643,43 eur. Po odstúpení ešte
uhradil 2.599,11 eur. Žalobca poskytol žalovaným finančné prostriedky vo výške 5.974,91 eur, pričom
dlžník mu uhradil k predmetnej úverovej zmluve 5.995,92 eur. Keďže po zrušení zmluvy si účastníci
majú vrátiť len poskytnuté plnenia, pričom dlžník zaplatil viac ako mu žalobca poskytol, nie je možné
vrátiť žalobcovi nejaké plnenia, preto súd žalobu zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa §
142 ods. 1 OSP.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Uviedol, že súd
nesprávne aplikoval § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka, namiesto aplikácie § 506 Obchodného
zákonníka v spojení s § 344 a nasl. Obchodného zákonníka. Výklad § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého je neprípustné dojednať so spotrebiteľom nevýhodnejšie ustanovenia zmluvy ako upravuje
Občiansky zákonník, je v rozpore s účelom zákona. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka
umožňuje vylúčiť aplikáciu takých zmluvných dojednaní, ktoré zhoršujú postavenie spotrebiteľa v
zmluvnom vzťahu. Súd toto ustanovenie však vyložil tak, že umožňuje vylúčiť uplatnenie nie zmluvných
dojednaní, ale zákonných ustanovení, v danom konkrétnom prípade zmluvy o úvere, a teda konkrétne
vylúčiť aplikáciu režimu zániku zmluvy odstúpením podľa § 344 Obchodného zákonníka. Ak sa právny
vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, riadi Obchodným zákonníkom, je vylúčené, aby sa za
neprípustné dojednanie považovalo to, že sa budú aplikovať všeobecné ustanovenia Obchodného
zákonníka o odstúpení od zmluvy, ktoré sa nakoniec ani nestali súčasťou zmluvných dojednaní. Výklad
požitý súdom je v rozpore s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie zakotvuje, že Obchodný
zákonník je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, súd tento vzťah však aplikoval naopak.
Výklad použitý súdom je v rozpore s princípom právnej istoty. Nesprávnosť výkladu prijatého súdom
je možné aplikovať aj na vývoj právnej úpravy. Súd zamietol uplatnený nárok žalobcu, ktorého časť
predstavovali úroky za úver. Ušlo pozornosti súdu, že plnenie zo strany žalobcu nespočívalo len
v peňažnom plnení v nominálnej výške úveru, ale aj v službe, ktorej podstatou bolo prenechanie
peňažných prostriedkov na používanie na určitý čas. Táto služba logicky nemala charakter peňažného
plnenia, nie je možné ju fyzicky vydať, ale má svoju hodnotu, a preto je aplikovateľný § 458 ods. 1
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa za takéto obohatenie má poskytnúť peňažná náhrada. Na
druhej strane prospech dlžníka a žalovanej nespočívali len v tom, že získali peňažnú sumu vo výške
poskytnutého medziúveru, ktorý nepochybne musia vrátiť, ale aj v tom, že peňažné prostriedky mohli
používať po určitý čas. Ak by naopak dlžník a žalovaná nemali vydať obohatenie získané prospechom
z možnosti využívať poskytnuté peňažné prostriedky a naopak žalobcovi by takéto obohatenie nemalo
byť vydané, došlo by k tomu, že žalovaní od 27.02.2006 používali poskytnuté peňažné prostriedky
zadarmo, hoci inak by museli za použitie peňažných prostriedkov platiť odplatu, úrok. Inými slovami
dlžník a žalovaná v podstate profitovali. Ak je podstatou právneho vzťahu prenechanie určitej veci na
využívanie, tak potom bezdôvodné obohatenie, resp. povinnosť vydať poskytnuté plnenia nespočíva len
v tom, že sa musí vrátiť vec, ale aj v tom, že sa má poskytnúť náhrada za obohatenie spočívajúce v
tom, že účastník neplatnej alebo zrušenej zmluvy mal možnosť vec užívať, resp. ju užíval. Nemožno
súhlasiť teda s právnym posúdením veci, že k zániku zmluvy v dôsledku jej odstúpenia došlo v zmysle
ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka a účastníci sú povinní vrátiť si navzájom poskytnuté plnenia,
teda žalobca má nárok len na vrátenie zostatku nesplateného úveru bez príslušenstva. Poukázal na
to, že aj Občiansky zákonník umožňuje odlišné dojednanie účinkov odstúpenia, a to dohodou strán.
Poskytnutie peňažných prostriedkov žalobcom na druhej strane a na druhej strane ich vrátenie spolu so
zaplatením úrokov, sú nepochybne hlavným predmetom plnenia. Preto úhrady uhradené odstúpenia od
zmluvy boli započítané na úroky a nemožno ich započítať na istinu. Dlžník ani žalovaná záväzok riadne a
včas nesplnili, v dôsledku čoho žalobca odstúpil od zmluvy. Právne dôsledky odstúpenia od zmluvy boli
dohodnuté v článku VII. zmluvy o úvere, čo pripúšťa Obchodný zákonník, ako aj Občiansky zákonník.
Preto nemožno použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka v bezdôvodnom obohatení, nakoľko účinky



odstúpenia boli dohodnuté, čo pripúšťa aj Občiansky zákonník. Dojednanie práv na riadne úroky aj po
odstúpení nemôže byť nečestné, resp. v hrubom nepomere, nakoľko vychádza z § 497 Obchodného
zákonníka. Žalobca preto považuje tvrdenia súdu o zvýhodní veriteľa za zmätočné. Okrem toho veriteľ
využijúc oprávnene danému zákonom odstúpiť od zmluvy, ktorej dôsledkom porušenia povinnosti dlžník
by sa týmto dostal do horšieho postavenia ako mal pred porušením povinnosti dlžníkom. Konanie, ktoré
spôsobuje, že porušením povinnosti je získaná výhoda je podľa názoru žalobcu v rozpore s dobrými
mravmi a nemala by mu prináležať právna ochrana. Poukázal na rozhodnutie NS ČR 321Cdo 2782/99,
podľa ktorého zmyslom účelov ust. § 506 Obchodného zákonníka je právo veriteľa od zmluvy odstúpiť, a
tým spôsobiť, že zaniknú jeho povinnosti, ktoré má podľa zmluvy voči dlžníkovi. Ide o právny inštitút, ktorý
je určený na ochranu práv veriteľa a jeho využitím sa preto veriteľ nemôže ocitnúť v horšom právnom
postavení, než v akom bol pred odstúpením od zmluvy. Podľa názoru žalobcu akékoľvek konanie,
ktoré  porušuje povinnosť a spôsobuje tým výhodu porušovateľovi, je v rozpore s dobrými mravmi, je
v rozpore s účelom právnych predpisov vzťahujúcich sa na daný právny vzťah. Odvolateľ poukázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Trnave 11Co 337/2014 z 11.02.2015, ktorý posúdil obdobný právny vzťah
ako absolútny obchod, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove 14Co 108/2014 zo dňa 25.06.2015,
14Co 108/2014 zo dňa 25.06.2015 a 10 Co 128/2013 zo dňa 15.01.2014. Navrhol, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil.

3. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav a správne vo veci rozhodol. Len na zdôraznenie správnosti dôvodov, na ktorých súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie odvolací súd uvádza, že z ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použije
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Podľa
rozsudku NS SR 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015 ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom od 1.5.2014 sa od jeho účinnosti vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto
dňom. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil postupom podľa
§ 387 ods. 1 CSP.

4. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255
ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, úspešnej žalovanej trovy konania nevznikli.

5. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP alebo 421
ods. 1 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí za
podmienok ustanovených v § 429 ods. 2 CSP.